ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak sa kde blýskal Sydney Carton, iste sa nikdy neblýskal v dome Doktora Manettea. Cez jedon rok bol u neho veľa ráz, ale vždy bol zasmužilej a moróznej nálady. Ak sa mu chcelo hovoriť, hovoril umne; ale cez mrak ľahostajnosti, ktorý ho zatieňoval takým osudným tieňom, málokedy preniklo svetlo.

Ale predsa sa koľkosi staral o ulice, ktoré obkľučovaly tento dom a bezcitné kamene, ktorými boly dláždené ich chodníky. Cez nejednu noc sa tadiaľ potuloval a blúdil nešťastne, keď ho víno prechodne nerozveselilo; nejedno svitanie ho tuná zastihlo, ukazujúc jeho osamelú postavu a dlel tam ešte vždy, hoc aj v prvých slnečných lúčoch vynikly v silných reliéfoch, inak len zriedka viditeľné krásy architektúry na vežiach chrámov a na strmiacich stavbách, a snáď pokojný čas vznietil v ňom city pre lepšie, ale zabudnuté a nedostižiteľné veci. Posledné časy v Temple Courte jeho zanedbaná posteľ videla ho o veľa zriedkavejšie ako predtým; a často, keď sa aj na pár minút vrhol na ňu, vstal zase a znova strašil na tom okolí.

V jedon augustový deň, keď Stryver upovedomil svojho šakala, že si tú vec manželstva lepšie rozmyslel, svoju delikátnosť odniesol do Devonshiveu a keď pohľad na rozvoniavajúce kvety ulíc hlavného mesta budil v zlých túhu dobra, v chorých predstavu zdravia, v starých vidinu mladosti, Sydney ešte vždy sa ponevieral na dlažbe. Jeho driev nerozhodne a bezcieľne blúdiace nohy zrazu oživly a uskutočniť tento úmyseľ niesly ho ku bráne Doktorovho bytu.

Zaviedli ho na poschodie; našiel Lucieu pri práci samotnú. Ona nebola proti nemu nikdy ľahostajná a prijala ho s istým rozpakom, keď si sadol blízko jej stola. Ale po výmene prvých bezvýznamných slov, pozrúc mu do tváre, zbadala na nej zmenu.

„Obávam sa, že sa necítite dobre, Mr. Carton!“

„Nie. Ale spôsob môjho života, Miss Manetteová, neslúži zdraviu. Ale čo možno čakať od takého ľahtikára, ako som ja?“

„Či nie je to škoda — odpustite; začala som otázkou — nie je to škoda, že nemáte sporiadanejší život?“

„Boh vie, že je to hanba!“

„Prečo ho nezmeníte?“

Pozrúc na neho znova bola prekvapená a dojatá, vidiac v jeho očiach slzy. Aj v jeho hlase sa chvely slzy, keď odpovedal:

„Už je pozde. Nebudem už nikdy lepším, ako som. Budem klesať vždy hlbšie a budem ešte horší.“

Oprel sa lokťom o stôl a dlaňou si zakryl oči. Stôl sa otriasal v tichu, ktoré nasledovalo.

Lucie ho nikdy nevidela dojatého a ľutovala ho veľmi. On vedel, že je tomu tak a bez toho, že by bol na ňu pozeral, riekol:

„Prosím, odpustite mi, Miss Manetteová. Klesám pod ťarchou toho, čo vám chcem povedať. Vypočujte ma?“

„Ak vám to poslúži k dobru, Mr. Carton, ak vás to urobí šťastnejším, s najväčšou radosťou!“

„Nech vám žehná Boh za vašu sústrasť!“

Za chvíľku odkryl si tvár a hovoril pokojne.

„Nebojte sa toho, čo budete počúvať. Nech vás to neodstraší, čo vám poviem. Som človekom, ktorý umrel za mladi. Celý život mám za sebou.“

„Nie, Mr. Carton. Som istá, že jeho najlepšia čiastka môže ešte prísť; som presvedčená, že by ste mohli byť seba samého hodnejší.“

„Povedzte, že vás, Miss Manetteová a veď ja to viem lepšie — a hoc to lepšie viem v tajomstve svojho srdca — nezabudnem na to nikdy!“

Bola bledá a triasla sa. Zúfajúc nad sebou hľadal u nej útechu a to dodávalo rozhovoru zvláštny náter.

„Keby to bolo bývalo možné, že by ste boli mohli opakovať lásku muža, ktorý pred vami stojí — tú sebou zavrhnutú, ztratenú, opíjajúcu sa, biednu bytosť — ktorý napriek svojmu šťastiu dobre vie v tejto chvíli, že by vás strhol do biedy, nedostatku, zármutku a utrpenia, ba so sebou bol by vás strhol zrovna do kalu a poníženia. Viem veľmi dobre, že nemôžete proti mne prechovávať nežné city; neprosím o ne; a som zrovna vďačný, že si ich nemôžem nárokovať.“

„A či vás nemôžem zachrániť bez nich, Mr. Carton? Či vás nemôžem — odpustite mi znova! — priviesť na lepšiu cestu? Či vám nemôžem na iný spôsob splatiť vašu dôveru? Viem, je to dôvera,“ riekla skromne, po krátkom váhaní a so slzami v očiach, „viem, že by ste to druhému nepovedali. Či by som to nemohla obrátiť k vášmu prospechu, Mr. Carton?“

Potriasol hlavou.

„Vôbec nie. Nie, Miss Manetteová, vôbec nie. Ak mi dožičíte ešte trocha času, urobili ste všetko, čo sa v mojom záujme urobiť dalo. Chcem, aby ste vedeli, že ste boli posledným snom mojej duše. Neklesol som natoľko, aby pohľad na vás a vášho otca a na tento domov, ktorý ste vy urobili takým, ako je, nevzbudil staré tiene, o ktorých som myslel, že už vo mne vymrely. Odkedy vás poznám, prenasledoval ma žiaľ, o ktorom som myslel, že sa mi nikdy nepriblíži, počul som šepoty starých hlasov, ženúcich ma do hora, o ktorých som myslel, že zamĺkly navždy. Mal som neformované myšlienky o sviežom usilovaní, novom začiatku, že strasiem so seba tieň a smyselnosť a vybojujem boj, ktorého som sa už vzdal. Sen, len sen, končiaci v ničote a nechávajúci spáča tam, kde si ľahol, ale želám si, aby ste vedeli, že ste ma k tomu vy nadchly.“

„Nezostane z toho nič? Ó, Mr. Carton, premýšľajte znova! Pokúste sa o to znova! Pokúste sa o to znova!“

„Nie, Miss Manetteová; napriek tomu vedel som, že si taký údel nezasluhujem. A predsa bola a aj teraz je vo mne slabosť, ktorá ma pudila dať vám na vedomie, že nejakým vlivom vo mne, hŕbe popola, vznietili ste — plam, ktorý povahove je odo mňa neoddeliteľný, ktorý nič neprirýchluje, nesvieti, neposlúži nikomu a márne vyhorí.“

„Keď som už taká nešťastná, Mr. Carton, že som vás urobila nešťastnejším, ako ste boli prv, než ste ma poznali —“

„Nehovorte tak, Miss Manetteová, ak by ma kto bol mohol zachrániť, iste by ste ma boli zachránily vy. Vy nie ste príčinou môjho zhoršenia.“

„Keďže stav, ktorý ste opísali, nastal mojím vlivom — ak som vás dobre rozumela, to je to, na čo myslím — nemôžem vám poslúžiť týmto vlivom? Či nemám tú moc, aby som ho upotrebila k vášmu dobru.“

„Jediné dobro, ktorého som teraz schopný, bolo, Miss Manetteová, že som prišiel sem. Nechže pre ostatok môjho pomýleného života mám tú rozpomienku, že som vám, ako pred poslednou ľudskou bytosťou, otvoril srdce a že ešte bolo v ňom niečo, čo ste mohli oplakať a ľutovať.“

„A veď som vás znova a znova prosila s celou vrúcnosťou srdca, aby ste mi verili, že ten váš život bol schopný k lepším veciam, Mr. Carton!“

„Neproste ma už viacej, aby som tomu veril, Miss Manetteová. Zkúšal som sa a viem to lepšie. Zarmucujem vás, ale skončím čoskoro. Dovolíte mi, aby som veril, keď sa rozpamätám na tento deň, že poslednú dôveru svojho života složil som do vašej čistej, nevinnej hrudi, že tam v pokoji odpočíva a že jej nebude účastným nik?“

„Ak vám to bude útechou, áno.“

„Ani ten, kto vám bude raz najdrahším?“

„Mr. Carton,“ odpovedala ona po vzrušujúcej prestávke, „to je vaša a nie moja tajnosť; a sľubujem vám, že ju budem mať v úcte.“

„Ďakujem vám. A ešte raz, nech vám Boh za to žehná!“

Pozdvihol jej ruku k perám a šiel ku dverám.

„Neobávajte sa, že by som tento náš rozhovor pred niekým spomenul čo len jediným slovom. Nikdy sa o ňom nezmienim. Môžete byť o tom taká istá, ako keby som bol mŕtvy. V hodinu smrti bude mi táto rozpomienka svätou — a budem vám ďakovať a žehnať za ňu — že som moju poslednú spoveď mohol sveriť vám a že ste moje meno, chyby a trudy nežne zavreli do svojho srdca. Nechže je inak jeho život ľahký a šťastný!“

Bol cele iný, akým sa javil inokedy a bolo trudno myslieť na to, koľko toho zavrhol, a koľko schopností zmrhal každý deň, že Lucie Manetteová usedave plakala pre neho, keď zastal a pozrel sa nazad.

„Potešte sa!“ riekol, „nezaslúžim si také city, Miss Manetteová. O jednu, lebo dve hodiny v kruhu nízkych druhov a pod vlivom zvykov, ktorých sa pridržiavam, hoc ich aj nenávidím, budem takým, že si nezaslúžim vašich sĺz, práve tak, ako vyvrheľ, ktorý sa vlečie uliciami. Potešte sa! Ale, v mojom nútre budem k vám vždy taký, ako som teraz, napriek tomu, že sa na vonok nebudem zdať iným. Moja predposledná prosba je, aby ste mi to verili.“

„Verím, Mr. Carton.“

„A moja najposlednejšia prosba je a s ňou chcem vás zbaviť hosťa, s ktorým, dobre viem, nemáte nič spoločného, lebo medzi vami a ním zíva nepreklenuteľná priepasť. Je to zbytočné spomínať, ale tryská to z mojej duše. Za vás a za hockoho, kto je vám drahý, hotový som urobiť všetko. Keby moja životná dráha bola lepšia a keby som mal k tomu možnosť, buďto príležitosť priniesť obeť, obetoval by som za vás a za tých, ktorí sú vám drahí všetko. Snažte sa ma v pokojnom čase zachovať v dobrej pamäti, ako človeka, ktorý je v tomto ohľade vrúcne úprimný. Príde čas, čoskoro zavíta čas, keď vás nové sväzky nežne a mocne pripútajú k vášmu domovu, ktorý natoľko zdobíte — tie najdrahšie sväzky, ktoré vás len tešiť a blažiť môžu. Oh, Miss Manetteová, keď malý obrázok tváre šťastného otca bude hľadieť na vás, keď budete vidieť, že vaša žiarivá krása vyklíči znova u vašich nôh, pomyslite si s času na čas, že je na svete človek, ktorý hockedy je ochotný obetovať svoj život, aby zachránil život toho, koho vy milujete!“

„S Bohom! — Ešte raz vás žehnaj Boh!“ riekol a odišiel.