Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 12. Delikátny pytač

Mr. Stryver sa rozhodol, že doktorovu dcéru veľkodušne požiada o ruku a prv ako opustí Londýn pred veľkými prázdninami, toto šťastie dá jej na vedomie. Keď tak o tom uvažoval, prišiel na konklúziu, že najlepšie bude, keď všetky predchádzajúce veci vopred vybaví a potom už všetko si môžu zariadiť dľa vôle, či sa majú dať oddať týždeň-dva pred sv. Michalom a či v čase krátkych vianočných prázdnin.

Nemal pochybnosti o zdare tejto kauzy a jasne videl pred sebou verdikt. Pred porotou svojho umu rozvinul podstatné hmotné dôvody — jediné, ktoré padaly na váhu — a vec bola cele jednoduchá, takže nemala ani jednu slabinu. Považoval sa za žalobcu, jeho dôkazy boly nepodvratné, obranca obžalovaného sa vzdal a porota sa vôbec nemusela utiahnuť k rozsudzovaniu. A keď Stryver, ako sudca, všetko uvážil, bol cele spokojný, že jednoduchejšej kauzy niet.

Tomu primerane Mr. Stryver veľké prázdniny začal tým, že Miss Manetteovú pozval zdvorile do Vaxhall-Gardens; keď sa tento návrh nepáčil, do Ranelagh-u; a keď, nevedno prečo, nezodpovedalo ani toto miesto, rozhodol sa, že sa osobne dostaví do Saho a prednesie svoj ušľachtilý úmysel.

Mr. Stryver z Temple-u, na ktorom ešte rozvoniavaly prvé kvety veľkých prázdnin, predieral sa do Saho. Každý, kto ho videl, ako sa vrhá do Saho, napriek tomu, že bol ešte len pri Temple Bare na strane Saint Dustan-a, a chvátal napred po chodníku v prostriedku slabších chodcov, mohol sa presvedčiť o jeho istote a sile.

Cesta ho viedla okolo Tellsonovcov a keďže mal u nich aj vklad a vediac, že Mr. Lorry je intímny priateľ Manetteovcov, napadlo mu, že ta zabočí, aby Mr. Lorrymu prezradil, aký jas sa má vznášať na horizonte v Saho. Vrútil sa do dvier, v ich hrdle zavznel slabý chrapot, vrhol sa dolu dvoma schodmi a idúc okolo dvoch starožitných pokladníkov a vpracúc sa do najzadnejšej chýžky, v ktorej sedel Mr. Lorry pred veľkými, pre číslice trahovanými knihami, a ktorá mala kolmé mreže v oknách ako by aj tie boly trahované pre čísla a akoby všetko pod oblakmi bolo len summou.

„Halló!“ riekol Mr. Stryver. „Ako sa máte? Úfam sa, že dobre.“

Vynikajúcou zvláštnosťou Stryvera bolo, že sa zdal byť príliš veľkým pre každé miesto a pre každý priestor. Pre Tellsonovcov bol natoľko veľkým, že starí úradníci v odľahlom kúte pozerali na neho s prosebnými pohľadmi, ako by ich bol pritisol k stene. Sám šéf, ktorý povznesene čítal noviny, v ďalekej perspektíve tiež s nevoľou svraštil obočie, akoby Stryverova hlava bola vrazila do jeho zodpovednej vesty.

Diskrétny Mr. Lorry riekol vzorným hlasom, ako by mu ho v daných okolnosťach bol odporúčal: „Ako sa máte, Mr. Stryver? Ako sa máte, pane?“ a podal mu ruku. V tomto podaní ruky bolo niečo zvláštne, čo bolo možno badať na každom úradníkovi Tellsonovcov, keď ju podával stránke v prítomnosti šéfa. Robil to s nejakým sebazapieraním, ako by ju podával menom Tellsona a spol.

„Čím vám môžem slúžiť, Mr. Stryver?“ spýtal sa Mr. Lorry obchodným spôsobom.

„Prečo, nie, ďakujem; táto súkromná návšteva platí vám, Mr. Lorry; prišiel som na súkromné slovo.“

„Oh, vskutku!“ riekol Mr. Lorry, nakloniac ucho a pozrel na ďaleko sediaceho šéfa.

„Idem,“ riekol Mr. Stryver, dôverne sa oprúc o písací stôl, ale zdalo sa, napriek tomu, že bol určený pre dvoch, že mu nestačí polovica, „aby som vašu milú, malú priateľku Miss Manetteovú požiadal o ruku.“

„Oh, moja drahá!“ zvolal Mr. Lorry trúc si bradu a hľadiac na hosťa rozpačite.

„Oh moja drahá, pane?“ opakoval Stryver ustupujúc, „oh, vaša drahá, pane? Ako to myslíte, Mr. Lorry?“

„Ako to myslím?“ vetil bankár, „iste len priateľsky a uznanlive, že je to pre vás veľká česť a — zkrátka, myslím si všetko, čo si len želáte. Ale vskutku, viete, Mr. Stryver —“ Mr. Lorry zamĺkol a potriasal hlavou podivínsky, ako by proti svojej vôli musel v sebe dodať: „viete, vskutku je to od vás priveľa!“

„Nuž!“ riekol Stryver, udierajúc na stôl bojovnou rukou, rozškeriac oči na široko a vzdychnúc z hlboka, „ak vás dobre rozumiem, Mr. Lorry, mám byť obesený!“

Mr. Lorry si pritiahol parochničku za obidvoma ušami, ako by to viedlo k cieľu a hrýzol krýdlo brkového pera.

„Do čerta, pane!“ riekol Stryver, hľadiac na neho, „či som nie prijateľný?“

„Oh, Bože, áno! Áno. Oh áno, ste prijateľný!“ riekol Mr. Lorry. „Ak poviete, že ste prijateľný, tak ste prijateľný!“

„Či nie som zámožný?“ spýtal sa Stryver. „Oh! Ak ide o zámožnosť, ste zámožný,“ riekol Mr. Lorry.

„A či nenapredujem?“

„Ak ide o napredovanie, viete predsa,“ riekol Mr. Lorry, rozradostený, že môže aj to pripustiť, „že o tom nik pochybovať nemôže.“

„Tak čo si na svete myslíte Mr. Lorry?“ spýtal sa ho zrejme skľúčený Stryver.

„Dobre! Ja — idete ta teraz?“ spýtal sa Mr. Lorry.

„Priamo!“ riekol Stryver, udrúc päsťou na stôl.

„Myslím si, že byť vami, nešiel by som ta.“

„Prečo?“ riekol Stryver. „Teraz vás už zatlačím do kúta,“ hroziac mu ukazovákom. „Ste bankár a iste máte nejakú príčinu. Označte mi tú vašu príčinu. Prečo by ste nešli?“

„Lebo,“ riekol Mr. Lorry, „ja by som pre takú vec nešiel ta prv, kým by som sa nepresvedčil, že budem mať úspech.“

„Do čerta!“ zvolal Stryver, „to už presahuje všetko?“

Mr. Lorry vrhol pohľad na vzdialeného šéfa a pozrel sa na nahnevaného Stryvera.

„Tu je obchodník — starý človek — zkúsený človek — v banke,“ riekol Stryver; „a keď som shrnul tri hlavné príčiny, potrebné k dokonalému úspechu, on tvrdí, že ich niet! A to povie s hlavou na pleciach!“ Mr. Stryverova poznámka znela tak, ako by bolo nekonečne menej pozoruhodné, keby bol povedal, že s odťatou hlavou.

„Keď hovorím o úspechu, hovorím o príčinách, ktoré robia úspech pravdepodobným, hovorím o príčinách, ktoré súvisia s tou mladou dámou. Tú mladú dámu, môj dobrý pane,“ riekol Mr. Lorry, poklepkajúc jemne na Stryverove rameno, „mladú dámu. Ide predovšetkým o mladú dámu.“

„Chcete mi tedy povedať, Mr. Lorry,“ riekol Stryver, oprúc sa lokťom o stôl, „že otázna mladá dáma, dľa vašej vážnej mienky, je čudácky šaľo?“

„To práve nie. Chcem vám len toľko povedať, Mr. Stryver,“ riekol Mr. Lorry, pýriac sa, „že nechcem počuť odznieť, o tej mladej dáme zneucťujúce slovo ani z jedných úst; a keby som tak poznal niekoho — a úfam sa, že nepoznám — kto by mal tak hrubý vkus a ktorého povaha je taká spupná, že by sa nevedel premôcť a hovoril by pri tomto stole o tej mladej dáme neúctivo, ani Tellsonovci by mi v tom nemohli prekaziť, aby som mu otvorene nepovedal svoje.“

Tá okolnosť, že musel utlmiť hnev, krvné cievy Mr. Stryvera priviedla do nebezpečného stavu, keď prišiel na to rad, aby sa rozhneval; vény Mr. Lorryho, napriek tomu, že inak v nich pravidelne kolovala krv, teraz, keď na ňom bol rad, tiež neboly v lepšom stave.

„To je to, čo som vám chcel povedať, pane,“ riekol Mr. Lorry. „Prosím, aby nebolo medzi nami nedorozumenie.“

Mr. Stryver za chvíľu cuclal koniec pravítka a potom stál, vyklepúc ním na zuboch nejaký nápev, čo mu pravdepodobne zapríčinilo bolenie zubov. Napokon prerušil trápne ticho slovami:

„To je pre mňa niečo cele nové, Mr. Lorry. Vy mi vážne radíte, aby som nešiel do Saho a neponúkol — seba, Stryvera z Kings’ Beuch Bar-u?“

„Chcete počuť moju radu, Mr. Stryver?“

„Áno, chcem.“

„Veľmi dobre. Tak vám ju dám: veď ste ju opakovali od slova do slova.“

„A na všetko to môžem povedať len toľko,“ smial sa nútene Stryver, „že to — ha, ha! — presahuje všetko, minulosť, prítomnosť i budúcnosť.“

„Rozumejte ma,“ pokračoval Mr. Lorry. „Ako obchodník, nie som oprávnený hovoriť o tomto predmete, lebo ako obchodník neviem o ňom nič. Však hovoril som ako starý človek, ktorý Miss Manetteovú nosil na svojich ramenách, ktorý som dôverným priateľom Miss Manetteovej a jej otca a ktorý obidvoch mám veľmi rád. Pamätajte si, nie ja som hľadal dôveru. I teraz, si ešte myslíte, že nemám pravdu?“

„Nie ja!“ riekol Stryver, hvízdajúc. „Nie je mojou vecou hľadať pre tretiu osobu zdravý rozum; môžem ho nájsť len pre seba. U istých ľudí predpokladám zdravý rozum; vy predpokladáte nasladlú hlúposť. To je pre mňa novinka, ale možno, že máte pravdu.“

„Čo predpokladám, Mr. Stryver, to chcem vysvetľovať sám. A rozumejte ma, pane,“ riekol Mr. Lorry, zapýriac sa znova. „Nestrpím ani u Tellsonovcov — aby to miesto mňa vysvetľoval hocktorý gentleman.“

„Tak! Prosím za odpustenie!“ riekol Stryver.

„Ručím zaň. Ďakujem. Tedy, Mr. Stryver, chcel som vám povedať: — mohlo by to byť pre vás trápne, keby ste museli uznať svoj omyl, mohlo by to boleť doktora Manettea, keby vám vec musel vysvetliť, mohlo by to byť bolestné pre Miss Manetteovú, keby vám vec musela vysvetliť. Vy viete predsa, v akom pomere mám česť a šťastie byť k tejto rodine. Ak sa vám páči, bez toho, že by vás to, čo len v najmenšom viazalo, bez toho, že by som vás zastupoval, pokúsim sa o pozorovanie, na ktoré sa opiera moja rada, opraviť niekoľkými novými, jasnými poznatkami. Keby ste s ním boli aj vtedy nespokojný, potom by nezostalo iné, ako ísť a presvedčiť sa osobne; ak by ste však boli s ním spokojný a shodovalo by sa s mojím terajším pozorovaním, boli by všetci ušetrení. Čo poviete na to?“

„Koľko času by to vyžadovalo?“

„Oh! To je otázka len niekoľkých hodín. Môžem ísť do Soho ešte dnes večer a potom prísť na váš byt.“

„Dobre, súhlasím,“ riekol Stryver. „Nepôjdem ta teraz, vec nie nie je natoľko pálčivá; súhlasím a budem vás čakať dnes večer. Dobré ráno!“

Potom sa Mr. Stryver obrátil a vyrútil sa z banky a svojím odchodom natoľko zvíril povetrie, že za počítacím pultom sa klaňajúci dvaja starí úradníci museli napiať všetky sily, aby odolali tlaku povetria. Týchto úctyhodných a starých ľudí obecenstvo vždy videlo klaňať sa a všeobecne panoval náhľad, že keď sa poklonili pri odchode stránky, v prázdnej úradovni klaňali sa dotiaľ, kým tak nevlákali druhú stránku.

Pravotár bol dosť ostrovtipný zpozorovať, že keby bankár nebol mal bezpečný základ morálnej istoty, nebol by tak ďaleko šiel pri vyslovení svojej mienky. Napriek tomu, že nebol pripravený zhltnúť takú veľkú pilulu, predsa ju dostal dolu hrdlom. „A teraz,“ riekol Mr. Stryver, pohroziac svojím sudcovským prstom Templu, keď už bola dolu, „moje východisko je, aby som vás všetkých nechal v kaluži.“

Toto bol kúsok z taktického umenia Old Bailey-ho, v ktorom našiel veľkú útechu. „Mňa veru nezavlečieš do kaluže, mladá dáma,“ riekol Mr. Stryver, „to miesto teba urobím ja.“

Keď tedy Mr. Lorry o desiatej hodine večer zavítal k Mr. Stryverovi, Mr. Stryver prehŕňal sa medzi listinami, k vôli tomu nakopenými a zdalo sa, že na všetko iné myslí viacej ako práve na ranný rozhovor. Ba keď zbadal Mr. Lorryho, zdalo sa, že je prekvapený, roztržitý a iným zaujatý.

„Tak,“ riekol dobrodušný posol, po márnej polhodinovej námahe, zaviesť s ním hovor o patričnej otázke, „bol som v Soho.“

„V Soho?“ spýtal sa Mr. Stryver, s chladom. „Oh, vskutku! Na čo som to vlastne myslel?“

„A niet pochybnosti,“ riekol Mr. Lorry, „že som mal pravdu o veci, o ktorej sme sa rozprávali. Moja mienka je potvrdená a tak opakujem moju radu.“

„Ubezpečujem vás,“ vetil Mr. Stryver, najzdvorilejším spôsobom, „že vás ľutujem a ľutujem aj chudáka otca. Viem, že to bude v rodine vždy bolestnou ranou; nehovorme už viac o tom.“

„Nerozumiem vás,“ riekol Mr. Lorry.

„Verím,“ vetil Stryver, kyvkajúc hlavou, ako by ho chcel uchlácholiť a skončiť vec raz navždy, „nerobí nič, nerobí nič.“

„Ba robí,“ súril Mr. Lorry.

„Nie, nerobí; ubezpečujem vás, že nerobí. Predpokladajúc rozum tam, kde ho niet a chvalitebnú snahu tam, kde niet chvalitebnej snahy, nahliadol som svoj omyl a nestalo sa nič zlého. Mladé devy už aj predtým neraz spáchaly podobné šialenosti, obanovaly ich v chudobe a opustenosti. Z nezištného stanoviska ľutujem, že vec bola zmarená, lebo v hmotnom ohľade by bola bývala pre druhých výhodnou; zo stanoviska sebeckosti však sa teším, že padla do vody, lebo z hmotného stanoviska bol by som zle na tom. Myslím, je zbytočné prizvukovať, že by som s ňou nebol nič získal. Nestalo sa voskrz nič zlého. Nepožiadal som o ruku mladej dámy a medzi nami rečeno vôbec neviem, či by som po zrelom uvážení bol šiel tak ďaleko. Mr. Lorry, predsa nemožno kontrolovať šialené vrtochy a rozmary prázdnohlavých diev; ani sa o to nepokúšajte, lebo sa vždy sklamete. Tak prosím vás, nehovorte už viac o tom. Môžem vám povedať, ľúto mi je toho pre druhých, ale ja som s tým cele spokojný. A vskutku som veľmi povďačný, že som bol tak smelý prezvedať sa u vás a prosiť o vašu radu; vy tú mladú dámu lepšie poznáte ako ja. Mali ste pravdu, nebolo by to pre mňa.“

Mr. Lorry bol natoľko zdrtený, že cele ohromene hľadel na Mr. Stryvera, keď ho tento tlačil ku dverám s tvárou, z ktorej na jeho biednu hlavu sprchala veľkodušnosť, shovievavosť a dobrá vôľa. „Nerobte si z toho nič, drahý pane,“ riekol Stryver; „nevravte už o tom; ešte raz vďaka za to, že ste mi dovolili prezvedať sa u vás; dobrú noc!“

Mr. Lorry našiel sa vonku, v noci bez toho, že by bol vedel, kde je. Mr. Stryver však si ľahol hore tvárou na diván a hľadel na strop.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.