Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlavia 16. Stále pletie

Madame Defargeová a jej pán manžel priateľsky sa vrátili do lona Saint Antoinea, kým škvrna s modrou čiapkou pomaly sa pohybovala v tme; brodiac sa prachom hradskej, urážajúc zdĺhavé míle, pomaly sa pohybujúc k tomu kompasovému bodu, kde Monsieur la Marquis, teraz už v hrobke svojho zámku, počúval šum stromov. Teraz maly kamenné tváre dosť času, aby načúvly šumu stromov a fontány; tých niekoľko dedinských strašiakov, ktorí sa pri hľadaní jedlých rastlín a suchého palivového raždia octli v okruhu zámockého kamenného dvora a terasy, v svojej vycivenej obrazotvornosti predstavilo si, že výraz kamenných tvárí sa zmenil. V dedine ešte sa udržiavala povesť — ale viacej len živorila, práve tak, ako aj jej národ — že keď nôž vniknul do srdca, na tvárach výraz hrdopýchy zmenil sa na hnev a bolesť; tiež, keď visiacu postavu vyzvedli do výšky štyridsiatich stôp nad studňou, zmenily sa zase a odzrkadlovaly krutý výraz ukojenej pomsty, ktorý budú mať navždy, na kamennej tvári nad veľkým oknom ložnice, kde bola spáchaná vražda, objavily sa v útesoch nosa dva jemné zárezy, ktoré každý poznal a ktoré predtým nik nevidel; keď sa zriedka stalo, že sa dvaja alebo traja otrhaní sedliaci odlúčili od hlúčku, aby sa kradmo pozreli na skamenelú tvár Monsieur la Marquisa, ani len na chvíľu by sa neboli odvážili ukázať na neho prstom, kým len nezmizli medzi machom a listami, ako od nich o veľa šťastnejší zajaci, ktorí tam našli aspoň výživu.

Zámok a chata, kamenná tvár a visiaca postava, červená škvrna na kamennej dlažbe a čistá voda v dedinskej studni — tisíce jutár poľa — celá provincia Francie — ba Francia sama — ležaly pod nočným nebom, všetko sústredené do miznúcej šírky vlasa. Takto spočíva celý svet s všetkou veľkosťou a malosťou, na blikajúcej hviezde. A ako ľudská veda môže rozpoltiť svetelný papršlek a analyzovať spôsob jeho složenia, tak vznešenejšia myseľ môže tiež čítať pri matnom svetle tejto našej zeme, každú myšlienku a každý dej, hlas a každú ctnosť každej zodpovednej bytosti na nej.

Defargeovci, muž a žena, hontrlaly sa pod hviezdnym nebom na rozheganom koči k tej bráne Paríža, kam prirodzene smerovala ich cesta. Tu bola obvyklá zastávka pri bariére strážneho domku a obvyklé lampáše priblížily sa kmitajúc k obvyklej prehliadke a vyšetrovaniu. Monsieur Defarge sostúpil, poznajúc tam niekoľko vojakov a jednoho od polície. Posledného, s ktorým bol dôverný, objal nežne.

Keď Saint Antoine zase prijal pod svoje šeré perute Defargeovcov a títo vonkoncom sosadli v blízkosti hraníc svätého ochrancu, pokračovali v ceste peši cez čierne blato a špinu ich ulice, Madame Defargeová oslovila svojho manžela:

„Čo ti povedal, priateľu, ten Jacques od polície?“

„Dnes večer veľmi málo, ale všetko, čo vedel. Pre našu štvrť je určený nový vyzvedač. Môž byť, že je ich aj viacej, ale on vie len o jednom.“

„Eh, dobre!“ riekla Madame Defargeová, pozvednúc obočie s obchodným kľudom. „Treba ho registrovať. Ako volajú toho človeka?“

„Je Angličan.“

„Tým lepšie. Jeho meno?“

„Barsad,“ riekol Defarge, vyslovujúc jeho meno francúzsky. Ale dával si natoľko pozor, aby si ho presne zachoval, že ho hláskoval cele dokonale.

„Barsad,“ opakovala Madame. „Dobre. Krstné meno?“

„Ján.“

„Ján Barsad,“ opakovala madame, keď si ho hundravo zopakovala niekoľko ráz. „Dobre. Jeho zovňajšok je známy?“

„Vek, asi štyridsaťročný; výška, asi päť stôp, deväť palcov; čierne vlasy; tmavá pleť; vo všeobecnosti driečna tvár; orlí, ale nie rovný, naľavo ohnutý nos; následkom toho výraz potuteľný.“

„Na môj dušu. To je zrovna podobizňa!“ riekla madame, smejúc sa. „Zajtra ho zaregistrujem.“

Vstúpili do vinárne, ktorá bola už zatvorená (bola už polnoc a tu Madame Defargeová si okamžite sadla k pokladničnému stolu, spočítala drobné peniaze, ktoré vplynuly v jej neprítomnosti, prezrela zásobu, preskúmala v knihe položky, sama zaznačila niektoré položky, skontrolovala výčapníka na všetky možné spôsoby a konečne poslala ho spať. Potom vysypala obsah šálky ešte raz a začala peniaze zauzlovať do vreckovky na spôsob reťaze, aby ich na noc uschovala do bezpečnosti, kým Defarge s fajkou v ústach chodil hore-dolu a v tichosti ju obdivoval, bez toho, že by sa bol zamiešal do vecí obchodu a domácnosti a v takomto rozpoložení prechádzal sa cez celý život.

Noc bola horúca a tesne uzavretý a špinavým susedstvom obkľúčený obchod zapáchal nedobre. Monsieur Defarge nemal veľmi vnímavý čuch, ale zásoba vína oveľa silnejšie páchla ako inokedy, taktiež aj zásoba rumu, brendy a anižovky. Vysiakal ich smesu, keď složil vyfajčenú dymku.

„Si ustatý,“ riekla madame, zvednúc zrak, keď zauzlovala peniaze. „Sú to len tie obvyklé vône.“

„Som troška ustatý,“ doznal jej manžel.

„A si aj troška deprimovaný,“ riekla madame, ktorej bystré oči neutkvely natoľko na účtoch, aby mu nebola mohla venovať niekoľko pohľadov. Oh, tí mužskí, tí mužskí!“

„Ale, moja drahá,“ začal Defarge.

„Ale, moja drahá!“ opakovala madame, kývnuc rozhodne hlavou; „ale moja drahá! Ty si dnes večer akosi bez vôle, môj drahý!“

„Nuž, som,“ vetil Defarge, ako by mu bola z hrudi ubrnkla myšlienka, „dlho to trvá.“

„Dlho to trvá,“ opakovala jeho žena; „a kedy to netrvalo dlho? Pomsta a odplata vyžadujú veľa času; to je pravidlo.“

„Ale to netrvá dlho, keď človeka zasiahne blesk,“ riekol Defarge.

„Ale povedz mi, ako dlho,“ vetila madame pokojne, „to trvá, kým vznikne a utvorí sa blesk?“

Defarge svraštil zamyslene čelo, ako by v tom bolo tiež niečo.

„To netrvá dlho,“ riekla madame, „kým zemetrasenie pohltí mesto. Eh, dobre! Ale povedz mi, ako dlho to trvá, kým povstane zemetrasenie?“

„Myslím, že dlho,“ riekol Defarge.

„Ale, keď je hotové, zalomozí a všetko smetie pred sebou. Do toho času však sa pripravuje, hoc ho i nevidieť a nepočuť. Nech ti je to útechou. Zachovaj si to.“

Zaviazala jedon uzol s iskriacimi očami, ako by hrdúsila nepriateľa.

„Vravím ti,“ riekla madame, vystrúc pravú ruku k dôrazu „a napriek tomu, že sa dlho hotuje, predsa je v ceste a blíži sa. Vravím ti, neustupuje a nepristaví sa. Poobzeraj sa dookola a pováž ten život v svete, ktorý známe, pováž tie tváre toho sveta, ktorý známe, pováž tú zúrivosť a nespokojnosť, ktorú Jacqueria vznecuje s hodiny na hodinu s vždy väčšou istotou. Či to môže dlho trvať? Bah! Musím sa ti smiať.“

„Moja chrabrá žena,“ vetil Defarge, stojac pred ňou s trocha naklonenou hlavou a s rukami založenými na chrbte, ako učenlivý a pozorný žiačik pred svojím katechétom. „O tom nepochybujem. Ale už to trvá príliš dlho a je možné — ty vieš dobre, moja žena, že je to možné — že sa toho my nedožijeme.“

„Eh, dobre! A potom?“ vetila madame, zaväzujúc druhý uzol, ako by bola uškrtila druhého nepriateľa.

„Dobre!!“ riekol Defarge, s troška plačlivým a s troška prosebným krčením pliec. „Neuvidíme triumf.“

„Ale sme k nemu dopomáhali,“ vetila madame, so silným hnutím vystrúc ruku. „Čo robíme, z toho nevyjde nič na zmar. S celou dušou verím, že uvidíme triumf. Ale keď aj nie, keby som hneď iste vedela, že nie, ukáž mi hrdlo aristokrata a tyrana a ja by som napriek tomu…“

V tom madame so zubami pritiahla vskutku veľmi hrozný uzol.

„Stoj!“ zvolal Defarge, zapýriac sa troška, ako by ho boli obvinili zo zbabelosti: „Moja drahá, ja by som sa tiež nedal ničím odstrašiť.“

Áno! Ale to je tvojou slabosťou, že s času na čas musíš vidieť svoju obeť a príležitosť, aby si vytrval. Vytrvaj aj bez toho! Keď tomu príde čas, pusti tygra i diabla; ale do toho času čakaj a drž tygra i diabla na reťazi — nedaj to na sebe znať — ale bud vždy hotový.“

Madame zdôraznila poslednú časť svojej rady tým, že s reťazou zauzlených peňazí udrela na malý pokladničný stôl, ako by mu rozdrtila lebku, a potom pokojne vzala pod pažu ťažkú vreckovku a poznamenala, že je už čas ísť spať.

Nasledujúce poludnie videlo túto obdivuhodnú ženu na jej obvykom mieste vo vinárni usilovne pliesť. Vedľa nej ležala ruža a keď aj kedy-tedy pozrela na kvet, jej obvyklý hĺbavý výraz sa nezmenil. Bolo tam len niekoľko hosťov, ktorí pili i nepili, stáli alebo sedeli. Bolo veľmi horúco a celé hajno múch, ktoré rozprestrely svoje skúmavé a dobrodružné chúťky až na lepkavé, malé poháriky v blízkosti domácej panej, padaly mŕtve na dno. Ich odchod sa nedotknul na druhé vôkol sa prechádzajúce muchy, hľadiace na ne cele pokojne (ako by boly slonmi, buďto niečim veľmi ďalekým), kým ich nestihla podobná súdba. Divno je na to myslieť, aké sú muchy ľahkomyseľné! — azda tak smýšľaly, ako Dvor v ten slnečný letný deň.

Vstúpajúca postava vrhla tieň na Madame Defargeovú, cítila, že je to nový hosť. Složila pletenie a začala si ružu vpravovať do účesu prv, ako sa pozrela na postavu.

Bolo to zvláštne. V tom okamihu, ako Madame Defargeová vzala ružu, hostia prestali hovoriť a postupne odišli z vinárne.

„Dobrý deň, madame,“ riekol nový hosť.

„Dobrý deň, pane.“

Povedala to hlasne, ale dodala v sebe, keď pokračovala v pletení: „Hach! Dobrý deň, vek asi štyridsať, výška päť stôp deväť palcov, čierne vlasy, vo všeobecnosti driečna tvár, tmavá pleť, oči čierne, úzka, dlhá a bledá tvár, orlí, ale nie rovný, zvláštne naľavo ohnutý nos, čo zapríčiňuje potuteľný výraz! Dobrý deň, jednomu a všetkým!“

„Buďte tak dobrá, dajte mi malý pohárik starého koňaku a dúšok čistej, čerstvej vody, madame.“

Madame ho obslúžila zdvorile.

„To je báječný koňak, madame!“

Stalo sa to prvý raz, že ho tak chválili a Madame Defargeová poznala dobre jeho pôvod a tak musela to lepšie vedieť. Napriek tomu však poznamenala, že je to pre koňak lichotivé a chopila sa pletenia. Návštevník chvíľu pozoroval jej prsty a použil príležitosť k tomu, aby si obzrel miestnosť.

„Pletiete veľmi zručne, madame.“

„Privykla som na to.“

„Je to pekná vzorka!“

„Myslíte?“ vetila madame, pozrúc na neho s úsmevom.

„Rozhodne. Smiem sa spýtať, čo to bude?“

„Robím to pre zábavu,“ riekla madame, stále sa mu usmievajúc, kým sa jej prsty pohybovaly hybko.

„Nie k upotrebeniu?“

„Kto vie? Azda to raz upotrebím, ak sa naskytne príležitosť,“ — riekla madame, vzdychnúc zhlboka a pokývajúc hlavou s vážnou koketnosťou, „azda to upotrebím!“

Bolo to zvláštne; ale vkusu Saint Antoinea rozhodne nezodpovedala ruža jej účesu. Vstúpili dvaja mužskí, každý zvlášť a práve si chceli objednať víno, keď zbadajúc ružu zrazu zastali a pod zámienkou, že hľadajú priateľa, ktorého tam niet, odišli zasa. Tí, ktorí boli dnu pri vstupe cudzinca, sa po jednom tiež vzdialili. Vyzvedač mal otvorené oči, ale nemohol nič objaviť. Odplúžili sa náhodile, bezcieľne, cele prirodzene a nenápadne; ako ľudia, ktorých tiesni bieda.

„Ján,“ pomyslela si madame, pokračujúc v práci a jej prsty plietly a jej oči hľadely na cudzinca. „Len postoj troška a ešte pred tvojím odchodom vpletiem „Barsad!“

„Máte muža, madame?“

„Mám.“

„Deti?“

„Deti, nie.“

„Tak sa zdá, že vám zle ide obchod.“

„Obchod ide veľmi zle; ľud je taký chudobný.“

„Ah, ten nešťastný, biedny ľud! A k tomu taký utlačený — ako ste povedali.“

„Ako ste vy povedali,“ vetila madame, opraviac ho a zrazu priplietla k jeho menu niečo „extra“, čo pre neho neznamenalo nič dobrého.

„Odpustite; isteže som to povedal ja, ale vy si prirodzene tak myslíte. Nie div.“

„Ja že si myslím?“ vetila madame povýšeným hlasom, „Ja a môj manžel máme s tým dosť práce, aby sme udržali túto vináreň, bez rozmýšľania. Myslíme len na to, ako sa tuná uživiť. To je predmet nášho rozmýšľania a to nám od rána do večera dá dosť práce, nie to, aby sme si lámali hlavu nad biedou iných. Ja, že myslím za iných? Nie, nie.“

Vyzvedač, ktorý na to prišiel, aby zdvihol každú omrvinku, ktorú tam možno vidieť alebo najsť, nemohol vypátrať svojím potuteľným pohľadom, že sa márne namáha, ale s blahosklonnou zdvorilosťou stál tam ďalej, spierajúc sa lokťom o malý pokladničný stôl Madame Defargeovej a s času na čas uchlupkávajúc si z koňaku.

„S tou popravou Gasparda je to zlá história, madame. Ah, biedny Gaspard!“ riekol s povzdychom veľkej sústrasti.

„Na môj veru!“ vetila madame zľahka a spokojne, „ak ľudia k takým veciam upotrebujú noža, musia to odpykať. Veď vedia to vopred, akú cenu musia zaplatiť za taký prepych; on tú cenu zaplatil.“

„Myslím,“ riekol vyzvedač, stlmiac natoľko svoj mäkký hlas, že ním vzbudzoval dôveru a každý sval jeho ošklivej tváre vyjadroval urazenú revolucionársku vnímavosť: „Myslím, že na tomto okolí osud tohoto bedára vzbudil veľkú sústrasť a hnev? Medzi nami rečeno.“

„Vskutku?“ spýtala sa ľahostajne madame.

„A nie?“

„— Tu je môj manžel!“ riekla Madame Defargeová. Keď hostinský vstúpil do dvier, vyzvedač ho pozdravil, dotknúc sa klobúka a rieknuc so zdvorilým úsmevom: „Dobrý deň, Jacques!“ Defarge zrazu zastal a hľadel na neho.

„Dobrý deň, Jacques!“ opakoval vyzvedač; už nie s takou dôverou a už nie s takým nepredpojatým úsmevom.

„Pane, vy sa mýlite,“ vetil hostinský. „Pletiete si ma s niekým iným. To nie je moje meno. Som Ernest Defarge.“

„Všetko jedno,“ riekol vyzvedač zľahka, ale zronene pre ten pohľad, „dobrý deň.“

„Dobrý deň!“ vetil sucho Defarge.

„Práve som povedal madame, s ktorou, keď ste vstúpili, mal som česť besedovať, že mi bolo povedané, že pre nešťastný osud biedneho Gasparda je tuná — a nie div! — veľa súcitu a hnevu.“

„To mi nehovoril nik,“ riekol Defarge, krútiac hlavou; „neviem o tom zhola nič.“

To povediac, zašiel si za malý pokladničný stôl a stál s rukou položenou na operadle stoličky svojej ženy, hľadiac zpoza tejto barriery na osobu, proti ktorej obidvaja boli nepriateľsky naladení a ktorého by obidvaja boli zastrelili s najväčším zadosťučinením.

Vyzvedač, ktorý sa dobre vyznal v svojom remesle, nezmenil svoj ľahostajný postoj, ale vypil malý pohár koňaku a zapil ho dúškom čerstvej vody a pýtal si ešte jedon pohár koňaku. Madame Defargeová mu naliala, chopila sa zase pletenia a húdla si nad ním malú pieseň.

„Tak sa zdá, že dobre znáte túto štvrť; chcem povedať, lepšie ako ja?“ poznamenal Defarge.

„Vôbec nie, ale úfam sa, že ju budem znať lepšie. Mňa tak nesmierne zaujímajú jeho biedni obyvatelia.“

„Hah!“ hundral Defarge.

„Teší ma, že môžem s vami besedovať, Monsieur Defarge, to mi pripomína, že vás vlastne poznám,“ pokračoval vyzvedač, „aspoň vaše meno.“

„Vskutku?“ riekol Defarge s veľkou ľahostajnosťou.

„Áno, vskutku. Tak viem, že keď na slobodu pustili doktora Manettea, vy, jeho niekdajší sluha, starali ste sa o neho. Odovzdali ho vám. Ako vidíte, som o okolnostiach informovaný.“

„Vskutku, to je pravda,“ riekol Defarge. Povedal mu to pod vlivom náhodilého dotyku lokťa svojej ženy, ktorá pletúc, upozornila ho tak, že lepšie bude odpovedať, ale vždy úsečne.

„Prišla k vám aj jeho dcéra,“ riekol vyzvedač; „a z vašej opatery vzala ho jeho dcéra, sprevádzaná driečnym, šedo oblečeným pánom; ako sa len volá? — mal malú parochničku — Lorry — z banky Tellsona a Spol. — previezla ho do Anglie.“

„Tak je,“ riekol Defarge.

„Veľmi zaujímavé rozpomienky!“ riekol vyzvedač. „Poznal som Doktora Mattea a jeho dcéru v Anglii.“

„Áno?“ riekol Defarge.

„Teraz nepočujete o nich veľa,“ riekol vyzvedač.

„Nie,“ riekol Defarge.

„Vskutku,“ zamiešala sa madame, pozrúc do hora z práce, nad ktorou húdla pieseňku, „neslýchame o nich nič. Dostali sme zvesť o ich šťastnom návrate a tuším ešte jedon list a či až dva; ale od toho času oni žijú svojím — a my tiež svojím — životom a nedopisujeme si.“

„Cele tak madame,“ vetil vyzvedač. „Bude sa vydávať.“

„Bude?“ ozvala sa madame. „Bola dosť driečna a mohla sa vydať dávno. Tak sa mi vidí, že sú vaši Angličania chladní.“

„Oh! Vy viete, že som Angličan?“

„Vaša reč je anglická,“ vetila madame, „a aká je reč, myslím, takým je aj človek.“

Totožnosť nepovažoval za poklonu; ale nerobil si z toho nič a obrátil to na smiech. Dopijúc koňak, dodal:

„Áno, Miss Manetteová sa vydáva. Ale nie za Angličana; za niekoho, kto je ako aj ona, francúzskeho pôvodu. A keď sme práve spomínali Gasparda (ah, biedny Gaspard! Bola to ukrutnosť, ukrutnosť!) a je to podivná vec, že sa vydáva práve za synovca Monsieur la Marquisa, pre ktorého vyzvedli do výšky toľkých stôp; inými slovami, za terajšieho Marquisa. Ale v Anglii žije pod iným menom, ako Marquis je neznámy; menuje sa Mr. Charles Darnay. D’ Aulnais je rodinné meno jeho matky.“

Madame Defargeová plietla spokojne ďalej, ale zvesť zrejme účinkovala na jej manžela. Hoc čo robil za malým pokladničným stolom, či už zapálil oheň, alebo pripálil si fajku, bol zmätený a jeho ruka nebola istá. Vyzvedač nebol by býval vyzvedačom, keby to nebol videl, buďto nebol by si to zachoval v pamäti.

Keď sa mu už aspoň toto podarilo, hoc celá vec mala pochybnú cenu a keď nešli ani hostia, aby mu dopomohli k niečomu, Mr. Barsad zaplatil za nápoj a odobral sa: a použijúc príležitosť pred odchodom povedal ušľachtilým spôsobom, že sa úfa potešeniu vidieť zase Monsieura a Madam Defargeovú. Po jeho odchode muž a žena zostali niekoľko minút v tom istom položení, v akom boli, počítajúc s možnosťou, že sa ešte môže vrátiť.

„Či to môže byť pravda,“ riekol Defarge, tichým hlasom, hľadiac shora na svoju ženu, ako tak stál, fajčiac, opretý rukou o operadlo jej stolice: „čo povedal o slečne Manetteovej?“

„Ako to povedal on,“ vetila madame, zvednúc troška obočie, „je to pravdepodobne lož. Ale môže to byť aj pravda.“

„Ak je —“ začal Defarge; a zastal.

„Ak je?“ opakovala jeho žena.

„— A keby sme sa tak dožili triumfu — úfam sa, že pre ňu Osud zadrží jej manžela mimo Francie.“

„Jej manžela osud zavedie ta, kam isť má a privedie ho k tomu koncu, ktorý mu je určený. To je všetko, čo viem.“

„Ale je to divné — teraz, napokon nie je to ani veľmi divné“ — riekol Defarge, zahrávajúc sa akoby so svojou ženou, aby ju prinútil k súhlasu, „že po súcite, ktorý sme prechovávali k jej pánu otcovi a k nej, meno jej manžela práve tvojou rukou má byť proskribované v tomto okamihu, za menom toho pekelného psa, ktorý práve od nás odišiel?“

„Stanú sa ešte čudnejšie veci, keď to prijde,“ vetila madame. „Pre bezpečnosť mám tu obidvoch; a obidvaja si to zaslúžia; dosť na tom.“

Po tomto sbalila pletenie a hneď vyňala ružu, ktorú mala za šatkou, okrútenou okolo hlavy. Či Saint Antoine vycítil to inštinktívne, že otázna okrasa zmizla, buďto že Saint Antoine zpozoroval jej zmiznutie, hoc — ako sa to stalo, dosť na tom, svätý nabral smelosti hneď bezprostredne za tým vstúpiť a vináreň zase nadobudla obvyklý vzhľad.

Večer, keď Saint Antoine vyvrátil svoje nútro a predával na schodoch dvier, na výklenkoch okien a shromaždil sa na rohoch špinavých ulíc a dvorov, nadýchal sa troška sviežeho povetria, pani Defargeová s pletením v rukách chodievala s miesta na miesto, od skupiny k skupine: ako missionárka — bolo ich veľa takých, ako ona — ale je želateľné, aby ich viacej takých neprišlo na svet. Všetky ženy plietly. Plietly bezcenné veci, ale táto mechanická robota bola mechanickou náhradou za pokrm a nápoj; miesto čeľustí a stravovacích orgánov pracovaly ruky; keby tak tie kostnaté prsty boly stíchly, žalúdky by boly pociťovaly väčšie bolesti.

Ale s pohybom prstov pohybovaly sa aj oči a myšlienky.

A ako tak Madame Defargeová šla od skupiny ku skupine, všetky tri pohybovaly sa rýchlejšie a ohnivejšie v každej malej ženskej skupine, s ktorou sa rozprávala a od ktorej odišla.

Jej muž fajčil pri dverách, pozerajúc na ňu s obdivom. „Veľká žena,“ riekol, „silná žena, veľkolepá žena, hrozne veľkolepá žena.“

Vôkol stlala sa hmla a potom nasledovalo hlaholenie kostolných zvonov a vzdialené — bubnovanie kráľovskej telesnej stráže a ženy sedely pletúc, pletúc. Zahalila ich tma. Blížila sa s istotou aj iná tma, keď kostolné zvony, ktoré teraz tak krásne hlaholia v niektorej štíhlej veži Francie, maly byť stavené na hučiace delá a bubne mali prehlúšiť jedon slabý hlas, ktorý v tú noc bol všemohúcim hlasom moci, hojnosti a slobody. Toľko všeličoho sa nahromadilo okolo žien, ktoré tam ešte vždy sedely, plietly a plietly, že aj ony sa shromaždily okolo ešte nehotovej štruktúry a aj tam maly sedieť a pliesť, pliesť a počítať spadajúce hlavy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.