ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásny kraj, so zlatým zbožím, však nie chlebodárna pôda. Chudou ražou porastené záhonce. Kde by mala rásť pšenica, biedne fazuľové a hrachové políčka, tiež pásy, na ktorých pestovali pšenicu nahrádzajúce zeleniny. Na bezduchej prírode, i na mužských a ženských, ktorí ju obrábali, tkvel mimovoľný výraz živorenia — skleslá nálada poddávania sa a zániku.

Štvorkou ťahaný koč Marquisa, (ktorý mohol byť aj ľahčí), hoc bol hnaný dvoma postilionmi, vliekol sa pomaly hore strmým kopcom. Na tvári Monsieur la Marquisa planúca žiara, ktorej on nebol príčinou, nebola na ujmu jeho vznešenému pôvodu; zavinila ju zovňajšia okolnosť, na ktorú nemal vliv — zapadajúce slnce.

Keď koč dosiahol vrchol kopca, zapadajúce slnce tak skvele svietilo doň, že Marquis tonul v nachu. „Čoskoro zhasne,“ riekol Monsieur la Marquis, pohliadnuc na ruky.

Slnce vskutku bolo už tak nízko, že zmizlo v okamihu. Keď ťažkú hamovku pripevnili ku kolesu a koč šinul sa dolu svahom v kúrňave prachu a zápachu tlenia, rudý žaratok rýchlo zhasol; Marquis a slnce sostupovali nadol, takže keď sypali hamovku, zo žiare nezbudlo nič.

Však zostal zlomený vidiek, otvorený a malebný, malá vieska na úpätí kopca, za ňou údolie a výšina, kostolná veža, veterný mlyn, lovecký les, bralo s hradom, ktorý upotrebovali ako väzenie. V súmraku večera na všetko toto Marquis hľadel tak, ako človek, ktorý sa blíži k svojmu domovu.

Dedina mala jedinú biednu ulicu, v nej biedny pivovar, biednu koželužňu, biednu krčmičku, biednu stajňu pre poštové kone, biednu studňu a iné obvyklé biedne patričnosti. Mala aj biedny ľud. Všetci jej obyvatelia boli chudobní a mnohí z nich sedeli pred dvermi, krájajúc k večeri niekoľko cibúľ a tomu podobných vecí; iní boli zase pri studni a umývali listy a trávy a iné jedlé plodiny zeme. Nechybäly výrazné znaky toho, čo ich robilo chudobnými; dľa slávnostných nápisov štátna, cirkevná, panská, miestna a všeobecná daň musela byť platená tu a tam a div, že nepohltila celú viesku.

Bolo vidieť málo detí a psov. Mužskí a ženské nemali veľký výber na tejto zemi, v tejto malej vieske mohli sa živiť len v tých najnúdznejších pomeroch, pod mlynom, buďto čakať na väzenie a smrť v hrade, ktorý vyčnieval na brale.

Príchod Monsier la Marquisa oznamoval napred poslaný kurír a praskot postilionských bičov, ktoré sa hadmi svíjaly nad ich hlavou vo večernom ovzduší, ako by ho sprevádzaly Furie, dal hnať pred poštový úrad. Tento stál tesne pri studni a sedliaci nechali prácu, aby hľadeli na Marquisa. Aj on hľadel na nich bez toho, aby bol o tom vedel, že bieda a starosť pomalou istotou ohlodá ich tváre a postavy, robiac ich vyziablymi a o tejto vyziablosti Francúzov udržala sa poverčivá mienka viacej ako sto rokov.

Monsieur la Marquis vrhol pohľad na tieto pokorné tváre, ktoré sa pred ním klaňaly, ako sa on klaňal pred Monseigneurom Dvora s tým rozdielom, že tie tváre sa klaňaly len preto, aby trpely a nie, aby sa usmievaly — keď sa k skupine zrazu pridal šedivý pohrabáč.

„Sem s tým kamasom!“ riekol Marquis kurírovi.

Priviedli ho, čiapku mal v ruke a ostatní sa shlukli okolo neho, aby hľadeli a načúvali práve tak, ako ľudia okolo parížskej studne.

„Prešiel som na ceste vedľa teba?“

„Áno, Monseigneur. Mal som tú česť, že ste ráčili prejsť na ceste vedľa mňa.“

„Idúc hore kopcom a tiež na vrchu kopca, pravda?“

„Je to pravda, Monsigneur.“

„Na čo si hľadel tak uprene?“

„Hľadel som na toho chlapa, Monsigneur.“

Schýlil sa trocha a svojou ošumelou modrou čiapkou ukazoval pod koč. Všetci sa schýlili a nadugali pod koč.

„Akého chlapa, ty sviňa? A prečo si ta hľadel?“

„Prosím za odpustenie, Monseigneur, visel na reťaziach hamovky.“

„Kto?“ spýtal sa cestovateľ. „Ten chlap, Monseigneur.“

„Nech čert berie týchto blbcov! Ako sa volá ten chlap? Ty poznáš všetkých ľudí okolia. Kto to bol?“

„Odpustite mi dobrotive, Monseigneur! Nebol z tohoto kraja. Nevidel som ho nikdy v živote.“

„Visel na reťaziach? Aby sa zadusil v prachu?“

„S vaším milostivým dovolením, to bolo práve divné, Monseigneur. Hlava mu visela takto!“

Odvrátil sa od koča a ohnul sa nazad tak, že mal tvár obrátenú k nebu a hlava mu visela, potom sa vystrel, otáčal čiapku a poklonil sa.

„Aký bol ten chlap?“

„Monseigneur, bol biely ako mlynár. Bol cele zaprášený, biely ako strašidlo, dlhý ako strašidlo?“

Opis vzbudil v malom hlúčku nesmierny údiv; a všetky oči ako by boly bývaly dohovorené, hoc to bolo nemožné, pozrely na Monsieur la Marquisa. Azda, aby sa presvedčily, či jeho svedomie nehnetie nejaké strašidlo.

„Vskutku, dobre si urobil,“ riekol Marquis so šťastným povedomím toho, že ho taký červ nemôže rušiť, „videl si, že zlodej sprevádza môj koč a nevedel si otvoriť tie veľké ústa. Bah! Nech sa pracie. Pane Gabelle!“

Pán Gabelle bol poštmajstrom a súčasne aj berným činiteľom; priblížil sa s veľkou ochotou, aby bol prítomný pri tom výsluchu a držal vyslúchaného za záhyb rukáva s úradnou prísnosťou.

„Bah! Prac sa!“ riekol pán Gabelle.

„Lapte toho cudzinca, ak by v dedine hľadal nocľach a presvedčte sa, či má statočné úmysly, Gabelle.“

„Monseigneur, cítim sa byť mimoriadne vyznamenaným, že smiem vyplniť vaše rozkazy.“

„Ušiel ten kamas? — kde je ten prekliaty?“

Prekliaty už bol pod kočom asi s pol tuctom seberovných priateľov, ukazujúc čiapkou na reťaz. Druhý pol tucet jemu rovných priateľov ho hneď vytiahol zpod voza a postavil ho zadychčane pred Monsieur la Marquisa.

„Ty chňup, ušiel ten chlap, keď sme zastali hamovať?“

„Monseigneur, slietol dolu svahom strmhlav, ako keď niekto skočí do rieky.“

„Pátrajte po ňom, Gabelle. Pohni!“

Pol tucta tých, ktorí obzerali reťaz, ešte vždy boli medzi kolesami ako ovce; kolesá sa tak rýchlo otočily, že museli byť radi, keď si zachránili kožu a kosti; okrem nich máločo si mohli zachrániť, preto boli šťastní.

Koč rýchlo opustil dedinku a pádil hore svahom, prudkosť kopca stíšila jeho breh. Postupne ho stíšil v krok a kolembavo sa vliekol nahor vo vonnom ovzduší letnej noci. Postilioni, okolo ktorých miesto fúrií obletovalo na tisíce drobných komárov, pokojne si zauzlovali kytajky svojich bičov; lokaj kráčal vedľa koňov; bolo počuť kuríra, ako pred nimi cváľa vo tme.

Na najstrmšom bode kopca bolo malé pohrebište, v ňom stál kríž s novou veľkou podobou nášho Spasiteľa, bola to biedna, drevená podoba, práca nejakého nezkúseného dedinského rezbára, ktorý však podobu vzal zo života — môž’ byť, že zo svojho života — lebo bola hrozne chudá a vycivená.

Pod trúchlivým symbolom utrpenia, ktoré od tých čias len vzrástlo, ale nedosiahlo vrcholu, kľačala žena. Obrátila hlavu ku koču a keď sa priblížil, vstala rýchlo a pristúpila k dvierkam.

„Monseigneur, Monseigneur, prosba!“

Marquis skríkol netrpezlive a pohliadol von s nezmenenou tvárou.

„Tak čo? Čo je to? Vždy len prosbopisy!“

„Monseigneur. Pre lásku veľkého Boha! Môj manžel, lesník.“

„Čo je s tvojím manželom, lesníkom? Vždy sa s vami opakuje jedno a to isté. Nemôže snáď niečo zaplatiť?“

„Zaplatil všetko, Monseigneur. Je mŕtvy.“

„Dobre! Má pokoj. Či ti ho môžem vzkriesiť?“

„Žiaľ nie, Monseigneur! Ale on odpočíva pod biednou trávou malého kopca.“

„Tak čo?“

„Monseigneur, pod biednou trávou je toľko malých kopcov.“

„Zase a čo?“

Vyzerala staro, hoc bola mladá. Jej chovanie prezrádzalo dojímavú bolesť; zalomila žilovatými a uzlovitými rukami s divou energiou a jednu z nich položila na dvierka koča nežne a hladila ho, ako by bolo možno očakávať, že pocítia jej prosebný dotyk.

„Vyslyšte ma, Monseigneur! Monseigneur, prijmite moju prosbu! Môj muž zomrel pre nedostatok; toľko ich hynie nedostatkom; a ešte ich veľa zhynie nedostatkom.“

„Zase a čo? Či ich môžem nasýtiť?“

„Monseigneur, dobrý Boh vie. Moja prosba je, aby kus dreva, alebo kameňa dali na hrob môjho muža s jeho menom, aby bolo označené miesto, kde leží. Inak sa zabudne naň, nenajdú ho, keď aj ja umrem tou istou chorobou a mňa dajú pod biednu trávu druhého kopca. Pane, je ich toľko, tak rýchlo vzrastá ich počet, je tu taká bieda. Monseigneur! Monseigneur!“

Lokaj ju odviedol od dvierok, koč sa dal do rýchleho behu, postilioni zbystrili krok koní, zanechali ju v pozadí a Marquis zase sprevádzaný Fúriami, rýchlo urážal vzdialenosť, ktorá bola medzi ním a zámkom.

Otáčalo ho sladké ovzdušie letnej noci a práve tak ako aj dážď padá na všetkých nestranne, otáčalo aj ten zaprášený, otrhaný, robotou ustatý hlúčik pri studni; pohrabáč s modrou čiapkou, bez ktorej sa necítil ničím, ešte vždy rozprával o strašidelnom chlapovi, kým ho len počúvali. Pomaly to zunovali, poodchádzali a v drobných chatkách zablikaly svetlá, ktoré, keď sa v domkoch stmievalo a objavovalo sa vždy viac hviezd, zdalo sa, že nezhasly, ale vzlietly na nebesá.

Tieň veľkého domu s vysokou strechou a mnohých naň sa kloniacich stromov padal na Monsieur la Marquisa; keď zastal jeho koč, miesto tiene zaujala planúca pochodeň a pred ním sa otvorily zámocké brány.

„Prišiel už z Anglie Monsieur Charles?“

„Ešte nie, Monseigneur.“