ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V záplave ohňa a v záplave mora uplynuly tri roky — pevninou otriasal príboj divokého oceánu, ktorý nemal odlivu a mal len stály príliv, stúpajúci vždy vyššie a vyššie k úžasu a údivu obyvateľov brehu — minuly tri roky víchrice. Tri nové narodeniny malej Lucie opriadaly zlaté vlákno, baliac ich do priadze pokojného domáceho života.

Cez mnohé noci a dni počúvali obyvatelia tichého domova ozveny zákutia, ich srdce sa zachvelo pri počutí krokov zástupu. A tie kroky vrývaly sa im do umu ako kroky národa, ktorý pod červenou zástavou rozbúrene volal do sveta, že jeho vlasť je v nebezpečenstve a v hroznom trvalom začarovaní premenil sa na divú zver.

Monseigneur so svojím stavom odlúčil sa od toho zjavu, keďže ho dostatočne neocenili, ba si ho tak málo želali vo Francii, že mu hrozilo nebezpečie nielen, že ho vyženú, ale že ho pozbavia i života. Ako sedliak v povesti, ktorý s nekonečnou námahou konečne vyvolal čerta a natoľko sa naľakal jeho zjavu, že zabudol na to, čo sa chcel opýtať nepriateľa ľudstva a okamžite ušiel; tak aj Monseigneur, keď cez dlhé roky odvážne naopak čítal otčenáš a prevádzal iné čary a kúzla, aby vyvolal toho zlého, vzhliadnuc ho, natoľko sa naľakal, že vznešene odtiahol.

Žiarivé Býčie oko dvora zmizlo, bo inak by sa bolo stalo terčom hurrikánu gúľ národa. Nikdy ho nemali v láske — bol práškom Luciferovej pýchy, Sardanapalovej nádhery a slepoty krčice — ztratil sa a zmizol. Dvor, počínajúc s najvnútornejším exkluzívnym kruhom až po najhnilší okruh intríg, korrupcie a pretvárky, zmizol bez stopy. Dľa posledných chýrov zmizla aj kráľovská jasnosť, bola v paláci internovaná a „suspendovaná“.

Zavítal august 1792 a Monseigneurovci sa rozpŕchli na všetky strany.

Hlavným stanom a shromaždišťom Monseigneurovcov v Londýne bola prirodzene Tellsonovská Banka. Duchovia údajne blúdia po tých miestach, ktoré najčastejšie navštevovali a Monseigneur bez jedinej guinei vyhľadával to miesto, kde mal predtým uložené svoje guinei. A potom to bolo to miesto, kam sa najrýchlejšie dostaly najhodnovernejšie zvesti o Francii. Ďalej, Tellsonovský závod patril medzi popredné a proti svojim bývalým stránkam, ktoré ztratily svoje vysoké postavenie choval sa veľkodušne. Napokon, šľachtici, ktorí zavčasu zbadali blížiacu sa búrku, predíduc plienenie a konfiškácie, predvídave umiestili svoj majetok u Tellsonovcov, svojich núdznych bratov tu vždy vypočuli. K čomu sa družila okolnosť, že každý nový francúzsky prisťahovalec s chýrmi prišiel najprv k Tellsonovcom, čomu sa nik nedivil. Preto v tom čase závod Tellsonovcov, hľadiac na francúzske zvesti, bol akousi vysokou burzou; o tom dobre vedela aj verejnosť a tak banka, aby vyhla návalu dotazov, v niekoľkých riadkoch zhustené najnovšie zvesti často vyvesila do okna, aby si ich každý okolo Temple Baru sa ponáhľajúci človek mohol prečítať.

V jedno pariace sa, hmlisté odpoludnie, Mr. Lorry sedel za písacím stolom, na ktorý sa podopieral vedľa neho stojací Charles Darnay a rozprávali sa tichým hlasom. Márnica, v ktorej sa predtým pojednávalo s „firmou“, premenila sa na zpravodajskú kanceláriu a bola preplnená. Asi o pol hodiny mali zatvárať.

„Ale, hoci ste aj najmladším človekom na svete,“ riekol Charles Darnay váhavo, „predsa vám musím robiť námietku.“ —

„Rozumiem. Že som príliš starý?“ vetil M. Lorry.

„Zlé počasie, dlhá cesta, neisté cestovanie, bezhlavá ríša, mesto, v ktorom ani vy nie ste bezpečný.“

„Drahý Charles,“ riekol Mr. Lorry s veselou úfnosťou „spomínate príčiny, ktoré hovoria proti môjmu cestovaniu, ale nie proti môjmu tamojšiemu pobytu. Pre mňa je dosť bezpečný; nik sa tam nebude starať o takého starého mládenca, ktorý je blízky osemdesiatke, keď je tam toľko ľudí, ktorí si zaslúžia viacej pozornosti. Hľadiac na bezhlavosť mesta, poznamenávam, že keby nepanovala v meste bezhlavosť, nebolo by treba z nášho tunajšieho závodu poslať niekoho do nášho tamojšieho závodu; niekoho, kto pozná mesto a obchod od dávna a požíva dôveru Tellsonovcov. No a potom, kto sa má vystaviť niekoľkým nepohodlnostiam neistého cestovania, dlhej cesty a zimného počasia, v záujme Tellsonovcov, ak nie ja, ktorý som u nich toľké roky?“

„Najradšej by som šiel ja sám,“ riekol Charles Darnay znepokojene akoby nahlas rozmýšľal.

„Naozaj! Vy ste znamenitý radca!“ zvolal Mr. Lorry. „Najradšej by ste šli samojediný? Vy, rodom Francúz? Vy ste múdry radca!“

„Môj drahý Mr. Lorry, práve preto, že som rodom Francúz, často mi to prišlo na um (tu som však nechcel o tom hovoriť). Človek si to nevie predstaviť, že keď súcití s tým biednym národom a priniesol mu už nejakú obeť,“ vravel zamyslene ako predtým, „že by naň nepočúvali a nemal by na nich vlivu, ktorým by ich bolo možno nakloniť k zdržanlivosti. Aj včera večer keď ste odišli a ja rozprával som sa s Luciou —“

„Keď ste sa rozprávali s Luciou,“ opakoval Mr. Lorry. „Áno. Čudujem sa, že sa nehaňbíte spomínať Luciino meno! Vy by ste v tomto čase chceli ísť do Francie?“

„Nuž, veď neidem,“ riekol Charles Darnay s úsmevom. „Spomínam to len preto, lebo vravíte, že ta pôjdete.“

„A ja pôjdem, cele vážne. To je číra pravda, drahý Charles,“ Mr. Lorry blesknúc okom na opodiaľ stojaceho šéfa, stíšil hlas, „nemáte poňatia, s akými prekážkami sa musí boriť náš obchod, akému nebezpečiu sú tam vystavené naše listiny a knihy. Len sám Boh vie, koľko ľudí by bolo kompromitovaných, keby sa ich listiny dostaly do cudzích rúk, buďto keby boly zničené; a to, ako viete, môže sa stať každú chvíľu; kto to môže tvrdiť, že Paríž nepodpália dnes, buďto nevyplienia zajtra! Okrem mňa ich po náležitom výbere bez ztraty času nik nevie zakopať, lebo nejakým iným spôsobom uložiť na bezpečnom mieste. A ja mám tu drepeniť, keď o tom Tellsonovci vedia a hovoria — Tellsonovci, na ich chlebe žijem šesťdesiat rokov — preto, že moje údy sú trošku meravejšie? Veď som ja ešte junák, proti pol tuctu tunajších starigáňov!“

„Ako obdivujem chrabrosť vašej mladistvej duše, Mr. Lorry.“

„Bah! Nesmysel pane! — A drahý Charles,“ riekol Mr. Lorry, blesknuc okom zase na šéfa, „nemali by ste zase zabúdať na to, že teraz nemožno z Paríža nič vyniesť, hoci čo je to. Dokumenty a cennosti ešte aj dnes doniesli k nám tí najpodivnejší poslovia (vravím vám to cele dôverne; nie je to správne, že s vami o týchto obchodných ťažkostiach hovorím), neviete si to ani predstaviť, hlava každého visela na vlásku, keď šiel cez hranicu. Inokedy naše balíky bez prekážky idú sem a ta, ako v starej obchodnej Anglii; ale teraz zastavujú všetko.“

„A naozaj idete dnes v noci?“

„Naozaj cestujem dnes v noci, lebo vec je veľmi súrna a nemožno s ňou odkladať.“

„A neide s vami nik?“

„Navrhovali mi rozličných ľudí, ale nechcem z nich nikoho. Chcem vziať so sebou Jerryho. Jerry bol mojim telesným strážcom po nedeľných nociach dlhý čas v minulosti, privykol som mu. Jerryho nebude upodozrievať nik, budú si o ňom myslieť, že je jednoduchý anglický bulldog, ktorý nemá inú povinnosť, ako oboriť sa na toho, kto by sa opovážil dotknúť jeho pána.“

„Musím zase povedať, že obdivujem vašu mladistvú chrabrosť.“

„Ja zase musím povedať, nesmysel, nesmysel! Keď splním toto malé poverenie, azda prijmem návrh Tellsonovcov, utiahnem sa a budem žiť dľa ľúbosti. Potom budem mať dosť času myslieť na starnutie.“

Tento rozhovor odznieval pri Mr. Lorryho obvyklom stole, kým v neveľkej vzdialenosti celé hejno Monseignerovcov nadute vravelo o tom, že v krátkom čase ako sa pomstia na tom zbojníckom národe. Spôsob, akým hovorili o veci pod ochranou asilu svedčil o povahe Monseigneurovcov, tón, akým o tej hroznej revolúcii vraveli domorodí, zase charakterizoval britskú orthodoxiu, ako by to bola bývala pod nebom jediná žatva úrody, ktorú nik nerozosieval ako by sa nikdy nič nebolo stalo, ako by nikdy nič neboli zameškali urobiť, aby to všetko neskrslo — akoby pozorovatelia niekoľko milionov biednikov vo Francii a zle-nedobre upotrebených prostriedkov, ktoré maly slúžiť blaženstvu ríše, neboli pred rokmi videli, že to všetko musí prísť a predsa dosť jasne nevyslovili svoju mienku o tom, čo predvídali. Toto nadýmanie sa, spojené s nabubrenými plánmi Monseignerovcov na reštaurovanie stavu veci (ktorý samého seba zničil, a keď vyčerpal trpelivosť neba i zeme) nemohol bez námietky nechať nik, kto poznal pravdu. Toto nadýmanie prenikajúce k ušiam Charles Darnaya tak pôsobilo na neho ako nejaký mätúci nával krvi na modzog, ktorý ho robil nepokojným, buďto na dušu doliehajúca nevoľnosť.

Medzi rozprávajúcimi bol aj Stryver z King’s Bench Baru, ktorý bol už ďaleko zašiel na ceste promocii za vysokého hodnostára štátu a preto veľmi hlasne hovoril o predmete: rozvinoval pred Monseigneurom svoje plány, ako treba rozbúrený ľud vyhodiť do povetria a vyhladiť ho z povrchu zeme a ako treba pracovať bez neho a veľa iných podobných návrhov, ktoré podstatne sa shodovaly v tom, že rod orlov treba vykantriť tak, že sa im na chvost nasype soli. Darnayho počúval s pocitom odporu a práve rozmýšľal, či má odísť, aby ho nepočul, lebo ostať a povedať mu svoje, keď sa také niečo stalo, čo dalo veci rozhodný obrat.

Šéf závodu pristúpil k Mr. Lorrymu a položiac pred neho ufúľaný a neotvorený list, spýtal sa ho, či ešte neprišiel na stopu osoby, na ktorú bol list adresovaný? Šéf položil list tak blízko k Darnaymu, že tento videl adresu — a to tým rýchlejšie, lebo to bolo jeho pravé meno. Adresa znela takto: „Veľmi súrne. Bývalému Marquisovi St. Evrémond z Francie. Má byť doručené skrze pánov bankárov Tellson a Spol., Londýn, Anglia.“

V deň sobášu Doktor Manette veľmi naliehave prosil Charles Darnaya, aby tajomstvo svojho mena — ak ho len Doktor sám neoslobodí od záväzku — zostalo neodhalené. O tom nevedel nik, že je to jeho meno; ani jeho vlastná žena nemala poňatia o skutočnosti: Mr. Lorry nemal o nej tušenia.

„Nie,“ odpovedal šéfovi závodu Mr. Lorry; myslím, že som ho ukázal už všetkým tu prítomným pánom a nik mi nevedel povedať kde by bolo možno najsť toho pána.“

A keďže ručičky hodín blížili sa k číslu, keď mala byť banka zatvorená, prúd odchodiacich valil sa okolo stola Mr. Lorryho. Nápadne držal v ruke otázny list; Monseigneur pozrel naň v osobe snovateľa plánov a indignovaného prisťahovalca, pozrel naň aj druhý právo azylu požívajúci prisťahovalec, i tretí a každý z nich povedal po anglicky, lebo po francúzsky nejakú pohŕdavú poznámku na marquisa, ktorého nebolo možno najsť.

„Myslím, že je to synovec — ale na každý pád degenerovaný potomok toho jemného marquisa, ktorého zavraždili,“ riekol jedon. „Som šťastný, že som ho nikdy nepoznal.“

„Zbabelec, ktorý už pred rokmi opustil svoje mesto,“ riekol druhý, ktorý sa hlavou nadol vryl do fúry sena a polo zadusený dostal sa takto z Paríža — „pred pár rokmi.“

„Nakazil sa novými doktrínami,“ riekol tretí mimochodom pozerajúc cez okuliare tým smerom; „dostal sa do rozporu s posledným Marquisom, zriekol sa zdedených statkov a nechal ich tej zbojníckej sberbe. Úfam sa, že sa mu za to teraz zavďačia dľa zásluhy.“

„Ako?“ zvolal bľačiaci Stryver. „Naozaj ta spravil? To je taký vták? Viďme jeho podlé meno. Aby ho čert uchytil!“

Darnay sa už dlhšie nemohol premôcť, dotknul sa Mr. Stryverovho pleca a riekol:

„Poznám toho vtáka.“

„Naozaj, na Jupitera?“ vetil Stryver. „Ľutujem vás.“

„Prečo?“

„Prečo, Mr. Darnay? Či ste počuli, čo urobil? Neopytujte sa na to v tieto časy.“

„Ba ja sa opytujem, prečo?“

„Vravím vám zase, Mr. Darnay, ľutujem vás. Ľúto mi je počuť, že dávate také zvláštne otázky. Hovoríme o vtákovi, ktorý sa nakazil tou najmorovitejšou a najneznabožskejšou diabolskou náukou, akú kedy znal svet; ktorý prepustil svoje majetky najpodlejšej luze tejto zeme, ktorá tak vraždí ako dosiaľ nik a vy, ktorý ste učiteľom mládeže, poznáte ho, ešte sa opytujete, prečo vás ľutujem. Ľutujem vás, lebo si myslím, že taký zloduch môže ešte aj vás nakaziť. Preto!“

Darnay, ktorému prišiel na um daný sľub, len veľmi ťažko sa vedel premôcť a riekol: „Azda nechápete toho pána.“

„Viem, ako mám vás vohnať do úzkeho, Mr. Darnay,“ riekol býči Stryver, „a chcem to urobiť. Ak je ten vták pánom, ja ho nechápem. Môžete mu to povedať s výrazom mojej úcty. Povedzte mu, že mu ešte odkazujem, keď už raz všetko, majetky i postavenie, dal tej masakrujúcej luze, čudujem sa, prečo nie je jej vodcom. No, nie, pánovia,“ riekol Stryver, poobzerajúc sa vôkol a lusknúc prstami, „už len koľkosi poznám ľudskú prírodu, ale môžem vám povedať, že takého vtáka tak ľahko nenajdete, ako je tento, ktorý sa spolieha na drahocenné milosrdenstvo takých chránencov. Nie, pánovia; on čoskoro zmizne z šarvátky a odplazí sa.“

S týmito slovami a s posledným lusknutím Mr. Stryver predieral sa do Fleet-streetu, sprevádzaný súhlasom poslucháčov. M. Lorry a Charles Darnay po všeobecnom odchode stránok ostali pri stole osamelí.

„Prevezmete tento list?“ riekol Mr, Lorry. „Viete, kde ho treba odovzdať?“

„Áno.“

„Vysvetlite mu, že bol sem adresovaný, v úfnosti, že ho budeme môcť odovzdať a že tu ležal nejaký čas?“

„Spravím to. Ztadiaľto idete do Paríža?“

„Ztadiaľto, o ôsmej.“

„Vrátim sa, rozlúčiť sa.“

Darnay nespokojný so sebou, Stryverom a s ostatnými, ponáhľal sa do tichej čiastky Templu, otvoril list a prečítal ho. Znel takto:

„Väzenie Abbaye, Paríž.

21. jún, 1792.

„Pane bývalý Marquis.

Keďže v rukách dediny dlhý čas bol môj život v nebezpečenstve, zlapali ma s veľkou násilnosťou a rozhorlením a zaviedli ma do Paríža, celú tu dlhú cestu musel som ísť peši. Cestou som veľa trpel. Ale to nie je všetko; môj dom rozrumili — srovnajúc ho so zemou. Zločin, pre ktorý som zatvorený, bývalý pane Marquis, a pre ktorý musím ísť pred súd a (bez vašej veľkodušnej pomoci) ztratiť aj život, je, ako mi vravia, zrada spáchaná na majestáte ľudu, že som proti nemu pracoval v prospech jednoho emigranta. Darmo som tvrdil, že som dľa vašich rozkazov pracoval za nich a nie proti ním. Darmo som tvrdil, že som ešte pred konfiškovaním emigrantských majetkov, odpustil nezaplatené dane; že som nevyberal prenájomné; a že som nežaloval. Jedinou odpoveďou je, že som pracoval za emigranta; a kde je ten emigrant?

Óh, najmilostivejší pane, predtým Marquis, kde je ten emigrant! Volám zo sna, kde je! Opytujem sa neba, či ma nepríde vyslobodiť! Nedostávam odpovede. Oh, pane bývalý Marquis;, vysielam môj zúfalý výkrik cez more, úfajúc sa, že sa vám azda dostane do uší cez veľkú Tellsonovskú, aj v Paríži známu banku!

Pre milosrdenstvo Božie, spravedlnosť, veľkodušnosť pre česť vášho šľachetného mena, vás prosím, pane bývalý Marquis, pomôžte mi a vysloboďte ma. Mojim hriechom je, že som vám ostal verným, prosím Vás, pane bývalý Marquis, ostaňte aj vy mne verným.

Z tohoto väzenia hrúzy, kde s hodiny na hodinu som bližší zaniknutiu, posielam Vám, pane bývalý Marquis, uistenie o svojej bolestnej a nešťastnej oddanosti.

Váš zronený Gabelle.“

Tento list živo roznietil v Darnayovej duši skrytú nevoľu. Nebezpečenstvo, hroziace starému dobrému služobníkovi, ktorého jediným hriechom bola vernosť k nemu a jeho rodine, hľadelo mu s takou výčitkou do tváre, že ako sa tam prechádzal hore dolu po Templei, rozmýšľajúc nad tým, čo má robiť, skoro by si bol zakryl tvár pred chodcami.

Dobre vedel, že v hrúze nad skutkom, ktorý bol vrcholom zlých skutkov a zlým chýrom starého rodinného domu, v pohoršlivom podozrení, v ktorom mal strýca a v odpore, s ktorým sa obracalo jeho svedomie proti rozpadávajúcemu hospodárstvu, z udržiavania ktorého ho obviňovali, nejednal správne. Dobre vedel, že z lásky k Lucii sa vzdal svojho spoločenského postavenia a že tento jeho čin, hoci sa jeho duši nezdal byť novým, predsa bol prenáhlený a nedostatočný. Vedel, že pri vybudovaní plánu mal pokračovať sústavne a opatrne a hoci to mal aj v úmysle, predsa to nikdy neuskutočnil.

Šťastie, ním voleného anglického domova, potreba byť stále cele zaujatým, rázne premeny a nepokoje, ktoré tak rýchlo nasledovaly, že udalosti tohoto týždňa zničily nezrelé plány týždňa minulého a udalosti nasledujúceho týždňa zase všetko obnovily, dobre vedel, že povolil tlaku okolností: — nie bez starosti, ale predsa bez stáleho a trvalého odporu. Čakal síce na okamih činu, ale v krútňave dejov čas uplynul a šľachta všetkými možnými cestami hrnula sa z Francie, majetky jej prepadly konfiškácii a plenu, jej mená sotreli, vedel to dobre, ako novovzniklá vláda vo Francii, ktorá ho preto azda aj obžalovala.

Ale veď on nikoho neutláčal, nikoho neväznil; bol taký ďaleký toho prísne požadovať povinné dávky, že sa ich radšej dobrovoľne zriekol, vrhol sa do sveta, v ktorom pre neho nebolo výhod, vybojoval si v ňom postať a zarábal si chlieb. Monsieur Gabelle spravoval na mizinu vyšlý a zadlžený majetok dľa písomných úprav, ktoré mu nariaďovaly šetriť ľud a z toho mála, čo zbudlo, dať mu toľko, koľko bolo možno dať — v zime toľko dreva a v lete toľko zbožia, koľko len dotieraví veritelia ponechali — a veď to pre vlastnú bezpečnosť položil na papier, tak že by to teraz malo prísť na javo.

Toto priviedlo Charlesa Darnayho k tomu zúfalému rozhodnutiu, že pôjde do Paríža.

Áno, jeho práve tak, ako námorníka starej povesti, vetry a prúdy zahnaly do okruhu pôsobnosti magnetického brala, ktoré ho priťahovalo tak, že musel isť. Čokoľvek sa vynorilo v jeho mysli, všetko ho poháňalo rýchlejšie a rýchlejšie, vždy mohutnejšie do objemu tej hroznej príťažlivosti. Príčinou jeho utajeného nepokoja bola myšlienka, že v jeho nešťastnej vlasti k dosiahnutiu nedobrých cieľov volili si zlé prostriedky, a on, ktorý vedel o sebe, že je lepší ako oni, nie je tam, aby prispel niečim k zamedzeniu krviprelievania, a uplatnil zásady milosrdenstva a ľudskosti. Táto čiastočne potlačená, ale aj výčitky robiaca nevôľa ho prinútila k tomu, aby sa porovnal s tým chrabrým starým gentlemanom, v ktorom žil tak silný cit povinnosti; po tomto (pre neho tak nepriaznivom porovnaní) nasledovaly pohrdlivé výroky Monseigneura, ktoré ho nesmierne urazily a Stryverove, ktoré súc surové a zlostné pre staré príčiny pálily ešte väčšmi. Potom prišiel Gabelleho list, v ňom nevinný väzeň, v nebezpečenstve života, apeloval na jeho spravedlivosť, česť a dobré meno.

Rozhodol sa. Musí isť do Paríža.

Áno. Magnetové bralo ho priťahovalo a on sa musel plaviť, kým naň nenarazil. Nevedel o brale, nevidel temer nijaké nebezpečenstvo. Úmysel, dľa ktorého konal to, čo konal, hoci ho ešte celky neuskutočnil, vnuknul mu úfnosť že ho vo Francii vďačne uznajú, menovite vtedy, keď prijde osobne, aby ho potvrdil. Potom, tá slávna vidina robiť dobre, ktorá tak často okúzli vznetlivé, šľachetné mysle, vznášala sa pred ním a on, súc lútkou klamu, už sa videl, že má dostatok vlivu, viesť tu rozzúrenú revolúciu, ktorá sa rútila napred s takou hroznou divokosťou.

Ako sa tak hore-dolu prechádzal s hotovým rozhodnutím, uvažoval, že ani Lucie ani jej otec nemusia o tom vedeť prv, až keď bude preč. Lucie si tak ušetrí muky lúčenia; a otec, ktorý sa ešte vždy obával naraziť beh myšlienok na nebezpečnú pôdu minulosti, len vtedy sa dozvie o tomto kroku, keď ho urobil, a nie pri váhaní medzi neistotou a pochybnosťou. O tom nepremýšľal, ako neúplné bude treba hovoriť s otcom o jeho položení, aby navzdor bolestnej úzkosti neprebudily sa v jeho mysli rozpomienky na Franciu. Ale aj táto okolnosť vlívala na jeho krok.

Poštový koč stál pred bránou banky a Jerry bol tiež prichystaný.

„Odovzdal som ten list,“ riekol Charles Darnay Mr. Lorrymu. „Nechcel som dovoliť, aby vás obťažovali písomnou odpoveďou, ale azda odovzdáte slovnú?“

„To urobím ochotne,“ vetil Mr. Lorry, „ak nie je nebezpečná.“

„Voskrz nie. Hoci znie väzňovi v Abbaye.“

„Ako sa menuje?“ opýtal sa Mr. Lorry, s otvorenými značkami v ruke.

„Gabelle.“

„Gabelle. A ako znie ten odkaz pre nešťastného uväzneného Gabelleho?“

„Jednoducho tak, že dostal jeho list a prijde.“

„Čas netreba spomenúť?“

„Odcestuje zajtra večer.“

„Osobu netreba spomínať?“

„Nie.“

Pomohol Lorrymu zabaliť sa do niekoľkých kabátov a plášťov a vyšiel s ním z teplého ovzdušia starej banky do hmlistého povetria Fleet-Streetu. „Môj srdečný pozdrav Lucii a malej Lucii,“ riekol Mr. Lorry pri rozlúčke, „a dajte na ne dobrý pozor, kým sa vrátim.“ Charles Darnay keď sa koč pohnul zakýval hlavou a pochybne sa usmieval.

V tú noc — štrnásteho augusta — bol dlho hore a napísal dva laskavé listy; jedon Lucii, vysvetliac jej, aký prísny záväzok ho núti isť do Paríža, a poukazujúc zovrubne na príčiny, ktoré mu kážu úfať sa bezpečne, že svoju osobu nevystavuje nebezpečenstvu; druhý Doktorovi, v ktorom Luciu a ich drahé dieťa porúča do jeho opatere, s pevným presvedčením hovoriac o tom istom predmete. Obidvom napísal, že hneď po svojom príchode im pošle list, aby ich uistil o svojej bezpečnosti.

Bol to ťažký deň pre neho, deň, keď musel byť medzi nimi, keď prvý raz v živote musel pred nimi niečo tajiť. Ťažko mu bolo utajovať ten nevinný klam, o ktorom nič netušili. Nežný pohľad, ktorý vrhol na svoju šťastnú a činnú žienku, utvrdil ho v predsavzatí, nehovoriť nič o tom, čo nasleduje (hoci to už temer urobil, lebo mu to bolo divným, že má niečo robiť bez jej tichej pomoci), a deň sa rýchlo minul. V predvečer objal ju a drahé dieťa, vraviac, že sa skoro vráti (pri odchode predstieral údajnú zaujatosť, v tajnosti však mal prichystanú batožinu s šatami) a vnoril sa do ťažkej hmly s ešte ťažším srdcom.

Neviditeľná sila mohutne ho priťahovala, všetky vetry a prúdy hnaly ho tým smerom. Listy dal spoľahlivému poslovi, aby ich odovzdal hodinu pred polnocou a nie prv; najal si koč do Doveru a vydal sa na cestu.

„Pre milosrdenstvo božie, spravedlnosť, veľkodušnosť a pre česť vášho ušľachtilého mena!“ bol výkrik úbohého väzňa, ním posilňoval svoje klesajúce srdce, keď opúšťal všetko, čo mu na zemi bolo najdrahšie a plavil sa k magnetickému bralu.

Koniec druhej knihy.