Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 5. Šakal

Bola to pijácka doba a väčšina mužských pila tvrdo. Časom sa však tento zlozvyk natoľko napravil, že dnes mierne ustálené kvantum vína alebo punču, ktoré vtedy jedon mužský mohol cez noc vystrebať bez toho, že by bola tým utrpela jeho reputácia ako dokonalého gentlemana, bola by sa zdala smiešnym preháňaním. Učený stav právnicky s jeho bachanalnými sklonmi iste nezaostal ani za jedným učeným stavom; ani Mr. Stryver, ktorý si rýchlo razil cestu v svojej rozsiahlej a výnosnej praxi, v tomto tiež nezaostal za svojimi druhmi práve tak ani v suchopárnejších odvetviach právnickej vedy.

Obľúbenec Old Baileyho, Mr. Stryver začal opatrne odrezávať nižšie šteble rebríka, po ktorých sa snažil do hora. Zasadnutia a Old Bailey teraz už zvlášť musely zvať tohoto obľúbenca do objemu svojich roztúžených ramien; a pred tvár najhlavnejšieho sudcu šplhajúceho sa Mr. Stryvera s jeho červenou tvárou bolo možno každodenne vidieť pri dvore Kings Benchu, ako prekvital v hrade parochní, sťa veľká slnečnica, kliesniaca si cestu ku slncu v záhrade početných blýskajúcich sa kolegov.

Kedysi povedali v Bare, že hoc je aj Mr. Stryver výmluvný rečník, bezohľadný a umný odvážlivec, ale postráda schopnosť, aby zo smesy dát vyťažil podstatu, čo je najdôležitejšou a najpotrebnejšou súčiastkou advokátskej vytríbenosti. Ale v tomto sa nápadne napravil. Zdalo sa, že čím viacej práce má, tým väčšmi sa veľadí jeho schopnosť, vybrať zo všetkého jadro a zrno; a hoc ako dlho popíjal nocou so Sydney Cartonom, ráno vždy mal na piatich prstoch všetky podstatné body.

Sydney Carton, ten najlenivejší a najbeznádejnejší človek; bol Stryverovým veľkým spojencom. Čo títo dvaja vypili od sv. Hilaria do sv. Michala (od začiatku roku do konca septembra), bolo by stačilo k odplaveniu kráľovskej lode. Stryver nepojednával nikdy bez Cartona, ktorý s rukami vo vreckách hľadel na strop súdnej siene; pohybovali sa v tom istom kruhu, preťahovali svoje orgie hlboko do noci a Cartona videli zavše za bieleho dňa plúžiť sa neistým krokom domov, ako nejakého zhýralého kocúra. Medzi tými, ktorí sa o vec zaujímali, napokon udomácnila sa mienka, že zo Sydneyho Cartona nebude síce nikdy lev, ale je výtečný šakal a že v tomto skromnom postavení oddane slúži Stryverovi.

„Desať hodín, pane,“ riekol čiašnik, ktorý mal rozkaz zobudiť ho — „desať hodín, pane.“

„O čo sa jedná?“

„Desať hodín, pane.“

„Ako? Desať hodín večer?“

„Áno, pane. Vaša milosť mi rozkázala, aby som ju vzbudil.“

„Oh! Pamätám sa. Veľmi dobre, veľmi dobre.“

Po niekoľkých márnych pokusoch zaspať znova, ktoré čiašnik zručne znemožnil tým, že päť minút neprestajne roznecoval oheň, vstal, narazil si klobúk a odišiel. Zabočil do Templeu a osviežil sa tak, že dva razy sa prešiel po dlaždbe medzi King’s Bench-walkon a Paper-Bildingmi, potom šiel do Stryverovej kancelárie.

Stryverov pisár, ktorý sa nikdy nezúčastnil týchto porád, odišiel domov a sám principál mu otvoril dvere. Mal trepky, voľný župan a k vôli väčšiemu pohodliu holé hrdlo. Okolo očí mal napnutý, zvädlý, planý ťah, ktorý možno zbadať pri všetkých ľahtikársky žijúcich ľuďoch jeho stavu, počnúc podobizňami Jeffriesa a možno ho najsť v rozličnom umeleckom prevedení na všetkých portrétoch každého pijáckeho veku.

„Trochu si sa opozdil, Pamäť,“ riekol Stryver.

„V obvyklom čase; môž byť, že som pozdil štvrť hodinu.“

Vstúpili do začmúdenej chyže, ktorej steny boly preplnené knihami a dlážka papierami, na krbe blčal oheň. Na podstavci kypel samovar a medzi hromadami papieru stál stôl, obťažený množstvom vína, brandy, rumu, cukru a citrónov.

„Už si mal jednu fľašu, Sydney.“

„Tak viem, dnes večer dve. Obedoval som s naším klientom; totiž, hľadel som na neho ako obeduje — to je jedno!“

„To bol skvelý nápad, Sydney, ktorý si použil pri identifikovaní. Ako si naň prišiel. Kedy ti to sišlo na um?“

„Myslel som si: je šumný šuhaj, i ja by som bol podobný šuhaj, keby som mal trochu šťastia.“

Mr. Stryver sa od smiechu chytal za predčasne tučné brucho. „Ty a tvoje šťastie, Sydney! Ta sa do roboty, do roboty!“

Dosť váhavo si uvoľnil šaty, šiel do súsednej izby a priniesol ztade veľký krčah chladnej vody, umyvadlo a so dva uteráky. Tieto omočil do vody, vyžmýkal ich a akýmsi čudesným spôsobom otočil si ich okolo hlavy, potom sadol si ku stolu a riekol: „Už som hotový!“

„Dnes toho nemusíme veľa naklochtiť, Pamäť,“ riekol Mr. Stryver, prezerajúc písomnosti.

„Koľko je toho?“

„Len dve kauzy.“

„Daj sem najprv tú ťažšiu.“

„Tu je Sydney a len sa do toho!“

Lev sa potom uvelebil na pohovke, ktorá bola pri nápojovom stole, kým si šakal sadol ku svojmu, písomnosťami obťaženému stolu na druhej strane tak, že mohol dosiahnuť fľaše a poháre. S nápojovým stolom mali obidvaja zhusta do činenia, ale každý na svoj vlastný spôsob; lev väčšinou premýšľal, majúc ruky za pásom, zahľadiac sa do ohňa, buďto príležitostne nakúkajúc do nejakého ľahšieho spisu; šakal však so svrašteným obočím, s pátravou tvárou, natoľko vhĺbený do práce, že ani nehľadel na ruku, ktorou siahal za pohárom — takže často šmátral po ňom aj minutu-dve, kým ho našiel a primknul ku perám. Vec, ktorú mal pod rukou, zdala sa mu dva alebo tri ráz natoľko spletitou, že šakal držal za nevyhnutne potrebné vstať a uterák namočiť znova. Z putovania ku krčahu a umyvadlu vrátil sa s neopisateľne výstredným obväzom hlavy, ktorý vážnosť jeho tváre robila ešte smiešnejším.

Napokon šakal nastrádal pre leva hojné hody a ponúkol mu ich. Lev ich prijal pečlivo a opatrne, vyberal si z nich a robil na ne poznámky, pri čom mu šakal pomáhal. Keď sa nad nimi hodne nadiskutovali, lev zase vsunul ruky za opasok a uvelebil sa, aby premýšľal. Šakal potom osviežil si hrdlo pohárom nápoja, hlavu čerstvým obkladom a chytil sa do chystania druhej pochúťky; túto takým istým spôsobom ponúkol levovi; hodiny odbíjaly už tretiu ráno, keď boli aj s touto hotoví.

„A teraz, keď sme už hotoví, Sydney, nalej si pohár punču,“ riekol Mr. Stryver.

Šakal sňal s hlavy obklady, ktoré sa znova parily, striasol sa, zívnul, zachvel sa a naplnil si pohár.

„V otázke korunných svedkov, Sydney, bol si dnes veľmi dôkladný.“

„Ja som vždy dôkladný; či nie som?“

„Nepopieram. A čo ti zkalilo náladu? Zapi ju vínom, nech sa vyjasní.“

Odprosujúcim grúnením šakal si nalial znova.

„Starý Sydney Carton zo starej Shrewsbury-Školy,“ riekol Stryver a kyvkajúc nad ním hlavou premýšľal nad jeho minulosťou a prítomnosťou, „starý vrtkavý Sydney. V jednu minutu hore, v druhú dolu; raz rozjarený, a zase skleslý!“

„Ah!“ vetil Sydney s povzdychom. „Áno! Ten istý Sydney, s tým istým šťastím. Robil som úlohy druhým chlapcom a málo kedy svoje.“

„A prečo nie?“

„Boh vie. Mal som taký zvyk, myslím.“

Sadol si s rukami vo vreckách a s vystretými nohami hľadel do ohňa.

„Carton,“ riekol jeho priateľ a vychlúbavo si stal pred neho, akoby krb bol pecou, v ktorej skúvajú vytrvalú pilnosť a ako by to bola jediná dobrá vec, ktorú môže urobiť v záujme starodávneho Sydneya Cartona zo starej Shrewsbury-Školy, sotiť ho do nej, „tvoj zvyk je a voždy bol chromým zvykom. Nemáš energie, nemáš vôle. Pozri sa na mňa.“

„Oh, chceš ma naberať?!“ vetil Sydney s ľahším a lepšie naladeným smiechom, „nechci byť mravokárcom!“

„Ako som to urobil, čo som urobil?“ riekol Stryver, „ako robím to, čo robím?“

„Čiastočne, myslím, tak, že ma platíš, aby som ti pomáhal. Ale nestojí za to mňa apostrofovať, ako by si hovoril do vetra; robíš si, čo chceš. Vždy si bol v prvom rade, ja vždy v poslednom.“

„Musel som sa dostať do prvého radu; všakver som sa tam nenarodil?“

„Nebol som pri tom obrade; ale som toho náhľadu, že áno,“ riekol Carton. A zasmial sa a potom sa smiali obidvaja.

„Pred Shrewsburym a v Shrewsbury a od nášho odchodu z Shrewsbury,“ škádlil sa Carton, „ty si vpadol do svojho radu a ja do svojho. Aj vtedy, keď sme boli spolužiakmi v Quartir Latine, keď sme si osvojovali francúzsku reč, francúzske omrvinky, ktoré sme nemohli veľmi zúžitkovať, bol si vždy niekde a ja som bol vždy — nikde.“

„A kto bol tomu na príčine?“

„Na môj dušu, nie som si istý, či nie ty. Ty si sa vždy vtieral, tisol a tlačil neprestajne, takže ja som nemohol v živote iné robiť, ako hrdzavieť a hlivieť. Akýkoľvek je to nesmysel hovoriť o tom, čo minulo, keď už svitá. Otoč ma iným smerom.“

„Tak dobre! Pripime na zdravie peknému svedkovi,“ riekol Stryver, dvíhajúc pohár, „je to príjemný smer?“

Nezdalo, sa že mu zodpovedá, lebo sa zase zakabonil. „Pekný svedok,“ hundral, hľadiac do pohára. „Dnes vo dne i v noci mal som so svedkami dosť roboty; kto je to ten pekný svedok?“

„Dcéra malebného doktora, Miss Manetteová.“

Ona pekná!“

„Či nie je?“

„Nie.“

„Človeče, veď ju obdivoval celý súdny dvor.“

„Nech parom uchytí obdiv celého súdneho dvora! Kto urobil Old Baileyho sudcom krásy? Taká zlatovlasá bábika?“

„Či vieš, Sydney, riekol Mr. Stryver, pozerajúc na neho ostro a hladiac si rumenú tvár; „či vieš, že som si skôr myslel vtedy, že sympatizuješ s tou zlatovlasou bábikou, keď si tak rýchlo zbadal, čo sa robí s tou zlatovlasou bábikou?“

„Rýchlo som zbadal, čo sa robí! Keď deva bábika, či nebábika zamdlie na yard, alebo dva človeku pred nosom, musí to zbadať aj bez ďalekohľadu. Pripijem jej na zdravie, ale zapieram, že je krásna. A teraz sa mi už nesladí viac piť; idem a ľahnem si.“

Keď ho jeho hostiteľ odprevadil, aby mu posvietil na schody, deň pozeral chladným pohľadom cez špinavé obloky. Keď vyšiel z domu, ovzdušie bolo chladné a trúchle, nebo bolo zatiahnuté, rieka tmavá a kalná, celé okolie ako mrtvá púšť. A kúdole prachu sa vírily pred ranným vetrom, ako by sa piesok púšte bol zdvihol vo veľkej diaľke a jeho predvoje boly dorážaly na mesto.

V ňom zmarená sila a vôkol samá púšť; Sydney zastal v chôdzi na tichej terase a na okamih videl nad vôkol sa stelúcou púšťou vznášať sa vodomar statočnej snaživosti, sebazaprenia a vytrvalosti. Vo vidine báječného mesta boly vzdušné galerie, s ktorých na neho pozerala láska a neha, zahrady, z nich kynulo zrelé ovocie života a jagaly sa vody nádeje. Okamih — a vidina zmizla. V záplave domov vystúpiac do vysoko ležiacej chyžky, hodil sa oblečený na zanedbané lože a vankúš skrápal márne vylievanými slzami.

Smutne, smutne vychodilo slnce; a nemohlo osvietiť smutnejší obraz, ako nadaného, dobromyseľného človeka, ktorý nevedel najsť pravý smer, nevedel pomôcť samému sebe, nevedel najsť šťastie a súc si vedomý vlastnej slabosti, poddával sa jej, aby ho zožrala. —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.