ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň svadby skvel sa žiarne, všetci čakali pripravení pred zatvorenými dvermi Doktorovej chyže, v ktorej sa rozprával s Charlesom Darnaym. Boli schystaní ísť do kostola; krásna nevesta, Mr. Lorry a Miss Prossová — pre ktorú by udalosť, následkom postupného procesu smierenia sa s neodvratnosťou bol by znamenal úplné blaho, keby ešte vždy nebolo tlelo presvedčenie, že ženíchom bol by mal byť jej brat Šalamun.

„Tak tedy,“ riekol Mr. Lorry, ktorý sa nemohol nasýtiť obdivom nevesty a otáčal sa okolo nej, aby ju v jej cele chutnom úbore poobzeral so všetkých strán, „tak tedy preto som vás, sladká Lucie, v detstve preniesol cez Kanál! Pane, smiluj sa! Ako málo som myslel vtedy na to, čo robím. Ako slabo som cenil službu, ktorú som preukázal môjmu priateľovi Mr. Charlesovi!“

„Veď ste to nemali v úmysle,“ priklincovala skutočný fakt Miss Prossová, „a tak ste to nemohli ani vedieť. Nesmysel!“

„Vskutku? Dobre; ale nenariekajte,“ riekol jemne Mr. Lorry.

„Veď nenariekam,“ riekla Miss Prossová, „vy nariekate.“

„Ja, moja drahá Prossová?“ (Mr. Lorry bol s ňou už natoľko spriatelený, že príležitostne odvážil sa s ňou aj škádliť.)

„Práve pred chvíľou; videl som, že ste nariekali a nedivím sa tomu. Taký strieborný dar, aký ste vy dali, musí každého rozplakať.“

„Včera večer pri otváraní bedničky nebolo v striebornom náčiní kúska vidličky a lyžice,“ riekla Miss Prossová, „nad ktorým by som nebola plakala, až som pre slzy nevidela nič.“

„To ma nesmierne teší,“ riekol Mr. Lorry, „hoc na moju česť, nemal som v úmysle, aby tie nepatrné pamiatky zostaly ukryté pred niečim pohľadom. Bože môj! to je taká príležitosť, ktorá núti človeka, aby sa zamyslel nad všetkým tým, čo ztratil. Bože, Bože, Bože! Zamyslel sa, že temer od päťdesiatich rokov v hocktorom čase by bola mohla byť nejaká Mrs. Lorryová!“

„Voskrz nie!“ riekla Miss Prossová.

„Myslíte tedy, že by mi nikdy nebola mohla jestvovať Mrs. Lorryová?“ spýtal sa pán tohože mena.

„Bah!“ vetila Miss Prossová; „vy ste boli starým mládencom už v kolíske.“

„Dobre!“ poznamenal Mr. Lorry, s vyjasnenou tvárou upravujúc si parochničku, „to sa zdá byť tiež pravdivým.“

„Bolo vám súdené byť starým mládencom,“ riekla s presvedčením Miss Prossová, „prv ako vás položili do kolísky.“

„Potom si musím myslieť,“ riekol Mr. Lorry, „že nebárs vľúdne zaobchodili so mnou a že som mal mať aj ja slovo pri vyberaní svojho údelu. Ale dosť. A teraz, moja drahá Lucie,“ pokračoval ovinúc rameno okolo jej drieku, „počujem, že už prichodia zo susednej chyže a Miss Prossová i ja, ako takí pospolití ľudia obchodu, máme strach, aby sme neprepásli túto poslednú príležitosť povedať vám niečo, čo by vám bolo vzácne počuť. Opúšťate svojho dobrého otecka, moja drahá a sverujete ho rukám, ktoré sú práve tak pečlivé a milujúce ako vaše vlastné; a kým vy nasledujúce dva týždne budete dlieť vo Werwiekshirei budú sa o neho všemožne starať; (a vraviac v podobenstve) pred ním ešte aj Tellsonovci musia ustúpiť. A keď po uplynutí dvoch týždňov pripojí sa k vám a vášmu milovanému manželovi, aby ste nasledujúce dva týždne spolu trávili vo Walesi, budete môcť povedať, že sme ho poslali za vami v najlepšom zdraví a v najšťastnejšej nálade. Teraz, keď počujem, blížiť sa Niečie kroky ku dverám, dovoľte, aby som vás bozkal, drahá deva, s požehnaním staromódneho mládenca, kým prijde ten Niekto a bude si vás žiadať pre seba.“

Na okamih podržal v rukách peknú tváričku, aby sa zahľadel na dobre známy výraz jej čela a priklonil žiarivé, zlaté vlasy k svojej barnavej parochničke, so srdečnou nehou a jemnosťou, ktoré, ak sú staromódne, musia byť tak starými ako Adam.

Otvorily sa dvere Doktorovej chyže a on vykročil z nich s Charles Darnaym. Bol tak smrteľne bledý — akým nebol prv, keď šli dnu — natoľko, že ani maka inej farby nebolo v jeho tvári. Ale jeho pokojné chovanie sa nezmenilo, napriek tomu však prenikavému pohľadu Mr. Lorryho neuniklo, že asi pred chvíľou mohol preleteť jeho tvárou mrak tej bojácnej zdržanlivosti a obavy.

Dcére podal rameno a odviedol ju dolu schodmi ku koču, ktorý k pocte dňa objednal Mr. Lorry. Ostatní šli za nimi na druhom koči a v blízkom kostole, v ktorom ich neobzeraly oči zvedavcov, šťastný Darnay a Lucie sa čoskoro dali sosobášiť.

Okrem žiariacich sĺz, ktoré kmitaly do úsmevov malej skupiny, po sobáši na ruke nevesty zajagal sa jasne a trblietave aj diamantový šperk, ktorý vyňal Mr. Lorry z tmavej hĺbky svojho vrecka. Vrátili sa domov k raňajke, všetko šlo v poriadku a po čase zlaté vlasy, ktoré kedysi v parížskej komôrke biedneho obuvníka, splynuly s nimi zasa v rannej slnečnej žiare pri rozlúčke na prahu dvier.

Bolo to ťažké lúčenie, ale netrvalo dlho. Otec ju tešil a riekol napokon, vymaniac sa jemne z objemu jej ramien, „Vezmite si ju Charles, je vaša!“ A jej rozochvená ruka kývala im z obloka kočiara, kým nezmizla.

Zákutie ležiac mimo cesty zahaľačov a zvedavcov a keďže prípravy boly jednoduché a nenápadné, Doktor, Mr. Lorry a Miss Prossová, zostali samotní. Keď vstúpili do príjemného chladu starej predsiene, Mr. Lorry zbadal, že sa s Doktorom stala veľká zmena; akoby mu tam upevnené pozlatené rameno bolo dalo jedovatý úder.

On prirodzene potlačil svoje pohnutie a keď účinok toho minul, bolo možno očakávať ochabnutie. Mr. Lorryho znepokojoval ten jeho starý bojazlivý pohľad; a keď vyšli na poschodie a Doktor roztržite chytal sa za hlavu, ba úzkostlivo doplúžil sa do svojej chyže, Mr. Lorrymu musel prísť na um hostinský Defarge a jazda pod hviezdnatou, nočnou oblohou.

„Myslím,“ šeptal Miss Prossovej po úzkostlivom premýšľaní, „najlepšie bude, keď ho teraz nebudeme vyrušovať naším hovorom. Musím nazrieť k Tellsonovcom. A potom ho vezmeme na vychádzku do okolia, kde budeme obedovať a všetko bude zase v poriadku.“

Mr. Lorrymu bolo ľahšie nazrieť k Tellsonovcom, ako sa od Tellsonovcov dostať. Zadržali ho dve hodiny. Keď sa vrátil, vyšiel hore schodmi bez toho, že by sa bol sluhu niečo spýtal; pri vstúpení do Doktorových miestností zarazil ho tlmený zvuk klepania.

„Dobrý Bože!“ riekol s úžasom. „Čo je to?“

Miss Prossová mu šepkala s ustrašenou tvárou: „Beda mne, ó, beda mne!“ bedákala, zalamujúc rukami. „Čo povieme Hrdličke? On ma nepozná a robí topánky!“

Mr. Lorry ju tíšil, ako vedel a sám šiel do Doktorovej chyže. Stolec bol obrátený k svetlu práve tak, ako keď kedysi videl obuvníka s prácou pred sebou, aj teraz mal hlavu sklonenú nad prácou a pracoval veľmi usilovne.

„Doktor Manette. Priateľ môj drahý, Doktor Manette!“

Doktor pozrel na neho letmo — kus tázavo a kus akoby sa mrzel, že ho oslovujú — a sklonil sa zase nad robotu.

Sobliekol kabát a vestu; košeľu mal na hrdle rozopätú, ako mával pri tejto robote; ba ešte aj starý, vyziablý a zvädnutý výraz sa vrátil na jeho tvár. Pracoval tvrdo — s chvatom — ako by bol zbadal, že ho vyrušili.

Mr. Lorry vrhol pohľad na jeho robotu a zbadal, že to bola črievica starej veľkosti a formy. Zdvihol druhú, ktorá ležala vedľa neho a spýtal sa ho, čo je to.

„Vychádzková črievica pre mladú dámu,“ hundral bez toho, že by bol pozrel do hora.

„Mala byť už dávno hotová. Nechajte to!“

„Ale, Doktor Manette. Pozrite sa na mňa!“

Poslúchol, starým mechanickým spôsobom, bez toho, že by bol zastal v práci.

„Poznáte ma, drahý priateľu? Pomyslite len, že to nie je vašim riadnym zamestnaním. Pomyslite, drahý priateľu!“

Nemohlo ho nič primäť k ďalšiemu hovoru. Keď ho o to požiadali, zavše pozrel do hora na okamih, ale nijaké prehováranie nemohlo z neho vytiahnuť ani slova. Len pracoval a pracoval v tichu a slová tak účinkovaly na neho ako na hluchú stenu, alebo na povetrie, zostaly bez ozveny. Mr. Lorry jediný lúč nádeje videl v tom, že zavše kradmo pozrel do hora, hoc sa ho aj nič nespytovali. V tomto slabom záblesku zvedavosti, alebo rozpakov, akoby sa bola javila snaha rozptýliť v mysli nejaké pochybnosti.

Dve veci boly hneď Mr. Lorrymu jasné, ako nadovšetko dôležité; prvá, že to musí byť pred Lucie zatajené; druhá, že to musí byť zatajené pred všetkými známymi. S Miss Prossovou hneď sa postaral o to, aby bolo každému návštevníkovi povedané, že sa Doktor necíti dobre a niekoľko dní potrebuje úplný pokoj. Aby mohla byť dcéra dobromyseľne zavedená, Miss Prossová jej mala oznámiť, že otca odvolali k lekárskej porade a odvolať sa na údajný dvoj-trojriadkový v rýchlosti napísaný, vlastnoručný list, ktorý on súčasne dal na poštu.

Tieto v každom prípade užitočné opatrenia robil Mr. Lorry v úfnosti, že sa zase preberie. Keby zlepšenie nebolo nastalo v krátkom čase, znal na porúdzi ešte iné východisko, ktoré považoval za najvýhodnejšie: mať o Doktorovom stave spoľahlivú mienku.

Úfajúc sa jeho uzdraveniu, aby aj toto tretie východisko bolo umožnené, Mr. Lorry sa rozhodol, že ho bude ostražite pozorovať, bez toho, že by vzbudil hoc ten najmenší dojem tohoto činu. Postaral sa o to prvý raz v živote u Tellsonovcov, aby mohol vystať a umiestil sa v doktorovej chyži pri obloku.

Onedlho zistil, že prihovárať sa mu je nielen márne, ale zrovna horšie, lebo, keď ho k tomu nútili, nahneval sa. Zriekol sa tohoto pokusu hneď v prvý deň a rozhodol sa, že mu bude stále na očiach, ako nemý protest proti klamu, ktorý sa ho zmocnil, buďto zmocňoval. Preto zostal na svojom mieste v blízkosti okna, čítajúc a píšuc, všemožným, príjemným a prirodzeným spôsobom, aký len vymyslieť mohol, dávajúc na javo, že miesto, na ktorom sú, je cele slobodné.

Doktor Manette zjedol a vypil všetko, čo mu ponúkli a pracoval prvý deň stále, kým sa cele nezotmilo, pracoval neustále ešte i vtedy, keď už Mr. Lorry nevidel voskrz ani čítať, ani písať. Keď odložil stranou nástroje, lebo ich do rána upotrebovať nemohol, Mr. Lorry vstal a riekol:

„Chcete ísť von?“

Pozrel na podlahu niekdajším spôsobom na pravo i ľavo, pozrel do hora starým spôsobom a opakoval ako kedysi tichým hlasom:

„Von?“

„Ano; so mnou na prechádzku. Prečo nie?“

Nepokúsil sa povedať, prečo nie a nepovedal viacej ani slova. Ale Mr. Lorry sa domnieval, že ho videl v šere, ako sa, sediac na stolici opretý lakťami o kolená a držiac hlavu v rukách, pomútene spýtal samého seba: „Prečo nie?“ Ostrovtipný bankár videl v tomto nápravu a umienil si, že ju využije.

Miss Prossová a on rozdelili si medzi sebou nočné bdenie a pozorovali ho s času na čas zo susednej chyže. Predtým ako si ľahol, chodil dlho hore-dolu; ale keď si už raz ľahol, zaspal. Vstával skoro ráno a šiel zrovna k lavičke a dal sa do práce.

Na druhý deň, Mr. Lorry osloviac ho menom, pozdravil ho veselo a vravel mu o veciach, ktoré mu boly známe. Nedostal odpoveď, ale bolo zrejmé, že počul to a keď aj zmätene, predsa len premýšľal o tom, čo mu holo povedané. Toto povzbudilo Mr. Lorryho natoľko, že viac ráz cez deň zavolal dnu Miss Prossovú s prácou a potom sa pokojne rozprávali o Lucie, o jej prítomnom otcovi zrovna takým istým spôsobom, akoby sa nebolo nič stalo. Toto sa dialo nenápadne, nie príliš dlho a často, aby sa neznepokojil; to uľavilo Mr. Lorryho priateľskému srdcu natoľko, že veril, že Doktor častejšie pozrel do hora a že sa znepokojovaný poznaním nestalosti svojho okolia. Keď sa zotmilo, Mr. Lorry sa ho zasa spýtal, ako predtým:

„Drahý Doktor, chcete ísť von?“

Odpovedal ako prv: „Von?“

„Áno, so mnou na prechádzku. Prečo nie?“

Teraz, keď Mr. Lorry nemohol od neho dostať odpoveď, tváril sa, že vyšiel von a keď bol hodinu preč, vzdialil sa. Zatiaľ Doktor sedel na stolici pri obloku a hľadel na platány, ale pri doktorovom návrate odplúžil sa k svojej lavičke.

Takto sa čas veľmi pomaly míňal a nádeje Mr. Lorryho potemnievaly a jeho srdce stávalo sa ťažším, so dňa na deň ťažším. Zavítal a minul tretí deň, zavítal a minul štvrtý i piaty. Minulo päť dní, šesť dní, sedem dní, osem dní, deväť dní.

S vždy väčšími potemnievajúcimi nádejami a so srdcom vždy ťažším a ťažším, prežil Mr. Lorry tento teskný čas. Tajomstvo opatrne skrývali, Lucie nevedela o ničom a bola šťastná; avšak nebolo možno nezbadať, že obuvník, ktorého ruka bola zo začiatku nemotorná, stala sa úžasne hbitou a že nikdy nedal taký pozor na svoju prácu a že jeho ruky neboly nikdy také obratné, ako práve v šere deviateho večera.

Koniec prvého sväzku.