Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 23. Požiar

Dedina, v ktorej žblnkotala voda studne a z ktorej pohrabáč denne odchádzal do práce, aby z kamenia hradskej vytĺkol niekoľko odrobiniek chleba, ktoré udržiavaly vo vedne jeho nevedomú dušu a vyziable telo. Väzenie na brale už nebolo takým vševládnym ako prv; bola pri ňom vojenská stráž; táto mala aj dôstojníkov, ktorí mali dozerať na vojakov, ale ani jedon sa nestaral o vojakov, lebo vedel, že by pravdepodobne neplnili vydané rozkazy.

Na široko-ďaleko rozprestierala sa zničená krajina, ktorá nebola iným, ako pustinou. Každý zelený list, každé steblo trávy a obilia bolo tak biedne a chudé, ako úbohý ľud. Všetko bolo zmalátnelé, ubité, utlačené a zlomené. Byty, ploty, domáce zvieratá, mužskí, ženské, deti, pôda, na ktorej žili — všetko bolo vycivené.

Monseigneur (osobne často najctihodnejší gentleman) bol požehnaním pre národ, všetkému, čo ho obklopovalo, dával gavaliersky ráz, bol vznešeným príkladom nádherného a skvelého života, hoci on bol hlavným zapríčiniteľom stavu vecí. Divné je, že príroda, ktorá bola výlučne k jeho službám ustanovená, dala sa tak rýchlo vyssať a vykoristiť! Vo večných ustanoveniach akiste musí panovať nejaká krátkozrakosť! Akokoľvek, ale keď z kremeňa vytlačili aj poslednú kvapku krvi a keď poslednú šraubu mučidla na toľko prekrútili, že sa jej rukoväť skrivila a točila sa, točila bez toho, že by sa bola mohla do niečoho zachytiť, Monseigneur napokon utekal od tohoto nespoľahlivého a podriadeného zjavu.

Ale to nebola jediná zmena v tejto dedine a v mnohých iných dedinách. Monseigneur ju cez dlhý rad rokov vykorisťoval a vyssával, ale len málokedy ju poctil návštevou, ak sa len nekochal v radosťach honby na ľudí, buďto na zver, a aby poslednú ušetril, veľké priestory ponechal neobrobené v stave divokej zanedbanosti. Zmena sa javila v tom, že v dedine sa objavovaly tie najpospolitejšie, cudzie tváre, a nie v tom, že vznešená, tesaná, blažená a blažiaca tvár Monseigneurova zmizla.

V tom čase, keď pohrabáč osamelý pracoval v prachu hradskej a nebárs sa naučil dumaním, že on je ten prach, a na prach sa musí premeniť, ale hlavne zaoberal sa myšlienkou, akú biednu večeru má a o koľko viacej by jedol, keby mal čo — v tom čase, keď od samotárskej práce pozdvihol oči a zahľadel sa do diaľky, zbadal zdivelú postavu, ako sa k nemu peši blíži, postavu, aká bola na tomto kraji predtým zriedkavosťou, teraz však bola bežným zjavom. Keď sa priblížila, pohrabáč zbadal bez prekvapenia, že to bol mužský vysokej postavy, cele zanedbaného zovňajšku, s rozcuchanými vlasmi, ktorý mal také drevené topánky, ktoré sa ešte aj jemu zdaly byť nemotornými, tento človek mal zakabonenú, divú, spálenú, od prachu a kalu dlhého putovania zašpinenú tvár, šaty mal mokré od výparov močarín, plné tŕnia, listia a machu horských ciest.

Takýto mužský sa blížil k nemu, ako nejaká mátoha, v júlový deň popoludní, keď pod brehom sedel na hromade skália, aby sa dľa možnosti ukryl pred náhlym prívalom kamenca.

Mužský sa pozrel na neho, na dedinu, ktorá ležala v údolí, na mlyn a na brale stojace väznice. Keď si to všetko obzrel, riekol mu temer nesrozumiteľným dialektom:

„Ako sa máš, Jacques?“

„Ďakujem, dobre, Jacques.“

„Ruku sem!“

Podali si ruky a mužský si sadol na hromadu skália.

„Niet obeda?“

„Teraz býva len večera,“ vetil pohrabáč s hladnou tvárou.

„To je móda,“ hundral mužský. „Nikde som nenašiel obed.“

Vyňal zasmolenú fajku, nacpal ju, zapálil si kremeňom a ocieľkou, bafal z nej, kým sá nerozhorela, potom ju odstránil a niečo do nej nasypal, čo držal medzi ukazovákom a palcom, čo vzplanulo a rozplynulo sa v kotúč dymu.

„Ruku sem!“ riekol teraz pohrabáč, ked zpozoroval túto operáciu, ako by bol na ňom rad. Zase si podali ruky.

„Dnes v noci?“ spýtal sa pohrabáč.

„Dnes v noci,“ vetil mužský, vložiac fajku do úst.

„Kde?“

„Tu.“

On a pohrabáč, sediac na hromade skália, mlčky hľadeli na seba, kamenec pral do nich, akoby útočil drobnými bodákmi, kým sa zase nebo nevyjasnilo nad dedinou.

„Ukáž mi ho!“ riekol pútnik a šiel na vrch kopca.

„Hľaď!“ vetil pohrabáč, ukazujúc vystretým ramenom. „Choď tadiaľto nadol, rovno cez dedinu popri studni —“

„Nech to všetko čert vezme!“ prerušil ho mužský, obzrúc si krajinu. „Ja nechodím cez dediny a popri studňach. Tak tedy?“

„Tak tedy! Asi na dve míle za kopcom, ktorý je nad dedinou.“

„Dobre. Kedy prestaneš pracovať?“

„Pri západe slnca.“

„Zobudíš ma prv, ako odídeš? Putoval som dve noci bez odpočinku. Vyfajčím dymku a budem spať ako dieťa. Zobudíš ma?“

„Iste.“

Pútnik vyfajčil dymku, vsunul ju za ňádra, vyzul si veľké drevené topánky a ľahol si chrbtom na hromadu skália. Čoskoro spal hlboko.

Kým pohrabáč pokračoval v prašnatej práci a cez letiace kamencové mraky presvitaly jasné pásy a pruhy neba, ktorým na zemi zodpovedaly strieborné kmity, zdalo sa, že ten malý človiečik, (ktorý teraz miesto modrej mal červenú čiapku) je cele očarovaný tou na hromade skália ležiacou postavou. Tak často pozeral na ňu, že svoje náčinie upotreboval len mechanicky a to s veľmi biednym výsledkom. Bronzová tvár, rozcuchané čierne vlasy a brada, hrubo tkaná vlnená čiapka, z domácej látky a z drsných koží zhotovené šaty, mohutná, od hladu vyziabla postava, v sne urputne a zúfale stisnuté pery, pohrabáča prenikly hrúzou. Pútnik musel uraziť veľký kus cesty, nohy mal doráňané, členky mu krvácaly: trávou a listím vycpané veľké topánky obťažovaly mu dlhú cestu, šaty mal dieravé, sám bol cele ubolený. Pohrabáč sa sklonil nad neho, skúmajúc, či nemá na hrudi lebo niekde inde ukrytú zbraň; ale darmo, lebo ramená mal skrížené na prsiach tak tuho, ako mal somknuté pery. Proti tomuto mužskému všetky opevnené mestá s ich múrami, baštami, bránami, zákopami, spadacími mostmi, zdaly sa byť len vzduchom. Keď uprel zrak na nebosklon a ohliadol sa, predstavily sa mu podobné postavy, ako nezadržateľne spechajú k stredisku celej Francie.

Mužský spal ďalej, nevšímajúc si krúpobitia a jasných intervalov, nie slnečných lúčov, ktoré mu svietily do tváre, nie tiene, ani na jeho telo cupkajúcich kusov tupého ľadu, ni diamantov, na ktoré ich premenilo slnce, kým sa len neschýlilo k západu a nezabronelo nebo. Keď pohrabáč sobral náčinie a chystal sa sostúpiť do dediny, zobudil ho.

„Dobre!“ riekol spáč, oprúc sa o lokeť. „Dve míle za kopcom, ktorý je nad dedinou?“

„Asi.“

„Asi. Dobre!“

Pohrabáč šiel domov a prach dľa vanutia vetra niesol sa raz pred ním a raz za ním a čoskoro bol pri studni, kde sa zamiešal medzi chudý dobytok, ktorý tam napájali a zdalo sa, že aj tomu šepká, čo šepkal celej dedine. Keď dedinčania zjedli biednu večeru, nevliezli pod perinu, ako to obyčajne robievali, ale vyšli pred bránu a zostali tam. Šepkanie sa šírilo podivnou nákazou a keď zavládla tma a ľudia sa shromaždili okolo studne, zachvátila ich iná nákaza, že v napnutí hľadeli na nebo len v jednom a tom istom smere. Monsieur Gabelle, najvyšší funkcionár obce, stal sa nepokojným; vyliezol na strechu a pozeral tiež v tom smere; zpoza komínov pozoroval zachmúrené tváre pri studni a poslal s odkazom ku kostolníkovi, ktorý opatroval chrámové kľúče, že azda bude treba zazvoniť na poplach.

Zavládla tmavá noc. Stromy, ktoré pred svetom uzavieraly starý zámok, pohybovaly sa vo vanúcom vetre, akoby hrozily mohutnej budove, ktorá sa černela vo tme. Dážď čliapkal divoko o dva schody terrase, a siahal do veľkých dvier, ako rýchly posol, ktorý budí tých, čo sú dnuká; ťažké vanutie vetra valilo sa sieňou, kde visely staré zbrane a lovecké nože, stenajúc letelo schodišťom a potriaslo záclonami postele, v ktorej spal naposledy Marquis, Z Východu, Západu, Severu a Juhu cez hory prišlé štyri rozcuchané postavy, deptaly vysokú trávu a lámaly suché vetve, keď sa ťažkým krokom, opatrne blížily k dvoru, kde sa stretly.

Ale nie na dlho. Zámok čoskoro stal sa viditeľným vo vlastnej čudesnej žiare, akoby bol osvetlený. Na prôčelí budovy kmital pruh svitu, hľadajúc priehľadné miesta, potom sa zjavil medzi oblúkmi, ballustrádami a oblokmi. Vyšinul sa do hora, stal sa širším a žiarivejším. Čoskoro z radu veľkých okien vyšlahol plameň a kamenné tváre zobudiac sa, hľadeli z ohňa.

Okolo domu bolo počuť slabé hlasy niekoľkých ľudí, ktorých tam, ako jedon z nich vysadol na koňa a odcváľal. Poháňaný kôň brodil sa mlákami vo tme a spenený zastal až pri dedinskej studni pred dverami pána Gabellea. „Pomoc, Gabelle! Pomáhajte všetci!“ Súrne zvonili na poplach; ale inej pomoci (ak ju možno tak nazvať) nebolo. Pohrabáč a jeho dvestopäťdesiat oddaných priateľov stálo pred studňou so založenými rukami a hľadelo na ohnivý stĺp, ktorý sa odrážal na nebi. „Musí mať štyridsať stôp,“ vraveli škodoradostne; a nepohnul sa nik.

Spenený kôň so zámockým jazdcom cválal ďalej cez dedinu a cvalal hore kamenitým svahom k väzeniu na brale. Pri bráne stála tlupa dôstojníkov pozerajúcich na oheň; opodiaľ zase tlupa vojakov. „Páni dôstojníci, pomoc! Zámok je v plameňoch; rýchlou pomocou možno zachrániť drahocenné predmety! Pomoc! Pomoc!“ Dôstojníci pozreli na vojakov, ktorí hľadeli na oheň; nevydali rozkazy a stísajúc plecami a hryzúc si pery, vetili: „Nech zhorí!“

Keď jazdec na erdžiacom koni šiel dolu kopcom a cez ulicu, dedina bola osvetlená. Pohrabáč a jeho dvestopäťdesiat oddaných druhov a spolu s nimi aj ženy, oduševnené myšlienkou iluminácie, jednomyseľne bežali domov a do každého tmavého okienka postavili sviečku. Všeobecný nedostatok zapríčinil to, že si veľmi rozhodným hlasom požičiavali sviečky od pána Gabellea; a keď sa úradník za okamih zdráhal a váhal, pohrabáč, ktorý bol predtým proti vrchnostiam veľmi poddajný, poznamenal, že koče sú veľmi vhodné ku kladeniu slávnostných vatier, na ktorých možno aj kone piecť.

Zámok ponechali osudu plameňov, aby zhorel. Do červena rozpálený vietor, ktorý zavial z pekelných oblastí, dul do rozzúreného a jačiaceho požiaru a zdalo sa, že smätie celú budovu. Zdalo sa, že vo vyšlahujúcich a plaziacich sa plameňoch, kamenné tváre zmierajú mukou. Keď spadly veľké massy kameňov a stĺpov, tvár s dvoma zárezmi v nozdrach otmavela; potom sa zase vynorila z dymu, ako by to bola tvár krutého Marquisa, ktorý horel na hranici a boril sa s ohňom.

Zámok horel; plameňom zachvátené blízke stromy oškvrkly a svraštily sa; opodiaľ stojace stromy, ktoré zapálili tie štyri divoké postavy, horiacu budovu zahalily novým mrakom dymu. Roztopené olovo a roztavené železo vrelo v mramorovej nádrži fontány, voda opadla; kupole veží zmizly ako ľad v horúčave a stekaly po múroch v žeravých prúdoch. V mohutných múroch vznikly veľké pukliny a trhliny, ako krištále; omámené vtáctvo krúžilo vôkol a padalo do žaratoku; štyri divoké postavy po nocou halených cestách odplúžily sa na Východ, Západ, Sever a Juh a výstražná žiara, ktorú vznietili, viedla ich k najbližšiemu cieľu. Osvetlená dedina zmocnila sa poplašného zvona a odoženúc zvonára, vyzváňala od radosti.

Stalo sa aj niečo iné; hladom, požiarom a zvonením prebudenej dedine zrazu prišlo na um, že Monsieur GabelJe bol sberateľom prenájomného a daní — hoci v poslednom čase inkasoval len veľmi málo daní a prenájomné vôbec nedostal a chcela s ním okamžite hovoriť a obklopiac jeho dom, vyzvala ho, aby hneď prišiel k osobnému vyjednávaniu. Tu Monsieur Gabelle silne zatarasil vchod a utiahol sa, aby sa poradil sám so sebou. Výsledok tejto porady bol, že Gabelle zase vystúpil na strechu a skryl sa za štít komínov a medzitým sa rozhodol, že ak preboria dvere (súc zavalitým a mstivým človekom Juhu) že sa strmhlav vrhne dolu a váhou tela zabije jednoho alebo dvoch.

Je pravdepodobné, že Gabelleovi sa dlhou zdala noc tam hore, ako tak hľadel do diaľky na horiaci zámok i na sviece a načúval hudbe slávnostného zvonenia, ktoré doprevádzalo búchanie na jeho dvere; nespomínajúc, že nad cestou, pred jeho úradom visela zlovestná lampa a dedina by bola mala sto chutí odstrániť ju na jeho vrub. Bola to tvrdá zkúška stáť celú letnú noc na kraji čierneho mora, a čakať na okamih, v ktorom sa bude treba doň vrhnúť, k čomu sa bol Monsieur Gabelle odhodlal! Ale konečne zjavil sa láskavý úsvit, zbytky sviečok dohorely, ľud sa na šťastie rozišiel a Monsieur Gabelle sostúpil, predbežne ratujúc si život.

V oblasti niekoľko sto míl a pri svetle iných ohňov, v tú istú, lebo druhú noc, iní úradníci mali menej šťastia, lebo vychádzajúce slnce, na uliciach, v ktorých sa narodili a rástli, našlo ich obesených; a obyvatelia druhých miest a dedín tiež mali menej šťastia, ako pohrabáč a jeho prívrženci, lebo úradníctvo a vojsko sa proti ním obrátilo so zdarom a povešalo ich. Ale tie divé postavy s istotou kráčaly na Východ, Západ, Sever a Juh, nech sa robilo čokoľvek, hoci aj vešali a ohne planuly. A ani jedon úradník by nebol mohol nijakou matematickou formulou úspešne vypočítať, koľko na vodu premeniteľných šibeníc by bolo treba, aby zahasilo tie plamene.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.