Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 2. Divadlo

„Niet pochybnosti, že dobre znáte Old Bailey?“ spýtal sa jedon z najstarších úradníkov posla Jerryho.

„Áno, pane,“ vetil Jerry okúňavo. „Poznám Bailey.“

„To je správne. A poznáte aj Mr. Lorryho?“

„Poznám Mr. Lorryho, pane, oveľa lepšie ako Bailey. Oveľa lepšie,“ riekol Jerry, ako neochotný svedok v otáznej súdnej budove, „ako čo ja, statočný živnostník, želám si poznať Bailey.“

„Veľmi dobre. Vyhľadajte dvere, ktorými vchádzajú svedkovia a ukážte vratnému tento, Mr. Lorrymu adresovaný lístok. Pustí vás dnu.“

„Do súdnej siene, pane?“

„Do súdnej siene!“

Zdalo sa, že sa oči Mr. Cruncher trocha sblížily, ako by sa spytovalo jedno druhého: „Čo si o tom myslíš?“

„Mám čakať v súdnej sieni, pane?“ spýtal sa zvedavý na výsledok vyjednávania.

„To vám chcem práve povedať. Vrátny odovzdá list Mr. Lorrymu; a vy nejakým posunkom upútajte na seba Mr. Lorryho pozornosť a upozorníte ho na to, kde stojíte. Potom zostanete tam tak dlho, kým vás bude potrebovať.“

„To je všetko, pane?“

„To je všetko. Chce mať po ruke posla. Tento lístok mu dáva na vedomie, že ste tam.“

Starý úradník múdriac sa, poskladal list a napísal naň adresu, Cruncher ho pozoroval v tichu, kým ju nevypijačil a poznamenal:

„Myslím, že dnes pojednávajú padelanie?“

„Velezradu.“

„Za to je rozštvrtenie,“ riekol Jerry. „Barbarstvo!“

„To je zákon,“ poznamenal starý úradník, pozrúc sa na neho prekvapene cez okuliare, „to je zákon.“

„V zákone je tvrdým to, že človeka tak zohavia. Veď je to dosť tvrdé, keď človeka zabijú, ale ešte ho zohaviť, to je príliš tvrdé, pane.“

„Vôbec nie,“ vetil starý úradník. „O zákone hovorte pochvalne. Dajte si pozor na prsia a hlas, dobrý priateľu a nech sa zákon stará sám o seba. Radím vám to.“

„Mokraď sadá na moje prsia a na môj hlas, pane,“ riekol Jerry. „I z toho môžete posúdiť, koľko sa natrápim v mokradi, aby som sa uživiť mohol.“

„Dobre, dobre,“ riekol starý úradník; „každý zarába svojím spôsobom. Jedon v snehu, druhý v mokradi. Tu je list. Choďte.“

Jerry vzal list a riekol si s oveľa menšou vnútornou úctou, akú prejavoval na vonok, „ty si tiež starý chriašteľ,“ poklonil sa, cestou povedal synovi, kam ide a odišiel.

V tom čase vešali v Tiburne, takže ulica pri Newgate nemala ešte takú hroznú povesť. Ale väzenie bolo úžasným miestom, v ktorom sa prihodily rozličné prostopašnosti a zbojstvá, bolo parenišťom rozličných nákaz, ktoré s väzňami vnikaly do súdnej siene a z lavice obžalovaných oborily sa zrovna na najvyššieho sudcu spravedlnosti a vyvrátily ho z kresla. Často sa stalo, že sudca v čiernom barete práve tak vyhlásil výrok smrti nad sebou ako nad väzňom, a zomrel prv ako on. Old Bailey napokon podobný bol akémusi smrtonosnému zájazdnému hostincu, zkade na kočoch a vozoch násilne odvážali bledých cestujúcich na druhý svet, dva aj pol míle uháňali ulicami a hradskou a sotva vzbudili pocit zdesenia v niekoľkých dobrých občanoch. Tak veľká je moc zvyku, hoc sa z počiatku zdá aj žiadúcnym a dobrým. Chýrny bol tiež pranier v Old Bailey, stará, múdra ustanovizeň, tento vymeriaval trest, ktorého dosah nemohol nik pochopiť; chýrne bolo aj miesto na bičovanie, druhá drahá, stará ustanovizeň, ktorej účinok bol veľmi obmäkčujúci a humanizujúci, zasluhujúca si udržanie; okolo mzdy-krve bolo tiež rušno, bol to tiež zlomok predávnej múdrosti, ktorá viedla sústavne k najdesnejším za peniaze vykonaným zločinom, aké si len predstaviť možno. Súhrnom, Old Bailey v tom čase bol vyberaným znázornením porekadla, že „všetko je dobre tak, ako je“; táto výpoveď by skoncovala všetko a prispela by k zveľadeniu liene, keby v sebe nezahrňovala ten obtížny dôsledok, že to, čo raz bolo, nebolo nikdy zlé.

Posol sa predieral cez špinavý zástup, premávajúci sa na tejto desnej scéne činu, so zručnosťou človeka, zvyklého raziť si nehlučne cestu a našiel bránu, ktorú hľadal a list podal cez spadacie dvere. Lebo sa muselo platiť vstupné za takéto divadlo v Old Bailey, práve tak ako sa muselo platiť za divadlo v Bedlame, lenže tá prvá zábava bola oveľa drahšia. Preto tak pečlive strážili všetky brány v Old Bailey, výjmuc tie pohostinné, ktorými vchádzali zločinci, tieto boly stále otvorené do korán.

S koľkýmsi opozdením a váhaním brána sa nevdojak odchýlila a umožnila Mr. Jerry Cruncherovi, aby sa vtlačil do súdnej siene.

„Už pojednávajú?“ spýtal sa najbližšieho človeka.

„Ešte nie.“

„A čo to bude?“

„Prípad velezrady.“

„Rozštvrtenie, ah?“

„Áno!“ odpovedal s rozkošou otazovaný; „najprv ho vyviažu na priehradu a na polo ho obesia, potom ho ztade snímu a na vidom očí ho rozpárajú, vyberú mu črevá a spália ich pred ním, sotnú mu hlavu a potom ho rozštvrtia. Tak znie výrok.“

„Chcete povedať, že ak mu dokážu vinu,“ dodal Jerry.

„Oh! Títo mu ju dokážu,“ riekol druhý. „Nebojte sa.“

Mr. Cruncherovu pozornosť upútal teraz vrátny, ktorý s listom v ruke šiel k Mr. Lorrymu. Mr. Lorry sedel pri stole medzi pánmi v parochňach, neďaleko pána s parochňou, obrancu obžalovaného, ktorý mal pred sebou hrbu papierov: a skoro oproti druhému pánovi s parochňou, ktorý mal obidve ruky vsunuté do vreciek a jeho pozornosť, koľko ráz sa na neho pozrel Mr. Cruncher, vždy bola sústredená na strop súdnej siene. Jerry musel niekoľko ráz zakašľať, trieť si bradu a dávať rukou znaky, kým ho zbadal Mr. Lorry, ktorý vstal, aby sa za ním obzrel, potom mu pokojne kynul a sadol si zase.

„Čo má tento s vecou do činenia?“ spýtal sa človek, s ktorým prv hovoril.

„Nech sa prepadnem, ak viem,“ riekol Jerry.

Vstup sudcu do siene a po ňom nasledujúci veľký ruch a zaujímanie miest prerušily rozhovor. Lavica obžalovaných okamžite stala sa stredom všeobecnej pozornosti. Dvaja žalárnici, ktorí pri nej stáli, sa vzdialili, priviedli obžalovaného a postavili ho pred súd.

Z prítomných každý, výjmuc pána v parochni, ktorý hľadel na strop, pozeral na neho. Výdychy všetkých, ktorí boli v sieni, valily sa k nemu, ako more, vietor, lebo oheň. Zpoza stĺpov a zo všetkých kútov zvedavé tváre zieraly na neho, chtiac ho vidieť. Tí, čo sa dostali do zadných radov, vstávali, aby ani vlas neušiel ich pozornosti; tí zase, čo stáli na prízemí siene, opreli sa rukami na plecia ľudí, ktorí boli pred nimi, aby si na vrub hockoho pomohli a mohli ho zazrieť — na prstoch, na ohradách temer na ničom stáli, aby ho mohli vidieť od hlavy až do päty. Medzi poslednými napadol Jerry, ktorý tam stál, ako živý kus špinármi opatreného múru na Newgate. Vydychoval ostrý zápach cestou vypitého piva, ktorý smiešaný s výparmi obecenstvom zažitého piva, ginu, čaju, kávy a všeličoho, prúdil k obžalovanému a srážal sa na veľkých oknách v podobe špinavej mlhy a kropají.

Predmetom pátravých a vzrušených pohľadov bol asi dvadsaťpäťročný, pekne urastený a driečny mladý gentleman s osmahlými lícami a tmavými očami. Mal oblečené jednoduché čierne alebo veľmi tmavohnedé šaty a jeho dlhé, čierne vlasy na tyle boly podviazané stuhou, viacej k vôli pohodliu ako k vôli okrase. Ako sa každé pohnutie duše výrazne prebíja cez obal tela, tak prenikla aj jeho bledosť, ktorú ospravedlňovalo jeho položenie, cez snedú pleť tváre, dokazujúc, že je duša silnejšia ako slnce. Ináče ovládal sa úplne, poklonil sa sudcom a stál pokojne.

Druh záujmu, s ktorým na neho dychtive hľadeli, nebol takým, že by bol slúžil ku cti ľudstvu. Keby ho nebola ohrožovala hrúza tak veľkého nebezpečenstva — keby bola bývala tá možnosť, že bude ušetrený čo priam len od jednej časti takejto hrúzy, — práve toľko by bol ztratil zo svojej príťažlivosti. Postava, ktorá mala byť tak hanebne rozkúskovaná, pútala; nesmrteľná bytosť, ktorá mala byť tak rozmasakrovaná a rozkmásaná, roznecovala vzrušenie. Rozliční diváci akoukoľvek gliedou potiahli svoj záujem, čo zdravilo od sily a rozličných spôsobov sebaklamu jeho pravou pohnútkou bola predsa len: krvežížnivosť.

V súdnej sieni zavládlo ticho! Charles Darnay vo včerajšej sebaobrane vyhlásil, že je nevinný v tom, z čoho je obvinený, akoby bol falošným zradcom nášho najjasnejššieho, vznešeného, vynikajúceho atď. panovníka, pána a kráľa, následkom toho, že pri rozličných príležitostiach, pod rozličnými zámienkami a rozličnými prostriedkami, Ludvikovi, kráľovi Francie, vo vojnách, vedených proti nášmu najjasnejšiemu, vznešenému, vynikajúcemu atď. panovníkovi, pánovi a kráľovi pomáhal; a síce tak, že sem a ta cestoval medzi dominiami spomenutého francúzskeho Ludvika a ošklivým, falošným, zradným a všakovak zlomyseľným spôsobom, menovanému francúzskemu Ludvikovi zradil, že náš najjasnejší, vznešený, vynikajúci atď. panovník, pán a kráľ, aké sily mieni vyzbrojiť a poslať do Kanady a Severnej Ameriky. Jerry, ktorému pri hromadení právnických výrazov na hlave čím ďalej tým väčšmi vlasy dupkom vstávaly, k svojmu hrozitánskemu uspokojeniu, toľko porozumel predsa, že toľko ráz spomenutý Charles Darney stojí pred ním a čaká na výrok, že jury bolo sprisahané a že pán hlavný štátny zástupca chystal sa rečniť.

Obžalovaný, ktorý bol a ktorý vedel, že bol už v duchu všetkých prítomných obesený, sťatý a rozštvrtený, nedal sa týmto položením zastrašiť a netváril sa teatrálne. Bol pokojný a pozorný; s vážnym záujmom sledoval zahajovací postup; a stál, dotýkajúc sa rukami drevenej dosky, ktorá bola pred ním, tak pokojne, že sa nehlo ani jedno steblo bylín, nimi bola posiata, celá súdna sieň totiž bola posiata bylinami a poprskaná octom, ako ochranným prostriedkom proti ovzdušiu a nákaze väzenia.

Nad hlavou väzňa bolo umiestnené zrkadlo, aby vrhalo na neho svetlo. Videly sa v ňom zástupy zlostníkov a zločincov, zmizli z jeho povrchu a aj z tejto zeme. Aké hejno strašidiel by sa preháňalo touto desnou dvoranou, keby to sklo mohlo vrhať zpät všetky tie tváre, ako more raz vydá svojich mrtvých. Mysľou obžalovaného mohla prelietnuť predstava o tom, koľkú hanebnosť a nízkosť ono odrážalo. Dosť na tom, že následkom zmenenia polohy uvedomil si, že na jeho tvár padá lúč svetla, pozrel nahor; a keď zbadal zrkadlo, zapýril sa a jeho pravá ruka odsotila byliny.

Stalo sa, že následkom tohoto pohybu obrátil sa v tú stranu súdnej siene, ktorá bola od neho na ľavo. V jednej úrovni s jeho očami, v rohu sudcovskej lavice sedely dve osoby, na ktorých náhle spočinul jeho zrak, pri čom sa natoľko zmenil výraz jeho tváre, že oči všetkých, ktorí ho pozorovali, obrátily sa teraz na nich.

Zbadali v nich jednu niečo viac ako dvadsať ročnú mladú dámu a pána, ktorý bol zrejme jej otcom; tento človek bol veľmi pozoruhodný zjav, mal cele biele vlasy, a jeho tvár mala akýsi neopísateľne hlboký výraz, ktorý nesvedčil o aktívnosti, ale o zadumanosti a o tom, že sa so sebou zapodieva. Tento výraz robil ho starým; ale keď zmizol — ako teraz, v okamihu, keď hovoril so svojou dcérou — zdal sa byť statným mužom, ktorý neprekročil vrcholný stupeň života.

Jeho dcéra sedela vedľa neho a jednou rukou ovinula jeho rameno a druhú pritisla naň. Privinula sa tesne k otcovi, lebo výjav ju predesil a ľutovala aj väzňa. Na jej čele sa zračil všetko pohlcujúci úžas a súcit, ktorý nevidel nič okrem nebezpečenstva, ktoré hrozilo obžalovanému. Tento bol tak zrejmý, mohutný a prirodzený, že diváci, ktorí nemali s väzňom ľútosť, boli ňou pohnutí, takže ozýval sa šepot: „Kto sú to?“

Posol Jerry, ktorý všetko pozoroval svojím spôsobom a v hlbokej zamyslenosti vycucľal hrdzu zo svojich prstov, vystrel krk, aby počul, kto sú. Okolo neho shluknutie sa zhustilo, tak že sa otázka dostala do uší najbližšieho súdneho zamestnanca a oveľa pomalšie prenikla odpoveď až do pozadia, napokon začul ju aj Jerry: Svedkovia.

„Pre ktorú stránku?“

„Proti nemu.“

„Proti ktorej stránke?“

„Proti obžalovanému.“

Sudca, ktorého oči zablúdily vo všeobecnom smere, zbadal sa zase, oprel sa o kreslo a pozrel pevným pohľadom na človeka, ktorého život bol v jeho rukách, keď vstal hlavný štátny zástupca, aby spletal povraz, brúsil paloš a vtĺkal klince do popravišťa. —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.