ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Monseigneur, jedon z veľkomožných pánov dvora, zadržal v svojom parížskom paláci každý druhý týždeň sa opakujúcu recepciu. Monseigneur bol v svojej intímnej izbe, v svätyne svätýň, odlúčený od množstva svojich zbožňovateľov. Monseigneur sa chystal zjesť čokoládu. Monseigneur vedel ľahko shltnúť množstvo vecí a niekoľko nespokojencov bolo toho náhľadu, že čoskoro rýchlo pohltí celú Franciu; ale ranniu čokoládu Monseigneur nemohol dostať dolu hrdlom bez pomoci štyroch silných mužských, nepočítajúc v to kuchára.

Áno. Boli k tomu potrební štyria skvele vyšňorení mužskí a ich náčelník, horlive napodobňujúc ušľachtilú a vkusnú Monseigneurom zavedenú módu, nevedel žiť najmenej bez dvoch hodiniek vo vreckách, štyria mužskí boli k tomu potrební, aby sa šťastná čokoláda dostala k perám Monsieura. Jedon lokaj doniesol čokoládovú nádobu do posvätnej siene; druhý k tomu výkonu sa hodiacou drobnou habarkou zpenil čokoládu; tretí podal vyznamenanú servitku; štvrtý (majiteľ dvoch zlatých hodiniek) nalial čokoládu. Pre Monseigneura to bolo nemožné, aby postrádal čo len jednoho zo sluhov pri čokoláde a popri tom zachoval si vysoké miesto pod obdivujúcim nebom. Bolo by to nesmierne poškvrnilo jeho herb, keby mu čokoladou cele pospolite boli poslúžili len traja mužskí; od obsluhy dvoch by bol musel umreť.

Minulú noc Monseigneur bol na malej večeri, pri ktorej Comedie a Grand Opera boly úchvatne zastúpené. Monseigneur bol väčšinou každú noc na malej večeri v okúzľujúcej spoločnosti. Monseigneur bol taký zdvorilý a vnímavý, že Comedie a Grand Opera mala oveľa väčší vliv na nudné štátne veci, ako potreby celej Francie. Šťastná okolnosť pre Franciu a pre každú podobne vyznačenú krajinu! — Bola ňou aj pre Angliu (na príklad) za smutných dní veselého Stuarta.

Monseigneur mal vskutku ušľachtilý pochop o všeobecných verejných záujmoch; nechže ide všetko svojou cestou; o zvláštnych verejných záujmoch mal tiež znamenitý náhľad, že všetko musí ísť svojou cestou — aby zveľaďovalo jeho moc a vrecko. O svojich všeobecných a zvláštnych rozkošiach tak podobne mal skvelý názor, že svet je stvorený k vôli nim. Osnova jeho Písma, (ktorá, čo je vskutku malichernosť, lišila sa od originálu len v jednom slovku) znela: „Zem so svojou plnosťou je moja, vraví Monseigneur.“

Monseigneur pomaly síce, ale predsa prišiel na to, že jeho súkromné a verejné veci začínajú byť cele pospolite spletitými; a preto pre obidve triedy vecí sdružil sa s generálnym prenájomcom. So štátnymi financami si Monseigneur voskrz nevedel rady, preto ich musel dať niekomu do prenájmu, kto si s nimi poradí; to isté musel urobiť aj so súkromnými financiami, lebo generálni prenájomníci boli bohatí a Monsigneur, následkom veľkého prepychu a mrhania, bol chudobný. Monigneur tedy vyňal z kláštora svoju sestru, aby ešte včas vyhla hroziacemu jej závoju, najlacnejšiemu to odevu, ktorý mohla nosiť a vydal ju odmenou za veľmi bohatého, ale v predkoch chudobného generálneho prenájomcu. Tento generálny prenájomca opatrený predpísanou palicou, ktorá mala na konci zlaté jablko, bol teraz v spoločnosti zovnútorných siení, a ľudia sa mu veľmi korili, — odhliadnuc od vyššieho rodu, pochodiaceho z krvi Monseigneura, ktorý zahrnúc v to i jeho manželku, hľadel na neho vždy s najväčším opovržením.

Generálny prenájomca žil v nádhere. Tridsať koňov stálo v jeho staji, v jeho sieňach ponevieralo sa dvadsaťpäť sluhov, jeho manželku obsluhovalo šesť komorných žien. Ako taký, ktorý nemal inú starosť, ako plieniť a zbíjať, čo generálny nájomca — ktorého spoločenský vliv zveľaďovalo aj manželstvo — napokon bol jedinou skutočnosťou medzi osobnosťami, ktoré sa v ten deň objavily v paláci Monseigneura.

Lebo dvorane, hoci boli aj na pohľad krásne a vyzdobené zvláštnymi dekoráciami vkusu a umenia doby, v skutočnosti nebolo možno zvať zdravou vecou; ba v porovnaní s tými inde sa zdržujúcimi, handrami zaodenými strašiakmi a nočnými čiapkami (a ani neboli tak ďaleko, veď zo strážnych veží Notre Damy, ktoré boly na jednakú vzdialenosť od týchto krajností, bolo možno vidieť obidve), boli mimoriadne nepohodlnou vecou — ak sa v dome Monseigneura o túto vec vôbec niekto staral. Dôstojníci bez vojenských vedomostí; námornícki dôstojníci bez poňatia o lodi; civilní úradníci bez znalostí admistratívnych; bezobrazní hodnostári cirkve, svetáckejší ako svet sám, so smyselnými pohľadmi, klzkými rečami a ešte klzkejším životom; všetko cele neschopní vykonávať svoje povolanie, všetci podlí lhári, lebo tvrdili, že ho plnia, napriek tomu, že zblízka, alebo ďalša patrili ku rodu Monseigneura a preto zaplňovali všetky štátne úrady, z ktorých bolo možno ešte niečo ťažiť; bolo ich možno spočítať na tucty. Boli to ľudia, ktorí neboli v bezprostrednom spojení s Monseigneurom a štátom, ale tiež neboli v spojení s niečim, čo je skutočné, ktorí sa v svojom živote nikdy nesnažili priamou cestou, statočne dosiahnuť nejaký zemský cieľ. Lekári, ktorí získali veľké majetky tajnými liekmi proti vybájeným chorobám, ktoré nikdy nejestvovaly, usmievali sa tu na svojich dvorných pacientov v chyžiach Monseigneura. Snovatelia plánov, ktorí vynašli rozličné lieky proti malým bolestiam štátu, okrem lieku, ako treba vážnou prácou vykantriť jediný hriech, pri recepcii Monseigneura zmäteným žvatlaním ohlušovali uši každého, koho len chytiť mohli. Neveriaci filozofovia, ktorí chceli slovami pretvoriť svet a stavali z karát babylonskú vežu, aby sa jej schodmi dostali do neba, rozprávali sa v tejto podivnej, Monseigneurom sohnanej smesi, s neveriacimi lučbármi, ktorí sa zapodievali transmutáciou kovov (výrobou zlata). Vznešení, jemní páni s najlepšou výchovou, ktorá v tom podivnom čase — ako vždy — donášala plody ľahostajnosti oproti každému prirodzenému predmetu ľudských záujmov, javili sa v paláci Monseigneura v príkladnom stave úplnej vyčerpanosti.

Tieto rozličné notability vyšly z takých domácností popredného parížskeho sveta, že špioni — tvoriaci dobrú polovicu tejto uhladenej spoločnosti — medzi zbožňovateľmi Monseigneura ťažko by boli mohli medzi anjelmi tejto sfäry najsť jedinú ženu, ktorá svojím zjavom a chovaním by bola prezrádzala matku. Naozaj, odhliadnuc od čirého faktu, že daly život starosti zapríčiňujúcemu stvoreniu — ktorým si ešte nemožno ani zďaleka získať meno matky — tento módny svet také niečo, ako je materskosť, neznal. Sedliacke ženy kojily a vypestovaly tieto novomódnosti nepohodlné nemluvňatá; a okúzlujúce šesťdesiaťročné staré mamy obliekaly sa k večierkom ako dvadsaťročné devy.

Málomocenstvo neopravdovosti zhyzdilo každú ľudskú bytosť, čakajúcu na Monseigneura. V najodľahlejšej miestnosti, bolo asi pol tucta výnimečných ľudí, ktorí od pár rokov mali neurčité tušenie, že veci vo všeobecnosti nestoja dobre. Aby ich zase dostali na pravú cestu, polovička tohoto tuctu vstúpila do fantastickej sekty Convulzionistov a práve sa radili medzi sebou, či nemajú zúriť a revať so spenenými ústami v epileptickom záchvate — aby pre Budúcnosť dali výstražné znamenie Monseigneurovi. Popri týchto Dervišoch ostatní traja, ktorí sa vrhli do inej sekty, ktorá chcela svet napraviť „Centrumom pravdy“ nazvanou gebuzinou, tvrdiac, že ľudstvo sa vyšinulo zo strediska pravdy, — čo síce nepotrebovalo veľa dokazovania — nie však z okruhu pravdy, ale aby nevypadlo z Circumferencie a vrátilo sa zase do strediska, treba sa postiť a vyvolávať duchov. Preto sa veľa rozprávali s duchmi — a dokázali svetu hojne dobrého, čo sa však (nikdy nestalo zjavným.

Útechou bolo však, že celá spoločnosť Monseigneurovej paloty bola bezvadne oblečená. Keby bolo bývalo zistené, že Súdny Deň je len dňom oblekov, každý z nich bol by býval večne bezúhonným. Tak napomádovaný a zapúdrovaný účes vlasov, také umelecky jemné namaľovanie a upravenie tvári, také vyzývavo smelé meče a taká jemne smyselná úcta k čuchu, bola by iste všetko uchovala navždy. Vznešení páni najvyberanejšej výchovy nosili drobné visiace tretky, ktoré zvonily pri ich lúdavých pohyboch; tieto zlaté putá cvendžaly ako drahocenné malé zvončeky; toto zvonenie a šuch a šum hodvábu, zlatohlavu a jemného plátna zapríčinily v povetrí taký pohyb, ktorý ďaleko zapudil Saint Antoine-a a jeho žravý hlad.

Šaty boly neklamným talizmanom a kúzlom, ktoré všetko udržiavaly na pravom mieste. Každý bol vyobliekaný na maškarný ples, ktorý nemal nikdy prestať. Tento maškarný ples (okrem strašiakov) siahal všade počnúc palácom Tuilerií, cez Monseigneura a celý Dvor, cez Komory, tribunále Spravedlnosti, zasahoval celú spoločnosť, ba ešte aj Kata: ktorý, stíhaný čarom, musel konať svoju úradnú povinnosť, „vyfrizúrovaný, napúdrovaný, v pozlátkou vrúbenom kabáte, v poltopánkach a bielych hodvábnych punčochách.“ Pri šibeniciach a kolách — lebo paloš bol zriedkavosťou — Monsieur Paríž, ako to vyžadoval biskupský spôsob medzi bratskými professionistmi provincií, Monsieur Orleans a ostatní nemenovaní, predsedali v takomto jemnom úbore. A ktože by bol pochyboval zo spoločnosti Monseigneura, v tom 1780-om roku Pána, že tento systém, ktorý bol zakorenený do vyfrizúrovaného, napúdrovaného kata s pozlátkou vrúbenom kabáte, v poltopánkach a bielych, hodvábnych punčochách, prežije aj poslednú hviezdu!

Monseigneur odbremeniac svojich štyroch ľudí od ťarchy a zjediac čokoládu, dal otvoriť dvere svätyne svätýň a vystúpil. Potom, aké poklonkovanie, aké sebaponíženie, aká servílnosť a plazivosť! Pri tomto pokorení tela a duše Nebesiam sa neušlo nič — toto bola príčina popri mnohých iných, že zbožňovatelia Monseigneura ich nikdy neznepokojovali.

Monseigneur vľúdne prešiel sieňami až po pásmo Cirkumferencie Pravdy, udeliac sľubné slovíčko tu a úsmev tam, pošepnúc niečo šťastnému otrokovi jednomu a zamávajúc rukou druhému. Potom sa Monseigneur obrátil a vrátil zpät a po uplynutí istého času sa zase uzavrel so svojimi čokoládovými duchmi a viacej už nebol viditeľný.

Keď bolo po divadle, povetrie zmenilo sa v malú povíchricu a skvostné drobné zvončeky zavznievaly už na schodišti. Napokon zostala zo zástupu len jedna osoba a táto snažila sa von medzi zrkadlami s klobúkom pod pažou a s tabačnicou na šňupavý tabák v ruke.

„Oddávam ťa diablovi!“ riekla, zastanúc pri posledných dverách, obrátená smerom ku svätyni. — Potom striasla šňupavý tabák z prstov, akoby bola vyrazila prach z obuvi a pokojne sostupovala dolu schodmi.

Bol to asi šesťdesiatročný skvostne oblečený mužský, vznešených spôsobov a s tvárou, ktorá sa podobala peknej maske. Táto tvár bola priesvitne bledá; každý jej ťah bol jasne markantný, zračila sa na nej pevná odhodlanosť. Nad každou nozdrou inak krásne formovaného nosa bol veľmi slabý zárez, V týchto dvoch jarčekoch a či zárezoch sídlila aj tá najmenšia zmena tváre. S času na čas zmenily farbu, stiahly sa alebo roztiahly, akoby vlivom nejakého slabého pulzovania; a vtedy celej tvári dodávaly zradného a krutého výrazu. Pozornejším skúmaním bolo možno zistiť, že tento výraz zapríčiňovala čiara úst a línie očných telies, ktoré boly príliš rovné a tenké; napriek tomu však tvár robila dojem peknej a pozoruhodnej tváre.

Jej majiteľ sišiel dolu, vstúpil do koča a odjachal. Pri recepcii nevravelo s ním príliš veľa ľudí; stál stranou, oddelený malou medzerou a Monseigneur sa mohol k nemu tiež vrelšie chovať. Zdalo sa, že v daných okolnosťach mu zrovna dobre padlo vidieť ako sa pospolitý ľud rozpŕcha pred jeho paripami a často len horko-ťažko uniká zadláveniu. Jeho kočiš hnal, ako by bol prenasledoval nepriateľa, ale jeho pán nezdržiaval tento šialený beh ani len škubnutím tváre, lebo pier. Ešte aj v tomto hluchom meste a v tejto nemej dobe sa ozvaly zavše ponosy, že v úzkych uliciach, ktoré sú bez chodníkov, obvykle bezohľadná a rýchla jazda patriciov ohrožuje a barbarským spôsobom kaličí pospolitosť. Ale málokto sa o to staral dostatočne, nieto aby bol na vec myslel ešte druhý raz a túto, práve tak ako ostatné, ponechali pospolitej bedači, aby si s ňou poradila, ako vie.

V dnešných časoch už nie ľahko pochopiteľnou bezohľadnosťou, s divým rachotom a praskotom rútil sa koč ulicami a okolo rohov, kým sa pred ním ženy rozbiehaly s krikom a mužskí jedon druhého i deti vychvacovali mu z cesty. Napokon pri zákrute okolo nárožia neďaleko studne jedno z kolies zavadilo trochu o niečo, potom zavznelo niekoľko hlasných výkrikov a kone sa sopäly, skočiac stranou.

Pre túto poslednú prekážku koč by asi sotva bol zastal; bolo známou vecou, že koče často pádily ďalej, zanechávajúc zranených a prečo by nie? Ale naľakaný sluha rýchlo soskočil a zrazu dvatsať rúk chytilo opraty zápraže.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Monsieur vyhliadnuc pokojne.

Vysoký mužský s nočnou čiapkou na hlave vychytil zpod koňských nôh akúsi nošku a položiac ju na podstavec studne vrhol sa do blata a mokrade, revúc ako divé zviera.

„Pardon, Monsieur la Marquis!“ riekol jedon otrhaný a pokorný mužský, „je to dieťa.“

„Prečo kričí tak ošklivo? Je to jeho dieťa?“

„Odpustite Monsieur la Marquis — žiaľ — áno.“

Studňa bola trochu obďaleč, lebo ulica sa šírila tam kde stála studňa, tvoriac desať-dvanásť yardový štvorec. Keď vysoký mužský zrazu vstal zo zeme a blížil sa v behu ku koču, Monsieur la Marquis na okamih položil ruku na rukoväť meča.

„Zabitý!“ kričal mužský v divokej zúfalosti vystrúc obidve ramená nad hlavou a hľadiac na neho utkvele. „Umrel!“

Ľudia tisli sa ku koču a hľadeli na Monsieur la Marquisa. Ich oči javily len zvedavosť a chtivosť; nezierala z nich vyhrážka lebo hnev. Ľudia nevraveli nič; po prvom výkriku nastalo ticho a trvalo i ďalej. Hlas pokorného človeka, ktorý prehovoril, bo) mdlý a krotký do krajnosti. Monsieur la Marquis prebehol všetkých pohľadom, akoby boli potkanmi, ktorí vyšli z dier.

Vyňal peňaženku.

„To je divné,“ riekol, „že vy ľudia nedávate pozor ani na seba, ani na svoje deti. Jedon alebo druhý z vás je vždy v ceste. Či viete, ako ste ublížili mojim koňom? Tu, hľa! Daj mu to.“

Vyhodil dukát, aby ho sluha zdvihol; všetci nastrčili hlavy, aby videli kam padol. Vysoký človek zase zvolal neľudským hlasom: „Umrel!“

Zastavil ho príchod druhého mužského, ktorému spravili miesto. Keď ho bedár zbadal, vrhol sa mu na plecia, fikajúc, nariekajúc a kynúc na studňu, kde pri nehybnej hŕbočke stálo niekoľko žien a nerušene sa skláňalo nad ňu. Boly práve tak tiché ako mužskí.

„Viem všetko, viem všetko,“ riekol prišlý mužský. „Buď zmužilý, Gaspard! Lepšie je pre úbožiatko tak skonať ako žiť. Zomrelo v okamihu bez bolesti. Či by bolo mohlo žiť tak šťastne čo len hodinu?“

„Ty si filozof, ty tam,“ riekol Marquis s úsmevom. „Ako sa voláš?“

„Volám sa Defarge.“

„Čím si?“

„Monsieur la Marquis, som hostinský.“

„Hľaďže, hostinský a filozof,“ riekol Monsieur la Marquis a hodil mu druhý dukát, „upotreb ho, na čo chceš. Čo je s koňmi? Sú v poriadku?“

Nevenujúc zástupu viac pozornosti, Monsieur la Marquis oprel sa o sedadlo a práve chcel ďalej jachať s výzorom veľmoža, ktorý práve zlámal akúsi obyčajnú vec a zaplatil za ňu, lebo mohol za ňu zaplatiť; keď jeho mier zrazu bol narušený okolnosťou, že do jeho koča vlietol a na jeho dne zazvonil dukát.

„Stoj!“ zvolal Monsieur la Marquis. „Zadrž kone! Kto to sem hodil?“

Pozrel na to miesto, kde pred chvíľou stál hostinský Defarge; nešťastný otec vrhol sa tam tvárou na dlažbu a pri ňom stojaca postava, bola postava černovlasej, mohutnej ženy, ktorá plietla.

„Vy psi!“ zvolal Marquis pokojne a odhliadnuc od dvoch zárezov na nozdrách, nezmenil výraz čela. „Veľmi ochotne by som srazil z vás hocktorého a sotrel ho s povrchu zeme, keby som vedel, ktorý zbojník to hodil do môjho koča a keby ten briganti bol na dosah, zdrvil by som ho kolesami.“

Ale ich nálada bola skleslá a mali také tvrdé zkúsenosti o tom, čo môže taký človek spraviť v medziach i mimo čierťaží zákona, že nehlesol nik, nehlo sa ani jedno oko, tobôž rameno. Nie medzi mužskými. Ale pletúca žena pozdvihla zrak a pozrela meravo do tváre Marquisa. Nedržal ju za hodnú povšimnutia; opovržlivým pohľadom prešiel ponad ňu a ponad ostatných potkanov; a zase sa oprel o sedadlo a povedal slovo: „Napred!“

Odjachal; aj druhé zápraže letely rýchlo jedna za druhou; Minister, Snovateľ Plánov, Kňaz, Grand Opera, Comedy, celý Maškarný Ples, preletel okolo nich ako vo vetre. Potkani vyliezli z dier, aby sa dívali a stáli tam prizerajúc sa hodiny; vojsko a policia často prechodila medzi nimi a medzi divadlom, tvoriac prehradu, za ktorú sa chúlili a sliedili zpoza nej. Otec už dávno zdvihol svoju mŕtvolku a ukryl sa s ňou, kým ženy, ktoré sa skláňaly nad mŕtvolkou, ležiacou na podstavci studne, sedely a hľadely na tečúcu vodu a na Maškarný Ples — jedine žena, ktorá tam tak nápadne stála, plietla a plietla s vytrvalosťou Sudičky. Voda vytekala zo studne, bystrý potok ubiehal, deň vtekal do noci, v meste veľa životov splynulo so smrťou prísnou zákonitosťou, čas a pominutie nečaká na človeka; potkani tesne vedľa seba zase spali v dierach, Maškarný Ples sedel pri ožiarenej večeri a všetko šlo svojou cestou.