Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 19. Mienka

Mr. Lorry ustatý úzkostlivým bdením zaspal na svojom mieste. V desiate ráno čakania do chyže vnikajúce slnečné lúče zobudily ho z ťažkého sna, ktorým bol premožený v nočnej tme.

Pretieral si oči, pri čom pochyboval, či je už naozaj zobudený. Keď totiž šiel ku dverám Doktorovej chyže a nazrel do nej, zbadal, že obuvnícky stolec a nástroje zas boly odložené stranou a že Doktor sedel pri okne a čítal. Mal oblečený svoj obvyklý ranný úbor, a jeho tvár, (ktorú Mr. Lorry nemohol cele dobre rozoznať), hoci bola veľmi bledá, mala pokojný, hĺbavý a pozorný výraz.

Keď sa presvedčil o tom, že bdie, M. Lorry za niekoľko okamihov cítil ešte ľahkú neistotu, či obuvnícka činnosť posledných dní nebola len plodom jeho nepokojných snov; veď svojho priateľa videl pri obvyklom obloku a pri riadnej zaujatosti; či premena, ktorá zanechala v ňom tak silný dojem, mala naozaj viditeľné znaky?

To boly otázky, ktoré si dával len v prvom zmätku a počudovaní, keďže odpoveď bola jasná. Keby dojem nebol mal skutočnú a prijateľnú príčinu, ako by sa on, Jarvis Lorry, bol dostal sem? Ako by to bolo možné, že by bol zaspal oblečený na pohovke v prijímacej chyži Doktora Manettea a ako by sa mohol zamýšľať nad tým skoro ráno pred dverami Doktorovej ložnice?

O niekoľko minút stála pri ňom šepkajúc Miss Prossová. Keby bol mal ešte nejaké pochybnosti, jej hovor by ich bol na každý pád rozptýlil; medzitým sa mu však vyjasnila myseľ a už viacej nepochyboval. Navrhoval, aby vyčkali do riadnej hodiny raňajok, keď sa stretne s Doktorom, ako by sa nebolo nič mimoriadneho prihodilo. Ak bude v riadnom duševnom stave, Mr. Lorry si opatrne vyžiada radu a úpravu toho, ktorého mienku v svojej úzkosti bol by tak nesmierne rád poznal.

Miss Prossová sa pripojila k jeho mienke a plán vypracovali s veľkou opatrnosťou. Keďže mal dosť času k pečlivému pristrojeniu, Mr. Lorry v čase raňajky objavil sa ako obyčajne v skvúcej bielizni, s úhľadnými lýtkami. Doktora zvali ako obyčajne a on prišiel k raňajke.

Nakoľko sa to bolo možno od neho dozvedieť, bez narušenia chúlostivého a postupného stopovania, ktoré Mr. Lorry pokladal za jedine bezpečný spôsob, Doktor si najprv myslel, že svadba jeho dcéry bola minulý deň. Zdanlive náhodilé, ale naozaj schválne spomenutie dňa a mesiaca nútilo ho premýšľať a počítať a spôsobovalo mu ťažkosti. Vcelku bol natoľko pri sebe, že sa Mr. Lorry rozhodol, vyžiadať si spomenutú úpravu, ktorú prednesie ako svoju.

Preto po raňajke, keď odkľudili príbory, a on zostal s Doktorom o samote, Mr. Lorry riekol citne:

„Drahý Manette, veľmi rád by som poznal vašu dôvernú mienku o veľmi zvláštnom prípade, ktorý ma mimoriadne zaujíma; chcem povedať, že mne sa zdá byť zvláštnym; môž byť, že sa vám nebude zdať takým, lebo vy ste v takýchto veciach zbehlejší.“

Pozrúc na svoje ruky, na ktorých boly viditeľné stopy jeho poslednej roboty, Doktor zdal sa byť znepokojeným a pozorne načúval. Ruky si poobzeral už viac ráz.

„Doktor Manette,“ riekol Mr. Lorry, dotknúc sa láskave jeho ramena, „prípad sa týka môjho drahého priateľa. Prosím vás, dajte pozor a poraďte mi, ide o jeho blaho, a predovšetkým o blaho jeho dcéry — jeho dcéry, môj drahý Manette.“

„Ak som dobre rozumel,“ vetil Doktor, tlmeným hlasom, „ide o nejakú duševnú poruchu…?“

„Áno!“

„Vysvetlite mi vec,“ riekol Doktor, „podrobne.“

Mr. Lorry videl, že sa porozumeli a pokračoval.

„Môj drahý Manette, je to prípad veľmi starej a dlhej poruchy, ktorá s veľkou ostrosťou a prudkosťou napadla letoru, a city, ako — ako — ste to vy vyjadrili — dušu. Dušu. Ide o prípad poruchy, ktorá pacienta cele rozdrtila, nemožno povedať, ako dlho, lebo myslím, on sám nevie určiť čas, a nemožno ho nijako ustáliť. Ide o prípad poruchy, z ktorej sa pacient uzdravil a to spôsobom, ktorý nevie objasniť — počul som ho o tom raz hovoriť veľmi dojímave a otvorene. Ide o prípad poruchy, z ktorej sa cele zotavil, natoľko, že sa tomuto vysoko inteligentnému človeku vrátily všetky duševné i telesné schopnosti, takže ich môže úplne upotrebovať a zveľaďovať svoje veľmi rozsiahle vedomosti. Ale, na nešťastie,“ Mr. Lorry zastal a vydýchol zhlboka — nastalo malé zhoršenie.“

Doktor sa spýtal tichým hlasom: „Ako dlho to trvalo?“

„Deväť dní a deväť nocí.“

„V čom sa to prejavovalo? Tuším,“ riekol pozrúc zase na svoje ruky, „že sa vrátil ku starému s poruchou súvisiacemu zamestnaniu?“

„Tak je.“

„Nože,“ spýtal sa Doktor s jasným sebavedomím tým istým tichým hlasom, „či ste ho kedy videli pri tom pôvodnom zamestnaní?“

„Raz.“

„A keď ho to zase popadlo, či sa v mnohom — buďto v celku — choval tak ako vtedy?“

„Myslím, že cele tak.“

„Vraveli ste o jeho dcére. Či vie jeho dcéra o tom zhoršení?“

„Nie. Zatajili to pred ňou a úfam sa, že sa o tom nedozvie nikdy. Viem o tom len ja a ešte jedna dôverná osoba.“

Doktor ho chytil za ruku a hundral: „To bolo veľmi láskavé. To bolo veľmi dôvtipné!“ Mr. Lorry mu tiež stisol ruku a potom obidvaja chvíľku mlčali.

„Nože, môj drahý Manette,“ riekol Mr. Lorry konečne, svojím rozvažitým a láskavým spôsobom, „ja som len obyčajný obchodník, neschopný posúdiť taký spletitý a ťažký prípad. Nemám k tomu potrebné vedomosti; nemám k tomu dostatočnú inteligenciu; odkázaný som na radu. Niet na svete človeka, ktorého rade by som mohol natoľko dôverovať ako práve vašej. Povedzte mi, ako mohlo vzniknúť to zhoršenie? Možno sa obávať aj druhého? Či možno zamedziť opakovanie poruchy? Ako možno predísť tomu opakovaniu? Ako mohlo vôbec skrsnúť? Čo môžem urobiť pre svojho priateľa? Ešte ani jedno srdce netúžilo natoľko pomôcť priateľovi, ako moje, len keby som vedel, ako. Ale neviem, čo mám v takom prípade robiť. Keby mi tak vaša bystrozrakosť, vaše vedomosti a zkúsenosti ukázaly pravú cestu, mohol by som veľa urobiť: bez objasnenia a úpravy sotva čo vykonám. Prosím vás, porozprávajme sa o tom; umožnite mi, aby som jasnejšie videl a poučte ma, aby som mohol byť užitočnejším.“

Doktor Manette sa po týchto slovách zamyslel a Mr. Lorry nenaliehal.

„Myslím, že je to pravdepodobné,“ riekol Doktor Manette s námahou prerušiac ticho, „že zhoršenie, ktoré ste opísali, drahý priateľu, pacienta nestihlo nepredvídane.“

„Obával sa ho?“ odvážil sa spýtať Mr. Lorry.

„Veľmi,“ vetil s mimovoľným zachvením „nemáte poňatia s akou ťarchou zaľahne na dušu pacienta taká obava a ako ťažko mu je — ba je to zrovna nemožné — prinútiť sa spomenúť čo len slovom to, čo ho rozlaďuje.“

„Či by si značne neobľahčil,“ spýtal sa Mr. Lorry, „keby sa odhodlal v svojom utajenom vajataní zdôveriť niekomu, keď to na neho dolieha.“

„Myslím. Ale ako som vám povedal, je to temer nemožné. Ba myslím — v určitom prípade — je to cele nemožné.“

„Nože,“ riekol Mr. Lorry po krátkej prestávke nežne položiac ruku znova na Doktorove rameno, „čomu pripisujete ten záchvat?“

„Myslím,“ vetil Doktor Manette, „že sa vyskytlo silné a mimoriadne oživenie behu myšlienok a rozpomienok, ktoré zapríčinily prvé ochorenie. Myslím, že bola veľmi živo vyvolaná súvislosť najsvízelnejších predstáv. Je pravdepodobné, že už od dávna číhala v jeho duši hrúza, že sa súvislosť tých predstáv vynorí — povedzme, pri určitých okolnostiach — povedzme, pri nejakej mimoriadnej príležitosti. Proboval pripraviť sa na to, ale nadarmo; azda s touto prípravou súvisiace napnutie mu znemožnilo, aby tomu odolal.“

„Či by sa vedel rozpamätať na to, čo sa stalo, keď sa jeho stav zhoršil?“ spýtal sa Mr. Lorry, s pochopiteľným váhaním.

Doktor sa poobzeral neporadne v chyži, potriasol hlavou a odpovedal, tichým hlasom. „Vôbec nie.“

„Nože a čo pre budúcnosť,“ skúmal Mr. Lorry.

„Pre budúcnosť,“ riekol Doktor, vzpružiac sa, „mám veľkú nádej. Keďže ho milosrdenstvo božie ráčilo tak rýchlo uzdraviť, mám veľkú nádej. A keď stál pod vlivom toho spletitého účinku, ktorého sa dávno desil, a ktorý nejasne predvídal a proti nemu bojoval a keď sa po vzniku a odchode mraku zotavil, myslím, že to najhoršie je prekonané.“

„Dobre, dobre! To je príjemná útecha. Som vďačný za ňu!“ riekol Lorry.

„Som vďačný!“ opakoval Doktor, skloniac pokorne hlavu.

„Ešte sú dve iné veci,“ riekol Mr. Lorry, „ktoré by som chcel mať objasnené. Môžem pokračovať?“

„Svojmu priateľovi ani nemôžete poslúžiť lepšie.“ Doktor mu podal ruku.

„Ponajprv tedy. Stále študuje a je obyčajne rázny; s veľkým zápalom sa venuje svojmu vedeckému povolaniu, a k nemu patriacim pokusom, aj mnohým iným veciam. Či azda nepracuje príliš veľa?“

„Myslím, že nie. Azda povaha jeho duše vyžaduje stálu zaujatosť. To je čiastočne prirodzené a čiastočne je to následok jeho súženia. Čím menej by sa zapodieval blahodárnymi vecami, tým väčšmi by sa vystavil nebezpečiu, že sa v chorobnom smere otočí jeho um. Môž byť, že sa pozoroval a prišiel na to sám.“

„Ste si v tom istý, že sa príliš nenamáha?“

„Myslím, že som si v tom istý.“

„Môj drahý Manette, keby tak bol vysilený…“

„Môj drahý Lorry, pochybujem, že by sa to tak ľahko mohlo stať. Veľká ťarcha doľahla na neho na jednej strane a tá musí dostať protiváhu na druhej.“

„Odpustite, že sa chovám ako dotieravý obchodník. Ale pripustime na okamih, že bol vysilený; či by to nemohlo prispieť k vyvolaniu poruchy.“

„Nemyslím. Nemyslím,“ riekol Doktor Manette s pevným presvedčením, „že by mohla byť vyvolaná, ak len nie tou súvislosťou predstáv. Myslím, že by ju mohlo vyvolať len mimoriadne rozochvenie tej struny. Hoci po tom, čo sa stalo po jeho ozdravení, ťažko si viem predstaviť, že by sa tá struna mohla tak prudko rozzvučať. Úfam sa, ba temer som presvedčený, že okolnosti, ktoré by mohly zapríčiniť novú poruchu, sú vyčerpané.“

Hovoril so zdržanlivosťou človeka, ktorý vie, aká maličkosť stačí, aby chúlostivý organizmus duše bol naštrbený a s dôverou človeka, ktorý pomaly a na základe osobného utrpenia a žiaľu získal toto presvedčenie. Jeho priateľ nechcel ho sklátiť v tomto presvedčení. Zdal sa byť potešenejším a posmelenejším, ako bol naozaj a blížil sa k tej druhej a poslednej veci. Cítil, že je zo všetkých najťažšou; ale rozpomínajúc sa na dávnejší, nedeľný ranný rozhovor s Miss Prossovou a pripomenúc si, čo videl cez posledných deväť dní, vedel, že jej musí pozreť do tvári.

„Zamestnanie, ktorému sa venoval pod vlivom choroby, z nej sa šťastlivo vyliečil,“ riekol Mr. Lorry, odkašliavajúc, „povedzme, že bolo kováčske remeslo. Povedzme na príklad k vôli illustrácii, že v svojom chorobnom stave upotreboval malý kotlík. Povedzme, že ho neočakávane našli zase pracovať pri kotlíku. Nebola to chyba, že ten kotlík mal pri sebe?“

Doktor si rukou podoprel čelo a nohou nervózne udieral na dlážku.

„Mal ho vždy pri sebe,“ riekol Mr. Lorry, úzkostlive hľadiac na svojho priateľa. „Nebolo by bývalo lepšie, keby ho bol zahodil?“

Doktor so zakaboneným čelom ešte vždy bil nervózne nohou do dlážky.

„Myslíte, že je to ťažko radiť?“ riekol Mr. Lorry. „Chápem, že je to ťažká otázka. Ale myslím si…“ A tu kývuc hlavou, zastal.

„Hľaďte,“ riekol Doktor Manette, obrátiac sa k nemu po trápnom mlčaní, „je veľmi ťažko vysvetliť najskrytejšie hnutie mysle toho biedneho človeka. Kedysi tak nesmierne túžil za tým zamestnaním a tak sa mu potešil, keď k nemu prišiel; niet pochybnosti, že tým miernil svoju bolesť, keď prácu modzgu nahradil prácou rúk a keď sa v nej stal zbehlejším, obratnosť rúk nahrádzala vynalezivosť duševných útrap, natoľko, že nemohol ani len pomysleť na to, žeby mohol byť bez neho. Ba ešte aj teraz, keď — ako sa úfam — má o veľa viacej nádeje ako predtým, a vraví o sebe s istou sebadôverou, myšlienka, že by musel upotrebiť tie staré nástroje a nemohol by ich najsť, vnukuje mu istý pocit hrúzy, ktorá sa môže podobať dľa našich predstáv tej, čo zachváti srdce poblúdilého dieťaťa…“ Keď sa pozrel do tvári Mr. Lorryho bol podobný tejto predstave.

„Ale snáď aj nie… uvažujte! Prosím len o vysvetlenie, ako jednoduchý obchodník, ktorý má robotu vždy len s takými hmotnými vecami, ako sú guinei, shillingy a bankovky — či pridržiavanie sa náčinia neznamená aj podržanie myšlienky? Keby sa tak zbavil tej veci, nezbavil by sa s ňou aj strachu? Zkrátka, či podržanie kotlíka nie je ústupok pred strachom?“

Nasledovalo nové mlčanie.

„Povážte však,“ riekol s rozochvením Doktor, „je to taký starý spoločník.“

„Ja by som ho neopatroval,“ riekol potriasajúc hlavou Lorry, stávajúc sa tým vytrvalejším, keď videl, že je Doktor znepokojený. „Navrhol by som mu, aby ho obetoval. Chcel by som mať len váš súhlas. Presvedčený som, že mu to neslúži k dobrému. Nože, dajte mi svoj súhlas, ako jeho starému dobrému človekovi. K vôli jeho dcére, môj drahý Manette.“

Bolo to veľmi divné pozorovať, aká borba sa odohráva v jeho nútri.

„Tak dobre, v jej mene; súhlasím. Ale nerobil by som to v jeho prítomnosti. Odstráňte to, keď ho tam nebude; nech po svojom návrate postráda toho starého spoločníka.“

Mr. Lorry to ochotne podnikol a tým dokončil poradu. Deň strávili na vidieku a Doktor sa úplne zotavil. Nasledujúce tri dni cítil sa cele dobre, a na štrnásty deň odcestoval, aby sa pripojil k Lucii a jej manželovi. Mr. Lorry mu vopred vysvetlil, čo všetko urobili na vrub jeho mlčania, a on dľa toho písal Lucii, tak že nemala o ničom potuchy.

V ten deň večer, keď odcestoval, Lorry vošiel do jeho chyže s tesákom, pilkou, dlátom a kladivom, sprevádzaný Miss Prossovou, ktorá niesla svetlo. Pri zatvorených dverách, tajuplne, s vedomím hriešnosti, Mr. Lorry rozsekal obuvnícky stolec na kusy, kým Miss Prossová držala sviecu, ako by bola pomáhala vraždiť — veď jej uškľabok sa k tomu cele dobre svedčal. Potom (keď bol predmet posekaný na drobné kusy) so začiatku váhajúc, spálili ho na kuchynskom ohnisku; náčinie, topánky a kožu však zakopali v zahrade. Kantrenie a tajnôstkárstvo zdalo sa statočným dušiam tak hrozným, že Mr. Lorry a Miss Prossová pri vykonávaní skutku a pri odstraňovaní jeho stôp vyzerali tak, čo aj cítili, ako by boli spoluvinníkmi nejakého zločinu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.