ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa novomanželia vrátili domov, prvý človek, ktorý prišiel blahoželať, bol Sydney Carton. Ešte boli doma len niekoľko hodín, keď sa zjavil. Nezmenil sa ani v zvykoch, ani vo výzore, ani v spôsoboch; ale mal na sebe akýsi drsný ťah vernosti, ktorý Charles Darnay predtým nezbadal.

Vyčkal príležitosť keď mohol Darnayho zaviesť ku obloku, aby sa s ním porozprával bez toho, že by ho bol mohol niekto počuť.

„Pane Darnay,“ riekol Carton, „želal by som si, aby sme boli priateľmi.“

„Úfam sa, že sme už priateľmi.“

„Ste veľmi milý a preto upotrebujete tento výraz, ale ja nemyslím na upotrebenie tohoto výrazu. Naozaj, keď vravím, že by som si želal, aby sme boli priateľmi, vtedy to nemyslím cele tak.“

Charles Darnay, čo bolo prirodzené, v dobrej nálade a priateľsky sa ho spýtal, ako to rozumie.

„Na môj veru,“ vetil Carton s úsmevom, „myslím, že tú vec je ľahšie porozumieť, ako ju vysvetliť. Ale pokúsim sa o to. Pamätáte sa na ten chýrny večer, keď som bol opilejší ako obyčajne?“

„Pamätám sa na ten chýrny večer, keď ste ma prinútili, aby som priznal, že ste pili.“

„Aj ja sa na to pamätám. Bremeno toho prípadu ťažko dolieha na mňa, preto sa naň vždy pamätám. Úfam sa, že mi to pripíšu na účet v ten deň, keď pre mňa prestanú všetky veci. Nenaľakajte sa, nechcem byť kazateľom.“

„Nie som naľakaný. Vaša vážnosť ma neľaká.“

„Ah,“ riekol Carton s ľahostajným pohybom ruky, ako by ju chcel odohnať. „Pri tej pijackej príležitosti (jednej z mnohých, ako viete) bol som odporný, keď som o tom hovoril, či vás mám rád alebo nie. Rád by som bol, keby ste na to zabudli.“

„Už som na to dávno zabudol.“

„To je zase len fráza! Ale, Mr. Darnay, pre mňa to zabúdanie nie je také ľahké, ako si to vy predstavujete. Ja som na to nezabudol a pohodená odpoveď mi nepomáha, aby som na to zabudol.“

„Ak to bola pohodená odpoveď,“ riekol Darnay, „prosím za odpustenie. Len to som mal v úmysle, aby som od takej malichernosti, ktorá k môjmu prekvapeniu zdá sa vás príliš trápiť, odklonil vašu pozornosť. Na moje čestné slovo vám hovorím, že som na to už dávno zabudol. Bože môj, čo sa dalo na tom zabudnúť? „Niet dôležitejšej veci nad tú, že ste mi v ten deň urobili veľkú službu.“

„Keď už raz hovoríte o tom, ako o veľkej službe,“ riekol Carton, „musím sa vám priznať, že to bol len obyčajný fiškálský fígeľ. Neviem, že by som bol na to myslel, čo bude s vami po použití toho fígľu. Čujte! Keď hovorím; že som, ho použil, vravím o minulosti.“

„Vy zmalicherňujete tú službu,“ vetil Darnay, „ale nechcem sa hádať o vašej pohodenej odpovedi.“

„Je to číra pravda, Mr. Darnay, verte mi. Ale odbočil som od svojho úmyslu; vravel som, aby sme boli dobrými priateľmi. Vy ma teraz už poznáte, viete, že nie som schopný k nijakému vznešenejšiemu a lepšiemu mužnému skutku. Ak o tom pochybujete, spýtajte sa Stryvera.“

„Radšej si sám utvorím mienku, bez toho, že by som sa ho opytoval.“

„Dobre! Na každý pád viete, že som naničhodný pes, ktorý nikdy nič dobrého neurobil, ani neurobí.“

„Neviem, či neurobíte!“

„Ale ja viem a vy musíte veriť môjmu slovu. Dobre! Keď to znesiete, aby taký naničhodný chlap a taký chlap pochybného chýru ako som ja, s času na čas k vám prišiel, chcem vás požiadať, aby som smel k vam chodiť ako privilegovaná osoba; aby ste ma pokladali za neužitočný kus náradia, (keby som nebol zbadal podobnosť medzi nami, ešte by som dodal, že nebárs ozdobný kus), ktorý strpia pre jeho staré služby, ale si ho nevšímajú. Neverím, že by som zneužil to dovolenie. Staviam sto proti jednomu, ak ho viacej ako štyri razy použijem do roka. Priznám sa, že by ma tešilo, keby som dostal to dovolenie.“

„Oprobujte to.“

„Inými slovami, že vy ma chcete pokladať za takého, ako si to ja prajem. Ďakujem, Darnay, dovolíte, aby som vás tak oslovoval?“

„Myslím, že teraz už áno, Carton.“

Podali si ruky a Sydney sa odvrátil. O minútu pozdejšie zdal sa byť takým nevšímavým ako vždy.

Keď odišiel, večer, ktorý trávil v spoločnosti Miss Prossovej, Doktorovej a Mr. Lorryho, Charles Darnay vo všeobecnosti spomenul rozhovor, ktorý s ním mal a povedal o Sydneyovi Cartonovi, že je záhadou nevšímavosti a nestarania sa o budúcnosť. Nevravel o ňom zatrpknute, alebo kárave, ale charakterizoval ho tak, ako by to každý bol urobil, kto ho poznal takým, akým sa naozaj javil.

Nemal tušenia o tom, že jeho driečna mladá žena sa zaoberá touto myšlienkou; ale keď pozdejšie šiel za ňou do chyže, kde čakala na neho, ten dumavý, pekný výraz tkvel na jej klenutom čele.

„Dnes večer sme akýsi zamyslení!“ riekol Darnay, ovinúc ju ramenom.

„Áno, môj drahý Charles,“ vetila, položiac ruky na hruď!, uprúc na neho výrazný, pátrave pozorný pohľad; „dnes večer sme zamyslení, lebo dnes večer niečo zaujíma našu myseľ.“

„Čo je to, drahá Lucie?“

„Sľúbiš mi, že ak ťa o to požiadam, nebudeš sa ma niečo spytovať?“

„Či ti sľúbim? A čo by som nesľúbil tebe, láska moja?“

Naozaj, čo by jej nebol sľúbil, keď jej jednou rukou odhŕňal zlaté kadere s líc a druhú kládol na jej srdce, ktoré za neho bilo.

„Myslím, Charles, že chudák Mr. Carton by si zaslúžil viacej šetrnosti a úcty, akú si mu ty dokázal dnes večer.“

„Naozaj, moja? Prečo?“

„To je to, čo sa ma nemáš opytovať. Ale myslím si — viem — že si zaslúži.“

„Keď to ty vieš, to stačí. Čo si praješ odo mňa, život môj?“

„Prosím ťa, najdrahší, aby si bol k nemu vždy nežný a v jeho neprítomnosti prehliadal jeho chyby. Prosím ťa, aby si veril, že má srdce, ktoré veľmi zriedka otvára pred inými a že ono krváca z hlbokých rán. Ja som ho videla krvácať, drahý môj.“

„Veľmi by ma bolelo,“ riekol Charles Darnay s údivom, „keby som mu bol niečim ublížil. Nikdy by som si to nebol o ňom myslel.“

„Tak je to, muž môj. Obávam sa, že ho nemožno premeniť; je slabá úfnosť, že by bolo možno niečo polepšiť v jeho charaktere, lebo v jeho hmotných pomeroch. Ale som presvedčená, že je schopný dokázať dobré, ušľachtilé, ba zrovna veľkodušné skutky.“

Bola taká krásna v tejto čistej viere oproti tomuto ztratenému človeku, že jej manžel by nebol dbal hľadieť na ňu celé hodiny.

„Oh, moja drahá láska!“ prosila ho, túliac sa k nemu tesnejšie, kladúc hlavu na jeho hruď a upierajúc na neho oči, „pamätaj, akí sme silní v našom šťastí a aký je on slabý v svojej biede.“

Jej prosba ho dojala. „Vždy si to budem pamätať, srdce moje, budem si to pamätať celý život.“

Sklonil sa nad tú zlatú hlávku, prilnul k tým ružovým rtíkom a uzavrel ju do ramien. Keby tak istý bludný pútnik tmavých ulíc bol mohol počuť jej nevinné vyznanie a bol by mohol vidieť tie slzy ľútosti, ktoré jej muž, ktorého natoľko milovala, zľúbal s jej krotkých, modrých očí, bol by mohol zaplakať do noci — a tie slová by neboly prvý raz vyriekly jeho pery —

„Boh vám žehnaj za vašu sladkú sústrať!“