ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tichý byt doktora Manettea bol na rohu tichej ulice neďaleko Saho-Square-u. V jedno krásne nedeľné odpoludnie, keď už štyri mesiace prebehly ponad pojednávaním velezradnej pravoty a jej rozpomienku vypudily zo záujmu a pamäti obecenstva ďaleko na šíre more zabúdania, Mr. Jarvis Lorry prechádzal sa po oslnenej ulici z Cerkenwellu, kde býval, idúc k doktorovcom na obed. Keď sa viacráz ponoril do sfär obchodných záujmov, napokon Mr. Lorry stal sa doktorovým priateľom a pokojný roh ulice bol slnnou čiastkou jeho života.

V túto krásnu nedeľu Mr. Lorry až pre tri príčiny kráčal tak skoro odpoludnia smerom ku Soho. Po prvé, že po krásnych nedeliach pred obedom často sa prechádzal s doktorom a Luciou; po druhé, že si zvyknul tráviť s nimi deň v nepriaznivých nedeliach ako domáci priateľ rozhovormi, čítaním, pozeraním cez oblok; po tretie, že mal isté drobné pochybnosti a poznajúc domáci poriadok doktorov, vedel, že tento čas je najprimeranejší k ich rozptýleniu.

Roztomilejší kút nebolo možno najsť v Londýne, v akom býval práve doktor. Bol bez priechodu a z čelných okien doktorovho bytu bol pekný výhľad na tichú, zapadlú ulicu. Na sever od Oxford-road-u v tom čase stálo ešte len niekoľko budov, vypínaly sa tam lesné stromy, prekvitaly poľné kvety a hlohyne na poliach, ktoré už odvtedy zmizly. Preto v Saho slobodne prúdilo svieže povetrie; a na mnohých, k juhu obrátených múroch bolo vidno v pravom čase dozreté breskyne.

Vo včasných hodinách dňa letné slnce utešene svietilo do tohoto rohu, keď sa ulice rozohrialy, roh bol v tôni, ale nie natoľko, aby nebolo bývalo možno hľadieť do lučezaru. Bol to chladný, tichý, ale veselý kút, ktorý mal obdivuhodnú ozvenu a bol pravým útulkom pred hlukom ulíc.

Do takého tichého prístavu hodila sa tichá barka a vskutku bola tam. Doktor obýval dve poschodia veľkého, tichého domu, v ňom vo dne zapodievali sa tichým zamestnaním, z ktorého bolo len málo počuť, nocou však noril sa do úplného ticha. V zadnej budove, ku ktorej sa šlo dvorom, v ňom šumely žlté listy platánu, bola dielňa na organy; a zdalo sa, akoby nejaký tajuplný obor, bol tamdnu ryl do striebra a vykúval zlato, ba bol pozlátil i vlastné z múra vyčnievajúce rameno a bol sa vyhrážal niečim podobným aj návštevníkom. Toto remeslo, osamelého obyvateľa tretieho poschodia, buďto lakýrnika kočov, ktorý mal pisáreň na prízemí, nebárs bolo vidieť alebo počúť. Príležitostne prešiel dvorcom kabát si obliekajúci robotník, lebo obzeral sa na ňom nejaký cudzinec, buďto niesol sa ním vzdialený úder dielne, napriek tomu všetko toto bolo len výnimkou, ktorá potvrďovala pravidlo, že vrabci v pozadí stojaceho platánu a podivné ozveny kúta od nedele rána do soboty večer boli slobodnými pánmi tohoto miesta.

Doktor Manette prijímal tu pacientov, ktorých k nemu priviedol starý vehlas, oživený prílivom jeho podivnej historie. Jeho vedecké vedomosti, hlboká učenosť a geniálne pokusy urobily ho hľadaným a vyzískal toľko, koľko potreboval.

Týmito vecami sa zapodievala myseľ Mr. Jarvisa Lorryho, keď potiahol zvonec na bráne tichého rožného domu v to pekné nedeľné odpoludnie.

„Je doma doktor Manette?“

„Čakáme ho.“

„Miss Lucie je doma?“

„Čakáme ju.“

„Miss Prossová je doma?“

„Môž byť, že je, ale chyžná, vraj, nemá možnosť potvrdiť, alebo odtajiť túto skutočnosť, lebo v tomto ohľade nezná úmysel slečny Prossovej.“

„Keďže som ja sám doma,“ riekol Mr. Lorry, „idem hore.“

Napriek tomu, že doktorova dcéra neznala svoju rodnú zem, tak sa zdalo, zdedila predsa schopnosť najužitočnejšiu a najpríjemnejšiu to charakteristiku svojho rodu, vedieť urobiť veľa z malých prostriedkov. Náradie bytu bolo síce jednoduché, však zdobily ho drobnosti, hoci nebárs veľmi cenné, ale svedčiace o vkuse a krásocite, vzbudzujúce príjemný dojem. Každý predmet bol v chyžiach tak umiestnený, že súhra farieb, elegantná rozmanitosť a rozkošné kontrasty, vylúdené jemnou rukou, umným pohľadom a vnímavým smyslom, vo všetkom pripomínaly pôvodcu, takže Mr. Lorryho, ktorý stojac medzi nimi s obdivom, zdaly sa ešte aj stoličky a stolky spytovať jemu dobre známym spôsobom, či sa mu to páči.

Poschodie malo tri chyže a keďže dvere všetkých boly otvorené, Mr. Lorry šiel z jednej do druhej a usmievajúc sa, zistil tú spanilú podobnosť, ktorá vládla prostredím. Prvá bola prijímacia chyža, v nej boli Luciine vtáčiky, kvety a knihy, jej písací a pracovný stôl i skrinka s vodovými farbami, druhá bola lekárova konzultačná chyža, ktorá slúžila aj za jedálňu; tretia s času na čas zatienená chládkom platánu, bola doktorova ložnica — v jednom kúte stál jeho teraz neupotrebovaný obuvnícky stolec s nástrojami práve v takom poriadku, ako niekedy v piatom poschodí v predmestí Paríža, v Saint Antonie, v súsedstve vinárne sa nachádzajúceho ošklivého domu.

„Čudujem sa,“ — riekol Lorry, pauzujúc v prehliadke, „že má pri sebe pamiatku svojho utrpenia.“

„A prečo sa tomu čudujete?“ zavznela krátka otázka, ktorá ho zarazila.

Miss Prossová bola jej pôvodcom, tá divá, červená žena silných rúk, s ktorou sa prvý raz stretol v hoteli Kráľa Juraja v Doveri a s ktorou sa od toho času priatelil.

„Myslel som“ — začal Mr. Lorry.

„Bah! Mysleli ste!“ vetila Miss Prossová a Mr. Lorry zmĺknul.

„Ako sa máte?“ spýtala sa potom slečna — ostro síce, ale predsa tak, ako by chcela dať na javo, že sa nehnevá.

„Ďakujem, dosť dobre,“ vetil Mr. Lorry skromne, „a ako sa vy máte?“

„Niet sa čím chlúbiť,“ riekla Miss Prossová.

„Vskutku?“

„Ah! vskutku!“ vetila Miss Prossová, „mám veľkú starosť o našu Hrdličku.“

„Vskutku?“

„Pre milosrdenstvo Božie okrem toho „vskutku“, mohli by ste už raz povedať aj niečo iné, veď ma tým utrýznite k smrti,“ riekla Miss Prossová, ktorú (v rozpore s jej postavou) charakterizovala krátkosť.

„Naozaj?“ vetil k vôli rozmanitosti Mr. Lorry.

„Naozaj to je dosť zlé,“ vetila Miss Prossová, „ale znie to o niečo lepšie. Áno, som veľmi ustarostená.“

„Smiem sa pýtať na príčinu?“

„Nechcem, aby sem chodili ľudia na tucty, ktorí nie sú hodní, aby hľadeli na moju Hrdličku,“ vetila Miss Prossová.

„K vôli tomu prichodia na tucty?“

„Na stá,“ riekla Miss Prossová.

„Charakteristikou tejto dámy bolo, ako aj mnohých iných ľudí pred ňou a po nej, že akonáhle sa s otázkou dotkli jej pôvodného tvrdenia, hneď ho zveličila.

„Bože môj!“ riekol Mr. Lorry; toto sa mu zdalo byť najlepšou poznámkou, akú len vymyslieť mohol.

„Bývala som s miláčkom — čiže miláček býval so mnou a odmenila ma za to, a môžem to potvrdiť prísahou, že by som to od nej nebola žiadala, keby som ju, alebo seba bola mohla uživiť z ničoho — od kedy je desaťročnou. A to tak ťažko nesiem,“ riekla Miss Prossová.

Mr. Lorry neporozumel cele presne, čo nesie tak ťažko a potriasol hlavou; túto dôležitú čiastku tela upotreboval ako čarovný plášť, ktorý sa k všetkému hodí.

„Rozličný druh, môjho miláčika nehodný národ sa octne tuná,“ riekla Miss Prossová. „Keď ste to vy začali…“

„Ja som to začal, Miss Prossová?“

„A nie vy, nuž a kto vzkriesil k životu jej otca?“

„Oh! keď to bol začiatok“ — riekol Mr. Lorry.

„Predpokladám, že to nebolo zakončenie? Vravím, keď ste vy začali, bolo to dosť ťažko; nie že by som chcela niečo vytýkať Doktorovi Manetteovi, až na to, že ani on si nezasluhuje takú dcéru, čo nie je jeho hanou, veď v žiadnych okolnostiach nik nie je jej hoden. Ale skutočne ešte dvoj- ba trojnásobne je smutnejšie, keď okrem neho (komu by som to ešte vedela odpustiť) celé množstvo ľudí prichodí, aby ma olúpilo o lásku mojej Hrdličky.“

Mr. Lorry vedel, že je Miss Prossová veľmi žiarlivá, ale vedel aj to, že napriek svojej excentričnosti je najnesobeckejšou bytosťou, akú len medzi ženským pohlavím najsť možno — ktorá len z najčistejšej lásky a z úprimného obdivu stala sa podriadenou otrokyňou mladosti, ktorá odlietla; krásy, ktorou nikdy neoplývala, jasných nádejí, ktoré nikdy neožiarily jej chmúrne živobytie. Príliš dobre poznal svet a vedel, že niet lepšej veci ako je verná oddanosť srdca, ako sa tuná prejavovala, súc slobodná od každého sebectva, preto mal pred ňou takú nadšenú úctu, že keď v mysli udeľoval odmeny — viacej-menej všetci sa zapodievame podobnými vecami — Miss Prossovú oveľa bližšie kládol k anjelom nižšieho druhu, ako nejednu dámu, o ktorú sa nezmerne lepšie postarala Príroda i Umenie a ktorá mala u Tellsonovcov uložený prebytok.

„Nebolo a nebude mužského, ktorý by bol hoden Hrdličky,“ riekla Miss Prossová, „bol by ním jedine môj brat Šalamún, keby sa v živote nebol pomýlil.“

A tu zase Mr. Lorry otázkami, ktoré sa vzťahovaly na osobnú históriu Miss Prossovej, zistil fakt, že jej brat Šalamún bol bezcitný zloduch, ktorý ju pripravil o celý majetok, aby s ním čachroval a potom ju bez najmenšieho citového hnutia zanechal v úplnej chudobe. Miss Prossovej nezlomná dôvera k Šalamúnovi (odhliadnuc koľkosi od ním spáchanej chyby) pre Mr. Lorryho bolo cele vážnou príčinou, pre ktorú si ju ešte väčšmi vážil.

„Keď sme v tomto okamihu práve o samote a obidvaja sme praktickí ľudia,“ riekol, keď sa zase vrátili do prijímacej chyže a zasadli si v nej priateľsky, „dovoľte, aby som sa vás spýtal — či doktor v rozhovore s Luciou nespomína nikdy čas svojho obuvníctva?“

„Nikdy.“

„A predsa má u seba ten stolec a tie nástroje?“

„Ah!“ vetila Miss Prossová, potriasajúc hlavou, „ale netvrdím, že sa v mysli nezapodieva týmito rozpomienkami.“

„Domnievate sa, že často myslí na tie časy?“

„Domnievam sa, že áno,“ riekla Miss Prossová.

„Predstavujete si“ — začal Mr. Lorry po úsečnej odpovedi Miss Prossovej.

„Nepredstavujem si nič. Nemám vôbec obrazotvornosti.“

„Lepšie rečeno; predpokladáte — zavše azda predsa len predpokladáte niečo?“

„Zavše,“ vetila Miss Prossová.

„Predpokladáte,“ pokračoval Mr. Lorry, s úsmevom v žiarivom zraku, hľadiac na ňu láskave, „že Doktor Manette má o svojom utlačení nejakú mienku, ktorú si cez roky uchoval; a či azda vie aj meno svojho utlačovateľa?“

„Viem o tom len toľko, čo mi povie moja Hrdlička.“

„A to je…?“

„Ona si myslí, že má.“

„Nehnevajte sa na mňa preto, že sa všetko toto spytujem; lebo ja som už taký otupný obchodník a vy ste praktická osoba.“

„Otupný?“ spýtala sa kľudne Miss Prossová.

Mr. Lorry mysliac si, že bohdaj by radšej nebol vyslovil toto prídavné meno, odpovedal: „Nie, nie. Iste, že nie. Ale, aby sme sa vrátili k veci: Či je to nie nápadné, že doktor Manette, ktorý sa nikdy ničím neprevinil, o čom sme všetci pevne presvedčení, nikdy sa nedotknul tejto otázky? Nehovorím o sebe, hoci sme už predtým roky boli v obchodnom spojení a teraz sme dôverní; ale že sa o tom nezmieni ani pred svojou krásnou dcérou, ktorá ho tak zbožne miluje a ktorú on sám zbožňuje? Verte mi, Miss Prossová, že sa nedotýkam tohoto predmetu zo zvedavosti, ale z horlivého záujmu.“

„Nuž, natoľko to ja viem posúdiť, načo vy poviete, že je to dobre, ale nebárs,“ vetila Miss Prossová, obmäkčená jeho prosebným tónom, „bojí sa toho predmetu.“

„Bojí?“

„Myslím, že je to dosť jasné, prečo sa ho bojí. Je to hrozná rozpomienka. A potom vyrástla z toho jeho pomätenosť. A keďže nevie, ako sa to stalo, ani to, ako sa uzdravil, azda nie si je istý, či sa nepomätie zase. Už aj toto, myslím stačí, aby mu bol predmet nepríjemný.“

To bolo oveľa hlbšie pozorovanie, aké očakával Mr. Lorry. „Je pravda,“ riekol „a hrozné je na to myslieť. Ale moju myseľ stále kvári pochybnosť, Miss Prossová, či je to dobre pre Doktora Manettea, že sa tým stále zaoberá. A vskutku táto občasná pochybnosť a stiesnenosť bola príčinou tohoto nášho dôverného besedovania.“

„Proti tomu sa nedá nič robiť,“ vetila Miss Prossová, potriasajúc hlavou. „Keď sa dotknú tejto struny, jeho stav sa hneď zhorší. Lepšie je nechať ju na pokoji. Zkrátka, voľky-nevoľky, treba ju nechať na pokoji. Občas vstane v prostried noci a počujeme ako sa prechádza po izbe, ktorá je nad nami. Hrdlička vtedy vie, že sa v mysli prechádza po svojom starom väzení. Ponáhľa sa k nemu a prechádzajú sa hore-dolu spolu, kým sa len neutíši. Ale nikdy ani slovkom nespomenie pred ňou pravú príčinu jeho nespokojnosti a ona myslí, že je najlepšie, keď sa o tom pred ním nezmieni. V tichu sa prechádzajú hore-dolu, hore-dolu, kým jej láska a spoločnosť ho zase neprivedú do rovnováhy.“

Napriek tomu, že Miss Prossová popierala svoju obrazotvornosť, ale opakovanie slova hore-dolu svedčilo najlepšie o tom, že ju má a nakoľko si vie predstaviť muku, ktorú zapríčiňuje prenasledovanie takej smutnej myšlienky.

Spomenuli sme, akým báječným ozvenovým rohom bolo to nárožie, ozvena krokov bola tak jasne slyšateľná, že sa zdalo, akoby jednoduché spomenutie ustatého chodenia stačilo k jej vznieteniu.

„Tu sú!“ riekla Miss Prossová, vstanúc a prerušiac besedovanie. „A teraz čoskoro budeme tu mať celé zástupy!“

Tento roh so svojimi akustickými vlastnosťami bol tak podivný, že Lorry, ako tam stál pri otvorenom okne a hľadel v ústrety otcovi a dcére, ktorých kroky počul, mal dojem, že neprídu nikdy. Nielen, že ozvena nehasla, keď kroky už ustaly, ale aj ozvenu takých krokov bolo počuť, ktoré sa nepribližovaly a zrazu zamĺkla, ako by tie kroky boly už cele blízko. Ale konečne sa objavil otec s dcérou a Miss Prossová stála v uličnej bráne a vítala ich.

Bol to milý pohľad, keď inak divá, červená a strašlivá Miss Prossová, snímala klobúk svojho miláčka, idúceho hore schodmi, oprašujúc ho koncami vreckovky, a keď… Lucii sňala a poskladala aj plášť; jej bohaté vlasy uhládzajúc s toľkou pýchou, ako by boly jej vlastné a ako by ona bola najmarnivejšou a najprelestnejšou ženou. Bol to tiež milý pohľad, keď ju Lucia objala a ďakovala jej, zdráhajúc sa toľkej starostlivosti — toto posledné smela robiť len žartovne, bo Miss Prossová smrteľne urázená, bola by sa utiahla do svojej chyžky a dala do plaču. Doktor bol tiež úchvatný, keď na ne pozeral a vravel Miss Prossovej, že ju zhýčka a to s takým istým hýčkavým prízvukom a pohľadom ako Miss Prossová, ba ak by to bolo bývalo možné azda ešte hýčkavejším. Mr. Lorry tiež skytal úchvatný pohľad, keď so svojou parochničkou pozeral na nich ľúbezne, ďakujúc svojej staromládeneckej hviezde, že ho na sklonku rokov zaviedla do takéhoto domova. Ale zástupy nešly obzrieť si ten výjav a Mr. Lorry darmo čakal na splnenie predpovedania Miss Prossovej.

Prišiel čas obedu, ale nedostavily sa zástupy. Vo vedení malej domácnosti Miss Prossová si ponechala velenie nad nižšími regiami a vždy sa osvedčila báječne. Jej obedy, hoci boly skromné, dľa spôsobu polo francúzskeho a polo anglického, znamenite pripravené a nastolené, že už nemohly byť vozkrz lepšími. Miss Prossová svoje priateľstvo osnovala na cele praktickom podklade; prekutala Soho a s ním hraničiace provincie, schudobnelých Francúzov podplatiac shillingami a pol korunami, aby jej zradili kuchynské tajnosti. Od upadajúcich synov a dcér Gallie si takto osvojila také veľkolepé umenie, že žena a dievčina, ktoré tvorily jej kuchynský štáb, považovaly ju za nejakú čarodejnicu, alebo kmotru Cinderelly; dala doniesť sliepku, zajaca, alebo zo zahrady jednu-dve zeleniny a pripravila z nich, čo sa jej len páčilo.

V nedeľu Miss Prossová obedovala s doktorovci spolu, ale inokedy stála na svojom a v neznámom čase jedla buďto v nižších regiach, alebo v svojej chyži na druhom poschodí — v takzvanej modrej izbe, kam len Hrdlička mala slobodný prístup. Pri tejto príležitosti Miss Prossová pod dojmom milej tváre a príjemných spôsobov Hrdličky mimoriadne zmäkla; takže čas obedu uplynul tiež príjemne.

Bol veľmi dusný deň a odpoludnia Lucia navrhla, aby víno zaniesli pod platán a aby tam sedeli na čerstvom povetrí. Keď sa všetko dialo dľa jej vôle a otáčalo sa okolo nej, šli pod platán a ona, aby odmenila Mr. Lorryho, teraz sama sniesla víno na dvor. Od istého času stala sa čiašničkou Mr. Lorryho a kým besedovali pod platánom, plnila jeho pohár. Tajuplné chrbty a konce domov prizeraly sa im, ako sa rozprávajú a nad hlavou im šepkal platán svojou zvláštnou mluvou.

Ale zástupy sa ešte vždy neobjavovaly. Objavil sa síce Mr. Darnay, ale to bol len jedon človek.

Doktor Manette ho milo prijal, tak iste aj Lucie. Ale Miss Prossová okamžite pocítila trhanie v hlave a údoch a utiahla sa do domu. Často bola obeťou tohoto neduhu, ktorý v dôvernom rozhovore nazývala „záchvatom rozmaru“.

Doktor bol v znamenitej nálade a vyzeral mimoriadne mlado. V takomto položení podobnosť medzi ním a Luciou bola nápadne veľká a keď ona oprela hlavu na jeho pleco, on zase položil rameno na operadlo jej stoličky, príjemné bolo pozorovať túto podobnosť.

Doktor rozprával celý deň o rozličných predmetoch a to s neobyčajnou živosťou. „Prosím vás, doktor Manette,“ prehovoril Mr. Darnay, keď sedeli pod platánom, v prirodzenom súvise ich rozhovoru a pri spomienke starých stavieb Londýna, „videli ste už Tower?“

„Lucie a ja boli sme tam raz, ale len letmo. Videli sme však z neho toľko a vieme, že je to zaujímavé miesto, nič viac.“

„Ja som tam bol, ako sa pamätáte,“ riekol Darnay s úsmevom a pýriac sa trochu nahnevane „a to na iný spôsob, na spôsob, ktorý neposkytuje veľa príležitosti k tomu, aby z neho človek mohol veľa vidieť. Keď som tam bol, rozpovedali mi podivnú vec.“

„Čo to bolo?“ spýtala sa Lucie.

„Pri robení nejakých premien, robotníci našli staré väzenie, ktoré pred rokmi zamurovali a zabudli naň. Každý kameň vnútornej steny bol plný nápisov, ktoré doň vyryli väzni — dáta, mená, stiažnosti a modlitby. Na kameň v rohu neznámy väzeň, pravdepodobne pred popravou, vyryl naposledy tri slová. Boly robené nejakým primitívnym nástrojom, v rýchlosti, neistou rukou. Najprv ich hláskovali takto: K. O. D; ale keď ich základnejšie preskúmali, zistili, že posledná litera je P. Nemali zprávy, ani chýru o väzňovi, ktorého meno by sa bolo začínalo týmito literami a dlho bezvýsledne hádali jeho meno. Napokon ustálili, že sa nejedná o začiatočné litery, bo ony tvoria celé slovo: kop. Veľmi pozorne preskúmali dlažbu pod nápisom a v zemi pod kameňom, alebo tehlou, lebo pod úlomkom dlaždice, našli popol z papieru, ktorý bol smiešaný s popolom malého koženého mešca. Čo napísal neznámy väzeň, nedozvedia sa nikdy, ale napísal niečo a zahrabal, aby to ukryl pred žalárnikom.“

„Otecko!“ zvolala Lucia. „Tebe je zle!“

Rýchlo vstal a chytil sa za hlavu. Jeho spôsob a výzor predesil všetkých.

„Nie, moja drahá, nie mi je zle. Spadly veľké dažďové kvapky, preto som vstal tak prudko. Lepšie bude, keď pôjdeme dnuká.“

Skoro okamžite sa vzpružil. A vskutku dážď padal vo veľkých kvapkách a on ukázal vrch svojej ruky, na ktorej boly dážďové kropaje. Ale na objavenie, o ktorom bola reč, neurobil žiadnu poznámku a keď vošli do domu, zbehlé oko Mr. Lorryho zbadalo, lebo sa mu len zdalo, že zbadalo na doktorovej tvári, keď sa ňou obrátil k Charlesovi Darnayovi, ten istý zvláštny výraz, ktorý bol na nej, keď sa ňou k nemu obrátil v súdnom Dvore.

Vzpružil sa tak rýchlo, že Mr. Lorry pochyboval v spoľahlivosti svojho oka. Ale rameno zlatého obra v halle nebolo o nič pevnejšie ako on, keď pod ním zastal a poznamenal, že ešte vždy je pod dojmom prekvapenia (ak bol pod ním vôbec) a že ho dážď prinútil rázne vstať.

Zavítal čas nešporu a Miss Prossová pripravila čaj, súc stihnutá druhým „záchvatom rozmaru“ a zástupy ľudu sa ešte vždy neobjavily. Mr. Carton vstúpil váhavo, ale on bol len Druhý.

Bol sparný večer, sedeli pri otvorených oblokoch a dverách, ale predsa ich mučila horúčosť. Keď bolo po čaji, všetci si prisadli k jednomu oknu a hľadeli do hustnúceho súmraku. Lucia sedela pri otcovi; Darnay sedel vedľa nej; Carton sa opieral o okno, jeho dlhé biele záclony, náraz povíchrice, ktorý zavial do rohu, zrazu zvednul po strop a zamával nimi ako nejakými strašidelnými peruťami.

„Ešte vždy prudko prší vo veľkých kvapkách,“ riekol Doktor Manette. „Blíži sa pomaly.“

„Blíži sa iste,“ riekol Carton.

Hovorili ticho, ako ľudia, ktorí bdejú a čakajú; ako to vždy robia ľudia, bdejúci a očakávajúci Blýskavicu.

Na uliciach ľudia sa ponáhľali, aby sa dostali pod krov pred vypuknutím búrky, podivný roh ozvien ozýval sa echom blížiacich a vzďaľujúcich sa krokov, hoci nebolo vidieť duše.

„Zástupy ľudí a predsa aká samota!“ riekol Darnay, keď chvíľu načúvali.

„Či je to nie dojímavé, Mr. Darnay?“ spýtala sa Lucie. „Zavše tu sedávam z večera a dumám — dnes večer však, keď je všetko také tmavé a chmúrne, ešte aj len tieň obrazotvornej dumy ma desí.“ —

„Nech sa aj my desíme. Radi by sme vedeli, čo to zapríčinuje.“

„Bude sa vám to zdať smiešnym.“

„Myslím, že taký rozmar účinkuje len na toho kto ho sám vznecuje; nemožno ho preniesť na iného, zavše som tu večerom o samote sedávala, načúvajúc, kým sa mi nezdalo, že echo je ozvenou tych krokov, ktoré majú vliv na náš život.“

„Ak je to pravda, tak raz v živote budeme mať do činenia s veľkými zástupami,“ poznamenal Sydney Carton svojím zádumčivým spôsobom.

Kroky netíchly a ich spech stával sa vždy chvátavejším. Nárožie sa nimi mnohonásobne ozývalo; niektoré zdalo sa, že odznievajú pod oknami; iné, zdalo sa, že zase odznievajú v chyži, niektoré zdaly sa približovať, druhé vzdiaľovať, niektoré akoby zastávaly, iné zase zanikaly; a všetko ako by sa odohrávalo vo vzdialených uliciach, bez toho, že by boly chodci viditeľní.

„Či sú tie kroky súdené nám všetkým, Miss Manetteová a či si ich máme medzi sebou rozdeliť?“

„Neviem, Mr. Darnay; povedala som vám, že to bola len predstava rozmarnej dumy, ale vy ste to chceli vedieť.“

„Keď som na to prišla, bola som o samote a predstavila som si, že sú to kroky, ktoré majú mať vliv na môj život a na život môjho otca.“

„Beriem si ich na seba!“ riekol Carton. „Ja nedávam otázky a nekladiem podmienky. Veľké množstvo sa valí na nás, Miss Manetteová a ja ho vidím! — pri Blýskavici.“ Posledné slová dodal, keď ho opierajúceho sa o okno ožiaril živý blesk.

„A tiež ich počujem!“ dodal znova, po hromovom údere.

„Hľa idú s chvatom, rýchlo, divo a zúrivo!“

Typyzoval tým šum a ruch prudkého dažďa, ktorý mu bránil v reči, lebo zahlušil každý iný hlas. Mimoriadna búrka, hrmavica a blýskavica zadunela v sprievode prudkého lejaka, neprestalo ani na okamih blýskať, hrmeť, liať, kým len potom okolo polnoci vyšiel mesiac.

V očistenom povetrí zvon Svätého Pavla odbíjal jednu, keď Mr. Lorry, sprevádzaný Jerrym, ktorý mal vysoké boty a lampáš, vracal sa domov, do Carkenwellu. Na ceste vedúcej medzi Sohom a Carkenwellom boly opustené miesta a Mr. Lorry pre ich nehostinnosť dal sa vždy doprevadiť Jerrym; ktorý túto službu konával obyčajne o dobré dve hodiny prv.

„Aká to bola noc! Skoro taká, Jerry,“ riekol Mr. Lorry, „ktorá mrtvých núti povstať z hrobu.“

„Ja nikdy nevidím noc, pane — ani neverím, že by som mal mať s ňou kedy do činenia“ — vetil Jerry.

„Dobrú noc, Mr. Carton,“ riekol bankár. „Dobrú noc, Mr. Darnay. Či kedy uvidíme ešte spolu takú noc?“

Snáď. Snáď uvidia aj veľké množstvo ľudí, ako sa na nich valí s krikom a huriavkom.