ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bezuzdný Saint Antoine mal len jedon radostný týždeň, v ktorom mohol biedny kus suchého a horkého chleba — nakoľko to možné bolo — obmäkčiť bratskými objemami a pozdravmi; po ňom madame Defargeová ako obyčajne zase sedela pri kase a pozorovala hosťov. Madame Defargeová nemala už ružu v účese, lebo veľké bratstvo vyzvedačov aj za ten krátky týždeň stalo sa tak bojazlivým, že sa neodvážilo sveriť milosti svätého. Nad ulicami visiace lampy boly povážlive pružné.

Madame Defargeová v žiare ranného slnca sedela vo vinárni so skríženými ramenami a zamyslene hľadela na ulicu. Vo vinárni i na ulici postávaly ošumelé, ufúľané tlupy ľudí, z ich tvárí hľadelo sebavedomie moci. Aj tá najotrhanejšia nočná čiapka, ktorá krivo sedela na najúbohejšej hlave, hlásala výmluvne; „Ja, ktorý nosím túto čiapku, viem veľmi dobre, ako biedne som živoril; a či vieš, že ja, ktorý ju nosím, ako ľahko zničím tvoj život?“ Každá chudá, holá ruka, ktorá predtým bola bez práce, ochotná je v každom okamihu dať sa do takejto roboty, keď sa jej to zapáči. Pletúce prsty ženských sú preniknuté hriešnou zkúsenosťou, že vedia trhať na kusy. Obraz Saint Antoinea sa zmenil; štyri storočia skúvaly jeho tvár, a posledné údery dodaly jej mohutného výrazu.

Madame Defargeová sedela a pozorovala to s tlmeným súhlasom, ako sa to svedčalo veliteľke ženských Saint Antoinea. Vedľa nej plietla jedna zo sesterského sväzu. Nízka, tučná žena vyciveného obchodníka, matka dvoch detí, ktorá si už získala meno Genia Pomsty.

„Čuj!“ riekla Pomsta. „Pozoruj! Kto ide?“

Ako plam zapáleného pušného prachu, ktorý nasypali od okraju štvrti Saint Antoinea až po vináreň, tak rýchlo sa šíril mrmlot.

„To je Defarge,“ riekla madame. „Ticho, vlastenci!“

Defarge sa ponáhľal sotva popadajúc dychu, strhol červenú čiapku a poobzeral sa. „Nech každý počúva!“ riekla zase madame. „Počúvajte ho!“ Defarge stál, ťažko oddychujúc, proti pozadiu zvedavých očí a rozďavených úst, ktoré sa utvorilo okolo dvier; všetci, ktorí boli vo vinárni, skočili na nohy.

„Hovor, muž môj. Čo nového?“

„Zvesti z podsvetia!“

„Ako?“ zvolala madame opovržlive. „Z podsvetia?“

„Pamätáte sa všetci na starého Foulona, ktorý povedal hladujúcemu ľudu, aby sa pásol, a ktorý umrel a dostal sa do pekla?“

„Všetci!“ znelo zo všetkých hrdiel.

„O ňom znie zvesť. Je medzi nami!“

„Medzi nami?“ znelo zase z univerzálnych úst. „Mŕtvy?“

„Nie je mŕtvy! Natoľko sa nás bál — a mal k tomu príčinu — že sa dal vyhlásiť za mŕtveho a dal si spraviť veľký pohreb. Ale našli ho živého, skrýval sa na vidieku a teraz ho doviedli sem. Práve teraz som ho videl zajatého, ako ha viedli na mestský dom. Povedal som, že mal k tomu príčinu báť sa nás. Vravte všetci! Mal príčinu?“

Keby to ten viacej ako sedemdesiatročný starý, mizerný hriešnik nebol vedel dosiaľ, pri počutí tejto odpovede bol by sa to teraz dozvedel.

Na okamih zavládlo hlboké ticho. Defarge a jeho žena vymenili pevný pohľad. ,Pomsta‘ sa sklonila, bolo počuť zarachotenie bubna, ako ho vyťahovala zpod stola.

„Vlastenci!“ riekol Defarge rozhodným hlasom. „Sme hotoví?“

Madame Defarge hneď mala nôž za opaskom; bubon zarachotil na ulici, akoby bubon a bubenník dovedna boli splynuli pod vlivom kúzla; a Pomsta s úžasným krikom, mávajúc nad hlavou rukami, sťaby bolo do nej vliezlo štyridsať fúrií, z domu do domu lietajúc, svolával družky.

Mužskí boli hrozní, keď s krvilačnými pohľadmi hľadeli z okien, a popadnúc zbraň, ktorú mali na porúdzi, vybehli na ulicu; ale pri pohľade na ženy, stydla krv aj v žilách najsmelšieho mužského. Nechali domáce práce, deti, starcov a chorých ležať na holej dlážke o hlade a v nahote a vyrútili sa s rozcuchanými vlasmi, dráždiac sa do šialenosti najdivšími výkrikmi a pohybmi. Sestra, Foulona, toho zbojníka chytili i Starého Foulona zlapali, dcéra moja! Potom druhá tlupa sa rútila medzi ne, bijúc sa do pŕs, kmášuc si vlasy a revúc: Foulon žije! Foulon, ktorý povedal hladujúcemu ľudu, aby sa pásol. Foulon, ktorý povedal môjmu starému otcovi, aby sa pásol, keď nemám pre neho chleba. Foulon, ktorý povedal môjmu nemluvňaťu, aby cucalo trávu, keď moje ňádra vyschly od biedy! Ó, svätá matka božia! Ten Foulon! Oh, nebesá, naše utrpenie! Čuj len, moje mŕtve dieťa a mŕtvy otče! Na kolenách prisahám na týchto kameňoch, že vás pomstím na Foulonovi. Muži, bratia, mládenci: dajte nám Foulonovu krv; dajte nám Foulonovu hlavu; dajte nám Foulonovo srdce; dajte nám Foulonovo telo, dušu. Rozkmášte Foulona na kusy, zakopte ho do zeme, nech z neho tráva rastie! Takto vykrikujúc točily sa ženy v kruhoch, dráždiac sa až k divokému šialenstvu, bijúc sa a kmášuc družka družku, kým neklesly vysilené náruživosťou a len manželia ich ratovali od zadlávenia.

Zato však neztratili ani okamih; ani okamih! Foulon bol na radnici a azda ho aj pustia. Nikdy, kým len Saint Antoine vie, kým len vie, koľko trápenia, krívd a poníženia musel zniesť. Ozbrojení mužskí a ženské rýchlo sa vyrojili z mestskej štvrte a vylákali aj poslednú spodinu s takou príťažlivosťou, že o štvrť hodiny v lone Saint Antoinea nebolo živej duše, okrem niekoľko stareniek a vreštiacich detí.

Nie. V pojednávacej sieni, kde bol starý, mrzký, zlý človek, zaplnili všetko a zaplavili aj súsedné, veľké námestie a ulice. Defargeovci, muž a žena, Pomsta a Jacques Tri stáli cele na predku siene, neďaleko neho.

„Hľaď,“ zvolala Madame, ukážuc na neha nožom. „Hľaď, starý zbojník je povrazmi sviazaný. To bola dobrá myšlienka priviazať mu na chrbát chomáč trávy. Ha, ha! To je výborné. Nech ju teraz zjie!“ Madame strčila nôž pod pazuchu a tlieskala ako v divadle.

Za Madame Defargeovou stojací ľudia označili príčinu jej spokojnosti tým, čo stáli za nimi a títo označili ju iným a títo zase iným, takže súsedné ulice čoskoro sa ozývaly od potlesku. Takto zázračnou rýchlosťou oznamovali časté prejavy netrpelivosti Madame Defargeovej (keď cez dve-tri hodiny, kým trvalo jednotvárne pojednávanie, odznela celá záplava rečí,) čo sa stalo tým ľahším, lebo mnohí s obdivuhodnou zručnosťou vyliezli na zovňajšok budovy a cez obloky naďúgali do siene; dobre znajúc Madame Defargeovú medzi ňou a vonkajším zástupom účinkovali ako telegraf.

Konečne slnce vystúpilo do takej výšky, že jedon láskavý lúč, sťaby symbol nádeje, či ochrany, padol zrovna na hlavu starého zajatého. Táto priazeň bola priveľká, aby ju zniesť mohli; zábradlie, ktoré tam nápadne dlho stálo, v okamihu bolo zdrvené na padrť a Saint Antoine ho schvátil!

Hneď sa o tom dozvedeli aj v najodľahlejších čiastkach zástupu. Defarge preskočil cez zábradlie a stôl a biednika vzal do smrtiaceho náručia — Madame Defargeová nasledovala mužov príklad a jedon z povrazov, ktorými bol sviazaný, otočila si okolo ruky — Pomsta a Jacques Tri ešte sa neoctli pri nich a mužskí s oblokov nestačili sa vrhnúť do siene, ako vo výške sediaci draví vtáci na korisť — keď sa zdalo, že sa už po celom meste rozlieha výkrik: „Vyneste ho von! Obeste ho na lampu!“

Sácali ho hore a dolu, dolu hlavou ho vliekli po schodoch radnice; raz stál na kolenách, raz na nohách, zase ležal na chrbte; bili ho a tĺkli a temer sa zadusil pod chumáčmi trávy a slamy, ktorú mu hádzalo do tvári sto a sto rúk; bol cele dokmásaný, dokaličený, dokrvavený, zadychčaný, ale ešte vždy prosil, modlikal o smiluvanie, potom sa náruživo bránil na tom malom slobodnom mieste, ktoré sa okolo neho utvorilo tým, že sa ľudia utiahli, aby ho lepšie videli; potom ho horou nôh vliekli ako nejaký suchý špalek po najbližší roh ulice, kde visela taká osudná lampa; Madame Defargeová ho tu pustila — ako mačka myš — pokojne a chladne hľadela na neho, kým ostatní všetko prichystali a on prosil o smilovanie: ženské stále vášnive škriekaly, kým mužskí prísne volali, že ho treba obesiť s trávou v ústach. Vytiahli ho prvý raz, ale povraz sa pretrhol a oni ho, revúc, zachytili; potom sa povraz smiloval a jeho hlava bola čoskoro nabodnutá na kopiju s dostatkom trávy v ústach a Saint Antoine tancoval okolo toho výjavu.

Ale tým sa ešte neskončilo hrozné dielo dňa, lebo Saint Antoine huriavkom a tancom rozohnil a rozkatil svoju zúrivú krv; keď večer počul, že zať zavraždeného, tiež utlačovateľ a nepriateľ ľudu, pod ochranou päť sto jazdcov tiahne do Paríža, Saint Antoine na veľké hárky papiera napísal jeho hriechy, zmocnil sa ho — aj z lona armády by ho bol vytrhol, aby ho len stihol osud Foulonov — nabodnul jeho hlavu a srdce na kopije a tri koristi dňa vláčil s vlčím revom po uliciach.

Len keď nastala tmavá noc, vrátili sa mužskí a ženské k svojim kričiacim hladným deťom. Potom sa v dlhých radoch postavili pred biedne pekárske obchody, trpelive čakajúc na kúpu zlého chleba; a kým tak čakali s prázdnym žalúdkom, krátili si čas tým, že nadšení triumfami dňa sa objímali a prežívali ich znova v tom, že si a nich rozprávali. Tlupy otrhaných ľudí postupne redly, rozptýlily sa a vo vysokých oblokoch zakmitaly zase biedne svetielka, na uliciach rozložili malé vatry, na ktorých súsedia varili spoločne a potom večerali pred bránami.

Boly to biedne, pôstne večere, ku nim pojedali len zlý chlieb. Ale ľudské bratstvo primiešalo krv kremenným jedlám koľkosi výživných látok a vykresalo z nich niekoľko iskier veselosti. Otcovia a matky, ktorý sa plne zúčastnili najväčších hrúz dňa, nežne sa bavili so svojimi chudými dietkami; milenci sa milovali a úfali v svete, ktorý bol vôkol nich a pred nimi.

Už svitalo, posledný hlúčik hosťov opustil Defargeovu vináreň a Defarge, keď zamykal dvere, chríplym hlasom riekol svojej žene:

„Konečne to prišlo, moja drahá!“

„Tak je!“ vetila madame. „Temer!“

Saint Antoine spal; spali Defargeovci; ešte aj Pomsta spala so svojím vyciveným obchodníkom a bubon odpočíval. V Saint Antoine to krviprelievanie a tá búrka jedine hlas toho bubna nezmenila. Pomsta, strážkyňa bubna, bola by ho mohla zobudiť a bola by mohla z neho vylúdiť také isté hlasy ako pred dobytím Bastilly, buďto pred Foulonovou smrťou; ale zachrípnutý hlas mužských a ženských v lone Saint Antoinea sa cele premenil. —