Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 9. Gorgonova hlava

Monsieur la Marquisov zámok bol veľkou, mohutnou stavbou, pred ňou dláždený dvor, z ktorého pred hlavnú bránu viedlo dvoje schodíšť, spájajúcich sa na kamennej terase. Všade samé kamenné veci, ťažké kamenné balustrády, kamenné urny, kamenné kvety, ľudské hlavy z kameňa, ľvie hlavy z kameňa. Keď ho pred dvesto rokmi stavali, akoby bol naň hľadel Gorgon.

Vystúpiac z koča Monsieur la Marquis šiel hore širokým schodišťom s nízkymi stupňami, pred ním niesli pochodeň, ktorá dostatočne rozptylovala tmu, kým so strechy stajne medzi stromami proti tomu sa hlasne ozývala sova. Panovalo také nesmierne ticho, že pochodeň, ktorú niesli hore schodmi a tá, čo držali pri hlavnom vchode, horela tak kľudne, ako by boli v uzavretej miestnosti a nie v slobodnom nočnom ovzduší. Okrem sovieho húkania nebolo počuť hlasu, len vodomet šumel v kamennej nádrži; bola to tmavá noc, ktorá hodiny zatajuje dych, potom vzdychne z hlboka a zatají vzdych znova.

Veľké dvere sa za ním zavrely a Monsieur la Marquis prešiel sieňou, zdobenou starými zbraňami a loveckými nožmi, ako aj ťažkými jazdeckými palicami a bičmi, ktorých švihy pocítil nejedon už k svojmu dobrodincovi, ku Smrti, pošlý poddaný, keď jeho pán bol nahnevaný.

Monsieur la Marquis vyhol veľkým dvoranám, ktoré boly tmavé a na noc už zatvorené, pred ním kráčal nosič pochodne a zastal pred dvermi, ktoré boly na chodbe, tieto mu otvoril a on sa octnul v svojom, z troch svetlíc pozostávajúcom byte: z ložnice a ešte dvoch miestností. Boly vysoké, s hladkými stenami bez čalúnov, s krbmi na drevo pre zimu a so všetkým prepychom, ktorý patril v dobe a krajine prepychu v luxurioznosti žijúcemu Marquisovi. Módou predposledného — XIV. Ludvika, ktorého linaj nikdy nevyhynie, boly zariadené tieto komnaty, oplývajúce bohatstvom náradia, od ktorého sa líšily aj iné predmety, illustrujúc staré stránky dejín Francie.

V tretej chyži bolo prestreté pre dvoch, bola to malá, okrúhla, vysoká miestnosť v jednej zo štyroch kuželovite krytých veží zámku; bolo na nej otvorené okno a drevené žaluzie boly spustené, takže tma noci prezerala len cez úzke čierne čiare, ktoré sa striedaly s pruhmi žaluzií farby kamennej. „Povedali mi,“ riekol Marquis, hľadiac na prípravy večere, „že môj synovec ešte neprišiel.“

Neprišiel, ale čakali ho súčasne s Monseigneurom.

„Ah! Nie je pravdepodobné, že príde dnes večer, ale nechajte tabuľu tak, ako je. Za štvrť hodinu som hotový.“

Za štvrť hodinu bol Monseigneur hotový a zasadol si sám k bohatej a vyberanej večeri. Stolicu mal oproti obloku, zjedol polievku a práve chcel k perám primknúť čiašu bordeauxského, ale ju položil.

„Čo je to?“ spýtal sa pokojne, hľadiac pozorne na vodorovné čiare čiernej a kamennej farby.

„Monseigneur? Prosím?“

„Za žaluziami. Otvor žaluzie!“

Stalo sa.

„Nuž?“

„Monseigneur, nič. Stromy a noc, to je všetko.“

Sluha, ktorý prehovoril, otvoril dokorán žaluzie, pozrel do zívajúcej tmy a stál, čakajúc na nový rozkaz.

„Dobre,“ riekol nevyrušiteľný pán. „Zatvor ich.“

Stalo sa aj to a Marquis pokračoval vo večeri. Už bol na polo hotový, keď zase zastal s pohárom v ruke, počujúc šum kolies. Približoval sa rýchlo a mieril ku prôčeliu zámku.

„Spýtaj sa, kto prišiel.“

Bol to Monseigneurov synovec. Včasne popoludní bol na nejakú vzdialenosť od Monseigneura. Zmenšoval ju rýchlo, ale nie natoľko, aby bol mohol na ceste dohoniť Monseigneura. Na poštových staniciach počul, že je Monseigneur pred ním. Monseigneur poručil, aby mu povedali, že ho čaká večera a poprosili ho, aby prišiel. O chvílu prišiel. V Anglii bol známy pod menom Charles Darnay.

Monseigneur ho zdvorile privítal, ale nepodali si ruky.

„Opustili ste Paríž včera, sire?“ spýtal sa Monseigneura, keď si sadol ku stolu.

„Včera. A vy?“

„Idem priamo.“

„Z Londýna?“

„Ano.“

„Dlho ste cestovali,“ riekol Marquis s úsmevom.

„Naopak; idem priamo.“

„Odpustite! Nemyslím, že cesta trvala dlho,, ale že to dlho trvalo, kým ste sa odhodlali na cestu.“

„Zadržaly ma,“ — synovec zastal na chvíľu pri odpovedi — „rozličné práce.“

„O tom niet pochybnosti,“ riekol zdvorilý strýc.

V prítomnosti sluhu nehovorili viac. Keď nastolili kávu a zostali o samote, synovec hľadiac na strýca a stretnúc sa s pohľadom peknej tváre, ktorá bola ako jemná maska, započal rozhovor.

„Vrátil som sa, sire, ako tušíte, sledujúc vec, k vôli ktorej som odišiel. Zaplietla ma do veľkého a neočakávaného nebezpečia; ale je to vec svätá a keby ma bola zaviedla na okraj hrobu, myslím, že by som bol smelo umrel.“

„Nie umrel,“ riekol strýc; „netreba hovoriť o smrti.“

„Pochybujem, sire,“ vetil synovec, „A myslím, že keby ma bola priviedla hneď na samý okraj hrobu, boli by ste ma nechali zahynúť.“

Zárezové ťahy nozdier a predĺženie jemných rovných čiar krutej tváre zdaly sa zlovestnými; strýc síce urobil milostivý, záporný posunok, ale bolo zrejmé, že to bol len zdvorilostný prejav a preto nemohol byť uspokojujúci.

„Naozaj, sire,“ pokračoval synovec, „súdiac dľa toho, čo viem, snažili ste sa rozhodne podozrivým okolnostiam, ktoré ma obkľučovaly, dať ešte podozrivejší náter.“

„Nie, nie, nie,“ riekol milo strýc.

„Nech je už, ako je,“ vetil synovec, pozrúc na neho s hlbokou nedôverou. „Toľko však viem, že by mi vaša diplomatičnosť prekážala a v spôsoboch by nebola prieberčivá.“

„Priateľu,“ riekol strýc s jemným pulzovaním zárezov nozdier, „povedal som vám to. Rozpamätajte sa, že som vám to povedal už dávno.“

„Pamätám sa.“

„Ďakujem,“ riekol Marquis — a to naozaj veľmi sladko.

Jeho hlas sa zachvel v povetrí ako zvuk nejakého hudobného nástroja.

„Naozaj,“ pokračoval synovec, „myslím, že váš nezdar je zároveň mojím šťastím a to ma tu vo Francii zachránilo pred väzením.“

„Nerozumiem cele dobre,“ vetil strýc, srkajúc kávu. „Smiem prosiť o vysvetlenie?“

„Myslím, že keby ste neboli v nemilosti pri Dvore a keby vás tento oblak nezatieňoval už roky, jedon letter de cachet (zatykač) bol by ma na neurčitý čas poslal už dávno do niektorej pevnosti.“

„To je možné,“ riekol strýc s veľkým kľudom. „Berúc ohľad na česť rodiny mohol by som sa rozhodnúť, že vám urobím tú nepríjemnosť. Odpustite, prosím!“

„Považujem to pre seba za šťastie, že predvčerajšia Recepcia, ako obyčajne, bola chladná,“ poznamenal synovec.

„Nepovedal by som, že k vášmu šťastiu,“ vetil strýc s rafinovanou zdvorilosťou; „nie som si toho cele istý. So samotou spojená príležitosť k premýšľaniu oveľa výhodnejšie by vlívala na váš osud, ako naň vy vlívate. Ale o tejto otázke je škoda uvažovať. Ako vy tvrdíte v nevýhode som ja. Tieto malé prostriedky nápravy, tieto jemné pomôcky zveľadenia rodinnej moci a cti tieto slabé priazne, ktoré by vám mohly zapríčiniť toľké nepohodlie, možno dnes dosiahnuť len prostredníctvom vlivu a okolkov. Toľkí ich hľadajú a (pomerne) dosiahne ich len veľmi málo ľudí! Predtým to tak nebolo, ale Francia sa vo všetkých takých veciach mení v svoj neprospech. Ani nie tak dávno naši predkovia mali právo rozhodovať nad životom a smrťou ich obkľučujúcej spodiny. Veď veľa takých psov vyviedli z tejto chyže zrovna pod šibenicu; v súsednej chyži (v mojej ložnici), ako je nám známo, na mieste skolili jednoho chlapa, preto, že prejavil bezočivú obavu ohľadne svojej dcéry — svojej dcéry! ztratili sme veľa výsad; prišla do módy nová filozofia; a uplatnenie nášho postavenia, dnes by nám mohlo zapríčiniť, (nejdem tak ďaleko, že by som povedal, že by zapríčinilo, ale mohlo by zapríčiniť) skutočné nepríjemnosti. Je to veľmi, veľmi zle!“

Marquis si šňupnul odrobinku tabáku a potriasal hlavou; a nakoľko mu to pristalo, prejavil elegantnú zúfalosť nad krajinou, ktorá ho ešte vždy, ako veľké medzítko obrodenia, obsahovala. —

„My sme natoľko uplatnili svoje postavenie za starodávna práve tak ako aj v dobe modernej,“ riekol chmúrne synovec, „že, myslím, ani jedno meno nebolo natoľko nenávidené vo Francii ako naše.“

„Úfame sa,“ riekol strýc. „Nenávidenie vznešených je mimovoľným holdovaním nízkych.“

„Kolom dokola v tejto celej ríši,“ pokračoval synovec predošlým tónom, „niet jedinej tvári, ktorá by na mňa hľadela s úctou, ak len nie s chmúrnou úctou strachu a otroctva.“

„To je uznanie,“ riekol Marquis, „veľkosti nášho rodu, ktorý si vydobyl takým činom, akým si udržal túto veľkosť. Hah!“ A zase si šňupnul odrobinku tabáka a preložil si nohy na kríž.

Ale, keď si jeho synovec oprúc lokeť o stôl, zakryl zamyslene a rozladene rukou oči, pekná maska pozrela na neho kosmo, so silnejšie sústredeným výrazom zvedavosti, nedôvery a odporu, ako to pristalo jej obyčajne ľahostajnému nositeľovi.

„Utláčanie je jedine trvalou filozofiou. Chmúrna úcta strachu a otroctva, priateľu,“ uvažoval Marquis, „núti týchto psov, aby poslúchali bič, kým táto strecha,“ a pozrel nahor, „vytvára nebo.“

Ktorá snád netrvala tak dlho, ako si to predstavoval Marquis. Keby v tú noc bol mohol vidieť obraz svojho zámku, do akého stavu sa dostal spolu s ostatnými päťdesiatimi o niekoľko rokov pozdejšie, sotva by ho bol poznal, keď stál vyplienený a začmudený v rozvalinách. A o streche, ktorou sa chlúbil, bol by sa presvedčil, že vytvorila nebo na cele nový spôsob — totiž navždy z očí tých tiel, do ktorých hlavne stotisíc pušiek chŕlily svoje olovo.

„Zatiaľ,“ riekol Marquis, „keď to nechcete urobiť, česť a pokoj rodiny zachránim ja. Ale musíte byť udatný. Či by sme dnes večer nezakončili našu konferenciu?“

„Ešte okamih.“

„Ak sa vám páči, aj hodinu.“

„Sire,“ riekol synovec, „páchali sme zlo a teraz oberáme jeho ovocie.“

„My sme páchali zlo?“ opakoval Marquis s otázkou v úsmeve a delikátne ukázal najprv na synovca a potom na seba.

„Naša rodina, naša vznešená rodina, jej česť každý z nás rozličným spôsobom nosíme na srdci. Ešte za čias môjho otca, robili sme zle celému svetu, urážajúc každú ľudskú bytosť, ktorá sa octla medzi nami a našou rozkošou. Ale prečo by som mal hovoriť o časoch svojho otca, veď ste žili súčasne? Či môžem odlúčiť blíženca môjho otca, jeho dediča a najbližšieho nástupcu od neho samého?“

„To urobila smrť,“ riekol Marquis.

„A mňa nechal tu,“ vetil synovec, „priputnaného ku systému, ktorého sa hrozím, za ktorý som zodpovedný, ale som v ňom bezvládny; vynasnažujem sa plniť posledné slová, ktoré odznely z úst mojej drahej matky a poslúchnuť posledný pohľad drahých očí mojej matky, upejúci, aby som bol milosrdný, aby som pomáhal; a trapený som stálou bolesťou, že darmo hľadám pomoc a k nej potrebnú moc.“

„Ak ju hľadáte u mňa, synovče,“ riekol Marquis, dotknúc sa ukazováčkom svojej hrudi, „tak ju darmo hľadáte, ubezpečujem vás.“

Každá rovná čiara v jasnej belosti jeho tváre bola krute a lstive smraštená, keď stojac, hľadel na svojho synovca s tabatierkou v ruke. Ešte raz sa dotknul hrudi, ako by jeho prst bol jemným hrotom tenkého meča, ktorý s delikátnou jemnosťou vráža do tela a riekol:

„Priateľu, ja umrem a systém, v ktorom som žil, zanechám budúcim.“

Keď toto povedal, vzal si poslednú štipku šňupavého tabáku a tabatierku vsunul do vrecka.

„Buďte rozumný,“ dodal potom, keď zazvonil malým zvoncom, ktorý bol na stole, „vpravte sa do svojho prirodzeného určenia. Veď inak, vidím, ste ztratený, Monsieur Charles.“

„Tento majetok a Francia sú pre mňa ztratené,“ riekol synovec smutne; „zriekam sa ich.“

„Sú azda vaše, že sa ich zriekate? Francia snáď, ale majetok? Sotva hodno o tom vraveť; ale je vaším už teraz?“

„Nemal som v úmysle slovami, ktoré som upotrebil, povedať, že si ho nárokujem už teraz. Ale, keby som ho po vás zdedil, zajtra…“

„Kochám sa a hádam nie na darmo úfnosťou, že to nie je pravdepodobné.“

„— Lebo o dvadsať rokov pozdejšie.“ —

„Preukazujete mi príliš veľkú česť,“ riekol Marquis, „napriek tomu však dávam prednosť tomuto predpokladu.“

„— Zriekol by som sa ho a žil by som inak a inde. Opustil by som tu dosť málo. Veď je to len púšť biedy a ssutín!“

„Hah!“ riekol Marquis, obzerajúc sa po luxurioznej sieni.

„Naoko je to tu všetko dosť pekné; ale v svetle skutočnosti, pod holým nebom v lučezare dňa, je to rozpadávajúca sa veža márnotratnosti, zlého hospodárenia, vyssavačstva, dlhov, zálohov, utláčania, hladu, nahoty a utrpenia.“

„Hah!“ riekol znova Marquis spokojne.

„Keby to raz bolo mojím, muselo by to byť sverené odbornejším rukám a pomaly zbavené (ak je to možné) ťarchy, ktorá na tom spočíva, aby biedny ľud, ktorý je k majetku pripútaný a trpezlivosť ktorého je napjatá do krajnosti, v druhom pokolení menej strádal; ale to nie je pre mňa. Kliatba tkvie na ňom a na celej zemi.“

„A vy?“ riekol strýc. „Prepáčte mi moju zvedavosť, vy s vašou novou filozofiou mienite žiť všakver graciózne?“

„Musím sa snažiť, aby som sa uživil, robím, to, čo budú musieť čoskoro urobiť aj moji ostatní rodáci so šľachtictvom na chrbte — pracujem.“

„V Anglii, na príklad?“

„Áno. V tej države, sire, česť mojej rodiny je v bezpeke. Moje rodinné meno tu ničím netrpí, inde ho nenosím.“

Na hlas zvonca v susednej ložnici zažali svetlo, ktorého žiara teraz slobodne vnikala otvorenými dvermi. Marquis pozrel tým smerom, načúvajúc na vzdiaľujúce sa kroky komorníka.

„Veľmi vás vábi tá Anglia, napriek tomu, že sa vám tam neviedlo nejako skvele,“ poznamenal potom, obrátiac sa k synovcovi s pokojnou a usmiatou tvárou.

„Už som povedal, že za to, tak cítim, vám mám čo ďakovať, sire. Napokon je to môj útulok.“

„Tí spupní Angličani tvrdia, že je útulkom mnohých. Poznáte svojho rodáka, ktorý tam našiel útulok? Jednoho lekára?“

„Áno.“

„S dcérou?“

„Áno.“

„Áno,“ riekol Marquis. „Ste ustatý. Dobrú noc!“

Keď najzdvorilejším spôsobom kynul hlavou, v jeho usmievavej tvári skrývalo sa tajomstvo a svojim slovám dodal taký mysteriózny výraz, že sa nad ním synovec zhrozil. Súčasne tenké, rovné línie obočia, rtov, zárezy nozdier sa skrivily a sedel v nich diabolsky pekný výsmech.

„Áno,“ opakoval Marquis. „Lekár s dcérou. Áno. Tak sa začína nová filozofia! Ste ustatý. Dobrú noc!“

Bolo by márne bývalo spytovať sa niečo tejto tvári práve tak ako hocktorej z tých kamenných tvár, ktoré boly na prôčelí zámku. Darmo pozeral na neho synovec, keď šiel popri ňom k dverám.

„Dobrú noc!“ riekol strýc. „S radosťou hľadím v ústrety potešeniu vidieť vás zajtra ráno. Príjemný odpočinok! Posvieť môjmu pánu synovcovi do ložnice! — A spál na loži môjho pána synovca, ak sa ti páči,“ riekol k samému sebe, prv ako znova zazvonil malým zvončekom, volajúc k sebe do ložnice komorníka.

Komorník prišiel a potom sa vzdialil, Monsieur la Marquis prechádzal sa hore-dolu v pohodlnom župane, aby sa ušľachtile pripravil k spaniu v takej horúcej noci. Prechádzajúc sa bez šumu v mäkkých trepkách po chyži, podobal sa zjemnelému tygrovi: — upomínajúc na zakliateho Marquisa nekajúcne zatvrdilého druhu, ktorého občasné premenenie na tygra sa zakončilo, buďto sa práve začínalo.

Chodil v svojej rozkošnícky zariadenej ložnici z jednoho konca na druhý, držiac prehliadku nad zážitkami dnešnej cesty, ktoré sa mu úryvkovite nevdojak tisly do mysle; pomalá jazda hore kopcom pri západe slnka, sostupovanie, mlyn, väzenie na brale, malá vieska v údolí, sedliaci pri studni, pohrabáč, ukazujúci modrou čiapkou na reťaz pod kočom. Studňa mu vnukla obraz parížskej studne, na jej schodoch ležiacej mŕtvolky, ako sa nad ňou skláňajú ženy, potom vysokého mužského so zodvihnutými ramenami, kričiaceho: „Umrel!“

„Už som sa ochladil,“ riekol Monsieur la Marquis, „a môžem si ľahnúť.“

Nechajúc len jednu sviecu horeť na veľkom krbe, spustil fáteľ posteľných záclon a keď sa ukladal na odpočinok, počul, ako noc prerušila ticho dlhým vzdychom.

Kamenné tváre na pôčelí zámku cez tri ťažké hodiny hľadely do tmavej noci; cez tri ťažké hodiny mykaly kone v stajni ohlávkami, brechali psi, húkala sova a jej hlas sa ani najmenej nepodobal tomu, ktorý jej pripisujú básnici. Ale to je už raz zatvrdilý zvyk takých tvorov, že málo kedy robia to, čo sa im káže.

Cez tri ťažké hodiny hľadely slepo ľudské i lvie tváre zámku do noci. Mŕtva tma ležala na celom kraji, mŕtva tma vnukla svoje ticho zamĺklemu prachu ciest. Malé, trávou zarastené kopce cintorína splývaly vedno; kríž bol neviditeľný a postava Ukrižovaného bola by mohla sostúpiť. V dedine spali sberatelia dane i odanení. Azda sa im snívalo o hodokvase, ako hladujúcim, alebo o pohodlí a odpočinku, ako uštvaným otrokom, buďto ujarmeným volom, vycivení obyvatelia spali pokojne a cítili sa slobodnými a nasýtenými.

Cez tri ťažké hodiny neviditeľne a nečujne tiekla voda dedinskej studne a neviditeľne a nečujne tiekla voda zámockej studne — odtiekla, voda obidvoch ako minúty, ktoré vytekajú zo žriedla času — cez tri ťažké hodiny. Potom šedá voda obidvoch stala sa v svetle ranného úsvitu strašidelnou, kamenné tváre na zámku maly otvorené oči.

Svitalo vždy väčšmi, kým napokon slnečné lúče dotkly sa vrcholcov nehybných stromov a ožiarily kopec. V žaratoku rannej žiare voda zdala sa meniť na krv a kamenné tváre zrudly. Švitorenie bolo hlasné a zvučné a na búrkami ošľahanej žaluzii veľkého okna Monsieiur la Marquisovej ložnice malý vtáčik spieval svoju najslastnejšiu pieseň z plného hrdla. Čomu sa najbližšia kamenná tvár natoľko divila, že s vyvalenými očami s otvorenými ústami a spadnutou spodnou čelusťou hľadela na neho.

Slnce teraz už svietilo zplna a vieska sa počala hýbať. Obloky chatiek a rozvrzané vráta sa otvorily, ľud vychodil a triasol sa — ovanutý sviežim, sladkým povetrím. Potom sa znova začala zriedka obľahčená robota obyvateľov dediny. Niektorí šli ku studni; niektorí do poľa, mužskí i ženské kopať a okopávať; mužskí a ženské šli opatriť vyhladovaný dobytok a vyhnať chudé kravy na pašu, ktorá bola popri ceste. V kostole a pod Krížom bolo vidno kľačať pár postáv a kým sa jedna modlila, na povrázku vedená kravička hľadala si nejakú raňajku medzi byľkami u nôh Kríža.

Zámok, ako sa svedčalo na jeho postavenie, zobudil sa pozdejšie, ale sa zobudil postupne a iste. Najprv sa pýrily osamelé hroty kopijí a loveckých nožov ako za starodávna; potom zažiarily ostro v rannom jase slnca; brány a okná otvorily sa zase, kone v stajniach hľadeli ponad plecia, vítajúc svetlo a čerstvotu, ktorá vprúdila dvermi, listie sa blýskalo a šumelo na zamrežovaných oknách, psi rinčali reťazami a netrpezlivo čakali na odviazanie.

Všetky tieto triviálne zjavy patria k behu života a k návratu rána. Však nie vyzváňanie na veľký zvon zámku, tak podobne nie behanie hore-dolu schodmi, nie shon postáv na terase, nie hrmot ťažkých krokov tu-tam a všade, ani nie rýchle sedlanie koní a odcválanie.

Aký vietor zaniesol chýr o tomto huriavku zaprášenému pohrabáčovi, ktorý už bol pri práci na kopci za dedinou a položil svoj poludienok (ľahko bolo doniesť túto nebárs veľkú ťarchu) v batôžku na hrbu kamenia, bol tak biedny, že by z neho nebola odštibrala ani vrana? Azda ho do diaľky zaniesli vtáci a spustili naň z neho niekoľko zrniek, ako zavše roztrúsia zbožie? Nech sa to stalo bársako, dosť na tom, že pohrabáč v rannom chlade bežal dolu kopcom, brodiac po členky v prachu, ako by mu šlo o život a nezastal prv, kým neprišiel ku studni.

Všetok národ dediny bol pri studni, stáli stiesnene a šepkali ticho, ale inak okrem zvedavosti a prekvapenia neprejavovali známky vzrušenia. Na pašu vyvedené kravy zahnali domov a priviazali ich k tomu, čo sa im práve namanulo, zvieratá hľadely tupo, alebo polihovaly, zvykajúc tých niekoľko býľ, ktoré odhrýzly prv, ako ich pri pasení vyrušili. Niekoľko ľudí z kaštieľa, a niekoľko z poštového domu a daňových úradov viacej-menej sa ozbrojilo a shromaždilo zbytočne na druhej strane malej uličky, ktorá zívala prázdnotou. Pohrabáč sa už dostal do stredu hlúčku päťdesiat seberovných priateľov a bil sa do pŕs svojou modrou čiapkou. Čo to všetko znamenalo a čo znamenalo, že sa Gabelle rýchlo vyšvihol do sedla za chrbát sluhu a že takto na dvojitou ťarchou obťaženom koni rečený Gabelle odcválal, ako nejaká nová verzia nemeckej balady o Leonore?

Znamenalo to toľko, že v zámku bolo o jednu stuhnutú tvár viacej.

Gorgon zase pozrel nocou na zámok a obohatil ho ešte o jednu chýbajúcu, zkamenelú hlavu; o zkamenelú hlavu, na ktorú čakal skoro dvesto rokov.

Ležala na vankúši Monsieur de la Marquisa. Podobala sa peknej maske, ktorá sa zrazu naľakala, nahnevala a skamenela. Keď sa kamenná postava vrátila domov, do srdca jej vbodli nôž. Okolo jeho rukoväte bol otočený kus papieru, na ňom bolo načmárané:

„Zaneste ho čím skôr do hrobky. To je od Jacques-a.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.