Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 15. Pletenie

Vo vinárni Monsieura Defargea prv začali piť, ako obyčajne. Ráno o šiestej cez zamrežované okná nakúkajúce bledé tváre videly aj iné tváre okrem tých, ktoré sa dnuká skláňaly nad holby vína. Monsieur Defarge meral veľmi riedke víno aj v najlepších časoch, ale to, ktoré čapoval teraz, bolo mimoriadne riedke víno. Víno bolo kyslé, buďto kyselkavé, lebo náladu pijúcich robilo chmúrnou. Z muštu Defargeových hrozien nevzplanul bachantský oheň; ale jeho kvasnice skrývaly dútnajúce iskry, ktoré horely vo tme.

Bolo to už tretie ráno, že v Defargeovej vinárni tak skorú začali popíjať. Začalo sa to v pondelok a už bola streda. Bolo to viacej skoré dumanie ako popíjanie, lebo veľa takých ľudí tam načúvalo, šepkalo a postávalo, ktorí by neboli mohli ani ten najmenší peniaz položiť na stôl, keby ním hneď boli mohli vykúpiť aj dušu. Napriek tomu ich však tuná práve tak uctili, ako keby si boli mohli rozkázať celý sud vína; plúžili sa od stola ku stolu, z kúta do kúta a miesto vína s dychtivým pohľadom vstrebávali slová.

Napriek neobyčajnej návšteve nebolo vidieť krčmára. Nechybel; lebo z tých, ktorí prekročili prah, nehľadal ho nik, neopytoval sa na neho nik, nik sa tomu nedivil, že vidí len Madame Defargeovú sedieť na jej mieste a dávať pozor na rozdeľovanie vína, kým pred ňou stála šálka s drobnými, cele ošúchanými peniazmi, z ktorých pôvodné razenie bolo natoľko sotreté, ako aj nepatrná humanita s tvárí tých ľudí, z ich roztrhaných vačkov pochádzali.

Prekypujúci záujem a všeobecnú roztržitosť mohli zbadať vyzvedači, ktorí nazreli do vinárne, ako nazerali všade, na vznešené miesta práve tak, ako na nízke, od kráľovskej paloty až po väzenie trestanca. Hry na karty viazly, hráči domina zamyslene stavali z kamienkov veže, pijaci s kvapkami rozliateho vína kreslili na stoly figúry, ba Madame Defargeová šparcháčom bodala do vzorky svojho rukáva vo veľkej vzdialenosti, vidiac a počujúc niečo dosiaľ neslýchané a nevídané.

Do poludnia toto bol vinársky obraz Saint Antoinea. Už bolo dávno popoludní, keď dvaja zaprášení ľudia šli ulicami a pod ich kolembavými lampami: z nich jedon bol Monsieur Defarge; druhý pohrabáč s modrou čiapkou. Obidvaja keď vstúpili do vinárne, boli zaprášení a smädní. Ich príchod vznietil v útrobách Saint Antoinea akýsi oheň, ktorý, keď šli ulicami, sa rýchlo šíril, planul a žiaril temer zo všetkých tvárí, oblokov a dvier. Ale nenasledoval ich nik a nik ich neoslovil, keď vstúpili do vinárne, napriek tomu, že oči všetkých boly na nich obrátené.

„Dobrý deň, pánovia!“ riekol Monsieur Defarge.

To bolo azda znamenie, ktoré malo rozviazať všeobecné mlčanie jazykov. Odpovedali v sbore: „Dobrý deň!“

V tom každý pozrel na svojho suseda, sklopil oči a zostal ticho sedieť, výjmuc jednoho človeka, ktorý vstal a odišiel.

„Žena moja,“ riekol hlasne Defarge, osloviac Madame Defargeovú. „Prešiel som niekoľko míľ s týmto dobrým pohrabáčom, ktorý sa volá Jacques. Stretol som sa s ním náhodou — vo vzdialenosti pol druha dňa od Paríža. Je dobré dieťa tento pohrabáč Jacques. Daj mu vypiť, žena moja!“

Druhý človek vstal a odišiel. Madame Defarge postavila víno pred pohrabáča Jacquesa, ktorý pred spoločnosťou zdvihol svoju modrú čiapku a pil. Siahol za ňádra blúze a vyňal kus hrubého čierneho chleba; chvíľami pojedal z neho, pojedal a popíjal v blízkosti pokladnice Madame Defargeovej. Vstal aj tretí človek a vyšiel.

Defarge sa občerstvil niekoľkými hltmi vína, ale menšou dávkou, ako dali cudzincovi, to už ako človek, u ktorého to nebolo zriedkavosťou — a stál, čakajúc, kým vidiečan poraňajkuje. Neobzrel sa ani na jednoho prítomného a ani jedon z nich nepozrel na neho; ani len Madame Defargeová, ktorá sa chopila pletenia a pracovala dalej.

„Dokončili ste už raňajku, priateľu?“ spýtala sa potom.

„Ano, ďakujem.“

„Poďte tedy! Pôjdeme obzrieť miestnosť, o ktorej som vám hovoril, že ju môžete zaujať. Pre vás sa bude báječne hodiť.“

Vyšli z vinárne na ulicu, z ulice vstúpili do dvora, z dvora na strmé schodište a ztade do komôrky — do tej istej komôrky, v ktorej raz bielovlasý človek sedával na nízkej lavičke schýlený, zaujatý pilnou obuvníckou prácou.

Teraz tam nesedel ten bielovlasý človek; ale boli tam tí traja mužskí, ktorí jedon za druhým opustili vináreň. Ale medzi nimi a vzdialeným bielovlasým človekom predsa bolo akési spojivo, videli ho totiž raz cez škáru, ktorá bola v stene.

Defarge zavrel opatrne dvere a riekol tlmeným hlasom:

„Jacques Jedno, Jacques Dva, Jacques Tri! Toto je svedok. Ja Jacques Štyri dodal som sem tohoto svedka. On Vám povie všetko. Hovorte, Jacques Päť!“

Pohrabáč s modrou čiapkou v ruke, utrel si čelo a riekol: „Kde to mám začať, pane?“

„Začnite,“ znela zreteľná odpoveď Monsieur Defargea, „od začiatku.“

„Videl som ho, pánovia,“ začal pohrabáč, „práve takto rok v lete, ako visel na reťaziach pod kočom Marquisa. Takto, hľa. Nechal som stáť prácu, slnce práve zapadalo, koč Marquisa sa pomaly spúšťal dolu kopcom, on visel na reťaziach — takto!“

Pohrabáč zase predstavil výjav, v ktorom sa medzi časom zdokonalil, lebo bol celoročne nesporne účinlivou a nepostrádateľnou zábavou celej dediny.

Jacques Jedno ho prerušil a spýtal sa, či videl toho človeka predtým?

„Nikdy,“ vetil pohrabáč, vystrúc sa.

Jacques Tri sa spýtal, ako ho poznal druhý raz?

„Dľa jeho vysokej postavy,“ riekol pohrabáč mäkko, položiac prst na nos. „Keď sa Monsieur la Marquis spýtal: ,Povedz, aký bol?‘ Odpovededal som: ,Vysoký, ako strašidlo.‘“

„Mali ste povedal, nízky, ako trpaslík,“ poznamenal Jacques Dve.

„Či som mohol vedieť! Skutok ešte nebol spáchaný a on ma ničím nepoveril. Dajte pozor! V daných okolnostiach, neponúkol som sa za svedka. Monsieur la Marquis ukázal na mňa prstom, ako som tam stál pri našej malej studni a riekol: „Sem sa! Priveďte toho zbojníka!“ Na môj dušu, pánovia, nenúkal som sa.“

„Má pravdu, Jacques,“ mrmlal Defarge k tomu, ktorý ho prerušil. „Pokračujte!“

„Dobre!“ riekol pohrabáč tajuplne. „Vysokohnáč zmizne, hľadajú ho koľko mesiacov? Deväť, desať, jedonásť?“

„Na čísle nezáleží.“ riekol Defarge, „Je dobre ukrytý, ale na nešťastie ho predsa najdú. Pokračujte!“

„Zase pracujem na tom mieste hradskej, slnce zapadá znova. Posbieram náčinie, chcem ísť do dediny, kde je už tma, tu pozrem do hora a vidím, že cez kopec kráča šesť vojakov. Medzi nimi je vysoký chlap, ruky má priviazané k boku, takto!“

Pomocou nepostrádateľnej čiapky predstavil človeka, ktorý má na chrbte sviazané lokte s povrazom tesne pripevnené k bokom.

„Postavil som sa stranou ku hŕbe kamenia, aby som videl prejsť vojakov a ich väzňa (lebo je to opustená cesta, kde si je hodno všimnúť každé strašidlo), keď sa približujú, prvé čo vidím, je šesť vojakov s vysokým sviazaným človekom a že sa mi zdajú byť temer čiernymi — výjmuc tú stranu, kde zapadá slnce, na ktorej majú červený pruh, pánovia. Tiež vidím na druhej strane cesty ich dlhú tôňu a podobajú sa na kopci, ktorý je nad ňou, tôňam obrov. Tiež vidím, že sú cele zaprášení a že prach pohybuje sa s nimi v chôdzi, tramp, tramp! Ale keď sa ku mne cele priblížia, poznám toho vysokého človeka a on pozná mňa. Ah, ako by sa rád vrhol zase stremhlav dolu kopcom práve tak, ako keď sme sa temer na tom istom mieste prvý raz stretli!“

Opísal to, ako by tam boli a bolo zrejmé, že všetko videl živo pred sebou; pravdepodobne v živote nevidel toho veľa.

„Nedám na sebe znať pred vojakmi, že poznám vysokého človeka; on tiež nedá znať na sebe pred vojakmi, že pozná mňa; rozprávame sa očami: ,Napred,‘ riekol vodca vojakov, ,zaneste ho čím skôr do jeho hrobky!‘ A vedú ho rýchlejšie. Nasledujem ich. Má zapuchnuté ramená, lebo mu ich príliš tuho sputnaly, jeho drevené črievice sú veľké a ťažké a kríva. Keďže okrivel a preto je pomalý, ženú ho puškami — takto!“

Napodobnil pohyb človeka, ktorého pažbou pušky socajú napred.

„Keď tak dolu kopcom uháňajú šialenou rýchlosťou, spadne. Smejú sa mu a zdvihnú ho zase. Tvár mu krváca a je pokrytá prachom, ale nemôžu sa jej dotknúť; tomu sa smejú znova. Dovedú ho do dediny; celá dedina sa sbieha na diváky; vedú ho vedľa mlyna, hore do väzenia; celá dedina vidí v nočnej tme, ako sa otvoria dvere žalára a ako ho pohltia — takto!“

Otvoril tak na široko ústa, nakoľko len mohol a zavrel ich, že mu sklapli zuby. Defarge zbadajúc, že by novým otvorením zmaril účinok, riekol: „Pokračujte, Jacques.“

„Celá dedina,“ pokračoval pohrabáč, stojac na prstoch, tlmeným hlasom, „sa utiahne; celá dedina šepká pri studni; celá dedina spí; a celej dedine sa sníva o nešťastníkovi, ktorý je pod zámkom a závorami väzenia na brale a nevyjde ztadiaľ prv až k smrti. Ráno s náčiním na pleci, pojedajúc cestou skyvu čierneho chleba, zabočím k väzeniu, ako tak idem do práce. Tam ho vidím vo výške pozerať mrežami vysokého železného kleca, zakrvaveného a zaprášeného ako minulý večer. Nemôže mi zakývať, lebo má sviazané ruky; nemôžem naňho zavolať; hľadí na mňa, ako mŕtvy.“

Defarge a tí traja pozreli na seba tmavým pohľadom. Počujúc vidiečana, všetci mali tmavé, tlmené a mstivé pohľady. Ich chovanie napriek tomu, že bolo tajuplné, bolo úradné! Zdali sa byť súdom; Jacques Jedno a Dve sedeli na starej posteli, podopierajúc si rukou bradu, s očami uprenými na pohrabáča; Jacques Tri tiež opierajúc sa o ňu jedným kolenom za nimi; rozčúlenou rukou stále si hladil pletivo jemných žiliek nad ústami a nosom; Defarge stojac medzi nimi a rozprávajúcim, ktorého postavil do svetla okna, s času na čas pozerajúc s neho na nich a s nich na neho.

„Pokračujte, Jacques,“ riekol Defarge.

„V železnom kleci bol niekoľko dní. Vieska ukradomky vzhliada k nemu, lebo sa bojí. Ale z diaľky stále hľadí na väzenie brala; a večer, po ukončení dennej práce, keď sa shromaždia okolo studne na besedu, všetky tváre sa obracajú k väzeniu. Predtým hľadievali na poštársky dom; teraz sú obrátené k väzeniu. Šepkajú si pri studni, že napriek smrteľnému ortelu ho napravia; povrávajú si, že v Paríži predostreli petície, dokazujúce, že následkom smrti svojho dieťaťa stal sa zúrivým, zošalel; hovoria si, že aj kráľovi podali prosbu. Čo ja viem? Môž byť. Snád áno, snád nie.“

„Počúvajte, Jacques,“ prerušil ho Jacques Nro 2 chmúrne, „My vieme, že kráľovi a kráľovnej podali petíciu. My všetci okrem vás sme videli, že ju kráľ prevzal v svojom koči na ulici, sediac vedľa kráľovnej. Bol to Defarge, ktorého tu vidíte, ktorý s nasadením života vrhol sa pred kone s petíciou v ruke.“

„A počúvajte ešte, Jacques!“ riekol kľačiaci Nro 3, ešte vždy šmátrajúc po jemných žilkách, prekvapujúce chtivým spôsobom, ako by na niečo hladný — čo nebolo ani pokrmom ani nápojom; „pešia a jazdná telesná stráž obkľúčila petenta a tĺkla ho. Či počujete?“

„Počujem, pánovia.“

„Tak pokračujte,“ riekol Defarge.

„Potom ešte aj to si pošepkávali pri studni,“ pokračoval vidiečan, „že ho preto priviedli do nášho kraja, aby ho popravili na mieste činu a že ho rozhodne popravia. Ešte aj to si šepkali, že následkom zavraždenia Monseigneura a keďže Monseigneur bol otcom svojich poddaných — otroci — čo chcete ešte? — bude popravený, ako otcovrah. Jedon starec hovoril pri studni, že mu pravicu s nožom v ruke spália pred jeho očami; že do rán, ktoré urobia na jeho ramenách, na hrudi a na stehnách, nalejú vriaceho oleja, roztaveného olova, horúcej smoly, vosku a síry; konečne, že ho štyri silné kone roztrhajú na kusy. Ten starec hovoril, že sa to všetko vskutku stalo s väzňom, ktorý sa pokúsil zavraždiť posledného kráľa, Ludvika XV. Ale ako to môžem vedieť, či neluže? Ja nie som učenec.“

„Počúvajte ešte, Jacques!“ riekol človek nepokojnej ruky a chtivého pohľadu. „Ten väzeň menoval sa Damiens a všetko to stalo sa za bieleho dňa, na otvorených uliciach mesta Paríža; a nesmiernemu množstvu, ktoré sa prizeralo, nič nenapadlo natoľko, že zástup vznešených módnych dám, ktoré to do konca vydržaly s dychtivou pozornosťou — až do konca, Jacques — až do večernej tmy, keď už obidve stehná a jednu ruku mal vykmasnutú a ešte vždy dýchal! A toto sa stalo — tak, koľko máte rokov?“

„Tridsať päť,“ riekol pohrabáč, ktorý vyzeral, ako by mal šesťdesiat.

„To sa stalo, keď ste už mali desať rokov preč; boli by ste to mohli vidieť.“

„Dosť!“ riekol Defarge s chmúrnou netrpezlivosťou. „Nech žije dlho Diabol! Pokračujte.“

„Tak dobre! Niektorí šepkali to, druhí ono; o inom nehovorili; ešte tuším aj studňa tiekla na túto nôtu. Konečne, raz v sobotu večer, keď spí celá dedina, prišli vojaci, sostupujúci z väzenia a ich zbrane rinčaly na dlažbe malej ulice. Robotníci kopú, robotníci stĺkajú, vojaci sa smejú a spievajú; ráno, pri studni postavili štyridsať stôp vysokú šibeň, otravujúcu studňu.“

Pohrabáč pozeral skôr cez ako na povaľu a ukazoval na ňu, ako by videl šibeň niekde na nebi.

„Zastala každá práca, všetci sa tam shromaždili, nik nevyháňa kravy, kravy sú tam s ostatnými. Okolo poludnia zavznejú bubne. Do väzenia nocou primaširovali vojaci a on je medzi množstvom vojakov. Je sviazaný ako prv a ústa má ucpané cumľom — ktorý je tesne pritiahnutý povrázkom, takže sa zdá, ako by sa smial.“ Napodobnil to tak, že vsunúc palce do kútikov úst roztiahol ich až po uši. „Na vrcholci šibeníc je umiestený nôž, hrotom do hora obrátený. Tam ho obesili vo výške štyridsiatich stôp — a nechali ho viseť, aby otravoval vodu.“

Pozreli jedon na druhého, keď si modrou čiapkou sotrel pot s tváre, ktorá sa mu pod dojmom vyvolaného divadla sperlila čerstvým potom.

„To je hrozné, pánovia! Ako majú ženy a deti načerpať vody? Kto môže besedovať večierkom pod takou tôňou? Povedal som: pod ním? Keď som v pondelok večer odišiel z dediny pri západe slnca a obzrel som sa z kopca nazad, tieň prenikal kostol, mlyn, väzenie — zdalo sa, že preniká celú zem až ta, kde na nej spočíva nebo!“

Hladný mužský hrýzol si prst, keď pozeral na ostatných troch a prst sa mu triasol od chtivosti.

„To je všetko, pánovia. Odišiel som pri západe slnca (ako mi bolo prikázané) a pochodoval som celú noc a pol dňa, kým som sa nestretol (ako mi bolo povedané) so súdruhom. S ním som pokračoval v ceste, vozmo i peší, včera a minulú noc. A teraz som tuná!“

Po chmúrnom tichu riekol prvý Jacques: „Dobre! Konali a zúčtovali ste verne. Či by ste nepočkali na nás chvíľku pred dvermi?“

„Veľmi ochotne,“ vetil pohrabáč, ktorého Defarge vyviedol na vrch schodišťa a nechajúc ho tam sedieť, sa vrátil.

Tí traja vstali a keď sa vrátil do kutice, mali hlavy pospolu.

„Čo povieš ty, Jacques?“ spýtal sa Nro 1. „Má byť registrovaný?“

„Registrovaný, je odsúdený k zahynutiu,“ vetil Defarge.

„Veľkolepé!“ krákal dychtivý mužský.

„Zámok a celý rod?“ spýtal sa prvý.

„Zámok a celý rod,“ vetil Defarge. „Vyhladenie.“

Hladný mužský opakoval chrapľavo vo vytržení „Veľkolepé!“ a začal ohrýzať druhý prst.

„Si si istý,“ spýtal sa Jacques Dva Defargea, „že z toho, akým spôsobom vedieme náš register, nevzniknú nepríjemnosti? Je to nad všetku pochybnosť bezpečné, že okrem nás ho nik neodšifruje; či ho budeme môcť vždy odšifrovať — buďto, chcem povedať, bude ho vedieť rozlúštiť ona?“

„Jacques,“ vetil Defarge, vstanúc, „keď sa moja žena na to raz dala, že si zachová v pamäti soznam, tak nezabudne z neho ani literu — ba ani len hlásku. Pletený jej vlastnými očkami a znakmi, bude jej vždy tak jasný, ako slnce. Dôverujte Madame Defargeovej. Ľahšie by bolo najostatnejšiemu niktošovi sveta vyškriabať svoje meno z radu živých, ako vyškrabať čo len jednu literu svojho mena, alebo hriechu z pleteného soznamu Madame Defargeovej.“

Zavznelo hundranie dôvery a súhlasu a potom ten hladný mužský sa spýtal: „Či toho dedinčana pošleme zpät čoskoro? Úfam sa, že áno. Je veľmi prostý; či nie je trochu nebezpečný?“

„Nevie o ničom,“ riekol Defarge; „aspoň nič viac o tom, čo by ho mohlo ľahko vytiahnuť na šibeň do tej istej výšky; vezmem si ho na starosť; nech zostane so mnou; dám na neho pozor a dopravím ho na jeho hradskú. Chce vidieť vznešený svet — kráľa, kráľovnu a dvor; nech ich vidí v nedeľu.“

„Čože?“ zvolal hladný mužský s údivom. „Či je to dobrý znak, že chce vidieť kráľovský a šľachtický svet?“

„Jacques,“ riekol Defarde; „mačke, ak chceš, aby za ním bažila, musíš rozvažite ukázať mlieko. Psovi, ak chceš, aby sa raz na ňu vrhol, musíš rozvažite ukázať korisť v prirodzenom stave.“

O inom sa nerozprávali a pohrabáčovi, ktorého našli už driemať na najvyššom schode, povedali, aby si ľahol v kutici na posteľ a odpočinul si trochu. Nebolo ho treba veľmi ponúkať a čoskoro zaspal.

Taký vidiecky nevoľník ľahko by bol v Paríži našiel aj horší nocľah, ako bola vináreň Defargeova. Odhliadnuc od toho, že zjav Madame Defargeovej mu stále nadháňal nejaký tajuplný strach, jeho život bol cele nový a príjemný. Ale madame celý deň sedela pri kase a voskrz sa o neho nestarala a nechcela zbadať, že jeho prítomnosť súvisí s niečim, čo je pod povrchom; ale on sa predsa triasol v svojich drevených črieviciach, kedykoľvek sa na neho pozrela. Lebo tak dumal v sebe, že nemožno predvídať, aký je najbližší úmysel tejto dámy; a bol presvedčený, že keby si ona raz nabrala do svojej pekne upravenej hlavy a tvrdila by, že ho videla vraždiť a obeť potom odrať, on nepochybne by do konca hral túto hru.

Preto, keď zavítala nedeľa, pohrabáč (napriek tomu, že to povedal) nebol veľmi nadšený, keď videl, že madam svojho manžela a jeho odprevadí do Versailles. A k tomu vyrušovalo ho ešte aj to, že madame plietla celou cestou ta; a vzrušovalo ho ešte okrem toho, že madame aj po poludní v zástupe stále mala pletenie v rukách ešte aj vtedy, keď zástup čakal vidieť koč kráľa a kráľovny.

„Ste veľmi pilná, Madame,“ riekol mužský v jej blízkosti.

„Áno,“ vetila Madame de Defarge; „mám hodne roboty.“

„Čo robíte, Madame?“

„Všeličo.“

„Na príklad…?“

„Na príklad,“ vetila Madame Defarge s kľudom, „rubáše pre mŕtvych.“

Mužský sa pohol o kus ďalej, nakoľko to len šlo; a pohrabáč sa ovieval modrou čiapkou: cítiac, že je nesmierne omarujúca a tiesnivá horúčosť. Ak potreboval k občerstveniu Kráľa a Kráľovnu, stihlo zrovna to šťastie mať tento liek po ruke; lebo Kráľ s veľkou čeľusťou a Kráľovna s krásnou tvárou skoro sa objavili v ich pozlátenom koči, sprevádzaní žiarivým Bíčim Okom Dvora, v trblietavom množstve usmiatych dám a vznešených pánov; pohrabáč sa natoľko pohrúžil do jasu periel, hodvábov a púdru a do elegantných pohrdlivých postáv a do krásnych opovrhujúcich tvár obidvoch pohlaví, že v chvíľkovom opojení volal: nech dlho žije Kráľ, nech dlho žije Kráľovna, nech dlho žije každý a všetko! ako by nikdy nebol počul o všadeprítomnom Jacquesovi. Lebo videl záhrady, dvory, terrase, vodomety, zelené trávniky a znova Kráľa a Kráľovnu, zase Bíčie Oko, množstvo pánov a dám, počul znieť hlaholom, nech dlho žijú všetci! kým len v dojatí neplakal. Cez celý čas trvania tejto scény, asi cez tri hodiny, mal okolo seba dosť druhov, ktorí kričali, ,živio‘ a plávali v slzách rozkoše a Defarge ho stále musel držať za límec, prekážajúc mu, aby sa nevrhol na predmety svojej úcty a nerozkmásal ich na kusy.

„Bravo!“ riekol Defarge, keď už bolo po všetkom, ako nejaký priaznivec, „vy ste znamenitý šuhaj!“

Pohrabáč sa nemohol prebrať a pozdejšie uvažujúc, myslel si, že prejavením radosti urobil chybu; ale nie.

„Vy ste šuhaj, akého potrebujeme,“ šepol mu do ucha Defarge, „v tých bláznoch vzbudzujete vieru, že to potrvá na veky. Budú tým trúfačnejší: tak to aspoň čím skôr skončí.“

„Hej,“ zvolal pohrabáč, premýšľajúc; „to je pravda.“

„Títo blázni nevedia o ničom. Nenávidia váš dych, skôr dopustia, aby ste sa zadusili vy a sto vám podobných ľudí, prv ako ich jediný kôň, alebo pes, vedia len to, čo im vraví váš dych. Nech sa len mámia troška dlhšie; beztak sa nemôžu dosť mámiť.“

Madame Defargeová pohrdlive hľadela na ich klienta a prikývla súhlasne.

„Vy by ste,“ riekla, „kričali a ronili slzy pre všetko, čo je skvúce a hlučné. Povedzte! Či nie?“

„Myslím, že áno, madame. Na okamih.“

„Keby vám ukázali velkú hŕbu babiek a keby ste ich k svojmu prospechu mali rozkmásať na kusy a zničiť, vy by ste si vybrali tú najbohatšiu a najkrajšiu. Povedzte! Či nie?“

„Isteže, madame.“

„Áno. A keby vám ukázali hajno vtákov, ktorí nevedia lietať a keby ste im mali k svojmu prospechu vyšklbať perá, iste by ste siahli za vtákmi s najkrajším perím! Či nie?“

„Isteže madame.“

„Dnes ste videli obidvoje, bábiky i vtákov,“ riekla Madame Defarge, kynúc rukou na to miesto, kde boli naposledy; „a teraz už choďte domov!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.