ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred očami Mr. Jeremiáša Crunchera ako sedel na Fleet-street-e vedľa svojho ošklivého trpaslíka, odohrávalo sa veľa rozmanitých vecí. Každý, kto bol sedel na Fleet-street-e v hodinách práce, bol by musel byť omráčený a ohlušený huriavkom dvoch sprievodov, z ktorých jedon spolu so slncom tiahol na západ, druhý zase v protivnom smere so slncom na východ, obidva však snažily sa na rovinu, kde v červeni a purpure zapadalo slnce.

Cruncher so steblom slamy v ústach sedel, pozorujúc tie dva prúdy, ako pohanský dedinčan, ktorý dľa bájky niekoľko storočí pozoroval prúd rieky — s tým rozdielom, že Jerry sa neúfal, že vyschne v behu. Toto očakávanie okrem toho by nebolo bývalo nejaké lákavé, lebo nepatrná časť jeho dôchodku pochodila ztade, že bojazlivé (obyčajne tlsté a stredného veku) ženy doprevádzal od Tellsonovcov na druhú stranu ľudnatej ulice. Napriek tomu, že jeho sprievod v každom prípade bol krátky, Mr. Cruncher nikdy nezabudol dokázal svoj záujem o dámu tým, že prejavil silnú túžbu vypiť si na jej dobré zdravie. A s týmito milodarmi, ktoré dostával na uspokojenie svojich dobroprajných túžob, zariadoval svoje financie, ako to bolo už spomenuté.

Bol čas, že poet sedával na námestí a dumal pred obecenstvom. Mr. Cruncher tiež sedel na ulici, ale nie súc básnikom, dumal čo najmenej a obzeral sa vôkol.

Padlo to práve na čas, keď bola premávka menšia a bolo málo pozdiacich žien a vo všeobecnosti jeho pomery vyvinovaly sa tak neutešene, že v jeho hrudi vznikalo silné podozrenie, že Mrs. Cruncherová musí nejakým zvláštnym spôsobom „trepať krýdlami“, keď mimoriadne shluknutie valilo sa Fleet-streetom na západ a upútalo jeho pozornosť. Pozrúc tým smerom, Mr. Cruncher zbadal, že ulicou ide pohrabný sprievod, ktorému ľud prekážal v ceste, čo zapríčinilo zatarasenie.

„Mladý Jerry,“ riekol Mr. Cruncher obrátiac sa k svojmu potomkovi, „pohrab.“

„Hurrá, otec!“ zvolal Mladý Jerry.

Mladý gentleman vyrazil zo seba tento nadšený výkrik s významnou tajuplnosťou a starší gentleman sa na ňom natoľko pohoršil, že len striehol na príležitosť, aby mladého gentlemana mohol popadnúť za uši.

„Čo to má znamenať? Čo hulákaš? Čo chceš tým dať na vedomie svojmu otcovi, ty mladý lapikurkár? Už je toho priveľa, čo stvára tento chlapčisko!“ riekol, pozrúc na neho Mr. Cruncher.

„Už ho zunúvam aj s jeho hulákaním! Nech to viacej nepočujem, lebo inak ti dám pocítiť, kto som. Počuješ?“

„Neurobil som nič zlé,“ protestoval Mladý Jerry, trúc si líca.

„Prestaň tedy,“ riekol Mr. Cruncher; „nechcem počuť o tvojom ,nerobení zlého‘. Vstaň si na stolicu a prizeraj sa zástupu.“

Syn ho poslúchol a zástup sa priblížil; hulákajúc a syčiac okolo ošumelého pohrabného a ošumelého smútočného koča, v ktorom bol len jedon trúchliaci, oblečený do šiat, ktoré patrily podstatne k vážnosti položenia. Zdalo sa však, že sa trúchliacemu nepáči položenie, lebo vzrastajúci dav obkľučoval koč, vysmieval sa mu, robil na neho úškľabky, reval a stále vyvolával: „Yah! Vyzvedači! Tst! Yah ! Vyzvedači!“ v sprievode príliš mnohých poklon, ktoré nemožno opakovať.

Pohrabné sprievody vždy mimoriadne priťahovaly Mr. Crunchera; vždy zbystril smysly a bol vzrušený, keď okolo Tellsonovcov šiel pohrab. Prirodzene, tento pohrab s neobyčajným sprievodom ho veľmi vyrušil a spýtal sa prvého človeka, ktorý bežal proti nemu:

„Čo je to, brat? Čo sa deje?“

„Neviem,“ riekol človek. „Vyzvedači! Yaha! Tst! Vyzvedači!“

Spýtal sa druhého človeka. „Kto je to?“

„Neviem,“ vetil človek; ale napriek tomu primknul k ústam dlane a reval s prekvapujúcim ohňom a s najväčším zápalom: „Vyzvedači! Yaha! Tst! tst! Vy-zve-da-či!“

Napokon o celej veci lepšie informovaná osoba rútila sa proti nemu a od tejto osoby sa dozvedel, že je to pohrab Rogera Cly-a.

„Bol vyzvedačom?“ spýtal sa Mr. Cruncher.

„Vyzvedačom Old Bailey-ho!“ vetil informátor. „Yaha! Tst! Yah! Vyzvedači Old Baileyho!“

„Ah, už viem!“ zvolal Jerry, rozpomenúc sa na pojednávanie, pri ktorom bol. „Videl som ho. Je tedy mŕtvy?“

„Mŕtvy ako zdochlina!“ vetil druhý človek „a nemohol dosť dobre zomreť. Vyberte ho! Vyzvedači! Vytiahnite ho ztade! Vyzvedači!“

Následkom nedostatku akéhokoľvek nápadu, tento nápad sa zdal natoľko prijateľným, že ho zástup schválil s chtivosťou a hlasne opakujúc návrh, aby bol vytiahnutý a tak tesne obkolesil koče, že museli zastať. Keď dav otvoril dvere koča, jediný trúchliaci zrazu vyskočil a za okamih bol v rukách zástupu; ale bol natoľko šikovný a tak vedel využil čas, že v nasledujúcom okamihu vbehol do bočnej ulice, poodhadzujúc plášť, klobúk, dlhý závoj, bielu vreckovku a ostatné symboly smútku.

Tieto ľud rozdriapal na kusy a rozhádzal na všetky strany s veľkým jasotom, kým obchodníci rýchlo pozatvárali krámy; lebo v tom čase dav sa pred ničím nezastavil a bol nesmierne obávanou obludou. Chystali sa práve, že otvoria rakvu, keď žiarivejší génius navrhol, aby ju radšej s všeobecným plesaním odprevadili na miesto určenia. Keďže bol nedostatok na praktické návrhy, aj tento návrh bol prijatý jednomyseľne a do koča sa ich hneď vteperilo deväť a naň celý tucet, kým na pohrabný koč umiestilo sa ich toľko, koľko sa práve spratalo. Medzi týmito dobrovoľníkmi prvý bol Jerry Cruncher, ktorý si skromne skryl bodliakovú hlavu, aby ho nezbadali od Tellsonovcov, v najďalšom kúte smútočného koča.

Majitelia pohrabného závodu síce protestovali koľkosi proti týmto zmenám ceremoniálneho poriadku; ale keďže rieka bola v nebezpečnej blízkosti a niekoľko hlasov v tej veci spomínalo účinnosť chladného kúpeľa, dávajúc to tvrdohlavcom vedieť, odpor slabnul a zanikol. Pretvorený sprievod sa pohol; kominár poháňal kone — dľa úprav riadneho kočiša, ktorý pod prísnym dozorom k vôli tomu sedel vedľa neho — a cukrár zase tiež sprevádzaný ministrom svojho kabinetu, poháňal kone smútočného koča. Medvediar, v tom čase obľúbená postava ulice, bol pripojený ako príkrasa prv, ako toto banderium zašlo ďaleko na Strand; jeho čierny a vyplznutý medveď tej čiastke pohrabného sprievodu, v ktorom kráčal, dodával primeraný náter.

Tento sprievod pivo popíjajúcich, fajky fajčiacich, vyrevujúcich a pohrabný smútok do nekonečna vysmievajúcich rozpustilcov, tiahol svojou cestou, vzrastajúc s kroka na krok, kým pred nimi zatvárali všetky obchody. Cieľom sprievodu bol kostol Svätého Pankráca, stojací v ďalekých poliach. Trvalo to dosť dlho, kým ta došli; vynútili si prístup do cintorína, kde napokon previedli svoje a nebožtíka Rogera Clya k svojmu najväčšiemu uspokojeniu pochovali vlastným spôsobom.

Keď mŕtveho pohrobili, dav cítil potrebu toho zabávať sa nejako inak; druhý žiarivý génius (buďto snáď aj ten istý) poslúžil humoristickým nápadom, náhodou okolo idúcich považoval za vyzvedačov Old Bailey-ho a pomstiť sa na nich. Vyhútali, že túto veselú myšlienku uskutočnia na vrub nevinných ľudí, ktorí v ich živote neboli nikdy ani v blízkosti Old Bailey-ho a týchto surovo povláčili a ztrýznili. Prechod ku športu vytĺkania okien a plienenia krčiem, bol ľahký a prirodzený. Konečne po niekoľkých hodinách, keď srúcali rozličné letohrádky a niekoľko železných ohrád, k odzbrojeniu bojovnejších duchov, rozletela sa povesť, že ide telesná stráž. Pod dojmom tejto zvesti zástup sa postupne rozpŕchol a môž byť, že telesná stráž aj šla a môž byť, že nešla vôbec, toto bol zvyčajný priebeh shluknutia luzy.

Mr. Cruncher nebol pri posledných športoch, ale zostal v cmiteri, aby sa rozprával s ľuďmi pohrabného závodu a poľutoval ich. Miesto účinkovalo na neho chlácholive. V súsednej krčme si zaopatril dymku a fajčil z nej, pozerajúc cez ohrady a vážne skúmajúc miesto.

„Jerry,“ riekol Mr. Cruncher, oslovujúc samého seba, „videl si v ten deň Clya a presvedčil si sa na vlastné oči, že to bol mladý a dobre urastený chlap.“

Vyfajčiac dymku a dumajúc ešte koľkosi, pobral sa domov, aby ešte pred zatvorením bol na svojom stanovišti pri Tellsonovskej banke. Či už úvaha nad smrtelnosťou mu napadla pečeňu, buďto bolo jeho zdravie vo všeobecnosti v neporiadku a či už zatúžil za tým, aby výtečnému človeku venoval pozornosť, na tom nezáleží, dosť na tom, že na zpiatočnej ceste urobil krátku návštevu u svojho lekárskeho radcu — chýrneho ranhojiča. —

Mladý Jerry so svedomitým záujmom zastupoval svojho otca a oznamoval mu, že v jeho neprítomnosti nebolo práce. Banku zatvorili, staručkí úradníci odišli, zjavil sa obvyklý strážnik a Mr. Cruncher so synom šiel domov na čaj.

„A teraz ti poviem, v čom je to!“ riekol s príchodom Mr. Cruncher svojej žene. „Ak dnes v noci, mne ako statočnému priemyselníkovi povedie sa zle, budem istý, že si sa zase proti mne modlila a preto ťa spracujem práve tak, ako keby som ťa bol videl, že to robíš.“

Skľúčená Mrs. Cruncherová potriasala hlavou.

„Čo, chceš to robiť pred mojimi očami!“ riekol Mr. Cruncher so znakmi hnevivej nevôle.

„Nehovorím nič.“

„Dobre, ale ani nepremýšľaj; či sa vrháš na zem a či premýšľaš, to je jedno, tak i onak ideš proti mne. Nechaj to celé.“

„Áno, Jerry.“

„Áno, Jerry.“ opakoval Mr. Cruncher, sadajúc k čaju. „Ah! to je áno, Jerry. To je to Môžeš mi hovoriť, áno, Jerry.“

Tieto hundravé opakovania Mr. Crunchera nemaly zvláštneho významu, chcel nimi, ako to aj iní ľudia robia, výsmešne dať na javo svoju všeobecnú nespokojnosť.

„Ty aj tvoje: áno, Jerry,“ riekol Mr. Cruncher, odhryznúc si kus maslového chleba a zdalo sa, ako by ho so svojej panvičky chcel shltnúť s veľkou, neviditeľnou ustricou. „Ah! tak je. Verím ti.“

„Odídeš dnes v noci?“ spýtala sa ho skromne žena, keď zahryzol druhý raz.

„Áno, odídem.“

„Mohol by som isť s tebou, otec?“ spýtal sa ho syn krepko.

„Nie, nepôjdeš. Idem — o čom vie tvoja mať — idem rybárčiť. Idem ta, idem loviť.“

„Tvoja udica je veľmi hrdzavá; či nie, otec?“

„O to nemaj starosť.“

„Či donesieš domov rybu, otec?“

„Ak nedonesiem, budeš mať zajtra na raňajku obzerance,“ vetil gentleman, potriasajúc hlavou; „ale už bolo dosť tých otázok; neodídem prv, kým nebudeš dávno v posteli.“

Ostatok večera trávil tým, že dával veľmi čulý pozor na Mrs. Cruncherovú a neprestajne sa s ňou rozprával, prekážajúc jej v tom, aby v jeho neprospech nemohla predriekať modlitby. Preto pobídzal aj syna do rozhovoru; takto strpčoval život nešťastnej žene, nútiac ju odpovedať na každé proti nej povznášané obvinenie, aby sa ani len na okamih nemohla zaoberať vlastnými myšlienkami. Ani najzbožnejší človek by nebol mohol vzdať väčší hold účinlivosti úprimnej modlitby ako on, keď prejavoval nedôveru svojej žene. Bolo to také, ako keby sa v duchov neveriaci človek naľakal rozprávky o duchoch.

„A pamätaj si,“ riekol Mr. Cruncher. „Zajtra nijaké hračky! keď sa mne, statočnému priemyselníkovi podarí zajtra zaopatriť jedon-dva kúsky mäsa, aby si my nepovedala, že nebudeš jesť a uspokojíš sa s chlebom. Ak sa mne, statočnému priemyselníkovi podarí získať trochu piva, až mi nepovieš, že budeš len vodu. Keď ideš do Ríma, rob tak, ako robia v Ríme. Lebo ak nebudeš, Rím ti bude ošklivým odberateľom. Ja som tvojim Rímom, rozumieš.“

A potom začal znova vyhundrávať:

„Týmto letením do tváre vlastnému jedlu a pitiu! Neviem, koľko pokrmu a nápoja by si vedela zadovážiť svojím motajstvom a bezcitným chovaním. Pozri sa na neho, či nie je kusom tvojho tela? Je tenký ako latka. A ty sa voláš matkou a či nevieš, že prvou povinnosťou matky je starať sa o vyživenie svojho dieťaťa?“

Toto sa dotklo Mladého Jerryho na citeľnom mieste: zaprisahal matku, aby plnila svoju najprvšiu povinnosť a hoci čo by už zanedbala, predovšetkým nech sa stará menovite o to, aby splnila otcom tak dojemne a nežne líčenú materinskú povinnosť.

Takto sa minul večer u Cruncherovcov, kým Mladý Jerry nedostal rozkaz ísť do postele, a jeho matka pod dojmom podobného napomenutia, poslúchla tiež. Mr. Cruncher prvú časť nočného bdenia pretrudil o samote fajčením a nešiel na výpravu pred jednou hodinou. Okolo hodiny duchov vstal so stolice, vyňal z vrecka kľúč, otvoril zatvorený kredenc, vyňal z neho vrece, značne veľké páčidlo, povraz a reťaz a tomu podobné iné rybárske náčinie. Keď tieto predmety zručne umiestil na sebe, spustil ešte na rozlúčku niekoľko nadávok na Mrs. Cruncherovú, zahasil svetlo a vyšiel.

Mladý Jerry, ktorý, keď si šiel ľahnúť, len sa pretváral, že sa soblieka, čoskoro šiel za otcom. Pod rúškom tmy opustil chyžu, sišiel dolu schodmi na dvor a vykĺzol na ulicu. Návrat do domu nerobil ťažkosti, lebo mal plno obyvateľov a brána bola celú noc otvorená.

Hnaný chvalitebnou snahou osvojiť si umenie, tajomstvo statočného otcovského povolania, Mladý Jerry prilnul tak tesne k domom, bránam, a návratiam, ako tesne mal vedľa seba oči a tak stále mal na zreteli svojho ctihodného otca. Ctihodný rodič zamieriac na sever, nešiel ďaleko, keď sa mu pripojil druhý žiak Izáka Waltona a napredovali spolu.

O pol hodinu po ich odchode, keď mali za sebou blikajúce lampy a ešte väčšmi žmurkajúcich strážcov, prišli na opustenú cestu. Tu pojali sebou druhého rybára — a to v takom tichu, že keby bol býval mladý Jerry poverčivý, bol by predpokladal, že druhý účastník tohoto ušľachtilého umenia zrazu sa rozdvojil.

Traja mužskí šli napred a Mladý Jerry tiež, kým tí traja nezastali pod hrádzou, ktorá sa vznášala nad cestou. Na vrchu hrádze bol nízky tehlový múr a na tomto železná ohrada. V tôni hrádze a múra traja chodci sišli s cesty a zabočili na cestu medzi živými plotmi, z ktorých jednu stranu tvoril múr — vznášajúci sa tuná do výšky deviatich, alebo desiatich stôp. Učupiac sa do jednoho kúta a nakúkajúc ponad živý plot, prvý predmet, ktorý videl Mladý Jerry, bola postava jeho ctihodného otca, ktorého proti zahmlenému a zaoblačenému mesiacu bolo možno dosť dobre rozoznať, ako sa mrštne šplhal na železnú bránu. Čoskoro bol hore a za ním nasledoval druhý rybár a potom tretí. Za bránou sa ticho spustili na zem a ležali na nej chvíľku — azda načúvali. Potom sa pohli plaziac sa na rukách a nohách.

Teraz sa zase Mladý Jerry priblížil k bráne: urobil to so zatajeným dychom. Tu sa učupil do kúta a keď pozrel dnu, zbadal, ako sa traja rybári plazia vo vysokej tráve; a všetky náhrobné kamene veľkého cmitera, v ktorom boli, hľadely ako biele strašidlá, kým sama kostolná veža zierala tiež, sťa duch monstrózneho obra. Neplazili sa ďaleko, keď zrazu zastali a zvedli sa v celej výške. A potom začali loviť.

So začiatku lovili ryľom. Zrazu ctihodný otec upotrebil nejaké veľkému zátkovému vrtáku podobné náčinie. Akýmkoľvek nástrojom pracovali, pracovali tvrdo, až desné odbíjanie kostolných hodín natoľko nastrašilo Mladého Jerryho, že odbehol s takými naježenými vlasmi, aké mal jeho otec.

Ale jeho dávno prechovávaná túžba dozvedieť sa o veci viacej, nie len, že ho pristavila v behu, ale ho privábila nazad. Keď nazrel bránou druhý raz, videl ich ešte vždy vytrvale loviť; ale zdalo sa mu, že sa im podarilo niečo chytiť. Z hĺbky sa ozýval dutý a škripiaci zvuk a ich nachýlené postavy sa namáhaly, akoby dvíhali ťažký predmet. Postupne a pomaly ťarcha prelomila nad sebou zem a objavila sa na povrchu. Mladý Jerry veľmi dobre vedel, čo to bolo; ale keď to zbadal a videl, ako sa to chystá jeho ctihodný rodič otvoriť, natoľko sa podesil týmto pohľadom, že znova ušiel a nezastavil sa prv, kým neurazil jednu-dve míle.

Ani vtedy by sa nebol zastavil, keby si nebol musel vydýchnuť; jeho útek bol podobný úteku pred strašidlom a v najvyššej miere túžil za tým, aby mu uniknul. Mal silný dojem, že rakva, ktorú videl, beží za ním; a predstavoval si, že poskakuje za ním stojac na užšom konci, vždy sa väčšmi blíži, dohoní ho a skáčuc vedľa neho azda ho popadne aj za rameno. Tento diabol bol všade a stále s ním, celú noc ho prenasledoval hrúzou; vybehol na hradskú, aby vyhnul tmavým stromoradiam, zkade by sa bola mohla objaviť poskakujúca rakva, ako nejaký báječný šarkan bez chvosta a bez krýdel. Rakva sa skryla aj pod brány, šúchajúc o ne svoje hrozné plecia a vysunovala ich po uši, ako by sa smiala. Skryla sa do tôni cesty a ľahla si na chrbát, aby sa na ňu potknul. Cez celý čas poskakovala mu v pätách a hrozila mu, že ho dohoní, tak že kým chlapec dorazil k bráne ich domu, bol napolo mŕtvy. Ale ani tu ho neopustila, prenasledovala ho na schodoch, udierajúc sa o každý stupeň dutým hukotom, ba vliezla za ním do postele a keď zaspal, zaľahla mu na prsá smrteľne a ťažko.

Po úsvite, pred východom slnka Mladý Jerry zobudil sa v svojej komôrke z ťažkého sna, keď sa zjavil jeho otec v rodinnej chyži. Muselo sa mu prihodiť niečo zlé; myslel si to preto, lebo otec držal za uši Mrs. Cruncherovú a otĺkal tylo jej hlavy o peľasť postele.

„Povedal som ti to vopred,“ riekol Mr. Cruncher, „a teraz to máš.“

„Jerry, Jerry, Jerry!“ modlikala jeho žena.

„Staviaš sa proti obchodným ziskom,“ riekol Jerry, „a ja a moji spoločníci tým trpíme. Mala by si byť úctivá, mala by si poslúchať; prečo to, do čerta, nerobíš?“

„Pokúsim sa byť dobrou ženou, Jerry,“ bedákala biedna žena, slziac.

„To je azda dobrá žena, ktorá pracuje proti obchodným záujmom muža? Tak si ty ctíš svojho manžela, že si nectíš jeho zamestnanie? Tak poslúchaš svojho manžela, že ho nepočúvaš, v najdôležitejších veciach obchodu?“

„Vtedy si ešte nemal toto hrozné zamestnanie, Jerry.“

„Nech ti to stačí,“ vetil Mr. Cruncher, „že si ženou statočného priemyselníka a nelám si svoju ženskú hlavu nad tým, kedy začal prevádzať svoje remeslo. Úctivá a poslušná žena sa vôbec nestará o mužovo zamestnanie. Hovoríš, že si nábožnou ženou? Ak si nábožnou ženou, daj mi nenábožnú! Nemáš v sebe viacej prirodzeného citu povinnosti, ako ho má do riečišťa Temži zarazený stĺp, ktorý by bolo treba vraziť aj do teba.“

Táto hádka plynula tlmeným hlasom a končila tým, že statočný priemyselník stiahnuc svoje zahlinené boty, ľahol si po zdĺžke na dlážku. Keď vrhol na neho bojazlivý pohľad, ako tak ležal na chrbte, upotrebiac svoje zahrdzavené ruky za podušku, ľahol si zase a zaspal znova.

Na raňajku nebola ryba, ale nebolo veľa ani iných vecí. Mr. Cruncher bol bez seba a trímal pri sebe železnú pokrievku ako náboj k potrestaniu Mrs. Cruncherovej, ak by zbadal čo len najmenší príznak toho, že sa chce pomodliť. V obvyklej hodine bol už vykefovaný, umytý a odišiel so synom venovať sa svojmu okázalému povolaniu.

Mladý Jerry kráčajúc so stolicou pod pažou po boku svojho otca oslnenou a zaľudnatenou Fleet-ulicou, veľmi sa líšil od Mladého Jerryho minulej noci, utekajúceho domov cez tmu a samotu pred svojím hrozným prenasledovateľom. S dňom sa prebudila aj jeho lstivosť a trápenie svedomia zmizlo s nocou — a v týchto veciach v Sídelnom meste Londýne na Fleet-streete, pravdepodobne mal hodne druhov.

„Otec,“ riekol Mladý Jerry, keď tak šli spolu; dávajúc pozor, aby bol vo vzdialenosti ramena a aby bola medzi nimi aj stolica: „čo je to Kriesiteľ?“ Mr. Gruncher prv, ako odpovedal, zastal na chodníku.

„Ako to ja môžem vedieť?“

„Myslel som, otec, že ty všetko vieš,“ riekol nevinný chlapec.

„Hm! Áno!“ vetil Mr. Gruncher, kráčajúc zase ďalej a sňal klobúk, aby si jeho štetiny mohly slobodne pohrávať, „to je priemyselník.“

„Akým tovarom obchoduje?“ spýtal sa čulo Mladý Jerry.

„S tovarom,“ vetil Mr. Gruncher, premysliac prv odpoveď, „ktorý patrí k vedeckému odvetviu.“

„Pravda otec, s ľudskými mŕtvolami?“ spýtal sa živý chlapec.

„Myslím, že je to také niečo,“ riekol Mr. Cruncher.

„Oh, otec, až odrastiem, tak by som bol rád Kriesiteľom!“

Mr. Gruncher sa utíšil, ale povážlive a pochybovačne krútil hlavou. „To závisí od toho, ako sa vyvinú tvoje schopnosti. Staraj sa o to, aby sa vyvinuly tvoje schopnosti a nikdy nepovedz ani o slovo viacej, len toľko, koľko je práve treba a potom uvidíme, čo z teba bude.“ Keď Mladý Jerry takto povzbudený, šiel niekoľko krokov napred postaviť stolicu do tône Baru, Mr. Cruncher riekol dodatkom k samému sebe: Jerry, ty statočný priemyselník, máš nádej, že ten chlapec bude pre teba požehnaním a bude ti náhradou za jeho mať.“