Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 21. Ozvena krokov

Už sme spomenuli, že roh, ktorý obýval Doktor, mal báječnú ozvenu. Lucie sedela v tichom dome pokojne znejúceho rohu, počúvajúc ozvenu krokov času a pilne snovala zlaté vlákno, ktoré opriadalo šťastný život jej manžela, otca, ju samú a jej starú opatrovníčku a družku.

Na začiatku boly časy, keď, hoci sa cítila cele šťastnou, mladou ženou, práca jej predsa vypadla z rúk a v očiach sa jej zahmlilo, lebo niečo sa blížilo v ozvene, nejaké ďaleké, ľahké, sotva slyšateľné krôčky, ktoré príliš otriasly jej srdcom. Vzrušené nádeje a pochybnosti, nádeje jej ešte dosiaľ neznámej lásky; pochybnosti, či ostane pri živote, aby mohla požívať to nové šťastie, svieraly jej hruďou. Zdalo sa jej, že v tých ozvenách počuje kroky, vedúce k jej predčasnému hrobu a myšlienka, že by jej muž mal ostať opustený, smútiaci za ňou, tisla jej do očí slzy, ktoré sa prúdmi vyronily.

Ten čas minul a malá Lucie odpočívala na jej hrudi. Potom medzi blížiacimi ozvenami bolo počuť hlas jej krôčkov a hrkútavých slov. Nech sa ozývaly, ako chcely, hoci aj mohutnejšie ozveny, mladá, pri kolíske sediaca matka počula len tieto. Priblížily sa a tienistý dom oslnil detský smiech a božský priateľ dietok, ktorému do ochrany porúčala svoju dcerušku, tak sa zdalo, že ju berie do náručia a matku naplňuje tajomnou radosťou.

Stále pilne snujúc zlatú niť, ktorá všetkých spájala, opriadajúc svojím blažiacim vlivom životy, Lucie v ozvene rokov počula len priateľské a potešiteľné zvuky. Kroky jej muža zavznievaly mohutne a šťastne, kroky jej otca pevne a jednomerne; Miss Prossovej však znely ako bičíkom skrocovanej ohnivej paripy, ktorá v zahrade pod platanom erdžiac udupáva zem.

Keď sa do ozveny krokov zamiešal aj hlas bolesti, ten nebol zúfalý, ani krutý. A keď jej zlatý vlas, ako nejaká aureola ležal na vankúši, okolo hlávky malého chlapčeka, ktorý riekol: „Drahý otecko a mamička, veľmi je mi ľúto, že vás a šumnú sestričku musím opustiť; ale volajú ma, musím ísť!“ neboly to slzy žalosti, ktoré skrápaly líca mladej matky, keď sa duša lúčila s jej milujúcim objemom. Tieto slzy treba trpieť a neslobodno ich zakazovať. Ony vidia tvár Otca. Oh, Otče, požehnané slová!

Takto sa vplietol šum anjelských kriel medzi ostatné hlasy, tieto neboly len zemské hlasy, vial medzi nimi aj vánok nebies. Zamiešal sa medzi ne aj vzdych vetra, ktorý povieval nad malým zahradným rovom; Lucie aj to počula, ako tíško zašumel — sťa dych na pieštine odpočívajúceho letného mora — kým malá Lucie s komickou vážnosťou robila svoju rannú úlohu, buďto sediac u matkiných nôh, obliekala bábiku a žvatlala rečou dvoch sídelných miest, ktoré sa vpriadaly do jej života.

Ozvena len zriedka odrážala kroky Sydney Cartona. Najviacej ak šesť ráz do roka použil privilegium a prišel nezvane, aby s nimi posedel cez večer, ako to predtým častejšie robieval. Nikdy neprišiel rozohnený vínom. O ňom aj niečo iné šepkaly ozveny, niečo, čím sa ozývala každá pravá ozvena storočí.

Ak mužský opravdovou láskou miloval raz ženu, ktorú ztratil, ale potom ju zase našiel s nezkazenou a nezmenenou mysľou, ako manželku a matku, jej deti pociťujú k nemu zvláštnu sympatiu — instiktívnu nehu súcitu. A tým tajomným citom, čo tu dotýkajú, neozve sa nijaké echo, ale je tomu tak a bolo tomu tak aj v danom prípade. Carton bol prvý cudzinec, voči ktorému malá Lucie vystierala okrúhle ramienka a on si podržal toto miesto aj neskôr, keď dorastala. Malý chlapček tiež sa o ňom zmienil svojím temer posledným slovom. „Chudák Carton! Bozkajte ho za mňa!“

Mr. Stryver sa prebíjal cez zákony, ako mohutný parostroj, ktorý napreduje v mútnych vodách a ťahá za sebou užitočného priateľa ako vlečiak čln. A sťa takýto čln obyčajne sa sem a ta zmieta a väčšinou je pod vodou, aj Sydney žil takýmto mokrým životom. Jeho životu dávaly smer ľahkomyseľné a tvrdošíjne zvyky jeho, ktoré, žiaľ, boly ľahkomyseľnejšie a tvrdošíjnejšie, ako akýkoľvek pobádajúci pocit statočnosti a studu; nepomýšľal na to, aby prestal byť šakalom leva, ako by opravdový šakal pomýšľal na to, vyšvihnúť sa na leva. Stryver bol bohatý; vzal si za ženu prekvitajúcu vdovu s majetkom a troma chlapci, na ktorých nič nežiarilo natoľko, ako práve ich okrúhle hlavy.

Tých troch mladých pánov Mr. Stryver, z každého póru roniac pot urážlivej dobromyseľnosti, hnal pred sebou ako tri ovce do tichého kúta v Soho a ponúkol ich Luciinmu manželovi za učeníkov v sprievode týchto nežných slov: „Haha, Darnay, tu máte tri maslové chleby k piknikom vašej domácnosti!“ Zdvorilé odmietnutie týchto troch maslových chlebov Mr. Stryvera naplnilo veľkým rozhorčením, ktoré pozdejšie použil pri výchove mladých pánov, vštepujúc im do duše, aby sa vystríhali hrdosti takých žobráckych učiteľov.

Mal aj ten zvyk, že pri ťažkom víne rozprával Mrs. Stryverovej, akými praktikami ho chcela Mrs. Darnayová raz „chytiť“ a on s akou diamantove tvrdou vytrvalosťou a lsťou vyhnul „chyteniu“. Jeho priatelia z Kings Benchu, ktorí príležitostne pri ťažkom víne počuli túto lož, ospravedlňovali ho tým, že tútu vymysleninu už toľko ráz opakoval, až jej napokon aj sám uveril — čo je iste takým zaťažením tejto beztak nízkej urážky, že by bolo spravedlivým jej pôvodcu zavliecť na primerane opustené miesto a tam ho obesiť, aby nezavadzal.

Aj takéto hlasy sa vyskytly medzi ozvenami, ktoré Lucie niekedy zadumane, inokedy zabávajúc sa na nich a so smiechom vypočula v rohu ozvien, kým jej dcérka nemala šesť rokov. Nakoľko boly blízke jej srdcu ozveny krokov jej dieťaťa a sebavedomé, činné kroky jej drahého otca a milovaného muža, to netreba pripomínať. Ani to, nakoľko príjemnou hudbou bola jej aj tá najmenšia ozvena spoločného domova, ktorý umnou a vkusnou sporivosťou tak zručne upravovala, že v ňom bolo dosť hojnosti, hoci aj nie plytvania. Ani to, ako jej dobre padlo počuť, keď jej otec často opakoval, že dľa jeho zkúsenosti v manželstve dokazuje mu oveľa viacej pozornosti, ako predtým (ako by to bolo bývalo vôbec možné!), lebo keď jej manžel tak často prízvukoval, že jej opatrnosť a cit povinnosti tak sa zdá nemôžu rozdeliť jej manželskú lásku a jemu poskytovanú pomoc a keď sa jej spýtal: „Čo je to za báječné tajomstvo, moja drahá, že si pre nás všetkých všetkým, ako keby tu bol len jedon z nás, a nikdy nebadať tvoj spech, alebo tvoju veľkú zaujatosť?“

Ale v tom čase zavznievaly aj iné ozveny a z diaľky výhražne hrmely do rohu, práve keď malá Lucie mala šesť rokov, bolo počuť hrozné hlasy, ako by sa nad Franciou mala vzniesť nebezpečná búrka, ktorú malo sprevádzať denné vlnobitie mora.

V jedon večer, v polovici júla 1789, Mr. Lorry prišiel k nim od Tellsonovcov v pozdnú chvíľu a sadol si k Lucii a jej mužovi do výklenku okna. Bola sparná noc, ktorá hrozila búrkou a všetci sa rozpomínali na tú starú nedeľnú noc, keď z toho istého miesta pozorovali blýskavicu.

„Už som si myslel,“ riekol Mr. Lorry, priťahujúc si brnavú parochničku, „že celú noc strávim u Tellsonovcov. Toľko práce sme mali cez celý deň, že sme nevedeli čoho sa chytiť prv, buďto kam sa obrátiť. V Paríži vládne taká tieseň, že nás zrovna zaplavujú povereniami! Tak sa zdá, že naše tamojšie stránky nestačia nám dosť rýchlo sverovať svoje imanie. Ovládala ich akási mánia poslať svoj majetok do Anglie.“

„Akosi zle to vyzerá,“ riekol Darnay.

„Vravíte, že to zle vyzerá, môj drahý Darnay? Áno, ale nevieme, prečo je to tak. Ľudia sú ako bez rozumu. Niektorí z nich stárnu u Tellsonovcov a sú príliš zahrnutí prácou, a bez primeranej príčiny nesmieme sa dať vyrušiť z nášho obvyklého zamestnania.“

„Predsa,“ riekol Darnay, „vy viete aký chmúrny a nebezpečný je horizont.“

„Viem to veľmi dobre,“ súhlasil Mr. Lorry, a hľadel si nahovoriť, že sa mu pokazila dobrá nálada a zahundral, „ale som odhodlaný pracovať aj po takom dlhom, namáhavom dni. Kde je Manette?“

„Tu som!“ riekol Doktor, ktorý práve vstúpil do tmavej chyže.

„Teší ma, že ste doma. Ten nával súrnej práce, tie zlé zvesti, ktorými som bol celý deň obklopený, ma bez príčiny rozrušily. Úfam sa, že neodídete?“

„Nie; ale ak sa vám páči zahráme sa na „backgammon,“ vetil Doktor.

„Ak smiem povedať pravdu, myslím, že nemám k tomu chuti. Dnes nemám vôle zápasiť s vami. Je tu ešte čaj, Lucie? Nevidím!“

„Áno, čakali sme na vás.“

„Ďakujem, drahá. Zlaté dieťa už buvá?“

„Sladko spí.“

„Dobre; všetci ste zdraví a bezpeční. Chvala Bohu! Ale ani neviem, prečo by ste tu nemali byť všetci zdraví a bezpeční; ale ja som sa celý deň toľko mrzel, a už som ani nie taký mladý, ako som bol. Čaj, drahá? Veľmi pekne ďakujem. Sadnite si teraz medzi nás, seďme v tichu a počúvajme ozveny, o ktorých máte svoju theóriu.“

„Nie theóriu, to sú len predstavy.“

„Nuž dobre, predstavy, môj múdry baránok,“ riekol Mr. Lorry, hladkajúc jej ruku. „Dnes sú veľmi početné a veľmi hlasné, všakver? Počúvajte len!“

Divoké, šialené a nebezpečné sú tie kroky, keď si prekliesnia cestu do niečieho života, keď sa tie kroky stanú červenými, ťažko ich je očistiť; takéto kroky zúrily v ďalekej štvrti Saint Antoinea, keď ten malý krúžok sedel v tmavom výklenku londýnskeho okna.

V štvrti Saint Antoinea v to ráno celá čierňava strašiakov pohybovala sa vo veľkých tlupách a nad vlnobitím hláv často sa blýskalo, oceľ mečov a bodákov blýskala sa v lúčoch slnca. Strašný rev sa ozýval z pažeráka Sain Antoinea, celý les holých ramien bojoval v povetrí, ako suché vetve v zimnom vetre, každá dlaň kŕčovite svierala nejakú zbraň, buďto niečo podobné zbrani, čo sa vynorilo z hlbín, Boh vie, ako ďalekých.

Kto ich rozdal, zkade sa tu vzaly, na čí povel sa zrazu vytasily a zablýskaly nad hlavami zástupov, sťa blesky, to v záplave ľudu nik povedať nevedel; ale rozdávali pušky, náboje, pušný prach a guľky, železné a drevené oštepy, nože, sekere, železné vidly, rozličnú zbraň, akú len hnevom planúca vynalezavosť vie najsť, buďto vymysleť. Tí, ktorí už iné najsť nemohli, krvavými rukami vytrhávali z múrov kamene a tehle. V Saint Antoine každá tepna, každé srdce chvelo sa v horúčkovom rozjatrení. Každá živá bytnosť si vozkrz necenila život a v šialenej náruživosti bola hotová obetovať ho.

Ako vriaci vír vody má stredobod, tak aj tento šialený zástup točil sa okolo Defargeovej vinárne, vo vriacom kotle každá ľudská kvapka snažila sa dostať do stredobodu, v ňom Defarge cele čierny od pušného prachu a potu, vydáva rozkazy a zbrane; tohoto mužského odsotil, tam toho potisnul napred, jednotnú vzal zbraň, aby ju dal druhému a pracoval, bol činným v najhustejšom zástupe.

„Buď v mojej blízkosti, Jacques Tri,“ volá Defarge, „a vy Jacgues Jedno a Dve sa odlúčte a staňte si na čelo toľkých vlastencov, koľkých len sohnať môžete. Kde je moja žena?“ „Eh tu som,“ vetila pokojne Madame, ako obyčajne, ale dnes neplietla. Jej rázna pravica miesto obvyklých mierumilovných ihlíc trímala sekeru, za opaskom mala pištoľ a ukrutný nôž.

„Kam ideš, žena moja?“

„Idem,“ riekla, „predbežne s tebou. Čoskoro ma uvidíš na čele žien.“

„Napred tedy!“ zvolal Defarge prenikavým hlasom. „Vlastenci a priatelia, sme hotoví! K Bastille!“

S výkrikom, ktorý znel akoby všetky hrdlá Francie boly revaly toto nenávidené slovo, vzdmelo sa to živé more, vlna stíhala vlnu, priehlbeň sledovala priehlbeň a zaplavila tento bod mesta. Zahučal poplašný zvon, zarachotily bubny, more zúrilo a hrmelo na novom brehu a započal sa útok.

Hlboký jarok, spadací most, masívne kamenné múry, osem mohutných veží, delá, pušky, oheň a dym. Zaujali jedon spadací most! „Pracujte, kamaráti, všetci pracujte! Pracuj, Jacques Jedno, Jacques Dve, Jacques Jedon Tisíc, Jacques Dve Tisíc, Jacques Päť a Dvadsať Tisíc; v mene všetkých anjelov alebo diablov — ako sa vám páči — pracujete?“ Tak volal krčmár Defarge, verne stojac pri dele, ktoré sa už dávno rozžeravilo.

„Za mnou ženy!“ zvolala madame Defargeová. „Keď zaujmú pevnosť, my budeme vedieť práve tak dobre vraždiť ako mužskí!“ A ženy ju obklopily s krvelačnými výkrikmi, rozličným spôsobom ozbrojené, ale jednako ozbrojené hladom a túžbou pomsty.

Delá, pušky, oheň a dym; ale ešte je tu hlboký jarok, posledný spadací most, massívne kamenné múry a osem mohutných veží. Medzi revúcou morskou záplavou vyskytujú sa prvé prekážky, zapríčiňujú ich prví ranení. Blýskavé zbrane, blkajúce pochodne, na vozoch sa pariaca vlhká slama, tvrdá práca v každom smere na súsedných barikádach, revanie, výstrely, kliatby, bezhraničná chrabrosť, hrmenie diel, rachot pušiek a divoký hukot živého mora; ale ešte vždy je tu ten hlboký jarok, posledný spadací most, massívne kamenné steny a osem mohutných veží a Defarge ešte vždy stojí pri kanóne, ktorý sa od štyrhodinovej práce dvojnásobne rozžhavil.

Biela zástava na temeni pevnosti a vyjednávanie — sotva ju zbadať v zúrivej búrke, v ktorej nemožno nič počuť — more sa dvíha do nesmiernej výšky a nesie krčmára Defargea, cez spustený spadací most, popri massívnych vonkajších kamenných hradbách, do prostriedku osem mohutných veží!

Tak neodolateľná bola sila toho oceánu, ktorý ho niesol napred, že nemohol vydýchnuť ani obrátiť hlavu, ako by sa bol boril s vírom Južného mora, kým len v zovňajšom dvore Bastilly pristal na zemi. Tu sa prebojoval na výklenok jednoho rohu, aby sa rozhľadel. Pri ňom stál Jacques Tri; Madame Defargovú s nožom v ruke videl v čele ženských na priestranstve, ktoré sa stlalo pred ním. Všade tumult, šialená radosť, ohlušujúca maniacka divokosť, a predsa bláznivá nemohra.

„Väzňov!“

„Soznamy!“

„Tajné celly!“

„Mučiace nástroje!“

„Väzňov!“

Zpomedzi týchto a tisíc iných výkrikov najčastejšie a najsrozumiteľnejšie sa ozýval výkrik: „Väzňov!“ v tom mori, ktoré sa vrútilo dnuká, v tých, sťa čas buďto priestor nesmiernych zástupoch. Keď sa prvé vlny prevalily, smetúc strážnikov, ktorým sa vyhrážali smrťou, ak neotvoria aj tie najskrytejšie kúty, Defarge položil svoju mohutnú ruku na prsia jednoho žalárnika — bielovlasého starca, ktorý mal v rukách blčiacu pochodeň — odlúčil ho od ostatných a postavil ho medzi seba a stenu.

„Ukáž mi severnú vežu!“ riekol Defarge. „Rýchlo!“

„Zavediem vás ta spravedlivo,“ vetil mužský, „ak pôjdete so mnou. Ale tam niet nikoho!“

„Čo to znamená, Sto päť, Severná Veža?“ spýtal sa Defarge. „Rýchlo!“

„Čo to znamená, pane?“

„Znamená to väzňa a či väzenie? A či chceš, aby som ťa zahlušil?“

„Zabi ho,“ zaškrečal Jacques Tri, ktorý sa dostal do ich blízkosti.

„Pane, to je cella.“

„Ukáž mi ju!“

„Tak poďte tadiaľto.“

Jacques Tri, s tým chtivým výrazom na tvári, zrejme sa znechutil, že rozhovor sa obrátil v inom smere a niet výhľadu na krvipreliatie! Držal Defargea za rameno, ako tento držal žalárnika. Keď sa rozprávali, dali dovedna hlasy, ale aj takto sa ťažko rozumeli, tak hrozne zúril živý oceán, keď sa vrútil do pevnosti a zaplavil nádvoria, chodby a schodištia. Vonku a vôkol obliehal múry hlbokým dunením, zavše zavznel v povetrí aj ojedinelý radostný výkrik, sťa žblnkot vĺn.

Šli pod tmavými klenbami, kam nikdy nevnikol slnečný lúč, popri tajomných dverách tmavých kobiek a klecov, sostupujúc po schodoch, podobných tým, aké sú v hrobkách, potom zase stúpali po strmých kamenných a tehlových schodoch do hora, ktoré sa skôr podobaly vyschnutým vodopádom, ako schodom, ponáhľajúc sa Defarge, žalárnik a Jacques Tri, pevne si držiac ruky a ramená. Na začiatku, tu a tam narazili na vlny, ktoré preletely vedľa nich; ale keď prestali sostupovať a točitými schodmi snažili sa dostať do veže, zostali o samote. Tu uzavretý medzi hrubé múry pod klenbami, v pevnosti a okolo nej zúriacu búrku počuli len ako vzdialený hukot, akoby hukot, z ktorého vyviazli, bol zničil schopnosť ich sluchu.

Žalárnik zastal pri nízkych dverách, do škripiaceho zámku vsunul kľúč, pomaly otvoril dvere a keď všetci sohnúc sa vstúpili dnu, riekol:

„Sto päť, Severná veža!“

Vysoko v múre bol malý, hutnou mrežou opatrený oblok bez skla a mal pred sebou kamennú clonu, takže nebo bolo viditeľné len vtedy, keď sa človek hlboko sklonil. Bolo tam aj niekoľko stôp hlboké, ťažkou mrežou obohnané ohnisko; na ňom starý bledošedivý drevový popol; stolička, stôl a slamník; v jednej zo štyroch stien zahrdzavená železná karika.

„Posvieť tou pochodňou pomaly pozdĺž steny, aby som ju mohol preskúmať,“ riekol Defarge žalárnikovi.

Mužský poslúchol a Defarge pozoroval z blízkosti lúč svetla.

„Stoj! Hľadže, Jacques!“

„A. M!“ zaškriekol Jacques Tri, ako tak chtivo čítal.

„Alexander Manette,“ šepkal mu do ucha Defarge a prešiel po literách prstami, ktoré boly čierne od pušného prachu, „A tu napísal, ,biedny lekár‘; iste on vyryl do kameňa tento kalendár. Čo máš v ruke? Páčidlo? Daj ho sem. Defarge ešte vždy držal v ruke delový zapaľovač. Rýchlo vymenil tie dva predmety, obrátil sa ku spráchnivelému stolu a stoličke a roztrieskal ich niekoľko údermi na kusy.

„Posvieť mi vyššie!“ zvolal nahnevane na žalárnika. „Jacques, poprezeraj pečlive tie kusy a tu máš nôž,“ a hodil mu ho; „rozrež ten slamník a prekutaj slamu. A ty mi posvieť vyššie!“

Vrhnúc na žalárnika hrozivý pohľad, vyliezol na ohnisko a pozrel do komína, páčidlom bil na jeho strany a zviklal pred sebou železné mreže. Čoskoro spadla malta a vápno, odvrátil hlavu, aby mu neletely do tvári; potom rukou opatrne prekutal komín, starý, drevový popol a štyri pukliny, na ktoré nadabil železným náčiním, buďto ich vylámal.

„Nenašiel si nič medzi drevom, alebo v slame, Jacques?“

„Nie.“

„Poskladajme to na hŕbu, na prostriedok väzenia. Tak. Podpáľ to!“

Žalárnik podpálil malú hŕbu, ktorá vzbĺkla do výšky horúcim plamom. Nechali ju horeť, keď nízkymi klenutými dverami vykročili a vracali sa na nádvorie. Sostupovali a kým sa octli v hukote zúrivých vĺn, vrátil sa im sluch.

Vír jačal a vztekal sa, žiadajúc si Defargea. Saint Antoine hlasne volal svojho krčmára, aby on bol vodcom tej tlupy, ktorá striehla správcu, ktorý bránil Bastillu a strieľal do ľudu. Inak by neboli mohli správcu dopraviť na radnicu pred súd. Inak by správca bol mohol utiecť a krv ľudu (ktorá po mnohoročnej bezcennosti zrazu mala hodnotu) zostala nepomstená.

Medzi zástupom, ktorý jačal v náruživosti a vzteku, ktorý obkľučoval chmúrneho, do šedivého kabáta s červenými výložkami oblečeného starého dôstojníka, bola jediná pokojná postava, aj to bola ženská.

„Hľaďte, tu je môj muž!“ zvolala a ukázala na neho. „Hľaď, Defarge!“ Ženská stála nehybne v blízkosti starého, chmúrneho dôstojníka a zostala pri ňom bez pohnutia, keď ho Defarge s ostatnými vliekol uliciami; bez pohnutia zotrvala v jeho blízkosti, keď sa blížil k miestu určenia a niekto ho od chrbta udrel; bez pohnutia zotrvala pri ňom, keď dávno nashromaždeným dažďom padaly na neho údery; bola tesne pri ňom, keď klesnul mŕtvy, aby oživujúcemu zrazu položila nohu na hrdlo a svojím ukrutným nožom — ktorý mala dávno prichystaný — odrezala mu hlavu.

Zavítala hodina, keď Saint Antoine uskutočnil svoju desnú myšlienku, že ľudí vyťahoval na miesto lámp, aby ukázal, čím je a čo vie. Saint Antoineho krv zvrela a tiekla krv tyranov a panstva železnej ruky — stekala schodmi radnice, kde ležala mŕtvola správcu väzenia — stekala pod pätou pani Defargeovej, keď ju položila na mŕtvolu, aby ju mohla ľahšie sťať.

„Spustite lampu!“ volal Saint Antoine, keď sa krvilačne poobzeral, hľadajúc nový spôsob smrti; „nechže ho stráži jedon z jeho vojakov!“ Vojak tam visel na stráži a zúrivá záplava valila sa ďalej.

Hrozivé čierne more s navzájom sa ničiacimi protichodnými vlnami, ich hĺbku a silu ešte nepoznajú. To nemilosrdné more, ktoré je plné vášňou planúcich postáv, za pomstou volajúcich hlasov a tvárí, ich ťahy v peci súženia natoľko stuhly, že niet na nich stopy súcitu.

V oceáne tvárí, na ktorých sa živo odzrkadľoval každý divý a zúrivý výraz, boly dve skupiny — v každej skupine sedem tvárí, ktoré sa natoľko líšily od druhých, že to more zaujímavejších stroskotancov ešte neunášalo. Tváre sedem väzňov, ktorých búrka vyslobodila, rozrumiac ich hrobky, nosili vysoko nad hlavami; všetci boli zostrašení, zmätení, zadivení, ako by sa bol blížil deň posledného súdu a tí, ktorí sa okolo nich radovali, boly duše zatratených. Bolo tam ešte druhých sedem tvárí, týchto nosili ešte vo väčšej výške — tváre sedem mŕtvych — ich prižmúrené víčka, na polo viditeľné oči čakaly na súdny deň. Ich tváre boly bezcitné, výraz zdržanlivosti — nie zániku — tkvel na nich, akoby držali hroznú prestávku, aby zase pozvedli sklopené zraky a bezkrevnými perami svedčili: „Ty si to urobil!“

Sedem vyslobodených väzňov, sedem na oštepy nabodnutých krvavých hláv, kľúče osemmrežovej prekliatej pevnosti, niekoľko najdených listov, väzenské pamiatky už dávno zašlých čias, väzňov, ktorí už dávno umreli so zlomeným srdcom — toto a tomu podobné rozhlasovaly kroky Saint Autoinea po uliciach Paríža v polovici júla roku 1789. Nechže nebesá prekazia predstavy Lucie Darnayovej a držia od jej života vo vzdialenosti tieto kroky! Lebo sú divoké, šialené a nebezpečné; a po toľkých rokoch, keď sa pred Defargeovou vinárňou rozlial sud vína, nemožno ich tak ľahko obmyť, keď sa raz zafarbily na červeno.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.