Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 11. Dvojník

„Sydney,“ riekol Mr. Stryver, v tú istú noc, či nad ránom, svojmu šakalovi; „namiešaj si ešte pohár punču; mám ti niečo povedať.“

Sydney túto noc prekonal dvojitú prácu, predošlú noc tiež a noc pred touto tiež a celý rad nocí podobne; pred dlhými prázdninami súdu náležite precúdil Stryverove písomnosti. Zbavil Stryvera reštancií; všetko bolo v poriadku do novembra, keď s hmlami ovzdušia maly zavítať aj právnické hmly a priniesť do mlyna zase nové zrno.

Sydney napriek toľkým námahám nebol ani veselším ani triezvejším. Potreboval značné množstvo mokrých uterákov, aby sa pretrmácal cez noc; primerané množstvo vína predišlo uteráky a zdal sa byť veľmi utrmácaný, keď sňal svoj turban a hodil ho do umyváka, do ktorého ho v prestávkach predchádzajúcich šiestich hodín namáčal.

„Namiešaš si ešte pohár toho punču?“ riekol pohodlný Stryver, s rukami za pásom, rozvalený na diváni, zkade pozeral vôkol.

„Namiešam.“

„Tak, počúvaj! Chcem ti povedať niečo, čo ťa asi prekvapí a čo ťa snáď prinúti, aby si o mne myslel, že nie som taký schytralý, za akého ma obyčajne považuješ. Mám úmysel oženiť sa.“

„Vskutku?“

„Áno. A to nie k vôli grošom. Čo na to povieš?“

„Nie som tak naladený, aby som mohol veľa povedať. Kto je to?“

„Uhádni.“

„Poznám ju?“

„Uhádni.“

„Ráno o piatej sa mi veru nechce hádať, keď mi v hlave žihá a vrie modzog. Ak chceš, aby som hádal, musíš ma pozvať k obedu.“

„Dobre, poviem ti,“ riekol Stryver, sadajúc si pomaly. „Sydney, som nad tým zrovna cele zúfalý, ako ti to mám dať na vedomie, lebo ty si bezcitný pes.“

„A ty si taká,“ vetil Sydney, pilne miešajúc punč, „citlivá básnická duša.“

„Ale choď!“ riekol Stryver, smejúc sa pyšne, „napriek tomu, že nechcem byť dušou romance (úfam sa, že to ja lepšie viem), predsa som mládenec nežnejších citov, ako si ty.“

„Azda chceš povedať, že si šťastnejší.“

„Nie, to nechcem povedať. Ale myslím, že som oveľa — veľa —“

„Povedz, zdvorilejší, keď si už pri tom,“ pomáhal mu Carton.

„Dobre! Povedzme, že zdvorilejší. Môj náhľad je, že som mužom,“ riekol Stryver, vypínajúc sa pred priateľom, ktorý miešal punč, „ktorý sa o to viacej stará byť príjemným, ktorý sa viacej vynasnažuje byť príjemným, ktorý to v spoločnosti dám lepšie uhádne byť príjemným, ako ty.“

„Pokračuj,“ riekol Sydney Carton.

„Nie, prv ako budem pokračovať,“ riekol Stryver, vystatujúc sa, „chcem ti to povedať. Práve toľko si chodil k Manetteovcom ako ja, snáď viac ako ja. Zrovna som sa tam musel hanbiť pre tvoju nevrlosť! Mal si spôsoby tichého tvrdohlavého a obeseného psa, ja na môj dušu, hanbil som sa za teba, Sydney!“

„Musieť sa za niečo hanbiť na človeka s toľkou súdnou praxou, ako máš ty, to musí mať len blahodárny vliv,“ vetil Sydney, „mal by si mi byť za to vďačný.“

„Takto ma nestrasieš,“ vetil Stryver, zahrňujúc ho replikou; „nie, Sydney, povinnosť mi káže, aby som ti povedal — hovorím ti to do očí k tvojmu prospechu — že ty si v takej spoločnosti čertovsky zle naladený. Ty si nepríjemný spoločník.“

Sydney vypil pohár punču, ktorý si urobil a smial sa.

„Hľaď!“ riekol Stryver, vystrúc sa. „Ja nepotrebujem byť tak príjemným, ako ty, lebo v daných pomeroch som neodvislejší. Prečo to robím predsa?“

„Dosiaľ som nezbadal, že to robíš,“ hundral Carton.

„Robím to preto, lebo je to politika; nerobím to zásadne. A hľaďže. Dostanem sa napred.“

„Ale nedostaneš sa napred s vysvetľovaním svojich manželských úmyslov,“ vetil Carton nevšímavo. „Rád by som bol, keby si pri tom zostal. A ja — či to nepochopíš nikdy, že som nenapraviteľný?“

Spýtal sa ho to zdanlive s istou trpkosťou.

„Byť nenapraviteľným, to nie je tvojím povolaním,“ znela priateľova, nebárs uspokojujúca, odpoveď.

„Viem, že mojím povolaním nie je, aby som jestvoval,“ riekol Sydney Carton. „Kto je tá dáma?“

„Tak, ale nech sa ťa moje oznámenie nedotkne nepríjemne, Sydney,“ riekol Mr. Stryver, pripravujúc ho s chvastavou priateľskosťou k odhaleniu tajomstva, „lebo viem, že ani polovičku toho, čo povieš, nemieniš vážne; a ak aj, na tom nezáleží. Preto robím tento malý úvod, lebo si sa raz o tej mladej dáme zmienil pohrdlivým tónom.“

„Ja?“

„Isteže; a to v tejto chyži.“

Sydney Carton pozrel na svoj punč a pozrel na svojho priateľa; vypil punč a pozrel na svojho vľúdneho priateľa.

„Označil si tú mladú dámu za zlatovlasú bábiku. Tá mladá dáma je Miss Manetteová. Keby si bol v tomto smere býval trochu citlivým, alebo jemným šuhajom, Sydney, bol by som ti musel mať trocha za zle také označenie; ale nie si. Tebe celkom chybí tento cit; preto keď si pomyslím na ten výraz, nehnevám sa; ako by ma nemohla nahnevať mienka takého človeka o mojom obraze, ktorý sa do maliarstva nerozumie; lebo o mojej skladbe, kto nemá dobrého sluchu.“

Sydney Carton hľadiac na svojho priateľa, popíjal punč s veľkým chvatom, pohár za pohárom. „Teraz už vieš všetko, Syd,“ riekol Mr. Stryver. „Nehľadím na majetok: ona je okúzlujúce stvorenie a já som si umienil, že budem jednať dľa svojej chuti: v celku, myslím, že si môžem dovoliť, jednať dľa svojej chuti. Dostane v mojej osobe muža, ktorý je dosť zámožný, ktorý rýchlo stúpa do hora a koľkosi vyniká; pre ňu to bude znamenať kus šťastia, ale ona si to aj zaslúži. Čuduješ sa?“

Carton ešte vždy popíjajúc punč, odpovedal: „Prečo by som sa mal čudovať.“

„Schvaľuješ to?“

Carton stále popíjajúc punč, vetil: „Prečo by som to nemal schvaľovať.“

„Dobre!“ riekol jeho priateľ Stryver, „berieš to oveľa ľahšie, ako som si predstavoval a si proti mne menej zištný ako som si myslel, aspoň teraz vidíš, že ten tvoj starý spolužiak je mužský, ktorý má dosť pevnú vôľu. Áno, Sydney, už som sýty tohoto života, je príliš jednotvárny; cítim, že je to príjemné, keď má človek svoju domácnosť, v ktorej môže dlieť, ak mu dobre padne (ak nie, môže vystať) a cítim, že Miss Manetteová sa hodí do každých pomerov a mne získa len uznanie. Rozhodol som sa tedy. A teraz Sydney, starý chlapče, chcem s tebou prehovoriť niečo aj o tvojej budúcnosti. Vieš, že si na zlej ceste; vskutku na zlej ceste. Nepoznáš cenu peňazí, žiješ ľahkomyseľne a raz ťa povalí choroba a budeš chudobný; vskutku, mal by si sa starať o nejakú tú ošetrovateľku.“

Toto povedal s takým dobroprajným záujmom, že sa zdal byť dva razy tučnejším a štyri razy urážlivejším, ako bol naozaj.

„Teraz, dovoľ, aby som ti niečo odporúčal,“ pokračoval Stryver, „staraj sa o to. Ja som sa o vec staral svojím spôsobom; ty sa o to staraj svojím odchylným spôsobom. Ožeň sa. Zaopatri si niekoho, kto sa bude o teba starať. Nestaraj sa o to, že ťa ženská spoločnosť nebaví, že nemáš pre to smyslu a citu. Najdi si niekoho. Vyhľadaj si nejakú ctihodnú ženu s malým majetkom — nejakú domácu paniu, alebo prenajímateľku bytu — a vezmi si ju za ženu; zabezpeč sa takto proti dňom, v nich niet zaľúbenia. Tento spôsob sa hodí pre teba. Nuž, premýšľaj o tom, Sydney.“

„Budem o tom premýšľať,“ riekol Sydney. —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.