Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

Časť prvá. I

Na počiatku júla, za neobyčajnej horúčavy, podvečer, istý mladík vyšiel zo svojej komôrky, ktorú najímal u hoferov v S-kej uličke, na ulicu, a pomaly, akoby sa nevedel rozhodnúť, odobral sa k -skému mostu.

Šťastlivo vyhnul stretnutiu so svojou domácou paňou na schodoch. Komôrka jeho bola pod samou strechou vysokého päťposchodového domu a ponášala sa skôr na skriňu než na byt. Domáca, u ktorej on najímal túto komôrku s obedom a obsluhou, bývala o jedny schody nižšie v oddieľnom byte; každý raz, keď vychádzal na ulicu, musel prechádzať mimo jej kuchyne, skoro vždy dokorán na schody otvorenej. A každý raz mladík, idúc mimo, cítil akýsi chorobný a bojazlivý pocit, ktorého sa stydel a od ktorého mraštil čelo. On bol u domácej veľmi zadĺžený a bál sa s ňou stretať.

Nie azda preto, že by bol vôbec bojazlivý, ba práve naopak; no od nejakých čias bol v podráždenom a napiatom stave, ponášajúcom sa na hypochondriu. On sa tak uzavrel do seba, takým samotárom sa stal, že sa bál vôbec každého stretnutia, nie len stretnutia s domácou. On bol chudobou skoro zadlávený, no aj toto utisnuté položenie prestalo ho v posledné časy obťažovať. Vezdajšími vecami svojimi prestal a nechcel sa zaujímať. Nijakej domácej vlastne sa nebál, čoby tam čokoľvek zamýšľala proti nemu. Ale zastavovať sa na schodoch, počúvať všelijaký nesmysel o všetkých týchto každodenných malichernostiach, do ktorých sa nestará, všetko to naliehanie na zaplatenie, všetky vyhrážky, žaloby, a pri tom sám vykrúcaj sa, ospravedlňuj sa, lži, — nie, už radšej prekĺznuť nejako ako kočka po schodoch a ufujazdiť, aby ťa nikto nevidel.

Tento raz ale strach pred stretnutím so svojou veriteľkou aj jeho samého prekvapil, keď vyšiel na ulicu.

„Na jaké veci sa chcem odvážiť, a v ten istý čas akých daromníc sa bojím!“ pomyslel si s podivným úsmevom. „Hm… ano… všetko je v rukách človeka, a preca všetko prepúšťa mimo seba len z puhej hlúposti… to je už axioma. Zaujímavé je, čoho sa ľudia najviac boja? Nového kroku, nového vlastného slova sa oni najviac boja… Ale ostatne ja priveľa táram. Preto aj nič nerobím, že táram. Možno azda aj tak povedať: preto táram, že nič nerobím. To som sa ja tento posledný mesiac naučil tárať, ležiac celé dni a noci v svojom brlohu a rozmýšľajúc… o kráľovi Habakukovi. — Prečože vlastne teraz idem? Či som azda spôsobný k tomuto? Či je to seriózne? Docela to nie je seriózna vec. Tak k vôli fantázii zabávam sa; hračky! Veru áno, azda len hračky!“

Na ulici bola strašná horúčava, a k tomu dusnota, tlačenica, vápno, lešenie, tehly, prach a ten zvláštny, letný zápach, tak známy každému Petrohradčanovi, čo nemá prostriedkov najať si dáču,[1] všetko toto razom nepríjemne potriaslo aj bez toho už rozladené nervy šuhajove. A neznesiteľný smrad z pálenečných krčiem, ktorých v tejto časti mesta je zvlášte veľa, aj opilci, čo sa vyskytovali každú chvíľu, hoci bol všedný deň, dovršovali odporný a smutný kolorit obrazu. Pocit najhlbšieho zhnusenia ukázal sa na chvíľku v jemných ťahoch tvári mladíka. Sluší podotknúť, že bol veľmi pekný, s krásnymi tmavými očami, tmavorusý, postavy viac než prostrednej, štihlý. No skoro on vpadol v akúsi hlbokú zádumčivosť, v akýsi polosen, i šiel potom, nepozorujúc, čo bolo okolo neho, ba ani neželajúc to pozorovať. Len kedy tedy mrmlal čosi pre seba, majúc návyk k monologom, k čomu sa bol pred chvíľou sám priznal. V túto minútu on i sám nahliadal, že myšlienky jeho chvíľami sa pletú a že je veľmi slabý: už druhý deň skoro nič nejedol.

Bol tak mizerne odetý, že iný, hoci navyklý k tomu človek, hanbil by sa vo dne vychodiť v takých handrách na ulicu. Ostatne štvrť mesta to bola taká, že mizerným oblekom tu ťažko niekoho udivíš. Blízkosť Senného námestia a nadovšetko cechové a remeselnícke obyvateľstvo, skopené v týchto stredných petrohradských uliciach a uličkách, pestrily inokedy všeobecnú panorámu takými ľuďmi, že bolo by podivné aj diviť sa pri stretnutí s inou podobnou figúrou. No v duši mladíkovej nakopilo sa už toľko zlobného opovrženia, že, nehľadiac na všetku svoju niekedy mladistvú delikátnosť, on ani najmenej nehanbil sa na ulici za svoje handry. Ale ináč to bolo, keď sa stretol so známymi alebo niekdajšími kamarátmi, ktorým sa vôbec nerád na oči ukazoval… A medzitým, keď akýsi opilec, ktorého nevedno prečo a kam viezli vtedy po ulici na ohromnom voze, zapriahnutom koniskom, čo vozieva ťarchy, zakričal na neho, idúc mimo: „Ej, ty, nemecký klobučnik!“ a zareval z plného hrdla, ukazujúc na neho rukou, — mladík naraz sa zastavil a krčovito schvatil svoj klobúk. Klobúk tento bol vysoký, okruhlý, zimmermannovský,[2] ale celkom už obnosený, hrdzavej farby, deravý, zašpinený, bez striešky a najneforemnejším uhlom zahnutý na stranu. Ale nezmocnil sa ho styd, lež celkom iný pocit, podobný skoro ľaknutiu.

„Veď som to aj vedel!“ mrmlal znepokojený, „tak som aj myslel! To je najohavnejšie! Takáto nejaká hlúposť, nejaká neslušná maličkosť môže pokaziť celý zámysel! Áno, veľmi nápadný je to klobúk… Smiešny, a preto nápadný… K mojim handrám rozhodne patri čapica, hoďas by nejaký starý osúch, ale nie táto potvora. Nikto takých nenosí, za verstu[3] ho spozorujú, zapamätajú… hlavné zapamätujú si, a to i bude dôkaz proti tebe. Tu treba byť ako len možné najmenej nápadným… Maličkosti, maličkosti, a sú hlavné!… A tieto malichernosti práve vždycky maria všetko…“

Ísť nemusel dlho; áno, on vedel, koľko je krokov od vrát jeho domu: rovno sedemsto tricať. Akosi raz ich porátal, keď si začal robiť plány. Vtedy ešte ani sám neveril prízračným svojim myšlienkam, ale bol len podráždený ich škaredou, lež svodnou opovážlivosťou. Ale teraz, keď už mesiac minul, začal pozerať na vec ináče, i nehľadiac na všetky rozdražujúce svoje monology o vlastnej slabosti a nerozhodnosti, „ohavné“ blúznenie svoje nevdojak pokladal už za úmysel, za podnik, hoci vždy ešte sám sebe neveril. Áno, on ide teraz robiť próbu svojho úmyslu a s každým krokom rozčulenie jeho rástlo vždy silnejšie a silnejšie.

S zamieraním srdca a s nervóznym trasením podišiel k ohromnému domu, vychádzajúcemu jednou stenou ku kanálu a druhou do -skej ulice. Tento dom celý pozostával z malých bytov a obývaný bol všelijakými priemyselníkmi, krajčírmi, zámočníkmi, kuchárkami, rozličnými Nemci, dievkami, žijúcimi pre seba, drobným úradníctvom atď. Vchádzajúci a vychádzajúci len sa tak mihotali pod oboma vrátami a na oboch dvoroch domu. Slúžili tu traja alebo štyria dvorníci.[4] Mladík bol veľmi spokojný, že nestretol nikoho z nich a nepozorovane sa prešmykol hneď z vrát na pravo na schody. Schody boly tmavé a úzke — „zadné“, ale on všetko to už vedel a dôkladne preskúmal; všetko toto okolie sa mu páčilo: v takej temnote aj zvedavý pohľad nebol nebezpečný.

„Keď sa ja už v túto chvíľu tak bojím, čože by bolo, keby i skutočne nejako došlo do samej veci?“… pomyslel si nevdojak, idúc do štvrtého poschodia. Tu mu zatarasili cestu vyslúžilí vojaci-nosičia, čo vynášali z istého bytu nábytok. On vedel už prv, že v tomto byte býval akýsi ženatý Nemec, úradník: „teda tento Nemec sa teraz sťahuje, nuž takým spôsobom v štvrtom poschodí na týchto schodoch zostane na nejaký čas len staruchin byt obývaný. To je dobré… na každý prípad…“ pomyslel si zas a zazvonil do staruchinho bytu. Zvonček zaštrkotal slabo, ako by bol zhotovený z plechu, a nie z medi. V podobných malých bytoch takých domov sú skoro všade také zvončeky. Už zabudol, aký má hlas tento zvonček, a teraz tento zvláštny zvuk akoby mu naraz napomenul a jasno predstavil čosi… Až sa zatriasol; už veľmi zoslábly jeho nervy tento raz. O chvíľu sa dvere trochu otvorily, ale len na nepatrnú škáru: obyvateľka pozerala cez túto škáru, kto prišiel; pozerala s javnou nedôverou a bolo videť len jej oči, blyskajúce v temnote. Lež, uvidiac na schodoch veľa ľudí, dodala si odvahy a otvorila celkom. Mladík vstúpil cez prah do tmavej predsiene, v ktorej za priehradou bola maličká kuchyňa. Starucha stála pred ním mlčky a tázavo naň hľadela. Bola to malého rastu, suchá staruška, asi šesdesiatročná, s bystrými a zlými očkami, s maličkým ostrým nosom, prostovlasá. Belavé, trochu pošedivelé jej vlasy boly silno namazané olejom. Na jej tenkom a dlhom krku, ponášajúcom sa na kuraciu nôžku, bola navitá akási flanelová handrička a na pleciach, hoci bolo horko, hompálala sa rozdrápaná požĺtnutá kožušinová kacabajka. Staruška ustavične kašlala a stonala. Akiste pozrel na ňu mladík nejakým zvláštnym pohľadom, lebo v jej očiach pojavila sa naraz predošlá nedôvera.

— Raskoľnikov, študent, bol som u vás pred mesiacom, — ponáhľal sa mladík zamrmlať s poklonou, lebo mu prišlo na um, že treba byť prívetivejším.

— Pamätám, báťuška, veľmi dobre pamätám, že ste boli, — zreteľne a s dôrazom povedala staruška, nespúšťajúc, ako predtým, tázavých svojich očú s jeho obličaja.

— Nuž vidíte… zasa som tu s takou vecou… — pokračoval Raskoľnikov trochu zarazený, diviac sa nedôverčivosti staruchinej.

„Ostatne, ona je azda vždycky taká, ale ja som to vtedy nespozoroval,“ pomyslel si s nepríjemným pocitom.

Starucha mlčala, akoby váhala, potom odstúpila na stranu a ukazujúc na dvere izby, povedala, púšťajúc hosťa napred:

— Vojdite, báťuška.

Neveliká izba, do ktorej vošiel mladík, s žltými tapétmi, pelargoniami a mušelínovými záclonami na oknách bola v túto chvíľu jasne osvetlená zapadajúcim slnkom. „Nuž aj vtedy bude takto slnko svietiť…“ akoby neočakávane mihlo v mysli Raskoľnikovej a bystrým pohľadom ozrel sa po všetkom v izbe, aby dľa možnosti preskúmal a zapämatoval si polohu. No v izbe nebolo nič zvláštneho. Náradie, všetko veľmi staré a zo žltého dreva, pozostávalo z divána s ohromným vyhnutým dreveným operadlom, okruhlého stola oválnej formy pred divánom, toaletného stolíka so zrkadielcom v uhle, stoličiek pri stene a dvoch alebo troch grošových obrázkov v žltých rámoch, vyobrazujúcich nemecké paničky s vtákmi v rukách — to je všetko náradie. V kúte pred nevelikým sv. obrazom horela lampička. Všetko bolo veľmi čisté: náradie a podlaha boly vydrhnuté, len sa tak blyšťaly; všetko sa svietilo. „To je Elizavetina robota,“ pomyslel si mladík. Ani prášku nebolo možné spozorovať v celom byte. „To u zlých a starých vdôv býva taká čistota,“ pokračoval pre seba Raskoľnikov a zo zvedavosti pozrel na záclonu z tenkého bavlneného plátna pred dvermi do druhej malej izby, kde stála staruškina posteľ a komód,[5] a kam sa ešte ani raz nepodíval. Celý byt pozostával z týchto dvoch izieb.

— Čo sa vám bude páčiť? — prísne sa opýtala staruška, vchádzajúc do izby a zostanúc stáť ako predtým pred ním, aby mu mohla hľadeť priamo do obličaja.

— Do zálohu som priniesol, podívajte sa! — A vytiahol z vačku staré, ploské, strieborné hodinky. Na zadnom veku ich bol vyobrazený globus. Retiazka bola oceľová.

— Ale veď i predošlému zálohu vypršala lehota. Už predvčerom minul mesiac.

— Zaplatím vám úroky ešte za mesiac; pozhovte.

— Na to je moja dobrá voľa, báťuška, či počkať, alebo vašu vec hneď predať.

— Či veľa dáte na hodinky, Alena Ivanovna?

— Ale s darebnicami prichádzaš, báťuška, skoro nič to nestojí. Za prstienok predošlý raz som dala dve bankovky a u zlatníka ho kúpiš za pol druha rubľa.

— Štyri ruble dajte, vykúpim ich, sú otcovské. Nezadlho dostanem peniaze.

— Pol druha rubľa a úroky napred, ak sa vám páči.

— Pol druha rubľa! — skričal mladík.

— Ako sa vám bude páčiť. — A starucha podala mu nazpäť hodinky. Mladík ich vzal a tak sa rozpajedil, že chcel už odísť; ale hneď sa spamätal, keď spomenul, že ísť viac nemá kam a že prišiel ešte pre niečo iného.

— Nuž dajte! povedal hrubo.

Starucha siahla do vačku za kľúčom a išla do druhej izby za záclonou. Mladík zostal sám v izbe a zvedavo načúval a kombinoval. Bolo počuť, ako otvorila komód. „Akiste vrchný priečinok,“ predstavoval si. „Kľúče, tedy, nosí v pravom vačku… Všetky v jednom sväzkom na oceľovom kruhu… A jeden kľúč je tam tri razy väčší než ostatné, zubčatý, pravda nie od komóda… Je tedy ešte nejaká truhlica alebo schránka… Toto je veru zaujímavé. Truhlice majú všetky takéto kľúče… Ale ostatne aké je to všetko hnusné…“

Starucha sa vrátila.

— Nuž takto, báťuška: ak budeme rátať po desiati kopejok z rubľa za mesiac, tedy za pol druha rubľa máte zaplatiť pätnásť kopejok za mesiac napred. A za dva predošlé ruble musíte ešte zaplatiť podľa tohoto počtu napred dvacať kopejok. Všetkého dovedna tedy tricať päť kopejok. Máte tedy dostať teraz za svoje hodinky rubľ pätnásť kopejok. Tu ich máte.

— Ako! Teda už teraz len rubľ pätnásť kopejok!

— Veru tak.

Mladík sa nehádal a vzal peniaze. On hľadel na staruchu a neponáhľal sa s odchodom, akoby sa mu chcelo ešte niečo povedať alebo urobiť, ale sťa by nevedel, čo vlastne…

— Ja vám, Alena Ivanovna, v tieto dni ešte jednu vec prinesem… striebornú… peknú… cigaretnicu…[6] len čo ju dostanem od priateľa nazpäť…

— Nu, potom aj pohovoríme, báťuška.

— S Bohom zostávajte… Čože vy ustavične sami doma sedíte, sestričky vašej nieto? — opýtal sa ako len možné nenútene, vychodiac do predsiene.

— A čo vám je, báťuška, do nej?

— Ale nič zvláštneho. Tak som sa len opýtal. A vy už hneď… S Bohom zostávajte, Alena Ivanovna!

Raskoľnikov vyšiel celkom rozčulený a rozčulenie toto sa ustavične viac a viac zväčšovalo. Sostupujúc po schodoch, niekoľko ráz sa zastavoval, ako by bol niečím neočakávane prekvapený. A konečne, už na ulici, vykríkol:

„O Bože! Aké je to všetko hnusné! Či naozaj, či ja naozaj… nie, to nemôže byť, to je nesmysel!“ dodal rozhodne. „Či naozaj taký úžas mohol mi prijsť do hlavy? Na jakú špinu je ale spôsobné moje srdce! A čo je hlavné: je to špinavé, ohavné, ošklivé, ošklivé! A ja celý mesiac…“

Ale nemohol prejaviť ani slovami ani výkrikmi svojho rozčulenia. Pocit nekonečného odporu, ktorý začal dáviť a mučiť jeho srdce ešte vtedy, keď šiel k staruche dostihol teraz takého rozmeru a tak zreteľne sa vyjasnil, že nevedel, kam sa podeť v duševnej svojej skľúčenosti. On šiel po chodníku ako opitý, nepozorujúc na mimoidúcich a vrážajúc do nich; spamätal sa až v nasledujúcej ulici. Ohliadol sa dokola a spozoroval, že stojí pred výčapom, do ktorého vchod bol po schodoch dolu v podzemné poschodie. Z dverí práve vtedy vychodili dvaja opití a podporujúc sa vzájomne a nadávajúc si, vystupovali na ulicu. Raskoľnikov dlho sa nerozmýšľal a spustil sa dolu. Nikdy dosiaľ nechodil on do takej krčmy, ale teraz hlava sa mu krúžila a k tomu ho mučil páliaci smäd. Zachcelo sa mu vypiť studeného piva tým viac, že neočakávanú svoju slabosť on pripisoval tomu, že bol hladný. Usalašil sa v tmavom a špinavom kúte, za liepkým stolíkom, rozkázal si piva a s dychtivosťou vypil prvý pohár. Hneď všetko odľahlo a myšlienky sa vyjasnily. „Všetko to je daromnica,“ povedal s citom nádeje, „nebolo tu čím sa znepokojovať! Holá fyzická ochablosť! Nejaký pohárik piva a kúsok sucháru — a tu sa ti mihom otužuje rozum, vyjasňuje myseľ, upevňuje úmysel! Fuj, aká je to všetko ničota!…“ No nehľadiac na to, že si tak opovržlivo odpľul, hľadel už veselo, ako by sa neočakávane zbavil nejakého úžasného bremena, a priateľsky obzeral prítomných. Ale aj v túto minútu on mal hoci i vzdialené tušenie, že všetka táto náklonnosť k lepšiemu bola tiež chorobná.

V krčme v tú chvíľu zostalo málo ľudí. Krome tých dvoch opitých, ktorých stretol na schodoch, hneď za nimi odrazu odišla celá hŕba, asi päť ľudí s akousi dievkou a harmonikou. Keď odišli, bolo ticho a priestorne. Zostal akýsi opitý, ale nie veľmi, sedel pri pive, na pohľad mešťan; potom súdruh jeho, tlstý, ohromný, v sibírke,[7] so šedivou bradou, veľmi opitý; zadriemal na lavici a kedy tedy naraz akoby zo sna začal lúskať paľcami, rozostrúc ruky v rozličné strany, alebo potrhávať vrchnou časťou tela, nevstávajúc z lavice, pri čom nôtil si akúsi hlúposť, usilujúc sa spomenúť verše, na pr.:

Celý rok ženu láskal, ce-lý rok že-nu lá-skal…

Alebo zas zrazu, keď sa prebudil:

Po Podjačeskej išiel svoju predošlú našiel…

Ale nikto nechcel zúčastniť sa na jeho šťastí, ba ten mlčanlivý súsed pozeral na všetky tieto výbuchy až nepriateľsky a s nedôverou. Bol tu ešte jeden človek, na pohľad ako by sa ponášal na bývalého úradníka. Sedel osobite pred svojou nádobkou, kedy tedy si odpil a díval sa okolo. On bol tiež čímsi rozčulený.



[1] letný byt vo väčšej-menšej vzdialenosti od mesta; vila

[2] t. j. z Zimmermannovej fabriky v Petrohrade

[3] versta = 1066 metrov

[4] Dvorník — podomok, čes. domovník

[5] skriňa na bielizeň

[6] škatulku na cigarety

[7] dlhý kaftan




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.