Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

II

„A čo, jestli už prehliadka bola? Čo, jestli ich práve u seba najdem?“

Ale tu je jeho izba. Nič a nikto; nikoho tam nebolo. Ba ani Nastázia sa ničoho nedotkla. Ale Pane Bože! Jako mohol nechať nedávno všetky tieto veci v tejto diere?

Skočil do kúta, siahol rukou pod tapety a začal vyťahovať veci a pchať ich do vačkov. Všetkého bolo osem kusov; dve malé škatuľky s naušnicami alebo s niečím takým, — dobre sa nepodíval: — potom štyri neveľké safianové futrále. Jedna retiazka bola priamo zabalená do novinového papieru. Ešte čosi v novinovom papieri, zdá sa, že rád…

Nastrkal všetko do rozličných vačkov, do svrchníka a do pravého vačku nohavíc, ktorý zostal celý, snažiac sa, aby to bolo najmenej nápadné. Meštek vzal tiež spolu s vecami. Potom vyšiel z izby, a tento raz ju nechal dokorán otvorenú.

Šiel rýchle a pevne, hoci cítil, že je všetok dolámaný, ale povedomie ho neopúšťalo. Bál sa prenasledovania, bál sa, že o pol hodiny, o štvrť hodiny azda už bude vydané nariadenie, aby sliedili za ním; bolo tedy treba hneď a hneď, zavčasu skryť sledy. Bolo to treba vykonať, dokiaľ ešte zbývalo aspoň trochu síl a aspoň nejaká rozvaha… Kdeže ísť?

To už bolo dávno rozhodnuté: „hodiť všetko do kanálu, nezostane nijakých sledov a všetkému bude koniec“. Tak rozhodol ešte v noci, keď fantazoval, v tie chvíle keď, ako pamätal, niekoľko ráz soberal sa vstať a ísť: „čo najskôr, čo najskôr a všetko vyhodiť.“ Ale vyšlo na javo, že vyhodiť je veľmi obťažné.

Túlal sa po nábreží Jekaterininského kanálu už asi pol hodiny a hádam aj viac, pozeral na schody ku kanálu, kde boly. Ale nebolo možné ani pomysleť vykonať zámer: buď stály pri samých schodoch a na nich práčky, čo praly bielizeň, alebo tu boly priviazané lodky a všade sa ľudia len tak hemžia, a odvšelikiaľ s nábrežia, so všetkých strán možno videť, spozorovať: je to podozrivé, že človek schválne sostúpil, zastavil sa a čosi do vody hádže. A čo, keď futrále sa nepotopia, ale budú plávať? Veru by to bolo tak. A každý by uvidel. I bez toho už všetci len sa tak dívajú, pri stretnutí obzerajú, jako by sa len o neho starali. — „Prečo to, alebo sa mi to vari len zdá,“ pomyslel si.

Konečne mu prišlo na myseľ, či by nebolo lepšie ísť niekam na Nevu? Tam i ľudí je menej, a nebude to tak nápadné, bude to pohodlnejšie, a hlavné, — od tunajších miest ďalej. I podivil sa naraz: ako sa to stalo, že sa on celú pol hodinu potuloval v úzkosti a nepokoji a v nebezpečných miestach, a toho nemohol prv vymysleť. A len preto celú pol hodinu zmrhal na nerozumnú vec, že už tak raz vo sne, vo fantazovaní bolo rozhodnuté! Začínal byť veľmi roztržitý a zábudlivý, a vedel to. Bolo rozhodne treba ponáhľať sa!

Šiel k Neve po N-om prospekte: ale po ceste naraz napadla mu ešte jedna myšlienka! „Prečo na Nevu? Prečo do vody? Či by nebolo lepšie ísť niekam veľmi ďaleko, opäť hoci na Ostrovy, a tam niekde na osamelom mieste, v lese, pod stromom, — zahrabať všetko a strom hádam aj poznamenať!“ A hoci cítil, že nemôže v túto chvíľu všetko jasne a zdravo rozvážiť, ale myšlienka zdala sa mu neomylnou.

Ale ani na Ostrovy nebolo mu súdené sa dostať, a stalo sa iné: keď vyšiel s V-ského prospektu na námestie, naraz uvidel naľavo vchod do dvora, obstaveného docela hluchými stenami. S pravej strany hneď za vrátami, ďaleko do dvora, ťahala sa hluchá, neobielená stena súsedného štvorposchodového domu. Z ľava, paralelne s hluchou stenou a tiež hneď od vrát, šiel drevený plot asi na dvacať krokov do hĺbky dvora a potom sa už zahýbal naľavo. Bolo to hluché ohradené miesto, kde ležaly jakési stavebné materialy. Ďalej v hĺbke dvora, vyčnieval za plotom roh nízkej, začadenej kôlne, akiste časti nejakej dielne. Bol tu istotne nejaký závod kolársky alebo zámočnícky, alebo niečo toho druhu; všade skoro od samých vrát černelo sa veľa uhoľného prachu. „Tu by sa to mohlo niekde odhodiť a odísť!“ pomyslel si naraz. Nespozorujúc nikoho vo dvore, prešiel pod vráta a uvidel hneď neďaleko od vrát priložený k plotu žľab (jaký často robia v takých domoch, kde je veľa fabričných robotníkov, sluhov, kočišov atď.) a nad žľabom priamo na plote, napísaný bol obyčajný v takých okolnostiach vtip: „Tu je zakázané zastavovať sa.“ To je už tedy aj tým dobré, že nemôže byť nijakého podozrenia, že zašiel a zastavil sa. „Tu všetko odrazu niekde shodiť na hromadu a odísť!“

Ozrel sa ešte raz, strčil už ruku do vačku, keď naraz pod samou stenou medzi vrátami a žľabom zbadal veľký neotesaný kameň, ktorý mohol vážiť asi pol druha puda[15] a priliehal priamo ku kamennej uličnej stene. Za touto stenou bola ulica, dláždený chodník, bolo počuť jako chodili po ňom mimoidúci, ktorých je tu vždycky dosť; ale za vrátami ho nikto nemohol videť, leda keby zašiel niekto s ulice, čo sa ostatne ľahko mohlo stať, preto bolo treba ponáhlať sa.

Nahnul sa ku kameňu, chytil vrch jeho oboma rukama, sobral všetky sily a prevalil ho. Pod kameňom bola neveliká priehlbina, do nej hneď začal hádzať všetko z vačkov. Meštek sa dostal na samý vrch, a preca v priehlbine zostávalo ešte miesto. Potom znova chytil kameň, jedným obratom prevrátil ho na predošlú stranu a prišiel práve na staré svoje miesto, azda len trochu, o poznanie zdal sa vyšším. Nič nebolo zbadať.

Potom vyšiel a išiel smerom k námestiu. Opäť silná, ledva znesiteľná radosť, jako nedávno v kancelárii sa ho na chvíľu zmocnila. „Sledy sú zametené! Komuže, komu môže prísť do hlavy hľadať pod týmto kameňom? A azda je tu z tých čias, ako dom postavili a ešte práve tak dlho si poleží. A keby aj našli, ktože si pomyslí na mňa? Všetko je skončené! Nieto dôkazov!“ a zasmial sa. Áno, pamätal sa potom, že sa zasmial nervóznym, tichým, dlhým smiechom a smial sa ustavične, celý čas, čo šiel po námestí. Ale keď prišel na K-ský buľvár, kde predvčerom stretol to dievča, smiech ho naraz prešiel. Iné myšlienky votrely sa mu do hlavy. Naraz sa mu zdalo, že mu teraz veľmi odporne bude ísť mimo tej lavičky, na ktorej vtedy, keď dievča odišlo, sedel a rozmýšľal, a tiež veľmi ťažko bude stretnúť sa opäť s tým fuzáčom, ktorému vtedy dal dvacať kopejok: „Parom ho ber!“

Šiel pozerajúc okolo roztržito a zlobne. Všetky jeho myšlienky krúžily sa teraz okolo jedného jakéhosi hlavného bodu, a sám cítil, že je to skutočne taký hlavný bod a že teraz, práve teraz zostal sám a sám s tým hlavným bodom, — a že je to ešte aj prvý raz po týchto dvoch mesiacoch.

„Ale, aby to všetko Parom vzal!“ pomyslel si naraz v záchvate nevyčerpateľnej zloby. „Nu, začalo sa, tak sa začalo, Parom ber aj ten nový život! Aké je to Pane Bože hlúpe!… Koľko som ja nalhal a narobil podlostí dnes! Jako mrzko som lichotil najmizernejšiemu Ilijovi Petrovičovi a jako som s ním zahrával! Ale, ostatne, aj toto je hlúposť! Napľuť na nich všetkých, aj na to, že som lichotil a zahrával! Zcela to nie je to! Zcela nie to!“

Naraz sa zastavil; nová, celkom neočakávaná a neobyčajne prostá otázka odrazu ho vyviedla z rovnováhy a trpko ho prekvapila:

„Jestliže skutočne všetko to bolo vykonané povedome, a nie jako to robia hlupáci; jestli si mal určitý a pevný cieľ, akože sa mohlo stať, že si dosiaľ ani len nepozrel do mešteka a nevieš, čo sa ti dostalo, prečo si prijal všetky muky a povedome sa odhodlal na takú podlú, hnusnú, nízku vec? Veď si ho chcel práve do vody hodiť, meštek totiž spolu so všetkými vecmi, ktoré si tiež ešte nevidel… Jakože je to?“

To je veru tak; všetko je tak. Vedel to ostatne aj prv, a nie je to pre neho nová otázka; aj vtedy v noci to vedel, keď bolo rozhodnuté bez všetkého váhania a námietok, tak jako sa to aj patrí, jako by ináčej ani byť nemohlo… Áno, všetko to vedel a ponímal: ba azda to bolo ešte včera rozhodnuté v tú chvíľu, keď sedel nad truhlicou a vyťahoval z nej futrále… Veru je to tak!…“

„To je preto, že som chorý,“ mračne rozhodol konečne, „sám som sa zmučil a strýznil, neviem, čo robím… Aj včera, aj predvčerom, aj celý tento čas som sa trýznil… Vyzdraviem a… nebudem sa trýzniť… A jak celkom nevyzdraviem? Pane Bože, jako ma to všetko domŕza!…“ Šiel, nezastavujúc sa. Ukrutne sa mu chcelo nejako rozplašiť ťažké myšlienky, ale nevedel, čo robiť, čo si počať. Jedon nový, nepremožiteľný cit sa ho zmocňoval viac a viac skoro s každou minútou: bol to akýsi nesmierny, skoro fyzický odpor ku všetkému, čo ho obklopovalo, úporný, zlobný, nenávistný. Odporní mu boli všetci, koho stretol — odporné boly ich obličaje, chôdza, pohyby. Priamo by napľul na niekoho, pokúsal by vari, keby ho bol niekto oslovil…

Zastavil sa naraz, keď vyšiel na nábrežie Malej Nevy, na Vasiljevskom ostrove vedľa mosta. „Tuto býva, v tomto dome,“ — pomyslel si: „Čože je to, azda som neprišiel sám k Razumichinovi! Opäť tá istá historia jako vtedy… Ale preca je to veľmi zaujímavé: sám som prišiel, alebo prosto šiel a sem som zašiel. Všetko jedno; povedal som… predvčerom… že k nemu po tom na druhý deň pôjdem; nu, čože, pôjdem tedy! Jako bych ani nemohol teraz zajsť…“

Vystúpil k Razumichinovi do piateho poschodia.

Razumichin bol doma, vo svojej izbietke, a v tej chvíli pracoval, písal a sám mu otvoril. Asi štyri mesiace tomu, čo sa nevideli. Razumichin sedel doma v svojom až na handry roztrhanom chalate, v pantofliach na bosú nohu, strapatý, neoholený, neumytý. Na obličaji jeho pojavilo sa podivenie.

— Čože to ty? — zakričal pozerajúc od hlavy do päty na vstúpivšieho kolegu; potom pomlčel a hvizdnul.

— Čože ti je už tak zle, veď si ty svojou eleganciou aj nás predčil, — dodal, hľadiac na handry Raskoľnikove. — Ale sadniže si, iste si ustal! A keď sa Raskoľnikov svalil na diván pokrytý voskovaným plátnom, ktorý bol ešte horší než jeho vlastný, Razumichin naraz spozoroval, že jeho hosť je chorý.

— Ale veď si ty vážne chorý, vieš to?

Razumichin začal ohmatávať jeho pulz. Raskoľnikov vytrhol ruku.

— Nie je treba, — povedal, — prišiel som… vieš čo, nemám hodín… chcel bych… ostatne, nepotrebujem vôbec hodín…

— Ale vieš čo? veď ty blúzniš! — poznamenal, uprene pozorujúc ho Razumichin.

— Nie, neblúznim… — Raskoľnikov vstal s divána. Keď vystupoval k Razumichinovi, nepomyslel na to, že sa s ním tedy musí sísť tvárou v tvár. Teraz ale v jeden mih dovtípil sa už z toho, čo skúsil, že v tejto chvíli najmenej je naklonený sísť sa tvárou v tvár s kýmkoľvek na celom svete. Všetka žlč sa v ňom vzbúrila. Div sa nezadusil od zlosti na samého seba, keď prestúpil prah Razumichinov.

— Dobre sa maj! — povedal naraz a šiel k dverám.

— Ale počkaj že, počkaj, čudák!

— Netreba! — opakoval Raskoľnikov, opäť vytrhujúc ruku.

— Na kýho Paroma si tedy prišiel. Zbláznil si sa, či čo? Veď je to… skoro urážlivé. Ja ťa tak nepustím.

— Nuž počuj: prišiel som k tebe preto, že okrem teba nikoho neznám, kto by mi pomohol… začať… lebo ty si zo všetkých najlepší, t. j. najrozumnejší, a môžeš posúdiť… Ale teraz vidím, že nič nepotrebujem, či počuješ, docela nič… ničích úsluh a súcitu… Som sám… samotný… Nu, a dosť! Dajte mi pokoj!

— Ale počkaj na chvíľku, ty kominár! Celkom jako blázon! Veď pre mňa rob si, čo chceš. Vidíš, hodín nemám, a napľuť na ne; ale je na Tolkučom kníhkupec Cheruvimov, ten je sám svojeho roda dobrá hodina. Ja ho teraz za päť kupeckých hodín nevymením. Vydáva prírodovedecké knižočky, ktoré sa dobre predávajú. Vidíš, vždycky si tvrdil, že som hlúpy: na moj’ veru, braček, sú hlúpejší odo mňa! Teraz sa môj kníhkupec prispôsobil smeru; sám pravda, ani mak sa do veci nerozumie, ale ja ho, to sa vie, podnecujem. Tuto mám vyše dvoch hárkov nemeckého textu — po mojom súde najhlúpejšieho šarlatánstva: slovom, rozvažuje sa o tom, či je ženská človekom, alebo nie? Nu a, jako sa rozumie, slávnostne sa dokazuje, že je človekom. Cheruvimov to chystá so zreteľom na ženskú otázku; prekladám to: roztiahne tieto dva hárky asi na šesť hárkov, vybásnime najnádhernejší titul na pol strany a budeme predávať po 50 kopejok. Predá sa! Za preklad platí mi po šesť rubľov za hárok, za všetko tedy asi pätnásť rubľov dostanem, a šesť rubľov som vzal ako závdavok. Keď toto končíme, začneme prekladať o veľrybách, potom z druhej časti Confessions akési veľmi nudné klebety sme zaznamenali, budeme ich tiež prekladať; Cheruvimovi ktosi povedal, že vraj je Rousseau svojeho druhu Radiščev. Ja, pravda, neodporujem, Parom s ním! Nu, chceš druhý hárok: Či je ženská človekom? — prekladať. Ak chceš, vezmi si hneď text, vezmi perá, papier — všetko to je erárne — a tu máš tri ruble: keďže som za celý preklad vzal závdavku šesť rubľov, tedy na tvoj diel prichodia z toho tri ruble. Keď preložíš hárok — dostaneš ešte tri ruble. Ale čo ti ešte chcem povedať, nepokladaj to s mojej strany, prosím ťa, za nejakú úsluhu. Naopak, len čo si prišiel, už som rátal na teba, že mi budeš užitočným. Ponajprv v pravopise som slabý, a po druhé v nemčine niekedy priamo schwach, tak že ustavične viac od seba vymýšľam a len to ma teší, že to tým lepšie vychodí… Bereš, alebo nie? Raskoľnikov mlčky prijal nemecké lístky článku, vzal tri ruble a neprehovoriac ani slova, vyšiel. Razumichin udivene sa podíval za ním. Ale keď došiel už do Prvej linie Raskoľnikov sa naraz opäť vrátil k Razumichinovi, položil na stôl nemecké lístky a tri ruble a zasa, nerieknúc ani slova, šiel von.

— Ale ty si azda v deliriume! — zareval Razumichin, ktorého to nakoniec dopálilo. — Čože ty komédiu robíš… Prečo si tedy prišiel, na kýho Paroma?

— Nepotrebujem… prekladov… — zamrmlal Raskoľnikov, sostupujúc už so schodov.

— Jakéhože tedy čerta potrebuješ? — zakričal shora Razumichin. Ten mlčky sostupoval ďalej.

— Ej, ty! Kde bývaš? — Odpovedi nebolo.

— Nuž, tedy, nech ťa Parom vezme!…

Ale Raskoľnikov už vychádzal na ulicu. Na Nikolajevskom moste musel sa ešte raz zúplna spamätať následkom istého veľmi nemilého pre neho prípadu. Šľahol ho poriadne bičom po chrbte kočiš akéhosi kočiaru za to, že sa len-len nedostal pod kone, hoci kočiš tri alebo štyri razy na neho kričal, šľahnutie bičom ho tak rozozlilo, že odskočil k zábradliu (nevedno, prečo šiel po samom prostriedku mosta, kde je cesta len pre vozy), a zlostne zaškrípal. Okolo, rozumie sa, vypukol smiech.

— Dobre mu tak!

— Nejaký prefíkaný huncút!

— To sa vie, tvári sa opitým a naschvál leze pod kolesá, a ty za neho potom odpovedaj.

— Tým špekulujú, tým špekulujú…

Ale v tej chvíli keď stál pri zábradlí a zlostne hľadel na vzďaľujúci sa kočiar, trúc si chrbát, naraz pocítil, že mu niekto strká do ruky peniaze. Podíval sa: staršia už kupcova žena s ručníkom na hlave a v kozích črieviciach a s ňou dievča v klobúčku a so zeleným slnečníkom, najskôr dcéra. „Prijmi, báťuška, v mene Krista.“ Raskoľnikov prijal a obe prešly. Bol to dvacaťkopejkový peniaz. Podľa šiat a podľa toho, ako vyzeral, veľmi ľahko ho mohli považovať za žobráka, za skutočného sberateľa grošov na ulici, a za udelenie celých dvacať kopejok akiste mohol ďakovať šľahnutiu bičom, ktoré ich rozľútostilo.

Stiskol dvacať kopejok do ruky, prešiel asi desať krokov a obrátil sa tvárou k Neve, smerom k cárskemu palácu. Na oblohe nebolo najmenšieho obláčka a voda skoro modrá, čo na Neve tak zriedka býva. Baňa katedrálneho chrámu, ktorá s nijakého bodu nerysuje sa lepšie, jako keď sa dívame na ňu odtiaľ s mosta, asi tak dvacať krokov od kaplnky, skvela sa a skrz čistý vzduch možno bolo jasne rozoznať aj každú jej ozdobou. Bolesť od šľahnutia bičom prešla, a Raskoľnikov zabudol už na to; jedna nepokojná a nie zcela jasná myšlienka ho teraz výhradne zaujímala. Stál a díval sa do diaľky dlho, uprene; toto miesto mu bolo obzvláštne známe. Keď chodil do univerzity, — najčastejšie keď sa vracal domov, — prichodilo mu azda sto ráz zastavovať sa na tomto mieste a uprene sa dívať na túto skutočne veľkolepú panorámu a zakaždým skoro diviť sa jakémusi nejasnému a nerozriešiteľnému svojemu dojmu.

Nevysvetliteľným chladom vialo na neho vždy od tejto veľkolepej panorámy; duchom nemým a hluchým naplnený bol pre neho tento nádherný obraz… Divil sa zakaždým svojemu mračnému a záhadnému dojmu a, nedôverujúc sebe, odkladal rozlúštenie jeho do budúcnosti. Teraz spomenul si naraz na tieto svoje predošlé otázky a pochybnosti a zdalo sa mu, že nie náhodou spomenul si na ne. Už to jediné zdalo sa mu zvláštnym a podivuhodným, že sa zastavil na tom istom mieste ako prv, jako by si skutočne predstavil, že môže teraz rozmýšľať o tom istom, jako prv, a zaujímať sa práve o také témy a obrazy, o jaké sa zaujímal… ešte tak nedávno. Skoro smiešné mu to bolo a spolu bolestne mu to sovrelo prsia. V akejsi hlbine, dolu, kdesi sotva viditeľne pod nohami zdala sa mu teraz všetka tá predošlá minulosť, i predošlé myšlienky, i predošlé úlohy, i predošlé témy, i predošlé dojmy, i celá táto panoráma, i on sám, a všetko, všetko… Zdalo sa, že odletal kamsi hore a všetko mizlo v jeho očiach… Urobiac mimovoľný pohyb rukou, naraz pocítil v pästi svojej sovrený dvacaťkopeječník. Otvoril ruku, uprene sa podíval na peniaz, rozmáchnul sa a hodil ho do vody; potom sa obrátil a šiel domov. Zdalo sa mu jako by sa nožnicami bol odstrihol sám od všetkých a všetkého v tejto chvíli.

Domov prišiel až k večeru, tedy chodil šesť hodín. Kde a jako šiel nazpäť, nič z toho napamätal. Sobliekol sa a všetok sa trasúc jako kôň, ktorého honili do presilenia, ľahol na diván, natiahol na seba plášť a hneď začal driemať…

Precítnul, keď sa celkom zotmelo od úžasného kriku! Takých neprirodzených zvukov, takého vytia, nariekania, škrípania zubov, sĺz, bitia a nadávania on nikdy ešte nepočul a nevidel. Ani si predstaviť nemohol takého zverstva, takého besnenia. S hrôzou sa trochu pozdvihol a sadol na svojej posteli, každú chvíľu trnúc a mučiac sa od strachu. Ale ruvačka, bedákanie a nadávanie stávalo sa ustavične silnejším a silnejším. A tu, k najväčšiemu svojemu podiveniu naraz rozoznal hlas svojej domácej. Vyla, pišťala a nariekala, chytro, náhliac sa vypúšťala slová, tak že nebolo možné ani rozumeť, o čo prosila; pravdaže o to, aby ju prestali biť, lebo ju nemilostrdne bili na schodoch. Hlas bijúceho bol tak strašný zlobou a vztekom, že len chripel, ale aj bijúc ju, čosi hovoril, tiež rychle, nesrozumiteľne, náhliac sa a zadýchajúc sa. Naraz sa Raskoľnikov zatriasol jako list: poznal ten hlas; to bol hlas Iliju Petroviča. Ilija Petrovič je tu a bije domácu paniu! Kopá ju nohama a tlčie hlavou o stupne, — to je jasné, to počuť po zvuku, po nariekaní, po úderoch! Čože je to, azda sa svet obrátil. Počuť bolo, ako vo všetkých poschodiach, po všetkých schodoch shromažďoval sa zástup, rozliehaly sa hlasy, výkriky, vystupovali, tĺkli, búchali dvermi, sbiehali sa. „Ale prečo, prečo a jakože je to možné!“ opakoval, vážne mysliac, že sa celkom zbláznel. Ale nie, až veľmi jasne počuje!… Ale tedy aj k nemu čo chvíľa prijdú, „lebo… všetko je to istotne pre včerajšok… Pane Bože!“ Chcel zapreť na háčik, ale ruka sa nezdvihla… ba je to aj márne! Strach ako ľad pojal jeho dušu, umučil ho; spôsobil, že zmeravel… Ale konečne celý ten hluk, čo trval iste desať minúť, začal pomaly utíchať. Domáca stenala a ochkala, Ilija Petrovič ustavične ešte vyhrážal a nadával… Ale konečne, zdá sa, aj on stíchol; už ho nie je počuť; „či ozaj ušiel! Pane Bože!“ Áno, teraz odchádza aj domáca, vždy ešte stenajúc a plačúc… teraz aj dvere u nej buchly… Zástup sa rozchádza so schodov po bytoch, — achkajú, hádajú sa, pokrikujú pri tom, to povyšujúc reč do kriku, to snížujúc ju do šepotu. Akiste ich bolo veľa: skoro celý dom sa sbežal. „Ale Bože, či je to všetko možné! A prečože, prečo prišiel sem?“

Raskoľnikov bez vlády padol na diván, ale už nemohol ani oči zavreť; ležal asi pol hodiny v takom trápení, v takom neznesiteľnom pocite nesmiernej hrôzy, akej ešte nikdy nemal. Naraz jasné svetlo ožiarilo jeho izbu: vošla Nastázia so sviečkou a s tanierom polievky. Podívala sa na neho pozorne a keď videla, že nespí, postavila sviečku na stôl a začala rozkladať prinesené: chlieb, soľ, tanier, lyžicu…

— Iste si od včerajška nejedol. Celý deň sa potĺkal, a zimnica ho len tak drví.

— Nastázia… prečo bili domácu paniu? — Nastázia sa uprene na neho podívala.

— Kto bil domácu?

— Práve teraz… pred pol hodinou. Ilija Petrovič, dozorcov pomocník, na schodoch… Prečo ju tak zbil? a… prečo… prišiel?

Nastázia mlčky a zachmúrená dlho na neho hľadela. Bolo mu veľmi nepríjemne od týchto pohľadov, ba strašne.

— Nastázia, čože ty mlčíš? — Nesmelo povedal konečne slabým hlasom.

— To je krv, — odpovedala konečne ticho, jako by hovorila pre seba.

— Krv!… Aká krv?… — mrmlal Raskoľnikov, blednúc a odvracajúc sa k stene. Nastázia sa ďalej mlčky na neho dívala.

— Nikto paniu nebil, — povedala opäť prísnym a rozhodným hlasom. Pozeral na ňu ledva dýchajúc.

— Ale ja som sám počul… nespal som… sedel som, ešte nesmelšie povedal. — Dlho som načúval… Prišiel dozorcov pomocník… Na schodoch sa všetci sbehli zo všetkých bytov…

— Nikoho tu nebolo. Ale to krv v tebe sa ozýva. To keď nemá východu a v pečeni sa začína zapekať, vtedy sa začínajú sny a blúznenie… Či budeš jesť?

Neodpovedal. Nastázia ustavične stála nad ním, uprene sa na neho dívala a neodchádzala.

— Daj mi piť… Nastázenka.

Sošla dolu a asi za dve minúty sa vrátila s vodou v bielom hlinenom krčiažku; ale on už nepamätal, čo bolo ďalej. Pamätal sa len ako odpil jeden dúšok studenej vody a rozlial z krčiažka na prsia. Potom nastalo bezvedomie.



[15] Pud — 16,38 kg




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.