ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Neverím! Nemôžem veriť! — opakoval prekvapený Razumichin, starajúc sa zo všetkých síl vyvrátiť dôvody Raskoľnikove. Prichádzali už k izbám Bakaljejevým, kde Puľcherija Alexandrovna a Dúňa ich už dávno očakávaly. Razumichin každú chvíľu sa zastavoval v zápale rozhovoru, znepokojený a rozčulený už aj tým, že po prvé sa o tom jasne rozhovorili.

— Never! — odpovedal Raskoľnikov s chladným a nedbalým úsmevom; ty si podľa svojho zvyku nič nespozoroval, ale ja som rozvažoval o každom slove.

— Si nedôverivý, preto si tak rozvažoval… Hm… skutočne, súhlasím, tón Porfirija bol dosť podivný, a zvlášte ten podlec Zametov!… Máš pravdu, v ňom čosi bolo; ale prečo, prečo?

— Za noc si to rozmyslel.

— Ale naopak, naopak! Keby mali túto hlúpu myšlienku, zo všetkých síl by sa postarali utajiť ju a skryť svoje karty, aby potom mohli lapiť… Ale teraz — je to drzé a neopatrné!

— Keby mali fakty, to jest skutočné fakty, alebo aspoň trochu oprávnené podozrenie, vtedy by sa skutočne starali skryť hru v nádeji, že ešte viac vyhrajú (a ostatne dávno by už vykonali prehliadku!). Ale oni nemajú faktu, ani jediného, — všetko je prízrak, všetko o dvoch koncoch, — preto sa usilujú drzosťou zapliesť. A môžbyť sa sám rozpajedil, že nieto faktov a zo zlosti veľa toho nahovoril. Azda má nejaký úmysel… Zdá sa, že je to človek rozumný… Azda ma chcel naľakať tým, že vie… Tu je, braček, vlastná psychologia… Ale ostatne odporné je všetko toto vysvetľovať. Nechaj to!

— A urážlivé je to, urážlivé! Rozumiem ti! Ale… keďže sme teraz už začali hovoriť jasne (a je to znamenité, že sme konečne začali hovoriť jasne, som tomu rád) — priznám sa ti teraz priamo, že som dávno u nich spozoroval túto myšlienku, pravda, len vo veľmi nepatrnej, povrchnej forme, ale akým právom hoci len v povrchnej? Jako sa opovažujú? Kde, kde sa skrývajú u nich korene? Keby si ty vedel, jako som sa dopaľoval! Jako: preto, že chudobný študent, dokalíčený žobráctvom a hypochondriou, v predvečer ťažkej choroby s blúznením, ktoré sa v ňom azda už začínalo (povšimni si toho), podozrivý, samoľubivý, znajúci svoju cenu a šesť mesiacov v svojom kúte nikoho nevidevší; v handrách a v čižmách bez opätkov, — stojí pred lecijakými darebákmi v policii a znáša ich posmechy; a tu ešte neočakávaný dlh pred nosom, prepadla zmenka nádvorného radcu Čebarova, smradľavá farba, tricať stupňov Réaumura, dusný vzduch, hromada ľudí, vypravovanie o zavraždení osoby, u ktorej bol predtým, a všetko to — na hladný žaludok! Ale jako že by sa tu nedostavily mdloby! A na tom práve, na tom všetko založili! Aby ich Parom vzal! Viem, že je to k zlosti, ale ja na tvojom mieste, Róďka, vysmial bych sa všetkým do očú, alebo ešte lepšie: na-pľul by im všetkým do obličaja čo najdôkladnejšie, rozhádzal bych na všetky strany nejakých dvacať zaúch, rozumne, jako vždy treba ich dávať a tým bych urobil všetkému koniec. Napľuj na to! Obodri sa! Je to hanba!

„Vyložil to všetko dobre,“ — pomyslel si Raskoľnikov.

— Napľuť? Ale zajtra zasa súdne vypočutie, — povedal s trpkosťou. Azda sa mám s nimi pustiť do vysvetľovania? Aj to ma mrzí, že som sa včera unížil v hostinci pred Zametovým…

— Aby ho Parom vzal! Pôjdem sám k Porfirijovi! A už ho pritlačím, jako sa na príbuzného sluší; nech mi vyloží všetko do koreňa! A toho Zametova…

„Konečne sa dovtípil!“ — pomyslel si Raskoľnikov.

— Stoj! — zakričal Razumichin, chmatnúc ho naraz za plece, — stoj! Ty sa mýliš! Rozmyslel som si: ty sa mýliš! Nu, jakýže je to zlý úmysel, jaká pasca? Povedáš, že otázka o robotníkoch bola pasca? Rozlúšti: nu, keby si bol urobil to, či by si sa bol mohol prerieknuť, že si videl, jak natierali byt… aj robotníkov? Naopak: nič si nevidel, aj keby si bol videl! Ktože sa bude priznávať proti sebe?

— Kebych to bol vykonal, istotne bych už bol povedal, že som videl aj robotníkov aj byt, odpovedal Raskoľnikov s nechuťou a so zrejmým odporom pokračovať v rozhovore.

— Ale prečože hovoriť proti sebe?

— Preto, že len mužici alebo zcela neskúsení začiatočníci pri súdebnom vypočúvaní priamo a naporád všetko zapierajú. Ale človek trochu rozvitý a skúsený určito a podľa možnosti snaží sa priznať ku všetkým povrchným a neodškriepiteľným faktom; len iné príčiny pre ne vyhľadáva, nejakú črtu svoju, zvláštnu a neočakávanú pripojí, ktorá mu dodá zcela iného významu a v inom svetle ho ukáže. Porfirij mohol práve na to rátať, že budem určito tak odpovedať a istotne poviem, že som videl, pre pravdepodobnosť a pri tom pripojím niečo ako vysvetlenie…

— Ale veď by ti hneď povedal, že pred dvoma dňami robotníkov tam byť nemohlo a, že si tam bol tedy práve v deň vraždy o ôsmej. Pri takej malichernosti by ťa aj bol splietol!

— Na to práve rátal, že si to včas nerozvážim; že sa poponáhľam odpovedať pravde podobnejšie a že zabudnem, že pred dvoma dňami tam robotníkov nemohlo byť.

— Ale jakože to zabudnúť?

— Veľmi ľahko! Pri takýchto celkom nepatrných veciach sa schytralí ľudia najľahšie spletú. Čím schytralejší je človek, tým menej podozrieva, že ho pri prostej veci spletú. Porfirij nie je docela tak hlúpy, ako si myslíš… — Ale potom je podlec!

Raskoľnikov nemohol sa nezasmiať. Ale v tej istej chvíli sa mu zdaly podivnými jeho vlastný zápal a ochota, s jakou rozpovedal posledné vysvetlenie, medzitým čo celý predchádzajúci rozhovor viedol s mračným odporom, ako bolo videť bez cieľa, z nevyhnutnosti.

„Niektoré punkty sa mi veľmi páčia!“ pomyslel si.

Ale skoro v tej istej chvíli naraz stal sa jakosi nespokojným, jako by ho prekvapila neočakávaná a znepokojujúca myšlienka. Nespokojnosť jeho sa zväčšovala. Došli už ku vchodu k izbám Bakaljejevým.

— Iď sám, — povedal naraz Raskoľnikov, — hneď sa vrátim.

— Kde ideš? Veď sme už prišli.

— Musím, musím; dielo… prídem o pol hodiny… Povedz tam.

— Ako chceš, ale ja pôjdem s tebou!

— Čože, aj ty ma chceš umučiť! — zakričal s takým trpkým podráždením, s takým zúfalstvom v pohľade, že Razumichinovi sklesly ruky. Nejakú chvíľu stál na schodoch a zamračený díval sa, jako Raskoľnikov rýchle kráčal smerom k svojej ulici. Konečne stisknúc zuby a zatnúc päsť a zaprisahajúc sa hneď, že ešte dnes vymliaždí Porfirija jako citron, išiel hore, aby uspokojil Puľcheriju Alexandrovnu, už znepokojenú ich dlhou neprítomnosťou.

Keď Raskoľnikov prišiel k svojemu domu, spánky jeho boly mokré od potu a ťažko dýchal. Chytro vystúpil po schodoch, vošiel do svojej nezavretej izbice a hneď zavrel sa na háčik. Potom poľakane a šialene skočil do kúta, k tej diere v tapétoch, v ktorej vtedy ležaly veci, strčil do nej ruku a niekoľko minút starostlivo omacával dieru, preberajúc všetky kúty a všetky záhyby tapétu. Nenašiel nič, vstal a hlboko si oddýchol. Keď pred chvíľou prichádzal už k domu Bakaljejeva, naraz si predstavil, že nejaká vec, nejaká retiazka, záponka, alebo aj papierok do ktorého boly zaobalené, s poznámkami napísanými rukou staruchy mohol mu nejako prekĺznúť a uviaznuť v nejakej štrbine a potom naraz vystúpi jako neočakávaný a nepodvratný dôkaz.

Stál zamyslený; podivný, trochu nesmyseľný úsmev hral na jeho rtoch. Vzal konečne čapicu a ticho vyšiel z izby. Myšlienky jeho sa plietly. Zamyslený sostúpil k vrátam.

— Ale tuto je sám! — zakričal zvučný hlas; Raskoľnikov zdvihol hlavu.

Dvorník stál pri dverách svojej komôrky a ukazoval priamo na neho jakémusi nevysokému človekovi, na pohľad sa ponášajúcemu na mešťana, oblečenému v niečo na spôsob chaláta, vo veste. Hlava jeho, na ktorej mal zamastenú čapicu, bola sohnutá, a celý bol jako shrbený. Zvädlá, svráštená tvár ukazovala za pädesiat; malinké, zatieklé oči sa dívaly mračne, prísne a nespokojne.

— Čo sa stalo? — spýtal sa Raskoľnikov, približujúc sa k dvorníkovi.

Mešťan zagánil na neho, uprene, pozorne; nenáhliac sa, obozrel si ho; potom zvoľna sa obrátil a ani slova nepovediac, vyšiel z vrát na ulicu.

— Ale čože je to?! — zvolal Raskoľnikov.

— Ale tento sa spytoval, či tu býva študent, vás nazval, a u koho, vraj, bývate. V tom ste práve vyšli, ukázal som, a on odišiel. Pozrite sa na neho.

Dvorník bol tiež v akejsi pochybnosti, ale ostatne nie veľmi, trochu rozmýšľal, obrátil sa a šiel zpiatky do svojej komôrky.

Raskoľnikov pustil sa za mešťanom a hneď ho uvidel idúceho po druhej strane ulice, predošlým rovným, nenáhlivým krokom, s očima do zeme uprenými, jakoby o čomsi rozmýšľajúceho. Skoro ho dohonil, ale chvíľu šiel za ním; konečne vyrovnal sa s ním a podíval sa mu so strany do obličaja. Ten ho hneď spozoroval, chytro si ho obozrel, ale opäť sklopil oči, a tak šli asi minútu jeden vedľa druhého, nehovoriac ani slova.

— Vy ste sa na mňa spytovali… dvorníka? — povedal konečne Raskoľnikov, ale jakosi nie veľmi hlasito.

Mešťan nič neodpovedal, ba ani sa na neho nepodíval; zasa mlčali.

— Ale čože je to… prichádzate sa spytovať… a mlčíte… čože to má byť? — Hlas Raskoľnikova sa jakosi trhal a slová nedaly sa jasne vyslovovať.

Mešťan tento ráz zdvihol oči a zlovestným, mračným pohľadom sa podíval na Raskoľnikova.

— Vrah! — povedal naraz tichým, ale jasným a zreteľným hlasom…

Raskoľnikov šiel vedľa neho. Nohy jeho naraz hrozne zoslábly, po chrbte mu prešiel mráz a srdce na mih oka jako by strnulo; potom naraz zabúchalo, jako by sa strhlo s háčka. Tak išli asi sto krokov vedľa seba a opäť zcela mlčky.

Mešťan sa nedíval na neho.

— Ale čože vy hovoríte… čo… kto je vrah? — zamrmlal Raskoľnikov ledva slyšateľne.

— Ty si vrah, povedal mešťan ešte zreteľnejšie a dôraznejšie, a jako by s úsmevom akejsi nenávistlivej víťazoslávy a zas priamo sa podíval do bledého obličaja Raskoľnikovho a do jeho vyhaslých očú. Oba priblížili sa vtedy ku krížnej ceste. Mešťan zabočil do ulice naľavo a šiel, neozerajúc sa. Raskoľnikov zostal na mieste a dlho sa díval za ním. Videl ako tento, keď už prešiel asi pädesiat krokov, obrátil sa a pozrel na neho, vždy ešte stojaceho nehybne na tom istom mieste. Nebolo možné rozoznať, ale Raskoľnikovi sa zdalo, že aj tento raz sa usmial svojím chladne nenávistlivým a víťazoslávnym úsmevom.

Pomaly, zosláblym krokom, s trasúcimi sa kolenami a jako by hrozne skrehlý, vrátil sa Raskoľnikov zpäť do svojej komôrky. Sňal čapicu a položil ju na stôl a asi desať minút stál vedľa, nehybne. Potom vysilený ľahol si na diván a so slabým stenaním vytiahol sa na ňom; oči jeho boly zavrené. Tak ležal asi pol hodiny.

Nemyslel na nič. V hlave boly síce jakési myšlienky, alebo úryvky myšlienok, jakési predstavy bez poriadku a súvislosti, tvári ľudí, ktoré videl ešte v detstve, alebo s ktorými sa stretol niekde len raz a na ktoré by si nebol nikdy spomenul; veža V-ského kostola; biliár v istom hostinci a jakýsi oficier, čo hral na biliáre, zápach cigár v jakejsi trafike, výčap, zadné schody, celkom tmavé, poliaté pomyjami a zasypané vaječnými škrupinami, a odkiaľsi ozýval sa nedeľný hlahol zvonov… Predmety sa menily a točily jako víchor. Ba niektoré sa mu aj páčily, čiahal na ne, ale zhasínaly, a čosi ho vnútri tlačilo, ale nie veľmi. Chvíľami mu bolo až pekne… Ľahké ziabnutie neprestávalo, aj to bolo mu skoro príjemné.

Počul náhlivé kroky Razumichinove a jeho hlas, zavrel oči a tváril sa, že spí. Razumichin otvoril dvere a chvíľu stál na prahu, jako by rozmýšľal. Potom ticho vkročil do izby a opatrne pristúpil k divánu. Bolo počuť šepot Nastázie:

— Daj mu pokoj; nech sa vyspí; potom sa naje.

— Veru máš pravdu, — odpovedal Razumichin.

Oba opatrne vyšli a privreli dvere. Uplynulo ešte asi pol hodiny. Raskoľnikov otvoril oči a obrátil sa opäť doluznačky, založiac ruky za hlavu…

„Kto je to? Kto je tento zpod zeme vyšlý človek? Kde bol a čo videl? Videl všetko, to je nepochybné. Kdeže on vtedy stál a odkiaľ sa díval? Prečo len teraz vychádza zpod zeme? A jako on mohol videť, — či je to možné?… Hm… pokračoval Raskoľnikov, chladnúc a trasúc sa, — a futrál, čo našiel Nikolaj za dvermi: či je to tiež možné? Dôkazy? Stotisícu čiaročku nezbadáš, — a máš tu dôkaz jako egyptská pyramida! Mucha lietala, tá to videla! Čože je to vari možné?“

Naraz s ošklivosťou pocítil, jako zoslábol, fyzicky zoslábol.

„Mal som to vedeť, myslel si s trpkým úsmeškom; a jako som sa mohol opovážiť, znajúc seba, majúc tušenie o sebe, — brať topor a okrvaviť sa. Mal som to napred vedeť… Eh! veď som to preca aj vedel!…“ zašeptal v zúfalstve.

Chvíľami sa zastavoval nehybne pred nejakou myšlienkou:

„Nie, tí ľudia nie sú tak ustrojení; skutočný vládca, ktorému je všetko dovolené, hromí Tulon; krvipreliatie robí v Paríži, zabudne armádu v Egypte, stratí pol miliona ľudí v moskovskom pochode a odbaví to vtipom vo Vilne; a práve jemu po smrti modly stavajú, — tedy jemu je všetko dovolené. Nie, takí ľudia sú nie z tela, ale z bronzu!“

Jedna neočakávaná, vedľajšia myšlienka naraz ho skoro rozosmiala:

„Napoleon, pyramidy, Watterloo, — a chudá ošklivá vdova registrátora, staryga, úžernica s červenou truhlicou pod posteľou, — nu, jako by to strávil hoci Prokofij Petrovič!… Kdeže by to strávili!… Estetika im bude prekážať: „či, vari, Napoleon poleze pod posteľ k staruche! Eh, hlúpe reči!“

Chvíľami cítil, že jako by blúznil; vpadal do zimničnej, vzrušenej nálady.

„Starucha — to je hlúposť! rozmýšľal vášnivo a prudko. — Starucha je azda i omyl, ale o ňu nejde! Starucha bola len choroba… chcel som čo najskôr prekročiť… nezabil som človeka, zabil som princíp! Princíp som pravda zabil, ale abych prekročil, — neprekročil som, zostal som na tejto strane… Zvládol som len to, že som zabil! Ba ani to som nezvládol, jako sa ukázalo… Princíp? Prečo pred chvíľou ten trkvas Razumichin nadával socialistom? Sú to pracovití a kupeckí ľudia: „všeobecným šťastím“ sa zapodievajú. Nie, mne bol daný život raz a nikdy ho už nebude: nechcem čakať na „všeobecné šťastie“. Aj sám chcem žiť, alebo lepšie už ani nežiť. Čože? Nechcel som len chodiť okolo svojej hladnej matky, svierajúc v ruke svoj rubľ v očakávaní „všeobecného šťastia“. „Nesem, vraj, tehličku na stavbu všeobecného šťastia a od toho cítim pokoj v srdci“. Ha-ha! Ale prečože ste ma vynechali? Veď žijem len raz, a chcem tiež… Eh, som estetická voš a nič iného, dodal naraz a rozosmial sa jako pomätený. — Áno som skutočne voš, pokračoval, jedovito sa zachytiac za túto myšlienku, prehrabujúc sa v nej, ihrajúc sa s ňou a tešiac sa jej, — a už pre to jedno, že po prvé teraz rozvažujem o tom, že som voš; po druhé, že som celý mesiac najdobrotivejšiu Prozreteľnosť znepokojoval, volajúc ju za svedka, že nie pre svoje telo a chútky to podnikám, ale že mám na zreteli veľkolepý a príjemný cieľ, — ha-ha! Preto po tretie, že som si umienil zachovávať pri vykonaní všemožnú spravedlivosť, váhu, mieru a aritmetiku, zo všetkých vší vyhral som najneužitečnejšiu, a, zabijúc ju, rozhodol som sa vziať jej práve toľko, koľko mi je treba na prvý krok, ani viac ani menej, (a ostatné by sa tedy dostalo kláštoru, podľa závetu — ha-ha!…) Preto, preto som rozhodne voš, dodal škrípajúc zubami, — preto, že som sám azda ohyzdnejší a horší než zabitá voš a popredku som tušil, že si to poviem potom, keď ju zabijem! Ale či sa môže k takej hrôze dačo prirovnať?! Ó, ohavnosť! Ó, podlosť!… Ó, jako chápem „proroka“ so šabľou na koni: káže to Alláh a poslúchaj „trasúce sa“ stvorenie! Pravdu má, pravdu má „prorok“, keď postaví niekde popriek ulice dobrú bateriu a páli do spravedlivého i vinného, nepúšťajúc sa ani do objasnenia! Poslúchaj, trasúce sa stvorenie, a — neželaj si ničoho — lebo to nie je tvoja vec… Ó, za nič, za nič na svete neodpustím staruche!“

Vlasy jeho boly mokré od potu, trasúce sa rty sa spiekly, nehybný pohľad bol uprený do povaly:

„Mať, sestra — jako som ich miloval! Prečo ich teraz nenávidím? Áno, nenávidím ich; fyzicky nenávidím, nemôžem ich trpeť vedľa seba… Dnes som pobozkal mať, pamätám sa… Objímať a mysleť, a čo keby sa ona dozvedela o tom… či jej to rozpovedať potom? Ja bych to vykonal… Hm! Ona musí byť práve taká jako ja, — dodal, rozmýšľajúc namáhavo, jako by zápasil s blúznením, ktoré sa ho zmocňovalo. — Ó, jako ja nenávidím teraz staruchu! Zdá sa, že by ju druhý raz zabil, keby prišla k sebe! Úbohá Lizaveta! Prečo sa tu naďabila!… Ale podivné, prečo na ňu skoro nemyslím, jako bych ju bol ani nezabil!… Lizaveta! Sóňa! Úbohé, krotké, s tichými láskavými očima… Milé!… Prečo neplačú? Prečo nenariekajú?… Všetko odovzdávajú… hľadia nesmelo a ticho… Sóňa, Sóňa! Tichá Sóňa!…

Raskoľnikov usnul; podivným sa mu zdalo, že sa nepamätá, jako sa mohol najsť na ulici. Bolo už neskoro večer. Súmrak hustnúl, plň mesiaca svietil jasnejšie a jasnejšie; ale vo vzduchu bolo jakosi obzvlášte dusno. Ľudia v zástupoch chodili po uliciach; remeseľníci a zamestnaní ľudia rozchádzali sa po domoch, iní sa prechádzali; páchlo vápnom, prachom, stojatou vodou. Raskoľnikov šiel smutný a plný starostí; veľmi dobre sa pamätal, že vyšiel z domu s jakýmsi úmyslom, že mal čosi vykonať a ponáhľal sa, ale čo vlastne — zabudol. Naraz sa zastavil a uvidel, že na druhej strane ulice, na chodníku stojí človek a kýva mu rukou. Šiel k nemu cez ulicu, ale naraz tento človek sa obrátil a šiel, jako by sa nič nebolo stalo s hlavou sklonenou, neobracajúc sa a nedávajúc na javo, že ho volal. „Ale či ma vskutku volal?“ pomyslel si Raskoľnikov, ale preca ho začal doháňať. Asi na desať krokov od neho naraz ho poznal a — zľakol sa; bol to dneskajší mešťan, práve v takom chaláte a práve tak shrbený. Raskoľnikov šiel opodiaľ; srdce mu tĺklo; zahnuli do uličky, — a ten sa len vždy neobracal. „Či vie, že idem za ním?“ myslel si Raskoľnikov. Mešťan vošiel do vrát istého veľkého domu. Raskoľnikov chytro išiel k vrátam a díval sa, či sa neozre a nezavolá ho?

A vskutku, keď prešiel pod vrátami a vchádzal už do dvora, naraz sa obrátil a zas ako by mu kyvnul. Raskoľnikov hneď vošiel do vrát, ale na dvore mešťana už nebolo. Išiel tedy hneď tu na prvé schody. Raskoľnikov rozbehol sa za ním. Skutočne na schodoch bolo ešte počuť čiesi odmerané, zdĺhavé kroky. Ku podivu, schody jako by známe! Tu je okno v prvom poschodí; smutne a tajomne prenikalo skrze sklá mesiačne svetlo; tu je aj druhé poschodie. Ba! toto je ten byt v ktorom robotníci natierali… Jakože to hneď nepoznal? Kroky pred ním idúceho človeka stíchly: „tedy sa niekde zastavil, alebo sa niekde schoval.“ A tu je tretie poschodie; či mám ísť ďalej? A jaké je tam ticho, až je to strašné… Ale šiel. Zvuk jeho vlastných krokov ho ľakal a znepokojoval. Bože, jaká tma! Mešťan sa tu iste niekde v kúte schoval. A! byt je otvorený dokorán na schody; rozmyslel si a vošiel. V predsieni bolo veľmi temno a pusto, ani duše, jako by všetko vyniesli; tichúčko, na prstoch šiel do izby; celá izba bola ožiarená mesačným svetlom; všetko tu bolo jako prv: stoličky, zrkadlo, žltý diván a obrázky v rámoch. Ohromný, okruhlý, medeno-červený mesiac hľadel priamo do okna. „To je od mesiaca také ticho,“ pomyslel si Raskoľnikov, — iste že teraz zadáva hádanku.“ Stál a čakal, čakal dlho, a čím tichší bol mesiac, tým silnejšie tĺklo jeho srdce, až sa to stávalo bolestným. A ustavične ticho. Naraz bolo počuť na chvíľu suchý praskot, ako by zlomili triesku, a opäť všetko stíchlo. Mucha, čo sa prebudila, letiac, uderila o sklo a žalostne zabzučala. V tú chvíľu rozoznal v kúte medzi malou skriňou a oknom ako by visiaci na stene ženský plášť. — „Prečo je tu plášť,“ pomyslel si: — veď ho tu prv nebolo…“ Pomaly sa priblížil a spozoroval, že sa za plášťom ktosi schováva. Opatrne odhrnul rukou plášť a uvidel, že tu stojí stolička a na stoličke v kúte sedí starucha, celá skrčená a s hlavou sklonenou, takže nijako nemohol rozoznať obličaja, ale bola to ona. Postál nad ňou: „bojí sa! pomyslel si, tichúčko vyslobodil zo slučky topor a udrel staruchu po temene raz aj druhý raz. „Ale podivné, ani sa len nepohla po úderoch, jako by bola drevená. Naľakal sa, nahnul sa bližšie a začal ju prezerať; ale ona ešte nižšie nahnula hlavu. Sohnul sa tedy docela k podlahe a podíval sa jej zdola do obličaja, podíval sa a zostal bez seba: starucha sedela a smiala sa, — rozosmiala sa tichým smiechom, zo všetkých síl sa starajúc, aby ju nepočul. Naraz sa mu zazdalo, že dvere zo spalne sa trošíčku priotvorily a že tam tiež jako by sa zasmiali a šepcú sa. Zmocnil sa ho vztek; čo mal sily začal staruchu tĺcť po hlave, ale s každým úderom topora smiech a šopot zo spalne sa ozývaly silnejšie a staruška až sa za boky chytala od smiechu. Dal sa na útek, ale celá predsieň je už plná ľudí, dvere na schody otvorené sú dokorán, na chodbe, na schodoch, aj tam dole — všade ľudia, hlava vedľa hlavy, všetci sa dívajú, ale všetci sa schúlili, čakajú, mlčia!… Srdce sa mu sovieralo, nohy sa nehýbu, prirástly… Chcel vykríknuť a — prebudil sa.

Ťažko si vydýchol, — ale ku podivu, sen jako by ešte vždy trval; dvere jeho boly otvorené dokorán a na prahu stál celkom mu neznámy človek a pozorne si ho prezeral.

Raskoľnikov neotvoril ešte docela oči a hneď ich zasa zavrel. Ležal doluznačky, ani sa nehnul. „Trvá ten sen ešte, alebo nie,“ myslel si a trošíčku, nepozorovateľne zdvihol viečka, aby sa podíval: neznámy stál na tom istom mieste a díval sa na neho ďalej. Naraz prekročil opatrne prah, zavrel za sebou dvere, pristúpil k stolu, počkal asi minútu, — celý ten čas nespúšťajúc s neho očí, — a ticho, bez šumu, sadol na stoličku vedľa divána; klobúk položil na bok, na podlahe, a oboma rukami oprel sa o trstenicu, položiac na ruky bradu. Bolo videť, že sa chystá dlho čakať. Nakoľko možno bolo rozoznať cez mihajúce viečka, človek tento nebol už mladý, bol zavalitý, s hustou, svetlou, skoro bielou bradou…

Prešlo asi desať minút. Bolo ešte svetlo, ale sa už zotmievalo. V izbe bolo úplné ticho. Ba ani so schodov sa neozýval ani jediný zvuk. Len jakási veľká mucha bzučala, a letiac, narážala sa na sklo. Konečne stalo sa to neznesiteľným: Raskoľnikov naraz vstal a sadol si na diváne.

— Nu, povedzte, čo by ste radi?

— Ale veď som vedel, že nespíte, len sa pretvarujete, — podivne odpovedal neznámy a spokojne sa rozosmial. Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, dovoľte predstaviť sa…