Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

V

„Vskutku, ešte nedávno som chcel prosiť Razumichina o robotu, aby mi dostal nejaké hodiny alebo niečo iné… spomenul Raskoľnikov, ale čímže mi môže teraz pomôcť? Pravda hodiny dostane, ba aj poslednou kopejkou, ak ju má, sa podelí so mnou, tak že možné bude ešte aj čižmy si kúpiť i šaty si opraviť, abych mohol chodiť na kondíciu… hm… Nu, a ďalej? čože si ja počnem so šestákmi? či ja to teraz potrebujem? Veru je smiešne, že som šiel k Razumichinovi…“

Otázka, prečo šiel teraz k Razumichinovi, znepokojovala ho viac, než sa mu samému zdalo; s nepokojom vyhľadával jakýsi zloveštiaci smysel pre seba v tomto, zdalo by sa, docela obyčajnom skutku.

„Čože som chcel vari celú vec napraviť len Razumichinom, a východisko zo všetkého som našiel v Razumichinovi?“ udivene sa pýtal sám seba.

Rozmýšľal a trel si čelo, a podivná vec, naraz akosi nenazdajky a skoro sama sebou po dlhom rozmýšľaní prišla mu do hlavy veľmi divná myšlienka.

„Hm… k Razumichinovi,“ povedal naraz celkom spokojne, jako by v smysle konečného rozhodnutia — „k Razumichinovi veru pôjdem,… ale — nie teraz… Pôjdem k nemu… na druhý deň po tom, keď to už bude končené, a keď všetko pôjde novou cestou…“

A naraz sa spamätal.

„Po tom, skričal, vstanúc s lavičky, — ale či to bude? Či to naozaj bude?“

Opustil lavičku a šiel, skoro sa pustil bežať; chcel sa vrátiť; no domov ísť, urobilo sa mu naraz úžasne protivné: tam, v kúte, v tejto úžasnej bedne dozrievalo všetko toto vyše mesiaca, a pustil sa, kam ho oči viedly.

Nervná triaška prešla v akúsi zimničnú; zimnica ho drvila. Mimovoľne, jako by s úsilím začal, z jakejsi vnútornej nutnosti, bedlivo pozorovať všetky predmety, ktoré mu do očú padaly, ako by hľadal pre seba nejakú zvláštnu zábavu, ale sa mu to zle darilo a on pod chvíľu vpadal v zádumčivosť. A keď opäť, trasúc sa, zdvíhal hlavu a ozeral sa do kola, hneď zabúdal, o čom bol rozmýšľal, ba kade šiel. Takým spôsobom prešiel celý Vasiljevský ostrov, vyšiel na Malú Nevu, prešiel cez most a vrátil sa na Ostrovy. Zeleň a sviežosť lahodily zprvu jeho unaveným očiam, ktoré privykly mestskému prachu, vápnu a hromadám ohromných domov. Tu nebolo ani dusnoty, ani zápachu, ani krčiem. Ale skoro aj tieto nové, príjemné pocity prešly v chorobné a dráždivé. Niekedy sa zastavoval pred nejakou vilou vyzdobenou v zeleni, díval sa za ohradu, videl na balkónoch a na terasách vystrojené ženské a deti behajúce v záhrade. Zvlášte ho zaujímaly kvety; na ne sa najdlhšie díval. Stretal aj nádherné kočiare, jazdcov a jazdkyne; zvedavo ich sprevádzal očima a zabúdal na nich prv, než mu zmizli z očú. Raz sa zastavil a porátal svoje peniaze: vyšlo na javo, že má tricať kopejok: „Dvacať strážnikovi, tri Nastasii za písmo, dal som tedy Marmeladovým včera sedemaštyricať alebo pädesiat kopejok,“ pomyslel si, no skoro zabudol prečo dostal vlastne peniaze z kapsy. Spomenul si na to, keď šiel okolo istého obchodu so živnosťou, na spôsob jedálne, a pocítil, že sa mu chce jesť… Vošiel do jedálne, vypil kalíšok vodky a zajedol pirohom s akousi nádievkou; dojedol ho potom po ceste. Veľmi dávno nepil vodky, mihom poučinkovala, hoci len jeden kalíšok vypil. Nohy mu naraz oťažely, a chcelo sa mu veľmi spať. Išiel domov; ale keď už došiel do Petrovského ostrova, zastavil sa celkom vyčerpaný, sošiel s cesty do krovia, klesol do trávy a hneď usnul.

V chorobnom stave sa vyznamenávajú sny často neobyčajnou vypuklosťou, jasnosťou a zvláštnou podobou so skutečnosťou. Niekedy sa utvorí obraz úžasný, neprirodzený, ale okolie a celý priebeh predstavenia bývajú pri tom tak pravdepodobné a majú také jemné, neočakávané, ale umelecky zodpovedajúce celej úplnosti obrazu podrobnosti, že by si ich na javu ten istý snívajúci človek nevymyslel, hoci by bol taký umelec ako Puškin alebo Turgenev. Také sny, chorobné sny, vždy sa dlho pamätajú, a pôsobia silný dojem na rozladený a rozčulený organizmus človeka.

Strašný sen mal Raskoľnikov. Snívalo sa mu o jeho detstve, ešte v ich mestečku. Sedem rokov mu je, prechádza sa v sviatočný deň, podvečer, so svojím otcom za mestom. Čas bol pošmurný, deň dusný, miestnosť celkom taká, jako sa zachovala v jeho pamäti; ba v jeho pamäti o veľa viac vybledla, než sa mu teraz predstavila vo sne. Mestečko leží odkryté jako na dlani, okolo nieto ani vŕby; kdesi veľmi ďaleko, na samom kraji oblohy, černie sa hájik. Niekoľko krokov od poslednej mestskej záhrady stojí krčma, veľká krčma, ktorá na neho robila vždy nepríjemný dojem, ba strach, keď šiel okolo nej, prechádzajúc sa s otcom. Tam bola vždy taká hromada ľudí, tak revali, rehotali sa, nadávali, tak ošklivo a chripľavo spievali a tak často sa bili; okolo krčmy sa potĺkaly také opité a strašné tvári… Keď sa stretal s nimi, tesne sa túlil k otcovi a celý sa triasol. Vedľa krčmy bola cesta, poľná vždy prachom pokrytá, a prach na nej bol vždy čierny. Ide ona vinúc sa ďalej a asi v troch stách krokoch sa zahýba v pravo okolo mestského cintorína. Prostred cintorína je kamenný kostol so zelenou baňou, do ktorého dva razy do roka chodieval s otcom a matkou na omšu, keď slúžili panychidu[11] za jeho babičku, ktorá umrela už dávno a ktorej nikdy nevidel. Pri tom vždy brávali so sebou kuťju[12] na bielej mise, v servítke, a kuťja bola pocukrovaná, z rýže s hrozienkami, ktoré boly vtlačené do rýže v podobe kríža. Mal rád tento kostol i staré obrazy v ňom, zväčša bez kovového obloženia, i starého kňaza s trasúcou sa hlavou. Vedľa babičkinej mohyly, na ktorej bola kamenná daska, bola aj maličká mohylka jeho menšieho brata, ktorý zomrel, keď mu bolo šesť mesiacov, a ktorého tiež neznal a nemohol si pamätať: ale mu povedali, že mal malého brata, a on každý raz, keď navštívil cintorín, zbožne a úctivo sa prežehnal nad mohylkou, klaňal sa jej a celoval ju. Nuž snívalo sa mu: idú s otcom cestou k cintorínu i prechádzajú okolo krčmy; drží otca za ruku a so strachom ozerá sa na krčmu. Obzvláštna okolnosť púta jeho pozornosť: tento raz jako by tu bola zábava, bolo tu veľa sviatočne odetých meštianok, báb, ich mužov a všelijakej sberby. Všetci sú opití, všetci vyspevujú a vedľa schodov, pred vchodom do krčmy stojí voz, ale voz zvláštny. Je to jeden z tých veľkých vozov, do ktorých zapriahajú veľké, ťažké kone a prevážajú na nich tovary a sudy s páleným. Vždy sa rád díval na tieto ťažké kone s dlhou hrivou, s tlstými nohami, jako idú spokojne, odmeraným krokom a vezú za sebou nejakú celú horu, ani mak sa nenapínajúc, ako by sa im s vozom šlo ľahšie, než bez voza. Ale teraz, ku podivu, do takého veľkého voza zapriahnutá bola malá, chudá, hnedá, sedliacka devla, jedna z tých, čo sa niekedy idú pretrhnúť s nejakým vozom dreva alebo sena, zvlášte keď voz uviazne v blate, pri čom ich tak ukrutne, tak ukrutne vždy bijú mužíci knutom, niekedy po samej tlame a po očiach a jemu bývalo tak ľúto, tak ľúto dívať sa na to, že div neplače, a maminka ho vždy odvádzala od okna. Ale tu povstal naraz veľký hluk: z krčmy vychádzajú s krikom, s piesňami, s balalajkami náramne opití mužíci v červených a modrých košeliach s prehodenými na plecia halenami.

„Sadnite si, všetci si sadnite!“ kričí jeden, ešte mladý, s tlstým krkom a s mäsitou, červenou ako mrkev tvárou, — všetkých dovezem, sadnite si!“ Ale hneď sa rozlieha smiech a výkriky:

— Takáto devla, aby viezla!

— Ale či ty máš, Mikolka, rozum, takúto kobylôčku do takého voza zapriahať?

— A veď jej bračekovci, akiste bude asi dvacať rokov.

— Sadnite si, všetkých dovezem! — opäť kričí Mikolka, vyskakuje prvý na voz, bere opraty a stane na predok. Hnedý nedávno s Matejom odišiel, kričí s voza, — a táto kobylka, bračekovci, mi srdce rozrýva: zabil by ju vari, len čo žere nadarmo. Povedám vám — sadnite si! Cvalom ju pustím! Cvalom pôjde! I bere do rúk knut, chytajúc sa s akousi roskošou šľahať kobylu.

— Ale sadnime si, — rehocú sa shromáždení. — Cvalom, vraj, pôjde!

— Tá už hádam desať rokov cvalom neskákala.

— Poskáče!

— Neľutujte ju, bračekovci, berte všetci knuty, chystajte sa! — Nu čož! Šľahaj ju!

Všetci lezú na Mikulkov voz so smiechom a vtipmi. Naliezlo ich asi šesť a ešte je miesto. Berú so sebou jednu ženskú, tlstú a rumenú. Je v červených šatách, má čepiec so sklenenými perlami, na nohách má sedliacke črievice, luská oriešky a usmieva sa. Okolo v zástupe sa tiež smejú, ale naozaj jakože sa nesmiať: taká mizerná kobylka a takú ťarchu má cvalom viezť! Dvaja šuhaji na voze hneď berú knuty, aby Mikolkovi pomáhali. Ozvalo sa: „hyjo!“ Kobylka trhá zo všetkých síl, ale nielen cvalom, aj krokom len horkoťažko sa dvíha, len hrabe nohami, odfrkuje a prisedá od úderu troch knutov, ktoré sa na ňu jako hrach sypú. Smiech na voze a v zástupe sa zdvojnásobňuje, ale Mikolka sa srdí a v zúrivosti šľahá zrýchlenými údermi kobylku, akoby sa vskutku nazdával, že pôjde cvalom.

— Pusťte aj mňa, bračekovci, — kričí akýsi šuhaj zo zástupu.

— Sadni si! Všetci si sadnite! — kričí Mikolka, — všetkých poveze, do smrti ju budem šľahať! A šľahá ju, šľahá, ba už nevie, čím ju biť v zúrivosti.

— Tatinko, tatinko, — kričí na otca, — tatinko, čo oni robia? Tatinko, úbohého koníčka bijú!

— Poďme, poďme! — hovorí otec, — sú opití vyvádzajú nezbednosti, hlupáci, nedívaj sa! — a chce ho odviesť, ale on sa vytrháva z jeho rúk a bez seba beží ku koníkovi. Ale úbohému koníkovi je už zle. Je zadychčaný, zastavuje sa, opäť trhá, skoro by spadol.

— Šľahaj ju do smrti! — kričí Mikolka, — nič iného nezbýva. Zabijem ju!

— Ale čože ty nemáš svedomia, diabol! — kričí akýsi starec zo zástupu.

— Či to svet videl, aby taký koník viezol takú ťarchu, — dokladá druhý. — Umoríš ho! kričí tretí.

— Daj pokoj! To je môj majetok, čo chcem, to s ním robím. Sadnite si ešte! Všetci si sadnite! Chcem, nuž musí ísť cvalom!…

Naraz sa ohlásil smiech a všetko zahlušuje: kobylka nezniesla úderov, čo na ňu padaly a v zúfalstve začala vyhadzovať nohami. Aj starec nevydržal a usmial sa. A naozaj: taká mizerná kobylka a ešte ti vyhadzuje nohami!

Dvaja šuhaji zo zástupu ešte dostali knuty a bežia ku koníkovi, aby ho šľahali s boku. Každý beží po svojej strane.

— Po tlame ho, po očiach šľahaj, po očiach! — Kričí Mikolka.

— Pesničku, bračekovci! — kričí ktosi s voza, a všetci začínajú spievať. Ozýva sa veselá pieseň, drnčí bubon, v prípevoch hvizd. Ženská lúska oriešky a usmieva sa.

… A chlapček beží vedľa koníka, zabeháva napred, vidí ako ju šľahajú po očiach, po samých očiach! Plače. Srdce sa v ňom búri, slzy tečú. Jeden z tých, čo šľahajú, dotknul sa šľahajúc aj jeho tvári; on necíti, zalamuje rukami, kričí, vrhá sa k šedivému starcovi so šedivou bradou, čo potriasa hlavou a všetko odsudzuje. Akási ženská bere ho za ruku a chce ho odviesť: vytrháva sa a opäť uteká ku koníkovi. Ten už tratí posledné sily, ale ešte raz sa začína spínať.

— Ach, aby ťa Parom! — zakričal Mikolka v zúrivosti. Odhodil knut, nahýba sa a vyťahuje so dna voza dlhé, tlsté oje, bere ho za koniec do oboch rúk a zo všetkej sily sa ním rozháňa nad kobylkou.

— Ohluší ju! — kričia dokola. — Zabije!

— To je môj majetok! — kričí Mikolka a s rozmachu uderil ju ojom.

— Šľahajte ju, šľahajte! Čo stojíte! — kričia zo zástupu.

A Mikolka rozohnal sa druhý raz a druhý úder zo všetkých síl padá na chrbát nešťastnej devly. Všetka klesá celým zadkom, ale vyskakuje potom a trhá, trhá zo všetkých posledných síl na rozličné strany; ale so všetkých strán prijimá ju šesť knutov, a oje sa zasa zdvíha a padá tretí, potom štvrtý raz, odmerane, z rozmachu. Mikolka je ako besný, že ju nemôže jedným úderom zabiť.

— Má tuhý život! — kričia dokola.

— Teraz istotne padne, bračekovci, tu bude jej koniec! — kričí zo zástupu jakýsi milovník takých výjavov.

— Toporom ju! Dobíjaj ju razom, — kričí tretí.

— Ech, aby ťa komáre sožrali! Rozstúpte sa! — zúrivo zakričal Mikolka, odhadzuje oje, znova sa nahýba a vyťahuje železný sochor. — Pozor! kričí a zo všetkých síl z rozmachu ovalil svojho úbohého koníka; kobylka sa zatackala, prisedla, chcela sebou trhnúť, ale sochor znova z plného rozmachu ovalil ju na chrbát a ona padá na zem, ako by jej podťali všetky štyri nohy na raz.

— Dobíjajte! — kričí Mikolka, vyskakuje ako bez seba s voza. Niekoľko šuhajov, tiež červených a opitých, schvatili, čo sa im do rúk naskytlo — knuty, palice, oje a bežia ku zdychajúcej kobylke. Mikolka postavil sa s boku a začína biť sochorom po chrbte. Devla naťahuje tlamu, ťažko vzdychá a zdochýna.

— Dobil ju! — kričia v zástupe.

— A prečo nešla cvalom!

— Môj majetok je to! — kričí Mikolka so sochorom v rukách a očima krvou naliatymi. Stojí, jako by ľutoval, že už není koho biť.

— Ale veru ty svedomia nemáš! — kričia zo zástupu už mnohí.

A biedny chlapec je už skoro bez seba. — S krikom sa prediera zástupom k kobylke, objíma jej mŕtvu, zakrvavenú tlamu, bozkáva ju, bozkáva jej oči, jej pysky… Potom naraz skočí a v zúrivosti vrhá sa so svojimi pästičkami na Mikolku. V tú chvíľu otec, ktorý už dlho sa za ním honil, ho konečne lapil a vynáša zo zástupu.

— Poďme, poďme! hovorí mu, — poďme domov!

— Tatíčko! začo oni… biedneho koníčka… zabili? — zachodí sa plačom, dych sa mu tají a slová sa vyrývajú ako výkriky z jeho skľúčených pŕs.

— Opití… vyvádzajú… do toho nás nič… poďme! — povedal otec. Objíma otca rukami, ale srdce sa mu sviera. Chce popadnúť dych, vykríknuť, a — prebudil sa.

Prebudil sa celkom spotený, s mokrými vlasy od potu; zadychčaný vstal s hrôzou.

— Chvála Bohu, to bol len sen! — povedal sadnúc si pod stromom a hlboko si vydychujúc. — Ale čo je to? Azda sa u mňa začína horúčka; taký ohavný sen!

Celé telo mal jako rozbité; nejasne a temno v duši. Položil lokte na kolená a podoprel si rukami hlavu.

— Bože! — zvolal — ale či naozaj vezmem topor, začnem biť po hlave, rozbijem jej lebku… kĺzať sa po lepkavej, teplej krvi, vylamovať zámku, krasť a triasť sa; schovávať sa, všetok zaliaty krvou… s toporom… Pane Bože, či je to možné?

Triasol sa ani list, keď to hovoril.

— Ale čože ja robím! — pokračoval, podnímajúc sa a ako by v hlbokom prekvapení, — veď som preca vedel, že to neznesiem, nuž prečože som sa dosiaľ mučil? Veď už včera, včera, keď som šiel robiť tú… skúšku, včera som pochopil, že neznesiem… A čože teraz? Prečože som ešte dosiaľ pochyboval? Veď už včera, keď som išiel dolu schodmi sám som si povedal, že je to podlé, hnusné, nízke, nízke… veď len od samej myšlienky o skutočnosti zle sa mi urobilo, a hrôza ma pojala…

— Nie, neznesiem, neznesiem! Keby práve nebolo nijakej pochybnosti v týchto plánoch keby aj všetko, čo bolo rozhodnuté tohoto mesiaca, bolo jasné ako deň, správne ako aritmetika. Pane Bože! Všetko jedno, neodvážim sa! Neznesiem, neznesiem!… Čože som ja, čože som ja dosiaľ…

Vstal a udivene sa ozeral dokola, jako by sa divil i tomu, že zašiel sem, a šiel na Tučkov most. Bol bledý, jeho oči horely, vysilenie bolo vo všetkých jeho údoch, no naraz sa mu jakosi ľahšie dýchalo. Pocítil, že už shodil so seba toto strašné bremeno, ktoré ho tak dlho tlačilo a v jeho duši naraz bolo ľahko a spokojne. „Pane Bože!“ prosil — ukáž mi cestu moju a ja sa zriekam tejto prekliatej… svojej fantázie.

Keď prechádzal cez most, ticho a spokojne díval sa na Nevu, na záchod jasného, červeného slnca. Hoci bol slabý, necítil v sebe nijakej únavy. Jako by sa vred na jeho srdci, čo odobieral celý mesiac, bol naraz otvoril. Sloboda, sloboda! Teraz slobodný od týchto čarov, čarodejstva, od pokušenia!

Neskôr, keď spomínal na túto dobu a na všetko, čo sa mu prihodilo v tieto dni, chvíľa za chvíľou, bod za bodom, čiara za čiarou, až do poverčivosti ho vždy prekvapovala jedna okolnosť, hoci v podstate ani nie veľmi neobyčajná, ktorá sa mu ale potom vždy zdala akýmsi predurčením jeho osudu.

A to: nijako nemohol poňať a vysvetliť si, prečo on, ustatý, zmučený, ktorému by bolo najvýhodnejšie vrátiť sa domov najkratšou a rovnou cestou, vrátil sa domov cez Senné námestie, na ktoré mu bolo celkom zbytočné ísť. Zachádzka bola neveliká, ale zrejmá a docela zbytočná. Pravda, veľmi často sa stávalo, že sa vracal domov, a nepamätal na ulice, ktorými šiel. Ale prečože, pýtal sa vždy, také vážne, také rozhodné pre neho a spolu celkom náhodilé stretnutie na Sennom námestí (po ktorom ani ísť nemal prečo) naskytlo sa práve teraz v takej hodine, v takej chvíli v jeho živote, práve v takej nálade jeho ducha, a práve pri takých okolnostiach, pri ktorých jedine mohlo toto stretnutie spôsobiť najrozhodnejší a konečný účinok na celý jeho osud? Jako by ho tu náročky bolo vyčakávalo!

Bolo okolo deviatej, keď šiel po Sennom námestí. Všetci kupci, ktorí predávali na stoloch, na opálkach, v sklepoch a krámoch zatvárali svoje miestnosti, alebo snímali a skladali svoj tovar a rozchádzali sa po domoch, práve tak jako aj tí, čo kupovali. Okolo jedáleň v prízemí, na špinavých a smradľavých dvoroch domov Senného námestia, ale najviac pri krčmách, shromažďovalo sa veľa rozličných a všelijakých živnostníkov a otrhancov. Raskoľnikov mal rád zvlášte tieto miesta, jako aj všetky blízke uličky, keď bez cieľa vychádzal na ulicu. Tu jeho handry neobracaly na seba ničej pyšnej pozornosti a možno bolo chodiť v akejkoľvek mizernej forme, nevzbudzujúc pohoršenia. U samej K-skej ulíčky, na rohu, mešťan a ženská, jeho manželka, predávali na dvoch stoloch rozličný drobný tovar: nitky, tkanice, kartúnové ručníky a pod. Tiež sa chystali domov, ale sa trochu omeškali, shovárajúc sa so známou, čo prišla k ním. Táto známa bola Lizaveta Ivanovna, alebo prosto, ako ju všetci volali Lizaveta, mladšia sestra tej istej staruchy, Aleny Ivanovny, vdovy po koležskom registrátorovi a úžerníci, u ktorej včera bol Raskoľnikov, keď šiel zastaviť hodinky a robiť svoju próbu… Vedel už dávno všetko o tejto Lizavete, a Lizaveta aj jeho trochu znala. Bola to vysoká, nemotorná, bojazlivá a pokorná dievka, skoro idiotka, päťatricať ročná, nachodila sa v úplnom podrobení u svojej sestry, pracujúc na ňu vo dne v noci, trasúc sa pred ňou, ba znášajúc od nej bitie. Stála pred mešťanom a ženskou zamyslená a počúvala. Tí jej s obzvláštnou horlivosťou čosi vykladali. Keď ju Raskoľnikov naraz uvidel, akýsi podivný pocit, ponášajúci sa na úžas, na hlboké ustrnutie, sa ho zmocnil, hoci v tomto stretnutí nebolo nič neobyčajného.

— Mohli by ste sa, Lizaveta Ivanovna, osobne dohovoriť a vec rozhodnúť, — hlasito povedal mešťan. — Prijďte zajtra o siedmej. Aj tí prijdú.

— Zajtra? — ťahavo a zamyslene povedala Lizaveta, ako by sa nevedela rozhodnúť.

— Ale vám tá Alena Ivanovna nahnala strachu! — zarapotala žena kupcova, smelá baba. — Dívam sa na vás, ste zcela jako malé dieťa. Ani to nie je vlastná sestra a jakú moc vzala nad vami.

— Ale vy tento raz ani nič nehovorte Alene Ivanovne, — skočil do reči muž, — toto vám radím a zajdite k nám bez dovolenia. Veď je to vec výhodná. Potom aj sestra to odobrí.

— Mám teda prijsť?

— O siedmej, zajtra; aj tí prijdu; nuž osobne sa aj dohodnete.

— Aj samovar postavíme, — dodala žena.

— Dobre, prídem, — povedala Lizaveta, ustavične ešte rozmýšľajúc a pomaly chystala sa k odchodu.

Raskoľnikov už prešiel a nič viac nepočul. Prechádzal mimo nich ticho, nepozorovane, snažiac sa neprepustiť ani jediného slova. Jeho počiatočné udivenie zmenilo sa na úžas, jako by mu mráz prebehol cez chrbát. Dozvedel sa naraz nečakane, nenazdajky, že zajtra, rovno o siedmej večer, Lizaveta, staruchina sestra a jediná jej spolubývajúca, nebude doma, a že tedy starucha rovno o siedmej večer bude doma sama.

K jeho bytu zbývalo len niekoľko krokov. Vošiel do svojej izby jako na smrť odsúdený. O ničom nerozmýšľal a celkom nemohol rozmýšľať; ale celou svojou bytnosťou naraz pocítil, že nemá už ani slobody rozsudka, ani vôle, a že všetko je naraz celkom rozhodnuté.

Pravda, keby aj celé roky bol mal čakať na vhodnú príležitosť, ani vtedy, majúc úmysel, nebol by mohol rátať na zrejmejší krok k úspechu tohoto zámyslu, než ten, aký sa mu nenazdajky naskytoval teraz. Veru ťažko by bolo dozvedeť sa v predvečer, určito, akurátne, bez nebezpečenstva, s ktorým je spojené vypytovanie sa a vyhľadávanie, že zajtra, o takejto hodine, takáto starucha, na ktorú chystá sa napadnutie, bude doma sama, samučičká.



[11] Omša za mŕtvych.

[12] Jedlo z varenej rýže alebo pšenice s medom a hrozienkami (podávané na pamiatku zomrelého).




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.