Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

III

Prebudil sa na druhý deň už neskoro, po nepokojnom spánku, ale ten ho neposilnil. Prebudil sa zlostný, rozdráždený, zlý a s nenávisťou pozrel na svoju komôrku. Bola to malučká komôrka, asi šesť krokov dlhá; vyzerala veľmi úboho so svojimi žltými, zaprášenými a skoro všade odlepenými tapetami, a tak nízka, že trochu vysokému človekovi sa v nej ustavične zdalo, že sa uderí hlavou o poval. Nábytok zodpovedal miestnosti: boly tu tri staré stoličky, zafarbený stôl v kúte, na ktorom ležalo niekoľko sošitov a kníh; už z toho jediného, ako boly zaprášené, bolo videť, že už dávno nedotýkala sa ich ničia ruka; a konečne nemotorný veľký diván, ktorý zabral skoro celú stenu a pol šírky celej izby a slúžil Raskoľnikovi za posteľ. Často spal na ňom tak, ako bol, nesobliekajúc sa, bez plachty, prikrývajúc sa svojím starým, ošúchaným, študentským plášťom, s jedinou malou hlavničkou pod ktorú podkladal všetku bielizeň, čo mal, čistú aj obnosenú, aby mal vyššie záhlavie. Pred divánom stál malý stolík.

Ťažko bolo viac opustiť sa a privyknúť takému neporiadku a špine, ale Raskoľnikovi bolo to príjemné v jeho terajšej nálade. Stránil sa všetkých, spratával sa ako korytnačka v svoju škrupinu; aj obličaj slúžky, čo ho obsluhovala, búril v ňom žlč, keď niekedy zašla do jeho komôrky. Domáca pani jeho už dva týždne mu neposlala jedlo, a on nepomyslel dosiaľ zajsť k nej pohovoriť o tom, hoci sedel bez obeda. Nastázia, kuchárka, a jediná slúžka domácej čiastočne bola rada takej nálade nájemníkovej, prestala u neho upratovať a zametať, len tak raz za týždeň niekedy nevdojak brala metlu do rúk. Ona ho aj teraz zobudila.

— Vstávaj, čo spíš, — zakričala za ním, — ide na desiatu. Priniesla som ti čaj; budeš piť? Veď si hladný?

Nájomník otvoril oči, zatriasol sa a poznal Nastáziu.

— Či je to čaj azda od domácej? — spýtal sa zdvíhajúc sa pomaly na diváne. Vyzeral chorobne.

— Ale kde tam od domácej!

Postavila pred ním svoj vlastný prasklý čajník, s čajom už raz pareným a položila dva kúsky cukru.

— Nastázia prosím ťa, — povedal a pohrabal sa vo vačku (lebo spal oblečený); vytiahol hŕstku medených, — iď mi kúpiť bochníček chleba. A vezmi aj u udenára kúsok klobásy, tej lacnejšej.

— Chlebík ti ja hneď prinesem, ale či nechceš miesto klobásy šči?[9] Dobré šči, včerajšie. Ešte včera som ti nechala, ale ty si neskoro prišiel. Dobré šči.

Keď šči boly prinesené a on sa dal do nich, Nastázia sadla vedľa neho na diván a začala rozprávať. Bola ona z dedinských báb a veľmi rada si porozprávala.

— Praskovia Pavlovna chce sa na tebe žalovať v policii, — povedala.

— V policii? Prečo?

— Peňazí neplatíš a kvartieľ neoslobodzuješ.

— Eh, do Paroma, to by ešte bolo treba, — zamrmlal, škrípajúc zubami. — Nie, to sa teraz… nehodí… Hlúpa je ona, — dodal nahlas. — Zajdem k nej dnes, pohovorím s ňou.

— Hlúpa, tebe sú všetci hlúpi, aj ja som hlúpa; ale čo ty rozumný ležíš ako drevo, nič od teba nevidíš? Prv si, vraj, chodil deti učiť, prečože teraz nič nerobíš?

— Robím… — s nechuťou a surovo prehovoril Raskoľnikov.

— Čo robíš?

— Robotu…

— Akú robotu?

— Rozmýšľam, — odpovedal vážne.

Nastázia sa až za boky chytila od smiechu.

— A veľa peňazí si už narozmýšľal? — povedala potom.

— Bez čižiem deti učiť nepôjdeš. Ostatne napluť na to, na všetko.

— Ale ty do studne nepľuj!

— Za deti platia medenými. Čože si počneš s kopejkami? — pokračoval s nechuťou, ako by odpovedal vlastným myšlienkam.

— A ty by si hneď celý kapitál potreboval?

Pozrel na ňu podivne.

— Áno, celý kapitál, — odpovedal určito.

— Nu, len pomaly, ešte ma naľakáš; to je už veľmi hrozné. A chlebík mám isť kúpiť alebo nie?

— Ako chceš.

— Ale veď som celkom zabudla! Včera, keď ťa nebolo doma priniesli ti list.

— List! Mne! Od koho?

— Neviem, od koho. Listonošovi som tri kopejky svoje dala.

— Nuž, prines že ho, pre Boha, prines! — zakričal Raskoľnikov rozčulený, — Bože!

O chvíľu bol list tu. Áno, od matere, z R—j gubernie. Až zbledol, berúc ho do rúk. Dávno už nedostával písem; ale teraz ešte čosi druhé mu srdce svieralo.

— Nastázia iď s Pánombohom; tu máš svoje tri kopejky, len pre Boha skorej iď!

List sa triasol v jeho rukách; nechcel ho rozpečatiť pri nej: chcel zostať o samote s týmto listom. Keď Nastasia vyšla, chytro ho pozdvihol ku rtom a pobozkal; potom ešte dlho, starostlivo pozeral písmo adresy, známe a milé mu drobné a krivé písmo matkino, ktorá ho kedysi učila čítať a písať. On váhal; ako by sa bál čohosi. Konečne rozpečatil; list bol veľký, dva loty[10] ťažký; dva veľké listové hárky boly popísané drobnučko.

„Milý môj Roďa — viac než dva mesiace je tomu, čo som nehovorila s tebou písomne, čím som sama trpela, ba niektorú noc ani nespala, premýšľajúc. Ale istotne nebudeš obviňovať ma z tohoto nevoľného môjho mlčania. Vieš, ako ťa milujem; máme ťa jediného, ja a Dúňa, ty si naším všetkým, našou nádejou, našou úfnosťou. Čo bolo so mnou, keď som sa dozvedela, že si už niekoľko mesiacov opustil univerzitu z nedostatku prostriedkov, ba že nemáš prostriedkov ani k živobytiu! Čím som ti ja mohla pomôcť so svojou penziou sto dvadsať rubľov ročne. Pätnásť rubľov, čo som ti bola poslala pred štyrmi mesiaci, požičala som si, ako sám vieš, na účet tej istej penzie u tunajšieho našeho kupca Vasilija Ivanoviča Vachrušina. Je to dobrý človek a bol priateľom tvojeho otca. Ale keďže som mu dala právo na prijatie penzie, musela som čakať, kým sa dlh nevyplatí, čo sa až teraz stalo, tak že celý ten čas nemohla som ti nič poslať. Ale teraz, chvála Bohu zdá sa, môžem ti poslať, ba vôbec môžem sa teraz pochváliť šťastím, o čom aj ponáhľam sa uvedomiť teba. Ponajprv, či tušíš, milý Roďa, že sestra tvoja už poldruhého mesiaca žije so mnou a že už viac sa nerozlúčime ani budúcne. Chvála Bohu, končilo sa jej trápenie; ale rozpoviem ti všetko po poriadku, aby si vedel, ako všetko bolo a čo sme všetko dosiaľ pred tebou tajily. Keď si mi písal pred dvoma mesiaci, že si počul od kohosi, že Dúňa trpí veľa následkom hrubosti v dome pánov Svidrigajlových a žiadal si dať ti určité vysvetlenie — akú som ti vtedy mohla dať odpoveď. Kebych ti bola napísala všetku pravdu, vtedy by si bol vari všetko nechal a hoci pešky by si bol prišiel k nám, lebo ja znám tvoju povahu a tvoje city, a nedal by si ukrivdiť svojej sestre. Bola som sama v zúfalstve, ale čo zbývalo robiť. Neznala som ani všetkej pravdy. Ale hlavná prekážka spočívala v tom, že Dúnečka, keď vstúpila predošlého roku do ich domu za vychovateľku, vzala si napredok celých sto rubľov s podmienkou, mesačnej srážky z platu, tedy ani nebolo možné odísť s miesta bez zaplatenia dlhu. Ale sumu tú (teraz ti môžem všetko vysvetliť, drahocenný Roďa) vzala si viac preto, aby ti mohla poslať šesdesiat rubľov, ktoré si vtedy tak potreboval a ktoré si aj dostal od nás minulého roku. Oklamaly sme ťa vtedy, napísaly sme, že je to z usporených Dúnečkiných predošlých peňazí, ale nebolo tomu tak, lež teraz ti oznamujem všetku pravdu, lebo sa teraz všetko zmenilo neočakávane, podľa vôle Božej, k lepšiemu, a aby si vedel, ako ťa Dúňa miluje a aké má drahocenné srdce. Veru, pán Svidrigajlov z počiatku držal sa k nej veľmi hrubo a robil jej rozličné nezdvorilosti a posmieval sa jej pri stole… Ale nechcem sa púšťať do všetkých týchto podrobností, abych ťa zbytočne nerozčuľovala, keď je už všetkému teraz koniec. Slovom, nehľadiac na dobré a blahorodé zachádzanie Marfy Petrovny, manželky p. Svidrigajlova, a všetkých domácich, Dúnečke bolo veľmi ťažko, najmä keď p. Svidrigajlov nachodil sa podľa starého plukového zvyku svojho pod vlivom Bakchovým. Ale čo sa ukázalo potom? Predstav si, že tento streštenec už dávno pocítil k Dúne vášeň, ale ustavične to skrýval pod zámienkou hrubosti a opovrženia k nej. Možné je aj to, že sa sám hanbil a hrozil, vidiac sa už v rokoch a otcom rodiny, pri takých ľahkomyseľných nádejách a preto tiež mimovoľne sa jedoval na Dúňu. Ale konečne sa neudržal a opovážil sa urobiť Dúni zrejmý a hnusný návrh, sľubujúc jej rozličné odmeny a krome toho opustiť všetko a odísť s ňou do druhej dediny alebo hoci za hranicu. Môžeš si predstaviť všetky jej trápenia! Opustiť hneď miesto nebolo možné, nie len pre peňažný dlh, no aj zo šetrnosti k Marfe Petrovne, v ktorej sa mohlo vzbudiť podozrenie a mohol by tedy v rodine vzniknúť nesvár. Ale aj pre Dúnečku by to bol veľký škandál; len tak by sa to nekončilo. Bolo tu aj veľa rozličných iných príčin, tak že prv než za šesť týždňov Dúňa nijako nemohla rátať, že vyviazne z tohoto hrozného domu. Pravda, ty znáš Dúňu, vieš aká je umná a s akou pevnou povahou. Dúnečka veľa môže zniesť, ba aj v najhorších prípadoch nestratí svojej pevnosti. Ani mi len nenapísala o všetkom, aby ma nerozhorčovala, a dopisovali sme si veľmi často. Rozuzlenie ale nastúpilo neočakávane. Marfa Petrovna nenazdajky počula svojho muža, ako nahováral v záhrade Dúnečku, a ponímajúc všetko prevrátene, zo všetkého ju obvinila, mysliac, že ona je všetkého príčinou. Nastala u nich hneď tu v záhrade hrozná scéna: ba Marfa Petrovna aj uderila Dúňu, nechcela nič počuť, a sama celú hodinu kričala a konečne rozkázala hneď odviezť Dúňu ku mne do mesta na prostom sedliackom voze, do ktorého nahádzali všetky jej veci, bielizeň, šaty, všetko, ako do rúk prišlo nesviazané a nesložené. A tu nastal lejak a Dúňa urazená a zhanobená musela s mužíkom ísť celých sedemnásť vjorst na nepokrytej talige. Pomysli si teraz, čo som ti mohla napísať v liste ako odpoveď na tvoj, ktorý som dostala pred dvoma mesiaci a o čom písať? Sama som bola v zúfalstve; pravdy som ti napísať nesmela, lebo by si bol veľmi nešťastný, rozhorčený a pobúrený, a čože by si bol mohol urobiť? Seba azda ešte do záhuby priviesť, a Dúnečka zakazovala; ale naplňovať písmo daromnicami, keď je v duši taký zármutok, som nemohla. Celý mesiac u nás po celom meste chodily klebety o tejto veci, a došlo tak ďaleko, že sme s Dúňou nemohly ani do kostola chodiť pre opovržlivé pohľady a šeptanie, ba aj nahlas v našej prítomnosti sa hovorilo. Všetci známi sa nás stránili, všetci prestali nás aj pozdravovať, a dozvedela som sa určito, že kupeckí pomocníci a niektorí kancelisti chceli nám urobiť veliká urážku: namazať kolomažou vráta nášho domu, tak že domáci požiadal, aby sme sa vysťahovaly z bytu. Príčinou všetkého tohoto bola Marfa Petrovna, ktorá obvinila a pošpinila Dúňu vo všetkých domoch. Ona je u nás so všetkými známa a tento mesiac každú chvíľu behala do mesta, a keďže je ona veľká jazyčnica a rada rozpráva o svojich veciach a zvlášte žaluje sa na svojho muža všetkým a každému, nuž rozniesla celú históriu za krátky čas nielen v meste, ale aj po ujezde (okrese). Ochorela som. Ale Dúnečka bola pevnejšia než ja, a keby si bol videl, ako všetko znášala, ako ma tešila a povzbudzovala! To je anjel! No, z milosrdenstva Božieho naše mučenie bolo skrátené: pán Svidrigajlov sa spamätal a oľutoval spáchané zlo, bezpochyby poľutoval Dúňu, predstavil Marfe Petrovne úplné a zrejmé dôkazy Dúnečkinej nevinnosti, totiž písmo, čo Dúňa ešte pred tým ako ich Marfa Petrovna našla v záhrade, vynútená bola napísať a odovzdať mu, aby vyhnula osobným rozhovorom a tajným schôdzkam, ktorých sa domáhal. V tomto písme ona ohnivo a s rozhorčením vyhadzovala mu na oči práve jeho nešľachetnosť ohľadne Marfy Petrovny, napomínala mu, že je otec rodiny a že konečne je hnusným z jeho strany trápiť a do záhuby privádzať nešťastné, bezzáštitné dievča. Slovom, milý Róďa, ten list je tak šľachetne a dojemne napísaný, že som plakala, čítajúc ho, a dosiaľ nemôžem ho čítať bez sĺz. Mimo toho k ospravedlniu Dúni prispelo konečne aj svedectvo služobníctva, ktoré videlo a vedelo o veľa viac, než tušil sám pán Svidrigajlov, ako to tiež vždycky býva. Marfa Petrovna bola ukrutne prekvapená a „znovu zarmútená“, ako sa nám sama priznala, ale za to celkom sa presvedčila o nevinnosti Dúnečkinej a hneď na druhý deň išla do kostola a na kolenách a so slzami prosila Kráľovnu Nebeskú, aby jej poskytla sily pretrpeť túto novú skúšku a vykonať svoju povinnosť. Potom priamo z kostola, nezastavujúc sa u nikoho, prišla k nám, rozprávala nám všetko, horko plakala a s plnou ľútosťou objímala a prosila Dúňu, aby jej odpustila. Toho istého rána, ani trochu nemeškajúc, priamo od nás šla po všetkých domoch v meste a všade v najlichotivejších pre Dúnečku výrazoch, prelievajúc slzy, očistila jej nevinnosť a prinavrátila jej dobré meno, vychvaľujúc šľachetnosť jej citov a držania sa. Ba čo, všetkým ukazovala a čítala nahlas vlastnoručné písmo Dúnečkino k Svidrigajlovi, dala sňať z neho kopie (ale toto sa mi zdá už zbytočné). Takým spôsobom musela niekoľko dní navštevovať všetkých v meste, a čítať im to písmo. Marfa Petrovna očistila česť Dúnečkinu a všetka hnusnosť tejto veci ľahla nevyhladiteľnou hanbou na jej muža, ako hlavného vinníka. Dúňu hneď začali zvať, aby vyučovala v niektorých domoch, ale ona nechcela. Vôbec všetci začali jej naraz preukazovať zvláštnu úctu. Všetko toto pomohlo aj tej neočakávanej náhode, ktorou teraz mení sa, možno povedať, celý náš osud. Znaj, milý Róďa, že o ruku Dúňi uchádza sa ženich a že Dúňa už dala svoj súhlas, o čom ťa uvedomiť sa ponáhľam. A hoci sa tá vec stala aj bez tvojej rady, dozaista nebudeš sa horšiť na mňa, ani na sestru, lebo sám uvidíš z veci samej, že čakať a odkladávať, kým by sme dostaly tvoju odpoveď, bolo by nám nemožné. Ale ani sám nemohol by si v neprítomnosti posúdiť všetko akurátne. Stalo sa to takto: On je nádvorný radca, Peter Petrovič Lužin, vzdialený príbuzný Marfy Petrovny, ktorá v mnohom tu pomáhala. Začal s tým, že jej prostredníctvom prejavil želanie s nami sa soznámiť; bol, ako sa patrí, prijatý, pil kávu, a na druhý deň poslal písmo, v ktorom veľmi úctivo prosí o ruku a o skorú a rozhodnú odpoveď. Človek je on solídny a zamestnaný; ponáhľa sa teraz do Petrohradu, tak že každá minúta mu je drahá. Rozumie sa, že zo začiatku sme boli veľmi prekvapené, keďže sa to všetko stalo veľmi chytro a neočakávane. Rozmýšľaly a rozvažovaly sme spolu celý ten deň. Človek je on spoľahlivý, zabezpečený, slúži v dvoch miestach, má už svoj kapitál. Pravda, je mu už štyricať päť rokov, ale je dosť príjemného zovňajšku a môže sa ešte páčiť ženám; áno, vôbec je to človek, ako som povedala, veľmi solídny a slušný, len trochu zachmúrený a jako by pyšný. Ale to sa azda len zdá na prvý pohľad. Nuž, upozorňujem ťa, milý Róďa, keď sa s ním stretneš v Petrohrade, čo sa stane veľmi skoro, nesúď príliš bystro a prudko, ako to máš vo zvyku, ak sa ti na prvý pohľad niečo v ňom nezazdá. Hovorím to na prípad, hoci som presvedčená, že urobí na teba priaznivý dojem. Ale aj krome toho, aby sme poznali akéhokoľvek človeka, musíme ho posudzovať postupne a opatrne, aby sme sa nedopustili chyby, ktorú je potom veľmi ťažko napraviť a zahladiť. Ale Peter Petrovič aspoň podľa mnohých známok je človek veľmi ctihodný. Pri prvej svojej návšteve nám oznámil, že je človek pracovitý, spoľahlivý, a že v mnohom súhlasí, ako sa sám vyjadril, „s presvedčením najnovších pokolení naších“ a že je nepriateľom všetkých predsudkov. A veľa ešte hovoril, lebo je ako by trochu márnomyselným a veľmi má rád, keď ho počúvajú, ale to preca nie je nejaký nedostatok. Rozumie, sa, že som z toho málo poňala, ale Dúňa vysvetlila mi, že je to človek hoci nevelikého vzdelania, ale umný a jako sa zdá dobrý. Znáš povahu svojej sestry, Róďa. To je dievča pevnej povahy, rozumné, trpelivé a veľkomyseľné, hoci s ohnivým srdcom, čo som dobre v nej poznala. Pravda, ani s jej, ani s jeho strany zvláštnej lásky tu nieto; ale Dúňa, krome toho, že je dievča rozumné, je spolu aj bytnosť šľachetná ako anjel a urobí svojou povinnosťou utvoriť šťastie muža, ktorý by sa tiež staral aj o jej šťastie. O poslednom medzitým nemáme príčiny pochybovať, hoci veľmi bystro sa všetko toto stalo. K tomu on ako človek veľmi vypočítavý, sám uvidí, že jeho vlastné manželské šťastie bude tým istejšie, čím Dúnečka bude s ním šťastnejšia. Ale že sú nejaké nerovnosti v povahe, nejaké staré zvyky, áno aj akýsi nesúhlas v myšlienkach (čomu ani v najšťastnejších manželstvách vyhnúť nemožno), nuž ohľadom toho Dúnečka sama mi povedala, že sa spolieha na seba, že sa znepokojovať tu netreba, a že veľa môže zniesť s podmienkou, že ďalšie pomery budú čestné a spravedlivé. On sa, na príklad, aj mne zpočiatku zazdal akýmsi príkrym; no veď to môže byť od toho, že je človek priamy, a dozaista je to tak. Na príklad pri druhej návšteve, keď už dostal súhlas, v rozhovore sa vyjadril, že už prv, keď ešte neznal Dúne, umienil si vziať si dievča poctivé, bez vena, a nevyhnutne takú, ktorá už skúsila biedu; lebo, ako vysvetlil, muž ničím nemá byť zaviazaný svojej žene, a o veľa lepšie je, keď žena pokladá muža za svojho dobrodinca. Dodám, že vyjadril sa trochu mäkkšie a zdvorilejšie, než som to napísala, lebo som zabudla pravý jeho výraz, a pamätám sa len na jeho myšlienku, a okrem toho, povedal on to nie úmyselne, ba zrejmé bolo, že sa preriekol v prudkom rozhovore, tak že sa aj staral potom napraviť to a zmäkčiť; ale mne sa to zdalo preca trochu ako by príkrym a povedala som to potom Dúni. Ale Dúňa namrzená odpovedala mi, že „slová nie sú ešte skutkom“. Pred tým než sa rozhodla, Dúnečka nespala celú noc, a predpokladajúc, že už spím, vstala z postele a celú noc chodila sem a tam po izbe; konečne kľakla a dlho, vrúcne sa modlila pred sv. obrazom a ráno mi oznámila, že sa rozhodla.

Zmienila som sa už, že Peter Petrovič odíde teraz do Petrohradu. Má tam dôležité veci; on chce otvoriť v Petrohrade advokátsku kanceláriu. On už dávno prijíma zastupiteľstvo vo veciach súdnych; aj tieto dni vyhral veľký proces. Do Petrohradu musí aj preto ísť, že tam má v senáte akúsi dôležitú vec. Preto, milý Róďa, môže aj tebe byť veľmi užitočným, a to vo všetkom, a my s Dúňou myslíme, že od terajška mohol by si určito začať svoju budúcu kariéru a pokladať svoj osud za jasne ustanovený. Ó, keby sa to uskutočnilo! To by bola taká výhoda, že by nebolo možné považovať ju za nič iného, než za priamu pre nás milosť Všemohúceho. Dúňa blúzni len o tom. Odvážily sme sa už povedať niekoľko slov o tomto Petrovi Petrovičovi. Vyjadril sa opatrne a povedal, keďže, vraj, bez tajomníka obísť sa nemôže, tedy, ako sa rozumie, lepšie je dať plat príbuznému než cudziemu, ak sa len ukáže spôsobným k úradu (ako by si sa ty neukázal spôsobným!), ale pri tom aj predpokladal, že azda univerzitné štúdia tvoje neposkytnú ti dosť času pre zamestnanie v jeho kancelárii. Tento raz vec sa tým aj končila, ale Dúňa o ničom inom teraz ani nemyslí. Teraz už niekoľko dní je v akejsi horúčke a sostavila už celý plán o tom, že neskôr môžeš byť pomocníkom, ba aj spoločníkom Petra Petroviča v jeho právnických veciach, a to tým skôr, že sám si na právnickej fakulte. Ja, Róďa, celkom s ňou súhlasím a osvojujem si všetky jej plány a nádeje, vidiac v nich plnú pravdepodobnosť; a nehľadiac na terajšiu, veľmi pochopiteľnú vyhýbavosť Petra Petroviča (keďže ťa ešte nezná), Dúňa je pevne presvedčená, že dosiahne všetkého svojím dobrým vlivom na budúceho svojho muža. Pravda my sme sa maly na pozore, aby sme sa neprehovorily pred Petrom Petrovičom o niečom z týchto našich plánov a predovšetkým o tom, že budeš jeho spoločníkom. Azda by to prijal veľmi sucho, lebo by videl, že sú to len puhé sny. Podobne ani ja ani Dúnečka nehovorily sme s ním ani slova ešte o pevnej nádeji našej, že nám pomôže podporovať ťa peniazmi, dokiaľ budeš na univerzite; nehovorily sme preto, že po prvé, stane sa to samo sebou neskôr a on dozaista bez zbytočných slov sám to ponúkne (akožeby to mohol odopreť Dúnečke), tým viac, že aj sám môžeš sa stať jeho pravou rukou v kancelárii a dostávať túto pomoc nie ako dobrodenie, leč ako zaslúžený plat. Tak to chce zariadiť Dúnečka a ja s ňou zúplna súhlasím. A po druhé preto sme nehovorily, že som veľmi chcela postaviť ťa s ním pri očakávanom terajšom stretnutí vašom na rovnú nohu. Keď Dúňa hovorila o tebe s nadšením, odpovedal, že každého človeka treba zo začiatku prehliadnuť samému a bližšie, aby možno bolo o ňom súdiť a že sám si prenecháva, keď sa s tebou soznámi, utvoriť si o tebe svoju mienku. Vieš čo, drahocenný môj Róďa, mne sa zdá po niektorých úvahách (ostatne nevsťahujúcich sa k Petrovi Petrovičovi, ale tak podľa niektorých mojich vlastných, osobných, ba i možné stareckých, ženských vrtochoch) — zdá sa mi, že urobím lepšie, keď budem po ich svadbe bývať osobitne, ako aj teraz bývam, a nie spoločne s nimi. Som celkom presvedčená, že bude tak šľachetný a delikátny, že sám ma pozve a ponúkne mi nerozlučovať sa s dcérou, a keď to nepovedal dosiaľ, nuž, rozumie sa preto, že aj bez rečí sa to predpokladá; ale ja neprijmem. Spozorovala som v živote neraz, že testiny nebývajú príliš mužom po chuti, a ja nielen že nechcem byť komukoľvek aj v najmenšiu obťažnosť, lež sama chcem byť celkom slobodnou, dokiaľ mám aspoň nejaký svoj kúsok a také deti, ako ty a Dúnečka. Ak bude možné, usalaším sa vedľa vás oboch, a preto, Róďa, najpríjemnejšie som si nechala ku koncu písma: znaj tedy, milý môj, že hádam veľmi skoro sobereme sa opäť všetci spolu a objímeme sa všetci traja skoro po trojročnom rozlúčení! Už dozaista je rozhodnuté, že ja a Dúňa odídeme do Petrohradu, kedy vlastne, neviem, ale istotne veľmi skoro, áno hádam o týždeň. Všetko závisí od toho, ako nariadí Peter Petrovič. Náhle sa poobzerá v Petrohrade, hneď nám dá vedeť. Chce z akýchsi ohľadov uskoriť svadbu, a ak bude možné, odbaviť ju ešte pred pôstom, ak to ale nepôjde pre krátkosť lehoty, tedy hneď po veľkom pôste. Ó, s akým šťastím pritlačím ťa k svojemu srdcu! Dúňa je všetka rozčulená radosťou videť sa s tebou a povedala raz zo žartu, že už len preto vzala by si Petra Petroviča. To je anjel! Teraz ti nič nepripisuje; velela mi len napísať, že má tak veľa s tebou hovoriť, tak veľa, že teraz ani pera nemôže do ruky vziať, lebo v niekoľkých riadkoch nič neopíšeš, len sa rozmrzíš; velela ťa vrúcne objať a bozkať. Ale nehľadiac na to, že sa azda skoro sami osobne sobereme, pošlem ti preca tieto dni peňazí čo najviac budem môcť. Teraz, keď sa všetci dozvedeli, že Dúnečka sa vydáva za Petra Petroviča, aj môj kredit sa naraz zväčšil, a viem isto, že Afanasij Ivanovič dá mi teraz na účet mojej penzie aj sedemdesiat päť rubľov, takže ti azda dvacať päť alebo aj tricať pošlem. Poslala bych ti viac, ale bojím sa naších cestovných útrat; a hoci Peter Petrovič bol tak dobrý, že vzal na seba časť výdavkov na našu cestu do hlavného mesta, a to sám ponúkol sa na svoje útraty dopraviť našu batožinu a veľký kufor (akosi prostredníctvom svojich známych, ale preca nám treba rátať aj na výdavky prvých dní, keď prijdeme do Petrohradu. My sme ostatne už všetko vyrátaly s Dúnečkou dopodrobna a vychodí, že cesta nebude stáť veľa. K železnici od nás je len devädesiat vjorst a my sme sa už na každý prípad dohovorily a sjednaly s jedným známym mužíkom-furmanom; a potom my s Dúnečkou veľmi šťastne dôjdeme v tretej triede. Tak že sa mi podarí poslať ti nie dvacať päť, ale doista tricať rubľov. Ale dosť; dva celé hárky som popísala a viac miesta nieto; to je celá naša historia; ale koľko udalostí sa nahromadilo! A teraz, drahocenný môj Róďa, objímam ťa do blízkeho svidania našeho a žehnám ťa materínskym požehnánim svojím. Miluj Dúňu, tvoju sestru, Róďa; miluj ju tak, ako ona ťa miluje a vedz, že ona ťa miluje bez miery, viac než samu seba. Ona je anjel, a ty, Róďa, ty si naše všetko, — všetka naša nádej, všetko dúfanie. Kebys’ bol len ty šťastný, i my budeme šťastné. Či sa modlíš k Pánu Bohu, Róďa, ako prv, a či veríš v dobrodenie Tvorca a Vykupiteľa nášho? Bojím sa v srdci svojom, či aj teba nenavštívila najnovšia módna nevera? Ak je tomu tak, nuž sa za teba modlím. Spomeň si, milý, ako si ešte v detstve svojom, za živobytia svojho otca, bľabotal na mojom lóne svoje modlitby a ako sme všetci boli vtedy šťastliví! S Bohom, alebo radšie, do videnia! Objímam ťa vrelo a bozkávam bezčíselne ráz.

Tvoja do hrobu Puľchérija Raskoľniková.

Skoro celý čas, čo Raskoľnikov čítal, od samého začiatku písma, obličaj jeho bol mokrý od sĺz; ale keď končil, bol bledý, skrivený kŕčmi, a ťažký, zlobný, zlý úsmev pohrával na jeho rtách. Složil hlavu na svoju mizernú, obšúchanú hlavničku a premýšľal, dlho premýšľal. Silne mu tĺklo srdce a silne búrily sa jeho myšlienky. Konečne mu bolo dusno a tesne v tejto žĺtej komôrke, ponášajúcej sa na skriňu, alebo veľký kufor. Zrak a myseľ žiadaly si priestoru. Schytil klobúk a vyšiel, tento raz už bez strachu, že sa stretne s niekým na schodoch; zabudol na to. Išiel smerom k Vasiljevskému ostrovu cez V-ý prospekt, ako by sa náhlil ta za nejakou vecou; šiel dľa svojho zvyku nepozorujúc cesty, šeptajúc pre seba, áno, aj hovoriac nahlas so sebou, čím v mimoidúcich vzbudzoval veľké podivenie. Mnohí považovali ho za opitého.



[9] Kapustná polievka

[10] Funt mal 32 loty; lot = 1.75 dekagr.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.