Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

Časť druhá. I

Tak preležal veľmi dlho. Stávalo sa, že sa jako by prebúdzal a v tých chvíľach pozoroval, že je už dávno noc, ale vstať neprichádzalo mu do hlavy. Konečne spozoroval, že je už svetlo jako vo dne. Ležal na diváne doluznačky ešte zmeravený po nedávnej mdlobe. Rezko k nemu doletaly strašné, zúfalé výkriky s ulice, ktoré ostatne každú noc počul pod svojim oknom, o tretej hodine. Tie ho aj teraz zobudily: — „To už aj opití vychádzajú z krčiem,“ pomyslel si „tri hodiny“, a naraz vyskočil, ako by ho niekto strhol s divánu. „Jako! Už ide na tretiu!“ Sadol si na diván, — a tu mu všetko prišlo na pamäť! Naraz, v jedon mih všetko spomenul.

V prvú chvíľu myslel, že prijde o rozum. Strašný chlad sa ho zmocnil; ale chlad ten bol aj od zimnice, ktorá sa u neho už dávno pojivla v spánku. Ale teraz naraz zalomcovala nim taká zima, že mu zuby drkotaly a triasol sa ako osika. Otvoril dvere a začal načúvať: v dome všetko úplne spalo. S náramným prekvapením prezeral seba a všetko v izbe a nechápal: ako len mohol včera, keď vošiel, nezavreť dvere na háčik a vrhnúť sa na diván nielen nesoblečený, ale i s klobúkom na hlave: klubúk sa skotúľal a ležal na zemi, neďaleko podúšky. — „Keby niekto bol zašiel, čo by si bol pomyslel? Že som opitý, alebo…“ Priskočil k oknu. Svetla bolo dosť, začal sa chytro prezerať, celého seba, od hlavy do päty, všetky svoje šaty: či nieto stôp? Ale tak to nebolo možné: trasúc sa, keďže ho zimnica drvila, začal sobliekať všetko a opäť dôkladne prezerať. Poprevracal všetko do poslednej nitky a handričky, a nedôverujúc si, opakoval prehliadku tri razy. Ale nebolo ničoho, nijakých stôp; len na tom mieste, kde sa nohavice dolu rozkudlily a z ních visely strapce, na týchto strapcoch zostaly husté stopy srazenej krvi. Schvatil veľký zaverák a odrezal strapce. Viac, zdá sa, ničoho nebolo. Naraz spomenul, že meštek a veci, ktoré vytiahol staruche z truhlice, všetky má dosiaľ vo vačkoch! Ani nepomyslel dosiaľ, aby ich vytiahol a schoval! Nespomenul si na ne ani teraz, keď šaty prezeral! Čože je to! — Mihom začal ich vynímať a vyhadzovať na stôl. Keď vybral všetko a vyvrátil aj vačky na rub, aby sa presvedčil, či nezostalo tam ešte niečo, celú túto hromadu preniesol do kúta. Tam dolu v jednom mieste boly roztrhané, odstávajúce od steny tapety; hneď začal všetko zastrkovať do tejto diery, pod papier: — „Vošlo to! Všetko s očú preč a meštek tiež!“ — radostne myslel, vstal a tupo hľadel do kúta, na dieru ešte viac rozšírenú. Naraz sa celý zatriasol od úžasu: „Bože môj,“ — šeptal v zúfalstve, — čo sa to so mnou robí? Čože je to spratané? Či tak schovávajú?

Pravda, ani nerátal na veci; myslel, že budú len peniaze a preto ani nepripravil miesta, — „ale teraz, teraz z čoho sa tak radujem?“ — myslel si. — „Či tak schovávajú? Veru ma rozum opúšťa!“ Vysilený sadol na diván a hneď neznesiteľná zima ho začala znova drviť. Mechanicky pritiahol vedľa na stoličke ležiaci bývalý svoj študentský zimný plášť, teplý, ale teraz už skoro celkom roztrhaný, prikryl sa ním, a sen i fantazirovanie opäť razom sa ho zmocnily. Ležal v polosne.

Neprešlo viac ako päť minút, keď znova vyskočil v najvyššom rozčulení a opäť vrhol sa k svojim šatám. „Jako som len mohol zasa usnúť, keď nič nie je hotové! Veru tak, veru tak: slučku pod pazuchou som dosiaľ neodpáral! Zabudol som, na takú vec som zabudol! Taký dôkaz!“ Strhol slučku, a trhal ju na kúsky, zastrkujúc pod podušku do bielizne. — „Kúsky roztrhaného plátna nijakým spôsobom nemôžu vzbudiť podozrenia zdá sa tak, zdá sa tak!“ opakoval stojac prostred izby a s pozornosťou, až bolestne napiatou, začal opäť prezerať po podlahe a všade, či nezabudol ešte niečo? Presvedčenie, že všetko, aj pamäť, aj spôsobnosť rozvážiť vec ho opúšťajú, — začínalo ho neznesiteľne mučiť. — „Čože, či sa to už začína, či už nastáva trest? Hľa, hľa, veru áno!“ Skutočne, obrezky strapcov, ktoré odrezal od nohavíc váľaly sa na podlahe prostred izby, aby ich každý hneď videl! „Ale, čože sa to so mnou robí!“ zakričal opäť ako stratený.

Tu mu prišla do hlavy podivná myšlienka: že azda celé jeho šaty sú zakrvavené, že je na nich veľa škvŕn ale že ich nevidí, nepozoruje, lebo jeho chápavosť zoslábla, rozptýlila sa… rozum je zatemnený… Naraz spomenul, že na mešteku bola krv. — „Nuž tedy aj vo vačku musí byť krv, lebo som vtedy ešte mokrý meštek do vačku strčil!“ Mihom vyvrátil vaček na rub a — tak je — na plátne vačku sú sledy, škvrny! „Teda neopustil ma ešte docela rozum, mám ešte chápavosť a pamäť, keď som sa sám spamätal a dovtípil! pomyslel si s jasotom, hlboko a radostne oddychnúc si z plných pľúc. — „to je len zimničná slabosť, chvíľkové fantazovanie,“ a vytrhol celú podšivku z ľavého vačku nohavíc. V túto chvíľu slnečný lúč ožiaril jeho ľavú čižmu: na pančuche, ktorá vyčnievala z čižmy, jako by sa ukázaly škvrny! Shodil čižmu: — „skutočne škvrny! Celý koniec pančuchy je presiaknutý krvou; akiste do tej mláky vtedy neopatrne stupil… „Ale čože teraz s tým robiť ? Čo s tou pančuchou, strapcami, vačkom?“

Shrabal to všetko do ruky a stál prostred izby. „Do kachieľ? Ale v kachliach najskôr začnú sa hrabať. Spáliť? Ale čím spáliť? Veď ani siriek nemám. Nie, radšej niekam vyjsť a všetko vyhodiť. Áno, najlepšie bude vyhodiť,“ opakoval, opäť sadajúc na diván — a to hneď, bez odkladu…“ Ale miesto toho hlava jeho zas sklonila sa na podušku; opäť skrehnul neznesiteľnou zimou, opäť pritiahol na seba plášť. A dlho, niekoľko hodín ešte, v záchvatoch, nejasne sa mu snívalo, „že by mal hneď, bez odkladu, ísť niekam a všetko vyhodiť, aby to už bolo s očú preč, skorej, skorej!“ Ťahalo ho niekoľko raz s divána, chcel vstať, ale už nemohol. Úplne prebudil ho silný buchot na dvere.

— Ale otvor, si živý, alebo nie? A ustavične len drichne! — kričala Nastázia, búchajúc päsťou do dverí: — celé dni jako pes drichme! Veru je to pes! Otvorže preca. Ide na jedenástu.

— Azda ho niet doma, — povedal mužský hlas.

„Ba, to je hlas dvorníkov… Čo chce?“ Vyskočil a sadol na diváne. Srdce mu tĺklo tak, že ho až zabolelo.

— A ktože zavrel na háčik? — urobila poznámku Nastázia: — vidíš ho, zavierať sa začal. Jeho samého azda niekto ukradne. Otváraj, kotrba, prebuď sa!“

„Čo chcú? Prečo je tu dvorník? Všetko vedia. Protiviť sa a či otvoriť? Zahynul som…“

Podňal sa, nahnul sa ku predku a sňal háčik.

Celá izbietka jeho bola takého rozmeru, žes mohol sňať háčik, nevstávajúc s postele.

Tak je: stál tu dvorník a Nastázia.

Nastázia akosi podivne na neho pozrela. Raskoľnikov vyzývavo a zúfale sa podíval na dvorníka. Ten mĺčky podal mu šedý, na dvoje složený papier, zapečatený.

— Citácia, z kancelárie, — povedal, podávajúc papier.

— Z akej kancelárie?…

— V policiu volajú, v kanceláriu. Známa vec, jaká kancelária.

— V policiu?… Prečo?…

— A čo ja viem. Volajú ťa, nuž iď. — Pozorne sa podíval na neho, poobzeral sa a obrátil sa k odchodu.

— Azda si docela ochorel? podotkla Nastázia, nespúšťajúc s neho očí. Dvorník tiež na chvíľu obrátil hlavu. — Od včerajška má zimnicu, dodala.

Raskoľnikov neodpovedal a držal v rukách listinu, neotvárajúc jej.

— Ale radšej už nevstávaj, — pokračovala Nastázia, rozžalostiac sa, keď videla, že spúšťa s divána nohy. — Keď si chorý, nuž ani nechoď: neuteče to. A čože to máš v rukách?

Podíval sa: v pravej ruke mal odrezané kúsky strapcov, pančuchu a zdrapy z vytrhnutého vačku. Tak s nimi aj spal. Potom už, rozmýšľajúc o tom, spomenul, že aj keď sa prebúdzal v horúčke, pevne stískal to všetko v ruke a tak opäť zaspával.

— Pozrite sa, akých handár nabral a spí s nimi jako s nejakým pokladom… — A Nastázia sa rozosmiala svojim chorobne-nervóznym smiechom. Mihom zastrčil všetko pod plášť a napnuto uprel na ňu oči. Hoci veľmi málo mohol v tú chvíľu zcela rozumne chápať, preca cítil, že by s človekom takto nezachádzali, keby ho išli zlapať. — „Ale… policia?“

— Mal by si sa napiť čaju! Chceš, prinesem; zostalo mi…

— Nie… pôjdem; hneď pôjdem, — mrmlal, vstávajúc.

— Veď ty ani so schodov nesídeš.

— Pôjdem…

— Ako chceš.

Odišla hneď za dvorníkom. Hneď skočil ku svetlu prezerať pančuchu a strapce. — „Škvrny sú, ale to veľmi nebadať; všetko sa zamazalo, sotrelo a už vybledlo. Kto prv nevedel — nič nerozozná. Nastázia tedy z ďaleka nič nemohla spozorovať, chvála Bohu!“ Potom, trasúc sa, rozpečatil lístok a začal čítať; dlho čítal a konečne poňal. Bolo to obyčajné predvolanie z policie, aby sa dostavil dnešného dňa, o pol desiatej do kancelárie okresného dozorcu.

„Ale kedyže to bolo? Sám ja nemám nijakých vecí s policiou! A prečo práve dnes?“ myslel si v trápnej pochybnosti. — „Pane Bože, len keby už to bolo skorej!“ Vrhol sa na kolená, aby sa modlil, až sa sám rozosmial, — nie nad modlitbou, ale nad sebou. Náhlivo sa začal obliekať. Keď mám zahynúť, nech zahyniem, všetko jedno! Pančuchu natiahnuť! napadlo mu naraz, — „ešte viac sa zamaže v prachu a sledy zmiznú.“ Ale náhle ju natiahol, hneď ju strhol s odporom a hrôzou. Strhol, ale rozvážiac, že inej nemá, vzal a opäť natiahol — a opäť sa rozosmial. — „Všetko je to podmienené, všetko poťažné, všetko to sú len formy,“ mihlo mu v hlave, ale triasol sa celým telom, — „veď som ju preca natiahol! Končil som tým, že som ju natiahol!“ Ale smiech hneď sa zamenil zúfalstvom. — „Nie, nemám sily…“ pomyslel si. Nohy jeho sa triasly. — „Od strachu,“ zamrmlal pre seba. Hlava sa mu krútila a bolela od horúčky. — „To je schytralosť! Chcejú ma privábiť schytralosťou a nenazdajky spliesť vo všetkom,“ pokračoval pre seba, vychádzajúc na schody. — „Mrcha je to, že skoro fantazírujem v horúčke… môžem vykonať nejakú hlúposť…“

Na schodoch spomenul, že zanechal všetky veci tak v tapetovej diere, — „a tu azda jako náročky v mojej neprítomnosti bude prehliadka,“ spomenul a zastavil sa. Ale taká zúfalosť a taký, možno povedať, cynizmus skazy naraz sa ho zmocnily, že máchnul rukou a išiel ďalej. „Len keby to už bolo skorej!…“

Vonku opäť panovalo neznesiteľné horko; keby aspoň trochu bolo spŕchlo za všetky tieto dni. Opäť prach, tehla a vápno, opäť smrad z krámov a krčiem, opäť každú chvíľu opití Čuchonci-roznášači a driemajúci drožkári. Slnko jasne blyšťalo mu do očú, tak že bolelo ho hľadeť a hlava sa mu do cela zatočila, — obyčajný pocit človeka, čo má zimnicu, keď vyjde naraz na ulicu v jasný slnečný deň.

Keď došiel do záhybu do včerajšej ulice, s mučiteľným nepokojom podíval sa do nej, na ten dom… a hneď oči odvrátil.

„Ak sa spýtajú, azda im to aj poviem,“ pomyslel si, prichádzajúc ku kancelárii.

Kancelária bola od neho asi štvrť versty. Práve sa presťahovala na nový byt, do nového domu, do štvrtého poschodia. Na predošlom byte, bol kedysi na chvíľku, ale veľmi dávno. Keď vošiel vrátami, uvidel napravo schody; po ních sostupoval mužík s knížkou v rukách: „to je, hádam, dvorník; tedy tu je kancelária,“ i počal vystupovať hore nazdarboh. Spytovať sa nikoho nechcel.

„Vojdem, kľaknem a všetko rozpoviem…“ pomyslel si, vystupujúc do štvrtého poschodia.

Schody boly úzke, strmé a celkom poliate. Všetky kuchyne všetkých bytov vo všetkých štyroch poschodiach sa otváraly na tieto schody a boly tak otvorené skoro celý deň. Od toho bolo tam strašne dusno. Hore a dolu vystupovali a sostupovali dvorníci s knižkami pod pazuchou, strážnici a všelijakí ľudia obojeho pohlavia — návštevníci. Dvere do kancelárie boly tiež dokorán otvorené. Vošiel a zastavil sa v predsieni. Tu stáli a čakali nejakí mužíci. Tu bolo tiež neobyčajne dusno, a okrem toho až do ťažoby do nosa bilo čerstvou ešte nevyschlou farbou a tuchlým firnajzom na novo farbených izieb. Počkal chvíľu a potom sa rozhodol prejsť napred, do nasledujúcej izby. Všetky izby boly malé a nízke. Strašná netrpelivosť ťahala ho ďalej a ďalej. Nikto neobracal na neho pozornosti. V druhej izbe sedeli a písali akísi pisári, oblečení azda trochu lepšie než on, ale na pohľad všetko akísi podivní ľudia. Obrátil sa k jednému z nich.

— Čo by si rád?

Ukázal citáciu z kancelárie.

— Vy ste študent? — spýtal sa ten, podívajúc sa na citáciu.

— Áno, bývalý študent.

Pisár si ho obozrel, ale bez zvláštnej zvedavosti. Bol to akýsi zvlášte rozstrapatený človek s nehybnou ideou v pohľade.

„Od tohoto sa nič nedozviem, lebo jemu je všetko jedno,“ pomyslel si Raskoľnikov.

— Iďte ta ku tajomníkovi, — povedal pisár a ukázal prstom na poslednú izbu.

Raskoľnikov vošiel do tejto izby (štvrtej po poriadku) tesnej a celkom preplnenej obecenstvom, — ľuďmi trochu čistejšie oblečenými, než v oných izbách. Medzi návštevníkmi boly dve dámy. Jedna v smútku, chudobne oblečená, sedela pri stole proti tajomníkovi a čosi písala, čo jej diktoval. A druhá dáma, veľmi tlstá a rudočervená, statná ženská, jakosi priveľmi nádherne oblečená, s brožkou na prsiach, veľkou jako čajová miska, stála na strane a čosi čakala. Raskoľnikov podal tajomníkovi svoju citáciu. Ten povrchne na ňu pozrel a povedal „počkajte“ a zapodieval sa ďalej vecou dámy v smútku.

Raskoľnikov vydýchol si slobodnejšie. — „To iste nie je to!“ Ponenáhle začal obodrovať sa, všemožne napomínal samého seba, aby sa zmužil a prišiel k sebe.

„Nejaká hlúposť, nejaká zcela malicherná neopatrnosť, a môžem sa zúplna prezradiť! Hm… škoda, že tu nieto čerstvého vzduchu,“ dodal, — dusnota… Hlava sa ešte viac krúti… a rozum tiež…“

Cítil v sebe celom strašný neporiadok. Sám sa bál, že sa neopanuje. Snažil sa pripútať k niečomu, o niečom premýšľať, o niečom do cela vedľajšom, ale to sa mu nedarilo.

Tajomník ho ostatne veľmi zaujímal: bol by rád niečo uhádnuť podľa jeho obličaja, rozlúštiť. Bol to veľmi mladý človek, asi dvaadvacaťročný so smuhlou, pohyblivou tvárou, ktorá sa zdala staršou na svoje roky, oblečený podľa módy a jako švihák, s pútcom na tyle, pekne učesaný a napomádený, s množstvom prsteňov a obrúčok na bielych, kefkou očistených prstoch a so zlatou retiazkou na veste. S akýmsi cudzincom, ktorý tu bol, hovoril niekoľko slov po francúzsky a veľmi uspokojivo.

— Luiza Ivanovna, sadnite si, — povedal mimochodom vyobliekanej rudočervenej dáme, ktorá ustavične stála, jako by si nesmela sama sadnúť, hoci stolička bola vedľa.

— Ich danke, — povedala a zvoľna s šuchotom hodvábnych šiat sadla na stoličku. Svetlomodré jej šaty s bielou čipkovou ozdobou jako balón sa rozniesly okolo stoličky a zaujaly skoro pol izby. Rozšírila sa vôňa. Ale dáma zrejme bála sa toho, že zaujíma pol izby a že sa od nej šíri taká vôňa, hoci sa usmievala bojazlivo a spolu aj drzo, ale so zrejmým nepokojom.

Dáma v smútku konečne vykonala svoju vec a začala vstávať. Naraz vošiel dôstojník s akýmsi hlukom, veľmi junácky a vrtiac jakosi obzvláštne pri každom kroku plecami, hodil čiapku s kokardou na stôl a sadol si do kresla. Nádherná dáma vyskočila s miesta, keď ho uvidela a s jakýmsi zvláštnym nadšením začala sa klaňať; ale dôstojník neobrátil na ňu ani najmenšej pozornosti, a ona sa už neodvážila v jeho prítomnosti sadnúť. Bol to pomocník okresného dozorcu s vodorovne na obe strany trčiacimi, ryšavými fúzami a s neobyčajne drobnými črtami obličaja, ktoré nevyjadrovaly nič zvláštneho krome jakejsi drzosti. Zaškúlil s nevoľou na Raskoľnikova: bol na ňom až veľmi chatrný oblek a nehľadiac na všetko poníženie, držanie sa jeho nezodpovedalo obleku; Raskoľnikov z neopatrnosti príliš priamo a dlho sa díval na neho, tak že ten sa až urazil.

— Čo ti treba? — zakričal, diviac sa istotne, že taký otrhanec ani nepomyslí na to, aby sklopil oči pred jeho bleskonosným pohľadom.

— Zavolali ma… citáciou… — odpovedal Raskoľnikov jakosi nevšímavo.

— To je vo veci o vymáhaní peňazí od neho, od študenta, — ponáhľal sa oznámiť tajomník, odtrhujúc sa od listiny. — Tu máte! a hodil Raskoľnikovi sošit, ukazujúc v ňom miesto — prečítajte!

„Peňazí? Jakých peňazí?“ myslel si Raskoľnikov, — tedy… už istotne nie to!“ Striasol sa od radosti. Bolo mu naraz nevyslovne ľahko. Všetko mu spadlo s pliec.

— A o koľkej hodine vám predpísali prísť, ctený pane? — zakričal poručík, viac a viac, nevedno prečo, sa urážajúc: — vám píšu o deviatej prísť, a teraz už ide na dvanástu.

— Priniesli mi to len pred štvrť hodinou, — hlasito a cez pleco odpovedal Raskoľnikov, tiež naraz a neočakávane pre seba sa rozzlobivši a nachádzajúc v tom jakúsi radosť. — Aj to je dosť, že som prišiel, lebo som chorý: mám zimnicu.

— Neráčte kričať!

— Ja nekričím, hovorím spokojne, ale vy na mňa kričíte; ja som študent, nedovolím, aby sa na mňa kričalo.

Pomocník sa tak rozčulil, že v prvú chvíľu nemohol nič vysloviť a len čosi striekalo z jeho úst. Vyskočil s miesta.

— Ráčte ml-ml-čať! Vy ste v úradnej miestnosti. Ne hr-u-b-jaňte, pane!

— Ale aj vy ste v úrade, — vykriknul Raskoľnikov, — a okrem toho, že kričíte, fajčíte cigaretu, tedy všetkých nás ignorujete. Keď to všetko povedal, Raskoľnikov pocítil nevýslovnú radosť.

Tajomník hľadel na nich s úsmevom. Ohnivý poručík bol vidno v pomykove.

— To nie je vaša vec! — zakričal konečne jakosi neprirodzene hlasito: — ale tuto ráčte sa osvedčiť, ako sa od vás žiada. Ukážte mu, Alexander Grigorjevič. Žaloba je tu na vás! Neplatíte dlžôb! Pozrite, jaký sokol jasný vyletel!

Ale Raskoľnikov už nepočúval a dychtivo schvatil listinu, hľadajúc čím skôr rozlúštenie. Prečítal raz aj druhý raz a nepoňal.

— Čože je to vlastne? — spýtal sa tajomníka.

— Žiadajú od vás peniaze na základe dlžobného úpisu. Musíte buď zaplatiť so všetkými útratami, pokutami atď., alebo dať písomné osvedčenie, kedy môžete zaplatiť, a spolu s tým sa zaviazať, že do zaplatenia neodídete zo sídelného mesta, a že nebudete predávať alebo skrývať svoj majetok. Ale veriteľ má právo predať váš majetok a s vami postupovať po zákone.

— Ale ja… nikomu nie som dlžen.

— Do toho nám už nič nie je. Tu sme dostali k vymáhaniu prešlý a zákonne protestovaný dlžobný úpis na sto pätnásť rubľov, vydaný vami vdove koležského asesora Zarnicynej pred deviati mesiacmi, ktorý prešiel od vdovy Zarnicynej k nádvornému radcovi Čebarovu, a my vyzývame vás dať v tejto veci osvedčenie.

— Ale veď je to moja domáca pani!

— Čože je na tom, že je to vaša domáca?

Tajomník hľadel na neho so shovievavým úsmevom súcitu, ale pri tom aj jakejsi víťazoslávy jako na začiatočníka, ktorého práve počínajú ostreľovať: „Nu, čože, jako sa teraz cítiš?“ Ale čože mu teraz bolo do dlžobného úpisu, do vymáhania! Či stálo teraz za to, aby sa preto znepokojoval, aby na to obracal pozornosť! Stál, čítal, počúval, odpovedal, ba sám sa vypytoval, ale všetko mechanicky. Víťazstvo sebazáchrany, oslobodenie od hroziaceho nebezpečenstva — to naplňovalo v tejto chvíli celú jeho bytnosť, bez predvidenia, bez analýzy, bez budúceho uhadovania a odhadovania, bez pochybnosti a bez otázok. Bola to chvíľa plnej bezprostrednej, čisto živočišnej radosti. Ale v tú chvíľu stalo sa v kancelárii niečo na spôsob hromobitia. Poručík ešte celkom rozčulený neuctivosťou, celý horiac a chcejúc zrejme popraviť svoju naštrbenú reputáciu, vrhol sa so všetkými hromy na nešťastnú „nádhernú dámu“, ktorá sa na neho dívala od tej chvíle, čo vošiel s úsmevom veľmi hlúpym.

— Ach, ty lecijaká, — zakričal naraz z plného hrdla (dáma v smútku už odišla), čo sa to tam stalo u teba minulej noci? Čo? Zasa hanobnosť, škandál na celú ulicu robíš. Zasa ruvačka a ožranstvo. Túžiš po väzení! Veď som ti už hovoril, veď som ťa desať ráz vystríhal, že jedonásty raz neodpustím! A ty zasa, zas ty ledačina ledajaká!

Až listina vypadla z rúk Raskoľnikova a on udivene díval sa na nádhernú dámu, ktorú tak bez ceremonie hrešili; ale skoro sa dovtípil, o čo ide, a hneď celá ta historia začala sa mu až veľmi páčiť. Počúval s radosťou, tak že sa mu chcelo smiať, smiať, smiať… Všetky nervy jeho len tak podskakovaly.

— Ilija Petrovič! — začal už tajomník starostlivo, ale zastavil sa, aby vyčkal chvíľu, lebo rozohneného poručíka nebolo možné udržať ináč než za ruky, čo vedel z vlastnej skúsenosti.

Čo sa týka nádhernej dámy, ona len zpočiatku zatriasla sa od hromu a blesku; ale zvláštna vec: čím viac a čím silnejšie boly nadávky, tým pohľad jej stával sa prívetivejším, tým pôvabnejší bol jej úsmev, obrátený k hroznému poručíkovi. Prestupovala na mieste s nohy na nohu, naveky sa klaňala, netrpelivo vyčakávajúc, kedy konečne aj jej dovolia vstaviť svoje slovo, a dočkala sa.

— Nijakej garazdy a ruvačky u mňa nebolo, pán kapitén, — zarapotala naraz jako by sa hrach rozsypal, so silným nemeckým prízvukom, hoci smelo po rusky, — a nijakého, nijakého škandálu; on prišiel opitý, ja to všetko chcem rozpovedať, pán kapitán, ale ja nie som vinovatá… môj dom je blahorodý, pán kapitén, a blahorodé v ňom zachádzanie, pán kapitén, ja sama nikdy nechcem nijakého škandálu. On prišiel celkom opitý, objednal si tri fľaše; potom zdvihol nohy a nohami začal hrať na klavíre, a to je už celkom nepekne v blahorodom dome; a on ganz fortepian polámal; docela tu nieto dobrých manýr, tak som mu povedala. A on vzal fľašu a začal všetkých po chrbte tĺcť. Keď som dvorníka pozvala, a Karol prišiel, on Karla do oka uderil, aj Henrietu do oka udrel, aj mňa päť raz udrel po líci. To je celkom nedelikátne v blahorodom dome, pán kapitén; ja som kričala. Ale on na ulicu okno otvoril, postavil sa do okna a kvičal ako prasa — to je už hanba. Kvičať ako prasa! Fuj — fuj — fuj! Karol od zadku ho od okna za frak ťahal, a tu, pravda, pán kapitén, seinen Rock mu roztrhol. Tu on kričal, že mu pätnásť rubľov man muss Strafe platiť. Ja sama, pán kapitén, som mu päť rubľov für seinen Rock zaplatila. A to je neblahorodý hosť, pán kapitén, čo taký škandál robil! Ja, povedal, na vás veľkú satiru vytlačím, lebo vo všetkých novinách môžem o vás písať.

— Teda spisovateľ?

— Áno, pán kapitén, a jakýže je to neblahorodý hosť, pán kapitén, do blahorodého domu…

— Nu, nu, nu! Dosť! Už som ti povedal, povedal, veď som ti už povedal…

— Ilija Petrovič! — znova významne sa ohlásil kancelista. Poručík chytro pozrel na neho: kancelista trochu kyvnul hlavou.

— … Tedy tu máš ctihodná Laviza Ivanovna, moje posledné slovo, — pokračoval poručík: — Jestliže sa v tvojom blahorodom dome ešte len raz strhne škandál, nuž teba samú posadím do chládku, jako sa vo vznešenom slohu hovorí. Počula si? Tedy literátor, spisovateľ, päť rubľov v „blahorodom dome“ za šos vzal. Vidíte, jakí sú tí spisovateli! a vrhol opovržlivý pohľad na Raskoľnikova. — Predvčerom v hostinci bola tiež historia: naobedoval sa, ale platiť nechce; „ja, povedá, vás v satire za to opíšem“. Na parolodi tiež iný minulého týždňa vynadal úctyhodnej rodine štátneho radcu, žene a dcére, najhnusnejšimi slovy. Z cukrárne onehdy jedného vyhodili. Takí sú vám tí spisovatelia, literáti, študenti, hlasatelia… fi! A ty sa pakuj! Sám sa niekedy k tebe podívam… potom sa maj na pozore! Počula si?

Luiza Ivanovna so zrýchlenou prívetivosťou začala sa klaňať na všetky strany a klaňajúc sa dostala sa zpäť ku dverám; ale v dverách vrazila zadkom do statného dôstojníka s úprimným, sviežim obličajom a s krásnymi, veľmi hustými belovlasými fúzami. Bol to sám Nikodim Fomič, okresný dozorca. Luiza Ivanovna poponáhľala sa nízko pokloniť a drobnými krokmi poskakujúc, vyletela z kancelárie.

— Zasa rachot, zasa hrom a blesky, víchor, orkán! — prívetivo a priateľsky obrátil sa Nikodim Fomič k Ilijovi Petrovičovi, — zasa ste pobúrili srdce, zasa to zbĺklo u vás! Už na schodoch som počul.

— Ale čo! — s blahorodou nedbalosťou povedal Ilija Petrovič, prechádzajúc s akýmisi listinami k druhému stolu a malebne potrhujúc pri každom kroku plecami, kam krok, tam i pleco; — tuto prosím, ráčte videť, pán spisovateľ, to jest študent a to bývalý, peňazí neplatí, zmeniek navydával, z bytu sa nechce vysťahovať, ustavične na neho dochodia žaloby, ale ráčil sa uraziť, že som si cigaretku v jeho prítomnosti zapálil! Sám p-p-podlo koná a tu prosím, ráčte sa na neho podívať: tu je teraz v svojej najpôvabnejšej podobe!

— Chudoba cti netratí, priateľko, ale čo na tom! To sa vie, je jako streľný prach, nemohol zniesť urážky. Iste že ste boli ním niečím urazení a sami ste sa nezdržali, pokračoval Nikodim Fomič, prívetivo sa obracajúc k Raskoľnikovi, — ale to bolo zbytočné, lebo toto je, ja vám poviem, človek naj-blaho-ro-dej-ší, ale prach, prach! Rozohnil sa, zbĺknul, zhorel — a potom všetko prešlo. A v rezuľtáte len zlaté srdce! Jeho aj v pluku prezývali: „poručík-prach“…

— A jaký to bol pluk! — vykriknul Ilija Petrovič, veľmi spokojný, že mu tak príjemne polichotili, ale ešte vždy rozbúrený.

Raskoľnikovi naraz sa zachcelo povedať im všetkým niečo neobyčajne príjemného.

— Ale odpustite, pán kapitán, — začal veľmi nenútene, obracajúc sa naraz k Nikodimovi Fomičovi, — vniknite aj v moje položenie… Ja som hotový aj prosiť ho za odpustenie, jestli som sa ho nejako dotkol. Som chudobný a chorý študent, skľúčený chudobou. Som bývalý študent, lebo teraz nemôžem sa vydržovať, ale dostanem peniaze… Mám matku a sestru v —skej gubernii… Pošlú mi a ja… zaplatím. Domáca moja je dobrá ženská, ale sa tak rozozlila, že som stratil hodiny a štvrtý mesiac neplatím, že mi neposiela ani obedy… Ja celkom nechápem jaká je to zmenka! Teraz požaduje odo mňa na základe tohoto dlžobného úpisu, čože ja jej zaplatím, posúďte sami!…

— Ale veď je to nie naša vec… — zasa poznamenal tajomník.

— Dovoľte, dovoľte, súhlasím s vami zúplna, ale dovoľte i mne vysvetliť, — začal opäť Raskoľnikov, obracajúc sa nie ku tajomníkovi, lež ustavične k Nikodimovi Fomičovi, ale zo všetkých síl sa snažiac obracať tiež k Ilijovi Petrovičovi, hoci tento uporne sa tváril, že sa hrabe v listinách a s opovržením si ho nevšíma, — dovoľte, abych aj ja vysvetlil, že bývam u nej už asi tri roky, z tých čias ako som prišiel z domova, a prv… prv… ostatne, prečo bych sa nepriznal, na samom počiatku som dal sľub, že si vezmem za ženu jej dcéru, sľub ústny, docela slobodný… bolo to dievča… ostatne, aj páčila sa mi… hoci som sa nezaľúbil do nej… slovom, mladosť, to jest chcem povedať, že mi domáca vtedy poskytla veľa úveru a ja som žil tak… bol som veľmi ľahkomyseľný…

— Od vás nežiadajú takých intímností, ctený pane, ani nemáme kedy počúvať, — hrubo a s víťazoslávou ho prerušil Ilija Petrovič, ale Raskoľnikov rozpálený zastavil ho, hoci mu prišlo naraz neobyčajne ťažko hovoriť.

— Ale dovoľte, dovoľteže mi všetko rozpovedať… jako to všetko bolo a… so svojej strany… hoci je to zbytočné, súhlasím s vami, vyprávať, — ale pred rokom toto dievča zomrelo na týfus, a ja som zostal nájomníkom, jako som bol, a domáca, keď sa presťahovala do terajšieho bytu, povedala mi… a povedala priateľsky… že mi zúplna dôveruje a všetko… ale či by som, vraj, nechcel jej dať tento dlžobný úpis na sto pätnásť rubľov, na všetko, čo pokladala za môj dlh. Dovoľte, prosím: povedala výslovne, že keď jej dám túto listinu, poskytne mi zas úver, koľko sa mi bude páčiť, a že nikdy, nikdy sama — to boly jej vlastné slová, — nepoužije tejto listiny, kým sám nezaplatím… A tu, teraz, keď som i hodiny stratil a nemám čo jesť, predkladá ju k vymáhaniu… čože mám na to povedať?

— Všetky tieto citlivé podrobnosti, ctený pane, sa nás netýkajú, — drzo odsekol Ilija Petrovič, — musíte dať osvedčenie a záväzok, a že ste ráčili byť zaľúbení a všetky tieto tragické veci, do toho sa vôbec nestaráme.

— Nu, to je už… kruto od teba… — zamrmlal Nikodim Fomič, sadajúc k stolu a tiež začínajúc podpisovať. Bolo mu jakosi stydno.

— Píšteže, — povedal tajomník Raskoľnikovi.

— Čo písať? — opýtal sa Raskoľnikov akosi hrubo.

— Budem vám diktovať.

Raskoľnikovi sa zdalo, že tajomník po jeho spovedi stal sa k nemu nevšímavejším a viac ním opovrhoval, — ale zvláštna vec, — naraz mu rozhodne ľahostajná bola mienka kohokoľvek a táto premena stala sa akosi v jeden mih, v jednu minútu. Keby chcel trochu premýšľať, podivil by sa veru, jako mohol s ním pred chvíľou tak hovoriť a ešte dotierať sa so svojimi citmi! A kde sa vzaly tieto city? A teraz, keby naraz izba naplnila sa nie okresnými dozorcami, lež najlepšími jeho priateľmi, ani vtedy azda nenašlo by sa pre nich u neho ani jediného ľudského slova, tak naraz spustlo jeho srdce. Mračný pocit mučiteľnej, nekonečnej osamelosti a odcudzenosti naraz vedome ozval sa v jeho duši. Nebola to nízkosť jeho srdečných výlevov pred Ilijom Petrovičom, ani nízkosť poručíkovho jasania nad ním, čo naraz obrátila mu takto srdce. Ó, čo mu je teraz do vlastnej podlosti, do všetkých tých ambícií poručíkových, do Nemôk, vymáhaní, kancelárií atď.! Keby ho odsúdili v tejto chvíli k spáleniu, ani vtedy by sa nepohol, ba sotva by vypočul rozsudok pozorne. Dialo sa s ním čosi docela mu neznámeho, nového, neočakávaného, a nikdy nebývalého. Nielen že ponímal, ale jasne cítil celou silou citu, že s citlivými výbuchmi jako pred chvíľou, ba vôbec s ničím nemôže sa už obracať k týmto ľuďom v policajnej kancelárii, i keby to boli všetko jeho vlastní bratia a sestry, a nie policajní poručíci, nuž ani vtedy nemal by celkom prečo obracať sa k nim, ba pri žiadnych okolnostiach životných; nikdy ešte do tej chvíle nemal podobného, zvláštneho a hrozného pocitu. A čo bolo najtrápnejšie — bol to skôr pocit, než vedomie, než pochopenie; bezprostredný pocit, najtrápnejší pocit všetkých pocitov, ktoré dosiaľ v živote zažil.

Tajomník mu začal diktovať formu osvedčenia, obyčajného v takom prípade, to jest, zaplatiť nemôžem, sľubujem vtedyto (niekedy) zaplatiť, z mesta neodídem; majetok ani nepredám, ani nedarujem a podobné.

— Ale veď vy písať nemôžete, pero vám padá z rúk, — poznamenal tajomník, zvedavo sa dívajúc na Raskoľnikova. — Ste chorí?

— Áno… hlava sa mi krúti… diktujte ďalej!

— To je všetko; podpíšte.

Tajomník vzal listinu a chytil sa do inej roboty.

Raskoľnikov odovzdal pero, ale miesto toho, aby vstal a odišiel, položil oba lokte na stôl a stiskol rukami hlavu. Ako by mu klinec zatĺkali do temena. Podivná myšlienka u neho naraz vznikla: vstať hneď, pristúpiť k Nikodimovi Fomičovi a vyrozprávať mu všetko včerajšie, všetko do poslednej podrobnosti, potom ísť s ním do bytu a ukázať veci v kúte, v diere. Chuť k tomu bola tak silná, že už vstal, aby to vykonal. — „Či bych si to nemal aspoň minútu rozmysleť?“ mihlo mu hlavou. „Nie, radšej už nerozmýšľať a zbaviť sa toho!“ Ale naraz sa zastavil jako prikovaný: Nikodim Fomič rozprával ohnivo Ilijovi Petrovičovi a k nemu doletely slová:

— To nie je možné, oboch oslobodia. Po prvé, všetko tomu odporuje; povážte: prečo by volali dvorníka, keby to bolo dielo ich rúk? Azda aby seba udali? A či zo schytralosti? Nie, to by bolo už príliš schytralé! A konečne študenta Petrjakova videli oba dvorníci pri samých vrátach aj meštianka, v tú samú chvíľu keď vchádzal; šiel s tromi priateľmi a rozlúčil sa s nimi pri samých vrátach a ešte v prítomnosti priateľov sa vypytoval dvorníkov na byt. Nu, či sa bude taký vypytovať na byt, ak šiel s takým úmyslom. A Koch, ten prv než zašiel k staruche, sedel pol hodiny u zlatníka a odišiel od neho práve o tri štvrte na ôsmu k staruche hore. Teraz rozvážte…

— Ale dovoľte, jakože vznikol u nich taký rozpor: sami uisťujú, že klepali a že dvere boly zavrené, ale o tri minúty, keď prišli s dvorníkom, vyšlo na javo, že dvere sú otvorené?

— To je práve to: vrah istotne tam sedel a zavrel sa na závoru, a dozaista by ho tam boli dopadli, keby Koch nebol urobil hlúposť, a neodišiel sám po dvorníka. A on práve v túto chvíľu sbehol po schodoch a nejako okolo nich prekĺzol. Koch oboma rukama sa prežehnáva: „Kebych tam, hovorí, bol zostal, bol by vyskočil a zabil ma toporom. Ruský moleben[14] chce dať odslúžiť, — he, he!… — A vraha nikto ani nevidel?

— Ale kdeže ho tam uvidíš? Dom je — Noemova archa, — poznamenal tajomník, načúvajúc so svojho miesta.

— Vec je jasná, vec je jasná! — vášnivo opakoval Nikodim Fomič.

— Nie, vec je veľmi nejasná, — potvrdil Ilija Petrovič.

Raskoľnikov vzal svoj klobúk a išiel ku dverám, ale ku dverám nedošiel…

Keď sa spamätal, uvidel, že sedí na stoličke, že ho podporuje z prava jakýsi človek, že z ľava stojí iný so žltým pohárom, naplneným žltou vodou, a že Nikodim Fomič stojí pred ním a uprene sa na neho díva; vstal so stoličky.

— Čože je to, ste chorí? — dosť ostro sa pýtal Nikodim Fomič.

— On už, keď sa podpisoval, ledva perom vládol, — poznamenal tajomník, sadajúc na svoje miesto a berúc opäť do rúk listiny.

— A dávno ste chorí? — spýtal sa Ilija Petrovič so svojho miesta, tiež preberajúc listiny. On pravda tiež prezeral chorého, keď ležal v mdlobe, ale hneď odišiel, keď tento prišiel k sebe.

— Od včerajška… — zabručal Raskoľnikov.

— A včera ste boli vonku?

— Bol.

— Chorý?

— Chorý.

— O koľkej?

— Pred ôsmou večer?

— A kde, dovoľte sa spýtať.

— Na ulici.

— Krátko a jasne.

Raskoľnikov odpovedal ostro, sekane, celkom bledý jako stena, nesklopiac svoje čierne, zapálené oči pred pohľadom Iliju Petroviča.

— Ledva stojí na nohách a ty… — poznamenal Nikodim Fomič.

— Nič to preto! — jakosi zvlášte preriekol Ilija Petrovič. Nikodim Fomič chcel ešte čosi dodať, ale pozrúc na tajomníka, ktorý tiež veľmi uprene hľadel na neho, premlčal. Všetci naraz umĺkli. Bolo to podivné.

— Nu, dobre, — končil Ilija Petrovič, — nezdržujeme vás.

Raskoľnikov vyšiel. Mohl ešte počuť, jako po jeho odchode naraz nastal oživený rozhovor, v ktorom najviac vynikal tázavý hlas Nikolaja Fomiča… Na ulici on hneď prišiel k sebe.

„Prehliadka, prehliadka, hneď bude prehliadka!“ opakoval pre seba, náhliac sa domov: „Zbojníci! Podozrievajú!“ Nedávny strach opäť sa ho zmocnil.



[14] Krátka poďakovacia cirkevná bohoslužba.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.