ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Je zdravý, je zdravý! — veselo zakričal Zosimov vchádzajúcim v ústrety. Prišiel už asi pred desiati minutami a sedel vo včerajšom svojom kúte na diváne. Raskoľnikov sedel v kúte naproti, celkom oblečený, ba aj starostlivo umytý a učesaný, čo už dávno sa s ním nestalo. Izba razom sa naplnila, ale Nastázia preca ešte vošla za návštevníkmi a začala načúvať.

Skutočne Raskoľnikov bol skoro zdravý, najmä v porovnaní so včerajškom, bol len veľmi bledý, roztržitý a zamračený. Zovňajškom ponášal sa na raneného človeka, ktorý pretrpieva nejakú silnú fyzickú bolesť; obočie jeho bolo stiahnuté, rty zaťaté, pohľad roznietený. Hovoril málo a s nechuťou, ako by s námahou alebo vykonávajúc povinnosť a v jeho pohyboch chvíľami prejavoval sa akýsi nepokoj. Chyboval len nejaký obväz na ruke alebo prste, aby sa úplne ponášal na človeka, ktorému na príklad veľmi bolestne odobiera prst, alebo má ranenú ruku alebo niečo podobného.

Ostatne aj táto bledá a mračná tvár ožiarila sa na chvíľku akýmsi svetlom, keď vošly matka a sestra, ale to dodávalo jeho výrazu ešte viac akejsi sústrednenej muky na miesto predošlej roztržitosti. Svetlo zhaslo skoro, ale muka zostala, a Zosimov, ktorý pozoroval a študoval svojho pacienta s celým mladistvým zápalom lekára, začínajúceho práve liečiť, s podivením spozoroval v ňom od príchodu príbuzných miesto radosti akúsi ťažkú, zatajenú odhodlanosť vytrpeť hodinu, dve — mučenia, ktorému už nemôže vyhnúť. Videl potom, jako skoro každé slovo nasledujúceho rozhovoru ako by sa dotýkalo nejakej rany jeho pacienta a jatrilo ju; ale spolu podivil sa dnešnej schopnosti včerajšieho monomana vládnuť sebou a skrývať svoje city, hoci včera pre najmenšie slovo prichodil skoro do vzteku:

— Áno, sám vidím, že som skoro zdravý, — povedal Raskoľnikov, prívetivo bozkávajúc mať a sestru, od čoho Puľcherija Alexandrovna hneď sa rozjasnila, — a hovorím to už nie jako včera, dodal, obracajúc sa k Razumichinovi a stískajúc mu priateľsky ruku.

— Ja som bol dnes celkom prekvapený, — začal Zosimov, zaradujúc sa tým, čo prišli, lebo za desať minút stratil už niť rozhovoru so svojim chorým. Za tri-štyri dni, ak to pôjde takto, bude to docela jako prv, to jest jako bolo tomu pred mesiacom, alebo dvoma… alebo hádam aj tromi! Veď sa to zďaleka počalo a pripravovalo… čo? Priznajte sa teraz, že ste boli azda sami na príčine? dodal s opatrným úsmevom, ako by sa ustavične bál niečím ho podráždiť.

— To je veľmi možné, — chladne odpovedal Raskoľnikov.

— Hovorím to preto, — pokračoval Zosimov, rozlakomiac sa, — že vaše úplné vyzdravenie teraz závisí jedine od vás samých. Teraz, keď už možno s vami besedovať, chcel bych vám vnuknúť, že je nevyhnutné odstrániť prvopočiatočné, abych tak povedal, základné príčiny, ktoré maly vliv na pôvod vášho chorobného stavu, potom sa aj vyliečite, ináč bude ešte horšie. Týchto prvopočiatočných príčin neznám, ale vám musia byť známe. Ste človek rozumný, a dozaista ste už seba pozorovali. Zdá sa mi, že počiatok vašej chorľavosti súvisí s vaším vystúpením z univerzity. Nemôžete zostať bez zamestnania a preto práca a pevne vytknutý cieľ by vám mohly pomôcť.

— Áno, áno, máte celkom pravdu… Vstúpim zasa čo najskôr na univerzitu a potom všetko pôjde… jako po masle…

Zosimov, ktorý začal svoje múdre rady čiastočne aj pre efekt pred dámami, bol pravda trochu prekvapený, keď po skončení reči pozrel na svojho pacienta a pozoroval na jeho obličaji rozhodný úsmešok. Ostatne trvalo to len chvíľočku. Puľcherija Alexandrovna hneď začala Zosimovi ďakovať, obzvlášte za jeho včerajšiu nočnú návštevu v byte.

— Jako, bol u vás aj v noci? — spýtal sa Raskoľnikov jakoby znepokojený. — Vy ste tedy nespaly po ceste, ktorá vás tak unavila?

— Ach, Róďa, veď to bolo len do dvoch hodín! My sme s Dúňou ani doma pred druhou nikdy nechodily spať.

— Tiež neviem, čím sa mu odvďačiť, — pokračoval Raskoľnikov, naraz sa zachmúriac a sklopiac oči. Odkloniac otázku peňažnú — odpustite, že som sa o tom zmienil (obrátil sa k Zosimovi), — neviem už ani, čím som zaslúžil od vás takú zvláštnu pozornosť? Prosto nechápem… a… a je mi to až ťažké, preto že nepochopiteľné; hovorím vám to úprimne.

— Ale nerozčuľujte sa, — zasmial sa Zosimov nútene — predpokladajte, že ste môj prvý pacient, a my začínajúci svoju prax, máme radi svojich prvých pacientov ako vlastné deti, áno niektorí sa do nich skoro zamilujú. A ja preca nie som na pacientov bohatý.

— O ňom už ani nehovorím, — dodal Raskoľnikov, ukazujúc na Razumichina — a tiež krome urážok a starostí odo mňa nič nevidel.

— Eh, veď tára! Ale ty si dnes vari v akejsi citlivej nálade? — zvolal Razumichin.

Keby bol prenikavejším, bol by videl, že tu citlivej nálady vôbec nebolo, ale naopak niečo až docela opačného. Ale Avdotija Romanovna to spozorovala. Pozorne a s nepokojom sliedila po bratovi.

— A o vás, maminka, ani hovoriť sa neopovažujem, — pokračoval, ako by recitoval z rána vyučenú lekciu: — len dnes som sa mohol trochu dovtípiť, ako ste sa musely tu včera mučiť v očakávaní mojeho návratu. Keď to povedal, podal naraz mlčky a s úsmevom sestre ruku. A v úsmeve tom mihol tento raz opravdivý, nelíčený cit. Dúňa hneď schvatila a vrele stiskla podanú jej ruku s potešením a vďačnosťou. Po prvé obracal sa k nej po včerajšej zvade. Matkina tvár žiarila nadšením a šťastím pri pohľade na toto konečné a mlčanlivé smierenie brata so sestrou.

— Za toto ho práve mám rád! — zašeptal všetko zväčšujúci Razumichin, obrátiac sa energicky na stoličke. — Máva takéto hnutia mysli!…

„A jako to všetko u neho pekne vychodí, — myslela si mať; — jaké má blahorodé hnutia mysli a jako prosto, delikátne skončil všetko to včerajšie nedorozumenie so sestrou — len tým, že podal jej ruku v takej chvíli a podíval sa pekne… A jaké má krásne oči, a jaký je celý obličaj jeho krásny! Veru driečnejší než Dúnečka… Ale, Bože môj, jaký má oblek, jako je strašne oblečený!… V kráme u Afanasija Ivanoviča sluha Vasja je lepšie oblečený!… A tak by sa, tak by sa, zdá sa, k nemu vrhla a objala ho a… zaplakala — ale bojím sa, bojím sa… jakýsi je, Pane Bože! Veď tuto ti aj láskavo hovorí, a bojím sa! Ale čohože sa bojím?“…

— Ach, Róďa, neuveríš, — povedala naraz, ponáhľajúc sa odpovedať na jeho poznámku, — jako sme s Dúnečkou včera boly… nešťastné! Teraz, keď sa už všetko minulo a končilo a všetci sme opäť šťastní, — možno to rozpovedať. Predstav si, bežíme sem, aby sme ťa objaly skoro priamo z vagónu, a tá ženská — a veď je ona tu! Zdravstvuj, Nastázia!… Po veda nám naraz, že máš horúčku a že si práve utiekol bez vedomia doktora v blúznení na ulicu, a že ťa bežali hľadať. Neuveríš, jako nám bolo! Mne sa práve predstavilo, jako tragicky zahynul poručík Potančikov, náš známy, priateľ tvojeho otca, — ty sa na neho nepamätáš, Róďa, — tiež v horúčke a práve takým spôsobom vybehol a vonku spadol do studne, len na druhý deň ho mohli vytiahnuť. A my sme to pravda, ešte viac zväčšovaly. Chcely sme sa už rozbehnúť vyhľadať Petra Petroviča, aby sme aspoň s jeho pomocou… lebo sme veď boly samé, celkom samé, povedala žalostným hlasom a naraz celkom sa zarazila, keď jej prišlo na um, že pripomínať Petra Petroviča je ešte trochu nebezpečné, nehľadiac na to, „že všetci sú už opäť celkom šťastní“.

— Áno, áno… všetko to je pravda, — mrzuto zamrmlal v odpoveď Raskoľnikov, ale s takým roztržitým a skoro nepozorným pohľadom, že Dúnečka s podivením na neho sa pozrela.

— Čosi som ešte chcel, — pokračoval spomínajúc s namáhaním, — áno: prosím vás, maminka i ty Dúnečka, nemyslite si, že som nechcel k vám dnes prísť prvý a že som čakal prv na vás.

— Ale čo to hovoríš, Róďa! — zvolala Puľcherija Alexandrovna tiež sa diviac.

„Čo je to, odpovedá nám azda z povinnosti?“ — pomyslela si Dúnečka, — „aj sa smieruje a o odpustenie prosí, jako by službu vykonával alebo úlohu recitoval.“

— Práve som sa prebudil, chcel som ísť, ale šaty ma zdržaly; zabudol som včera povedať Nastázii, aby vyprala tú krv… Len teraz som sa obliekol.

— Krv! Jaká krv? — znepokojila sa Puľcherija Alexandrovna.

— To je tak… buďte bez starosti. To bola krv od toho, že včera, keď som sa potĺkal trochu v horúčke, nahabal som na istého zadláveného človeka, jakéhosi úradníka…

— V horúčke? Ale veď všetko pamätáš, — prerušil ho Razumichin.

— To je pravda, — odpovedal na to Raskoľnikov jakosi neobyčajne starostlivo — pamätám sa na všetko do najmenších podrobností, ale vidíš, prečo som to robil a šiel ta a hovoril práve tak, toto už nemôžem náležite vysvetliť.

— To je zjav veľmi známy, — vmiešal sa Zosimov, — prevedenie veci je niekedy majstrovské, veľmi dômyselné, ale riadenie skutkov a ich počiatok je v neporiadku a závisí od rozličných chorobných dojmov. Podobá sa to snu.

„Ale veď je to azda i dobre, že ma pokladá skoro za šialeného,“ — pomyslel si Raskoľnikov.

— Ale veď to tak býva azda aj u zdravých, — poznamenala Dúnečka, nespokojne sa dívajúc na Zosimova.

— Dosť správna poznámka, — odpovedal Zosimov: — v tomto smysle skutočne my všetci a veľmi často sme skoro jako by pomätení, len s malinkým rozdielom, že „chorí“ sú trochu viac pomätení než my, lebo tu je treba rozoznávať hranicu. Ale harmonického človeka veru skoro ani nieto; v desiatkach a môžbyť v mnohých stotisícoch stretnete jeden, aj to dosť slabý exemplár…

Pri slove „pomätený“, ktoré neopatrne vykĺzlo Zosimovi, keď sa rozhovoril o obľúbenej téme, všetci sa zamračili. Raskoľnikov sedel, jako by si toho nevšímal, v zádumčivosti a so zvláštnym úsmevom na bledých rtoch. O čomsi ďalej rozvažoval.

— Nu, čože ten zadlávený? — zvolal Razumichin.

— Čo? Raskoľnikov jako by sa prebudil, — áno… zamazal som sa krvou, keď som pomáhal preniesť ho do bytu… Abych nezabudol, maminka, vyviedol som včera jednu neodpustiteľnú vec; veru som nebol v svojom rozume. Včera som všetky peniaze, čo ste mi poslali, dal… jeho žene… na pohreb. Je teraz vdova, má suchoty, úbohá ženská… troje malých sirôt, hladní… v dome pusto… a ešte je jedna dcéra… Azda by ste i sami dali, keby ste videli… Ostatne nemal som nijakého práva, uznávam, zvlášte keď som vedel, ako ste sami tieto peniaze dostali. Aby sme pomáhali, musíme mať zprvu také právo, a nie: „Crevez chiens, si vous n’etes pas contents“.^[20] Rozosmial sa. — Či nie je pravda, Dúňa?

— Nie, nie tak, — pevne odpovedala Dúňa.

— Ba! Veď aj ty máš zámery!… — zamrmlal, pozrúc na ňu skoro s nenávisťou a posmešne sa usmejúc. — Mal som to povážiť… Což, to je chvalitebné; tebe je lepšie… a dojdeš do takej medze, keď ju neprekročíš — budeš nešťastná, a keď prekročíš, — budeš azda ešte nešťastnejšia… Ale ostatne všetko je to hlúposť! dodal podráždene, mrziac sa na svoje mimovoľné rozhorlenie. — Chcel som len povedať, že vás prosím, maminka, o odpustenie, končil rezko a nesúvislo. — Prestaň, Róďa, som presvedčená, že všetko, čo robíš je krásne! povedala potešená mať.

— Nebuďte presvedčená, — odpovedal Raskoľnikov, skriviac ústa k úsmevu. Nasledovalo mlčanie. Bolo čosi napiateho v celom tomto rozhovore aj v mlčaní i v smierení i v odpustení, všetci to cítili.

„A veď jako by sa ma skutočne bály,“ — myslel si Raskoľnikov, hľadiac zamračene na mať a sestru. Puľcherija Alexandrovna skutočne čím viac mlčala, tým väčší strach mala.

„A veď som ich tak miloval, keď ich tu nebolo,“ — mihlo mu v hlave.

— Vieš, Róďa, Marfa Petrovna umrela! — zvolala naraz Puľcherija Alexandrovna.

— Jaká Marfa Petrovna?

— Ach, Bože môj, ale Marfa Petrovna, Svidrigajlova. Písala som ti tak veľa o nej.

— A — a — áno, pamätám… teda zomrela? Ale, skutočne? — naraz sa zatriasol, jako by sa prebudil. Teda zomrela? A čo jej bolo?

— Len si predstav, náhlo! ponáhľala sa obodrená jeho zvedavosťou, — a práve v ten čas, keď som ti vtedy písmo poslala, ba v ten istý deň! Len si pomysli, ten hrozný človek, zdá sa, bol aj príčinou jej smrti. Hovoria, že ju hrozne zbil!

— Čože, oni tak žili? — pýtal sa, obracajúc sa k sestre.

— Nie, ba naopak. Vždycky bol pri nej veľmi trpelivý, ba zdvorilý. V mnohých prípadoch bol až príliš shovievavý k jej povahe, celých sedem rokov… Akosi naraz stratil trpelivosť.

— Tedy nie je vôbec tak strašný, keď sa sedem rokov premáhal? Zdá sa, Dúnečka, že ho ospravedlňuješ?

— Nie, nie, to je hrozný človek! Nič strašnejšieho si ani predstaviť nemôžem, skoro trasúc sa odpovedala Dúňa, nachmúrená a zamyslená.

— Stalo sa to u nich ráno, — pokračovala chytro Puľcherija Alexandrovna. — Potom hneď prikázala zapriahať, že pôjde po obede do mesta, lebo vždycky v takých prípadoch, chodievala do mesta; jedla, vraj, pri obede s veľkou chuťou.

— Zbitá?

— Mala ostatne vždy ten zvyk a len čo poobedovala, hneď odišla do kúpeľa… Vieš liečila sa tam akosi kúpaním; majú tam prameň studenej vody a ona kúpala sa v ňom pravidelne každý deň, nuž, len čo vošla do vody, naraz ju porazilo!

— Akože by nie! — povedal Zosimov.

— A veľmi ju zbil?

— Veď je to všetko jedno, — ozvala sa Dúňa.

— Hm! Ale ostatne, že sa vám len chce, maminka, rozprávať o takej hlúposti, — podráždene a jako by mimovoľne povedal naraz Raskoľnikov.

— Ach, môj milý, ale nevedela som už, o čom hovoriť, — vybúchla Puľcherija Alexandrovna.

— Ale čože sa ma vari bojíte všetci? — povedal so skriveným úsmevom.

— To je skutočná pravda, — povedala Dúňa, priamo a prísne dívajúc sa na brata. Maminka, keď vchádzala na schody, až sa prežehnávala od strachu.

Jeho tvár sa skrivila jako v kŕčoch.

— Ach, čo len povedáš, Dúňa! Nehnevaj sa, prosím ťa, Róďa… Načože ty, Dúňa! — zmätená hovorila Puľcherija Alexandrovna; — pravda, keď som išla sem do Petrohradu, cestou sa mi vždy snívalo vo vagóne: jako sa uvidíme, jako si o všetkom porozprávame… a bola som taká šťastná, že som ani cesty nespozorovala! Ale čo hovorím! Aj teraz som šťastlivá… To bolo zbytočné, Dúňa… Ja som už tým šťastná, že ťa vidím, Róďa…

— Prestaňte, maminka, — zamrmlal zarazený, nehľadiac na ňu a stisnúc jej ruku, — ešte sa narozprávame!

Keď to povedal, zarazil sa a zbledol; opäť istý nedávny úžasný pocit mŕtvym chladom vnikol mu do duše; opäť mu bolo naraz celkom jasné a pochopiteľné, že povedal práve úžasnú lož, že nielen nebude nikdy teraz mať príležitosti narozprávať sa, ale už o ničom, nikdy a s nikým nebude môcť teraz hovoriť. Dojem tejto trápnej myšlienky bol tak silný, že na chvíľu skoro celkom ho opustila pamäť, vstal s miesta a na nikoho sa nedívajúc, šiel von z izby.

— Čože to robíš? — zakričal Razumichin, chytajúc ho za ruku.

Raskoľnikov si zasa sadol a začal sa mlčky ozerať; všetci hľadeli na neho, nechápajúc, čo sa s ním robí.

— Ale čo ste všetci takí nudní! — zakričal naraz, zcela neočakávane; — poveďteže niečo! Čože takto sedeť! Ale hovorteže! Budeme sa rozprávať… Sošli sme sa a mlčíme… Nu, niečo!

— Chvála Bohu! A ja som myslela, že sa s ním začína niečo včerajšieho! — povedala Puľcherija Alexandrovna.

— Čo ti bolo, Róďa? — nedôverivo sa ho opýtala Avdotija Romanovna.

— Tak, nič, na istú daromnicu som si spomenul, — odpovedal a naraz sa zasmial.

— Nu, keď je to daromnica, tedy je dobre! Ale som si už pomyslel… — zamrmlal Zosimov, vstávajúc s divána. Ale musím už ísť; zajdem ešte môžbyť… ak vás zastihnem… Porúčal sa a odišiel.

— Aký je to znamenitý človek! — poznamenala Puľcherija Alexandrovna.

— Áno, znamenitý, výborný, vzdelaný, rozumný… — začal hovoriť naraz Raskoľnikov s jakousi neočakávanou rýchlosťou a s jakousi neobyčajnou dosiaľ živosťou, — nepamätám sa už, kde som sa s ním predtým, pred chorobou stretol… Ale kdesi som ho veru videl… Aj toto je dobrý človek! kyvnul na Razumichina; páči sa ti, Dúňa? opýtal sa naraz, nevedno prečo a rozosmial sa. —

— Veľmi, — odpovedala Dúňa.

— Fi, aký si ty… nehanblivec, — povedal strašne zmätený a zapýrený Razumichin a vstal so stoličky. Puľcherija Alexandrovna sa trochu usmiala, Raskoľnikov ale dal sa do hlasitého smiechu.

— Ale kde ideš?

— Ja tiež… musím.

— Vôbec nemusíš, zostaň! Zosimov odišiel, nuž aj ty musíš. Nechoď… A koľko je hodín? Je dvanásť? Jaké máš roztomilé hodinky, Dúňa! Ale čo ste zasa zamĺkli? Len ja a ja hovorím!…

— To je dar Marfy Petrovny, — odpovedala Dúňa. — A sú veľmi drahé, dodala Puľcherija Alexandrovna.

— A-a-a! Aké veľké, skoro nie dámske.

— Mám také rada, — povedala Dúňa.

„Tedy to nie je dar ženichov,“ — pomyslel si Razumichin a nevedno prečo, sa zaradoval.

— Myslel som, že je to dar Lužinov, — poznamenal Raskoľnikov.

— Nie, ten ešte nič Dúnečke nedal.

— A! A pamätáte sa, maminka, jako som bol zaľúbený a chcel som sa oženiť, — povedal naraz, dívajúc sa na mať, prekvapenú neočakávaným obratom a tónom, akým o tom začal hovoriť.

— Ach, môj milý, áno. — Puľcherija Alexandrovna vymenila pohľad s Dúnečkou a Razumichinom.

— Hm!… Áno! Ale čo vám mám vyprávať? Ba aj málo sa pamätám. Bolo to také choré dievčatko, — pokračoval, ako by sa opäť naraz zamyslel a sklopil oči, — docela choré; žobrákom rada dávala almužna a ustavične blúznila o kláštore. Raz sa rozplakala, keď mi o tom začala rozprávať; áno, áno… pamätám… dobre pamätám. Bola nepekná zovňajškom. Veru neviem, prečo som sa vtedy do nej zaľúbil, azda preto, že bola vždycky chorá… Keby bola bývala chromá alebo hrbatá, vari by som sa bol ešte viac zaľúbil do nej… (Zádumčivo sa usmial.) Tak… bolo to akési jarné blúznenie…

— Nie, to nebolo len jarné blúznenie, oduševnene povedala Dúnečka.

Pozorne a s napnutím podíval sa na sestru, ale nedočul, alebo nepoňal jej slov. Potom v hlbokej zádumčivosti vstal, pristúpil k matke, bozkal ju, vrátil sa na svoje miesto a sadol si.

— Aj teraz ju ešte miluješ? — povedala pohnutá Puľcherija Alexandrovna.

— Ju? Teraz? Ach, áno… vy o nej! Nie. Všetko to je teraz jako na tom svete… a tak dávno. Ba aj všetko okolo jako by sa nedialo tu…

Pozorne sa na ne podíval.

— Tu aj vy… jako bych zo vzdialenosti tisíc vjorst na vás sa díval… Ale Parom vie, prečo o tom hovoríme! A načo sa vypytovať? dodal so zlosťou a umĺkol, kúsajúc si nehty a znova sa zamyslel.

— Jaký máš mrzký byt. Róďa, jako rakvu, — povedala naraz Puľcheria Alexandrovna, prerušujúc trápne mlčanie; — som presvedčená, že si na polovicu od tohoto bytu stal sa takým melancholikom.

— Byt?… — odpovedal roztržito. — Áno, byt veľa spolupôsobil… o tom som tiež premýšľal… Ale keby ste vedeli, jakú zvláštnu myšlienku ste práve vyslovili, maminka, dodal naraz, podivne sa usmejúc.

Ešte chvíľa, a táto spoločnosť, títo príbuzní, po troch rokoch rozluky, pri úplnej nemožnosti aspoň o niečom hovoriť, stali by sa mu konečne naskrze neznesiteľnými. Ale bola jedna neodkladná vec, ktorá tak alebo ináč musela byť určite dnes rozhodnutá, tak rozhodol hneď ráno, keď sa prebudil. Teraz sa obradoval tej veci, jako východisku.

— Vidíš, Dúňa, — začal vážne a sucho, prosím ťa o odpustenie za včerajšok, ale pokladám za svoju povinnosť opäť ti napomenúť, že od svojeho hlavného neustúpim. Alebo ja, alebo Lužin. Nech som podlým, ale ty nesmieš. Jeden z nás. Ak sa vydáš za Lužina, prestanem ťa hneď považovať za sestru.

— Róďa, Róďa! Ale veď je to to isté! čo včera, — žalostne zvolala Puľcheria Alexandrovna, — a prečo sa ustavične nazývaš podlým, nemôžem to zniesť! A včera tiež tak.

— Brat, — pevne a tiež sucho odpovedala Dúňa, — vo všetkom tom je omyl s tvojej strany. V noci som si to premyslela a našla ten omyl. Všetko záleží v tom, že sa ty, ako sa zdá, domnievaš, jako by sa ja komusi a pre kohosi prinášala v žertvu. To je zcela nie tak. Vydávam sa len pre seba, lebo mne samej je ťažko; pravda, potom budem rada, ak sa mi pošťastí byť užitočnou príbuzným, ale v mojom odhodlaní to nie je najhlavnejšou pohnútkou…

„Lže!“ — pomyslel si Raskoľnikov, kúsajuc zo zlosti nehty. — „Hrdá! Nechce sa priznať, že chce preukazovať dobrodenie! Vypínavosť! Ó, nízke povahy! Aj keď milujú, jako by nenávideli… Ó, jako ich ja… nenávidím všetkých!“

— Slovom, vydávam sa za Petra Petroviča, — pokračovala Dúnečka, — keďže z dvojakého zla menšie vyberám. Som odhodlaná čestne vyplniť všetko, čo odo mňa očakáva, neklamem ho tedy… Prečo si sa teraz tak usmial?

Tiež sa rozpálila a v jej očiach mihnul hnev.

— Všetko vyplníš? — spýtal sa, jedovato sa usmievajúc.

— Do určitej medze. Spôsob a forma nahovárok Petra Petroviča ukázaly mi hneď, čoho mu treba. Pravda, že seba oceňuje azda príliš vysoko, ale dúfam, že on aj mňa cení… Prečo sa zasa smeješ?

— A prečo si sa ty opäť zapýrila? Lžeš, sestra, náročky lžeš, z puhej ženskej svojhlavosti, aby si len svoju vôľu previedla. Nemôžeš si vážiť Lužina; videl som ho a hovoril som s ním. Predávaš sa tedy za peniaze a v každom prípade tedy konáš nízko a som rád, že sa aspoň môžeš červenať!

— Nie je pravda, nelžem!… — zakričala Dúnečka, tratiac všetku chladnokrvnosť, — nevydala bych sa za neho, kebych nevedela, že si ma cení a váži; nevydám sa za neho bez pevného presvedčenia, že sama môžem si ho vážiť. Na šťastie môžem sa o tom určite presvedčiť ešte aj dnes. A také manželstvo nie je podlosťou, ako ty hovoríš. A keby si aj mal právo, kebych sa skutočne odhodlala k podlosti, — či nie je kruté s tvojej strany takto so mnou hovoriť? Prečo odo mňa žiadaš hrdinstva, ktorého azda ani sám nemáš? To je despotizmus, to je násilie! Ak zahubím niekoho, teda len sebe samu. Ešte som nikoho nezavraždila!… Čo si sa tak zadíval na mňa? Čo si tak zbledol? Róďa, čo je ti? Róďa, milý!…

— Bože! Do mdloby ho priviedla! — zakričala Puľcherija Alexandrovna.

— Nie, nie… hlúposť… nič! Hlava sa mi trochu zatočila. Nie sú to mdloby… Naveky u vás na jazyku len mdloby!… Hm! áno… čo som chcel? Áno: jakýmže spôsobom sa dnes presvedčíš, že si ho môžeš vážiť a že si… ťa cení, tak si to vari povedala? Povedala si, zdá se, že dnes? Alebo som, hádam, zle počul?

— Maminka, ukážte bratovi písmo Petra Petroviča, povedala Dúnečka.

Puľcherija Alexandrovna trasúcimi sa rukami podala list. Raskoľnikov vzal ho s veľkou zvedavosťou… Ale prv než ho otvoril, naraz jakosi udivene sa podíval na Dúnečku.

— Podivné, — povedal zvoľna, ako by naraz prekvapený novou myšlienkou, — ale prečo sa len tak o to starám? Prečo všetok tento krik? Ale vydávaj sa za koho chceš!

Hovoril jako by pre seba, ale nahlas a nejaký čas hľadel na sestru zarazený.

Otvoril konečne list, ustavične ešte zachovávajúc pohľad akéhosi zvláštneho podivenia; potom pomaly a pozorne začal čítať a prečítal ho dva razy. Puľcherija Alexandrovna bola neobyčajne vzrušená; ba všetci očakávali niečo zvláštneho.

— To mi je divné, — začal po krátkom rozmýšľaní, vracajúc list matke, ale neobracajúc sa k nikomu zvlášte, — veď on ako advokát obstaráva právne veci, aj hovorí tak zvláštnym spôsobom, — a preca jako nevzdelane píše.

Všetci sa pohnuli; toho celkom neočakávali.

— Veď oni všetci tak píšu, — poznamenal Razumichin.

— A či si ho ty čítal?

— Áno.

— Ukazovali sme mu list, Róďa… radili sme sa s ním dnes, — začala zarazená Puľcherija Alexandrovna.

— To je vlastné súdny sloh, úradnícky… Súdne listiny sa dosiaľ tak píšu.

— Súdny? Áno, práve súdny, úradnícky… Nie že by už príliš nevzdelaný, ale ani veľmi literárny; úradnícky!

— Peter Petrovič ani netají, že sa učil, majúc chatrné hmotné prostriedky, áno chváli sa tým, že si sám prekliesnil cestu, poznamenala Avdotija Romanovna, trochu urazená tónom bratovým.

— Což, keď sa vychvaľuje, nuž má čím, — neodporujem. Ty, sestra, zdá sa, urazila si sa, že som na celý list takú frivolnú poznámku urobil, a myslíš si, že som náročky zahovoril o takých daromniciach, abych sa ti trochu vysmial zo zlosti. Naopak, straniva slohu mi prišla na myseľ istá poznámka, docela nezbytočná pri týchto okolnostiach. Tam je jeden výraz: „pripíšte vinu sebe,“ užitý veľmi významne a jasne, a okrem toho je tam vyhrážanie, že hneď odíde, ak prídem ja. Táto vyhrážka odísť — je to isté, čo vyhrážanie, že vás opustí obidve, ak neposlúchnete, a opustí vás teraz, keď vás už zavolal do Petrohradu. Keby taký výraz upotrebil henten (ukázal na Razumichina), alebo Zosimov, alebo niekto z nás, veď by si sa tak neurazila, jako teraz, keď to napísal Lužin.

— N-nie, — odpovedala Dúnečka, oživujuc sa, — veľmi dobre som poňala, že je to príliš naivne vyjadrené a že azda nie je majstrom písať… To si dobre posúdil, brat. Ani som neočakávala…

— To je po sudcovsky vyjadrené, a po sudcovsky ináč sa to nedá napísať, preto vyšlo to hrubšie, než azda chcel. Ale musím ťa trochu vyviesť z klamu; v tom liste je ešte jeden výraz, jedna klebeta na môj účet a dosť podlá. Peniaze som dal včera vdove, suchotinárskej a zničenej, a nie „pod zámienkou pohrebu“, ale priamo na pohreb, a nie do rúk dcéry, — dievčiny, jako on píše, „veľmi zlej povesti“ (a ktorú som včera po prvé v živote videl), ale práve vdove. Vo všetkom tom vidím príliš prenáhlenú túžbu počerniť ma a rozvadiť s vami. Vyjadrené je toto opäť po sudcovsky, to jest s príliš jasným prejavením cieľa a s pospešnosťou veľmi naivnou. Človek je on rozumný, ale aby sme si rozumne počínali — na to je puhého rozumu málo. Všetko to podáva obraz človeka a… preto nemyslím, že by si ťa veľmi vážil. Povedám ti to jedine pre poučenie, lebo ti úprimne prajem dobra…

Dúnečka neodpovedala, jej rozhodnutie bolo urobené ešte ráno, čakala len na večer.

— Jako že sa tedy rozhodneš, Róďa, — spýtala sa Puľcherija Alexandrovna, ešte viac než prv znepokojená, jeho neočakávaným, novým, úradným tónom reči.

— Čože to má byť: „rozhodneš sa?“

— Ale vidíš, Peter Petrovič preca píše, aby si nebol u nás večer, ináč že idíde… ak ty prídeš. Nuž jakože, prídeš?

— O tom už, pravda, nenáleží rozhodnúť mne, a, predovšetkým vám, ak vás taká požiadavka Petra Petroviča neuráža, a po druhé Dúne, jestli sa tiež neuráža. A ja urobím, jako vám bude lepšie, dodal sucho.

— Dúnečka sa už rozhodla a ja celkom s ňou súhlasím, ponáhľala sa poznamenať Puľcherija Alexandrovna.

— Rozhodla som sa prosiť ťa, Róďa, snažne prosiť, abys naisto bol u nás pri tom svidaní, povedala Dúňa; — prídeš?

— Prídem.

— Aj vás prosím, aby ste k nám prišli o ôsmej, — obrátila sa k Razumichinovi. — Maminka, ja som aj jeho pozvala.

— Veľmi dobre, Dúnečka. Nuž, ako ste sa rozhodli, — dodala Puľcherija Alexandrovna, tak nech bude. Aj mne samej je lepšie; nerada sa pretvarujem, nerada lžem; radšej budeme hovoriť čistú pravdu… Hnevaj sa, nehnevaj sa teraz Peter Petrovič!