Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

III

Ale nie, že by bol v úplnom bezvedomí celú dobu choroby: bol to zimničný stav s blúznením a polovedomím. Na mnohé veci si potom spomínal.

Tu sa mu zdalo, že okolo neho shromažďuje sa veľa ľudí, že ho chcú vziať a kamsi vyniesť a o ňom sa veľmi hádajú a hašteria. Tu je naraz sám v izbe, všetci odišli a boja sa ho a len zriedka trošíčku otvárajú dvere, aby sa podívali na neho, hrozia mu, dohovárajú sa o čomsi medzi sebou, smejú sa a dráždia ho. Nastáziu často pamätal vedľa seba; rozoznával ešte jedného človeka, ako by veľmi známeho, ale koho vlastne — nijako sa nemohol dovtípiť, žialil preto, ba aj plakal. Niekedy sa mu zdalo, že už leží asi mesiac; druhý raz — že je to ustavične ten istý deň. Ale na to — na to docela zabudol; za to každú chvíľu spomínal, že čosi zabudol, čo by nemal zabudnúť — trápil sa, mučil sa, chcejúc to spomenúť, stenal, vztek sa ho zmocňoval, alebo neznesiteľný strach. Vtedy sa usiloval vstať s miesta, chcel bežať, ale ho vždy niekto zadržal silou a opäť padal v slabosť a bezvedomie. Konečne celkom prišiel k sebe.

Stalo sa to ráno o desiatej. V tejto rannej hodine, keď bol jasný deň, slnko vždy dlhým pruhom prechádzalo po pravej stene izby a osvetľovalo kút vedľa dverí. Pri jeho posteli stála Nastázia a ešte jeden človek, ktorý veľmi zvedavo na neho hľadel, zcela mu neznámy. Bol to mladý šuhaj v dlhom kabáte s bradkou a na pohľad ponášal sa na roznášača. Z priotvorených dverí vykukovala domáca. Raskoľnikov sa trochu zdvihol.

— Kto je to, Nastázia? — spýtal sa, ukazujúc na šuhaja.

— Pozrite, prišiel k sebe! — povedala.

— Prišiel k sebe, — ozval sa roznášač.

Keď domáca spozorovala, že precítnul, privrela hneď dvere a schovala sa. Bola vždycky ostýchavá a ťažko znášala rozhovory a objasnenia; bolo jej asi štyricať rokov, bola tlstá, černooká a černobrvá a veľmi pekná. A stydlivá viac než treba.

— Ktože… ste vy? — spytoval sa ďalej, obracajúc sa k samému roznášačovi. Ale v tú chvíľu sa zas otvorily dvere dokorán a vstúpil Razumichin; trochu sa sklonil, lebo bol vysoký.

— To je ako kajuta na lodi, — zakričal vchádzajúc, vždy narazím čelom; a to sa tiež volá bytom! A ty, braček, si prišiel k sebe. Práve som to počul od Pášeňky.

— Práve teraz ocítnul, — povedala Nastázia.

— Prišiel k sebe, — potvrdil roznášač s úsmevom.

— A vy sami, kto ráčite byť? — spýtal sa Razumichin, obracajúc sa naraz k nemu. — A ja som, ráčte vedieť Vrazumichin; nie Razumichin jako ma všetci titulujú, ale Vrazumichin, študent, zemiansky syn a henten je môj priateľ. Nuž, prosím, a kto ste vy?

— A ja som v našej kancelárii roznášačom u kupca Šelopajeva a sem prichádzam v istej veci, prosím.

— Ráčte si sadnúť na túto stoličku; — sám Razumichin sadol na druhú s druhej strany stolíka. — To si ty, braček, dobre urobil, že si prišiel k sebe, pokračoval, obracujúc sa k Raskoľnikovi. — Štvrtý deň ledva ješ a piješ. Veru, čaj ti po lyžičke dávali. Dva razy som priviedol k tebe Zosimova. Pamätáš sa na Zosimova? Poprezeral ťa pozorne a hneď povedal, že sú to pletky, do hlavy ti to azda nejako uderilo. Nervná hlúposť nejaká; porcie boly, vraj, malé, piva a chrenu málo dávali, od toho je aj tá choroba, ale že to nič, prejde. Chlapík Zosimov! Znamenite začal liečiť. Nu, prosím, ja vás nezadržujem, obrátil sa zasa k roznášačovi, nech sa vám páči objasniť, v akej veci prichádzate? Nezabudni, Róďa, z ich kancelárie už druhý raz prichádzajú; lenže prv neprišiel tento, ale iný, ten nám vysvetlil vec. Ktože to bol, čo pred vami sem prišiel?

— To bolo vari predvčerom, prosím. To bol Alexjej Semjonovič; tiež slúži u nás v kancelárii.

— Ten je azda rozumnejší než vy, čo myslíte?

— Áno, prosím, ten je skutočne trochu solídnejší.

— To je chvalitebné; tedy pokračujte.

— Nuž tedy skrze Afanasija Ivanoviča Vachrušina, o ktorom ste ráčili, tuším, neraz počuť, po prosbe vašej maminky skrze našu kanceláriu máte poukázané, začal sa roznášač obracať priamo k Raskoľnikovi. — V prípade že ste už pri vedomí, mám vám, prosím, doručiť tricať päť rubľov, keďže Semjon Semjonovič od Afanasia Ivanoviča, na prosbu vašej maminky podľa predošlého spôsobu o tom uvedomenie dostal. Ráčite to vedeť, prosím?

— Áno… pamätám… Vachrušin… — povedal Raskoľnikov zádumčivo.

— Počujete: kupca Vachrušina zná! zakričal Razumichin — Jakože by nebol pri pamäti? Ale ostatne teraz pozorujem, že ste aj vy rozumný človek. Nuž, prosím! Umné reči je aj príjemné počúvať.

— To je práve on, Vachrušin, Afanasij Ivanovič, a po prosbe vašej maminky, ktorá skrze neho takým istým spôsobom vám už posielala raz, ani tento neodoprel a Semjonovi Semjonovičovi v tieto dni ztadiaľ oznámil, aby vám tricať päť rubľov odovzdal, v očakávaní lepších vecí, prosím.

— Toto „v očakávaní lepších vecí“ sa vám najlepšie podarilo; nie je špatné, ani to ohľadom „vašej maminky“. Nuž, jakože myslíte: je pri úplnej, alebo neúplnej pamäti, — čo?

— Čo sa mňa týka, čož. Len potvrdenie by bolo treba, prosím.

— Naškrábe! Čo tu máte, azda knihu?

— Áno, knihu, tu je.

— Dajte ju sem. Nu, Róďa, zdvihni sa. Ja ťa pridržím, načmáraj mu Raskoľnikova, vezmi pero, lebo peniaze, braček, to je teraz lepšie pre nás než med.

— Netreba, — povedal Raskoľnikov, odstrkujúc pero.

— Čoho netreba?

— Nepodpíšem.

— Ale iď do Paroma, jakože bez potvrdenia?

— Netreba… peňazí…

— Že vraj peňazí netreba! Nu, braček, lžeš, ja som svedok! — Buďte bez starosti, prosím vás, to on len tak… zas vojažiruje. S ním to ostatne aj na jave býva… Vy ste človek rozvažitý, my ho budeme riadiť, to jest prosto budeme jeho ruku vodiť a on podpíše. Začínajte…

— Ostatne ja môžem zajsť aj druhý raz, prosím.

— Nie, nie, načo by ste sa unúvali. Ste človek rozvažitý… Nu, Róďa, nezdržuj hosťa… vidíš, čaká… a vážne pripravil sa vodiť ruku Raskoľnikova.

— Prestaň, ja sám… — povedal Raskoľnikov, vzal pero a podpísal sa v knihe. Roznášač vyložil peniaze a odišiel.

— Bravo! A teraz, braček, chceš jesť?

— Chcem, — odpovedal Raskoľnikov.

— Máte polievku?

— Včerajšiu, — odpovedala Nastázia, ktorá celý ten čas tu stála.

— So zemiakmi a rýžou?

— Áno, so zemiakmi a rýžou.

— Nazpamäť to viem.

— Prines polievku, a daj tiež aj čaju.

— Prinesiem.

Raskoľnikov hľadel na všetko s hlbokým podivením a s tupým, nesmyseľným strachom. Rozhodol sa mlčať a čakať, čo bude ďalej? „Zdá sa, že neblúznim,“ myslel si „zdá sa, že je to v skutočnosti…“

Za dve minúty Nastázia sa vrátila s polievkou a oznámila, že čaj bude hneď. S polievkou priniesla dve lyžice, dva taniere a celý príbor: soľničku, horčicu k hovädziemu mäsu a ostatné, čoho prv v takom poriadku už dávno nebolo. Obrús bol čistý.

— Nebolo by zlé, Nastázuška, keby Praskovia Pavlovna dala priniesť dve fľaštičky pivka. Vypili by sme.

— Ach, ty šeľma! — zamrmlala Nastázia a išla vyplniť rozkaz.

S podivením a napnutím hľadel Raskoľnikov ďalej na to všetko. Medzitým Razumichin prisadol k nemu na diván neobratne ako medveď, objal ľavou rukou jeho hlavu, nehľadiac na to, že by sa i sám bol mohol zdvihnúť a pravou priblížil k jeho ústam lyžku polievky, niekoľko ráz na ňu pofúkal, aby sa Raskoľnikov nepopálil. Ale polievka bola len trochu teplá. Raskoľnikov dichtivo prehltol jednu lyžku, potom druhú, tretiu. Keď mu ale dal niekoľko lyžíc, Razumichin naraz prestal dávať a oznámil, že straniva ďalšieho krmenia treba sa poradiť s Zosimovom.

Vošla Nastázia, nesúc dve fľaše piva.

— A čaju chceš?

— Chcem.

— Chytro daj sem aj čaj, Nastázia, lebo straniva čaju možno azda aj bez medicinskej fakulty. Ale tu je aj pivečko! — presadol na svoju stoličku, pritiahol k sebe polievku, hovädzie mäso a začal jesť s takým apetítom, ako by tri dni nebol jedol.

— Ja, braček Róďa, tu teraz u vás každý deň tak obedúvam, — zamrmlal, nakoľko dovoľovaly plné ústa, nabité hovädzinou, — a všetko to Pášeňka, tvoja domáca, má na starosti, z celej duše ma bečeľuje. A tu je aj Nastázia s čajom. Nástenka, chceš piva?

— Ale iď ty nezbedník!

— A čaju?

— Čaju bych vypila.

— Nalievaj. Dočkaj, sám ti nalejem; sadni si k stolu.

Hneď všetko zariadil, nalial, potom nalial ešte druhý pohár, zanechal svoje raňajky a prisadol opäť na diván. Ako prv, objal ľavou rukou hlavu chorého, zdvihol ho trochu a začal ho napájať čajovou lyžičkou, zas ustavične a veľmi horlivo fúkajúc na lyžičku, jako by v tom procese fúkania spočíval práve hlavný a spasiteľný bod uzdravenia. Raskoľnikov mlčal a neprotivil sa, nehľadiac na to, že cítil v sebe dosť síl, aby sa zdvihol a sedel na divane bez všetkej cudzej pomoci, aby vládol rukami, držal lyžičku, alebo pohár, ba azda aby mohol aj chodiť. Ale z akejsi zvláštnej, skoro zvieracej schytralosti naraz mu prišlo na myseľ, skryť do času svoje sily, tváriť sa ešte nie celkom chápajúcim, a medzitým vypočuť, vyzvedeť, čo sa to tu robí? Ostatne nepremohol svojho odporu; keď vysŕknul asi desať lyžičiek čaju, naraz vyslobodil svoju hlavu, kaprizne odstrčil lyžičku a svalil sa opäť na podušku. Pod hlavou veru mal teraz naozajstné podušky, — páperové s čistými obliečkami; spozoroval to tiež a vzal na známosť.

— Bude treba, aby nám Pášeňka poslala dnes malinového zaváraného, aby sme mu urobili nápitok, povedal Razumichin, sadajúc si na svoje miesto a zasa sa púšťajúc do polievky a piva.

— A kdeže ti ona vezme maliny? — spýtala sa Nastázia, držiac na roztiahnutých piati prstách mištičku, a sŕkajúc čaj „cez cukor“.

— Malinu, moja drahá, dostane v kráme. Vidíš Róďa, tu bez teba sa celá historia prihodila. Keď si ty takým huncútskym spôsobom odo mňa utiekol a kde bývaš, si nepovedal, naraz sa ma zmocnila taká zlosť, že som sa odhodlal vyhľadať ťa a potrestať. V ten istý deň som sa do toho pustil. Chodil som ja, chodil, vypytoval sa a vypytoval sa! O terajšom byte som nevedel. Nu, a na predošlý sa pamätám len, že bol u Päti Uhlov v dome Charlamova. Hľadal som, hľadal tento dom Charlamova — a potom vyšlo, že je to nie Charlamova dom, ale Buchov! Dopálil som sa a išiel som na druhý deň nazdarboh do adresnej kancelárie, a predstav si: za dve minúty ťa mi tam vyhľadali. Si tam zapísaný.

— Zapísaný!

— To sa vie; a vidíš, generála Kobelova nijako nemohli tam v mojej prítomnosti nájsť. Nuž, dlho by bolo vypravovať. A keď som sem vtrhol, hneď som sa soznámil so všetkými tvojimi vecmi; so všetkými, braček; so všetkými, všetko viem; tu aj ona videla: aj s Nikodimom Fomičom som sa poznámil, aj Iliju Petroviča mi ukazovali, aj s dvorníkom, aj s pánom Zametovom, Alexandrom Grigorjevičom, tajomníkom v policajnej kancelárii a konečne aj s Pášeňkou — to už bola koruna; aj ona to vie…

— Potešil ju, — zamrmlala Nastázia, šeľmovsky sa usmievajúc.

— Ale dajte si cukru do čaju, Nastázia Nikiforovna.

— Ach ty pes! — naraz zakričala Nastázia a začala sa rehotať. — Ale veď som ja Petrovna a nie Nikiforovna, dodala naraz, keď sa prestala smiať.

— Budem si to vážiť a nezabudnem. Nuž tedy, braček, abych zbytočne nehovoril, chcel som tu všade zpočiatku pustiť elektrický prúd, abych v tunajšom okolí razom všetky predsudky vykorenil, ale Pášeňka zvíťazila. Nijako som, braček, neočakával, že by bola taká… láskavá… čo? Jako ty myslíš?

Raskoľnikov mlčal, hoci ani na chvíľu neodtrhoval od neho svojho znepokojeného pohľadu a teraz uprene sa na neho ďalej díval.

— Áno, veľmi, — pokračoval Razumichin, ani trochu si nevšímajúc jeho mlčania a jako by prisvedčoval odpovedi, ktorú dostal, — a je v úplnom poriadku v každom ohľade.

— Vidíš ho, aká potvora! — vykríkla zasa Nastázia, ktorej ten rozhovor poskytoval nevysloviteľnú blaženosť.

— Nepekné, braček, je to, že si od samého začiatku nevedel vziať sa za vec. S ňou bolo treba docela ináče. Veď je to, abych tak povedal, celkom neočakávaný charakter! Nu, ale o charaktere potom… Ale ako si len mohol dôjsť na príklad tak ďaleko, že sa odvážila neposielať ti obed. Alebo na príklad táto zmenka? Čože si sa ty vari zbláznil zmenky podpisovať? Alebo na príklad ten chystaný sobáš, keď ešte dcéra, Natalia Jegorovna, žila… Všetko viem! Ale ostatne vidím, že je to delikátna struna a že som osel; prepáč mi. Ale keď už o hlúposti hovoríme, čo myslíš, veď Praskovia Pavlovna celkom, braček nie je tak hlúpa, jako na prvý pohľad by si sa mohol nazdávať, čo?

— Áno… — povedal len tak cez zuby Raskoľnikov, dívajúc sa na stranu, ale vediac, že je výhodnejšie udržovať rozhovor.

— Veru je, — skríkol Razumichin, zrejme potešený že dostal odpoveď, — ale nebude vari aj umná, čo? Docela, docela neočakávaná povaha! Ja, braček, trochu sa tu nevyznám, uisťujem ťa… Štyricať asi jej istotne bude. Ona hovorí tricať šesť a má na to plné právo. Ostatne, zaprisahám sa ti, že súdim o nej viac rozumovo, podľa púhej metafyziky; tu sa u nás, braček, zaplietla taká emblema, jako tvoja algebra! Ničomu nerozumiem! Nu, ale všetko to je hlúposť, a len keď ona videla, že už nie si študent, hodín a obleku že si sa zbavil, a že po smrti slečny nemá už prečo zachádzať s tebou ako s príbuzným, naraz sa naľakala; a keďže si sa ty sám zapratal do kúta a nič predošlého si neudržoval, umienila si vyhnať ťa z bytu. A dávno mala tento úmysel, ale zmenky jej bolo ľúto. K tomuže si sám uisťoval, že maminka zaplatí…

— To som povedal z vlastnej podlosti… Mať moja sama skoro almužnu prosí… a ja som lhal, aby ma na byte nechali a… chovali, hlasite a zreteľne povedal Raskoľnikov.

— Áno, to si urobil rozumne. Ale celá vec väzí v tom, že sa tu vyskytol pán Čebarov, nádvorný radca, v zákonoch zbehlý človek. Pášeňka nebola by bez neho nič vymyslela, je až veľmi stydlivá; nu ale v zákonoch zbehlý človek nie je stydlivý a predovšetkým, rozumie sa, dal otázku: či je nádej uplatniť tú zmenočku? Odpoveď: je, pretože má takú maminku, ktorá hoci sama jesť nebude zo svojej stopäťadvacaťrubľovej penzii, ale Ródeňku vyslobodí, aj sestričku má takú, čo za brata do otroctva je hotová ísť. Na tomto on všetko aj založil… Čo sa vrtíš? Ja som sa, braček, teraz vyzvedel všetko tvoje tajomstvo, nebol si nadarmo k Pašeňke úprimný, keď si ešte s ňou bol v príbuzenských pomeroch, ale teraz to rozprávam z lásky k tebe… Tak to býva: poctivý a citlivý človek je úprimný, a vo veciach zbehlý počúva a je a potom aj zje. Nuž, ustúpila tedy túto zmenočku, ako by ňou platila, tomuto Čebarovi a ten sa nehanbil ju formálne protestovať. Chcel som na neho, keď som sa to všetko dozvedel, tak k očisteniu svedomia, tiež pustiť prúd, ale keď v tie časy nastala medzi nami s Pášeňkou harmonia, velel som, aby celá tá vec bola prerušená, v samom totiž žriedle, zaručiac sa, že zaplatíš. Ja som sa, braček, za teba poručil, počuješ? Zavolali Čebarova, strčil som mu do rúk desať rubľov, ale zmenku nazpäť, a túto mám česť vám ju predložiť, — na slovo vám teraz veria, — nuž vezmite, aj je nadtrhnutá mnou, jako sa patrí.

Razumichin vyložil na stôl dlžobný úpis; Raskoľnikov sa na neho podíval a nepovediac ani slova, odvrátil sa k stene. Razumichina to až zarazilo.

— Vidím, braček, — povedal po chvíli, že som zasa hlúposť vyviedol. Chcel som ťa zabaviť a táraním svojím potešiť, ale zdá sa, len žlč som ti pobúril.

— To som teba nepoznával, keď som blúznil, — spýtal sa Raskoľnikov o chvíľu, neobracajúc hlavy.

— Mňa, ba si až do vzteku prichádzal po tomto pôvode, zvlášte keď som raz priviedol Zametova.

— Zametova?… Tajomníka?… Na čo? Raskoľnikov chytro sa obrátil a uprel oči na Razumichina.

— Ale čože sa ti to tak nepáči… čo si sa poplašil? Soznámiť sa s tebou chcel; sám si to prial, lebo sme s ním veľa o tebe rozprávali… Ináč od kohože by sa bol o tebe dozvedel. Je to, braček, poriadny šuhaj, obdivuhodný… svojeho druhu, rozumie sa. Teraz sme priatelia; skoro každý deň sa vidíme. Veď som sa ja do tohoto okresu presťahoval. Nevieš to ešte? Práve som sa presťahoval. U Lavizy boli sme s ním už dva razy. Pamätáš sa na Lavizu, na Lavizu Ivanovnu?

— Blúznil som o niečom?

— Jakože by nie! O sebe si nevedel.

— O čomže som blúznil?

— Že, vraj, o čom blúznil? O čom chorí obyčajne blúznievajú… Nu, braček, aby sme netratili čas, do roboty.

Vstal a schvatil čiapku.

— Ale, o čomže som tedy blúznil?

— Ustavične jedno a to isté sa spytuje! Azda sa bojíš o nejaké tajomstvo? Neboj sa: o grófke nič nebolo povedané. Ale o buľdogovi jakomsi, o zaušničkách, o retiazkach akýchsi, o Krestovskom ostrove, o dvorníkovi akomsi, o Nikodimovi Fomičovi, o Ilijovi Petrovičovi, dozorcovom pomocníkovi veľa bolo hovorené. A okrem toho o vlastnú svoju pančuchu ste sa až veľmi ráčili zaujímať, veľmi! žalostným hlasom ste kričali: dajte mi sem pančuchu. Zametov sám po všetkých kútoch tvoje pančuchy hľadal a vlastnými, vo voňavkách vymytými rúčkami s prsteňmi vám túto ledajakú vec podával. Len potom ste sa uspokojili a celý deň ste tú ledačinu držali v rukách: nebolo možné vám ju vytrhnúť. Aj teraz vari leží niekde u teba pod pokryvadlom. A potom ešte strapce od nohavíc si prosil so slzami v očiach. Vypytovali sme sa, čo sú to za strapce? Ale nič sme nemohli vyrozumeť… A teraz k veci! Tu máš päťatricať rubľov; z ních desať berem a o dve hodinky asi vydám z nich počet. Zatým oznámim Zosimovi, hoci aj bez toho už dávno mal byť tu, lebo je na dvanástu. A vy. Nástenka, v mojej neprítomnosti častejšie sa sem podívajte, straniva pitia, alebo niečoho iného, keby si čo žiadal… A Pášeňke sám hneď poviem, čoho bude treba. Do videnia!

— Pášeňkou ju volá! Ach, ty šibal šibalský! povedala Nastázia, keď odišiel; potom otvorila dvere a začala načúvať, ale nevydržala a bežala dolu. Veľmi ju už zaujímalo, o čom tam hovorí s domácou; a vôbec bolo videť, že je do cela očarovaná Razumichinom.

Len čo sa za ňou zavrely dvere, chorý shodil so seba pokryvadlo a jako pološialený vyskočil z postele. S páľčivou, krčovitou netrpelivosťou čakal, aby čím skôr odišli, aby sa hneď v ich neprítomnosti dal do práce. Ale do čoho, do jakej práce? — teraz jako naschvál zabudol. „Pane Bože! Poveď mi len jedno, vedia už o všetkom, alebo ešte nevedia? A čo, keď už vedia a len sa pretvarujú, dráždia ma, kým ležím, ale potom naraz vojdú a povedia, že je už všetko dávno známe a že oni len tak… Čože teraz robiť? Zabudol som ako náročky; naraz som zabudol, a veď som to hneď pred chvíľou vedel!“

Stál prostred izby a v mučivej pochybnosti hľadel okolo; pristúpil k dverám, otvoril, načúval; ale to nebolo to. Naraz jako by spomenul, skočil do kúta, kde v tapetoch bol otvor, začal všetko prehliadavať, strčil do otvoru ruku, omacal, ale ani to nebolo to. Šiel ku kachliam, otvoril ich, začal prehrabávať popol: kúsky strapcov od nohavíc a handričky roztrhaného vačku sa tu váľaly tak, ako ich vtedy hodil, nikto sa tedy na ne nedíval! Tu spomenul na pančuchu, o ktorej Razumichin práve rozprával. Tak je, tu leží na diváne, pod paplonom, ale tak sa už povytierala, tak sa zamazala z tých čias, že veru Zametov nič nemohol rozoznať.

„Ahá, Zametov!… kancelária!… Ale prečože ma volajú do kancelárie? Kde je citácia? Ach, to som si splietol, to ma vtedy volali! Vtedy som aj pančuchu prezeral a teraz… teraz som bol chorý. Ale prečo tu bol Zametov? Prečo ho priviedol Razumichin?“… mrmlal, bez vlády sadajúc zasa na diván. „Čože je to? Či je to ustavične ešte fantazovanie, alebo je to skutočnosť… A, spomenul som: bežať! Skorej bežať, celkom iste, celkom iste bežať! Áno,… ale kam? A kde sú moje šaty? Čižiem nieto! Schovali! Spratali! Rozumiem! A tu svrchník prepásli, nespozorovali. Aj peniaze sú na stole, chvála Bohu! Aj zmenka… Vezmem peniaze a ujdem, iný byt si najmem, nenajdú ma!… Áno, ale adresná kancelária? Najdú! Razumichin najde. Lepšie bude celkom bežať… ďaleko… do Ameriky, a tam aj napľuť na nich! Aj zmenku vziať… síde sa… Čože ešte vziať? Myslia si, že som chorý. Oni ani nevedia, že môžem chodiť, he-he-he!… Po očiach som uhádol, že všetko vedia! Len keby sa mi podarilo so schodov sísť! A čo, ak tam stojí stráž, policajti! Čo je to, čaj? A tuto i pivo zostalo, pol fľašky, studené!“

Schvatil fľašu, v ktorej zostalo piva ešte celý pohár a vypil s radosťou jedným dúškom, ako by hasil oheň v prsiach.

Ale neprešla ani minúta, keď mu pivo udrelo do hlavy a po chrbte prebehlo mu ľahké a celkom príjemné ziabnutie. Ľahol si a natiahol na seba paplon. Myšlienky jeho, aj bez toho chorobné a nesúvislé, začaly sa pliesť viac a viac, a onedlho sen ľahký a príjemný sa ho zmocnil. S roskošou vyhľadal hlavou miesto na poduške, dobre sa zahalil mäkkým, vatovaným paplonom, ktorý bol teraz na ňom miesto predošlého roztrhaného plášťa, ticho vzdychol a usnul hlbokým, silným liečivým spánkom.

Prebudil sa počujúc, že ktosi vošiel k nemu, otvoril oči a uvidel Razumichina, ktorý otvoril dvere dokorán a stál na prahu, nevediac sa odhodlať, či má vojsť alebo nie. Raskoľnikov chytro privstal na diváne a díval sa na neho, jako by sa namáhal niečo spomenúť.

— Aha, nespíš, nuž tu som. Nastázia daj sem ten uzol! zakričal Razumichin dolu. — Hneď ti složím počet.

— Koľko je hodín? pýtal sa Raskoľnikov s nepokojom sa ozerajúc.

— Ale poriadne si si, braček, pospal, hneď je večer, asi šesť hodín bude. Viac než šesť hodín si spal.

— Pane Bože! Čože som to ja…

— A čože sa stalo? Na zdravie! Kam sa náhliš? Na svidanie azda? Všetok čas je teraz náš. Už asi tri hodiny čakám; dva razy som prišiel, spal si. K Zosimovi som dva razy chodil: niet ho doma!

Ale to nič, prijde!… Svoje veci obstaráva. A ja som sa dnes presťahoval, docela presťahoval so strýkom. Áno, mám teraz u seba strýka… Ale, do Paroma, k veci!… Nástenka, daj sem uzol. Hneď to bude. A jakože sa, braček, máš?

— Som zdravý; nie som chorý… Razumichin, si tu dávno?

— Hovoril som ti už, tri hodiny čakám.

— Nie, ale prv?

— Ako prv?

— Z akých čias sem chodíš?

— Ale veď som ti dnes ráno rozprával; či nepamätáš?

Raskoľnikov sa zamyslel. Ako vo sne sa mu mihalo predošlé. Sám nemohol spomenúť a tázavo sa díval na Razumichina.

— Hm! — povedal Razumichin: — zabudol. Mne sa ešte dnes ráno zdalo, že ešte ustavične neprichádzaš k sebe… Ale teraz po spánku si sa popravil… Veru, zcela lepšie vyzeráš. Chlapík! A teraz k veci! Nuž dívaj sa sem, milý človeče.

Začal rozväzovať uzol, o ktorý sa zrejme veľmi zaujímal.

— Toto, braček, ver mi, obzvlášte mi ležalo na srdci. Lebo je preca treba urobiť z teba človeka. Pristúpme, začnime shora. Vidíš túto čapicu? začal, vyťahujúc z uzla dosť peknú, ale aj veľmi obyčajnú a lacnú čiapku… Prosím, oprobuj ju!

— Potom, neskôr, — povedal Raskoľnikov, zdráhajúc sa nevrle.

— Nie, braček Róďa, neprotiv sa, potom by bolo neskoro; a tiež bych celú noc neusnul, lebo som kupoval bez mierky, len tak od oka. Akurát! zvolal víťazoslávne, keď čiapku oproboval, jako podľa mierky, úbor na hlavu to je, braček, najhlavnejšia vec obleku, svojho druhu odporúčanie. Tolstjakov, môj priateľ, za každým musí snímať svoju pokrývku, keď vchádza do nejakej spoločnosti, kde všetci ostatní stoja s klobúkmi a čapicami na hlave. Všetci si myslia, že to robí z otrockých citov, ale on prosto preto, že sa za svoje vtáčie hniezdo hanbí; je to taký hanblivý človek! Nuž, Nástenka, tu máte dva úbory na hlavu; tento palmerston (vytiahol z kúta okrúhly, pogniavený klobúk Raskoľnikova, ktorý nevedno prečo nazval palmerstonom), alebo táto vecička jako od zlatníka« Hádaj, Róďa, čo som zaplatil, ako myslíš? Násteňka, hádaj ty, obrátil sa k nej, vidiac, že Raskoľnikov mlčí.

— Dvacať kopejok azda si dal, — odvetila Nastázia.

— Dvacať kopejok, hlúpa! — zvolal urazený; teraz za dvacať kopejok človek ani teba nekúpi, — osemdesiat kopejok! Aj to len preto, že je obnosená. Pravda, s podmienkou: obnosíš túto, budúceho roku inú dajú zadarmo, na moj’ veru! Nu, a teraz pristúpime k Spojeným Amerikánskym Štátom jako sme to u nás v gymnáziume nazývali. Upozorňujem vás, — na nohavice som hrdý! a roztiahol pred Raskoľnikovom šedé galoty z ľahkej, letnej vlnenej látky: — ani dierky, ani škvrnky, veľmi obstojné, hoci obnosené; práve taká aj vesta, rovnakej farby, jako móda vyžaduje. A že je to obnosené, tým je to veru lepšie: mäkšie, nežnejšie… Vidíš, Róďa, abys urobil v svete kariéru, stačí po mojom súde vždy sezóny sa držať; ak nebudeš v januári špargľu žiadať, zachováš vo vačku niekoľko rubľov; tak je to aj straniva tejto kúpy. Teraz máme letnú sezónu, kúpil som tedy letné veci, lebo k jeseni sezóna vyžaduje teplejšie látky, a potom sa toto musí zahodiť… tým viac, že všetko toto sa do tých čias rozpadne. Nu, hádaj! Koľko myslíš. — Dva rubľe dvacať päť kopejok! A pamätaj si, zase s predošlou podmienkou: keď toto roztrháš, na budúci rok iné zadarmo dostaneš! V kráme Fadjajeva ináč nepredávajú: raz si zaplatil a na celý život to dostačí, lebo druhý raz ani sám nepôjdeš. Nu, pristúpme teraz k čižmám, — jaké sú? Vidné je, že sú obnosené, ale na dva mesiace vystačia, lebo je to zahraničná robota i tovar je zahraničný; tajomník anglického poslanectva predošlého týždňa na vetošníckom trhu ich predal; len šesť dní ich nosil, ale potreboval veľmi peniaze. Cena jeden rubľ pädesiat kopejok. To sa podarilo?

— Ale azda budú primalé! — poznamenala Nastázia.

— Primalé! A čo je toto? — a vytiahol zpod kabáta starú, stvrdlú, deravú čižmu Raskoľnikova, oblepenú zaschlým blatom; — chodil som so vzorkom a podľa tejto potvory mi vybrali náležitý rozmer. A straniva bielezne sme sa dohovorili s domácou. Tu sú tri košele, plátené, ale s módnym golierom… Nuž tedy: osemdesiat kopejok čapica, dva ruble dvacať päť ostatný odev, dovedna tri ruble dvacať pät kopejok; rubľ pädesiat čižmy — keďže sú veľmi pekné — spolu štyri ruble päťdesiat päť kopejok, a päť rubľov bielizeň, dovedna tedy deväť rubľov pädesiat päť kopejok. Štyricať päť kopejok zpäť medenými pätákmi ráčte prijať, — a takým spôsobom, Róďa, si teraz v celom obleku obnovený, lebo po mojom súde tvoj svrchník nielen že môže ešte slúžiť, ale má v sebe aj podobu zvláštneho blahorodstva: vidíš, čo znamená kupovať u Šarmera. Straniva pančúch a všetkého ostatného, ponechávam to tebe samému; peňazí zostáva nám dvacať päť rublíkov, a o Pášeňku a o zaplatenie za byt sa nestaraj; povedal som: úver neobmedzený. A teraz, braček, dovoľ premeniť ti bielizeň, lebo choroba teraz azda len v košeli sedí…

— Nechaj ma! Nechcem! — spieral sa Raskoľnikov, ktorý s odporom počúval ihrivú reláciu Razumichinovu o kúpe šiat…

— Braček, to nie je možné; prečo že som tedy čižmy trhal? — naliehal Razumichin. — Nástenka, nehanbite sa a pomôžte, — takto! a nehľadiac na odpor Raskoľnikova, preca mu obliekli čistú bielizeň. Raskoľnikov svalil sa na podušky a asi dve minúty neprehovoril ani slova.

„Dlho mi nedávajú pokoja!“ pomyslel si. — Z akých peňazí je to všetko kúpené? pýtal sa konečne, hľadiac do steny.

— Z akých peňazí? Tu to máte! Ale z tvojích vlastných. Dnes ráno tu bol sluha od Vachrušina, maminka ti poslala; vari si zabudol.

— Teraz sa pamätám… — povedal Raskoľnikov, po dlhej a mračnej zádumčivosti. Razumichin sa zamračil, pozerajúc na neho s nepokojom.

Dvere sa otvorily a vošiel vysoký, mohutný človek, Raskoľnikovi jako by s videnia už známy.

— Zosimov! Konečne! — zvolal naradovaný Razumichin.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.