Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

V

Raskoľnikov už vchádzal do izby. Vošiel s takým vidom, ako by sa zo všetkých síl zdržoval, aby nevybúchol smiechom. Za ním s tvárou docela premenenou a zúrivou, červený jako pivonia, nemotorne vošiel stydiaci sa Razumichin. Tvár jeho a celá figura boly v tú chvíľu smiešne a ospravedlňovaly smiech Raskoľnikova. Raskoľnikov ešte nepredstavený poklonil sa stojaciemu prostred izby a tázavo sa na nich dívajúcemu domácemu pánovi, podal a stiskol mu ruku ustavične ešte so zrejmým, neobyčajným úsilím potlačiť svoju veselosť a aspoň dve-tri slová povedať, aby sa mohol predstaviť. Ledva ale s vážnou tvárou čosi zamrmlal, naraz, jako by mimovoľne pozrel opäť na Razumichina a tu sa už nemohol zdržať: potlačený smiech vypukol tým silnejšie, čím ho viac dosiaľ zdržoval. Neobyčajná zúrivosť s ktorou prijímal tento „úprimný“ smiech Razumichin, dodávala celej tejto scéne vid najúprimnejšej veselosti a hlavne prirodzenosti. Razumichin ako náročky ešte pomohol veci:

— Aby ťa Parom! — zareval, machnúc rukou, a uderil pri tom o malý okruhlý stolík, na ktorom stál dopitý pohár čaju. Všetko sa rozletelo a zacvendžalo.

— Ale načože lámať stoličky, veď erár má z toho škodu[22] — veselo zvolal Porfirij Petrovič.

Scéna vypadala takto: Raskoľnikov sa ešte smial, ruku majúc ešte v ruke domáceho pána, ale znajúc mieru, vyčkával chvíľu, aby čo najskôr a najprirodzenejšie všetko končil. Razumichin, celkom zmätený pádom stolíka a rozbitým pohárom, zamračene sa díval na črepy, odpľul si a prudko sa obrátil k oknu, kde stál chrbtom k obecenstvu s tvárou strašne zachmúrenou, dívajúc sa do okna, ale nič nevidiac. Porfirij Petrovič sa smial, ale bolo zrejmé, že by chcel mať vysvetlenie. V kúte na stoličke sedel Zametov, ktorý vstal pri vchode hostí a stál v očakávaní, otvoriac k úsmevu ústa, ale s nepochopením, áno s jakousi nedôverou hladiac na celú scénu, a na Raskoľnikova až s jakýmsi nepokojom. Neočakávaná prítomnosť Zametova nepríjemne prekvapila Raskoľnikova.

„To treba rozvážiť!“ pomyslel si.

— Prepáčte, prosím, — začal zmätene, — dovoľte predstaviť sa. — Raskoľnikov.

— Veľmi ma teší, a tak príjemne ste vošli… A čože, ten sa už ani pozdraviť so mnou nechce? Kyvnúl Porfij Petrovič na Razumichina.

— Veru neviem, prečo sa na mňa dopálil. Povedal som mu len po ceste, že sa ponáša na Romea, aj… aj som mu to dokázal, a viac nič nebolo, tuším.

— Prasa! — ozval sa Razumichin, neobracujúc sa.

— Mal tedy veľmi vážne príčiny, že sa pre jediné slovíčko tak rozpajedil, rozosmial sa Porfirij.

— Ech ty! Vyšetrujúci sudca!… Ale Parom nech vás pobere všetkých! — Odsekol Razumichin a naraz sa sám rozosmial a s rozveselenou tvárou, ako by sa nič nebolo stalo, pristúpil k Porfirijovi Petrovičovi.

— Koniec! Všetci sme blázni; k veci: tuto môj priateľ Rodion Romanič Raskoľnikov po prvé počul o tebe a praje si s tebou poznámiť sa, a po druhé chce sa k tebe obrátiť v istej veci! Ba! Zametov! Jakým spôsobom si tu? Ale čože ste známi? Kedyže ste sa poznámili?

„Čože to ešte má byť?“ — nespokojne si pomyslel Raskoľnikov.

Zametov jako by bol zmätený, ale nie veľmi.

— Včera u teba sme sa soznámili, — povedal nenútene.

— Teda mi Pán Bôh ušetril prácu: predošlý týždeň ma veľmi prosil, aby sa ti, Porfij, mohol nejako predstaviť, ale vy ste sa poznámili aj bezo mňa… Kde máš dohán?

Porfij bol po domácky v chaláte, a v zošliapaných papučiach, bielizeň mal veľmi čistú. Bol to človek asi tricaťpäťročný, postavy menej než prostrednej, tlstý, ba aj s bruškom, oholený, bez fúzov, s dôkladne ostrihanými vlasmi na veľkej, okrúhlej hlave, akosi zvlášte vypukle zaokrúhlenej v tyle. Tlstý, okruhlý jeho obličaj s trochu tupým nosom bol farby chorobnej, tmavožltej, ale dosť bodrý a posmevačný. Bol by tiež prostosrdečný, keby tomu nevadil výraz očí s akýmsi riedkym, vodnatým leskom, temer prikrytých bielymi brvami. Pohľad týchto očí jakosi podivne neharmonoval s celou postavou, ktorá mala v sebe až čosi ženského a dodával jej čosi o veľa vážnejšieho, než bolo možné od nej očakávať.

Porfirij Petrovič, keď počul, že hosť sa k nemu chce obrátiť v istej veci, hneď ho poprosil aby si sadol na diván, sám si sadol na druhom konci a uprel pohľad na neho, očakávajúc bezodkladne vyloženie veci s tou usilovnou a príliš už vážnou pozornosťou, ktorá až obťažuje a znepokojuje na prvý raz, obzvlášte keď sa ľudia neznajú, a zvlášte keď to, čo vykladáte, po vašom zdaní, ďaleko nie je v pomere s takou neobyčajne vážnou, preukazovanou vám pozornosťou. Ale Raskoľnikov v krátkych a súvislých slovách jasne a akurátne vyložil svoju vec a bol sebou tak spokojný, že si dosť dobre prezrel aj Porfirija. Porfirij Petrovič tiež nespustil s neho očí celý čas ich rozhovoru. Razumichin sadnul si naproti pri tom istom stole, horlivo a netrpelivo stopoval výklad veci, pod chvíľu obracajúc oči to na toho, to na druhého, čo bolo trochu až nad mieru.

„Durák!“ v duchu mu nadal Raskoľnikov.

— Musíte podať oznámenie v policiu, — odpovedal Porfirij celkom úradným tónom, — o tom, že, dozvediac sa o takejto udalosti, to jest o tejto vražde, — prosíte oznámiť vyšetrujúcemu sudcovi, ktorému bol akt sverený, že takéto veci prináležia vám, a že by ste radi ich vykúpiť… alebo… ale ostatne vám to napíšu.

— To je práve to, že v túto chvíľu, — Raskoľnikov chcel sa ukázať čo najviac zmäteným, — nemám vôbec peňazí… ani takej maličkosti nemôžem… nuž vidíte, chcel bych teraz len oznámiť, že tieto veci sú moje, a keď budem mať peniaze…

— To je jedno, — odpovedal Porfirij Petrovič, chladne prijímajúc vysvetlenie o financiach; — a ostatne môžete aj priamo, ak chcete, napísať mne v tom smysle, že tedy, dozvediac sa o tomto, oznamujem o takýchto svojich veciach a prosím…

— Na obyčajnom papieri to má byť? — prerušil Raskoľnikov, opäť interesujúc sa finančnou stránkou veci.

— Na celkom obyčajnom, prosím! — a naraz Porfirij Petrovič akosi zjavne posmešne podíval sa na neho, prižmuriac oči, a dajúc mu jakoby znak mihaním. To sa môžbyť Raskoľnikovi ostatne len zdalo, lebo to trvalo len chvíľočku. Ale niečo takého bolo. Raskoľnikov by odprisahal, že na neho mihol, Parom ho vie prečo.

„Vie to!“ — mihnulo mu v hlave ako blesk.

— Prepáčte, že som vás obťažoval takými pletkami, — pokračoval trochu zmätený, — moje veci stoja len asi päť rubľov, ale sú mi zvlášte drahé, jako pamiatka na tých, od ktorých som ich dostal a priznávam sa, keď som sa dozvedel, veľmi som sa naľakal…

— Preto si sa tak splašil včera, keď som Zosimovu vybľaptal, že Porfirij vypočúva tých, čo veci zastavovali! — skočil do reči Razumichin so zrejmým úmyslom.

To už bolo neznesiteľné. Raskoľnikov nevydržal a zlostne blysknul na neho svojimi hnevom rozpálenými, čiernymi očima. Ale sa hneď spamätal.

— Ty sa mi vari, braček, posmievaš, — obrátil sa k nemu s obratne strojenou podráždenosťou. Uznávam, že sa azda príliš starám o takú pletku po tvojom súde; ale nemôžeš ma preto pokladať ani sám za egoistu ani za lakomca, lebo jako sa ja nazdávam, tieto dve nepatrné veci vôbec nie sú pletkou. Hovoril som ti už, že tieto strieborné hodinky, ktoré majú groš cenu, sú jedinou vecou, ktorá zostala po otcovi. Posmievaj sa mi, ale prišla ku mne mať, obrátil sa naraz k Porfirijovi, — a keby sa dozvedela, obrátil sa zasa chytro k Razumichinovi, starajúc sa hlavne o to, aby sa mu zatriasol hlas, — že sa tieto hodinky stratily, prisahám, bola by v zúfalstve! Ženské!

— Ale zcela nie! Celkom to tak nemyslím! Docela naopak! — kričal rozhorčený Razumichin.

„Či je to dobre? Či je to prirodzené? Či som nezveličil?“ — chvel sa v duchu Raskoľnikov. — „Prečo som povedal: ,ženské’?“

— K vám maminka prišla? — spýtal sa z jakejsi príčiny Porfirij Petrovič.

— Áno.

— A kedy, prosím?

— Včera večer.

Porfirij mlčal, jako by rozmýšľal.

— Vaše veci v nijakom prípade nemohly sa stratiť, — pokračoval spokojne a chladne. — Veď vás tu už dávno očakávam.

A jako by sa nič nebolo stalo, — starostlivo začal pridvihovať popolničku Razumichinovi, ktorý nemilosrdne sklepával popol cigarety na koberec. Raskoľnikov sa zatriasol, ale Porfirij jako by sa ani nedíval, ustavične ešte zaujatý Razumichinovou cigaretou.

— Čo-o? Očakával! Ale čože si vedel, že on tam tiež zastavoval?

Porfirij Petrovič obrátil sa priamo k Raskoľnikovi.

— Obe vaše veci, prsteň a hodinky, mala zaobalené do jedného papieru a na papieri bolo ceruzou zreteľne označené vaše meno, jako aj deň mesiaca, kedy ich od vás prijala…

— Akí ste vy pozorní!… — nevhod sa usmial Raskoľnikov, zvlášte sa snažiac hľadeť mu priamo do očú, ale nemohol sa zdržať a naraz dodal:

— Poznamenal som to preto práve, že dozaista bolo veľmi mnoho tých, čo zastavovali,… takže by vám bolo ťažko zapamätať… A vy medzitým tak akurátne si ich všetkých pamätáte, a… a…

„To je hlúpe! Slabé! Prečo som to povedal!“

— Ale skoro všetci, čo zastavovali, sú už teraz známi, len vy ste neráčili prísť, odpovedal Porfirij s ledva znateľným odtienkom ironie.

— Nebol som celkom zdravý.

— Počul som aj o tom, prosím. Áno, počul som, že ste boli až veľmi čímsi rozčulení. Aj teraz ste jako by bledí!

— Docela nie som bledý… naopak, som celkom zdravý! — hrubo a zlostne odsekol Raskoľnikov, naraz premeniac tón. Zloba v ňom vzkypela a nemohol ju potlačiť. „A v zlosti sa ešte aj prerieknuť môžem!“ mihlo mu v hlave. — „Ale prečo ma mučia!…“

— Nebol celkom zdravý! — vmiešal sa Razumichin. — Pozrite sa, ako cigáni! Do včerajšieho dňa skoro bez seba blúznil… Len si pomysli, Porfirij, ledva stál na nohách, ale sotva sme sa, — ja a Zosimov — včera odvrátili — obliekol sa, potichúčky ufujazdil a potĺkal sa kdesi skoro do polnoci, a to, povedám ti, v úplnej horúčke, môžeš si to predstaviť? Podivuhodný prípad!

— Ale v skutku v úplnej horúčke? Nie je možné! s akýmsi babským gestom zavrtel hlavou Porfirij.

— Eh, hlúposť, neverte! A ostatne, veď vy i bez toho neveríte! príliš už v zlosti vykĺzlo z úst Raskoľnikova. Ale Porfirij Petrovič ako keby nebol počul týchto podivných slov.

— A jakože by si bol mohol vyjsť, ak nie v horúčke? — rozpálil sa naraz Razumichin. — Prečo si vyšiel? S akým cieľom?… A prečo práve potajomky? Nu, či si mal vtedy zdravý rozum? Teraz, keď všetko nebezpečenstvo minulo, hovorím ti to priamo!

— Omrzeli ma veľmi včera, obrátil sa naraz Raskoľnikov k Porfirijovi s drzo vyzývavým úsmeškom, — a bežal som, abych si najal byt, aby ma nenašli, aj hŕbu peňazí som vzal sebou. Tuto pán Zametov videl tie peniaze. A čo, pán Zametov, bol som pri rozume, alebo som blúznil, rozhodnite spor!

Bol by vari v tú chvíľu zaškrtil Zametova. Veľmi sa mu nepáčil jeho pohľad a jeho mlčanie.

— Po mojom súde hovorili ste veľmi rozumne, ba vtipne, lenže ste boli až veľmi podráždení, — sucho povedal Zametov.

— A dnes mi Nikodim Tomič vyprával, — vmiešal sa Porfirij Petrovič, — že vás videl včera už veľmi neskoro v byte istého úradníka, ktorého zadlávili kone…

— Nu, hoci tento úradník! — pripojil svoje slovo Razumichin:

— Nu, či si nebol šialeným u toho úradníka? Posledné peniaze dal vdove na pohreb! Nu, chceš pomôcť — daj pätnásť, daj dvacať, ale nechaj si aspoň tri ruble, ale on odvalil všetkých dvacať päť.

— Azda som niekde našiel poklad, a ty o tom nevieš? Preto som bol včera takým štedrým… Tuto pán Zametov vie, že som našiel poklad!… Prepáčte, prosím vás, obrátil sa s trasúcimi sa rty k Porfirijovi, — že vás takým jalovým rozhovorom pol hodiny znepokojujeme. Omrzeli sme vás dozaista, čo?

— Ale čo sa vám robí, naopak, na-o-pak! Keby ste vedeli, jako ma zaujímate! Zaujímavo je i hľadeť na vás i počúvať vás… a abych sa priznal, som veľmi rád, že ste ráčili konečne prísť…

— Ale daj aspoň čaju! Hrdlo vyschlo! — zakričal Razumichin.

— Prekrásna myšlienka! Azda i ostatní pánovia neodklonia. Ale či nechceš… niečo podstatnejšieho ešte pred čajom?

— Pakuj sa!

Porfirij Petrovič odišiel a rozkázal priniesť čaj.

Myšlienky vírily v hlave Raskoľnikova jako víchor. Bol hrozne podráždený.

„Hlavné je, že sa ani neskrývajú a nerobia okolkov! A z jakej príčiny, keď ma vôbec neznáš, si o mne hovoril s Nikodimom Fomičom? Nechcú už tedy ani skrývať, že ma stopujú jako kŕdeľ psov! Tak priamo ti do tvári pľujú!“ triasol sa od vzteku. „Nu, bite priamo, a nehrajte sa ako kočka s myšou. To preca nie je slušné, Porfirij Petrovič, azda to ani nedovolím! Vstanem a búšim im všetkým do očú celú pravdu; a uvidíte, jako vami opovrhujem!…“ S namáhaním si oddýchol. „A čo, ak sa mi len tak zdá? Čo, jestli je to len prízrak, a ja sa vo všetkom mýlim, z neskúsenosti sa pajedím, podlej svojej úlohy dohrať nemôžem? Azda je to všetko bez úmyslu? Všetky ich slová sú obyčajné, ale čosi sa v nich tají… Všetko to vždy možno povedať, ale čosi v tom väzí! Prečože povedal ,mala’? Prečo Zametov dodal, že som hovoril ,vtipne’? Prečo hovoril takým tónom? Áno… tón… Razumichin tiež tu sedel, prečože jemu nič sa nezdá? Tomu nevinnému chmuľovi nikdy sa nič nezdá? Zasa horúčka!… žmurknul na mňa pred chvíľou Porfirij alebo nie? Doista je to nesmysel; čože on bude žmurkať? Azda chcú moje nervy podráždiť, alebo mňa dráždia. Alebo je to všetko mámenie, alebo vedia! Aj Zametov je drzý… či je drzý Zametov? Zametov si to cez noc ináč rozmyslel. Tušil som, že si to ináč rozmyslí! Je tu jako doma, a pri tom po prvé. Porfirij ho nepokladá za hosťa, sedí k nemu chrbtom. Sňuchali sa! Dozaista kvôli mne sa sňuchali! Dozaista o mne hovorili, skôr ako sme prišli! Či vedia o byte? Keď som povedal, že som včera utiekol, abych si najal byt, nepovšimnul si toho… Ale to som šikovne priplietol straniva bytu; potom sa to prihodí!… V horúčke vraj!… Ha-ha-ha! Vie všetko o včerajšom večere! O matkinom príjazde neznal!… A bosorka aj dátum zapísala ceruzou!… Mýlite sa, nedám sa! Veď to ešte nie sú fakty; to je len fata morgana. Nie, dajte sem fakty! Ani byt nie je fakt, ale len fantazirovanie; viem, čo im mám povedať… Či vedia o byte? Neodídem, kým sa nedozviem! Prečo som prišiel? Ale to, že sa teraz pajedím, to je azda fakt! Fuj, jako sa dávam dráždiť. A môžbyť je to dobre; chorobná rola… Bude ma ohmatávať. Bude ma mýliť a zapletať. Prečo som prišiel?“

Všetko toto ako blesk mu preletelo hlavou.

Porfirij Petrovič chytro sa vrátil. Naraz jakosi sa rozveselil.

— Mňa, braček, po tvojom včerajšku hlava… A celý som ako dolámaný, — obrátil sa so smiechom a docela iným tónom k Razumichinovi.

— A čo, bolo zaujímavé? Veď som vás včera na najzaujímavšom bode opustil. Kto zvíťazil?

— Ale nikto, rozumie sa. Dostali sme sa na veko-večné otázky, vznášali sme sa vo výšinách.

— Predstav si, Róďa, kam včera zablúdili: či je, a či nieto zločinu? Hovoril som ti, že sa dotárali až do všetkých Paromov.

— Čože je tu divného? Obyčajná sociálna otázka, — roztržito odpovedal Raskoľnikov.

— Otázka nebola tak formulovaná, — poznamenal Porfirij.

— Nie celkom tak, to je pravda, — hneď súhlasil Razumichin, ponáhľajúc a jako obyčajne rozohňujúc sa. — Vidíš, Rodion, počúvaj a povedz svoju mienku. Tak bych to chcel. Včera som pri nich už tratil trpelivosť a čakal som teba; hovoril som im o tebe, že prídeš… Začalo sa to názorom socialistickým. Známa je ich mienka: zločin je protest proti nenormálnosti sociálneho zriadenia, — a len to, a nič viac, a nijaké iné príčiny sa nedopúšťajú…

— A veru si nepovedal pravdu! — zvolal Porfirij Petrovič. Zrejmo sa rozveseľoval, pod chvíľu sa smial, dívajúc sa na Razumichina, čím ho ešte viac podnecoval.

— Nič iného sa nedopúšťa! — vášnivo ho prerušil Razumichin, — nelžem!… Ukážem ti ich knižky: všetko to u nich preto, že „streda pokazila“ a nič viac. Obľúbená fráza! Odtiaľ vychádza priamo, že ak sa spoločnosť normálne sriadi, razom zmiznú tiež všetky zločiny, lebo nebude príčiny protestovať a všetci mihom stanú sa spravedlivými. Na povahu sa zreteľ nebere, povaha sa vylučuje, povahy nie sú dovolené! U nich ľudstvo, ktoré vyvíjalo sa historickou, živou cestou, neobráti sa konečne samo sebou v normálnu spoločnosť, ale naopak, sociálny systém, vyjdúc z nejakej matematickej hlavy, hneď usporiada celé také ľudstvo a mihom učiní ho spravodlivým, a nevinným, usporiada tedy lepšie než jakýkoľvek živý proces, bez všetkej historickej a živej cesty! Preto oni tak inštinktívne nemajú radi historiu: „sú, vraj v nej puhé ohavnosti a hlúposti!“ — Preto tak nemajú radi živého procesu životného: netreba, vraj, živej duše! Živá duša potrebuje života, živá duša sa nepodrobuje mechanike, živá duša je podozrelá, živá duša je zpiatočnícka! A hoci tu aj umrlčinou páchne — zato nebude živá, bude bez vôle, bude otrocká, nevzbúri sa. A výsledkom toho je, že priviedli všetko na stavanie ohromných budôv „falanstier“, s rozložením v ních chodieb a izieb pre spoločné bývanie! Falanstéra je hotová, ale povaha pre falanstéru nie je ešte hotová, chce života, nedovršila ešte životného procesu, ešte jej privčas na cintorín! S puhou logikou neprekročíš povahy! Logika predvída tri prípady, a ich je milion! Odrezať celý milion a shrnúť všetko na jedinú otázku o pohodlí! To je najľahšie rozriešenie úlohy! To svádza svojou jasnosťou a netreba mysleť. To je hlavné — netreba mysleť. Celé životné tajomstvo sa umiestí na dvoch tlačených hárkoch!

— Vidíš ho, jako vybúchol, jako bubnuje! Za ruky ho treba držať, smial sa Porfirij. — Predstavte si, obrátil sa k Raskoľnikovi, — tak to šlo včera večer v jednej izbe o šiesti hlasoch, a ešte nás punšom napojil predbežne, — môžete si predstaviť? — Nie, braček, mýliš sa: „streda“ mnoho znamená pri zločine: to ti potvrdím.

— Aj sám to viem, že mnoho, ale toto povedz: štyricaťročný zhanobí desaťročné dievča, — či ho vari streda k tomu pohnula.

— A čože, v prísnom smysle azda aj streda, s podivnou vážnosťou poznamenal Porfirij; — zločin na dievčati veľmi, veľmi možno objasniť „stredou“.

Razumichin div sa nerozvzteklil:

— Ak chceš, hneď ti dokážem, — zareval, — že máš biele brvy jedine preto, že Ivan Veliký (veža v moskovskom Kremli) je päťatricať siah vysoký a dokážem to jasne, akurátne, pokrokársky, ba aj s liberálnym odtienkom! Dokážem to! Chceš sa staviť?

— Prijímam stávku! Uvidíme, jako to dokáže!

— Ale veď sa ustavične pretvaruje, diabol! — zakričal Razumichin, vyskočil a máchnul rukou. — Či stojí s tebou rozprávať! Veď on to všetko náročky, ty ho ešte neznáš, Rodion! A čo on včera nenatáral, Pane Bože! A oni mali z neho radosť!… A vydrží to takýmto spôsobom aj dva týždne. Vlani nás uisťoval z akejsi príčiny, že pôjde do kláštora: dva mesiace stál na svojom! Nedávno mu napadlo uisťovať, že sa žení, že je už všetko hotové k svadbe. Ba aj nové šaty si dal ušiť. Už sme mu začali gratulovať. Ani nevesty, nič nebolo, všetko len klam!

— A veď si zolhal! Šaty som si dal ušiť prv. Práve pre nové šaty mi prišlo na um všetkých vás napáliť.

— Vy sa vskutku viete tak pretvarovať? — spýtal sa nedbale Raskoľnikov.

— A vy ste mysleli, že nie? Počkajte, aj vás podvediem — ha-ha-ha! Nie, vidíte, poviem vám čistú pravdu. Po pôvode všetkých týchto otázok, zločinov, stredy, dievčat, spomenul som si teraz, — a ostatne vždy ma zaujímal — istý váš článok: O zločine… alebo jaké záhlavie ste mu tam dali, zabudol som. Pred dvoma mesiaci mal som potešenie čítať ho v Periodičeskej Rječi.

— Môj článok? V Periodičeskej Rječi? — udivene sa opýtal Raskoľnikov; — skutočne napísal som pred polrokom, keď som odišiel z univerzity, o jakejsi knihe článok, a oddal som to vtedy časopisu Ježenedjeľnaja Rječ a nie Periodičeskaja Rječ.

— Ale dostalo sa to do Periodičeskej.

— Ale veď Ježenedjeľnaja Rječ prestala vychádzať, preto ho vtedy nevytlačili.

— To je pravda; ale prestávajúc vychádzať Ježenedjeľnaja Rječ spojila sa s Periodičeskou Rječou, a preto váš článok vyšiel pred dvoma mesiaci v Periodičeskej Rječi. A vy ste to nevedeli.

Raskoľnikov skutočne nič nevedel.

— Prosím vás, veď vy môžete od nich žiadať honorár za svoj článok! Ale jakú to len máte povahu! Žijete tak osamele, a neviete ani o takých veciach, priamo sa vás týkajúcich. Veď to je fakt.

— Brávo, Róďka! Ani ja som nevedel, — zakričal Razumichin. Ešte dnes zabehnem do čitárne a poprosím to číslo! Pred dvoma mesiaci? Ktorého dňa? Všetko jedno, najdem! To je výborná vec! A veď nepovie!

— A jako ste sa dozvedeli, že je to môj článok? Bol podpísaný len literou.

— Náhodou, a to v tieto dni. Skrze redaktora, s ktorým som známy… Veľmi som bol zaujatý týmto článkom.

— Rozvažoval som, nakoľko sa pamätám, o psychologickom stave zločinca za celý čas trvania zločinu.

— Áno, a tvrdíte, že akt vykonania zločinu sprevádza sa vždy chorobou. To je veľmi, veľmi originálne, ale… mňa vlastne nezaujala táto časť vašeho článku, lež istá myšlienka, prejavená v konci článku, ktorú ale, bohužiaľ, uvádzate len narážkou, nejasne… Slovom, ak sa pamätáte, bola tam akási narážka na to, že, vraj, na svete sú niektoré také osoby, ktoré môžu… to jest nie že by mohli, ale majú plné právo páchať všelijaké výtržnosti a zločiny, a že pre nich, vraj, ani zákon nie je písaný.

Raskoľnikov sa usmial násilnému a úmyselnému prekrúcaniu svojej myšlienky.

— Ako? Čo je to? Právo na zločin? Ale preca nie preto, že ich „streda pokazila“? — s jakýmsi až ľaknutím spytoval sa Razumichin.

— Nie, nie, celkom nie preto, — odpovedal Porfirij. — Celá vec sa má takto, že v jeho článku všetci ľudia delia sa jakosi na „obyčajných“ a „neobyčajných“. Obyčajní majú žiť v poslušnosti a nemajú práva prekročiť zákon, lebo sú, vraj, obyčajní. Ale neobyčajní majú právo páchať všelijaké zločiny, a všemožne prestupovať zákon vlastne preto, že sú neobyčajní. Tak ste to napísali, zdá sa, ak sa nemýlim.

— Ale jakože je to? Nie je možné, aby tak! — mrmlal Razumichin.

Raskoľnikov sa opäť usmial. Razom poňal o čo ide. On sa pamätal na svoj článok a rozhodol sa prijať vyzvanie.

— Tak som to nenapísal, — povedal prosto a skromne. Ostatne, priznávam sa, skoro správne ste vyložili môj článok, ba ak chcete celkom správne… (jako by mu bolo príjemné súhlasiť, že celkom správne). Rozdiel je jedine v tom, že vôbec netvrdím, že by neobyčajní ľudia naskrze museli a boli povinní páchať všelijaké výtržnosti, jako hovoríte. Ba, zdá sa mi, že by taký článok ani nevytlačili. Celkom prosto som naškrtol, že „neobyčajný“ človek má právo… to jest nie oficiálne právo, ale sám má právo dovoliť svojemu svedomiu prekročiť… niektoré prekážky, ale jedine v tom prípade, ak toho vyžaduje uskutočnenie jeho idey (niekedy azda spasonosnej pre celé ľudstvo). Ráčite hovoriť, že môj článok je nejasný; ochotne vám ho vysvetlím, nakoľko môžem. Azda sa nemýlim, domnievajúc sa, že si to aj prajete; nuž prosím. Po mojom súde, keby Keplerove a Newtonove objavy pre nejaké kombinácie nijakým spôsobom sa nemohly stať známymi ľuďom ináče než obetovaním života jedného, desiatich, sta a tak ďalej ľudí, ktorí by rušili tento objav, alebo by sa postavili na cestu jako prekážka, mal by Newton právo, áno bol by povinen… odstrániť týchto desať alebo sto ľudí, aby urobil svoje objavy známymi celému ľudstvu. Z tohoto ostatne vôbec nenasleduje, že by Newton mal právo vraždiť, keď mu to napadne, každého kto mu náhodou príde na oči, alebo krasť každý deň na trhu. Ďalej, ako sa pamätám, rozvíjam v svojom článku tú myšlienku, že všetci… nu na príklad zákonodárci a organizátori ľudstva, načínajúc od najstarších, pokračujúc Lykurgami, Solonmi, Mohamedmi, Napoleonmi a tak ďalej, všetci do jedného boli zločincami už aj tým, že dávajúc nový zákon, rušili spolu s tým starý, sväto ctený spoločnosťou a po otcoch zdedený, a už, pravda, nezastavovali sa ani pred krvou, ak len krv (niekedy zcela nevinná a hrdinsky preliata za starý zákon) mohla im pomôcť. Ba pozoruhodné je, že väčšina týchto dobrodincov a organizátorov ľudstva boli obzvláštne hrozní prelievatelia krvi. Slovom dokazujem, že všetci nielen veľkí ľudia, ale aj len trochu z koľaje vybočujúci ľudia, to jest len trochu spôsobilí povedať niečo nového, musia dľa svojej povahy byť určite zločincami, — viac alebo menej pravda. Ináč im je ťažko vybočiť z koľaje; ale aby zostali v koľaji, s tým nemôžu súhlasiť zasa pre svoju povahu, a po mojom súde, sú aj povinní nesúhlasiť. Slovom, vidíte, že dosiaľ tu nieto nič zvlášte nového. Bolo to tisíc ráz tlačené a čítané. Čo sa týka môjho delenia ľudí na obyčajných a neobyčajných, súhlasím, že je to trochu samovoľné, ale veď na presné číslice ani nenalieham. Verím len v svoju hlavnú myšlienku. A záleží ona v tom, že ľudia podľa zákona prírody delia sa vôbec na dva oddiely: na nižší (obyčajní), to jest, abych tak povedal, na materiál slúžiaci jedine k plodeniu sebe podobných, a na vlastných ľudí, to jest majúcích dar alebo talent riecť v svojej strede nové slovo. Ďalšie triedenie, rozumie sa, je tu nekonečné, ale význačné črty oboch tried sú dosť ostré: prvý oddiel, to jest materiál, všeobecne hovoriac, sú ľudia podľa svojej povahy konzervatívni, vážni, žijúci v poslušnosti a radi sú poslušní. Po mojom súde sú povinní byť poslušnými, lebo je to ich určenie a nieto tu pre nich vonkoncom nič unižujúceho. Druhý oddiel, všetci prestupujú zákon, sú boritelia, alebo sú náchylní k tomu, súdiac podľa schopností. Zločiny týchto ľudí sú pomerné a veľmi rozličné: zväčša vyžadujú vo veľmi rozličných prejavoch zrušenia prítomného stavu v mene niečoho lepšieho. Ale ak potrebuje pre svoju ideu prekročiť hoci cez mrtvolu, cez krv, môže v svojom nútre podľa svedomia, jako súdim, dať si dovolenie prekročiť krv, — hľadiac ostatne podľa idey a podľa jej rozmerov, — to si zapamätajte. Len v tomto smysle hovorím v svojom článku o ich práve na zločin. (Spomeňte, že sa u nás z právnickej otázky začalo.) Ostatne znepokojovať sa veľmi netreba; masa skoro nikdy neuzná tohoto práva, popravuje ich a vešia (viac alebo menej) a tým zcela spravedlivo vykonáva svoje konzervatívne určenie, s tým ale, že v nasledujúcich pokoleniach, táto istá masa stavia popravených na piedestal a klania sa im (viac alebo menej). Prvý oddiel je vždycky — pánom prítomnosti, druhý oddiel pánom budúcnosti. Prví zachovávajú svet a rozmnožujú ho číseľne; druhí hýbajú svetom a vedú ho k cieľu. Aj títo, aj druhí majú celkom jednaké právo jestvovať. Slovom, u mňa majú všetci rovnako siľné právo, a — vive la guerre éternelle,[23] — dokiaľ sa nedostaneme do Nového Jeruzalema, rozumie sa.

— Tedy vy prece veríte v Nový Jeruzalem?

— Verím, — určito odpovedal Raskoľnikov; hovoriac toto i cez celú svoju dlhú reč on hľadel do zeme, vyberúc si bod na koberci.

— Aj — aj v Boha veríte? Odpustite, že som tak zvedavý.

— Verím, — opakoval Raskoľnikov, obracajúc oči na Porfirija.

— Aj — aj na vzkriesenie Lazara veríte?

— Ve-rím. K čomu to všetko potrebujete?

— Celkom dokonále veríte?

— Dokonále.

— Teda… zachcelo sa mi to len vedeť. Prepáčte prosím. Ale dovoľte, obraciam sa k predošlému, — veď ich vždycky nepopravujú; niektorí naopak…

— Slávia víťazstvo za života? O, áno, niektorí dosahujú svojho cieľa aj za života a potom…

— Sami začínajú popravovať?

— Ak je treba, a viete býva to zväčša. Vaša poznámka je vôbec vtipná.

— Ďakujem. Ale povedzte mi, čím by sa dali rozoznať títo neobyčajní od obyčajných? Majú azda od narodenia také znaky? Hovorím to v tom smysle, že by tu bolo treba čo najviac akurátnosti, abych tak povedal, viac zovnútornej určitosti: odpustite mi prirodzenú obavu praktického a dobre smýšľajúceho človeka, či by sa nemohol zaviesť na príklad nejaký zvláštny odev, nosiť niečo, azda vypálené znameno nejaké?… Lebo, s tým musíte súhlasiť, keď nastane trma-vrma a niekto z prvého oddieľu zabere si do hlavy, že prináleží k druhému oddieľu a začne „odstraňovať všetky prekážky“, ako ste sa veľmi šťastne vyjadrili, veď potom…

— O, to býva veľmi často! Táto vaša poznámka je ešte vtipnejšia, než predošlá.

— Ďakujem…

— Nemáte za čo; ale vezmite do povahy, že omyl je možný len so strany prvého oddielu, to jest so strany „obyčajných“ ľudí (ako som ich azda nepodarene nazval). Nehľadiac na ich vrodenú náklonnosť k poslušnosti, podľa jakejsi hry prírody, ktorá nebýva odoprená ani krave, veľmi mnohí z nich radi si predstavujú, že sú pokrokovými ľuďmi, „boriteľmi“ a lezú k „novému slovu“, a to docela úprimne. Skutočne nových ľudí pri tom ale často nepozorujú, alebo nimi aj opovrhujú, jako zaostalými a nízko mysliacimi ľuďmi. Ale po mojom súde nemôže tu byť značného nebezpečenstva, tak že veru nemáte prečo sa znepokojovať, keďže oni nikdy ďaleko nepokročia. Za poblúdenie pravda, možno by bolo ich niekedy vyšľahať, aby sa im pripomenulo ich miesto, ale nič viac; tu ani vykonávateľa exekúcie netreba; sami sa vyšľahajú, lebo sú veľmi dobrých mravov; jedni si navzájom preukazujú túto úsluhu, a iní sami seba vlastnoručne… Rozličné verejné pokánie pri tom si nakladajú, — vypadá to pekne a poučne; slovom nemáte sa čoho báť… Taký je zákon.

— Nu, aspoň s tejto strany ste ma trochu uspokojili; ale tu je zas nová pochybnosť: povedzte mi, prosím vás, či je veľa takých ľudí, tých „neobyčajných“, ktorí majú právo zabíjať iných? Hotový som, pravda, pokoriť sa, ale, uznajte, trápne je to položenie, ak ich bude priveľa, čo?

— Ó, ani preto sa nebojte, — odpovedal Raskoľnikov tým istým tónom. Vôbec ľudí s novou myšlienkou, ba len trochu schopných povedať aspoň niečo nového, rodí sa neobyčajne málo, až ku podivu málo. Jasné je len jedno, že poriadok plodenia ľudí, všetkých týchto oddielov a pododdielov, musí byť veľmi iste a akurátne určený nejakým zákonom prírody. Zákon tento pravda, nie je teraz známy, ale verím, že existuje a že neskôr sa stane azda známym. Ohromná masa ľudí, materiál, len preto je na svete, aby konečne jakýmsi úsilím, akýmsi tajomným dosiaľ procesom, pomocou jakéhosi kríženia rodov a druhov sobrala svoje sily a zrodila konečne na svet, nu hoc z tisíc jedného aspoň trochu samostatného človeka. So širšou ešte samostatnosťou sa rodí azda z desať tisíc jeden (hovorím príkladne, názorne). S ešte širšou — zo statisíc jeden. Genialní ľudia z milionov, a veľkí geniovia, dovršovatelia ľudstva, azda po zániku mnohých tisíc milionov ľudí na zemi. Slovom do retorty, v ktorej sa to všetko deje, som nenazeral. Ale určitý zákon doista je a musí byť; tu nemôže byť náhody.

— Ale čo vy oba azda žartujete? — zakričal konečne Razumichin. — Vodíte sa navzájom za nos, či čo? Sedia a smiech si robia z kohosi! Hovoríš vážne, Róďa?

Raskoľnikov mlčky zdvihol k nemu svoju bledú a skoro smutnú tvár a nič neodpovedal. A podivnou sa zdala Razumichinovi, vedľa tejto tichej a smutnej tvári, netajená, dotieravá, podráždená a neslušná, zlomyseľná pichľavosť Porfirijova.

— Nu, braček, ak to vskutku vážne myslíš, tedy… Máš pravdu, keď hovoríš, že to nie je nové a ponáša sa na to, čo sme tisíc ráz čítali a počuli; ale čo je skutočne originálne vo všetkom tom, a čo skutočne prináleží len tebe, je k mojemu úžasu to, že preca len dopúšťaš krv podľa svedomia a, odpusť mi, ešte s takým fanatizmom… V tom tedy záleží hlavná myšlienka tvojho článku. Veď toto dovolenie krvi podľa svedomia je… po mojom súde strašnejšie, než oficiálne, zákonité dovolenie prelievať krv…

— Docela správne, — hroznejšie, — ozval sa Porfirij.

— Nie, ty si sa dal nejako uchvátiť! Tu je omyl. Prečítam si to… Dal si sa uchvátiť! Ty nemôžeš tak mysleť… Prečítam si to.

— V článku mojom všetkého toho nieto, tam sú len narážky, — povedal Raskoľnikov.

— Tak, prosím, nestrpel Porfirij, — teraz mi je skoro jasné, jako ráčite pozerať na zločin, ale odpustite mi moju dotieravosť (veľmi vás znepokojujem, sám sa až hanbím!) — podívajte sa, prosím: uspokojili ste ma pred chvíľou straniva mylných prípadov smiešania oboch oddielov, ale… ustavične ma tu opäť znepokojujú rozličné praktické prípady! Jestli, na príklad, nejaký šuhaj vezme si do hlavy, že je Lykurgom, alebo Mohamedom… budúcim, pravda — a začne odstraňovať všetky prekážky. Očakáva sa, vraj, ďaleký pochod, ale k pochodu sú potrebné peniaze… nuž začne si ich zaopatrovať na pochod… viete? Zametov naraz fŕknul, dusiac smiech. Raskoľnikov ani nepozrel na neho.

— Musím prisvedčiť, — odpovedal spokojne, — že také prípady bývajú. Hlúpi a ctižiadostiví sa na túto udicu chytajú; obzvlášte mládež.

— Teda vidíte. Nuž jakože, prosím?

— Ale len tak, — usmial sa Raskoľnikov, — to už nie je moja vina. Tak je a bude vždycky. Tuto on (kyvnul na Razumichina) práve povedal, že dovoľujem krv. Tak čože z toho? Spoločnosť je preca až veľmi zabezpečená vyhnanstvom, žalármi, vyšetrujúcimi sudcami, kátorgami[24] — prečože sa znepokojovať. Hľadajte tedy zlodeja!

— Nu, a keď ho nájdeme?

— Ta mu bude aj cesta.

— Vy ste veru logický. Nuž, prosím, a čo straniva jeho svedomia?

— Ale čo vám je do neho?

— Ale tak, z humannosti, prosím.

— Kto ho má, ten nech trpí, keď sozná chybu. To bude tiež jeho trest, — okrem kátorgy.

— Nu a tí skutočne geniálni, — spýtal sa Razumichin zamračiac sa, — totiž tí, ktorým bolo dané právo zabíjať, tí nemusia tedy vôbec trpeť ani za preliatu krv.

— K čomu tu slovo nemusia? Tu nieto ani dovolenia, ani zákazu. Nech trpí, keď mu je ľúto žertvy… Utrpenie a bolesť vždy sú záväznými pre široké vedomie a hlboké srdce. Skutočne veľkí ľudia, zdá sa mi, musia na svete pociťovať veľký zármutok, dodal naraz zádumčivo, ba ani nie v tóne rozhovoru.

Zdvihol oči, vnímavo podíval sa na všetkých, usmial sa a vzal čapicu. Bol až veľmi spokojný v porovnaní s tým, ako vošiel pred chvíľou a cítil to. Všetci vstali.

— Nu, prosím, hrešte ma alebo nie, hnevajte sa alebo nie, ale nemôžem sa zdržať, — dodal opäť Porfirij Petrovič, — dovoľte mi ešte jednu malú otázku (veľmi vás už znepokojujem), len jednu malú myšlienku som chcel vysloviť, a to len preto, abych nezabudol…

— Dobre, povedzte svoju myšlienku, — vážny a bledý stál pred ním Raskoľnikov, očakávajúc.

— Vidíte… ani veru neviem, jako sa lepšie vyjadriť… myšlienka je veľmi zábavná… psychologická… Nuž vidíte, keď ste písali svoj článok, — veď to ani nemôže byť, he-he! aby ste sa sám seba nepokladali, — hoci trošíčku, — tiež za človeka „neobyčajného“ a hovoriaceho nové slovo, — totiž vo vašom smysle… Či vari nie tak?

— Veľmi možné, — opovržlivo odpovedal Raskoľnikov. Razumichin urobil pohyb.

— A jestli tak, prosím, či byste sa vari sami neodhodlali, — nu hoci s ohľadom na nejaké životné nezdary a obťažnosti, alebo aby ste nejako na pomoci boli všetkému ľudstvu — prekročiť prekážku?… Nu, na príklad — zavraždiť a olúpiť?…

A naraz jako by zas žmurknul ľavým okom a rozosmial sa ticho, — práve tak jako pred chvíľou.

— A kebych prekročil, vám bych to veru nepovedal, — odpovedal Raskoľnikov s vyzývavým, hrdým opovržením.

— Nie, prosím, veď sa zaujímam o to vlastne len k porozumeniu vašeho článku, len z puhého literárneho zreteľu.

„Fi, jaké je to zrejmé a drzé!“ — s odporom pomyslel si Raskoľnikov.

— Dovoľte, abych vás upozornil, — odpovedal sucho, — že sa nepokladám ani za Mohameda, ani za Napoleona… ani za kohokoľvek z podobných osôb, a preto nemôžem, keďže nie som nimi, dať vám uspokojivého vysvetlenia, jako bych konal.

— Ale dajte pokoj, ktože sa u nás, v Rusku, teraz nepokladá za Napoleona? až veľmi familiárne povedal naraz Porfirij. Aj v intonácii jeho hlasu bolo tento raz čosi už obzvlášte jasného.

— Či to vari nebol nejaký budúci Napoleon, čo aj našu Alenu Ivanovnu minulého týždňa toporom zabil? vybuchnul naraz z kúta Zametov.

Raskoľnikov mlčal a pozorne, ostro hľadel na Porfirija. Razumichin sa silne zamračil. Už prv jako by sa mu počalo niečo zdať. Hnevlivo pozrel okolo. Prešla chvíľa mračného mlčania. Raskoľnikov obrátil sa k odchodu.

— Vy už odchádzate, — láskavo povedal Porfirij, neobyčajne prívetivo podávajúc mu ruku. Veľmi, veľmi som rád, že sme sa soznámili. A straniva svojej prosby nemajte nijakej pochybnosti. Napíšte to tak, jako som povedal. A najlepšie zájdite ku mne sami… niektorý deň… hoci zajtra. Asi o jedenástej ma nájdete istotne tu. Všetko ustrojíme… pohovoríme si… Vy preca jako jeden z posledných, ktorí tam boli, môžete nám tiež niečo povedať… dodal s prostosrdečným vidom.

— Chcete ma oficiálno vypočúvať, so všetkou formálnosťou? — rezko sa spýtal Raskoľnikov.

— Prečo, prosím? Posiaľ to vôbec nie je potrebné. Vy ste tomu ináč porozumeli. Ja nepremeškávam nijakej príležitosti a… so všetkými, čo veci zastavovali, som besedoval… niektorých som vyšetroval… a vy, jako posledný… Ale, abych nezabudol! zvolal, neočakávane sa zaradujúc: práve som si spomenul a obrátil sa k Razumichinovi, — veď ty si mi vtedy o tom Nikoláškovi plné uši nahučal… aj sám viem, že ten šuhaj je čistý, ale čože si počneš, aj Miťku sme museli znepokojovať… Vidíte, o čo tu ide, prosím, celá podstata je v tom, keď ste šli vtedy po schodoch… dovoľte, veď ste tam boli o ôsmej?

— O ôsmej, — odpovedal Raskoľnikov, nepríjemne pocítiac v tú istú sekundu, že to mohol aj nehovoriť.

— Tedy, keď ste šli o ôsmej po schodoch, nevideli ste azda v druhom poschodí v otvorenom byte — pamätáte sa? — dvoch robotníkov, alebo aspoň jedného z nich? Natierali tam, nespozorovali ste ich? To je pre nich veľmi, veľmi dôležité!…

— Natieračov? Nevidel som… — odpovedal Raskoľnikov pomaly a jako by sa prehŕňal v spomienkach, namáhajúc sa pri tom všetkou svojou bytnosťou a trnúc mukou, aby čím skôr uhádol, v čom je tu pre neho pasca a aby niečo neprehliadol. Nie, nevidel som, ale ani bytu takého otvoreného som nespozoroval… ale v štvrtom poschodí (už úplne poznal pascu a jásal) — pamätám sa, že sa sťahoval jakýsi úradník z bytu… naproti Alene Ivanovne… pamätám sa… jasne sa pamätám… vojaci vynášali jakýsi diván a mňa pritlačili k stene… ale natieračov, nie, nepamätám sa, že by tam boli bývali natierači… ani bytu otvoreného, zdá sa, nikde tam nebolo. Áno, nebolo…

— Ale čo to hovoríš! — kriknúl naraz Razumichin, jako by sa spamätal a čosi rozvážil: — veď natierači tam pracovali práve v deň vraždy, a on tam bol tri dni pred tým? Čo sa to spytuješ?

— Fi! Splietol som si to! — pľasknul sa do čela Porfirij. — Parom to ber, o rozum som už prišiel v tejto veci! obrátil sa k Raskoľnikovi, jako by sa vyhováral; pre nás je veľmi dôležité dozvedeť sa, či ich niekto o ôsmej nevidel v byte, a tu sa mi práve zazdalo, že by ste nám tiež mohli povedať… docela som si to splietol!

— Teda treba byť pozornejším, — poznamenal zamračený Razumichin.

Posledné slová boly povedané už v predsieni. Porfirij Petrovič neobyčajne prívetivo ich vyprevádzal k samým dverám. Obaja vyšli zamračení na ulicu a niekoľko krokov neprehovorili ani slova. Raskoľnikov hlboko si vzdychol…



[22] Citát z Revizora.

[23] Nech žije večný boj!

[24] Väzenie s ťažkou nútenou robotou.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.