Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

II

Raskoľnikov neprivykol k hromade ľudu, a jako som spomenul, vyhýbal každej spoločnosti, najmä v posledné časy. Ale teraz ho zrazu čosi ťahalo k ľuďom. Akoby sa v ňom dialo čosi nového, a spolu s tým dala sa cítiť akási túha po ľuďoch. Duševná úzkostlivosť a mračné rozčulenie, ktoré trvalo u neho celý mesiac tak ho unavilo, že sa mu chcelo aspoň chvíľočku oddýchnuť v inom svete, nech si bude akýkoľvek, a nehľadiac na všetku špinu miestnosti a náradia s radosťou trávil teraz čas vo výčape.

Krčmár bol v druhej izbe, ale často prichádzal do hlavnej izby, sostupujúc do nej po schodíkoch, pri čom predovšetkým ukazovaly sa jeho fičúrske, juchtové boty s veľkými červenými shrnutými sárami. Mal na sebe ruský kabát bez rukávov a ukrutne zamastenú, čiernu, atlasovú vestu, bol bez nákrčnika a celá tvár jeho ako by bola namazaná olejom. Za stolom s pulpitom, kde nalievajú, stál šuhaj asi štrnásťročný; bol tu aj iný chlapec mladší, ktorý podával, keď si hostia niečo objednávali. Na tomto stole boly rozkrájané uhorky, čierne sucháre a na kúsky nakrájaná ryba, všetko to veľmi zle páchlo. Bolo dusno, tak že bolo tu až neznesiteľné sedeť, a všetko bolo tak presiaknuté pálenečným zápachom, že hádam od jediného tohoto vzduchu bolo možné v piatich minútach stať sa opitým.

Bývajú niektoré stretnutia aj s ľuďmi celkom nám neznámymi, ktoré nás začínajú zaujímať od prvého pohľadu, akosi zrazu, neočakávane, prv než povieme slovo. Práve taký dojem urobil na Raskoľnikova ten hosť, čo sedel opodiaľ a ponášal sa na vyslúžilého úradníka. Mladík niekoľko ráz pripomínal si potom tento prvý dojem, ba pripisoval ho predtuche. Ustavične pozeral na úradníka azda aj preto, že aj ten uprene hľadel na neho, a bolo zrejme, že by sa veľmi rád začal shovárať. Na ostatných ale, čo boli v krčme, nevynímajúc ani krčmára, úradník hľadel akosi obvyklým spôsobom, ba s nechuťou, ale spolu aj s odtienkom akejsi vysokomyseľnej pohŕdavosti, ako na ľudí nižšieho postavenia a vzdelania, s ktorými nemá čo hovoriť. Bol to človek viac než pädesiatročný, prostrednej postavy, plného tela, trochu šedivý a s veľkou plešinou, s opuchnutým od bezprestajného opilstva, žltým, ba až zelenkavým obličajom a s opuchlými viečkami, za ktorými žiarily drobnučké ako škáročky, ale oduševnené červenkavé očká. Ale čosi bolo v ňom veľmi podivného; v pohľade jeho ako by až žiarila nadšenosť — bol v ňom azda aj smysel, aj rozum — ale v tú istú chvíľu ako by v ňom mihala aj šialenosť. Na sebe mal starý, celkom otrhaný, čierny frak bez gombíkov. Len jedon sa ešte držal ako-tak a na ten sa zapínal, nechcejúc sa zrejmo zriecť slušnosti. Zpod nankinovej vesty vyčnieval náprsníček (šmizla), všetok pokrčený, zamazaný a zaliaty. Tvár bola oholená po úradnícky, ale už dávno, tak že už husto začaly vyrážať sivé strniská. Aj v držaní jeho bolo skutočne čosi solídne úradníckeho. Ale bol rozčulený, rozčuchrával si vlasy, podopieral niekedy oboma rukama hlavu, položiac rozodrané lokte na zaliaty, liepkavý stôl. Konečne priamo pozrel na Raskoľnikova a hlasito a pevne povedal:

— Či sa môžem osmeliť, drahý môj pane, obrátiť sa k vám so slušnou rečou? Lebo hoci nemáte zvláštneho zovňajšku, zkúsenosť moja rozoznáva vo vás človeka vzdelaného a nápoju nezvyklého. Sám vždycky vážil som si vzdelanosť, spojenú so srdečnými city a okrem toho som titulárnym radcom. Marmeladov — to je moje priezvisko, titulárny radca. Osmelil bych sa spýtať — ráčili ste slúžiť?

— Nie, študujem… — odpovedal mladík, trochu udivený aj krásnomluvným tónom reči, aj tým, že tak priamo, tvár do tvári obrátil sa k nemu. Nehľadiac na nedávne chvíľkové želanie čo akejkoľvek spoločnosti ľudskej, pri prvom skutočne k nemu obrátenom slove zrazu pocítil svoj obyčajný nepríjemný a dráždivý pocit odporu ku každej cudzej osobe, čo sa dotýka alebo len chce dotknúť jeho osobnosti.

— Teda študent alebo bývalý študent! — zakričal úradník, — tak som si aj myslel! Zkúsenosť, ctený pane, mnohokrátna zkúsenosť! — a na znak pochvaly priložil prst k čelu. — Boli ste študentom alebo ste sa zamestnávali štúdiami! Ale dovoľte… Vstal a, tackajúc sa, vzal svoju fľašku, kalíšok a prisadol k mladíkovi, trochu kosmo k nemu. Bol podnapitý ale hovoril krásnorečne a smelo, len kedy tedy vychádzal z konceptu a zaťahoval reč. Ba s akousi chtivosťou vrhol sa na Raskoľnikova, ako by celý mesiac tiež s nikým nebol hovoril.

— Ctený pane, — začal skoro slávnostne, — chudoba cti netratí, to je pravda. Viem, že aj opilstvo nie je ctnosť, ale žobráctvo, pane môj, žobráctvo je neresť. V chudobe ešte zachováte blahorodstvo vrodených citov, ale v žobráctve nikdy. Za žobráctvo ani palicou nevyháňajú, ale metlou vymetajú zo spoločnosti ľudskej, aby urážka bola tým väčšia. Odtiaľto potom je len jeden krok do pálenečnej krčmy! Ctený pane, pred mesiacom zbil manželku moju p. Lebezjatnikov, ale manželka moja nie je to, čo ja! Rozumiete? Dovoľte ešte, prosím, spýtať sa vás, hoc by z prostej zvedavosti: ráčili ste nocovať na Neve, na senných bárkach?

— Nie, nemal som príležitosti, odvetil Raskoľnikov. Čože je to vlastne?

— Nuž, prosím, a ja som odtiaľ, a už piatu noc…

Nalial si kalíšok, vypil a zamyslel sa. Skutočne na jeho šatách, ba aj vo vlasoch tu a tam bolo videť prilipnuté stebielka sena. Bolo veľmi pravdepodobné, že päť dní sa nezobliekal a nemyl. Zvlášte ruky boly špinavé, zamastené, červené, s čiernymi nehty.

Jeho rozhovor, ako sa zdalo, vzbudil všeobecnú hoci lenivú pozornosť. Chlapčiská za pulpitom začaly sa chichotať. Krčmár, ako sa zdalo, náročky sošiel z vrchnej izby, aby načúval „zábavníka“ a sadol si opodiaľ, lenivo, ale vážne časom zívajúc. Marmeladov, ako videť, bol tu dávno známy. Ba aj náklonnosť k orátorskej reči osvojil si bezpochyby následkom návyku k častým rozhovorom v krčmách s rozličnými neznámymi ľuďmi. Tento návyk obracia sa u niektorých pijanov v potrebu a menovite u tých z ních, s ktorými doma prísne a zle zachádzajú. Preto sa vždycky starajú v kompánii pijúcich akosi vymôcť si ospravedlnenie, ba aj úctu.

— Zábavný človek! — hlasito povedal krčmár. — A prečože ty nepracuješ, prečože neslúžite, keď ste úradníkom?

— Prečo neslúžim, ctený pane, — chytil sa slova Marmeladov, obracajúc sa výlučne k Raskoľnikovi, ako by tento bol zadal mu otázku, — prečo neslúžim? Či azda srdce ma nebolí preto, že sa nadarmo vláčim. Keď p. Lebezjatnikov pred mesiacom manželku moju vlastnoručne zbil, a ja som ležel opitý, či som vari netrpel? Dovoľte, braček, či sa vám prihodilo kedy… hm… nu hoc požičiavať si peniaze beznádejne?

— Prihodilo sa požičiavať… ale akože to beznádejne?

— Celkom beznádejne, to jest vediac popredku, že z pôžičky nič nebude. Vy viete na príklad popredku a určito, že tento človek, tento najlojálnejší a najužitočnejší občan nijakým spôsobom peňazí ti nedá; prečo by ich aj mal dať? Veď on vie, že nevrátim. Zo súcitu? Ale p. Lebezjatnikov s pozornosťou sprevádzajúci nové myšlienky, vysvetľoval nedávno, že súcit za našich časov aj vedou je zakázaný a že tak sa to robí už v Anglii, kde je politická ekonomia. Prečože by tedy, pýtam sa, dal. A hľa, vediac popredku, že nedá, preca sa vydáte na cestu a…

— Načože tedy chodiť? — dodal Raskoľnikov.

— Ale keď nemáte ku komu, keď nemáte viac kam ísť! Veď treba, aby každý človek aspoň niekam mohol ísť. Býva preca taký čas, keď nevyhnutne treba aspoň niekam ísť! Keď jednorodená dcéra moja prvý raz vyšla so žltým pasom, išiel som vtedy tiež… (veď dcéra moja má žltý pas)…[8] dodal v závorkach, s akýmsi nepokojom hľadiac na mladíka. — Nič to preto, ctený pane, nič to nerobí! ponáhľal sa hneď a jako videť, spokojne ohlásiť, keď chlapci za pulpitom vybúšili v smiech, a zasmial sa sám krčmár. — Nič to nerobí! Toto pokyvovanie hláv ma nerozčuľuje, lebo už všetkým je všetko známe a všetko tajné stáva sa zjavným a nehľadím na to s pohŕdaním ale s pokorou. Nech si je! Nech si je! „Ajhľa, človek!“ Dovoľte, braček, môžete-li vy… Ale nie, musím sa vyjadriť silnejšie a obraznejšie: nie môžete-li, lež či sa osmelíte, dívajúc sa túto chvíľu na mňa, povedať s istotou, že nie som sviňa?

Mladík neodpovedal ani slovom.

— Nuž prosím, — pokračoval rečník vážne, ba so zvýšenou tento raz dôstojnosťou, prečkajúc chichot, ktorý povstal v izbe. — Nuž tedy, nech si budem sviňa, ale ona je dáma! Ja sa ponášam na zviera, ale Katerina Ivanovna, moja manželka, je osoba vzdelaná, dcéra štábneho dôstojníka. Nechže som ja podliak, ale ona má aj srdce vznešené, aj výchovou zošľachtenými citmi je naplnená. A medzitým… ó, keby sa ona sľutovala nado mnou! Ctený pane, ctený pane, veď je preca treba, aby každý človek mal aspoň jedno také miesto, kde by sa aj nad ním sľutovali! Ale Katerina Ivanovna, hoci je dáma veľkodušná, preca je nespravedlivá… A hoci sám ponímam, že keď ma ťahá za vlasy, kváka ma nie ináč než z ľútosti srdečnej (lebo opakujem bez rozčulenia, ona ma kmáše za vlasy, kmáše ma, braček, potvrdil s dvojnásobnou dôstojnosťou, keď počul opäť chichot), ale Panebože, keby ona aspoň raz… Ale nie! Nie! Všetko toto je márne, a darmo o tom hovoriť. Nadarmo hovoríš!… Lebo nie jeden raz už stalo sa podľa želania, nie jedon raz sa už sľutovali nado mnou, ale… taká je už moja línia, som opravdivé hovädo!

— Ako že by nie! — podotkol krčmár, zívajúc.

Marmeladov rázne uderil päsťou po stole.

— Taká je už moja línia. Ale či viete, či viete, pane môj, že som aj jej pančuchy prepil? Nie topánky, lebo to by aspoň trochu bolo v poriadku vecí, lež pančuchy, pančuchy jej som prepil. Šál, čo mala, som tiež prepil, darovaný, jej vlastný, nie mnou kúpený; a bývame v chladnom kúte, a ona tejto zimy prestydla a začala kašľať krvou. Detí malých máme troje a Katerina Ivanovna je v robote od rána do noci, drhne a myje a deti umýva, lebo k čistote od mladi privykla, ale má slabé prsia, je k súchotám náchylná, ja to cítim. Či vari necítim? A čím viac pijem, tým viac to cítim. Preto aj pijem, že v tomto pití hľadám útrpnosť a cit… Pijem, lebo dvojnásobne chcem trpeť! — A jako by v zúfalstve sklonil hlavu na stôl.

— Braček, — pokračoval, zdvíhajúc opäť hlavu — vo vašom obličaji ako bych čítal akýsi zármutok. Len čo ste vošli sem, prečítal som ho, a preto hneď vtedy obrátil som sa k vám. Lebo, rozpovedajúc vám historiu svojho života, nechcem sa vystavovať na odiv pred týmito povaľačmi, ktorí i bez toho všetko to vedia, ale hľadám citlivého a vzdelaného človeka. Nuž znajte, že moja manželka bola vychovávaná v gubernskom zemianskom inštitúte pre blahorodé dievčatá a po záverečných zkúškach dostala aj zlatú medailu a pochválny list (svedectvo). Medailu… nu, medailu sme predali… už dávno… hm… pochválny list dosiaľ leží v kufre, a ešte nedávno ho ukazovala našej domácej. A hoci s domácou má neprestajné spory, ale aspoň pred niekým chcela sa pochváliť a rozpovedať o šťastných minulých dňoch. A ja ju neodsudzujem, neodsudzujem, lebo toto je posledné, čo jej zostalo v jej rozpomienkach, a ostatné všetko vyšlo na nivoč! Áno, áno, to je dáma prudká, hrdá a nepoddajná. Podlahu sama drhne a o čiernom chlebe sedí, ale neúcty k sebe nestrpí. Preto tiež p. Lebezjatnikovi hrubosť jeho nechcela odpustiť a keď ju za to p. Lebezjatnikov zbil, ľahla do postele, nie tak od bitky ako od citu. Vzal som si ju už ako vdovu s troma deťmi, jedno menšie než druhé. Vydala sa za prvého muža, za dôstojníka od pechoty z lásky a utiekla s ním z domu roditeľského. Muža ľúbila neobyčajne; ale ten sa pustil do karát, dostal sa pred súd, tak aj zomrel. Bil ju ku koncu; a ona hoci mu odplácala, čo mi je hodnoverne, z dokumentov známe, preca dosiaľ ho spomína so slzami a ukazuje mi naň, vytýkajúc mi, a ja som rád, rád som, lebo aspoň vo svojej obrazotvornosti vidí sa kedysi šťastnou… A zostala ona po ňom s troma malými deťmi v újezde (okres) ďalekom, kde som sa aj ja vtedy nachodil; a zostala v takej beznádejnej biede, že hoci som videl veľa rozličných príhod, nemôžem to ani opísať. Príbuzní, všetci sa jej zriekli. Bola ona hrdá, až príliš hrdá… Nuž vtedy, ctený pane, vtedy som ja, vdovec, majúc od prvej ženy štrnásťročnú dcéru, predložil jej svoju ruku, nemohol som sa dívať na také jej utrápenie. Môžete súdiť z toho, do akého stupňa dochodily jej útrapy, keď ona vzdelaná, dobre vychovaná, z rodiny známeho mena privolila vydať sa za mňa. Ale vydala sa! S plačom a nariekaním a zalamujúc rukami — vydala sa! Lebo nemala kam ísť. Rozumiete-li, či rozumiete, ctený pane, čo znamená, keď už nemáš kam ísť. Nie! Tomu vy ešte nerozumiete… A celý rok konal som svoju povinnosť zbožne a sväto, a nedotýkal som sa tohoto (dotkol sa prstom fľašky), lebo mám cit. Ale ani tým nemohol som sa zavďačiť; ale naraz stratil som miesto a tiež nevinne, následkom redukcie čísla úradníkov, a vtedy som sa dotkol!… Poldruha roka bude, čo sme sa našli konečne po večnom sťahovaní a nesčíselných trápeniach v tomto veľkolepom a mnohými pomníkmi ozdobenom sídelnom meste. A tu som dostal miesto… Dostal a zasa stratil. Rozumiete? Tu som už vlastnou vinou stratil, lebo línia moja nastúpila… Bývame teraz v kúte, u domácej panej Amalii Fedorovny Lippevechselovej, ale čím sa chováme a čím platíme — neviem. Býva tam veľa ľudí aj krome nás… Krik, hluk najodpornejší… hm… áno… V tie časy dorástla aj dcéra moja z prvého manželstva, a čo vytrpela tá moja dcérka od macochy svojej, vyrastajúc, o tom zamlčím. Lebo hoci je Katerina Ivanovna plná veľkodušných pocitov, preca je aj dáma prudká, rozdráždená, hneď ťa znosí… Áno! Nu, ale načo to spomínať! Výchovy, ako si môžete predstaviť, Sóňa nedostala. Proboval som s ňou pred štyrmi roky prejsť zemepis a všeobecný dejepis; ale keďže som sám nebol v tom siľný, ba ani poriadnych rukovätí k tomu nebolo, lebo knižky, ktoré boly… hm! Nu, teraz ich už nieto; tedy tým sa končilo všetko vyučovanie. Pri Kýrovi Perskom sme sa zastavili. Potom, keď už dostihla dospelého veku, prečítala niekoľko kníh obsahu románového, a nedávno ešte, prostredníctvom pána Lebezjatnikova jednu knížku, Fysiologiu Lewisa — ráčite ju znať? — s veľkým záujmom prečítala, ba aj nás s niektorými úryvkami obznámila: to je tedy všetko jej vzdelanie. A teraz sa obrátim k vám, ctený pane môj, sám od seba s otázkou súkromnou: či veľa môže, ako myslíte, zarobiť si chudobné, ale poctivé dievča poctivou robotou?… Pätnásť kopejok, pane, nezarobí si denne, ak je poctivá a nemá zvláštnych talentov, a to ešte pracujúc bez odpočinutia! A k tomu ešte štátny radca Klopštok, Ivan Ivanovič — ráčili ste o ňom počuť? — nielen že nezaplatil dosiaľ za ušitie pol tucta holandských košieľ, ale ešte s urážkou ju vyhnal, dupnúc nohou, znosil ju neslušne pod zámienkou, že je vraj golier ušitý nie po mierke a krivo. A deti sú ti tu hladné… A Katerina Ivanovna, zalamujúc rukami, chodí po izbe a červené škvrny vystupujú jej na tvári, čo pri tej chorobe vždycky býva: „Žiješ tu, vraj, darmožráčka, u nás ješ a piješ i hreješ sa,“ ale čo že ona môže piť a jesť, keď ani deti po tri dni kôročky nevidia! Ležal som vtedy… nu ale čože! Ležal som opitý a počujem, ako hovorí moja Sóňa, (trpelivá a pokorná je ona, hlások má taký nežný… belovlasá, tvár vždycky bledučká, chudá) hovorí: „Čože sa ja mám, Katerina Ivanovna, azda na takú vec pustiť?“ A Darja Francovna, zlomyseľná a policii veľmi známa ženská, už tri razy skrze domácu sa prezvedala. „A čože tam budeš opatrovať,“ odpovedá Katerina Ivanovna s posmechom. „Nevídali! Aký drahocenný poklad!“ Ale neobviňujte jej, neobviňujte, ctený pane, neobviňujte! Nebolo to povedané v zdravom ume, ale pri pobúrených citoch, chorobe a pri plači hladných detí, a bolo to povedané skôr ako urážka, než v pravom smysle… Lebo Katerina Ivanovna má už takú povahu, aj keď sa rozplačú deti, hoc i od hladu, hneď ich začne biť. I vidím, tak asi o šiestej, Sónečka vstala, vzala ručník, obliekla pláštik a odišla z bytu a asi o deviatej vrátila sa nazpäť. Prišla priamo ku Katerine Ivanovne a mlčky vyložila pred ňou no stôl tricať rubľov. Ani slovíčka pri tom neprehovorila, keby aspoň pozrela; vzala len náš veliký ženský ručník (máme spoločný taký ženský ručník), zakryla si ním celkom hlavu a obličaj a ľahla na posteľ, tvárou k stene, len plecia a telo sa jej ustavične striasajú… A ja jako prv ležal som v tom istom stave… I videl som vtedy, braček, videl som ako potom Katerina Ivanovna, nerieknuc tiež ani slova, pristúpila k Soničkinej posteli a celý večer pri jej nohách kľačala nohy jej bozkávala, vstať nechcela, a potom tak usnuly spolu, objaté… obe… obe… áno… áno… ale ja… ležal som opitý.

Marmeladov umĺkol, ako by sa mu hlas presekol. Potom naraz chytro nalial, vypil a odkašľal si.

— Z tých čias, pane môj, — pokračoval po akejsi prestávke, — z tých čias pre jeden nešťastný prípad a pre udanie nesvedomitých ľudí, čomu pomáhala najmä Darja Francovna za to, že jej vraj náležitej úcty nevenovali, — z tých čias dcéra moja, Sofja Semionovna, bola prinútená prijať žltý pas a s nami už preto nemohla bývať. Lebo ani domáca, Amalia Fedorovna, nechcela to dopustiť (hoci sama prv pomáhala Darji Francovne), ba aj pán Lebezjatnikov… hm… Pre Sónju prihodila sa aj tá historia s Katerinou Ivanovnou. Zo začiatku sám domáhal sa od Sónečky, ale potom naraz sa stal citlivým na česť: „Akože ja, vraj, taký vzdelaný človek v jednom byte s takou budem bývať?“ A Katerina Ivanovna nezmlčala, zastala sa… nuž z toho to vzniklo… A teraz k nám Sónečka len niekedy zajde, keď sa zmŕkne; Katerine Ivanovne pomáha, prostriedky podľa síl prináša… Býva teraz u krajčíra Kapernaumova, u nich si byt najíma; Kapernaumov je chromý a jachtavý aj celá početná jeho rodina je tiež jachtavá. Aj žena jeho je jachtavá… Všetci bývajú v jednej izbe, a Sóňa má svoju zvláštnu s priehradkou… Hm… áno… Ľudia sú to veľmi biedni… áno… Len čo som vstal vtedy ráno, obliekol som svoje handry, ruky som podňal k nebu a odobral som sa k jeho Excelencii Ivanovi Afanasjevičovi. Ráčite znať jeho Excelenciu Ivana Afanasjeviča?… Nie? Nuž tedy božieho človeka neznáte!… Je to — vosk… vosk pred tvárou Pána; mäkne ani vosk!… Až slzy vystúpily mu do očú, keď ráčil všetko vypočuť. „Nu, hovorí, Marmeladov, raz si už sklamal moje očakávanie… Prijmem ťa ešte raz na svoju osobnú zodpovednosť,“ tak to povedal, „zapamätaj si to a iď!“ Bozkával som prach jeho nôh, v duchu, lebo v skutočnosti by nedovolil, súc hodnostárom a človekom nových štátnych a vzdelaných myšlienok; vrátil som sa domov a keď som oznámil, že ma opäť prijali na službu, že dostávam plat, Bože, čo vtedy bolo…

Marmeladov zas prestal hovoriť vo veľkom rozčulení. V túto chvíľu vošla s ulice celá kompánia pijanov už opitých a ohlásily sa u vchodu zvuky najatého verklíka a detský, zachríply sedemročný hlások, spievajúci „Chutorok“. Nastal hluk. Krčmár a služebníctvo obsluhovali nových hosťov. Marmeladov nevšímajúc si prišlých, pokračoval vo vypravovaní. Ako sa zdalo, veľmi už zoslábol, ale čím viac sa opíjal, tým sa stával shovorčivejším. Rozpomienky na nedávny úspech v službe ako by ho oživily, ba odrazily sa na jeho obličaji akýmsi leskom. Raskoľnikov počúval pozorne.

— Bolo to, pane môj, pred piatimi týždňami. Áno… Len čo sa o tom obe dozvedely, Katerina Ivanovna a Sónečka, Pane Bože, ako bych sa bol presťahoval do kráľovstva nebeského. Predtým ležíš ako hovädo, počuješ samé nadávky! A teraz na prstoch chodia, deti okrikujú. „Semjon Zacharyč ustal v úrade, odpočíva, pst!“ Kávou ma pred službou napájajú, smetanu varia! Opravdivú smetanu začali kupovať, len počúvajte! A kde ony len dostaly jedenásť rubľov pädesiat kopejok, aby mi spravili slušnú rovnošatu, neviem. Čižmy, náprsníček kalikový — veľkolepý, úradnícky kabát, všetko za jedenásť rubľov aj pädesiat spravili v najlepšom stave. Prišiel som prvého dňa so služby, vidím: Katerina Ivanovna dve jedlá prichystala, polievku a udené mäso s chrenom, o čom ani poňatia dosiaľ nebolo. Šiat nemá nijakých, a tu ako by sa na návštevu chystala, obliekla sa; a nie že by niečo zvláštneho mala, ale tak z ničoho všetko urobiť vie: pričeše sa, golierik nejaký čistučký, manšetky a už je celkom druhá osoba, omládla, krajšou stala. Sónečka, holubička moja, peniazmi pomáhala; ale mne samej, hovorí, do času u vás často bývať sa nesluší, leda tak keď sa zmŕkne, aby nikto nevidel. Či počujete, počujete? Prišiel som po obede zdriemnuť si, čože by ste mysleli, veď neudržala sa Katerina Ivanovna: pred týždňom ešte s domácou, s Amaliou Fedorovnou, sa ukrutne pohádala, ale teraz pozvala ju na kávu. Dve hodiny sedely a ustavične si šuškaly: „Semjon Zacharyč je teraz na službe, dostáva plat; k jeho Excelencii sa dostavil, jeho Excelencia sám vyšiel, všetkým velel čakať, a Semjona Zacharyča za ruku do kabineta priviedol.“ Počujete, počujete? — „Semjon Zacharyč,“ riekol jeho Excelencia, „pamätám na vaše zásluhy, hoci ste sa pridržiavali tejto ľahkomyselnej slabosti, a keďže teraz sľubujete, okrem toho bez vás to u nás ide zle (či počujete, počujete?), spolieham sa na vaše čestné slovo.“ Ale to všetko, hovorím vám, sama si vymyslela, ale nie azda z ľahkomyseľnosti, ale tak z chvastúnstva! Sama všetkému tomuto verí, vlastnými predstavami sama sa teší, Boh je svedok. A ja jej nezazlievam, neodsudzujem ju!… A keď som pred šiestimi dni priniesol v celosti prvý svoj plat — dvacať tri ruble štyricať kopejok, nazvala ma holúbkom. A o samote, rozumiete? Nu, zdalo by sa, čo je na mne krásneho, a jaký som ja manžel? A ona štípla ma do líca a hovorí: „Holúbok ty môj!“

Marmeladov prestal hovoriť, chcel sa usmiať, ale naraz zatriasla sa mu brada. Ale udržal sa. Táto krčma, zlumpovaná tvár, päť nocí na senných bárkach, fľaša vodky a spolu s tým táto chorobná láska k žene a rodine vyviedly z konceptu jeho poslucháča. Raskoľnikov počúval napiato, ale s pocitom chorobným. Mrzelo ho, že sem zašiel.

— Ctený pane, ctený pane! — zvolal Marmeladov, keď sa spamätal, — ó, môj pane, azda vám je to všetko k smiechu, ako aj ostatným, a ja vás len znepokojujem hlúposťou všetkých týchto mizerných podrobností domáceho života svojho, ale mne nie je do smiechu! Lebo ja všetko toto môžem cítiť… A celý ten rajský deň svojho života a celý ten večer som trávil v blúznení o tom, ako si dietočky ošatím, jej poskytnem pokoj a dcéru svoju jedinú z nečestného stavu do lôna rodinného vrátim… A ešte veľa, veľa… To je dovolíteľné pane. Nu, pane ty môj (Marmeladov sa akosi naraz zatriasol, zdvihol hlavu a priamo pozrel na svojho poslucháča) a na druhý deň, po všetkom tomto blúznení, po všetkých týchto snoch (bude to rovno päť dní) k večeru, schytrale ako zlodej v noci, vzal som Katerine Ivanovne kľúč od kufra, vybral som, čo zostalo z prineseného platu, koľko všetkého už nepamätám, a teraz pozrite na mňa všetci! Piaty deň som z domu a tam ma hľadajú, službe je koniec, a úradnícky kabát zostal v krčme u Egyptského mostu, miesto ktorého som dostal tento oblek… a všetkému je koniec!

Marmeladov uderil sa päsťou do čela, zaťal zuby, zavrel oči a pevne oprel sa lokťom o stôl. Ale za chvíľu obličaj jeho sa naraz zmenil a s akousi predstieranou potmešilosťou a nestydatosťou pozrel na Raskoľnikova, zasmial sa a povedal:

— A dnes som bol u Sóni, šiel som ju prosiť na pijatyku! Cha—cha—cha!

— A čo vari aj dala? — zvolal ktosi so strany, z tých, čo prišli, zvolal a zasmial sa z plného hrdla.

— Táto fľaška je kúpená za jej peniaze, — povedal Marmeladov, obracajúc sa výlučne k Raskoľnikovovi. — Tricať kopejok priniesla, vlastnými rukami, posledné, všetko, čo mala, sám som videl… Nič nepovedala, len mlčky sa na mňa podívala… Tak nie tu na zemi, ale tam… nad ľuďmi plačú, nariekajú, ale nerobia výčitok! Ale to je bolestnejšie, bolestnejšie, keď nerobia výčitok!… Tricať kopejok, áno. A veď aj ona ich teraz potrebuje, čo? Čo myslíte, drahý môj pane? Veď ona teraz musí dbať na čistotu. A táto čistota zvláštna stojí peniaze, rozumiete? Nu, potom pomádky tiež kúpiť; sukne naškróbené, črievičku elegantnú, aby bolo možné nôžku vystaviť, keď treba kalužu prejsť. Či rozumiete, rozumiete, pane, čo znamená táto čistota? Nuž, a ja, vlastný otec, tých tricať kopejok vzal som si na pijatyku! A pijem! Aj som ich prepil… Nu, kto takého, ako som ja poľutuje, čo? Či vám je mňa teraz ľúto, pane, alebo nie? Hovorte, pane, ľúto alebo nie? Cha—cha—cha—cha!

Chcel si naliať, ale už nebolo. Fľaška bola prázdna.

— Ale prečo ťa aj ľutovať? — kriknul krčmár, keď sa ocitnul opäť vedľa nich.

Vypukol smiech, ba ozvaly sa aj nadávky. Smiali sa a nadávali aj tí, čo počúvali, aj tí čo nepočúvali, hľadiac len na samú figúru bývalého úradníka.

— Ľutovať? Prečo ma ľutovať? — žalostne zakričal naraz Marmeladov, vstávajúc s vystretou ku predku rukou, v rozhodnom nadšení, ako by bol len čakal na tieto slová. — Prečo ľutovať, povedáš? Áno! Mňa ľutovať nieto prečo! Mňa ukrižovať treba, ukrižovať na kríži, ale nie ľutovať! Nuž ukrižuj, sudca, ale keď ukrižuješ, poľutuj ho! Vtedy ja sám pôjdem k tebe na ukrižovanie, lebo túžobne si žiadam nie veselia, ale zármutku a sĺz!… Myslíš si ty krčmár, že táto tvoja fľaška priniesla mi slasť? Zármutok, zármutok hľadal som na dne jej, zármutok a slzy, i okúsil som i našiel som; ale sľutuje sa nad nami Ten, kto nad všetkými sa sľutoval a kto všetkým a všetkému rozumel. On jediný, On je tiež aj sudca. Prijde onoho dňa a opýta sa: „A kde je dcéra, čo macoche zlej a suchotinárskej, čo deťom cudzím a nedospelým sa obetovala?“ A riekne: „Poď! Ja som ti už raz odpustil… Odpustil som ti raz… Odpúšťajú sa ti i teraz hriechy tvoje mnohé, za to, že si milovala mnoho!…“ I odpustí mojej Sóni, odpustí, viem už, že odpustí… Pocítil som to nedávno, keď som u nej bol, pocítil som vo svojom srdci!… A všetkých rozsúdi a odpustí dobrým i zlým, veľamúdrym i pokorným… A keď končí so všetkými, vtedy povie aj nám: „Vyjdite aj vy! Vyjdite opilci, vyjdite slabosi, vyjdite nehanblivci!“ A my vyjdeme všetci, nestydiac sa, a staneme. A riekne: „Svine ste vy! Obrazu zvieracieho a pečati jeho; ale poďte aj vy!“ A povedia veľamúdri, povedia rozumní: „Bože! Prečo týchto prijímaš?“ I riekne: „Preto ich prijímam, veľamúdri, preto ich prijímam, rozumní, že ani jediný z týchto sám nepokladal seba za hodného tohoto…“ I prestre k nám ruky svoje a my padneme na zem… zaplačeme… a všetko budeme chápať… Vtedy všetko a všetci pochopia… i Katerina Ivanovna… aj tá pochopí… Bože, príď kráľovstvo Tvoje!

Sklesol na lavicu, vysilený, na nikoho nehľadiac, akoby zabudol na okolie a hlboko sa zamyslel. Slová jeho urobili akýsi dojem; na chvíľu zavládlo ticho, ale onedlho vypukol predošlý smiech, ozývaly sa nadávky.

— Rozsúdil!

— Natáral!

— Úradník!

Atď., atď.

— Poďme, pane, — povedal naraz Marmeladov, zdvíhajúc hlavu a obracajúc sa k Raskoľnikovi: Doveďte ma… Dom Kozelja, vo dvore. Čas je… ku Katerine Ivanovne…

Raskoľnikovi chcelo sa už dávno odísť; a pomôcť mu sám zamýšľal. Marmeladov ukázal sa o veľa slabším na nohy než na reči; pevne oprel sa na mladíka. Ísť mali asi dve sto, tri sto krokov. Nepokoj a strach ustavične viac a viac zmocňoval sa opilca, keď sa blížili k domu.

— Nebojím sa teraz Kateriny Ivanovny, — bručal v rozčulení, — ani toho že ma začne kmásať za vlasy. Čo vlasy!… Daromnica vlasy! To vám hovorím! Ba je to aj lepšie, keď ťa začne trhať za vlasy, toho sa ja nebojím… bojím sa jej očú… áno… očú… červených škvŕn na tvári sa tiež bojím… a ešte — jej dýchania sa bojím… Videl si, ako pri tejto chorobe dýšu… keď sú pobúrené city? Detského plaču sa tiež bojím… Lebo ak Sóňa ich nenasýtila, nuž, neviem čo! Neviem! Ale bitky sa nebojím… Vedz, pane, že taká bitka nielen že ma nebolí, ale aj rozkoš spôsobuje… Lebo bez toho sa ani sám nemôžem obísť. Je to lepšie. Nech si bije, aspoň obľahčí zlosť… je to lepšie. Ale tu je aj dom. Kozeľov dom. Zámočník, bohatý Nemec… veďte ma! Vošli do dvora a šli do štvrtého poschodia. Schody čím ďalej tým boly tmavšie. Bolo už skoro jedenásť, a hoci v tie časy v Petrohrade niet ešte vlastnej noci, predca na vrchu schodov bola až tma.

Malinké začadené dvere na konci schodov, na samom vrchu boly otvorené. Oharok osvetľoval veľmi mizernú izbu, asi desať krokov dlhú; bolo ju videť celú z pitvora. Všetko bolo rozhádzané a v neporiadku, najmä rozličné detské handry. Cez zadný kút natiahnutá bola deravá plachta. Za ňou bezpochyby bola umiestená posteľ. V samej izbe boly len dve stoličky a voskovaným plátnom pokrytý veľmi ošúchaný diván; pred ním stál starý kuchynský sosnový stôl, nefarbený a ničím nezastrený. Na kraji stola stál dohárajúci lojový oharok v železnom svietniku. Bolo zrejmé, že Marmeladov býval v osobitej izbe a nie kúte, ale izba jeho bola priechodná. Dvere do ďalších miestností alebo komôrok, na ktoré sa rozpadával byt Amalie Lippevechselovej, boly trochu otvorené. Bol tam hluk a krik. Smiali sa. Zdá sa, že hrali v karty a pili čaj. Vylietaly niekedy slová veľmi hrubé.

Raskoľnikov hneď poznal Katerinu Ivanovnu. Bola to ženská úžasne vychudnutá, tenká, dosť vysoká a strojná, ešte s veľmi peknými, tmavorusými vlasy, s lícami skutočne sčervenelými až do škvrn. Chodila sem a tam po svojej neveľkej izbe, složiac ruky na prsiach; so spečenými rty a nerovne, prerývavo dýchala. Oči jej ligotaly sa ako v zimnici, ale pohľad bol ostrý, nehybný, a ten suchotinársky a rozčulený obličaj robil chorobný dojem pri poslednom osvetlení dohárajúceho oharka, ktoré padalo na jej tvár. Raskoľnikovi zdala sa asi tricaťročnou, a skutočne nehodila sa k Marmeladovi… Nepočula a nespozorovala, že vošli; bola, ako sa zdalo, v akomsi polosne, nepočula a nevidela. V izbe bolo dusno, ale obloka neotvorila; so schodov vnikal sem zápach, ale dvere na schody neboly zavreté; z vnútorných miestností neprivretými dvermi zanášalo sem vlny dohánového dýmu, kašľala, ale dvere neprivrela. Najmenšie dievčatko, asi šesťročné spalo na podlahe akosi sediačky, skrčené s opretou o diván hlavou. Chlapec, o rok starší celý sa triasol v kúte a plakal. Bezpochyby práve ho vybili. Najstaršie dievča, asi deväťročné, vysoké a tenučké ani sirka v mizernej všade roztrhanej košeli a v prehodenom na holé plecia vetchom kabátiku, ušitom preň bezpochyby pred dvoma roky, lebo nedočahoval mu teraz ani do kolien, stálo v kúte vedľa malého brata, objímajúc jeho krk svojou dlhou, ako sirka vyschlou rukou. Zdá sa, že ho uspokojovalo, čosi mu šeptalo, všelijako ho zdržovalo, aby sa zas nerozplakal a pri tom aj so strachom sliedilo za matkou svojimi veľkými, tmavými očami, ktoré zdaly sa ešte väčšími na jeho vychudnutom a poľakanom obličaji. Marmeladov nevchádzajúc do izby, kľakol v samých dverách, a Raskoľnikova strčil napredok. Ženská, keď uvidela neznámeho, zastavila sa pred ním, spamätajúc sa na chvíľku, akoby rozvažovala: prečo vošiel? Ale istotne hneď sa jej zazdalo, že ide do druhých izieb, lebo ich izba bola priechodná. Preto si ho viac nevšímala a išla k dverám do pitvora, aby ich privrela a naraz skríkla, keď uvidela na samom prahu kľačiaceho muža.

— A! vrátil si sa! — zakričala rozzúrená. — Areštant! Vyvrheľ sveta!… A kde sú peniaze? Čo máš vo vačkoch, ukáž! Aj šaty iné! Kde sú tvoje šaty? Kde sú peniaze? Hovor!…

Ponáhľala sa prehliadavať ho. Marmeladov hneď poslušne a pokorne roztiahol ruky na obe strany, aby tým obľahčil vačkovú prehliadku. Peňazí nebolo ani kopejky.

— Kdeže sú peniaze? — kričala. — Ó, Bože, či vari všetko prepil! Veď bolo v kufre dvanásť rublov!… a odrazu v rozzúrenosti svojej chmatla ho za vlasy a vliekla do izby. Marmeladov sám obľahčoval jej namáhanie, plaziac sa pokorne za ňou na kolenách.

— Toto je pre mňa slasť, len potešenie! Toto ma nebolí, ale je k po-te-še-niu, ctený pane, — vykrikoval, keď ho kmásali za vlasy a raz sa aj čelom uderil o podlahu. Chlapec v kúte nevydržal, zatriasol sa, zakričal a vrhol sa k sestre hrozne naľakaný. Staršie dievča triaslo sa ani list.

— Prepil! Všetko, všetko prepil! — kričala v zúfalstve ubohá, — ani šaty nemá svoje! Hladné, hladné! (a zalamujúc rukami, ukazovala na deti). Ó, trikrát prekliaty život! A vy, vy sa nehanbíte, zrazu sa vyrútila na Raskoľnikova, — z krčmy! Ty si s nim pil ? Aj ty si s ním slopal! Von!

Mladík chytro odišiel, nehovoriac ani slova. K tomu vnútorné dvere sa otvorily dokorán a z nich pozeralo niekoľko zvedavých. Naťahovaly sa drzé, smejúce sa hlavy s cigaretkami, s fajkami, v domácich čapiciach. Bolo vidieť figúry v chalátoch celkom rozopnutých, v ľahkých až do neslušnosti oblekoch, niektorí s kartami v rukách. Najmä veselo sa smiali, keď Marmeladov vláčený za vlasy, kričal, že mu je to k potešeniu. Áno začali vchodiť aj do izby; konečne sa ozval zlovestný škrek: to sa drala do predku sama Amalia Lippevechselová, chcejúc urobiť poriadok podľa svojho a stotý raz nastrašiť úbohú ženu príkazom s nadávkami, aby hneď zajtra vyprázdnila byt. Raskoľnikov, odchádzajúc vsunul ruku do vačku, shrabal niekoľko medených, čo mu vydali v krčme z rubľa a nepozorovane položil ich na okno. Potom už na schodoch si to rozmyslel a chcel sa vrátiť.

„Ale, čo za nesmysel som to urobil,“ pomyslel si, „tu majú Sóňu, a mne samému je treba.“ Lež rozvážiac, že ich zpäť už nemôže vziať, a že by ich aj bez toho nevzal, máchnul rukou a išiel do svojho bytu. „Sóňa preca potrebuje aj pomádku,“ pokračoval, kráčajúc po ulici a sarkasticky sa usmial; „peniaze stojí táto čistota“… Hm! Ale veď Sónečka azda dnes sama zostane bez peňazí, lebo je to tiež risk… tá honba za zlatom… preto všetci najskôr zostali by zajtra s holými rukami bez mojich peňazí… A Sóňa! Akú zlatú baňu si vedeli nájsť! A používajú ju! Veď ju používajú! Poplakali si a privykli. Ku všetkému podlý človek privyká!“

Zamyslel sa.

— Nu, ale ak som zolhal, — nevdojak zvolal naraz, — ak skutočne nie je človek podlec, vôbec všetok rod ľudský, nuž to znamená, že všetko ostatné — je predpojatosť, len puhé strachy nahnané, a že nieto nijakých priehrad, a tak to tiež má byť!…



[8] Žlté pasy vydávaly v Rusku prostitútkam




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.