ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tú chvíľu sa dvere tieto otvorily a do izby vošla, nesmelo sa ozerajúc, akási dievčica. Všetci sa obrátili k nej s podivením a zvedavosťou. Raskoľnikov ju na prvý pohľad nepoznal. Bola to Sofia Semjonovna Marmeladova. Včera ju videl po prvé, ale v takej chvíli, pri takých okolnostiach, v takých šatách, že v pamäti jeho zostal obraz zcela inej osoby. Teraz to bolo skromne, ba chudobne oblečené dievča, ešte veľmi mladušké, skromného a slušného držania sa, s jasným, ale jako by trochu zastrašeným obličajom. Mala na sebe veľmi prosté domáce šatôčky, na hlave starý klobúk, starej fasony; len v ruke mala ako včera slnečník. Keď uvidela neočakávane plnú izbu ľudí, docela stratila odvahu, plachou sa stala jako malé dieťa, áno urobila už pohyb, jako by sa chcela vrátiť.

— Ach… to ste vy?… — povedal Raskoľnikov neobyčajne prekvapený a naraz sa sám zarazil.

Hneď mu prišlo na um, že mať a sestra vedia už povrchne z písma Lužinovho o akejsi dievčici „veľmi zlej povesti“. Práve protestoval proti klebete Lužinovej a povedal, že videl túto dievčicu po prvé, a naraz ona prichádza sama. Spomenul tiež, že ani trochu neprotestoval proti výrazu „veľmi zlej povesti“. Všetko to nejasne a mihom preletelo mu cez hlavu. Ale keď sa podíval na ňu pozornejšie, uvidel naraz, že táto ponížená bytnosť je už tak ponížená, že mu ju naraz bolo ľúto. A keď urobila pohyb, jako by zo strachu chcela sa vrátiť, — ako by sa v ňom čosi zvrtlo.

— Celkom som vás neočakával, — ponáhľal sa povedať, zastavujúc ju pohľadom. Buďte tak láskavá, sadnite si. Doista prichádzate od Kateriny Ivanovny. Dovoľte, nie sem, tuto si sadnite…

Keď Sóňa vošla, Razumichin, ktorý sedel na jednej z troch stoličiek Raskoľnikova hneď vedľa dverí, vstal, aby jej dal vojsť. Zpočiatku Raskoľnikov ukázal jej miesto na kraji divána, kde bol sedel Zosimov, ale spomenúc, že ten diván bol miestom príliš dôverným a slúžil mu za posteľ, chytro jej ukázal na stoličku Razumichinovu. — A ty si sadni tuto, povedal Razumichinovi, a usadili ho na kraji divána, kde bol sedel Zosimov.

Sóňa si sadla, div sa od strachu netriasla a nesmelo pozerala na obe dámy. Bolo videť, že ani sama nechápala, jako si mohla sadnúť vedľa nich. Rozvážiac to, tak sa naľakala, že naraz opäť vstala a v úplnom zmätení obrátila sa k Raskoľnikovi.

— Zašla som len na chvíľku, odpustite, že som vás vyrušila, — začala hovoriť, zajakujúc sa. Prichádzam od Kateriny Ivanovny, lebo nemala koho poslať… A Katerina Ivanovna velela prosiť vás snažne, aby ste zajtra ráno prišli na pohreb… na omšu — zádušnicu… na Mitrofanijevskom hrobitove, a potom k nám… k nej… poobedovať… Abyste jej preukázali česť… Velela vás prosiť.

Sóňa zajakala sa a umlkla.

— Prídem doista… doista, — odpovedal Raskoľnikov, tiež zajakujúc sa a nedokončujúc. Buďte láskavá, sadnite si, povedal naraz; — musím s vami pohovoriť. Prosím vás, — azda sa ponáhľate, — buďte tak láskavá, venujte mi dve minúty.

A pridvihol jej stoličku. Sóňa si opäť sadla, a zas nesmelo, roztržito a čo najrýchlejšie pozrela na obe dámy a naraz sklopila oči.

Bledá tvár Raskoľnikova sa zapýrila; jako by to ním celým škublo; oči sa zapálily.

— Maminka, — povedal pevne a dôrazne, — to je Sofia Semjonovna Marmeladova, dcéra toho istého nešťastného pána Marmeladova, ktorého včera pred mojimi očima zadlávili kone, o ktorom som vám už rozprával…

Puľcherija Alexandrovna pozrela na Sóňu a trochu smrštila čelo. Nehľadiac na všetku svoju zmätenosť pred vytrvalým a vyzývavým pohľadom Ródi, nemohla nijako odopreť si tejto radosti. Dúnečka vážne, pozorne uprela pohľad priamo do obličaja úbohej dievčice a prezerala si ju s akousi pochybnosťou. Sóňa počujúc predstavenie zdvihla opäť oči, ale zmocnila sa jej ešte väčšia zmätenosť než prv.

— Chcel som sa vás spýtať, — obrátil sa k nej chytro Raskoľnikov, — jako sa to dnes u vás usporiadalo? Či vás neznepokojovali… na príklad policia?

— Nie, prosím, všetko prešlo… Veď až príliš bolo zrejmé, od čoho nastala smrť; neznepokojovali; len nájomníci sa hnevajú.

— Prečo?

— Že je telo dlho v byte… veď je teraz horko, zápach… ale dnes k večerným službám prenesú ho na cintorín do káplnky. Katerina Ivanovna zprvu nechcela, ale teraz aj sama vidí, že nemožno ináč…

— Tedy dnes?

— Prosí vás, aby ste nám preukázali česť a prišli na omšu-zádušnicu do kostola zajtra, a potom k nej na pomínky.^[21] — Pomínky chystá?

— Áno, prosím, zákusku; velela vám vrele ďakovať, že ste nám včera pomohli… bez vás by sme neboli mali ho ani za čo pochovať. — A rty i brada jej naraz sa zatriasly, ale premohla a zdržala sa, rýchle sklopiac zas oči k zemi.

Medzi rozhovorom si ju Raskoľnikov pozorne prezeral. Bola to chudučká a bledá tvárička, dosť nepravidelná, so špicatým nosom a bradou. Nebolo možné nazvať ju aj peknou, ale za to jej modré oči boly také jasné, a keď sa oživovaly, výraz jej tvári stával sa takým dobrým a prostosrdečným, že to mimovoľne k nej vábilo. V jej tvári jako i v celej jej postave bola mimo toho akási zvláštna charakteristická črta: nehľadiac na to, že jej bolo osemnásť rokov, vyzerala skoro jako dievčatko, a to niekedy až smiešne sa prejavovalo v jej pohyboch.

— Ale či Katerine Ivanovne mohly vystačiť také malé prostriedky, ba ešte zákusku chystá?… spýtal sa Raskoľnikov, vytrvale pokračujúc v rozhovore.

— Veď rakva bude prostá… aj všetko bude prosté, takže to nie je drahé… dnes ráno sme s Katerinou Ivanovnou všetko porátaly, takže zostane aj na pohostenie… a Katerine Ivanovne sa veľmi chce, aby tak bolo. Nemožno preca ináč, prosím… je to pre ňu potešenie… ona je taká, veď viete…

— Rozumiem, rozumiem… Pravdaže… Čož prezeráte si moju izbu? Tuto maminka tiež hovorí, že sa ponáša na rakvu.

— Dali ste nám včera všetko! — povedala naraz v odpoveď Sónečka jakýmsi silným a rýchlym šepotom, sklopiac naraz opäť oči. Rty a brada jej opäť sa zatriasly. Dávno už bola prekvapená biednym zariadením Raskoľnikovho bytu, a teraz tieto slová naraz samé sa vyrútily. Nasledovalo mlčanie. Oči Dúnečky sa jakosi rozjasnily a Puľcherija Alexandrovna podívala sa na Sóňu už prívetivejšie.

— Róďa, — povedala vstávajúc, — rozumie sa, že budeme spolu obedovať. Dúnečka, poďme… A ty by si mal ísť, Róďa, trochu sa prejsť, a potom si odpočinúť, poležať si, ale potom príď skoro… Bojím sa, že sme ťa unavily…

— Áno, áno, prídem, — odpovedal vstávajúc a ponáhľajúc sa. Mám ostatne ešte robotu…

— Čože budete azda obedovať oddieľne? — zvolal Razumichin, hľadiac s podivením na Raskoľnikova; čo to hovoríš?

— Áno, áno, prídem, veru prídem… Ale ty zostaň na chvíľu. Veď ho nepotrebujete, maminka? Či vám ho azda odnímam?

— Och, nie, nie! A vy, Dmitrij Prokof’ič príďte tiež k nám obedovať, buďte tak láskavý.

— Prosím, príďte, — poprosila i Dúňa.

Razumichin sa poklonil a celý zažiaril. Ale na chvíľu všetci jakosi podivne naraz boli zmätení.

— S Bohom, Róďa, to jest do videmia; nerada hovorím „s Bohom“. S Bohom, Nastázia… ach, zasa som povedala „s Bohom“!

Puľcherija Alexandrovna chcela sa aj Sónečke pokloniť, ale nepodarilo sa jej to akosi i vyšla chytro z izby.

Ale Avdotija Romanovna, jako by čakala, kým na ňu dojde rad a idúc hneď za matkou mimo Sóne, poklonila sa jej pozorne, úctivou a plnou poklonou.

Sónečka bola zmätená, poklonila sa jakosi náhlivo a poľakane, a jakýsi až chorobný pocit prejavil sa na jej tvári, jako by úctivosť a pozornosť Avdotije Romanovny boly jej ťažkými a trápnymi.

— Dúňa, s Bohom! — zvolal Raskoľnikov už na chodbe, podajže mi ruku.

— Ale veď som ti už podávala, či si zabudol? — odpovedala Dúňa, prívetivo a neobratne sa k nemu obracajúc.

— Nu, čože, podaj ešte!

Silne stisknul jej palčeky. Dúnečka sa na neho usmiala, zapýrila sa, chytro vytrhla svoju ruku a odišla za materou tež akosi všetka šťastná…

— Nuž tedy dobre! povedal Sóne, vracajúc sa do izby a jasne sa na ňu pozrúc, — odpočinutie večné mŕtvym a živí nech ešte žijú! Veď tak?

Sóňa až s podivením hľadela na neočakávane vyjasnený jeho obličaj; mlčky a pozorne pozeral na ňu; všetko, čo o nej vypravoval nebohý jej otec, preletelo naraz v jeho pamäti.

— Pane Bože, Dúnečka! — povedala Puľcherija Alexandrovna hneď jako vyšly na ulicu: — veď som teraz sama jako by rada, že sme odišly; je jakosi ľahšie, či som si včera vo vagóne len pomysleť mohla, že sa tomu budem radovať!

— Zasa vám hovorím, maminka, že je ešte veľmi chorý. Či to vari nevidíte ? Azda túžiac po nás, ochorel. Musíme byť shovievavými a veľa, veľa možno odpustiť.

— A vidíš, ty si nebola shovievavá! — vášnivo a žiarlivo skočila jej do reči hneď Puľcherija Alexandrovna. Vieš, Dúňa, hľadela som na vás oboch, si dokonalý jeho portrét, a nie tak obličajom, jako dušou: oba ste melancholici, oba ste mrační a prchkí, oba hrdí a oba veľkodušní… Veď nie je preca možné, aby bol egoistom, Dúnečka, čo?… Ale keď si pomyslím, čo bude u nás dnes večer, srdce mi zamiera!

— Nebojte sa, maminka, bude to, čo musí byť.

— Dúnečka! Pomysli si len, v akom sme teraz položení! Nu, a jak Peter Petrovič ťa nechá? neopatrne povedala naraz nešťastná Puľcherija Alexanrdrovna.

— Tak čohože on bude potom hoden, — rezko a opovržlivo odpovedala Dúnečka.

— Dobre sme urobili, že sme teraz odišli, — chytro povedala Puľcherija Alexandrovna, prerušujúc ju, ponáhľal sa kamsi vo svojich veciach; nech sa prejde, aspoň podýše čistým vzduchom… je u neho strašne dusno… ale kde tu dýchať čistým vzduchom? Tu aj na uliciach je jako v izbách bez ventilácie. Bože, jaké je to mesto!… Počkaj, uhni sa, pritlačia ťa k stene, nesú čosi! Veď to fortepiano niesli,… ako sa strkajú… Tej dievčice sa tiež veľmi bojím.

— Jakej dievčice, maminka.

— Ale tej Sofie Semjonovne, čo práve bola u neho…

— A prečože?

— Tušenie také mám, Dúňa. Ver alebo never, ako vošla, v tej chvíli som si pomyslela, že v tom väzí hlavné…

— Zcela nič tu neväzí! — zvolala Dúňa mrzuto. Akáže ste vy so svojimi predtuchami, maminka! Len od včerajška je s ňou známy, a teraz, keď vošla, ani ju nepoznal.

— Len počkaj, uvidíš!… Znepokojuje ma, uvidíš, len počkaj! Až som sa naľakala; hľadí na mňa, hľadí, má také oči; ledva som sa na stoličke udržala, vieš, keď ju začal predstavovať! A je mi to divné: Peter Petrovič tak o nej píše, a on nám ju predstavuje, a ešte tebe! Je mu tedy drahá!

— Aj priveľa on toho napísal! O nás tiež hovorili a písali, čo ste azda zabudli? A ja som presvedčená, že je… poriadna, a že je to všetko hlúposť!

— Daj jej to Pán Boh!

— A Peter Petrovič je naničhodný klebetník, — naraz odsekla Dúnečka.

Puľcherija Alexandrovna len sa tak skrčila. Rozhovor bol prerušený.

— Nuž počúvaj s akou vecou sa k tebe obraciam, — povedal Raskoľnikov, odvádzajúc Razumichina k oknu.

— Teda poviem Katerine Ivanovne, že prídete… — povedala Sóňa chytro, porúčajúc sa, aby odišla.

— Hneď, Sofia Semjonovna, nemám tajností, neprekážate… Rád bych vám povedal ešte niekoľko slov… Tak sa podívaj, obrátil sa naraz, nedokončiac, jako by uťal, k Razumichinovi. Veď ty znáš toho… Jako sa volá!… Porfiria Petroviča?

— Jako by nie! Veď mi je rodina. A čo? dodal Razumichin s jakýmsi výbuchom zvedavosti.

— Veď on má tu vec… nu vieš o tej vražde, včera ste o tom hovorili.

— Áno… a čo? — Razumichin naraz vyvalil oči.

— Vypočúval tých, čo tam mali zálohy, a ja som tam mal tiež záloh, len maličkosť, ale je to sestrin prstienok, čo mi dala na pamiatku, keď som cestoval sem, a otcove hodinky. Všetko to stojí asi päť, šesť rubľov, ale mi je to drahé, lebo je to pamiatka. Tedy, čo mám teraz robiť? Nechcel bych, aby veci prepadly, zvlášte hodinky. Tŕpnul som pred chvíľou, že sa mať bude chceť podívať na ne, keď bola reč o Dúnečkiných hodinkách. To je jediná vec, čo sa po otcovi zachovala. Ochorela by, keby sa tieto hodinky stratily! Ženské! Teda, čo robiť, poraď! Viem, že bych to mal oznámiť v policii. Ale, či by nebylo lepšie, ísť k samému Porfiriovi, čo? Ako myslíš? Bolo by dobré, čo najskôr tú vec vykonať. Uvidíš, že ešte predobedom sa maminka opýta!

— Rozhodne nie v policii, ale priamo k Porfirijovi! zvolal Razumichin v akomsi neobyčajnom vzrušení. Veľmi som rád! Ale načo odkladať, poďme hneď, je to pár krokov, dozaista ho zastihneme doma!

— Dobre… poďme…

— A on bude veľmi, veľmi rád, keď sa s tebou soznámi! Veľa som mu vyprával o tebe v rozličné časy… — Aj včera som rozprával. Poďme!… Teda si ty znal staruchu? Preto tedy!… Veľ-ko-le-po sa to všetko obrátilo!… Ach, áno… Sofia Ivanovna…

— Sofia Semjonovna, — popravil Raskoľnikov. — Sofia Semjonovna, toto je môj priateľ, Razumichin, veľmi dobrý človek…

— Ak musíte teraz ísť… — začala Sóňa, ani sa nepodívajúc na Razumichina, a tým ešte viac zmätená.

— Tak poďme! — rozhodol Raskoľnikov: — zajdem k vám ešte dnes, Sofia Semjonovna, len mi poveďte, kde bývate?

Nie že by sa plietol, ale tak jako by sa náhlil a vyhýbal jej pohľadom. Sóňa dala mu svoju adresu a pri tom sa zapýrila. Včetci vyšli spolu.

— Čo vari nezavieraš? — opýtal sa Razumichin, sostupujúc so schodov za nimi.

— Nikdy!… Ostatne už dva roky so chystám kúpiť zámku, dodal nedbale. — Šťastní sú veď ľudia, čo nemajú čo zavierať? obrátil sa so smiechom k Sóni.

Na ulici zastavili sa vo vrátach.

— Vy idete napravo, Sofia Semjonovna? Abych nezabudol: jako ste ma našli? pýtal sa, jako by jej chcel povedať niečo docela iného. Ustavične sa mu chcelo dívať sa na jej jasné, tiché oči, a jakosi sa mu to nedarilo…

— Ale veď ste včera povedali adresu Polečke.

— Pólja? Ach, áno… Polečka! Tá malinká… to je vaša sestra? Tedy som jej dal adresu?

— Čože ste zabudli?

— Nie… pamätám…

— A já som počula o vás ešte vtedy od nebohého… Lenže som vtedy neznala vašého mena, ba ani on sám neznal… A teraz som prišla… a keď som sa včera dozvedela vaše meno… nuž som sa dnes opýtala: kde tu býva pán Raskoľnikov?… Nevedela som, že tiež bývate u nájomníkov… S Bohom… Idem ku Katerine Ivanovne…

Bola veľmi rada, že konečne odišla; išla so sklopenými očima, ponáhľajúc sa, aby sa čo najskôr dostala s ich dohľadu, aby čo najskôr prešla tých dvacať krokov do záhybu napravo do ulice a konečne zostala sama, a potom náhliac sa, na nikoho sa nedívajúc, ničoho nepozorujúc, premýšľala, spomínala, rozvažovala o každom povedanom slove a každej okolnosti. Celý nový svet nevedomky a nepokojne vošiel do jej duše. Spomenula naraz, že Raskoľnikov sám chcel k nej dnes zajsť azda hneď.

— Len nie dnes, len nie dnes! — mrmlala s trnúcim srdcom, ako by niekoho prosila, ako poľakané dieťa. — Pane Bože! Ku mne… do tej izby… on uvidí… ó, Bože!

A už pravda nemohla spozorovať v tejto chvíli jakéhosi neznámeho jej pána, ktorý pilne ju pozoroval a išiel za pätami. Sprevádzal ju od samého východu z vrát. V tú chvíľu keď všetci traja, Razumichin, Raskoľnikov a ona sa zastavili na dve slová na chodníku, tento chodec, idúc okolo nich, naraz jako by sa zachvel, keď náhodou zachytil Sónine slová: „pýtala som sa: Kde tu býva pán Raskoľnikov?“ Chytro, ale pozorne obozrel všetkých troch, obzvlášte Raskoľnikova, ku ktorému sa obracala Sóňa; potom sa podíval na dom a nepamätal si ho. Všetko to bolo vykonané mihom, medzi chôdzou. Snažiac sa ničím neprezradiť sa, išiel ďalej, umenšiac krok a jako by v očakávaní. Čakal na Sóňu; videl, že sa lúčili a že Soňa pôjde hneď kamsi domov.

„Ale kam domov? Videl som kdesi túto tvár,“ myslel si, pripomínajúc… „musím sa dozvedeť.“

Keď došiel k záhybu, prešiel na náprotivnú stranu ulice, obrátil sa a uvidel, že Sóňa ide za ním, po tej istej ceste, nič nepozorujúc. Keď došla k záhybu, zahnala, aj ona do tej ulice, šiel za ňou, nespúšťajúc s nej očú s náprotivného chodníka; keď urobil asi pädesiať krokov, prešiel zasa na tú stranu, po ktorej šla Sóňa, dohonil ju a šiel za ňou, zostávajúc vo vzdialenosti asi päti krokov.

Bol to človek asi pädesiatročný, postavy vyššej než prostrednej, plný a pevný, s širokými plecami, čo mu dodávalo trochu shrbený vid. Bol elegantne a pohodlne oblečený a vyzeral ako vznešený pán. V rukách mal peknú trstenú palicu, ktorou klepal pri každom kroku po chodníku, a ruky mal v nových rukavičkách, široká tvár jeho s tuho vystrčenými lícnymi kosťmi bola dosť príjemná, farba tvári bola svieža, nie petrohradská. Vlasy jeho, ešte veľmi husté boly celkom svetlé a len malinko kde-tu šedivé a široká hustá brada, spúšťajúc sa jako lopata, bola ešte svetlejšia než vlasy. Oči mal modré, dívajúc sa chladne, pozorne a zádumčivo; rty červené. Vôbec bol to výborne zachovalý človek, ktorý sa zdal byť o veľa mladším na svoje roky. Keď Sóňa vyšla ku kanálu, boli sami dva na chodníku. Pozorujúc ju, povšimnul si jej zádumčivosť a roztržitosť. Dojdúc k svojemu domu, Sóňa vošla do vrát a on za ňou jako by trochu udivený. Keď prišla do dvora, zahrnula napravo, do kúta, kde boly schody do jej bytu. „Ba!“ zamrmlal neznámy pán a začal vystupovať za ňou po schodoch. Len vtedy si ho Sóňa povšimla. Prišla do tretieho poschodia a zazvonila pri byte čís. 9, na dverách ktorého bolo kriedou napísané: Kapernaumov, krajčír. „Ba!“ opakoval opäť neznámy, prekvapený zvláštnou náhodou, a zazvonil vedľa v čísle 8. Obe dvere boly asi na 6 krokov od seba vzdialené.

— Vy bývate u Kapernaumova? — povedal, dívajúc sa na Sóňu a smejúc sa. Včera mi prešíval vestu. A ja bývam tuto, vedľa vás, u madam Reslichovej, Gertrudy Karlovny. Ako sa to prihodilo!

Sóňa pozorne na neho pozrela.

— Sme súsedi, — pokračoval jakosi zvláštne veselo. — Som len tretí deň v meste. Nu tak zatým do videnia.

Sóňa neodpovedela; otvorili dvere a ona vkĺzla domov. Bolo jej jakosi stydno a jakoby dostala strach.

*

Razumichin po ceste k Porfirijovi bol vo zvláštnej, rozjarenej nálade.

— To je, braček, výborné, — opakoval niekoľko ráz, som rád! Som rád!

„Ale čomu si rád!“ — myslel si Raskoľnikov.

— Veď som ani nevedel, že si tiež u staruchy zastavoval. A… a… dávno to bolo? To jest dávno si bol u nej?

„Jaký je to naivný hlupák!“

— Kedy?… — zastavil sa Raskoľnikov, spomínajúc: ale asi tri dni pred jej smrťou, zdá sa, som bol u nej. Ostatne, nejdem teraz vykupovať veci, — dodal s akousi náhlou a zvláštnou starosťou o veci; — veď mám zasa len rubľ… pre to včerajšie prekliate blúznenie!…

O blúznení vyjadril sa zvlášte dôrazne.

— Nu, áno, áno, áno, — náhlivo a nevedno čomu prisvedčoval Razumichin, — tedy preto ťa to vtedy… čiastočne prekvapilo… a vieš, aj v blúznení si ustavične hovoril o akýchsi prstienkoch a retiazkach!… Nu, áno, áno… To je jasné, všetko je teraz jasné!

„Pozrite! Jako sa u nich táto myšlienka rozliezla! Veď tento človek pôjde za mňa hoci na kríž, ale preca je veľmi rád, že sa to vysvetlilo, prečo som v blúznení hovoril o prstienkoch! Jako sa to u nich u všetkých zakorenilo!…“

— A zastihneme ho doma? — opýtal sa Raskoľnikov nahlas.

— Zastihneme, zastihneme, — náhlil sa odpovedať Razumichin. — To je, braček, poriadny šuhaj, uvidíš! Je trochu neohrabaný, to jest je to človek spoločenský, ale hovorím to v inom smysle neohrabaný. Šuhaj rozumný, áno, veľmi rozumný, lenže má jakési zvláštne složenie myšlienok… Je nedôverčivý, skeptik, cynik… rád napaľuje, to jest nie že by napaľoval, ale robí si bláznov… Nu i materialistická stará metoda… Ale rozumie sa do veci… Vlani vysliedil jednu vec, týkajúcu sa tiež vraždy, v ktorej skoro všetky stopy boly stratené! Veľmi, veľmi si praje soznámiť sa s tebou!

— Ale prečože tak veľmi?

— Totižto nie že by… vidíš; v posledné časy, keď si ochorel naskytovala sa mi príležitosť často zmieňovať sa o tebe… Nu, počúval… a keď sa dozvedel, že si právnik a nemôžeš doštudovať pre okolnosti, povedal: jako mi ho je ľúto! Z toho som tedy uzavieral… to jest všetko to dovedna, nielen to samotné; včera Zametov… Vidíš, Róďa, včera som ti čosi táral v opilosti, keď sme šli domov… bojím sa tedy, braček, aby si to nezveličoval, vidíš…

— Čo vlastne? Že ma považujú za pomäteného. Áno, azda je to aj pravda.

S námahou sa usmial.

— Áno, áno… to jest fuj, nie!… Nu, ale všetko, čo som hovoril… to všetko bola hlúposť a bolo to v opilosti.

— Ale čo sa vyhováraš! Jako ma to všetko domŕza! — zakričal Raskoľnikov podráždene. Ostatne trochu sa pretvaroval.

— Viem, viem, rozumiem. Buď uistený, že rozumiem. Hanba až hovoriť…

— A keď je ti hanba, tedy ani nehovor!

Oba zamĺkli. Razumichin bol viac než vo vytržení, a Raskoľnikov s odporom to cítil. Znepokojovalo ho aj to, že Razumichin práve hovoril o Porfirijovi.

Tam bude treba tiež nariekať na svoje utrpenie, myslel si, blednúc a s tlčúcim srdcom, — a čo najprirodzenejšie nariekať! Najprirodzenejšie by bolo vôbec nenariekať. S úsilím nenariekať! S úsilím by to bolo zasa neprirodzené… Nu, uvidíme, čo to tam, ako to tam bude… Ale či je dobré, že ta idem? Motýľ sám letí na sviečku. Srdce tlčie, to nie je dobre!

— V tomto šedom dome, — povedal Razumichin.

„Najdôležitejšie je, či Porfirij vie, alebo nevie, že som bol u tej bosorky v byte… a vypytoval som sa na krv? Mihom sa treba dozvedeť o tom, pri prvom kroku, len čo vojdem, podľa obličaja to musím poznať; i-ná-če… čo bych mal zahynúť, musím sa o tom dozvedeť!“

— Ale vieš čo? — obrátil sa naraz k Razumichinovi s potmehúdskym úsmevom: — spozoroval som dnes, braček, že si od rána jakosi neobyčajne vzrušený! Pravda?

— Jako vzrušený? Vôbec nie som vzrušený, — trhlo to Razumichina.

— Nie, braček, bolo to badať. Na stoličke si pred chvíľou sedel tak, jako nikdy nesedávaš, jakosi na kraji a ustavične ťa kŕče škubaly. Pre nič za nič si vyskakoval. Hneď si bol rozpajedený, hneď si mal zasa tvár jako najsladší cukrík. Aj si sa pýril; obzvlášte, keď ťa pozvaly k obedu, hrozne si sa zapýril.

— Ani mi neprišlo na um; lžeš!… O čom to hovoríš?

— Ale čo sa ty vykrúcaš ako nejaké chlapčisko! Nu, vidíš ho, zasa sa zapýril.

— Ale si ty len preca prasa!

— Ale čože sa ty hanbíš? Romeo! Počkaj rozpoviem to dnes lecikde, cha-cha-cha! Rozosmeje sa maminka, a ešte niekto…

— Počuješ, počuješ, veď je to vážne, veď je to… Čože ty robíš, do Paroma! — Razumichin bol celkom zmätený, hrôza ho pojala. Čože im bude vypravovať? Ja, braček… Fi, jakéže si ty prasa!

— Zrovna jako jarná ruža! A jako ti to sluší, kebys vedel; Romeo láchtor vysoký! A jako si sa dnes vymydlil, aj nehty si si vyčistil? Kedyže to bývalo? Ale na moj dušu, veď si sa ty napomádil! Nahni sa preca!

— Prasa!

Raskoľnikov sa tak smial, že sa zdalo, jako by sa už ani udržať nemohol, a takto so smiechom vstúpili aj do bytu Porfirija Petroviča. Toto práve potreboval Raskoľnikov; z izieb možno bolo počuť, že vošli, smejúc sa a ustavične sa ešte smejú v predsieni.

— Ani slova viac, lebo ťa rozdrvím! — zašeptal Razumichin so vztekom, chvatnúc Raskoľnikova za plece.