Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

VII

Dvere, jako aj vtedy, otvorily sa na malinkú škáročku a opäť dvoje prenikavých a nedôverčivých očí uprely sa na neho z temnoty. Tu Raskoľnikov stratil duchaprítomnosť a urobil vážnu chybu.

Obávajúc sa, že starucha sa naľaká toho, že sú samotní, a nedúfajúc, že vid jeho presvedčí ju o inom, chytil sa dverí a pritiahol ich k sebe, aby staruche nenapadlo opät ich zavreť. Keď to uvidela, netrhla dvere k sebe nazpäť, ale nevypustila aj kľučky, takže ju skoro vytiahol s dvermi na schody. Keď ale videl, že starucha stojí napriek dverí a nedáva mu prejsť, šiel priamo proti nej. Starucha poľakaná odskočila, chcela čosi povedať, ale jako by nemohla a dívala sa na neho vytreštenými očima.

— Pozdrav Pánboh, Alena Ivanovna, — začal ako možné nenútene, ale hlas mu vypovedal službu, zatriasol a prerušil sa, — priniesol… som vám… vec… ale poďme radšej… sem k svetlu… A zanechajúc ju, priamo bez pozvania, vstúpil do izby. Starucha bežala za ním; jazyk jej sa rozviazal.

— Pane Bože! Ale čo chcete?… Kto ste? Čo by ste radi?

— Prepáčte, Alena Ivanovna… váš známy… Raskoľnikov… záloh som priniesol, čo som onehdy sľúbil… — A podával jej záloh. Starucha podívala sa na záloh, ale hneď uprela pohľad priamo do očú nezvaného hosťa. Hľadela pozorne, zlobne, nedôverčivo. Uplynula asi minúta; zdalo sa mu dokonca, že vidí v jej očiach čosi na spôsob posmechu, jako by už všetko uhádla. Cítil, že je zmätený, že mu je skoro strašne, tak strašne, že azda, keby hľadela tak ešte pol minuty, nehovoriac pri tom ani slova, utiekol by od nej.

— Ale čo sa tak dívate, jako by ste ma nepoznali? — povedal naraz tiež so zlobou. Ak chcete, berte, ak nie, pojdem k iným, nemám kedy.

Raskoľnikov ani nemyslel to povedať, ale tak samo sa to naraz vyslovilo.

Starucha sa spamätala, a rozhodný tón hosťov ju zrejme obodril.

— Ale čože ty, báťuška, tak naraz… čože to máš? — pýtala sa, hľadiac na záloh.

— Strieborná škatuľka na cigarety: veď som povedal predošle.

Natiahla ruku.

— Ale čože ste vy takí bledí? Ľa ľa, i ruky sa trasú! Kúpali ste sa azda, báťuška?

— Zimnica, — odseknul. — Veru zbledneš… keď nemáš čo jesť, dodal, — zťažka vyslovujúc slová. — Sily ho opäť opúšťaly. Ale odpoveď sa zdala pravdepodobnou; starucha vzala záloh.

— Čože je to? — spýtala sa, ešte raz upreto pozrúc na Raskoľnikova a vážiac záloh v ruke.

— Vec… škatuľka na cigarety… strieborná… podívajte sa.

— Ale jako by ani nebola strieborná… Pozri, koľko toho namotal.

Chcejúc rozviazať motúz, obrátila sa k oknu, k svetlu (všetky okná mala zavrené, nehľadiac na dusnotu) a na niekoľko sekúnd postavila sa k nemu chrbtom. Raskoľnikov rozopial svrchník a vytiahol topor zo slučky ale ho ešte nevyňal docela, pridržiavajúc ho pravou rukou pod odevom. Ruky jeho boly hrozne slabé; sám cítil, jako s každou chvíľou viac a viac ochabovaly a drevenely. Bál sa, že vypustí z ruky topor… naraz jako by sa mu zatočila hlava.

— Ale čo on tu toho namotal! — so zlosťou zakričala starucha a trochu sa k nemu obrátila.

Nesmel tratiť ani okamihu. Vytiahol topor docela, rozmachnul ho oboma rukama, sotva súc pri smysloch, a skoro mechanicky pustil ho na hlavu obuchom. Sily jeho jako by pri tom ani nebolo. Ale náhle on spustil topor, hneď sa v ňom zrodila sila.

Starucha jako vždy bola prostovlasá. Svetlé, trochu šedivé, riedučké vlasy jej, jako obyčajne namastené olejom, boly zapletené vrkočom a podobrané pod kúsok rohového hrebienka, ktorý vyčnieval na jej tyle. Úder dopadol na samé temeno, čomu napomáhala jej malá postava. Vykrikla, ale veľmi slabo, a naraz sa celá spustila na podlahu, hoci zdvihla ešte obe ruky k hlave. V jednej ruke ešte vždy držala „záloh“. Tu Raskoľnikov zo všetkej sily uderil ju ešte raz, aj druhý raz, vždy obuchom, a vždy po temene. Krv vyhŕkla jako z prevrhnutého pohára a telo sa svalilo doluznačky. Raskoľnikov nahnul sa k jej obličaju; bola mŕtva. Jej oči boly vytreštené, jako by chcely vyskočiť, čelo a celá tvár svraštené a znetvorené kŕčom.

Položil topor na podlahu, vedľa mŕtvej a hneď čiahol do jej vačku, starajúc sa, aby sa nezababral tekúcou krvou — do toho istého pravého vačku, z ktorého predošle vyťahovala kľúče. Bol pri plnom vedomí, zatemnenia a závratu už nemal, ale ruky sa mu ešte ustavične triasly. Spomenul si potom, že bol až príliš pozorný, opatrný, ustavične staral sa o to, aby sa nezababral krvou… Kľúče hneď vytiahol; všetky jako vtedy boly v jednom sväzku na oceľovej obrúčke. Hneď bežal s nimi do spálne. Bola to neveliká izba s ohromným rámcom pod sklom s obrazmi Svätých. Pod druhou stenou stála veliká posteľ, veľmi čistá, s hodvábnym, vatovaným paplonom. Pod treťou stenou bola skriňa na bielizeň. Podivná vec, náhle začal probovať kľúče, náhle počul ich štrkot, jako by kŕč po ňom prebehol. Zachcelo sa mu opäť všetko nechať a odísť. Ale to trvalo len malú chvíľu; odísť bolo neskoro. Ešte sa usmial nad sebou, keď naraz iná nepokojná myšlienka udrela mu do hlavy. Naraz sa mu zazdalo, že je starucha azda ešte živá a ešte môže prísť v seba. Zanechajúc kľúče a skriňu, bežal zpäť k telu, schvatil topor, rozmachnul sa ešte raz nad staruchou, ale nespustil. Nebolo pochybnosti, že je mŕtva. Nahnul sa a prehliadajúc ju opäť bližšie, videl jasne, že lebka bola podrúzganá, ba zvrátená trochu na stranu. Chcel omacať prstom, ale odtrhol ruku; veď i bez toho bolo videť. Krvi medzitým natiekla už celá mláka. Naraz spozoroval na jej krku šňôrku; trhol ju, ale šňôrka bola pevná, nepretrhla sa; k tomu nasiakla krvou. Proboval vytiahnuť ju tak zo záňadria, ale čosi prekážalo. V netrpelivosti rozmachnul sa už opäť toporom, aby rozsekol šňôrku, na tele, ale neodvážil sa; len horkoťažko, keď ruky a topor vymazal v krvi, po dvojminútovom namáhaní prerezal šňôrku, nedotýkajúc sa toporom tela a sňal ju s krku; nezmýlil sa — bola to kapsička. Na šňôrke boly dva krížiky, cyprisový a medený, a okrem toho emailový obrázok; a tu spolu s nimi visel neveľký, kožený, zamastený meštek na peniaze s oceľovou obrúčkou. Meštek bol veľmi tuho nabitý; Raskoľnikov strčil ho do vačku, neprezerajúc obsahu, krížky shodil staruche na prsia, vzal so sebou tento raz aj topor a bežal nazpäť do spálne.

Úžasne sa náhlil, vzal do ruky kľúče, a opäť sa s nimi začal trápiť. Ale jakosi bez úspechu: nešly do zámky. Nie azda, že by sa mu ruky tak triasly, ale ustavične sa mýlil: aj vidí na príklad, že to nie je patričný kľúč, a ustavične ho strká. Naraz spomenul a dovtípil sa, že tento veľký kľúč so zubčatou bradkou, ktorý sa tu hompáľa s ostatnými malinkými, istotne nie je od skrine na bielizeň (jako aj predošle prišlo mu na um), ale od nejakej truhlice a v tejto truhlici je azda všetko schované. Zanechal skriňu a hneď liezol pod posteľ, vediac, že staruchy držia truhlice pod posteľou. A veru tak: tam stála dosť veľká truhlica vyše pol metra dlhá, s vypuklým vekom, obtiahnutá červeným safianom, obitým oceľovými klinčekmi. Zubčatý kľúč sa akurát hodil a otvoril. Svrchu, pod bielou plachtou ležal zajačí kožúšok, krytý, červenou garniturou; pod ním boly hodvábne šaty, potom šál a ďalej do hĺbky, jako sa zdalo, ležaly samé handry. Predovšetkým začal si vytierať o červenú garnitúru svoje zakrvavené ruky. „To je červené, nu a na červenom krvi tak nebadať,“ rozvažoval a naraz sa spamätal: „Pane Bože! Čože ja začínam šalieť?“ pomyslel si v ľaknutí.

Ale keď pohnul tieto handry, naraz zpod kožuška vykĺzly zlaté hodinky. Začal všetko prevracať. Skutočne medzi handrami boly premiešané zlaté veci — dozaista všetko zálohy, vyplatené i nevyplatené — brazlety, zaušnice, retiazky, ihlice atď. Niektoré boly vo futráloch, iné len zabalené v novinovom papieri, ale akurátne a opatrne do dvojitých hárkov a obviazané šnôrkou. Nemeškajúc ani chvíle začal si nimi napchávať vačky nohavíc a svrchníka, nevyberajúc a neotvárajúc balíčkov ani futrálov: ale veľa toho nenabral…

Naraz bolo počuť, že v izbe, kde bola starucha ktosi chodí. Zastavil sa a stíchol ani mŕtvy. Ale všetko bolo ticho, azda sa mu to len zazdalo. Naraz zrejme bolo počuť slabý krik, alebo jakoby niekto ticho a prerývane zastenal a umĺkol. Potom opäť hrobové ticho, asi minútu alebo dve. Sedel pri truhlici majúc nohy pod seba zohnuté a čakal, ťažko vydychujúc, ale naraz vyskočil, schvatil topor a vybežal zo spalne.

Naprostred izby stála Lizaveta s veľkým uzlom v rukách a zmeravená hľadela na zabitú sestru, bledá ako plátno a jako by nemala sily vykríknuť.

Keď uzrela, jako vybežal, zatriasla sa jako list a po celom jej obličaji prebehly kŕče, podňala ruku, otvorila ústa, ale preca nevykríkla a zvoľna cúfajúc, začala pred ním ustupovať do kúta, uprene hľadiac na neho, ale nekričala, ako by nemala dosť vzduchu k výkriku. Vrhol sa na ňu s toporom; rty jej sa skrivily tak žalobne jako u veľmi malých detí, keď sa začínajú niečeho báť, uprene hľadia na predmet ľakajúci ich a chystajú sa zakričať. Nešťastná Lizaveta bola tak prostá, tak ohlúpená bitkou, tak zaplašená raz navždy, že ani ruky nepodňala k obrane obličaja, hoci to bol veľmi nutný a prirodzený pohyb v túto minútu, keďže topor bol priamo pozdvihnutý nad jej obličajom. Len trochu pozdvihla svoju slobodnú ľavú ruku, ale nie k obličaju, lež zvoľna natiahla ju ku predku, k nemu, jakoby ho odstraňovala. Úder padol priamo na lebku ostrím, a na raz preťal celú vrchnú časť čela, skoro do temena. Hneď sa svalila. Raskoľnikov celkom stratil rozvahu, schvatil jej uzol, zasa ho odhodil a rozbehol sa do predsiene.

Strach sa ho zmocňoval viac a viac, obzvlášte po tejto druhej celkom neočakávanej vražde. Chcelo sa mu čím najskôr bežať odsiaľ. A keby v túto chvíľu bol mohol správnejšie videť a rozvažovať; keby si len bol mohol predstaviť všetky ťažkosti svojho položenia, všetku zúfalosť, všetku ohavnosť a všetku nesmyselnosť jeho, keby poňal pri tom, koľko obťažností, ba azda aj zločinov mu ešte zbýva prekonať a vykonať, aby sa vybral odsiaľ a dostal sa domov, veľmi možné, že by zanechal všetko a hneď išiel by sám sa udať, ani nie zo strachu o seba, lež jedine z púhej hrôzy a z odporu k tomu, čo urobil. Odpor obzvlášte dvíhal sa v ňom a rástol s každou chvíľou. Za nič na svete nešiel by teraz k truhlici, ba ani do izby.

Ale jakási roztržitosť, ba jako by zádumčivosť začala sa ho znenáhla zmocňovať; chvíľami jako by ho opúšťala pamäť, alebo lepšie povedať, zabúdal na hlavné a chytal sa maličkostí. Ostatne nakuknul do kuchyne, uvidel na lavici vedro do poly naplnené vodou, a dovtípil sa umyť si ruky a topor. Ruky mal zakrvavené a lepily sa. Topor ponoril priamo do vody, schvátil ležiaci na okne na rozbitej mištičke kúsok mydla a začal si priamo vo vedre myť ruky. Keď si ich umyl, vytiahol aj topor, umyl železo a dlho asi tri minúty toporisko, kde sa zakrvavilo, probujúc smyť krv aj mydlom. Potom utrel všetko bielizňou, ktorá sa tu sušila na žinke, pretiahnutej cez kuchyňu, a potom dlho s pozornosťou prezeral topor pri okne. Stôp nezostalo, len toporisko bolo ešte vlhké. Topor vložil do slučky pod svrchníkom. Potom, nakoľko dovoľovalo svetlo v tmavej kuchyni, poprezeral svrchník, nohavice a čižmy. Zvonku na prvý pohľad ako by nič nebolo, len na čižmách boly škvrny. Namočil handru a povytieral čižmy. Vedel ostatne, že neprezerá dobre, že je azda niečo do očú bijúceho, čoho nespozoruje. Zamyslený stál prostred izby. Mučiteľná, temná myšlienka prebudzovala sa v ňom — myšlienka, že je šialený a že v túto chvíľu nemá sily ani rozväzovať, ani sa hájiť, že azda vôbec netreba robiť to, čo teraz robí… „Bože môj! musím utekať, utekať!“ zamrmlal a rozbehol sa do predsiene. Ale tu ho očakávala taká hrôza, akej iste ešte nikdy nepocítil.

Stál, díval sa a neveril svojim očiam: dvere, vonkajšie dvere, z predsiene na schody, tie isté, kde on pred chvíľou zvonil, cez ktoré vošiel, neboly zavreté, ba na celú dlaň otvorené: neboly zavreté ani na zámku, ani na závoru celý čas, celý ten čas! Starucha nezavrela za ním, azda z opatrnosti. Ale, Bože! Veď videl on potom Lizavetu! Jakože mohol, jako mohol nedovtípiť sa, že prišla odnekiaľ! Veď neprišla skrz stenu!

Priskočil k dverám a zavrel na závoru.

— Ale nie, to zas nie je to! Treba bežať, bežať…

Sňal závoru, otvoril dvere a začal načúvať na schodoch.

Dlho načúval. Kdesi ďaleko, dolu, azda pod vrátami hlasito a piskľavo kričaly akési dva hlasy, hádaly sa a nadávaly si. „Čo sa vadia?…“ Trpelivo čakal. Konečne razom všetko stíchlo, jako by uťal; rozišli sa. Chcel už vyjsť, ale naraz o poschodie nižšie so šumom otvorily sa dvere na schody a ktosi začal sostupovať, pospevujúc si akýsi motív. „Čo oni ustavične tak hučia!“ mihlo mu v hlave. Opäť privrel za sebou dvere a čakal. Nakoniec všetko stíchlo, nebolo ani živej duše. Urobil už krok na schody, keď naraz opäť bolo počuť niečie nové kroky.

Tieto kroky bolo počuť veľmi ďaleko, na samom počiatku schodov, ale veľmi dobre a zreteľne sa pamätal, že hneď pri prvom zvuku začal jakosi podozrievať, že niekto ide do ista sem, do štvrtého poschodia, k staruche. Prečo? Boly azda zvuky také zvláštné, významné. Kroky boly ťažké, rovné, nenáhliace sa. Už prešiel prvé poschodie, kráča vyššie; viac a viac bolo počuť! Bolo počuť ťažké oddychovanie vystupujúceho. Teraz ide na tretie poschodie. Sem! A naraz sa mu zdalo, že ako by zmeravel, že je to jako vo sne, keď sa sníva, že ťa doháňajú, už sú blízko, chcejú ťa zabiť a ty jako by si prirástol k miestu, ani rukami nemôžeš hnúť. Konečne, keď hosť začal vystupovať do štvrtého poschodia, len teraz sa spamätal, chytro a obratne skočil nazpäť z chodby do bytu a zatvoril za sebou dvere. Potom schytil závoru a ticho zastrčil ju do otvoru. Inštinkt pomáhal. Keď všetko vykonal, skryl sa skoro nedýchajúc hneď za dvermi. Neznámy hosť bol už tiež pri dverách. Stáli teraz proti sebe, ako prv on so staruchou, keď ich oddeľovaly len dvere, a načúval.

Hosť niekoľko ráz ťažko oddýchol. „Je vari tlstý a veľký,“ pomyslel si Raskoľnikov, stískajúc topor v ruke. Hosť schvatil rúčku zvonka a silne zazvonil.

Keď zavznel plechový zvuk zvonka, naraz jako by sa mu zazdalo, že sa v izbe pohnuli. Niekoľko sekund seriózne načúval. Potom zazvonil ešte raz, ešte počkal a naraz v netrpelivosti zo všetkej sily začal trhať kľučku dverí. S hrôzou pozeral Raskoľnikov na skákajúci v otvore hák závory a s tupým strachom očakával, že závora hneď vyskočí. Skutočne, zdalo sa to možným: tak silne trhal. Chcel už rukou pridŕžať závoru, ale ten mohol to zbadať. Hlava jako by sa mu zasa začala točiť. „Hneď spadnem!“ mihlo mu v hlave, ale neznámy zahovoril a on sa hneď spamätal.

— Ale čo ony tam drichmú, alebo ich… niekto zaškrtil? Prekliate! — zareval jako zo suda. — Ej, Alena Ivanovna, stará bosorka! Lizaveta Ivanovna, krásavica neopísaná! Otvárajte! Ach, prekliate, spia ony a či čo?

A znova rozzúrený desať raz po sebe zo všetkej sily trhol zvonok. To bol zaiste človek panovačný a známy v dome.

Naraz práve v tú chvíľu bolo počuť neďaleko na schodoch drobné, náhlivé kroky. Prichádzal ešte niekto. Raskoľnikov zprvu to ani nerozoznal.

— Či vari nieto nikoho doma? — zvučne a veselo zakričal ten, čo prišiel, obracajúc sa priamo k prvému návštevníkovi, ktorý ustavične ešte trhal ručku zvonka. — Pozdrav Pán Boh, Koch! „Súdiac po hlase, je bez pochyby veľmi mladý,“ pomyslel si naraz Raskoľnikov.

— Parom ich vie, zámku som div nepolámal, — odpovedal Koch. — A vy ako ma ráčite znať?

— To je pekné! Veď som predvčerom u Gambrinusa tri partie na biliáre naporad vyhral u vás!

— A-a-a…

— Tedy niet ich doma? To je divné. Ale je to aj hrozne hlúpe. Kam by bola mohla starucha odísť? Mám s ňou v istej veci do činenia.

— A ja tiež, báťuška.

— A čože si počneme? Tedy nazpäť? E-ech! A ja som myslel, že dostanem u nej trochu peňazí! — zakričal mladík.

— Pravdaže zpiatky, ale k čomu bolo určovať čas? Sama mi, bosorka, hodinu naznačila. Pre mňa je to veď zachádzka. A kam do Paroma potrebuje sa túlať, nerozumiem. Celý rok sedí doma, bosorka, kysne, nohy ju bolia a tu si naraz vyšla na prechádzku!

— Či by sme sa nemali spýtať dvorníka?

— Čo sa spýtať?

— Kde išla a kedy prijde?

— Hm… Do Paroma… spýtať sa… Ale veď ona nikam nechodí… a ešte raz trhol kľučku. — Nič nezostáva, musíme ísť!

— Stojte, — zakričal naraz mladík, — podívajte sa, ako dvere odstávajú, keď ich trháš.

— Nu?

— Tedy nie sú zavreté na kľúč, ale na závoru, na háčik totiž! Počujte, jako závora strká?

— Nu?

— Ale akože vy to nemôžete poňať? Niekto je tedy z nich doma. Keby všetci odišli, nuž by zvonku kľúčom zavrely, a nie vnútri na závoru. A tuto, — počujete ako závora štrká? A kto chce zavrieť na závoru vnútri, musí byť doma, rozumiete? Sedia tedy doma a neotvárajú!

— Ba! Veru je to tak! — zakričal udivený Koch. — Tak čože ony tam robia? — A zúrivo začal mykať dvermi.

— Počkajte! — zakričal zas mladík, — netrhajte! Tu nie je čosi v poriadku… vy ste veď zvonili, trhali, — neotvárajú; tedy buďto sú obe v mdlobách, alebo…

— Čo?

— Ale toto: poďme po dvorníka; nech ich sám zobudí. — Dobre! Oba sa pustili dolu schodmi.

— Stojte! Vy zostaňte tu, a ja zabehnem dolu po dvorníka.

— Prečo bych tu mal zostať?

— A kto vie, čo tu môže byť!

— Dobre, zostanem.

— Veď sa chystám byť vyšetrujúcim sudcom! Tu je zrejme, zrejme čosi nie v poriadku! — ohnivo zakričal mladík a rozbehol sa dolu po schodoch.

Koch zostal, pohnul ešte raz trochu zvonkom a ten štrknul; potom ticho, ako by rozmýšľal a prezeral, začal pohybovať kľučkou, priťahujúc a oddaľujúc ju, aby sa presvedčil ešte raz, že sú dvere len na závore. Potom, ťažko dýchajúc, nahnul sa a začal sa dívať kľúčovou dierkou; ale v nej vnútri trčal kľúč, nebolo tedy možno nič videť.

Raskoľnikov stál a držal v ruke topor. Bol ako bez smyslov. Chystal sa biť s nimi, keď vojdú. Keď búchali a dohovorávali sa, niekoľko raz mu prichodilo na myseľ končiť všetko razom a zakričať na nich za dvermi. Chvíľami sa mu chcelo nadávať im, dráždiť ich, dokiaľ by neotvorili. „Len, keby to už bolo skorej,“ mihlo mu v hlave.

— Nu, čože je to za Parom…

Čas sa míňal, minúta, druhá, — nikto nešiel. Koch sa začal pohybovať.

— Ale, čert!… — zakričal naraz a v netrpelivosti zanechajúc svoju strážu, odobral sa tiež dolu, ponáhľajúc sa a dupkajúc čižmami. Kroky stíchly.

— Pane Bože, čo si mám počať!

Raskoľnikov sňal závoru, otvoril trochu dvere, — nič nebolo počuť a naraz bez rozmýšľania vyšiel, privrel pevne dvere za sebou a pustil sa dolu.

Sostúpil už po trojich schodoch, keď naraz nižšie počuť bolo silný hluk, — kam sa podeť! Nikde tu nebolo možné sa schovať. Rozbehol sa zpäť, opäť do bytu.

— Ej, ty diabol, čert! Chyťte ho!

S krikom vyrútil sa ktosi dolu z ktoréhosi bytu a nie že by utekal, ale ako by sa srútil dolu, po schodoch, kričiac z plného hrdla:

— Miťka! Miťka! Miťka! Miťka! Aby ťa Parom vzal!

Krik zakončil sa výskaním; posledné zvuky bolo počuť už na dvore; všetko stíchlo. Ale v tú istú chvíľu niekoľko ľudí, hlasito a rýchlo hovoriacich, začali vystupovať po schodoch. Boli traja, alebo štyria. Rozoznal zvučný hlas mladíka. „Oni!“

V úplnom zúfalstve išiel im priamo v ústrety: nech si bude čokoľvek! Zastavia ho, — všetko je stratené; prepustia, — tiež bude všetko stratené: zapamätujú si ho. Už sa skoro schádzali; medzi nimi zostaly len jedny schody, a naraz záchrana! Niekoľko stupňov od neho, napravo, je prázdny a dokorán otvorený byt, ten istý byt v druhom poschodí, v ktorom farbili robotníci, a teraz náhodou ušli. To iste oni vybežali práve s takým krikom. Podlahy sú práve zafarbené, prostred izby stojí kádočka a čeriepok s farbou a štetkou. Mihom vkradol sa otvorenými dvermi a skryl sa za stenou, a bol svrchovaný čas; stáli už na samej chodbe. Potom išli hore a prešli okolo do štvrtého poschodia, hlasito rozhovárajúc. Vyčkal, vyšiel na prstoch a bežal dolu.

Na schodoch nebolo nikoho! Pri vrátach tiež. Chytro prekročil prah, a zabočil naľavo po ulici.

Veľmi dobre vedel, že v tejto chvíli sú už v byte, že sa veľmi podivili, vidiac, že je otvorený, keďže bol práve zavretý, že sa už dívajú na telá a že neuplyne viac než minúta, dovtípia sa a predstavia si úplne, že tu bol práve vrah a že sa mu podarilo skryť sa, prekĺznuť mimo nich, bežať; azda aj to budú tušiť, že sa schovával v prázdnom byte, keď oni išli hore. A medzitým nijakým spôsobom nesmel sa odvážiť zrýchliť krok, hoci k prvému záhybu zbývalo len asi sto krokov. „Či bych nemal vkĺznúť do nejakých vrát a vyčkať niekde v neznámej ulici? Nie, to by bolo pre mňa nešťastie! A nemal bych niekam zahodiť topor? Či bych si nemal najať drožku? Ach, beda — prebeda!“

Konečne tu je ulička; zabočal do nej polomrtvý; tu už bol na poly zachránený a chápal to: menej podozrenia k tomu tu chodilo veľa ľudí a on stratil sa medzi nimi ako zrnko piesku. Ale všetky tieto mučenia ho tak vysilily, že sa sotva dvíhal. Pot sa lial s neho; krk mal celý mokrý. „Ten sa naslopal!“ kriknul ktosi na neho, keď vyšiel na priekopu.

Zlé bolo teraz jeho sebavedomie; čím ďalej, tým horšie. Preca sa však pamätal, ako naraz, keď vyšiel na priekopu, naľakal sa, že je tu málo ľudí, že je tu nápadnejší, a chcel sa už vrátiť zpäť do uličky. Nehľadiac na to, že skoro padal, preca urobil okľuku a prišiel domov so strany docela inej.

Pri plnom vedomí nevošiel ani do svojho domu; už vyšiel na schody, a len vtedy spomenul na topor. A medzitým očakávala ho veľmi vážna úloha: položiť ho zpäť a nakoľko možno nenápadne. Pravda, nemal sily rozvážiť, že by bolo azda o veľa lepšie neklásť topora na predošlé miesto, ale podhodiť ho hoci potom niekam na cudzí dvor.

Ale všetko dopadlo šťastne. Dvere do izby dvorníkovej boly zavreté, ale nie na zámku, bylo tedy pravde najpodobnejšie, že je dvorník doma. Ale do tej miery stratil spôsobilosť rozvažovať o niečom, že priamo išiel k izbe a otvoril ju. Keby sa ho dvorník bol opýtal: „čo chce?“ azda by mu bol priamo podal topor. Ale dvorníka opäť nebolo a jemu sa podarilo topor položiť na predošlé miesto, ba aj polenom ho prikryl, ako prv. Nikoho ani živej duše nestretol potom do samej svojej izby; dvere domácej boly zavreté. Keď vošiel do svojej izby, vrhol sa tak ako bol, na diván. Nespal, bol len v polosne. Keby bol niekto vtedy vošiel do jeho izby, byl by hneď vyskočil a zakričal. Zdrapy a úryvky jakýchsi myšlienok len sa tak hemžily v jeho hlave; ale ani jednej nemohol schvátiť, ani na jednej sa nemohol sosústredniť, čo sa jako namáhal…




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.