ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zosimov bol vysoký a tučný človek, s plnou, bledou, hladko oholenou tvárou, so svetlými, rovnými vlasy, s okuliarmi a veľkým zlatým prsteňom na prste, opuchlom od tučnosti. Bolo mu asi sedemadvacať rokov. Mal na sebe široký, švihácky, ľahký svrchník, svetlé letné nohavice, a vôbec všetko na ňom bolo široké, elegantné a celkom nové; bielizeň vzorná, retiazka k hodinkám masivná. Pohyby jeho boly pomalé, jako by mdlé a súčasne naučene nenútené; ctibažnosť, ostatne usilovne tajená, každú chvíľu sa ukazovala. Všetci, čo ho znali, považovali ho za človeka ťažkého, ale hovorili, že svoju vec rozumie.

— Dva razy som u teba bol, braček… Vidíš, prišiel k sebe! — zakričal Razumichin.

— Vidím, vidím; nu, akože sa teraz cítime, čo? — obrátil sa Zosimov k Raskoľnikovi, uprene na neho pozerajúc a sadajúc si k nemu na diván pri nohách, kde sa hneď po možnosti rozvalil.

— Ustavične je akýsi ťažkomyseľný, — pokračoval Razumichin, — bielizeň sme mu práve premenili, nuž sa skoro rozplakal.

— To je pochopiteľné; s bielizňou sa mohlo aj počkať, keď sám nechcel… Pulz je znamenitý. Ale hlava ešte trochu bolí, čo?

— Som zdravý, docela zdravý! — dôrazne a rozdráždene povedal Raskoľnikov, pozdvihnúc sa naraz na diváne a blysknúc očima, ale hneď sa svalil zasa na podušku a obrátil sa k stene. Zosimov uprene ho pozoroval.

— Veľmi dobre… všetko ako sa patrí, — povedal lenivo. — Jedol niečo?

Povedali mu a spýtali sa, čo mu možno dávať.

— Ale všetko možno dávať… Polievku, čaj… Huby a uhorky, rozumie sa, nedávať, aj hovädzieho mäsa tiež netreba, a… nu, ale dosť bude. Vymenil pohľad s Razumichinom. — Mixtúru preč a všetko preč; a zajtra sa podívam… Azda aj dnes…

— Zajtra večer ho povediem na prechádzku! — rozhodol Razumichin: — do Jusupovho sadu a potom zájdeme do „Palais de Cristal“.

— Zajtra bych ho ešte nehýbal, ale ostatne… trochu… nu, to ešte uvidíme.

— Ach, škoda, dnes práve oslavujem presťahovanie do nového bytu; je to len pár krokov; keby aj on mohol tam byť. Čo by len aspoň na diváne poležal medzi nami! Ty ale budeš? obrátil sa Razumichin naraz k Zosimovi; — nezabudni, že si sľúbil.

— Prijdem, ale azda trochu neskôr. Čože si tam prichystal?

— Ale nič zvláštneho, čaj, vodku, haringy. Priroh bude: naši sa soberú.

— Kto vlastne.

— Ale všetko tunajší a skoro všetci noví, veru — okrem starého strýka, ale aj ten je nový; len včera prišiel do Petrohradu, má tu akési veci pokonávať; päť rokov sme sa už s ním nevideli.

— Kto je to?

— Ale celý život živoril ako ujezdný poštmajster… dostáva mizernú akúsi penziu, je mu šesdesiat päť rokov, nestojí o ňom sa zmieňovať. Mám ho ostatne rád. Porfij Petrovič prijde: tunajší okresný vyšetrujúci sudca… právnik. Ale veď vieš…

— Je to nejaký tvoj príbuzný?

— Veľmi ďaleký; ale čo sa mračíš? Že ste sa raz pohádali, tedy vari ani neprijdeš?

— Ale napľuť mne na neho…

— A to je najlepšie. Nu a potom — študenti, učiteľ, úradník, hudobník, dôstojník, Zametov…

— Poveď mi, prosím ťa, čo môžeš mať spoločného ty alebo henten, — Zosimov kývol na Raskoľnikova, — s nejakým Zametovom?

— Ach, vy preberační!? Zásady!… a všetok si na zásadách, jako na perách; obrátiť sa po svojej vôli nesmie; a po mojom súde je poriadny človek, — to je zásada a nič iného nechcem znať. Zametov je roztomilý človek.

— A hreje si ruky.^[16]

— Áno, hreje si ruky, ale napľuť na to! Nuž, čože z toho, že si hreje! zakričal naraz Razumichin, akosi neprirodzene sa rozčuľujúc; či som azda schvaľoval, že si hreje ruky? Povedal som, že je len v svojom druhu dobrý! A keď sa podívame priamo, v každom ohľade, koľkože tých dobrých zostane? Ja som presvedčený, že vtedy za mňa celého aj s vnútornosťami dajú len jednu pečenú cibuľku, aj to len s tebou v prídavok!…

— To je málo; ja za teba dve dám…

— A ja za teba len jednu. Vtipkuj ešte! Zametov je ešte chlapec, ešte za vlasy ho vykmášem, preto ho treba pripútať a nie odpudzovať. Tým že odpúdiš, človeka nenapravíš, najmä chlapca. S chlapcom treba byť dvojnásobne opatrnejším. Ach vy tupé kotrby pokrokárske, nerozumiete sa vy do veci! Človeka si nevážite, seba urážate… A keď chceš vedeť, nuž medzi nami vznikla aj jedna spoločná vec.

— Rád bych vedel.

— Ale ustavične vo veci toho maliara, to jest natierača… My ho už vytiahneme! Ale ostatne teraz nieto nebezpečenstva. Vec je docela, docela teraz jasná!

— Aký je to natierač?

— Ako, či som ti vari nerozprával? Ba áno, rozprával som ti, ale len začiatok… o vražde tej staruchy, vdovy po úradníkovi, čo požičiavala pod zálohy… nu a natierač je teraz tiež zapletený do toho…

— O vražde tejto počul som prv než ty, a vec tá ma aj zaujíma… čiastočne… pre jeden prípad… aj v novinách som čítal! Ale…

— Lizavetu tiež zabili! — vybuchla naraz Nastázia, obracajúc sa k Raskoľnikovi. — Celý čas bola v izbe, stála pri dverách a počúvala.

— Lizavetu? — zamrmlal Raskoľnikov sotva slyšateľným hlasom.

— Lizavetu, tú predavačku, čože ju neznáš? Chodila sem dolu. Aj tebe košeľu plátala.

Raskoľnikov obrátil sa k stene, kde na špinavých, žltých tapétoch s bielymi kvietkami vybral si jedon nevkusný kvietok s jakýmisi hnedými čiarkami, a začal prezerať, koľko má lístkov, jaké sú na nich zúbky a koľko čiarok? Cítil, že mu zdrevenely ruky a nohy, jako by stratil v nich vládu, ale ani neoproboval pohnúť sa a uprene hľadel na kvietok.

— Nu, tak čože natierač? — s jakousi zvláštnou nespokojenosťou prerušil Zosimov Nastázino táranie. Tá vzdychla a umlkla.

— Tiež ho zapísali medzi vrahov! — vášnivo pokračoval Razumichin.

— Majú azda nejaké dôkazy?

— Akého Paroma dôkazy! Vlastne práve následkom dôkazu, len že tento dôkaz nie je dôkaz, a to práve treba dokázať! To je na vlas také, jako keď zpočiatku chytili a podozrievali tých, jakože ich… Kocha a Pestriakova. Fuj, jako to hlúpo robia, aj pre cudzieho sa to stáva hnusným! Pestriakov azda dnes ku mne príde… Abych nezabudol, Róďa, ty tú vec už znáš, ešte pred tvojou chorobou sa to stalo, práve deň pred tým, jako si bol v kancelárii omdlel, keď tam o tom rozprávali…

Zosimov zvedavo pozrel na Raskoľnikova; ten sa ani nepohnul.

— Ale vieš čo, Razumichin? Keď sa podívam na teba, myslím si: jaký si ty preca len starostlivý človek, poznamenal Zosimov.

— A, čože, ale ho preca vytiahneme! — zakričal Razumichin, buchnúc päsťou do stola. — Veď, čože tu najviac uráža? Nie to, že oni lžú; lhanie vždycky možno odpustiť; lhanie je vec milá, lebo vedie k pravde. Ale, to je k zlosti, že lžú a ešte vlastnému lhaniu sa klaňajú. Vážim si Porfirija, ale… Pozri na príklad, čo ich predovšetkým poplietlo? Dvere boly zavrené, ale keď prišli s dvorníkom — boly otvorené; nuž tedy Koch a Pestrjakov zavraždili! To je ich logika.

— Ale nerozčuľuj sa; prosto ich zadržali; nie je možné preca… Abych nezabudol, ja som toho Kocha stretával; veď on, jako sa ukázalo, od staruchy veci prepadlé skupoval! Čo na to povieš?

— Áno, je to nejaký huncút! Aj zmenky skupuje. Ale nech ho tam Parom vezme! Ale rozumieš, prečo sa ja hnevám? Na rutínu ich mizernú, hnusnú, skostnatelú sa zlobím. A tu, v jedinej tejto veci odhaliť možno celú novú cestu. Podľa púhych psychologických faktov možno ukázať, jako sa možno dostať na skutočný sled. Že, vraj, majú fakty! Ale veď fakty nie sú všetko; aspoň polovica veci je v tom, jako vieme zachádzať s faktami!

— A ty vieš zachádzať s faktami?

— Ale veď nemožno preca mlčať, keď cítiš, že bys’ mohol veci pomôcť, keby… Eh! Znáš tú vec podrobne?

— Čakám len, čo bolo s tým natieračom.

— Ach tak! Nuž počúvaj tedy tú historiu: práve na tretí deň po vražde, zrána, keď sa tam ešte ťahali s Kochom a Pestrjakovom, — hoci tí každý svoj krok dokázali: zrejmosť krikľavá! — objavuje sa naraz zcela neočakávaný fakt. Akýsi sedliak Duškin, majiteľ výčapu proti tomu istému domu prišiel do kancelárie a priniesol zlatnícky futrál so zlatými zaušnicami a rozpráva celú povesť: „Pribehol ku mne predvčerom, z večera, asi pred deviatou, — deň a hodina rozumieš? — natieračský tovaryš, ktorý i predtým vo dne ku mne chodieval, a priniesol mi tento futrál so zlatými zaušnicami a s kamienkami a prosil, abych mu na ne jako na záloh dal dva ruble, a na moju otázku, kde to vzal, povedal, že našiel na chodníku. Viac som sa ho o tom nespytoval, — to Duškin tak rozpráva, — a vydal som mu bankovku — to jest rubľ, — pretože, myslím si, ak nie mne, nuž inému to zastaví, všetko jedno — prepije, nech, reku, vec radšej u mňa leží. A ak niečo vyjde na javo, všetko oznámim.“ — Nu, pravda, všetko to sú povedačky, lže jako cigán, veď ja toho Duškina znám, sám požičiava pod záloh, aj kradené prechováva a tricaťrubľovú vec chmatnul u Mikolaja nie preto, aby „oznámil“. Prosto dostal strach. Ale Parom nech ho bere, nuž počúvaj; Duškin pokračoval: Toho sedliaka, Mikolaja Dementjeva znám od malička, je z našej gubernie, z ujezdu zarajského, lebo som sám rjazanský. A Mikolaj hoci nie je opilec, rád sa napije, a bolo nám známe, že v tom istom dome pracuje, natiera, spolu s Mitrijom, a Mitrij je z toho istého kraja. A keď dostal bankovku, hneď ju rozmenil, vypil naraz dva kalíšky, sobral, čo dostal nazpäť a šiel, ale Mitrija som s ním vtedy nevidel. Na druhý deň som počul, že Alenu Ivanovnu a sestru jej Lizavetu Ivanovnu toporom zabili, ja som ich znal; tu sa ma zmocnila pochybnosť straniva zaušníc, — lebo som vedel, že nebohá pod záloh peniaze požičiavala. Išiel som k nim do domu a začal som opatrne, ticho, pre seba sa vyzvedať; predovšetkým som sa spýtal, či je tu Mikolaj? Mitrij mi vyprával, že Mikolaj sa dal do pitia, prišiel domov na svite, opitý, doma bol tak asi desať minút a zas odišiel, Mitrij ho už potom nevidel a robotu sám dokončuje. A robotu majú na jedných schodoch so zavraždenými, v druhom poschodí. Keď som to všetko počul, nikomu som vtedy nič nezjavil, — to hovorí Duškin, — ale o vražde som sa dozvedel všetko, čo som mohol, vrátil som sa domov ustavične v tej istej pochybnosti. A dnes zrána, o ôsmej, — to jest na tretí deň, rozumieš? — vidím, prichádza ku mne Mikolaj, nie je triezvy, ale ani veľmi opitý a rozhovor rozumeť môže. Sadol si na lavicu, mlčí. A okrem neho bol vo výčape v tie časy len jeden človek cudzí, a ešte spal na lavici druhý, zo známosti, a dva naši chlapci. — Videl si, pýtam sa, Mitrija? — Nie, povedá, nevidel som. — A tu si nebol? — Nebol, hovorí, od predvčerajška. — A kdeže si dnes prenocoval? — Ale na Pieskoch, povedá, u Kolomenských. — A kde si, hovorím, vzal vtedy zaušnice? — Na chodníku som ich našiel, — a povedal to tak, jako by to nebola pravda a nedívajúc sa do očú. — A či si počul, povedám, že v ten istý večer, v tú istú hodinu na tých schodoch sa toto a toto stalo. — Nie, hovorí, nepočul som, — ale vytreštil pri tom oči a zbledol naraz jako stena. Ja mu tedy vyprávam a on schvatil čapicu a chcel odísť. Tu som ho chcel zadržať: — počkaj, reku, Mikolaj, či si nevypiješ? A sám som žmrknul chlapcovi, aby pridržal dvere, a vychádzam spoza puľta. Vyšmykol sa, vybehol na ulicu a ufujazdil. Tu všetka pochybnosť moja zmizla, lebo je to jeho hriech, to sa vie…

— Jakože by nie!… — povedal Zosimov.

— Stoj! Počuj koniec! Pustili sa, rozumie sa, čo im nohy stačily, hľadať Mikolaja. Duškina zadržali a vykonali prehliadku, Mitrija tiež; poplašili aj Kolomenských, — a naraz na tretí deň priviedli samého Mikolaja; lapili ho neďaleko -ského mýta, v krčme. Prišiel ta, sňal so seba strieborný krížik, a prosil za krížik kalíšek vodky. Dali mu. O niekoľko minút išla ženská do maštale a vidí cez škáru: Mikolaj vedľa v kôlni na tráme dlhý svoj pás priviazal, slučku urobil; stal na klát a chcel si slučku na krk nadeť; ženská zakričala, čo jej hrdlo stačilo, sbehli sa ľudia: „Ty si tedy taký!“ —

„Nuž, odveďte ma,“ hovorí, „do takéhoto okresného policajného úradu, ku všetkému sa priznám.“ Priviedli ho tedy náležitým spôsobom do tohoto okresu. Toto a ono, kto, jako, koľko rokov — dvaadvacať atď., atď. Otázka: — „Keď ste pracovali s Mitrijom, či ste nevideli niekoho na schodoch v takúto a takúto hodinu?“ Odpoveď: — „Rozumie sa, že chodili azda nejakí ľudia, ale sme si ich nevšímli.“ — „A nepočuli ste niečo, nejaký hluk a podobné?“ — „Nič takého zvláštného sme nepočuli.“ — „A či teba, Mikolaj, toho istého dňa bolo známe, že takúto vdovu v ten a ten deň a hodinu s jej sestrou zabili a olúpili?“ — „Ani zdania som o tom nemal. Po prvé som to od Afanásia Pavlyča, na tretí deň v krčme počul.“ — „A kde si vzal zaušnice?“ — „Našiel som na chodníku.“ — „Prečo si na druhý deň neprišel s Mitrijom do roboty?“ — „Preto, že som sa dal do pitia“. — „A kde si lumpoval?“ — „I tam, aj tam.“ — „Prečo si bežal od Duškina?“ — „Preto, že som sa vtedy veľmi naľakal“. — „Čohože si sa naľakal?“ — „Že ma odsúdia.“ — „Jakože si sa mohol toho naľakať, ak sa necítiš v ničom vinným?…“ Nuž, ver mi, Zosimov, táto otázka bola daná, a doslovne v týchto výrazoch, viem to iste! Čože ty na to povieš?

— Nu nie, veď dôkazy preca sú.

— Ale nehovorím teraz o dôkazoch, lež o otázke, o tom, jako podstatu svojej veci chápu! Parom ich ber!… Nuž tlačili ho, tlačili, až vytlačili z neho, priznal sa: „Nenašiel som, povedá, na chodníku, ale v byte, v ktorom sme s Mitrijom podlahu farbili.“ — „Jakým spôsobom?“ — „Takým spôsobom, že sme tam s Mitrijom farbili podlahu celý deň, do ôsmej, a chystali sme sa k odchodu, a Mitrij vzal štetku a maznul ma farbou po obličaji a utiekol, a ja som sa rozbehol za ním. Bežím za ním a pri tom kričím z plného hrdla; a jako sa vychádza so schodov pod vráta, narazil som z rozbehu na dvorníka a na pánov; koľko ich bolo, nepamätám; dvorník mi za to vynadal, vynadal aj druhý dvorník, aj žena dvorníkova vyšla, tiež nám vynadala, aj jakýsi pán, čo vchádzal do vrát s dámou tiež nám vynadal, lebo sme s Miťkom zatarasili cestu; chytil som Miťku za vlasy a povalil a začal som ho mlátiť päsťami; aj Miťka podo mnou ma chytil za vlasy a mlátil ma, ale nerobili sme to zo zlosti, lež zo samej lásky, žartujúc. Potom sa Miťka vyslobodil a bežal na ulicu, a ja za ním, ale som ho nedohonil a vrátil sa do bytu sám, — preto že bolo treba složiť veci. Začal som ich soberať a čakám Mitrija. A pri dverách v predsieni, za stenou, v kúte nastúpil som na škatuľku. Dívam sa, leží v papieri zabalená. Sňal som papier, vidím háčky také malinké, sňal som háčky a tu v škatuľke zaušnice…“

— Za dvermi? Za dvermi ležala? Za dvermi? — zakričal naraz Raskoľnikov, smutným, poľakaným pohľadom dívajúc sa na Razumichina a pomaly sa zdvihol na diváne, opierajúc sa rukou. — Áno… a čo? Čo ti je? Čo si sa tak?… Razumichin tiež vstal s miesta.

— Nič… — odpovedal Raskoľnikov tak, že ledva bolo počuť, klesol opäť na podušku a opäť sa odvrátil k stene. Všetci na chvíľu zamĺkli.

— Začal driemať, najskôr v rozospalosti, povedal konečne Razumichin, tázavo sa dívajúc na Zosimova; ten ľahko zavrtel hlavou.

— Nuž, — pokračuj, povedal Zosimov, — čo ďalej?

— Ale čo ďalej? Len čo uvidel zaušnice, hneď zabudol i na byt i na Miťku, schvatil čapicu a rozbehol sa k Duškinovi a jako vieme, dostal od neho rubľ a solhal mu, že našiel na chodníku, a hneď začal lumpovať. A o vražde tvrdí jako prv: „Ani zdania som o tom nemal, len na tretí deň som počul.“ — „Prečože si sa dosiaľ nedostavil?“ — „Zo strachu.“ — „A prečo si sa chcel obesiť?“ — „Pre myšlienku.“ — „Pre jakú myšlienku?“ — „Ale, že ma odsúdia.“ — Nuž, to je celá historia. A teraz, čo myslíš, čo z toho usúdili?

— Ale čože tu mysleť, sled je akýsi. To je fakt. Nuž, čože na slobodu vypustiť tvojho natierača?

— Ale veď oni ho považujú teraz priamo za vraha. Už nemajú o tom nijakej pochybnosti.

— Táraš; rozčuľuješ sa. Nu, a zaušnice? Súhlasiť musíš, že keď toho istého dňa, v tú istú hodinu zaušnice zo staruchinej truhly dostaly sa do rúk Nikolaja, súhlasiť musíš, že nejako sa musely preca dostať. To nie je maličkosť pri takom vyšetrovaní.

— Jako sa dostaly! Jako sa dostaly? zakričal Razumichin — a čože ty, doktor, ty, ktorý predovšetkým si povinný dôkladne skúmať človeka a máš príležitosť skôr než ktokoľvek iný poznať ľudskú povahu, — či nevidíš, podľa všetkých týchto dát, jaká je to povaha, tento Mikolaj? Či vari nevidíš hneď zprvoti, že všetko, čo udal pri vyšetrovaní, je najsvätejšia pravda? Dostaly sa mu do rúk práve tak, jako udal. Stúpil na škatuľku a zdvihol ju?

— Svätá pravda! Ale jednako sám sa priznal, že najprv solhal!

— Vypočuj ma, vypočuj pozorne: aj dvorník, aj Koch a Petriakov, druhý dvorník, žena prvého dvorníka i meštianka, čo u nej v izbe v ten čas sedela, i nádvorný radca Krjukov, ktorý práve v tú chvíľu sostúpil z drožky a do vrát vchodil s dámou, — všetci, to jest osem alebo desať svedkov jednohlasne udávajú, že Mikolaj pritlačil Dimitrija k zemi, ležal na ňom a mlátil ho a ten ho schvatil za vlasy a tiež ho mlátil. Ležali priekom na ceste a priechod zatarasili; nadávali im so všetkých strán, ale oni „jako malé deti“ (doslovný výraz svedkov), ležali na sebe, pišťali, ruvali sa, smiali sa, rehotali sa oba o závod, na vzájom sa doháňali, ako deti a vybehli na ulicu. Počul si? A teraz daj dobrý pozor: telá hore sú ešte teplé, počuješ, teplé, tak ich našli! Jestli ich oni zabili, alebo len sám Mikolaj, a pri tom vypáčili a vylúpili truhly, alebo len zúčastnili sa niečím na lúpeži, tedy dovoľ dať ti len jedinú otázku: či sa shoduje podobná duševná nálada, to jest výskanie, smiech, detská ruvačka pri vrátach, — s topormi, s krvou so zlodejskou schytralosťou, opatrnosťou, lúpežou? Práve zabili, len pred nejakými piatimi, alebo desiatimi minútami, — a naraz, opustiac mrtvoly i otvorený byt, a vediac, že práve ta išli ľudia, ako malé deti sa váľajú na ceste, rehocú, všeobecnú pozornosť k sebe pútajú, čo potvrdzuje jednohlasne desať svedkov!

— Pravda, to je podivné! Rozumie sa, to nie je možné, ale…

— Nie, braček, nie ale, a jestliže zaušnice, ktoré toho istého dňa a v tú istú hodinu našly sa v rukách Nikolajových, skutočne slúžia vážnym, faktickým svedectvom proti nemu — jednako priamo vysvetliteľným jeho výpoveďmi, tedy ešte sporným svedectvom, — treba tiež vziať v úvahu aj fakty ospravedľňujúce, tým viac, že sú to fakty nepopierateľné. A čo ty myslíš, podľa charakteru našeho súdnictva, či prijmú, alebo sú schopní prijať taký fakt — založený jedine na púhej psychologickej nemožnosti, len na púhej duševnej nálade, — za fakt nepopierateľný a rušiaci všetky obviňujúce a vecné dôkazy? Nie, neprijmú, za nič neprijmú, keďže, vraj, našli škatuľku, a človek sa chcel obesiť, „čoho by nemohlo byť, keby sa necítil vinným!“ To je tá kapitálna otázka, pre toto sa rozčuľujem! Rozumieš?

— Áno, vidím, že sa rozčuľuješ. Počkaj, zabudol som sa spýtať, čím je dokázané, že škatuľka s zaušnicami skutočne je zo staruchinej truhly.

— To je dokázané, — odpovedal Razumichin zamračený a jako by nevrlo; — Koch poznal vec a povedal aj, kto založil vec a ten pozitívne dokázal, že vec je jeho.

— To je zle. Teraz ešte: či nevidel niekto Nikolaja v tú chviľu, keď Koch a Pestriakov išli hore, a či sa to nedá niečím dokázať.

— To je práve to, že ho nikto nevidel, — odpovedal Razumichin zlostne, — to je práve ošklivé; ani Koch s Pestrjakovom ich nespozorovali, keď šli hore, hoci svedectvo ich by teraz ani veľa váhy nemalo. „Videli sme, hovoria, že byt bol otvorený, že v ňom bez pochyby pracovali, ale keď sme šli okolo, neobrátili sme pozornosti a nepamätáme, či tam boli v tú chvíľu robotníci alebo nie.“

— Hm… Tedy jediné ospravedlnenie je, že sa ruvali medzi sebou a rehotali. Netrpí pochybnosti, že je to silný dôkaz, ale… Dovoľ teraz: jakože sám vysvetľuješ celý ten fakt? Čím vysvetľuješ nález zaušníc, ak ich skutočne našiel, jako tvrdí?

— Čím vysvetľujem? Ale čo tu vysvetľovať: vec je jasná! Aspoň cesta, ktorou treba v tej veci ísť, je jasná a dokázaná a práve škatuľka ju dokázala. Skutočný vrah tieto zaušnice stratil. Vrah bol hore, keď Koch a Pestrjakov búchali na dvere a sedel zavrený na závoru. Koch vyviedol hlúposť, keď išiel dolu; vtedy práve vrah vyskočil a bežal tiež dolu, pretože nemal nijakého iného východu. Na schodoch schoval sa pred Kochom, Pestrjakovom a dvorníkom v prázdnom byte práve v tej chvíli, keď Dimitrij a Nikolaj z neho vybehli, postál za dvermi, keď dvorník a tí išli hore, vyčkal, kým nezatíchly kroky a sošiel dolu celkom spokojne práve v tú chvíľu, keď Dimitrij a Nikolaj vybehli na ulicu, všetci sa rozišli a nikto pod vrátami nezostal. Azda ho aj videli, ale nepovšímli si ho; čo tam málo ľudí prejde? A škatuľku stratil, keď za dvermi stál a nespozoroval toho, že mu vypadla, keďže nemal kedy starať sa o to. Škatuľka jasne dokazuje, že práve tam stál. A to je celá vec!

— Šikovne! To je, braček, šikovné. To je najšikovnejšie zo všetkého! — Ale prečo, prečože?

— Nuž preto, že sa všetko až veľmi podarilo… vydarilo sa… jako na divadle.

— E-ch, — zakričal Razumichin, ale v tú chvíľu sa otvorily dvere a vošla istá nová osoba, ktorej nikto z prítomných neznal.