Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

VII

Prostred ulice stál kočiar elegantný, panský, zapriahnutý párou bujných, šedých koní; nikto v ňom nesedel a kočiš, ktorý sliezol so svojho sedenia, stál vedľa; kone držali za uzdy… Okolo tlačilo sa veľa ľudí, boli tu aj strážnici. Jeden mal v rukách lampáš, ktorým, nahýbajúc sa, svietil na niečo na dlažbe, pri samých kolesách. Všetci hovorili, kričali, vzdychali; kočiš bol zmätený a chvíľami opakoval:

— Jaké nešťastie! Pane Bože, jaké nešťastie!

Raskoľnikov sa pretlačil, nakoľko bolo možné a uvidel konečne predmet všetkého tohoto shonu a zvedavosti. Na zemi ležal človek práve zadlávený koňmi v bezvedomí, veľmi špatne oblečený, ale v „panských“ šatách, všetok zakrvavený. Z obličaja, z hlavy tiekla mu krv; tvár bola celkom rozbitá, odretá. Bolo zrejmé, že ho zadlávili vážne.

— Pane Bože! — kričal kočíš: — jakože tu dohľadeť! Kebych bol hnal, alebo nekričal na neho, ale som išiel nenáhliac sa, rovnomerne. Všetci to videli, dosvedčia to. Opitý nepovie pravdu, — to sa vie!… Vidím ho, prechádza ulicou, tacká sa, div nepadne, okríkol som ho raz, aj druhý, aj tretí raz a pridržal som kone; a on sa im svalil priamo pod nohy! Azda to už náročky urobil, alebo bol veľmi doťatý… Kone sú mladé, ľakavé, — škubli, on zakričal, — oni ešte viac… a bolo nešťastie hotové.

— Veru tak sa to stalo! — ozval sa čísi svedecký hlas v zástupe.

— Pravda, že kričal, tri razy ho okríkol, — ozval sa druhý hlas.

— Veru tri razy zakričal na neho, všetci počuli! — zvolal tretí.

Ostatne kočiš nebol veľmi smutný a poľakaný. Bolo videť, že kočiar náležal bohatému a vážnemu majiteľovi, ktorý ho niekde očakával; strážnici sa pravda, nie veľmi starali o to, jako urovnať túto poslednú okolnosť. Zbývalo rozdláveného preniesť v policiu a do nemocnice. Nikto neznal jeho mena.

Medzitým Raskoľnikov pretlačil sa a nahnul sa. Naraz lampáš jasne ožiaril tvár nešťastníkovu: Raskoľnikov ho poznal.

— Ja ho znám, znám ho! — zakričal, tlačiac sa celkom do predku: — to je úradník vo výslužbe, titulárny radca Marmeladov! Býva tu vedľa, v dome Kozeľovom…

Doktora skorej! Zaplatím, pozrite! — Vytiahol z vačku peniaze a ukázal ich strážnikovi. Bol divne rozčulený.

Strážnici boli spokojní, že sa dozvedeli, kto je rozdlávený. Raskoľnikov nazval aj svoje meno, dal svoju adresu, a zo všetkých síl, jako by šlo o vlastného otca, nahováral, aby preniesli čo najskôr bezvedomého Marmeladova do jeho bytu.

— Tretí dom odtiaľto, — horlivo vysvetľoval, — dom Kozeľa, Nemca bohatého… Istotne teraz šiel opitý domov. Znám ho… Je to pijan… Má tam rodinu, ženu, deti, jednu dcéru má. Kedy by sa dostal do nemocnice, a tu v dome istotne je aj doktor! Ja zaplatím, zaplatím!… Preca bude mať vlastnú opateru; hneď mu pomôžu, ináč umre, kým sa dostane do nemocnice…

Aj do ruky strážnikovi strčil čosi nepozorovane. Ostatne vec bola jasná a zákonná, a pomoc bola tu bližšia. Rozdláveného zdvihli a niesli; našli sa pomocníci. Dom Kozeľov bol asi tricať krokov vzdialený. Raskoľnikov šiel pozadku, opatrne pridržiaval hlavu a ukazoval cestu.

— Sem, sem! Po schodoch treba ho niesť hlavou hore; obráťte sa… takto. Zaplatím, poďakujem sa, mrmlal.

Katerina Ivanovna jako vždy, keď mala slobodná chvíľu, hneď sa začala prechádzať sem a tam po svojej malej izbe, od okna k peci a nazpäť, ruky na kríž držiac na prsiach, hovoriac sama so sebou a kašľajúc. V poslednej dobe začínala sa častejšie a viac shovárať so svojou staršou dcéruškou, desaťročnou Poleňkou, ktorá, hoci mnohému ešte nerozumela, ale veľmi dobre pochopila, že ju matka potrebuje, a preto vždy s pozornosťou sprevádzala ju svojimi veľkými, umnými očkami a zo všetkých síl sa starala, aby sa zdalo, že všetkému rozumie. Tento raz Poleňka sobliekala malého brata, ktorému celý deň nebolo dobre, aby ho uložila spať. Chlapec, čakajúc, kým mu nepremenia košieľku, ktorú mali túto noc vyprať, sedel na stoličke mlčky s vážnym pohľadom, priamo a nehybne a počúval, čo hovorila maminka so sestričkou, nehýbajúc sa práve tak, jako obyčajne majú sedeť všetci rozumní chlapci, keď ich sobliekajú, aby šli spať. Dievčatko ešte menšie než on, docela v handrách, stálo pri španielskej stene a čakalo, kým na ňu nedôjde rad. Dvere na schody boly otvorené, aby sa aspoň trochu chránili pred vlnami dohánového dymu, které sa valily z druhých izieb a každú chvíľu nútily úbohú suchotinárku dlho a mučiteľne kašľať. Katerina Ivanovna jako by ešte viac schudla za tento týždeň a červené škvrny na jej lícach horely ešte jasnejšie než prv.

— Neuveríš, ani si predstaviť nemôžeš, Poleňka, hovorila, chodiac po izbe, — jako veselo a nádherne sme v dome žili u tatinka, a jako tento pijan zahubil mňa a všetkých vás zahubí! Tatinko bol civilný plukovník a už skoro gubernátor; zbýval mu len nejaký jeden krok, takže všetci k nemu chodili a hovorili: „My vás už aj tak pokladáme, Ivan Michajlovič, za nášho gubernátora.“ Jako som… kche! Keď som… Kche — Kche — Kche… Ó! prekliaty život! vykríkla oďkašľávajúc chrachotinu a chvatnúc sa za prsia: — Keď ma na poslednom plese… u náčelníka zemianstva uvidela kňahyňa Bezzemeľnaja, — ktorá ma potom požehnávala, keď som sa vydávala za tvojho tatinka, Polja, — hneď sa spýtala: „Či to nie je tá milá deva, čo tancovala so šálom po složení kursovej skúšky?… (Tá diera sa musí zašiť; vidíš, mala by si vziať ihlu a hneď ju zaštopať, jako som ťa učila, ináč zajtra… Khe! zajtra… Khe — Khe — Khe! ešte viac ju roztrhne! zvolala, premáhajúc sa)… Vtedy práve z Petrohradu prišiel knieža Ščegoľskoj… tancoval so mnou mazúrku a na druhý deň chcel prísť prosiť o moju ruku, ale ja som sa sama poďakovala lichotivými slovami a povedala som, že moje srdce prináleží dávno inému. Tento druhý bol tvoj otec, Polja; tatinko sa úžasne hneval… A voda je hotová? Nu, daj mu košieľku; a pančušky?… Lida, obrátila sa k malej dcéruške, ty sa už tak bez košieľky túto noc nejako vyspi; a pančušky polož vedľa… Spolu ich vyperem. Čože ten handrár nejde, ten opilec! Košeľu zašpinil jako onucu a roztrhal celú… Vyperem to naraz, abych sa dve noci po sebe nemučila! Pane Bože! Kche — Kche — Kche — Kche! Zasa! Čože je to? zakričala, pozrúc na zástup na chodbe a na ľudí, ktorí sa pretlačili s jakýmsi bremenom do jej izby. — Čo je to? Čože to nesú? Pane Bože!

— Kdeže ho tu položiť? — spýtal sa strážnik, ozerajúc sa okolo, keď vniesli do izby zakrvaveného a bezvedomého Marmeladova.

— Na diván! Položte ho priamo na diván, sem hlavou, — ukazoval Raskoľnikov.

— Zadlávili ho na ulici! Opitého! — zvolal ktosi s chodby. —

Katerina Ivanovna stála všetka bledá a ťažko vydychovala. Deti sa poľakaly. Malinká Lidočka vykríkla a vrhla sa k Poleňke, objala ju a všetka sa zatriasla.

Keď Raskoľnikov uložil Marmeladova, obrátil sa ku Katerine Ivanovne:

— Pre Boha, uspokojte sa, neľakajte sa! — hovoril veľmi rýchle; — prechodil ulicu, zadlávil ho koč, nebojte sa, príde k sebe, dal som ho sem zaniesť… bol som u vás, pamätáte sa… On príde k sebe; ja zaplatím!

— Dopil sa! — zúfale vykrikla Katerina Ivanovna a vrhla sa k mužovi.

Raskoľnikov hneď spozoroval, že táto ženská nie je z tých, čo hneď omdlievajú. Mihom pod hlavou nešťastného našla sa poduška, o ktorej ešte nikto nepomyslel; Katerina Ivanovna začala ho sobliekať, prezerať, behala, netratiac duchaprítomnosti, zabudnúc na samu seba, zatnúc trasúce sa rty a potlačujúc výkriky, ktoré sa jej chcely vydrať z pŕs.

Raskoľnikov medzitým nahovoril kohosi ísť po doktora. Doktor, jako sa ukázalo, býval v súsednom dome.

— Poslal som po doktora, — povedal Katerine Ivanovne: — neznepokojujte sa, ja zaplatím. Či nemáte vody?… a dajte servítku, uterák, niečo skorej. Nevie sa ešte, jako je ranený… Je ranený a nie zabitý, môžete byť uistená…

Katerina Ivanovna odbehla k oknu; tam na predlávenej stoličke, v kúte, postavená bola veľká hlinená misa s vodou, pripravenou k nočnému praniu detskej a mužovej bielizne. Toto nočné pranie konala sama Katerina Ivanovna vlastnoručne aspoň dva razy do týždňa a niekedy i častejšie, lebo došli do toho, že bielizne na preobliekanie už skoro celkom nebolo, a každý člen rodiny mal len po jednom exempláre, ale Katerina Ivanovna nemohla zniesť nečistoty a radšej sa mučila v noci a nad svoje sily, aby mohla do rána usušiť mokrú bielizeň na pretiahnutej žinke a dať ju čistú, než aby sa dívala na špinu v dome. Schvatila misu, aby ju niesla na Raskoľnikovu žiadosť, ale skoro by bola padla s tou nošou. Raskoľnikov medzitým našiel uterák, namočil ho a začal obmývať zaliatu krvou tvár Marmeladovu. Katerina Ivanovna stála vedľa, s bolesťou vydychujúc a držiac sa rukami za prsia. Sama potrebovala pomoci. Raskoľnikov začal chápať, že azda zle urobil, keď nahovoril, aby zadláveného preniesli sem. Aj strážnik stál v pochybnosti.

— Polja! — zvolala Katerina Ivanovna, bež skorej k Sóni. Ak jej nenajdeš doma, všetko jedno, povedz, že otca kone zadlávily, aby hneď prišla sem… keď sa vráti. Skorej Polja!

Medzitým izba naplnila sa tak, že jablko nemalo by kde padnúť. Strážnici odišli okrem jedného, ktorý tu zostal na čas a staral sa vytlačiť ľudí, čo sa nahrnuli so všetkých schodov, zasa zpäť na schody. Zato zo vnútorných izieb panej Lippevechselovej vyhrnuli sa skoro všetci nájomníci a zpočiatku tlačili sa len v dverách, ale potom húfom nahrnuli sa do samej izby. Katerina Ivanovna rozzúrila sa.

— Keby ste ho aspoň umreť nechali pokojne! — zakričala na celý zástup; aké divadlo ste si tu našli! S cigaretami! Khe — khe — khe! Ešte hádam v klobúkoch vojdete!… Áno jeden má klobúk… Pakujte sa von! Majte úctu aspoň k mŕtvemu telu!

Kašeľ ju počal dusiť, ale prísne jej pokarhanie pomohlo. Videť bolo, že sa nájomnici Kateriny Ivanovny báli; jeden za druhým pretlačili sa nazpäť k dverám s tým zvláštnym vnútorným pocitom spokojnosti, ktorý sa vždy pozoruje u najbližších ľudí pri neočakávanom nešťastí ich bližného a ktorého nie je zbavený ani jeden človek bez výnimky, nehľadiac ani na nejúprimnejší pocit súcitu a účasti.

Za dverami bolo počuť ostatne hlasy o nemocnici a že by sa tu znepokojovať nemalo.

— Umierať sa nemá! — zakričala Katerina Ivanovna a už sa chcela rozbehnúť otvoriť dvere, aby spustila na nich celé hromy, ale srazila sa v dverách so samou paňou Lippevechselovou, ktorá sa práve dozvedela o nešťastí a pribehla robiť poriadok. Bola to veľmi hlúpa a neporiadna Nemka.

— Ach, Bože môj! Váš muž opitý kôň zadláviť! Do nemocnice s ním! Ja som tu pani!

— Amalia Ľudvikovna! Prosím vás, aby ste rozvážili, čo hovoríte, — začala s vysoka Katerina Ivanovna (s domácou ona vždy hovorila hrdým tónom, aby tá „pamätala na svoje miesto“, ani teraz nemohla si nedopriať toto potešenie), Amalia Ľudvikovna…

— Ja vám povetaľ raz na vždy, že vy nikdy nesmieť povetať mne Amaľ Ľudvikovna; ja som Amaľ-Ivan.

— Vy nie ste Amaľ-Ivan, ale Amalia Ľudvikovna a keďže nenáležím k vašim podlým pochlebníkom, jako pán Lebezjatnikov, ktorý sa teraz smeje za dvermi (za dvermi skutočne ozval sa smiech a slová: „Schytily sa!“), budem vás vždy nazývať Amaliou Ľudvikovnou, hoci rozhodne nemôžem poňať, prečo sa vám toto meno nepáči. Vidíte samy, čo sa stalo so Semjonom Zacharovičom; umiera. Prosím vás, zavrite hneď tieto dvere a nepúšťajte sem nikoho. Dajte mu aspoň umreť spokojne! Ináč, uisťujem vás, zajtra o vašom skutku dozvie sa sám generál-gubernátor. Knieža ma znal, ešte ako dievča a veľmi dobre sa pamätá na Semjona Zacharoviča, ktorému mnoho ráz preukázal dobrodenie. Všetkým je známe, že Semjon Zacharovič mal veľa priateľov a priaznivcov, ktorých sám opustil z blahorodej hrdosti, cíťac nešťastnú svoju slabosť, ale teraz (ukázala na Raskoľnikova) — pomáha nám istý veľkomyseľný mladík, ktorý má prostriedky a známosti, a ktorého Semjon Zacharovič znal ešte v detstve a buďte uistení, Amalie Ľudvikovna…

Všetko to povedané bolo neobyčajne rychle, čím ďalej tým rýchlejšie, ale kašeľ naraz prerušil krásomluvu Kateriny Ivanovny. V tej chvíli umierajúci prišiel k sebe a zastonal, a ona rozbehla sa k nemu. Chorý otvoril oči a ešte neuznávajúc a neponímajúc, začal sa dívať na Raskoľnikova, stojaceho nad nim. Dýchal ťažko, hlboko a zriedka; na okraj rtov prenikla krv; pot vystúpil na čele. Nepoznajúc Raskoľnikova, začal sa nespokojne ozerať. Katerina Ivanovna hľadela na neho smutným, ale prísnym pohľadom a z očú jej tiekly slzy. — Bože môj! Má celá prsia rozgniavené! Krvi koľko, krvi! povedala v zúfalstve. — Treba sňať s neho všetky vrchné šaty! Obráť sa trochu, Semjon Zacharovič, ak môžeš, zvolala na neho.

Marmeladov ju poznal.

— Kňaza! povedal chripľavým hlasom.

Katerina Ivanovna odišla k oknu, oprela sa čelom o okenný rám a zvolala so zúfalstvom:

— Ó, prekliaty život!

— Kňaza! — povedal zas umierajúci po chvíľkovom mlčaní.

— Išli-i-i! — krikla na neho Katerina Ivanovna; počujúc okriknutie zamĺkol. Nesmelým, smutným pohľadom hľadal ju očima; vrátila sa zas k nemu a stala k záhlaviu. Marmeladov sa trochu uspokojil, ale nie nadlho.

Oči jeho sa zastavily na malej Lídočke (jeho miláčkovi), trasúcej sa v kúte jako v zimnici a hľadiacej na neho svojimi udivenými, detsky uprenými očima.

— A… a… — ukazoval na ňu nespokojne. Chcelo sa mu čosi povedať.

— Čo ešte? — zvolala Katerina Ivanovna.

— Bosá! Bosá! — mrmlal, ukazujúc na bosé nôžky dievčatka.

— Mlč-č! — podráždene krikla Katerina Ivanovna: — sám vieš, prečo je bosá!

— Chvála Bohu, doktor! — zvolal potešený Raskoľnikov.

Vošiel doktor, akurátny starček, Nemec, ozerajúc sa s nedôverivým pohľadom; pristúpil k chorému, omacal pulz, hlavu a s pomocou Kateriny Ivanovny rozopnúl košeľu, celkom presiaknutú krvou a obnažil prsia chorého. Celé prsia boly skrivené, pogniavené; niekoľko rebier s pravej strany bolo polámané. Na ľavej strane nad samým srdcom bola zlovestná škrvna, ukrutný úder kopytom. Doktor sa zamračil. Strážnik mu rozprával, že rozdlávený dostal sa pod koleso a vlieklo ho asi tricať krokov na dlažke.

— Divné je, že ešte prišiel k sebe, — šepnul doktor Raskoľnikovi.

— Čože nám ešte poviete? — spýtal sa tento.

— Hneď zomre. — Či vari niet nádeje?

— Ani najmenšej! Už dokonáva… Aj hlava je nebezpečne ranená… Hm… Možno by bolo azda krv pustiť… no aj to bude bez osohu. Za päť alebo desať minút umre istotne.

— Teda mu už radšej pustite žilu!

— Dobre… Ostatne uisťujem vás, že to bude celkom zbytočné.

Tým časom bolo počuť ešte kroky, zástup na chodbe sa rozstúpil a na prahu objavil sa kňaz so sviatosťou Večere Pána, šedivý starček. Išiel po neho strážnik ešte s ulice. Doktor mu hneď ustúpil miesto a vymenil s ním významný pohľad. Raskoľnikov uprosil doktora počkať aspoň chvíľku. Doktor pokrčil plecami a zostal.

Všetci odstúpili. Spoveď netrvala dlho. Umierajúci sotva niečo dobre chápal; mohol vyslovovať, aj to nejasne len jednotlivé slová. Katerina Ivanovna vzala Lidočku, sňala so stoličky chlapca a odišla do kúta, ku kachliam, kľakla, aj deti nechala kľaknúť pred sebou. Dievčatko sa len triaslo; ale chlapec, kľačiac na holých kolienkach, zdvíhal ručičku, prežehnával sa plným krížom a klaňal sa k zemi, dotýkajúc sa jej čelom, čo mu pôsobilo obzvláštnu radosť. Katerina Ivanovna zatínala rty a zdržovala slzy; tiež sa modlila, opravujúc chvíľami košieľku na dieťati; prehodila tiež na obnažené plecia dievčatka ručník, ktorý vzala z komoda, nevstávajúc a modliac sa. Medzitým zvedavci z vnútorných izieb začali zas otvárať dvere. A na chodbe tlačili sa diváci, nájomníci so všetkých schodov, neprestupujúc ostatne prahu izby. Len jediný oharok osvetľoval celú scénu.

V túto chvíľu z chodby, skrz zástup rychle sa pretlačila Poleňka, ktorá bežela po sestru. Vošla zadychčaná, sňala so seba ručník, vyhľadala očima matku, pristupila k nej a povedala: „Ide! stretla som ju na ulici.“ Mať sohnula ju na kolená a postavila podľa seba. Zo zástupu nepozorovane a nesmelo pretlačilo sa dievča, a podivný bol jej neočakávaný príchod do tejto izby prostred biedy, handár, smrti a zúfalstva. Bola tiež v handrách: oblek jej bol grošový, ale ozdobený pre ulicu, podľa vkusu a pravidiel, ktoré sa ustálily vo zvláštnom svete, s cieľom jasne a hanebne vynikajúcim. Sóňa sa zastavila na chodbe, na samom prahu, ale neprestúpila ho a dívala sa jako zmätená, neuvedomujúc si azda nič, zabudnúc i na svoje zo štvrtých rúk kúpené, neslušné na tomto mieste šaty, krikľavých farieb s veľmi dlhým a smiešnym chvostom a širokou krinolinou, ktorá zahradila celé dvere, i na svetlé črievice, i na slnečník, zbytočný v noci, ale ktorý si vzala s sebou, i na smiešny slamený okrúhly klobúčik s jasným ohnivej farby perom. Pod týmto chlapecky na stranu posadeným klobúčikom hľadela chudá, bledá, poľakaná tvárička s otvorenými ustami a s očima nehybnými od úžasu. Sóňa bola malej postavy, asi osemnásťročná, chudučká, ale dosť pekná blondýnka, s pozoruhodnými modrými očima. Uprene sa dívala na diván, na kňaza; tiež bola zadychčaná od rýchlej chôdze. Konečne šeptanie, niektoré slová v zástupe doletely bezpochyby k nej. Sklopila hlavu, urobila krok cez prah a stala v izbe, ale zas pri samých dverách.

Spoveď a prijímanie sa končily. Katerina Ivanovna znova pristúpila k posteli muža. Kňaz odstúpil a odchádzajúc, obrátil sa ku Katerine Ivanovne, aby jej povedal niekoľko slov útechy.

— A kdeže sa ja podejem s týmito? prerušila ho ostro a podráždene, ukazujúc na deti.

— Boh je milostivý; spoliehajte sa na pomoc Najvyššieho, — začal kňaz.

— E — eh! Milostivý, ale nie k nám!

— To je hriech, hriech, pani moja, — poznamenal kňaz, vrtiac hlavou.

— A toto nie je hriech? — zvolala Katerina Ivanovna ukazujúc na umierajúceho.

— Azda tí, čo boli mimovoľnou príčinou, budú ochotní nahradiť vám aspoň stratu dôchodkov…

— Nerozumiete ma! — podráždene krikla Katerina Ivanovna, máchnúc rukou. Čože tu nahradzovať. Veď on sám opitý vliezol pod kone! A jaké dôchodky? Nemali sme od neho dôchodkov, ale len mučenie. Veď on, opilec, všetko prepíjal! Nás okrádal a do krčmy nosil, ich a môj život v krčme skántril! I chvála Bohu, že umiera! Bude menej škody!

— Mali by ste odpustiť v smrteľnej hodine, to je hriech, pani moja, také city sú veľký hriech.

Katerina Ivanovna vrtela sa okolo chorého, podávala mu piť, utierala pot a krv s hlavy, popravovala podušky a shovárala sa s kňazom, kedy tedy medzi prácou sa k nemu obracajúc. Ale teraz oborila sa na neho naraz skoro so vztekom.

— Eh, báťuška! Slová a len slová! Odpustiť! Bol by prišiel dnes opitý, keby ho neboli zadlávili, košeľu má na sebe jednu, zašpinenú a roztrhanú, svalil by sa tu drichmať, a ja bych do svitu jeho a detskú obnosenú bielizeň prala, potom za oknom bych ju vysušila a hneď potom, keď by sa rozbrieždilo, bych sadla a začala bych ju poprávať, štopať, látať, — to by bola moja noc!… Načože tu ešte o odpustení hovoriť! Aj tak som mu odpustila!

Hlboký, strašný kašeľ prerušil jej slová. Odkašľala sa do ručníka a ukázala ho kňazovi s bolesťou pridržujúc druhou rukou prsia. Ručník bol všetok v krvi.

Kňaz svesil hlavu a nepovedal nič.

Marmeladov bol v poslednej agonii; nespúšťal svojich očí s tvári Kateriny Ivanovny, ktorá sa znova nad ním sklonila. Jemu ustavične sa chcelo čosi jej povedať; už bol aj začal, namáhavo pohybujúc jazykom a nejasne vyslovujúc, ale Katerina Ivanovna, ktorá poňala, že chce prosiť o odpustenie, hneď veliteľsky na neho krikla:

— Mlč-č-č! Netreba!… Viem, čo chceš povedať!… — A chorý umĺkol, ale v tú chvíľu jeho blúdiaci pohľad padol na dvere a tam uvidel Sóňu.

Dosiaľ ju nespozoroval: stála v kúte a tieni.

— Kto je to? Kto je to? — povedal naraz chripľavým, zadychčaným hlasom, naľakaný, ukazujúc očima na dvere, kde stála dcéra a namáhajúc sa privstať.

— Lež! Lež-ž-ž! — krikla Katerina Ivanovna.

Ale on s neprirodzeným namáhaním oprel sa na ruku. Podivne a nehybne hľadel nejaký čas na dcéru, jako by ju nepoznával. A ešte ani raz nevidel ju v takých šatách. Naraz poznal ju, uníženú, ubitú, vyfintenú a stydiacu sa, pokorne čakajúcu, kým dojde na ňu rad rozlúčiť sa s umierajúcim otcom. Nesmierné utrpenie zračilo sa v jeho obličaji.

— Sóňa! Dcéra! Odpusť! — zvolal a chcel pretiahnuť k nej ruku, ale stratiac oporu, skĺzol a srútil sa s divánu priamo tvárou na zem; priskočili, aby ho zdvihli, položili ho, ale už umieral. Sóňa slabo vykríkla, pribehla, objala ho a tak aj ustrnula v jeho objatí. Zomrel na jej rukách.

— Dosiahol svojeho! — zvolala Katerina Ivanovna, uvidiac mrtvolu mužovu; nu, čo si teraz počať? Jako ho pochovám? A čím týchto, čím týchto zajtra nakrmím?

Raskoľnikov pristúpil ku Katerine Ivanovne.

— Katerina Ivanovna, — začal, — minulého týždňa váš nebohý muž vyprával mi celý svoj život a všetky okolnosti… Buďte uistená, že hovoril o vás s nadšenou úctou. Od toho večera, keď som poznal, jako vám bol všetkým oddaný a jako si obzvlášte vás, Katerina Ivanovna, vážil a miloval, nehľadiac na svoju nešťastnú slabosť, od toho večera sme boli priateli… Dovoľte mi tedy teraz… napomôcť… abych vyplnil povinnosť svojmu nebohému priateľovi. Tuto je… dvacať rubľov zdá sa, — a ak vám to môže poslúžiť k pomoci, tedy… ja… slovom, zajdem… azda ešte zajtra zajdem… S Bohom!

A chytro vyšiel z izby, tlačiac sa zástupom na schody; ale v zástupe naraz srazil sa s Nikodimom Fomičom, ktorý sa dozvedel o nešťastí a chcel osobne zariadiť potrebné. Od onej scény v kancelárii sa nevideli, ale Nikodim Fomič ho hneď poznal.

— A, to ste vy? — spýtal sa ho.

— Zomrel, — odpovedal Raskoľnikov. Bol tu doktor, bol tu kňaz, všetko je v poriadku. Neznepokojujte veľmi úbohú ženu, má beztoho súchoty. Obodrite ju, ak môžete nejako… Veď ste dobrý človek, viem to… dodal s úsmevom, hľadiac mu priamo do očú.

— Ale jako ste sa krvou zamazali, — poznamenal Nikodim Fomič, keď videl pri svetle lampáša niekoľko čerstvých škvrn na veste Raskoľnikovej.

— Áno zamazal som sa… celý som v krvi! — povedal s akýmsi zvláštnym pohľadom Raskoľnikov, potom sa usmial, kývol hlavou a šiel dolu po schodoch.

Sostupoval zvoľna, nenáhliac sa, všetok v zimnici, a hoci si toho neuvedomoval, plný akéhosi nového, nesmierneho pocitu naraz sa objavivšieho mohutného života. Tento pocit mohol sa podobať pocitu odsúdeného na smrť, ktorému naraz a neočakávane oznamujú milosť. Na polovici schodov dohonil ho kňaz, vracajúci sa domov; Raskoľnikov mlčky ho pustil napred, vymeniac s ním mlčanlivú poklonu. Ale keď sostupoval s posledných stupňov, počul naraz za sebou rychlé kroky. Ktosi ho doháňal. Bola to Poleňka; bežala za ním a zvala: „Počujte! Počujte!“

Obrátil sa k nej. Ta sbehla s posledných schodov a zastavila sa pred ním o stupeň vyše neho. Nejasné svetlo vnikalo sem so dvora. Raskoľnikov rozoznal chudučkú, ale milú tváričku dievčaťa, usmievajúcu sa mu a veselo, detinsky, hľadiacu na neho. Pribehla s odkazom, ktorý sa jej samej veľmi páčil.

— Počujte, jako sa voláte?! a ešte kde bývate? — pýtala sa, náhliac sa, zadychčaným hláskom.

Položil jej obe ruky na plecia a hľadel na ňu s akýmsi šťastím. Bolo mu tak príjemné dívať sa na ňu, — sám nevedel prečo.

— A kto ťa poslal?

— Poslala ma sestra Sóňa, — odpovedalo dievčatko, ešte veselšie sa usmievajúc.

— Vedel som to, že ťa poslala sestrička Sóňa.

— Aj maminka ma poslala. Keď sestra Sóňa začala ma posielať, aj maminka prišla a povedala: „Skorej bež, Poleňka!“

— Máš rada sestričku Sóňu?

— Mám ju najradšie! — s akýmsi zvláštnym dôrazom povedala Poleňka a jej úsmev stal sa naraz vážnejším.

— A mňa budeš mať tiež rada?

Miesto odpovedi uzrel približujúcu sa k nemu tváričku dievčaťa a tlstúčke rtíky, ktoré sa naivne k nemu naťahovaly, aby ho bozkaly. A rúčky jej tenké jako sirky pevne, pevne ho objaly, hlava naklonila sa k jeho pleciam a dievča ticho zaplakalo, tisknúc sa k nemu tvárou silnejšie a silnejšie. Tatinka mi je ľúto! povedala o chvíľu, zdvíhajúc svoju uplakanú tváričku a utierajúc rukami slzy, — ustavične teraz také nešťastia prichádzajú, dodala naraz s tým zvláštnym, vážnym vidom, aký usilujú sa prijať deti, keď chcú naraz hovoriť jako „veľkí“.

— A tatinko ťa mal rád?

— Lidočku mal z nás najradšie, — pokračovala veľmi vážne a neusmievajúc sa, docela už jako hovoria „veľkí“, — preto ju mal tak rád, že je malinká, a ešte preto, že je chorá, a vždy jej maškrtky prinášal, a nás učil čítať a mňa aj gramatike a Zákonu božiemu, dodala s dôstojnosťou, — a maminka nič nehovorila na to, ale sme vedeli, že to má rada, a maminka ma chce učiť po francúzsky, lebo je už čas aby som dostala vzdelanie.

— A modliť sa vieš?

— Jako že by nie! Už dávno: ja už ako veľká sama sa modlím, a Kolja s Lidočkou spolu s maminkou modlia sa nahlas; najprv sa modlia „Zdravas’ Marija“ a potom ešte jednu modlitbu: „Bože, odpusť sestričke Sóni a požehnaj ju“, a potom ešte: „Bože odpusť našemu drahému tatinkovi a daj mu odpočinutie večné“ lebo náš starší tatinko už umrel, a tento je náš druhý, ale my sa aj za tohoto tiež modlíme.

— Polečka, ja sa volám Rodion; pomodli sa niekedy aj za mňa — „za služebníka božieho Rodiona“ — viac nič.

— Celý svoj budúci život budem sa za vás modliť, — vrelo povedalo dievča a naraz sa opäť zasmialo, vrhlo sa k nemu a silne ho opäť objalo.

Raskoľnikov povedal jej svoje meno, dal adresu a sľúbil, že zajtra určito prijde. Dievčatko odišlo docela ním nadšené. Bolo už na jedenástu, keď vyšiel na ulicu. O päť minút stál na moste, s ktorého dnes skočila do vody ženská.

„Dosť!“ povedal rozhodne a slávnostne, — „preč mámivá, preč nahnané strachy, preč mátohy! Je život! Či som práve nežil? Nezomrel ešte môj život spolu so staruchou! Buď jej kráľovstvo nebeské a — dosť, mátuška, vypršal ti čas na večný odpočinok! Kráľovstvo rozumu a svetla sa teraz začína! A… vôli, a sily… a uvidíme teraz! Pomeráme sa teraz!“ dodal vzdorne, jako by sa obracal k nejakej temnej sile a vyzýval ju. „Ale veď som už chcel žiť na rífe priestoru!“

„Veľmi som slabý tejto chvíle, ale… zdá sa, že všetka choroba prešla. Aj som vedel, že prejde, keď som nedávno vyšiel. Ale, abych nezabudol: dom Počinkova, to je dva kroky odtiaľto. Pôjdem naiste k Razumichinovi, aj keby to nebolo dva kroky… nech si vyhrá stávku!… Nech sa aj on poteší, — nič to, nech sa poteší!… Sila, sila je potrebná, bez sily nič nevykonáš; ale silu treba dobývať tiež silou, toho oni práve nevedia“ dodal hrdo a sebavedome a šiel ledva vláčiac nohy s mosta. Hrdosť a sebavedomie rástly v ňom každú chvíľu; už v následujúcej minúte to bol celkom iný človek, než bol v predošlej. Ale čože sa stalo takého zvláštneho, čo ho tak zmenilo? Veru on i sám nevedel; jemu chytajúcemu sa za slamku naraz sa zdalo, že aj on „môže ešte žiť, že jeho život neumrel spolu so staruchou“. Azda sa veľmi poponáhľal s týmto záverom, ale na to nemyslel.

„A preca som poprosil, aby spomínali božieho služebníka Rodiona,“ mihlo mu naraz hlavou: „nu, ale to je… na každý prípad!“ dodal a sám sa zasmial svojemu detinskému nápadu. Bol vo výbornej nálade duševnej.

Ľahko mu bolo vyhľadať Razumichina; v dome Počinkova už znali nového nájomníka a dvorník mu hneď ukázal cestu. Už z polovice schodov bolo možné počuť hluk a oživený hovor veľkého shromaždenia. Dvere na schody boly otvorené dokorán; bolo počuť krik a spory. Izba Razumichinova bola dosť veľká, sobralo sa asi pätnásť osôb. Raskoľnikov sa zastavil v predsieni. Tu za priehradou dve domáce slúžky zaneprázdnené boly pri dvoch veľkých samovaroch, pri fľašiach, tanieroch a misách s pirohom a zákuskami, prinesenými z kuchyne domácej panej. Raskoľnikov poslal po Razumichina. Ten pribežal rozradostnený. Z prvého pohľadu bolo videť, že neobyčajne veľa vypil, a hoci Razumichin nikdy sa nemohol opiť do plnej opilosti, preca tento raz dalo sa čosi spozorovať.

— Počuješ, — ponáhľal sa Raskoľnikov, — prišiel som ti len povedať, že si stávku vyhral, a že skutočne nikto nevie, čo sa s ním môže stať. Vojsť nemôžem; taký som slabý, že hneď sa svalím. A preto zdravstvuj a s Bohom! Ale zajtra príď ku mne…

— Vieš čo, odprevadím ťa domov! Keď už sám povedáš, že si slabý, tedy…

— A hostia? Kto je ten kučeravý, čo práve sem pozrel?

— Ten? Ale Parom ho vie! Strýkov známy azda, ale možné je, že i sám prišiel… S nimi nechám strýka: to je vzácny človek; škoda, že sa nemôžeš teraz s ním soznámiť. Ale ostatne nech ich Parom vezme všetkých! Tí sa teraz o mňa nestarajú, a ja sa musím trochu osviežiť, preto si, braček, práve dobre prišiel; ešte dve minúty a ja bych sa tam bol pobil, na moj’ dušu! Naraz taký nesmysel… Nemôžeš si predstaviť, do jakej miery môžu ľudia svoje táranie doviesť! Ostatne jako si to nepredstaviť? Čože my sami azda netárame? Poseď chvíľku, privedem Zosimova.

Zosimov s akousi dychtivosťou vrhol sa na Raskoľnikova; bolo v ňom pozorovať akúsi zvláštnu zvedavosť; skoro sa jeho tvár vyjasnila.

— Bez odkladu spať, rozhodol, vyšetriac po možnosti pacienta, — a na noc bolo by dobre prijať jednu vec. Prijmete? Nedávno som pripravil… prášok.

— Bár aj dva, odpovedal Raskoľnikov.

Prášok bol užitý hneď tu.

— To je veľmi dobre, že ho sám dovedeš, — poznamenal Zosimov Razumichinovi, — čo bude zajtra uvidíme, ale dnes je to dosť dobré, značná premena proti predošlému.

— Vieš, čo mi práve Zosimov šepnúl, keď sme vychádzali? — vybúchnul Razumichin, len čo vyšli na ulicu. — Nepoviem ti, braček, všetko priamo, lebo sú to hlupáci. Zosimov mi velel, aby som ti po ceste rozprával nejaké daromnice, aj teba abych donútil tárať, a potom abych mu to všetko vyrozprával, keďže má ideu… že si… šialený, alebo blízky k tomu. Predstav si to! Po prvé, si tri razy rozumnejší než on, po druhé, ak nie si pomätený, tedy napľuj na to; že má taký nesmysel v hlave, a po tretie, tento kúsok mäsa a po specialnosti svojej — chirurg, zbláznil sa teraz na duševných chorobách a straniva teba priviedol ho k tomu definitívne tvoj rozhovor so Zametovom.

— Zametov ti všetko rozprával.

— Všetko, a výborne urobil. Pochopil som teraz všetko dopodrobna, aj Zametov pochopil… Nu, áno, slovom, Róďa… ide o to… Trochu som opitý… Ale to nič… ide o to, že tá myšlienka… rozumieš? skutočne u nich vznikla… rozumieš? Ale nikto nesmel ju nahlas vysloviť, lebo je to nesmysel ten najnechutnejší, a obzvlášte keď toho natierača zavreli, všetko to prasklo a zhaslo na veky. Ale prečože sú hlupáci? Zametova som bol vtedy trochu zbil — to je medzi nami, braček; prosím ťa, nedaj ani znať, že to vieš; spozoroval som, že je nedotklivý; bolo to u Lavizy, — ale dnes, dnes všetko sa stalo jasným. Hlavné bolo, že sa zamiešal do veci Ilia Petrovič! Využil vtedy tvojeho omdlenia v kancelárii, a potom sám sa hanbil; veď to viem…

Raskoľnikov dychtivo počúval. Razumichin v opilosti všetko vybľabotal.

— Omdlel som vtedy preto, že bolo dusno a páchlo tam olejovou farbou, povedal Raskoľnikov.

— Ešte vysvetľuje! A nielen farba: zapálenie sa pripravovalo celý mesiac; Zosimov je svedok! Ale jako je to chlapčisko teraz zničené, to si ani predstaviť nemôžeš! „Nestojím, hovorí, ani za malíček tohoto človeka! To jest za tvoj.“ Máva niekedy, braček, dobré city. Ale výučba, výučba, čo si mu dnes dal v „Krištalovom paláci“, to je vrchol dokonálosti! Veď ty si ho zpočiatku poľakal, kŕče si mu spôsobil! Veď si ho skoro prinútil, aby sa opäť presvedčil o celom hnusnom nesmysle, a potom naraz, — vypľazil si mu jazyk: „Tu máš, reku, čo si vzal!“ Dokonálosť! Rozdlávený, zničený je teraz! Majster si ty, na moj’ dušu, tak im aj treba! Škoda, že ma tam nebolo! Čakal ťa teraz veľmi. Porfirij tiež chce s tebou sa soznámiť…

— Už aj tento… A prečože ma pokladali za šialeného?

— To jest nie za šialeného. Zdá sa, braček, že som sa príliš rozbľabotal… Prekvapilo ich, vidíš, nedávno to, že ťa len jediný ten bod zaujíma; teraz je jasné, prečo ťa zaujíma, keď vieme všetky okolnosti… a jako ťa vtedy podráždilo a spolu s chorobou sa splietlo… Braček, trochu som opitý… len že, Parom to vie, má jakúsi svoju ideu… Hovorím ti, zbláznil sa na duševných chorobách… Ale ty len napľuj na to…

Asi pol minúty oba mlčali.

— Počuješ, Razumichin, — začal Raskoľnikov, chcem ti povedať priamo; práve som bol teraz u mŕtveho, istý úradník zomrel… dal som tam všetky svoje peniaze… a okrem toho bozkávala ma teraz jedna bytnosť, ktorá, kebych aj bol niekoho zavraždil, tiež by… slovom, videl som tam ešte jednu bytnosť… s ohnivým perom… ale ostatne ja pletiem a táram; veľmi som slabý, pomôž mi… tu sú hneď schody.

— Čo ti je? Čo ti je? — pýtal sa znepokojený Razumichin.

— Hlava sa mi trochu točí, ale o to nejde, lež o to, že mi je tak smutno, tak smutno! jako ženskej… veru! Podívaj sa, čo je to? Len sa podívaj! Podívaj sa!

— Čo sa stalo?

— Či azda nevidíš? Svetlo v mojej izbe, vidíš? V škuline…

Stáli už pred poslednými schodmi, vedľa dverí domácej panej a skutočne zdola bolo videť, že v komôrke Raskoľnikovej je svetlo.

— To je zvláštne! Azda Nastázia, — poznamenal Razumichin.

— Nikdy ona v túto chvíľu u mňa nebýva, aj spí už dávno, ale… mne je všetko jedno! S Bohom!

— Čo sa ti robí! Ja ťa odprevadím až do izby, poďme spolu.

— Viem, že pôjdeme spolu, ale chce sa mi tu stisknúť ti ruku a s tebou sa rozlúčiť. Daj že mi ruku, s Bohom!

— Čo sa ti robí, Róďa?

— Nič… poďme… budeš svedkom…

Začali vystupovať na schody a Razumichinovi preletela hlavou myšlienka, že azda Zosimov preca má pravdu. „Ech! Rozladil som ho svojím táraním!“ zamrmlal pre seba. Naraz blížiac sa k dverám, počuli v izbe hlasy.

— Ale čo sa to tu robí? — zvolal Razumichin.

Raskoľnikov prvý raz chytil sa dverí, otvoril ich dokorán a stál na prahu jako skamenelý. Mať a sestra jeho sedely u neho na diváne a čakaly už pol druhej hodiny. Ale prečože ich celkom nečakal, a celkom na ne nemyslel, nehľadiac ani na opakovavšiu sa dneska zvesť, že vyšly, idú, hneď prídu? Celej tejto pol druhej hodiny vypytovaly sa Nastáziu, ktorá aj teraz stála pred nimi a stihla už rozpovedať im všetko dopodrobna. Boly bez seba od ľaku, keď počuly, že „dnes utiekol“ chorý, a jako videť z jeho rečí istotne v blúznení a horúčke! „Bože, čo sa s ním stalo!“ Obe plakaly, obe vytrpely krížovú muku za tej pol druhej hodiny, čo čakaly.

Radostný, nadšený krik uvítal objavenie Raskoľnikova. Obe priskočily k nemu. Ale on stál jako mŕtvy; neznesiteľné, neočakávané povedomie uderilo do neho jako hrom. Ba ani ruky jeho nezdvíhly sa, aby ich objal. Mať a sestra svieraly ho v svojich objatiach, bozkávaly ho, smialy sa, plakaly… Stúpil krok, zatackal sa a svalil sa na podlahu omdlený.

Poplach, výkriky úžasu, nariekanie… Razumichin, ktorý stál na prahu, vletel do izby, schvatil chorého do svojich mocných rúk, a ten mihom bol na diváne.

— Nič to nie je! nič to! — kričal na mať a sestru, — to je mdloba, pletky! Práve povedal doktor, že mu je o veľa lepšie, že je celkom zdravý! Vody!… Nu, už precítnul, už prišiel k sebe!

A schvatil Dúnečku za ruku tak, že by jej skoro ruku bol vytrhol, aby sa podívala, že už „prišiel k sebe“. I mať i sestra dívaly sa na Razumichina jako na prozreteľnosť s pohnutím a vďačnosťou; počuly už od Nastázii, čím bol pre ich Róďu celý čas choroby, tento „obratný mladík“, jak ho nazvala v ten istý večer v intímnom rozhovore s Dúňou sama Puľcherija Alexandrovna Raskoľniková.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.