ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raskoľnikov sa zdvihol a sadol na diváne.

Slabo máchnul Razumichinovi, aby prerušil celý príval svojho nesúvislého a vrelého utešovania, obráteného k matke a sestre, vzal ich obe za ruky a asi dve minúty mlčky sa díval to na jednu, to na druhú. Matka sa poľakala jeho pohľadu. V tom pohľade zračil sa silný až bolestný cit, ale spolu bolo v ňom čosi nehybného, ba jako by šialeného. Puľcherija Alexandrovna dala sa do plaču.

Avdotija^[19] Romanovna bola bledá; ruka jej sa triasla v ruke bratovej.

— Iďte domov… s ním, — povedal prerývaným hlasom, ukazujúc na Razumichina, — dozajtra; zajtra všetko… Dávno ste prišly?

— Večer, Róďa, — odpovedala Puľcherija Alexandrovna: — vlak sa veľmi oneskoril. Ale, Róďa, ja ani za nič na svete neodídem teraz od teba! Prenocujem tu vedľa…

— Nemučte ma! — povedal, máchnuc podráždene rukou.

— Ja zostanem pri ňom, — zvolal Razumichin, — ani na minútu ho neopustím, a hosťov mojich do Paroma, nech lezú na stenu! Tam je u mňa strýko prezidentom.

— Čím, čím sa vám odmením! — začala Puľcherija Alexandrovna, znova stískajúc ruky Razumichina, ale Raskoľnikov ju opäť prerušil:

— Nemôžem, nemôžem, — opakoval podráždene, — nemučte ma! Dosť, odiďte… Nemôžem!…

— Poďme, maminka, aspoň z izby vyjďme na chvíľku, — šepnula naľakaná Dúňa; my ho trýznime, to je videť.

— Ale, čože sa nemám ani podívať na neho po troch rokoch! — zaplakala Puľcherija Alexandrovna.

— Počkajte! — zastavil ich znova, — ustavične prerušujete, a mne sa myšlienky pletú… Videli ste Lužina?

— Nie, Róďa, ale on už vie, že sme prišly. Počuly sme, Róďa, že Peter Petrovič bol tak dobrý, a navštívil ťa dnes, s jakousi nesmelosťou dodala Puľcherija Alexandrovna.

— Áno,… bol tak dobrý… Dúňa, povedal som dnes Lužinovi, že ho shodím sa schodov a vyhnal som ho ku všetkým čertom…

— Róďa, čo to hovoríš? Pravda… ty nechceš povedať, — začala poľakaná Puľcherija Alexandrovna, ale zastavila sa, hľadiac na Dúňu.

Avdotija Romanovna uprene sa dívala na brata a čakala ďalej. Obe už boly uvedomené Nastáziou o hádke, na koľko tá mohla poňať a rozpovedať, a trápily sa v neistote a očakávaní.

— Dúňa, — s úsilím pokračoval Raskoľnikov, ja si toho sobášu neprajem a preto musíš hneď zajtra pri prvom slove Lužinovi odopreť, aby ani pamiatky po ňom nezostalo.

— Bože môj! — zvolala Puľcherija Alexandrovna.

— Brat, pováž, čo hovoríš! — začala podráždene Avdotija Romanovna, ale hneď sa opanovala. — Azda nemôžeš teraz, si unavený, povedala krotko.

— Myslíš, že blúznim? Nie… Chceš sa vydať za Lužina mne k vôli. Ale ja žertvy neprijímam. A preto na zajtra prichystaj list… s uvedomením, že ponúknutej ruky neprijímaš… Ráno mi dáš prečítať, i koniec!

— Nemôžem to urobiť! — zakričala urazená deva. — Akým právom…

— Dúnečka, ty si tiež prchká, zajtra… Či nevidíš azda?… — naľakala sa mať, vrhajúc sa k Dúni. — Ach, poďme radšej!

— Blúzni! — zakričal opitý Razumichin: — jako by sa ináč mohol opovážiť! Zajtra všetka tá hlúposť vyjde z hlavy… Ale dnes skutočne ho vyhnal. Bolo to veru tak. Nu, a ten sa rozzlobil… orátorstvoval tu, vedomosti svoje vystavoval na odiv a odišiel ako zmoklá sliepka…

— Teda je to pravda? — zvolala Puľcherija Alexandrovna.

— Do zajtra, — brat, súcitne povedala Dúňa, — poďme, maminka… S Bohom, Róďa!

— Počuješ, sestra, — opakoval, soberúc posledné sily, — ja neblúznim; tento sobáš je — podlosť. Nechže som ja podlec, ale ty nesmieš… len jeden z nás… ale nech som hoci podlec, preca takú sestru nebudem pokladať za sestru. Buď ja, alebo Lužin! Iďte…

— Ale ty si sa zbláznil! Ty despot! — zareval Razumichin, ale Raskoľnikov už neodpovedal, a hádam ani nemal sily odpovedať. Ľahol na diván a odvrátil sa k stene celkom vysilený. Avdotija Romanovna zvedavo pozrela na Razumichina; jej čierne oči zablyskly; Razumichin až sa zatriasol pod týmto pohľadom. Puľcherija Alexandrovna stála jako porazená.

— Za nič na svete neodídem! — šeptala Razumichinovi skoro v zúfalstve, — zostanem tu niekde… odprevaďte Dúňu.

— A všetko pokazíte, — tiež šeptom povedal Razumichin, tratiac trpelivosť: — poďme aspoň na schody. Nastázia posvieť! Prisahám vám, pokračoval pološeptom už na schodoch, — že dnes ráno nás, mňa a doktora, div nezbil! Rozumiete tomu! Samého doktora! Aj ten ustúpil, aby ho nedráždil, a odišiel, a ja som zostal dolu strážiť. A on sa tu obliekol a ufujazdil. Aj teraz ufujazdí, ak ho budete dráždiť, alebo vyvedie niečo so sebou…

— Ach, čo hovoríte!

— A k tomu Avdotija Romanovna nemôže zostať na tom byte bez vás, samotná. Povážte, kde bývate! Či tento podlec, Peter Petrovič, nemohol vám nájsť lepší byt… Ale ostatne, viete trochu som opitý a preto som mu… vynadal, toho si nevšímajte…

— Ale ja pôjdem k tunajšej panej, — stála na svojom Puľcherija Alexandrovna, — uprosím ju, aby poskytla mne a Dúni kútok. Nemôžem ho ja tak nechať, nemôžem.

Hovoriac toto, stáli na schodoch, na chodbe pred dvermi domácej panej. Nastázia svietila im s nižného stupňa. Razumichin bol neobyčajne rozčulený. Ešte pred pol hodinou, odprevádzajúc domov Raskoľnikova, hoci zbytočne táral, čo si sám uvedomoval, bol celkom bodrý a skoro svieži, nehľadiac na hrozné množstvo vypitého v ten večer vína. Ale teraz stav jeho podobal sa až jakémusi nadšeniu a pri tom spolu jako by všetko vypité víno znova razom so zdvojenou silou vstúpilo mu do hlavy. Stál s obidvoma dámami, schvatil ich obe za ruky, prehovárajúc ich a uvádzajúc im dôvody s podivuhodnou úprimnosťou a dozaista pre väčšie presvedčenie skoro pri každom slove svojom pevne ako v kleštiach stískal im obidvom ruky, že to až bolelo, a, ako sa zdalo, hltal očima Avdotiju Romanovnu, ani mak sa preto neostýchajúc. Pre bolesť niekedy vyťahovaly svoje ruky z jeho ohromnej, kostnatej dlaby, ale Razumichin nielen že nepozoroval prečo to, lež ešte silnejšie priťahoval ich k sebe. Keby mu rozkázaly hneď vrhnúť sa v ich službách strmhlav so schodov, vykonal by to bez rozmýšľania a pochybnosti. Puľcherija Alexandrovna, všetka poplašená myšlienkou na svojho Róďu, hoci cítila, že mladík je až veľmi výstredný a príliš bolestne stíska jej ruku, no keďže súčasne bol pre ňu prozreteľnosťou, nechcela pozorovať všetkých týchto výstredných podrobností. Avdotija Romanovna, naplnená tým istým nepokojom, hoci nebola bojazlivej povahy, preca s podivením, ba skoro s ľaknutím prijímala divým ohňom blýskajúce pohľady priateľa svojho brata a len neobmedzená dôvera, vnuknutá jej vypravovaním Nastázie o tomto podivnom človekovi, udržala ju od pokusu utiecť od neho a odvliecť so sebou svoju matku. Ponímala tiež, že už azda teraz aj utiecť nemôžu od neho. Ostatne asi o desať minút sa značne uspokojila; Razumichin mal vlastnosť ukázať sa mihom celý, nech si bol v akejkoľvek nálade, tak že všetci sa veľmi skoro dozvedeli, s kým majú do činenia.

— Nie je možné k domácej panej, to je hrozný nesmysel! — zakričal, presvedčujúc Puľcheriju Alexandrovnu. Hoci ste mať, ale jestli zostanete tu, dovedete ho do šialenstva a potom, Parom vie, čo bude! Počujte, urobíme takto: teraz u neho posedí Nastázia, a ja vás obe odprevadím k vám, lebo samy nemôžete po uliciach; u nás v Petrohrade v tejto veci… Ale napľuť na to!… Potom od vás hneď bežím sem, a o štvrť hodiny, moje najčestnejšie slovo, prinesem vám zvesť, jako sa má? či spí alebo nie? a všetko ostatné. Potom, počujte! Potom od vás mihom domov, — tam mám hosťov, všetci sú opití, — vezmem Zosimova — to je doktor, ktorý ho lieči, sedí teraz u mňa, nie je opitý; ten nie je nikdy opitý! Privlečiem ho k Róďkovi, a potom hneď k vám; tedy za hodinu dostanete o ňom dve zvesti, — aj od doktora, rozumiete od samého doktora; to už nie je to, jako odo mňa! Keby bolo zle, prisahám, sám vás sem privedem, ak bude dobre, ľahnete si a budete spať. A ja celú noc zostanem tu, na chodbe, on to ani nespozoruje, a Zosimovu nariadím, aby spal u domácej panej, aby bol pod rukou. Nu, čože je teraz pre neho lepšie: vy alebo doktor? Veď doktor je potrebnejší. Iďte tedy domov! A k domácej panej nie je možné; mne je možné, ale vám nie: nepustí vás, lebo je… hlúpa. Bude žiarliť na mňa pre Avdotiju Romanovnu, aby ste vedeli, aj pre vás… Ale pre Avdotiju Romanovnu doista. To je celkom, celkom nepochopiteľná povaha. Ostatne ja som tiež durák… Napľuť na to! Poďme! Veríte mi! Nu, veríte mi, alebo nie?

— Poďme, maminka, — povedala Avdotija Romanovna, — istotne urobí tak, jako sľubuje. Vzkriesil už brata, a jestli je pravda, že doktor privolí prenocovať tu, tedy čo môže byť lepšieho?

— Vy… vy… mi rozumiete, lebo ste — anjel! — nadšene zavolal Razumichin. — Poďme! Nastázia! Iď hore hneď a seď tam pri ňom so svetlom; o štvrť hodiny prijdem…

Puľcherija Alexandrovna, hoci sa nepresvedčila celkom, preca viac sa neprotivila. Razumichin vzal ich obe pod ruku a vliekol ich so schodov. Mala preca pochybnosť: „hoci je obratný a dobrý, ale či bude môcť vykonať to, čo sľubuje? Veď je v takom stave!…“

— Ach rozumiem, myslíte si, že som v takom stave! — prerušil jej myšlienky Razumichin, dovtípiac sa a kráčajúc svojimi ohromnými krokmi po chodníku, takže obe dámy ledva stačily za ním, čoho ostatne nepozoroval. Hlúposť! To jest… som opitý jako čík, ale o to nejde; nie som opitý od vína. Ale keď som uvidel vás, vrazilo mi to do hlavy… Ale napľuť na mňa; nevšímajte si toho; ja táram; nie som vás hoden… V najvyššom stupni nie som vás hoden!… Keď vás odprevadím, mihom hneď tu v kanále vylejem si na hlavu dve diežky vody a bude hotové… Keby ste len vedely, jako vás obe mám rád!… Nesmejte sa a nehnevajte sa! Na všetkých sa môžete hnevať, ale na mňa sa nehnevajte! Som jeho priateľ, tedy aj váš priateľ. Tak to chcem… Tušil som to… minulého roku, bola taká istá chvíľa… Ostatne, vôbec som to netušil, lebo ste jako z neba spadly. Ale ja azda celú noc nebudem spať… Ten Zosimov sa dnes bál, aby sa Róďa nezbláznil. Preto ho dráždiť a rozčuľovať nesmieme…

— Čo vy hovoríte! — zakričala mať.

— Čože to sám doktor povedal? — spýtala sa Avdotija Romanovna poľakaná.

— Hovoril, ale také to nie je, docela to nie je také. Dal mu tiež liek pre to, prášok, a v tom ste vy prišly… Ech!… Maly ste radšej zajtra prísť! To je dobré, že sme odišli. A o hodinu vám sám Zosimov všetko odraportuje. Viete, ten nie je opitý! Ja tiež nebudem opitý… Ale prečo som sa tak naslopal? Ale preto, že sa začali so mnou hádať, prekliati! Veď som sa zaprisahal, že sa nebudem hádať!… Taký nesmysel tárajú! Skoro sme sa pobili! Nechal som tam strýka ako predsedu… Či veríte, úplnej nesamostatnosti požadujú, a v tom nachádzajú obľubu! Len aby človek nebol samým sebou, len aby sa čo najmenej na seba ponášal! To je u nich potom ten najvyšší pokrok. A keby aspoň tárali podľa svojich schopností, ale to…

— Počujte, — nesmelo ho prerušila Puľcherija Alexandrovna, ale tým len pridala ohňa.

— Ale čo si myslíte? — kričal Razumichin, ešte viac povyšujúc hlas, myslíte si, že sa rozčuľujem preto, že tárajú? Nesmysel! Ja som rád, keď tárajú a mýlia sa! Omyl je jediné ľudské privilegium pred všetkými ostatnými organizmy. Zmýliš sa — pravdy sa domacáš! Preto som aj človek, že sa mýlim. Ani do jednej pravdy sa ľudia nedostali, neomýliac sa pred tým štrnásť ráz a hádam aj sto štrnásť ráz, a to je čestné v svojom rode; nu ale my sa ani mýliť nevieme podľa vlastného rozumu! Táraj, ale táraj podľa vlastného, a ja ťa potom pobozkám. Mýliť sa podľa svojeho, veď je to skoro lepšie než pravda podľa cudzieho; v prvom prípade si ty človek, a v druhom si len papagáj! Pravda neutečie, a život možno zničiť; boly také príklady. Nu čože sme my teraz! Všetci sme my, všetci bez výnimky, čo sa týka vedy, rozvoja, myslenia, vynálezov, ideálov, túžob, liberalizmu, rozumu, skúsenosti a všetkého, všetkého, všetkého len v prvej gymnaziálnej triede! Zaľúbilo sa nám cudzím rozumom pretĺkať sa — a sedíme! Či nie je pravda? Či nemám pravdu? zakričal Razumichin, potriasajúc a stískajúc ruky obidvoch dám, — či nie je tak?

— Ó, Bože môj, ja neviem, — povedala úbohá Puľcherija Alexandrovna.

— Áno, áno… pravda, hoci vo všetkom s vami nesúhlasím, — dodala vážne Avdotija Romanovna a hneď pri tom vykríkla, tak bolestne jej tento raz stisol ruku.

— Pravda? Vy hovoríte pravda? Nuž tedy potom ste… potom ste… — zakričal s nadšením, — zdroj dobroty, čistoty, rozumu, a… dokonalosti! Dajte mi svoju ruku, dajte… vy mi tiež dajte svoju, chcem pobozkať vaše ruky tu, hneď, na kolenách!

A kľakol prostred chodníka, ktorý bol na šťastie v túto chvíľu prázdny.

— Prestaňte, prosím vás, čo robíte? — zvolala krajne znepokojená Puľcherija Alexandrovna.

— Vstaňte, vstaňte! — povedala so smiechom, ale tiež sa znepokojujúc, Dúňa.

— Za nič na svete, kým mi nedáte ruku! Tak, a dosť, vstal som a teraz poďme. Som nešťastný mamľas, vás nehodný a opitý, a hanbím sa… Milovať vás nie som hoden, ale klaňať sa vám — to je povinnosť každého, ak nie je opravdivý dobytok! Aj som sa poklonil… Tu je váš byt a už len preto mal Rodion pravdu, že dnes ráno vašeho Petra Petroviča vyhnal! Ako sa mohol opovážiť ubytovať vás tu? To je škandál. Viete, koho sem púšťajú? A veď ste vy preca nevesta! Ste vy nevesta, áno? Nuž, tedy vám poviem, že po tomto váš ženich je podlec!

— Počúvajte, pán Razumichin, vy ste zabudli… — začala Puľcherija Alexandrovna.

— Áno, áno, máte pravdu, pozabudol som sa, hanbím sa! — naraz sa spamätal Razumichin, — ale… ale… nemôžete sa hnevať na mňa za to, že tak hovorím! Lebo hovorím úprimne, a nie preto, že… hm!… to by bolo podlé, slovom nie preto, že som do vás… hm!… ale nech si bude, netreba, nepoviem prečo, nesmiem!… Ale my sme hneď vtedy zbadali, keď vošiel, že ten človek nenáleží do našej spoločnosti. Nie preto že vošiel so zavitými u frizéra vlasmi, nie preto že sa ponáhľal svoj rozum vystaviť na odiv, ale preto že je to vyzvedač a špekulant; preto že je to žid a figliar, a to je videť. Myslíte, že je rozumný? To je hlupák, hlupák! Nu, či vám je to roveň? Ó, Bože môj! Vidíte, milostivé, zastavil sa naraz, vystupujúc už po schodoch k bytu, — hoci sú tam u mňa všetci opití, ale za to všetci sú čestní, a hoci aj tárame, veď ja tiež táram, ale dotárame sa konečne aj do pravdy, lebo stojíme na blahorodej ceste, ale Peter Petrovič… nestojí na blahorodej ceste. Hoci som im teraz až veľmi nadával, preca si ich všetkých vážim; áno aj Zametova, hoci si ho nevážim, preca mám rád, lebo je to šteňa! Ba aj to hoviadko Zosimova, lebo je poctivý, a rozumie sa do veci… Ale dosť, všetko je povedané a odpustené. Odpustené? Či áno? Nu poďme. Znám tú chodbu, býval som tu; tuto v treťom čísle stal sa škandál… Nu, kdeže je vaša izba? Ktoré číslo? Ôsme? A na noc zavrite, nikoho nepúšťajte. O štvrť hodiny sa vrátim so zvesťou, a potom ešte o pol hodiny so Zosimovom, uvidíte! S Bohom, bežím!

— Bože môj, Dúnečka, čo to bude? — povedala Puľcherija Alexandrovna, nepokojne a poľakane, obracajúc sa k dcére.

— Upokojte sa, maminka, — odpovedala Dúňa, snímajúc klobúk a mantiľku, — sám Pánboh nám poslal tohoto človeka, hoci prišiel priamo z akejsi pijatyky. Na neho sa môžeme spoľahnúť, uisťujem vás. A čo všetko urobil už pre brata…

— Ach, Dúnečka, Pánboh ho vie, či príde! Jako som sa ja len mohla odhodlať opustiť Róďu!… Celkom, celkom ináč som si predstavovala, že ho najdem! Aký bol surový, ako by nebol rád, že sme prišly…

Slzy sa ukázaly na jej očiach.

— Nie, to nie je tak, maminka. Nedívali ste sa pozorne, ustavične ste len plakali. Veľmi ho rozladila a rozčúlila tá ťažká choroba, — to je všetkého príčina.

— Ach, tá choroba! Čo to bude, čo to bude! A jako s tebou hovoril, Dúňa, povedala mať, nesmelo sa dívajúc do dcériných očú, aby vyčítala všetku jej myšlienku a už na poly potešená tým, že Dúňa preca háji Róďu, a tedy mu odpustila. Som presvedčená, že si to do zajtra rozmyslí, dodala, vyzvedajúc sa do konca.

— A ja som presvedčená, že on aj zajtra bude hovoriť to isté… o tom, — odsekla Avdotija Romanovna.

Tu sa prerušil ich rozhovor, Puľcherija Alexandrovna bála sa ho rozpriadať. Dúňa pristúpila a pobozkala mať. Tá mlčky pevne ju objala. Potom si sadla, čakajúc netrpelivo na návrat Razumichina, a nesmelo začala pozorovať dcéru, ktorá složiac krížom ruky, tiež v očakávaní, začala chodiť sem a tam po izbe, rozmýšľajúc. Takéto chodenie z kúta do kúta v zamyslení bolo obyčajným zvykom Avdotiji Romanovny a mať vždycky akosi sa bála v takú chvíľu narušovať jej zádumčivosť.

Razumichin, rozumie sa, bol smiešny so svojou neočakávanou, v opilosti roznietenou vášňou k Avdotiji Romanovne; ale mnohí, pozrúc na Avdotiju Romanovnu obzvlášte teraz, keď chodila smutná a zádumčivá so složenými na kríž rukami po izbe, mnohí, hovorím, by mu odpustili, nehovoriac už o excentrickom jeho stave. Avdotija Romanovna bola neobyčajne pekná, vysoká, veľmi štihlá, silná, sebavedomá, — čo javilo sa v každom jej pohybe a čo ostatne neodnímalo jej pohybom mäkkosti a pôvabnosti. Obličajom ponášala sa na brata, ale ju možno bolo nazvať krásavicou. Vlasy mala tmavorusé, trochu svetlejšie než brat; oči skoro čierne, blýskavé, hrdé a pri tom niekedy, chvíľami neobyčajne dobré. Bola bledá, ale nie chorobne bledá; obličaj jej žiaril sviežosťou a zdravím. Ústa mala trochu malé, nižný rtík, svieži a rumený, trošíčku vyčnieval ku predku spolu s bradou, — jediná nepravidelnosť v tomto krásnom obličaji, ale dodávajúca mu zvláštneho rázu a medzi iným aj akejsi hrdosti. Výraz jej obličaja bol vždy viac vážny než veselý, zádumčivý; zato jako slušal úsmev tomuto obličaju, jako svedčal mu smiech, veselý, mladistvý, nenútený! Je pochopiteľné, že ohnivý, úprimný, prostý, poctivý, silný jako bohatier a opitý Razumichin, ktorý nikdy nevidel nič podobného, z prvého pohľadu stratil hlavu. K tomu náhoda jako naschvál po prvé ukázala mu Dúňu v krásnej chvíli lásky a radosti svidania s bratom. Videl potom, ako sa jej v rozhorlení zachvel nižný rtík na opovážlivé a nevďačne kruté príkazy bratove, — a nemohol odolať.

Ostatne povedal pravdu, keď sa pred chvíľou v opilosti preriekol na schodoch, že excentrická domáca pani Raskoľnikova, Praskovia Pavlovna, bude žiarliť na neho nielen pre Avdotiju Romanovnu, ale azda aj pre samú Puľcheriju Alexandrovnu. Nehľadiac na to, že Puľcheriji Alexandrovne bolo už triaštyricať rokov, obličaj jej zachoval v sebe ešte zbytky predošlej krásy a k tomu zdala sa o veľa mladšia na svoje roky, čo býva vždy u ženských, ktoré zachovaly do starosti jasnosť ducha, sviežosť dojmov a poctivú, čistú teplotu srdca. Poznamenávame v závorkách, že zachovať všetko toto je jediným prostriedkom nestratiť svojej krásy aj v starosti. Vlasy jej začínaly už šediveť a rednúť, malé lúčisté vrásky už dávno objavily sa okolo očú, líca vpadly a vyschly od starostí a zármutku, a preca obličaj tento bol krásny. Bola to podobizeň Dúnečkinho obličaja, lenže o dvacať rokov staršieho a bez výrazu nižného rtíka, ktorý u nej nevyčnieval ku predku. Puľcherija Alexandrovna bola citlivá, ale nie na toľko, aby sa tým človeku príkrila, bola nesmelá a ústupčivá, ale len do istej medze: v mnohom mohla ustúpiť, s mnohým mohla súhlasiť, ba aj s niečím, čo odporovalo jej presvedčeniu, ale vždy bola taká medza čestnosti, pravidiel a krajného presvedčenia, ktorú prekročiť nijaké okolnosti ju nemohly donútiť.

Rovno dvacať minút po odchode Razumichinovom ozvaly sa dva nezvučné ale bystré údery na dvere; Razumichin sa vrátil.

— Nevojdem, nemám kedy! — ponáhľal sa povedať, keď otvorily dvere: — spí jako zabitý, výborne, spokojne, a daj Boh, aby prespal tak aspoň desať hodín. Je u neho Nastázia; velel som jej, aby od neho neodchádzala, kým neprijdem. Teraz privedem Zosimova, podá vám raport, a potom aj vy iďte na odpočinok; unavily ste sa, ako vidím, až priveľmi…

A už bežal od nich po chodbe.

— Jaký obratný a… oddaný mladík! — zvolala veľmi potešená Puľcherija Alexandrovna.

— Zdá sa, že je to výborný človek! — s akýmsi zápalom odpovedala Avdotija Romanovna, začínajúc opäť chodiť sem a tam po izbe.

Skoro o hodinu ozvaly sa kroky na chodbe a druhé klepanie na dvere. Obe ženské čakaly, tento raz zúplna veriac sľubu Razumichina: a skutočne priviedol Zosimova. Zosimov hneď súhlasil opustiť hostinu a ísť podívať sa na Raskoľnikova, ale k dámam šiel nerád a s veľkou nedôverou, nedôverujúc opitému Razumichinovi. Ale sebaláska jeho bola hneď uspokojená, áno bolo jej aj zalichotené; on poňal, že čakaly na neho skutočne jako na orakulum. Posedel rovno desať minút a celkom presvedčil a uspokojil Puľcheriju Alexandrovnu. Hovoril s neobyčajným súcitom, ale odmerane a jakosi usilovne vážne, celkom ako sedemadvacaťročný doktor na dôležitom konziliume, a ani jediným slovom sa neodchýlil od predmetu a neprejavil ani najmenšieho želania soznámiť sa s osobnými a súkromnými pomermi obidvoch dám. Spozorujúc už pri vchode, akej oslepujúcej krásy je Avdotija Romanovna, hneď sa vynasnažoval vôbec ju nespozorovať celý čas návštevy a obracal sa jedine k Puľcheriji Alexandrovne. Všetko to spôsobilo mu neobyčajné vnútorné uspokojenie. O samom chorom sa vyjadril, že ho nachodí v terajšej chvíli v stave veľmi uspokojivom. Podľa jeho pozorovania choroba pacientova krome zlých materiálnych pomerov posledných mesiacov života má ešte niektoré mravné príčiny, „je, abych tak povedal, produktom mnohých složitých, mravných a hmotných vlivov, nepokojov, obáv, starostí, niektorých ideí… atď“. Spozorujúc mimochodom, že Avdotija Romanovna začala obzvlášte pozorne počúvať, Zosimov trochu viac rozšíril sa o tomto predmete. Na starostlivú a nesmelú otázku Puľcherije Alexandrovny straniva „jakéhosi podozrenia o pomätenosti“ odpovedal so spokojným a úprimným úsmevom, že slová jeho boly príliš zveličené, že pravda u chorého možno pozorovať akúsi nehybnú myšlienku, čosi svedčiace o monomanii, — lebo on, Zosimov, zvlášte sa teraz zamestnáva týmto neobyčajne zaujímavým oddielom lekárstva, — ale treba preca spomenúť, že skoro až do samého dneška chorý blúznil a… a istotne príjezd príbuzných ho posilní, rozveselí a bude pôsobiť spasonosne — „ak len bude možné vyhnúť novým obzvláštnym otrasom,“ dodal významne. Potom vstal, solídne a dobrosrdečne sa poklonil, sprevádzaný žehnaním, vrelou vďačnosťou, prosbami, ba aj rúčkou Avdotije Romanovny, podanou mu k stisknutiu bez jeho vlastného pričinenia a vyšiel neobyčajne spokojný svojou návštevou a ešte viac samým sebou.

— A hovoriť budeme zajtra; ľahnite si hneď, celkom iste, — tvrdil Razumichin, odchádzajúc so Zosimovom. — Zajtra, čo najvčaššie prídem k vám s raportom.

— Ale jaká je to očarovateľná deva, tá Avdotija Romanovna! — poznamenal Zosimov, div sa neoblizujúc, keď oba vyšli na ulicu.

— Očarovateľná? Povedal si očarovateľná! — zareval Razumichin a naraz vrhol sa na Zosimova a schvatil ho za hrdlo. Ak sa niekedy opovážiš… Rozumieš? kričal, trasúc ho za golier a tlačiac k stene: — počul si?

— Ale pusť, opitý čert! — bránil sa Zosimov, a potom, keď ho tento už pustil, podíval sa na neho pozorne a naraz sa dal do smiechu. Razumichin stál pred ním a svesil ruky mračne a vážne zamyslený.

— Rozumie sa, že som osol, — povedal mračný ako mrákava, — ale veď… ty tiež.

— Nu nie, braček, docela nie tiež. Mne sa o hlúpostiach ani nesníva.

Šli mlčky, až keď sa blížili k bytu Raskoľnikovmu, Razumichin veľmi ustarostený prerušil mlčanie.

— Počuješ, — povedal Zosimovi, — ty si výborný chlapík, ale krome všetkých svojich špatných vlastností si ešte ľahtikár, to ja viem, a k tomu ešte špinavý. Si nervózna, slabá ledačina, si hlavatý, stučnel si a nemôžeš si ničoho odopreť, — a to už nazývam špinou, lebo to vedie priamo do blata. Tak si sa rozmaznal, že, priznám sa, ani nechápem, ako môžeš byť pri všetkom tom dobrým ba obetivým lekárom. Na perine spí (a to doktor!), ale v noci vstáva k vôli chorému! Za nejaké tri roky ale už nebudeš vstávať k vôli chorému… Nu, ale do Paroma, o to nejde, ale o toto: dnes budeš nocovať v byte domácej panej (len horko-ťažko som ju nahovoril k tomu!) a ja v kuchyni: budete mať príležitosť soznámiť sa dôvernejšie! Nie azda to, čo si myslíš! Tu, braček, nieto ani tieni toho…

— Ale ja vôbec ani nemyslím.

— Tu je, braček, stydlivosť, mlčanlivosť, ostýchavosť, čistota prísna a pri všetkom tom — vzdychy, a táje jako vosk, tak táje! Osloboď mňa od nej, pre všetko na svete ťa prosím… Je veľmi roztomilá!… Odslúžim sa ti, čím chceš, sa ti odslúžim!

Zosimov rozosmial sa ešte viac než prv.

— Vidíš, jako ho to chytilo! Ale načože mi je ona?

— Uisťujem ťa, starostí nebudeš mať veľa, hovor nejaký nesmysel, aký chceš, len si sadni vedľa nej a hovor. A potom ty si doktor, začni ju liečiť z niečoho. Veru, nebudeš ľutovať. Má tam pianino; vieš preca, že trochu brnkám; mám tam jednu pesničku ruskú, ozajstnú: „Rozplačem sa slzami horkými“… Má rada také pesničky — nu, s pesničkou sa to aj začalo; a ty si preca virtuóz na fortepiane, majster, Rubinštajn… Uisťujem ťa, nebudeš ľutovať!…

— Ale čože si dal azda nejaký sľub? Úpis formálny? Sľúbil si vari, že sa s ňou oženíš…

— Nič, nič, docela nič takéto nieto! A ona vôbec nie je taká; kedysi Čebarov bol k nej…

— Nuž, teda ju nechaj.

— Ale nemožno ju tak nechať!

— Prečože nie?

— Ale tak jakosi a dosť! Je tu, braček, jakýsi príťažlivý element.

— Prečože si ju tedy vábil?

— Ale ja som ju vôbec nevábil, azda som bol sám zvábený v svojej hlúposti, ale jej bude rozhodne všetko jedno, či ty alebo ja, len keď bude niekto vedľa nej sedeť a vzdychať. Tu, braček… Nemôžem ti to vyjadriť, tu, — ale veď vieš dobre matematiku a ešte sa s ňou zapodievaš, nuž začni s ňou prechádzať integrálny výpočet, na moj’ dušu, nežartujem, vážne to hovorím, jej bude rozhodne všetko jedno: bude sa dívať na teba, vzdychať, a tak celý rok nepretržite. Rozprával som jej medzi iným veľmi dlho, dva dni o pruskej pánskej snemovni (lebo o čomže s ňou budeš hovoriť), len vzdychala a potila sa! Len o láske nezačínaj hovoriť, — je ostýchavá až do kŕčov, — ale tvár sa, že nemôžeš odísť, — a bude dosť. Je tam veľmi pohodlne, celkom ako doma, — čítaj, seď, lež, píš… Ba možno ju aj bozkať, ale opatrne…

— Ale čo je mne do nej?

— Ech, nemôžem ti to nijako vysvetliť! Vidíš: vy oba výborne sa k sebe hodíte! Už prv som myslel na teba… Veď preca tým končíš! Nuž, či ti nie je všetko jedno — prv alebo neskôr? Tu, braček, leží taký perinový princíp, — ech! a nielen perinový! Sem to ťahá; tu je koniec sveta, kotva, tichý prístav, esencia blinov (palacinôk), mastných pirohov, večerného samovaru, tichých vzdychov, teplých kacabajôk, nahriatych prípeckov, — jako by si bol zomrel a pri tom bol živý, obe výhody naraz! Nu, braček, natáral som sa, už je čas spať! Počuješ: v noci sa niekedy prebúdzam, nuž zajdem k nemu podívať sa. Ale mu nič nie je, hlúposť, všetko ide dobre. Ani ty si nerob zbytočných starostí, ale ak sa ti zachce, zajdi tiež raz. Ale keby si niečo spozoroval, blúznenie na príklad, alebo horúčku, alebo niečo iného, hneď ma zobuď. Ostatne to nie je možné.