Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

IV

List matkin ho utrýznil. Ale ohľadom najhlavnejšieho punkta pochybnosti v ňom nebolo ani na minútu, ba ani vtedy, keď čítal písmo. Najhlavnejšia podstata veci bola rozhodnutá v jeho hlave, a bola rozhodnutá definitívne: „Nebude tej svadby, pokiaľ som živ; k čertu s pánom Lužinom.“

„Lebo je to vec samozrejmá,“ mrmlal pre seba, usmievajúc sa a zlobne jásajúc popredku nad úspechom svojho rozhodnutia. — „Nie, maminka moja, nie Dúňa, nepodvedete vy mňa!… A ešte sa vyhovárajú, že sa ma neopýtaly o radu a bezo mňa vec rozhodly! Akože by nie! Myslia si, že je to teraz už nemožné roztrhnúť; ale uvidíme, či je možné, alebo nie. A jaká výhovorka znamenitá: „je, vraj, taký pracovitý a obratný človek ten Peter Petrovič, taký pracovitý, že ani ženiť sa ináč nemôže než chytro na poštovom voze, ba skoro ako na železnici.“ Nie, Dúnečka, všetko vidím a viem, o čom sa chystáš so mnou veľa hovoriť; viem aj to, o čom si celú noc rozmýšľala chodiac po izbe, aj prečo si sa modlila pred obrazom Kazanskej Božej Matere, ktorý u maminky v spálni visí. Na Golgotu je ťažko ísť. Hm… Tedy je to už celkom rozhodnuté; za pracovitého, obratného a racionálneho človeka ráčite sa vydávať, Avdotija Romanovna, za človeka majúceho svoj kapitál (majúceho svoj kapitál, to je solídnejšie, to budí úctu), za človeka, čo slúži v dvoch úradoch a súhlasí s presvedčením najnovších pokolení našich (ako píše mamička) a zdá sa dobrý, ako poznamenáva sama Dúnečka. Toto zdá sa je veľkolepé! A táto Dúnečka za toto zdá sa sa chce vydať!… Znamenite!… Veľkolepo!…

… Ale zaujímavé je preca, prečo mi mamička písala o „najnovších pokoleniach“? Či preto ako charakteristiku osobnosti, alebo s ďalším úmyslom: nakloniť ma v prospech p. Lužina. Aká schytralosť! Bolo by zaujímavé vyjasniť ešte jednu okolnosť: do akej miery obe boly úprimné k sebe toho dňa a tej noci a za celý nasledujúci čas? Či všetky slová boly imi vyslovené priamo, alebo obe poňaly, že aj tá aj druhá majú jedno v srdci a iné na mysli, tak že netreba už všetko nahlas vyslovovať; ešte sa hádam aj preriekneš. Bezpochyby ono tak aj bolo; z písma je to videť; maminke zdal sa príkrym, trochu, a naivná mamička sa aj obrátila k Dúne so svojími poznámkami. Ale tá, rozumie sa, nahnevala sa a „odpovedala namrzená“. To sa rozumie! Kto by sa nedopálil, keď je vec pochopiteľná aj bez naivných otázok a keď je rozhodnuté, že je zbytočné o tom hovoriť. A čo mi to ona píše: „Miluj Dúňu, Róďa, ona ťa miluje viac, než samu seba,“ či ju samu už netrápia výčitky svedomia za to, že odhodlala sa obetovať dcéru synovi. „Ty si naša nádej, ty si naše všetko!“ Ó, mamička!… Zlosť kypela v ňom ustavične silnejšie, a keby sa p. Lužin stretol s ním teraz, azda by ho zabil!

— Hm… to je pravda, — pokračoval, stopujúc víchor myšlienok, krútiaci sa v jeho hlave, — to je pravda, že treba k človeku „pristupovať krok za krokom a opatrne, aby sme ho poznali“; ale pán Lužin je jasný. Hlavne, „človek solídny a zdá sa, že je dobrý“: či je to vari maličkosť, batožinu vzal na svoju starosť, veľký kufor dostaví na svoje útraty! Nu, jakože by potom nebol dobrý? A ony obe, nevesta a matka najímajú mužíka a idú s ním na voze rohožou krytom (veď som aj ja tam tak cestovával). Čo za bieda! Veď je to len devädesiat vjorst, a „potom veľmi šťastne precestujeme v tretej triede,“ nejakých tisíc vjorst. To je rozumné: ži, jako kapsa stačí; ale čože vy, pán Lužin? Veď je to vaša nevesta… A nemohli ste preca nevedeť, že mať si na svoju penziu napred vypožičiava, aby mala na cestu? Pravda, tu máte spoločný kupecký obrat, podnik s obojstrannými výhodami a s rovnými podiely, tedy i výdavky napoly; chlieb a soľ spoločne, ale tabačok každý o sebe, podľa príslovia. Ale aj tu ich ten solídny človek trochu napálil: dovoz batožiny stojí menej než ich cesta, a možné je, že ju aj bezplatne pošle. Čože ony obe nevidia azda, alebo úmyselne nepozorujú? A sú spokojné, spokojné! A keď si pomyslíme, že sú to len kvietočky, a skutočné plody sú v budúcnosti! Veď čože je tu dôležité: tu nie je dôležitá skúposť, skuhrošstvo, ale tón všetkého toho. Veď je to budúci tón po sobáši, proroctvo… Aj maminka, čože ona vyčíňa? S čím prijde do Petrohradu? S tromi rubľami, alebo s dvoma rubľovými bankovkami, jako hovorí tá… starucha… hm! Z čohože potom bude žiť v Petrohrade? Veď sa už stihla z akýchsi príčin dozvedeť, že s Dúňou jej nebude možné žiť po sobáši, ani len v prvé časy! Ten milý človek akiste sa tu nejako preriekol, dal na javo, hoci maminka to rozhodne zapiera: „Sama nepôjdem, čo by ma aj volali.“ Na kohože sa ona spolieha: na sto dvacať rubľov penzie, z ktorej budú srážať na dlh Afanasiovi Ivanovičovi? Zimné ručníky, kosinky pletie a rukávy vyšíva, oči svoje staré kazí. Ale veď ručníky len dvacať rubľov ročne pridávajú k penzii, to viem. Spoliehajú sa tedy preca na blahorodstvo citov pána Lužina: „Sám, vraj, navrhne, bude prosiť.“ Len si čakaj! A tak to vždy býva u týchto schillerovských krásnych duší: do poslednej chvíle vystrájajú človeka do pávových pier, do poslednej chvíle dúfajú v dobro a nie v zlo; a hoci tušia rub medailona, preca za nič na svete nepovedia si napred opravdivého slova; aj jediné pomyslenie o tom ich trápi; oboma rukama spierajú sa pravde až do tých čias, kým ich ten vyzdobený človek pekne neprevedie. A je zaujímavé, či má pán Lužin rády; stavím sa, že má Annu v gombíčkovej dierke a len s ňou prichádza na obedy, k dodavateľom a kupcom. Azda aj na svadbu si ju pripne! Ale ostatne do Paroma s ním!…

„Nu… ale nechže už maminka, Boh už s nej, ona je už taká, ale čo Dúňa? Dúnečka milá, veď vás ja znám! Veď vám bolo už vtedy dvacať rokov, čo sme sa posledný raz videli; vašu povahu som pochopil. Tuto maminka píše, že „Dúnečka, veľa môže zniesť.“ To som ja vedel. To som vedel už pred poltretím rokom, a z tých čias pol treťa roka som o tom premýšľal, práve o tom, že „Dúnečka veľa môže zniesť.“ Keď už pána Svidrigajlova môže so všetkými následky zniesť, môže tedy vskutku veľa zniesť. A teraz si predstavily spolu s maminkou, že i pána Lužina je možné zniesť, Lužina, ktorý vykladá teoriu o prednosti žien, vziatych z chudoby, ktorým mužia preukázali dobrodenie, a ktorý to vykladá skoro pri prvom soznámení. Ale dajme tomu, že „sa preriekol“, hoci je to racionálny človek (tak že je možné, že sa vôbec ani nepreriekol, ale mal v úmysle čo najskôr všetko vysvetliť), ale Dúňa, Dúňa! Veď ten človek je jej jasný a veď s tým človekom má žiť. Veď ona bude len čierny chlieb jesť a vodou zapíjať, ale dušu svoju nepredá a svoju mravnú slobodu neoddá za pohodlie; za celý Šlesvik-Holštajn neoddá, a nie za nejakého pána Lužina. Nie, Dúňa nebola taká, nakoľko som ju ja znal, a iste sa aj teraz nezmenila!… Čo hovoriť! Ťažkí sú Svidrigajlovia! Ťažko je za dvesto rubľov celý život jako guvernantka po guberniach sa vláčiť, ale preca viem, že sestra moja skôr pôjde medzi negrov k plantátorovi, alebo medzi Lotyšov k pribaltickému Nemcovi, než aby zhanobila svojho ducha a svoj mravný cit sväzkom na veky s človekom, ktorého si neváži, len pre svoju osobnú výhodu! A keby bol pán Lužin aj celý len z najčistejšieho zlata, alebo z opravdivého diamantu, ani vtedy nesúhlasila by stať sa zákonnou súložnicou pána Lužinovou! Prečože teraz súhlasí? Čože tu väzí? Ako rozlúštiť vec? Vec je jasná: pre seba, pre svoje pohodlie, nakoniec pre záchranu seba od hladovej smrti seba nepredá, ale pre druhého, ako vidíte, sa predáva! Pre milého, pre zbožňovaného človeka sa predá! Toto je ono, čo tu väzí: K vôli bratovi, k vôli matke sa predá! Všetko predá! Ó, tu príležitostne potlačíme i svoj mravný cit; slobodu, pokoj, ba aj svedomie, všetko zaneseme na trh. Nech zhynie život! Len aby tieto naše milené bytnosti boly šťastlivé! Nielen to, svoju vlastnú kazuistiku si vymyslíme a na čas azda i seba presvedčíme, že je to treba, skutočne treba pre dobrý cieľ. Takíto sme tedy, a všetko je jasné jako deň. Je jasné, že tu nejde o nikoho iného, ako o Rodiona Romanoviča Raskoľnikova; ten tu stojí na prvom mieste. Jakože by nie, šťastie mu môže priniesť, na univerzite vydržovať, urobiť ho spoločníkom v kancelárii, celý osud mu zabezpečiť: hádam bude potom boháčom, úctyhodným, váženým, ba azda ako slávny človek skončí život! A mať? Ale veď je to Róďa, drahocenný Róďa, môj prvorodený! Nu, jakože pre takého prvorodeného neobetovať hoci takú dcéru! O milé a nespravedlivé srdcia! Ale čo: tu sa azda ani Sónečkinho osudu nezriekneme! Sónečka, Sónečka Marmeladová, večná Sónečka, kým svet svetom bude! Či ste obe úplne vymeraly tú obeť? Či áno? Bude to zodpovedať vaším silám? Či bude z toho osoh? Je to rozumné? Či vy, Dúnečka viete, že Sónečkin osud ani o mak nie je horší než osud s pánom Lužinom? „Lásky tu nemôže byť,“ píše maminka. A čo keď krome lásky tu nemôže byť ani úcty, ba je už odpor, opovrženie, zhnusenie, čože potom? Aj tu vychodí na javo, že treba bude „zachovávať čistotu“. Či vari nie? Či rozumiete, či rozumiete, čo znamená táto čistota? Či rozumiete, že lužinská čistota je to isté čo Sónečkina čistota, ba azda aj horšia, hnusnejšia, podlejšia, lebo vy, Dúnečka, preca rátate na isté pohodlie, ale tam ide rovno o hladovú smrť! „Veľa, veľa stojí, Dúnečka, táto čistota!“ Ak to potom nezodpovie vašim silám, budete banovať. Koľko zármutku, koľko smútku, prekliatí, sĺz, skrývaných pred všetkými, koľko toho bude, preto že nie ste preca Marfa Petrovna? A čože bude potom s matkou? Veď ona je už teraz nepokojná, trápi sa; a čo potom, keď všetko jasne uvidí? A so mnou?… Ale čože ste si vy naozaj o mne pomyslely? Nechcem ja vašej žertvy, Dúnečka, nechcem maminka! To sa nestane, kým budem na žive, nie, a nie! Nerozumiem!“

Naraz sa prebral ako zo sna a zarazil sa.

„Nestane sa? A čože ty urobíš, aby sa nestalo? Zakážeš? A jakéže ty máš právo? Čože im ty sám môžeš sľúbiť, aby si mal také právo? Celý svoj osud, celú svoju budúcnosť im venovať, keď dokončíš štúdia a dostaneš miesto. Počuli sme my to, ale to je ešte otázka budúcnosti, a teraz? Veď tu treba hneď teraz niečo urobiť, či rozumieš? A ty čože teraz robíš? Obieraš ich. Veď peniaze dostávajú jako zálohu na storubľovú penziu a na plat od pánov Svidrigajlových! Čímže ich zachrániš od Svidrigajlových, od Afanasija Ivanoviča, ty, budúci milionár, Zeus, ktorý riadi ich osud? Za desať rokov? Ale za desať rokov maminka oslepne od pletenia ručníkov a hádam aj od sĺz; postením schradne; a sestra? Rozváž len, čo sa môže stať so sestrou o desať rokov, alebo za tých desať rokov? Uhádol si?“

Tak sa mučil a dráždil týmito otázkami a robil to s akýmsi potešením. Ostatne všetky tieto otázky neboly nové, nenadále, ale staré boľavé, dávne. Dávno je už tomu, čo ho začaly trýzniť a skrvavily mu sdrce. Veľmi dávno sa v ňom zrodil všetok tento terajší žiaľ, rástol, nahromadil sa a v posledné časy sozrel a koncentroval sa, prijmúc formu hroznej, divej a fantastickej otázky, ktorá umučila jeho srdce i rozum, neodvratne žiadajúc rozlúštenia. A teraz písmo matkino nenazdajky ako hromom do neho udrelo. Je jasné, že teraz treba bolo nie žialiť, nie trpieť, nie uvažovať o tom, že otázky sú nerozriešiteľné, ale že je nevyhnutné niečo vykonať, a to hneď, čím skôr. Čo by to čokoľvek stálo, treba rozhodnúť sa aspoň na niečo, alebo…

— Alebo sa zriecť života vôbec! — zakričal nenazdajky rozbesnený, — poslušne prijať osud jako je, raz navždy a potlačiť v sebe všetko, zriecť sa všetkého práva dejstvovať, žiť a milovať!

„Či rozumiete, či rozumiete, ctený pane, čo to znamená, keď už nieto kam ísť?“ Naraz spomenul včerajšiu otázku Marmeladovu; „lebo je treba, aby každý človek mohol aspoň niekam ísť…“

Naraz sa zatriasol: jedna, tiež včerajšia myšlienka, opäť preletela mu hlavou. Ale zatriasol sa nie preto, že mu preletela hlavou táto myšlienka. Veď znal, veď tušil, že ona istotne „preletí“, aj čakal už na ňu; a tiež táto myšlienka vôbec nebola včerajšia. Ale rozdiel bol v tom, že pred mesiacom, ba ešte včera bola ona len snom, ale teraz… teraz nenazdajky zjavila sa nie jako sen, ale v jakejsi novej, hroznej a celkom mu neznámej podobe, a naraz si to sám uvedomil… Uderilo mu do hlavy a zatmilo sa mu v očiach.

Ozrel sa a hľadal čosi. Rád by si bol sadol, a hľadal lavičku; šiel vtedy po K…skom bulváre. Lavičku bolo videť napredku asi na sto krokov. Šiel čo najrýchlejšie; ale cestou vyskytnuvšia sa príhoda na niekoľko minút pripútala k sebe všetku jeho pozornosť.

Hľadajúc lavičku, spozoroval pred sebou asi na dvacať krokov akúsi ženskú, ale zpočiatku si jej celkom nevšímal, jako vôbec aj všetkých predmetov, ktoré sa dosiaľ pred ním mihaly. Často sa mu stávalo, že šiel na príklad domov a vôbec nepamätal na cestu, po ktorej šiel, a privykol už tak chodiť. Ale v idúcej ženskej bolo niečo tak podivného a na prvý pohľad do očí bijúceho, že pomaly jeho pozornosť sa k nej pripútala, — zprvu neochotne a jako by zlostne, ale potom vždy silnejšie a silnejšie. Nenazdajky sa mu zachcelo poznať, čo je vlastne na tejto ženskej takého podivného? Ponajprv je to dievča veľmi mladé, šla v takom horku prostovlasá, bez slnečníka a bez rukavičiek, jakosi smiešne máchajúc rukama. Mala na sebe hodvábne šatôčky z ľahkej látky, jakosi veľmi podivne oblečené, ledva zapnuté a na zadku v páse, na samom začiatku sukne natrhnuté; celý odtrhnutý kus odstával a visel, hompáľajúc sa. Malá kosinka bola u nej prehodená cez obnažené hrdlo, ale trčala akosi krivo a bokom. K dovŕšeniu všetkého išlo dievča neisto, potkýnajúc sa, ba tackajúc sa. Toto stretnutie vzbudilo konečne všetku pozornosť Raskoľnikovu. Sošiel sa s dievčaťom pri samej lavičke. Dievča, keď došlo k lavici, svalilo sa na ňu, oprelo hlavu na operadlo a zavrelo oči, ako videť, od neobyčajnej únavy. Keď sa na ňu Raskoľnikov podíval, hneď spozoroval, že je celkom opitá. Zvláštne a divne bolo dívať sa na taký zjav. Pomyslel si ešte, či sa azda nemýli. Pred ním bola neobyčajne mladá tvárička, asi šestnásťročná, ba azda len pätnásťročná, — malá, svetlovlasá, peknučká, rozhorúčená a jako by opuchlá. Zdalo sa, že dievča už veľmi málo ponímalo; nohy založilo jednu na druhú, pri čom jednu nohu vystavilo viac, než sa slušalo, a podľa všetkých príznakov, veľmi málo si uvedomovalo, že je na ulici.

Raskoľnikov si nesadol a odísť nechcel, stál pred ňou v pochybnosti, čo robiť. Tento bulvár býva vždy prázdny, a teraz o druhej hodine a v takom horku, nikoho tu skoro nebolo. A jednako stranou, asi na pätnásť krokov, na kraji bulvára, sa zastavil akýsi pán, ktorému, podľa všetkého to bolo zrejmé, veľmi sa chcelo pristúpiť k dievčaťu s akýmisi zámermi. Tiež ju pravdepodobne videl zďaleka a doháňal ju, ale Raskoľnikov mu bol na prekážke. Zlostne na neho pozeral, snažiac sa ostatne, aby to Raskoľnikov nespozoroval a netrpelivo čakal, kým prijde na neho rad, keď mrzutý otrhanec odíde. Vec bola pochopiteľná. Tento pán bol asi tricaťročný, zavalitý, tlstý, krv a mlieko, s ružovými rty, s fúzikmi a veľmi elegantne oblečený. Raskoľnikov sa úžasne rozozlil; naraz sa mu zachcelo nejako obraziť tohoto tlstého fičúra. Na chvíľu opustil dievča a pristúpil k pánovi.

— Ej vy, Svidrigajlov! Čo byste tu radi? — zakričal, zatínajúc pästi a smejúc sa svojimi rty, na ktorých od zloby vystúpila pena.

— Čože to má byť? — prísne sa opýtal pán, nachmúriac obočie a s vysoka sa dívajúc.

— Aby ste sa pakovali odsiaľ, toto má byť!

— Ako sa ty opovažuješ, beštia!…

A zahnal sa na neho bičíkom! Raskoľnikov vrhol sa na neho s päsťami, neuvážiac ani toho, že tento zavalitý pán mohol by sa pomerať s dvoma takými ako je on. Ale v tú chvíľu ho ktosi silne chmatol od zadku, medzi nimi stál policajt.

— Dosť, pánovia, neráčte sa biť na verejnom mieste. Čo tu chcete? Kto ste? prísne sa obrátil k Raskoľnikovi, pozrúc na jeho handry.

Raskoľnikov pozrel na neho pozorne. Bola to statná vojenská tvár so šedivými fúzami a rozumným vzhľadom.

— Vás práve potrebujem, — zakričal, chytajúc ho za ruku. — Ja som bývalý študent Raskoľnikov… To aj vám povedám, obrátil sa k pánovi. A vy poďte, ukážem vám niečo… a chytiac strážnika za ruku, ťahal ho k lavičke…

— Pozrite sa, je celkom opitá, práve šla po bulváre: Boh vie, aká je, ale nezdá sa, že by to robila z remesla. Akiste ju niekde napojili a podviedli… po prvé… rozumiete? A tak ju pustili na ulicu. Podívajte sa, jaké má roztrhané šaty, jako sú na nej oblečené: veď ju obliekali, ale sama sa neobliekala a obliekaly ju nešikovné ruky mužské. To je videť. A teraz sa podívajte sem; tento fičúr, s ktorým som sa chcel práve biť, je mi neznámy, prvý raz ho vidím: ale on si ju tiež povšímnul, teraz opitú, bez seba a úžasne rád by sa teraz k nej priblížil a zmocnil sa jej, — keďže je v takom stave, — zaviesť niekam… To je istotne tak; verte mi, že sa nemýlim. Sám som videl, ako ju pozoroval a sliedil za ňou; lenže ja som mu prekážal a on teraz čaká, kedy ja odídem. Teraz trochu odstúpil, stojí, ako by si krútil cigaretu… Jako by to urobiť, aby ju nedostal? Jako by sme ju domov dopravili? — čo poviete.

Strážnik mihom všetko pochopil a rozmyslel. S tlstým pánom, pravda, bolo všetko jasne, ale čo s dievčaťom. Strážnik sa nad ňou nahnul, aby ju obozrel bližšie a úprimný súcit sa zračil v jeho obličaji.

— Ach, žiaľno! — povedal, krútiac hlavou, — veď je to docela ešte ako dieťa. Oklamali ju, to je isté. Počujete, slečna, začal ju volať, — kde ráčite bývať? Dievča otvorilo unavené a zakalené oči, tupo sa podívalo na neho a máchnulo rukou.

— Počujete, — povedal Raskoľnikov, pohrabal v kapse a dostal dvacať kopejok (našly sa), — tu máte, najmite drožku a dajte ju doviezť podľa adresy. Len keby sme sa adresu dozvedeli!

— Slečna, ej slečna! — začal opäť strážnik, keď prijal peniaze, — najmem vám hneď drožku a sám vás odprevadím. Kam rozkážete? Kde ráčite bývať?

— Pakujte sa!… dotieravý! — zamrmlalo dievča a opäť sa ohnalo rukou.

— Ach, ach, ako je to nepekné! Ach, jaká je to hanba, slečna, aká hanba! — Opäť kýval hlavou, zahanbujúc, ľutujúc, hnevajúc sa. — To je ťažká úloha! Obrátil sa k Raskoľnikovi a pri tom letmo si ho zas prehliadol od hlavy až do päty. Podivným sa mu aj on zazdal: v takých handrách, a sám peniaze dáva!

— Ďaleko odsiaľ ste ju našli? — opýtal sa ho.

— Povedám vám: išla predo mnou, tackajúc sa, tu, na bulváre. Keď došla k lavičke, hneď sa svalila.

— Ach, jaké hanebnosti sa teraz rozmohly na svete, Pane Bože! Taká maličká a už opitá! Podviedli ju, to je isté! Aj šatôčky má roztrhané… Ach, jaká zkaza mravov sa rozširuje!… A pochádza istotne z nejakej blahorodej, chudobnej rodiny… Teraz sa ich veľa takých pojavilo. Na pohľad je jako z nežných, veď je jako slečna, — a on sa opäť nad ňou nahnul.

Azda aj u neho rástly také dcérky — „jako tá slečna z nežných“, so spôsobom, dobre vychovaných a so všelijakým už prejatým pachtením po móde…

— Hlavné je, — staral sa Raskoľnikov, — aby sa tomuto podliakovi nedostala! Veď on ju len zhanobí! Nazpamäť to čítaš, čo chce; pozri na podleca, veď neodchádza!

Raskoľnikov hovoril hlasito a ukazoval na neho priamo rukou. Ten to počul a chcel sa opäť rozsrdiť, na rozmyslel si to a uspokojil sa len opovržlivým pohľadom. Potom pomaly odišiel ešte asi desať krokov a opäť sa zastavil.

— Jemu nedať, to je možné, — odpovedal strážnik zamyslený. — Len keby povedala, kam ju dopraviť, ale takto… Slečna, slečna! nahnul sa znova.

Tá naraz docela otvorila oči, podívala sa pozorne, ako keby niečo pochopila, vstala s lavičky a išla nazad v tú stranu, odkiaľ prišla. — Fuj, nestydatí dotieravci, povedala, ešte raz oháňajúc sa rukou. Išla rýchle, ale ako prv veľmi sa tackala. Fičúr išiel za ňou, ale inou alejou, nespúšťajúc s nej očú.

— Nebojte sa, nedám; — rozhodne povedal fuzáč a išiel za nimi.

— Ech, jaká je to teraz zkaza mravov! — opakoval nahlas, vzdychajúc.

V tú chvíľu ako by niečo Raskoľnikova uštiplo; mihom oka ako by ho prevrátilo.

— Ej vy, — počujte, zakričal za fuzáčom. Ten sa obrátil.

— Nechajte! Čo vám je do toho? Nechajte ho! Nech sa pozabáva (on ukázal na fičúra). Čo sa budete starať.

Strážnik nerozumel a díval sa s vytreštenými očami. Raskoľnikov sa zasmial.

— E-ech! — povedal strážnik, máchnuc rukou a šiel za fičúrom a dievčaťom; pokladal Raskoľnikova za šialeného, alebo ešte za niečo horšieho.

— Mojich dvacať kopejok odniesol, so zlosťou povedal Raskoľnikov, keď zostal sám. — Nu, nech aj od neho vezme a pustí s ním dievča, tým sa to končí… A čo som sa ja tu len zaplietol pomáhať! Ja mám pomáhať? Či ja mám právo pomáhať? Ale nech sa hoci navzájom pohltajú za živa, čo ma do toho? A jako som mohol oddať týchto dvacať kopejok. Či sú to moje?

Veľmi mu bolo ťažko. Sadol si na opustenú lavičku. Myšlienky jeho boly rozptýlené… A vôbec bolo mu ťažko v túto chvíľu o čomkoľvek rozmýšľať. Rád by žasnúť, na všetko zabudnúť, potom sa prebudiť a začať celkom znova…

— Úbohé dievča! — povedal, pozrúc na opustený kút lavice. — Spamätá sa, poplače, potom sa o tom mať dozvie… Najprv ju zbije, potom vyšlahá ukrutne a s hanbou, hádam aj vyženie… A jak nevyženie, preca to vyňuchajú Darji Francovny, a začne sa moja dievčička sem a tam túlať… Potom hneď špitál (a to vždy býva u tých, čo žijú u matiek a potajomky od nich prostopašnosti vyvádzajú), nu, a potom… potom opäť špitál… pálené… krčmy… a zasa špitál… za niekoľko rokov je z nej kalika, a žila všetkého dovedna devätnásť alebo osemnásť rokov… Čože som vari takých nevidel? A jako sa takými staly? Ale ustavične takto sa aj robily… Fuj! Nech si! To sa, vraj, tak i patrí. Taký procent musí, vraj, každý rok odchádzať… kamsi… do Paroma, istotne aby ostatné osviežiť a im neprekážať. Procent! Obdivuhodné sú u nich veru tieto slovíčka: sú také uspokojujúce, vedecké. Povedali vám: procent, nuž nemáte sa prečo znepokojovať… A čo, keď aj Dúnečka sa nejako dostane do procenta!…

Keď nie do jedného, nuž do druhého!

„Ale kdeže ja vlastne idem? pomyslel si naraz. — Podivné. Veď som ja pre niečo išiel. Keď som prečítal písmo, išiel som… na Vasiljevsky Ostrov, k Razumichinovi som šiel, áno ta, teraz… sa pamätám. Ale prečo, načo? A jakým spôsobom zaletelo mi práve teraz do hlavy myšlienka ísť k Razumichinovi? To je zvláštne“.

Divil sa sám sebe. Razumichin bol jeden z jeho predošlých kolegov univerzitných. Je pozoruhodné, že Raskoľnikov, keď bol na univerzite, takmer nemal druhov, všetkých sa stránil, k nikomu nechodil a k nemu bolo ťažko sa dostať. Ostatne aj od neho sa všetci skoro odvrátili. Ani na spoločných schôdzkach, ani na rozhovoroch, ani na zábavách, nikde sa on nezúčastňoval. Študoval horlivo, neľutujúc seba, a za to si ho vážili, ale ho nikto nemal rád. Bol veľmi chudobný, jakosi naduto hrdý a nesdieľný; jako by niečo tajil pre seba. Niektorým jeho kolegom sa zdalo, že sa díva na nich všetkých jako na deti, s vysoka, jako by ich všetkých predohnal i rozvojom, i vedomosťami, i presvedčením, a že sa na ich presvedčenie a záujmy díva jako na niečo nižšieho.

S Razumichinom sa akosi pokamaratili, s ním on bol sdieľnejší a úprimnejší. Ostatne s Razumichinom ani nebolo možné byť v iných pomeroch. Bol to neobyčajne veselý a sdieľny šuhaj, dobrý do prostoty. Ostatne pod touto prostotou sa tajila aj hlbina a dôstojnosť. Najlepší z jeho kolegov to chápali a všetci ho mali radi. Bol veľmi umný, hoci niekedy skutočne trochu prostý. Zovňajšok jeho bol výrazný — vysoký, chudý, vždy špatne oholený, černovlasý. Niekedy páchal výtržnosti; a považovali ho za siláka. Ráz v noci v spoločnosti jedným úderom srazil jedného strážnika skoro dva metre vysokého. Piť mohol bez konca, ale mohol aj celkom nepiť; niekedy vyčíňal nezbedné kúsky, ale mohol aj celkom nevyčíňať. Razumichin bol ešte tým pozoruhodný, že nijaké nezdary ho nikdy nenastrašily a nijaké nepriaznivé okoľnosti, zdalo sa, nemohly ho zdolať. Mohol bývať hoci na streche, snášať pekelný hlad a neobyčajnú zimu.

Bol veľmi chudobný a celkom sám sa vydržiaval, zarábajúc peniaze nejakými prácami. Znal nekonečné množstvo prameňov, kde mohol čerpať, pravdaže zárobkom. Ráz celú zimu nekúril v svojej izbe a uisťoval, že je to príjemnejšie, lebo v chladnej izbe sa, vraj, lepšie spí. Teraz tiež musel opustiť univerzitu, ale nie na dlho, a zo všetkých síl ponáhľal sa zlepšiť okolnosti, aby mohol v štúdiách pokračovať. Raskoľnikov nebol u neho už asi štyri mesiace, a Razumichin neznal ani kde býva. Raz akosi, pred dvoma mesiaci, sa stretli na ulici, ale Raskoľnikov sa odvrátil, ba prešiel na druhú stranu, aby ho Razumichin nespozoroval. A Razumichin, hoci ho spozoroval, prešiel mimo, nechtiac znepokojovať priateľa.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.