Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

II

Razumichin prebudil sa na druhý deň o ôsmej ustarostený a vážny. Veľa nových a netušených pochybností prekvapilo ho naraz tohoto rána. Ani si nepredstavoval prv, že sa niekedy tak prebudí. Pamätal do najmenších podrobností všetko včerajšie a chápal, že sa s ním stalo čosi nevšedného, že podľahol istému dojmu, dosiaľ celkom mu neznámemu a všetkým predošlým nepodobnému. Spolu si jasne uvedomoval, že sen, ktorý v hlave jeho vznikol, je tak neuskutočniteľný, že sa až hanbil zaň a čo najskôr prešiel k iným, naliehavejším starostiam a pochybnostiam, ktoré mu zostaly jako dedictvo po „prekliatom včerajšku“.

Najhroznejšou spomienkou jeho bolo to, jako sa ukázal „nízkym a ošklivým“, nielen preto že bol opitý, ale preto že nadával pred devou, využívajúc jej položenia, z hlúpo prenáhlenej žiarlivosti jej ženichovi, neznajúc nielen ich obapolných, vzájomných pomerov a záväzkov, ale ani človeka neznajúc, ako sa patrí. A jakéže mal právo súdiť o ňom tak prenáhlene? A kto ho zval za sudcu? Či sa môže azda taká osoba, jako je Avdotija Romanovna, vydávať za nedôstojného človeka pre peniaze? Má tedy aj on nejaké dobré vlastnosti. Byt? Ale prečo by musel vedeť, aký je to byt? Veď preca pripravuje stály byt… fi, jaké je to všetko nízke! Jakéže je to ospravedlnenie, že bol opitý? Hlúpa výhovorka, ešte viac ho unižujúca! Vo víne — pravda, a hľa, všetka pravda aj vyšla na javo — „to jest, všetka špina jeho závistlivého, hrubého srdca vyšla na javo!“ A či je vari dovolený aspoň trochu taký sen jemu, Razumichinovi? Ktože je on v porovnaní s takou devou, — on, opitý garazda a včerajší chvastún. „Či je možné také cynické a smiešne porovnanie“. Razumichin v zúfalstve sa zapýril pri tejto myšlienke, a naraz sťa náročky v tej istej chvíli jasne spomenul, jako im hovoril včera, stojac na schodoch, že domáca pani bude žiarliť na neho pre Avdotiju Romanovnu… to už bolo neznesiteľné. Zo všetkých síl uderil päsťou do kuchyňskej pece, poranil si ruku a vyrazil jednu tehlu.

„Pravda,“ zabručal pre seba o chvíľu s akýmsi pocitom sebauníženia, — „všetky tieto ohavnosti nedajú sa teraz už nikdy zafarbiť a zahladiť… a preto ani mysleť na to netreba, ale mlčky prísť, a… vykonať svoje povinnosti… tiež mlčky, a… neprosiť o odpustenie, a ničoho nehovoriť, lebo… lebo teraz je všetko stratené!“

Ale preca, obliekajúc sa, prezeral svoje šaty pozornejšie než obyčajne. Iných šiat nemal, ale keby aj mal, azda by ich neobliekol — „tak, náročky by ich neobliekol“. Ale jednako cynikom a špinavým nedbalcom nesmie zostať a nemá práva urážať city iných, tým viac že tieto iné samé ho potrebujú a samé ho k sebe volajú. Šaty svoje usilovne vyčistil kefou. Bielizeň mal na sebe vždycky znesiteľnú; straniva tohoto bol vždy čistotný.

Umyl sa tohoto rána veľmi starostlivo — u Nastázie našlo sa mydlo, — umyl si vlasy, krk a najmä ruky. Keď prišlo k otázke: či má oholiť svoje štetiny alebo nie (Praskovia Pavlovna mala znamenité britvy, zachované ešte po nebohom pánu Zarnicinovi), bola otázka ta až s rozhorčením rozhodnutá záporne: „nech to len tak zostane! Ešte si pomyslia, že som sa oholil pre… áno, to by si pomyslely! Ani za nič na svete!“

„A… a hlavná vec je, že je taký hrubý, špinavý; držanie jeho je krčmárske; dajme tomu, že vie, že je aspoň trochu poriadny človek… nu, čímže sa tu môže pýšiť, že je poriadny človek? Každý má byť poriadnym človekom, a ešte slušnejším. A on preca (pamätá sa na to) mal na svedomí také kúsky… nie azda, že by boly nepoctivé, ale preca len!… A jaké myšlienky mával! hm… a všetko toto postaviť radom s Avdotijou Romanovnou! Nu nech! Náročky budem taký špinavý, namastený, krčmársky, napľuť na to! Ešte viac budem!…“

Pri takom monologu ho zastihol Zosimov, ktorý spal v salóne Praskovie Pavlovny.

Šiel domov a odchádzajúc, ponáhľal sa podívať na chorého. Razumichin mu oznámil, že spí jako sysel. Zosimov nariadil, aby ho nebudili, kym sa sám neprebudí. A sám sľúbil zajsť asi o jedenástej.

— Ak len bude doma, — dodal. Parom aby vzal taký poriadok. Nemáš moci nad svojím chorým, a potom ho lieč! Či nevieš, pôjde on k ním, alebo ony prijdu sem?

Myslím, že ony, odpovedal Razumichin, pochopiac cieľ otázky — a budú pravda hovoriť o svojich rodinných veciach. Ja odídem. Ty jako lekár máš, pravda, viac práv než ja.

— Nie som preca spovedeľníkom; prídem a odídem; aj bez nich mám veľa roboty.

— Znepokojuje ma jedno, — prerušil ho Razumichin zamračený; — včera v opilosti preriekol som sa mu, keď sme šli, o rozličných hlúpostiach… o rozličných… medzi iným, že sa bojíš, že je… náchyľný k pomätenosti…

— Aj dámam si to včera vybľabotal.

— Viem, že je to hlúpe! Zbi ma, ak chceš! Ale mal si preca vskutku nejakú určitú myšlienku?

— Nesmysel, hovorím ti; jaká určitá myšlienka! Sám si mi ho vylíčil ako monomana, keď si ma k nemu priviedol… Nu a včera sme ešte oleja priliali na oheň, ty totiž tým vypravovaním… o natieračovi; pekný rozhovor, veď azda práve od toho sa zbláznil! Kebych bol vedel zcela určite, čo sa vtedy v kancelárii stalo a že ho tam akási beštia tým podozrením… urazila! Hm… nebol bych dopustil včera takého rozhovoru. Veď títo monomani z kvapky urobia oceán, vymyslené veci vidia v osobách, v skutočnosti… Nakoľko sa pamätám na včerajšie vypravovanie Zametova, polovica veci sa mi vyjasnila… Ale čo! Znám jeden prípad, jako istý hypochondrik, štyridcaťročný, keď nemohol znášať pri stole každodenné úštipky osemročného chlapca, zarezal ho! A tu človek, všetok v handrách, drzý policajný pomocník, načínajúca sa choroba, a také podozrenie! Podozrenie proti rozzúrenému hypochondrovi, pri šialenej jeho výnimečnej ctižiadosti! Veď v tom azda spočíva práve pôvod choroby! Nu, dosť!… Abych ale nezabudol, ten Zametov je skutočne milý šuhaj, len hm… — Zbytočné to bolo, že to všetko včera vyprával. Úžasný tárač!

— Ale komu vypravoval? Mne a tebe.

— Aj Porfirijovi.

— Čože na tom, že aj Porfirijovi?

— Abych nezabudol, máš nejaký vliv na tie, na mať a sestru? Aby s ním dnes boly opatrnejšie…

— Dorozumia sa! — neochotne odpovedal Razumichin.

— A čo je on tak proti tomuto Lužinovi? Človek s peniazmi, jej, zdá sa, nie je protivný… a veď nemajú ani groša? Čo?

— Ale prečože sa ty o tom vyzvedáš? — rozdráždene zakričal Razumichin: — čože ja viem, či majú groš alebo nie? Spýtaj sa sám, azda sa dozvieš…

— Fuj, jaký si ty hlúpy niekedy! Včerajšia opilosť vari nevyšla ti z hlavy… S Bohom; poďakuj svojej Praskovii Pavlovne mojim menom za nocľah… Zavrela sa, na môj bonžúr skrz dvere neodpovedala, ale sama o siedmej vstala, samovar priniesli jej z kuchyne cez chodbu… Nemal som česti ju zreť…

Rovno o desiatej Razumichin dostavil sa do domu Bakaljejeva. Obe dámy čakaly ho už veľmi dávno s hysterickou netrpelivosťou. Vstaly obe asi o siedmej alebo prv. Razumichin vošiel zamračený ako noc, poklonil sa neobratne, za čo sa hneď rozsrdil — rozumie sa na seba. Ale mýlil sa: Puľcherija Alexandrovna len sa tak vrhla k nemu, schvatila ho za obe ruky a div ho nebozkala. Nesmele sa podíval na Avdotiju Romanovnu; ale aj v jej hrdom obličaji bol v túto chvíľu taký výraz vďaky a priateľstva, taká úplná a ním neočakávaná úcta (miesto posmešných pohľadov a mimovoľného, zle tajeného opovrženia!), že by mu veru bolo ľahšie, keby ho boly privítaly nadávkami, lebo takto bol až príliš zmätený. Na šťastie téma pre rozhovor bolo pripravené, a preto sa ponáhľal schvatiť zaň.

Keď počuly, „že sa ešte neprebudil,“ ale že „je všetko výborné,“ Puľcherija Alexandrovna poznamenala, že je to tak aj k lepšiemu — „lebo veľmi, veľmi potrebuje predbežne o veciach pohovoriť.“ Nasledovala otázka o čaji a pozvanie piť ho spoločne; samé ešte nepily, očakávajúc Razumichina. Avdotija Romanovna pozvonila; na zvonenie prišiel špinavý otrhanec, a u toho bol objednaný čaj, ktorý konečne bol aj podaný, ale tak špinavo a tak neslušne, že sa dámy hanbily. Razumichin energicky už začal nadávať na byt, ale spomenul si na Lužina a umĺkol, prišiel do rozpakov a veľmi sa zaradoval, keď otázky Puľcherije Alexandrovny začaly sa sypať konečne jedna za druhou, bez prestávky.

Odpovedajúc na ne, hovoril asi tri štvrte hodiny, naveky vyrušovaný a znova opýtaný, a rozpovedal im všetky hlavnejšie a najpotrebnejšie fakty, aké len vedel z posledného roku života Rodiona Romanoviča, zakončil podrobným vyprávaním o jeho chorobe. Ostatne veľa vynechal, čo aj bolo potrebné vynechať, medzi iným o scéne v kancelárii policii so všetkými následky. Vypravovanie jeho počúvaly dychtivo, ale keď myslel, že už končil a vyhovel svojim poslucháčkam, vtedy sa ukázalo, že pre ne jako by ešte ani nebol začínal.

— Poveďte mi, poveďte mi, jako myslíte… ach, prepáčte, dosiaľ ešte neviem vašeho mena! — ponáhľala sa povedať Puľcherija Alexandrovna.

— Dmitrij Prokof’ič.

— Nuž tedy, Dmitrij Prokof’ič, veľmi, veľmi by som sa rada dozvedela… jako vôbec… sa teraz díva na predmety, to jest, rozumiete, jako by vám to povedať, to jest lepšie vyjadriť: čo má rád a čo nemá rád? Či je vždycky taký podráždený, hnevlivý? Jaké má želania, jaké, aby tak povedala, túžby, sny? Čo práve teraz má na neho zvláštny vliv? Slovom, chcela bych…

— Ach, maminka, či je možné na všetko toto tak naraz odpovedať! — poznamenala Dúňa.

— Ach, Bože môj, veď som ja neočakávala, že ho najdem takého, Dmitrij Prokof’ič.

— To je veľmi prirodzené, — odpovedal Dmitrij Prokof’ič. — Matky nemám, ale strýko každý rok sem prichádza a skoro každý raz ma nepoznáva, ba ani podľa zovňajšku, a je to človek rozumný; nu a za tri roky vašej rozluky veľa vody utieklo. A čo vám ešte poviem? Znám Rodiona pol druha roka: je zachmúrený, mračný, pyšný, hrdý; v posledné časy (a hádam o veľa prv) podozrievavý a hypochondrický. Je veľkomyseľný a dobrý. City svoje nerád prejavuje a skôr spôsobí ukrutnosť, než aby slovami prejavil srdce. Ostatne niekedy nie je vôbec hypochondrikom, ale len chladným a bezcitným do neľudskosti, veru, jako by v ňom dva protipoložené charaktery sa po poriadku menily. Niekedy je hrozne neshovorčivý! Naveky nemá kedy, vždy mu prekážajú, a sám leží, nič nerobí. Nie je ironický, ale nie preto, že by sa mu nedostávalo vtipu, lež jako by nemal času na také hlúposti. Nevypočuje, čo mu hovoria. Nikdy sa nezaujíma o to, o čo sa v danú chvíľu zaujímajú všetci. Úžasne vysoko cení seba a zdá sa, že nie bez akéhosi práva na to. Ale, čo ešte?… Zdá sa mi, že váš príjezd bude mať na neho veľmi spasiteľný vliv.

— Ach, daj to Pán Boh! — zvolala Puľcherija Alexandrovna, strápená tým, čo rozpovedal Razumichin o jej Róďovi.

Razumichin pozrel konečne smeľšie na Avdotiju Romanovnu. Částo na ňu pozeral pri rozhovore, ale mimochodom, len na mih, a hneď odvracal oči. Avdotija Romanovna to si sadala ku stolu, a pozorne načúvala, to vstávala a opäť začínala chodiť po svojom zvyku z kúta do kúta, složiac ruky na kríž, stisknúc rty, kedy-tedy vkladajúc svoju otázku, neprerušujúc chodenia, zamýšľajúc sa. Tiež mala zvyk nevypočúvať, čo sa hovorí. Mala na sebe akési tmavé šaty, z ľahkej látky a na krku mala uviazaný biely, priezračný ručníček. Razumichin podľa mnohých príznakov hneď spozoroval, že šatstvo obidvoch ženských je veľmi chudobné. Keby Avdotija Romanovna bola oblečená jako kráľovná, azda by sa jej vôbec nebál; ale teraz môžbyť práve preto, že bola chudobne oblečená a že spozoroval všetky ohavné okrúžajúce ich veci, vniknul do jeho srdca strach a začal sa báť za každé svoje slovo, za každý pohyb, čo bolo veru nepohodlné pre človeka, aj bez toho si nedôverujúceho.

— Povedali ste veľa zaujímavého o povahe bratovej a… povedali ste to nestranne. To je dobre; myslela som, že ho zbožňujete, poznamenala Avdotija Romanovna s úsmevom. — Aj to je, zdá sa mi, pravda, že vedľa neho by sa mala nachádzať ženská, dodala zamyslená.

— To som ja nepovedal, ale ostatne azda aj v tom máte pravdu, lenže…

— Čo?

— Veď on nikoho nemá rád; azda aj nikdy nebude mať rád, — odsekol Razumichin.

— To jest, nie je spôsobný zamilovať sa.

— Ale viete, Avdotija Romanovna, vy sami sa úžasne ponášate na svojho brata, áno vo všetkom! — vybuchnúl naraz aj pre seba samého neočakávane, ale spomenúc hneď, čo jej práve vyprával o bratovi, začervenal sa až po uši a bol veľmi zmätený. Avdotija Romanovna nemohla sa nerozosmiať, hľadiac na neho.

— Straniva Ródi sa môžete oba mýliť, — vmiešala sa Puľcherija Alexandrovna, trochu dotknutá. — Nehovorím o terajšom, Dúnečka. To, čo píše Peter Petrovič v tomto liste… a, čo sme predpokladaly s tebou, azda nie je pravda, ale vy si ani predstaviť nemôžete, Dmitrij Prokof’ič, jaký je on fantastický a jako bych to povedala, kaprizný. Na jeho povahu nikdy som sa ja nemohla spoľahnúť, ani keď mal len pätnásť rokov. Presvedčená som, že on aj teraz naraz môže vykonať so sebou niečo takého, čo nijaký človek i nepomyslel by nikdy urobiť… Abych neďaleko chodila či viete, ako ma on pred pol druha rokom prekvapil, potriasol a skoro celkom umoril, keď sa chcel oženiť s tou jako ju… s dcérou tej Zarnicinej, svojej domácej panej?

— Viete nejaké podrobnosti tejto historie? — spýtala sa Avdotija Romanovna.

— Myslíte, — ohnivo pokračovala Puľcherija Alexandrovna, — že by ho boly vtedy zdržaly moje slzy, moje prosby, moja choroba, moja smrť azda zo žiaľu, naša chudoba? Celkom spokojne prekročil by všetky prekážky, čože on nás, čože nás vari nemiluje?

— Nič a nikdy on so mnou o tejto historii nehovoril, — opatrne odpovedal Razumichin, — ale počul som čosi od samej panej Zaricinej, ktorá tiež nie je veľmi sdieľnou, a čo som počul, to je trochu až podivné.

— A čo, čo ste počuli, — spýtaly se obe ženské naraz.

— Nič takého už veľmi zvláštneho. Dozvedel som sa len, že tento sobáš už celkom dohovorený a neuskutočnený len pre smrť nevestinu, nebol ani samej panej Zarnicinej veľmi po chuti… Okrem toho hovoria, že nevesta bola aj nepekná, ba škaredá… a taká chorľavá a… podivná… ale ostatne, zdá sa, mala aj niektoré dobré vlastnosti. Nevyhnutne musela mať nejaké dobré vlastnosti; ináč by nebolo možné pochopiť… Vena tiež nebolo, ale na veno by on ani nerátal… Vôbec v takej veci je ťažko súdiť.

— Presvedčená som, že to bolo dôstojné dievča, — poznamenala krátko Avdotija Romanovna.

— Boh mi odpusť, ale ja som preca mala vtedy radosť z jej smrti, hoci neviem, kto by z nich koho bol zahubil, on ju, či ona jeho? — rozhodla Puľcherija Alexandrovna; potom opatrne, s prestávkami a ustavične pozerajúc na Dúňu, čo tejto bolo zrejme nepríjemné, začala sa opäť vypytovať na včerajšiu scénu medzi Róďom a Lúžinom. Táto udalosť, ako videť, znepokojovala ju najviac, do strachu a trasenia sa. Razumichin vypravoval znova všetko podrobne, ale tento raz pripojil aj svoj záver: priamo obvinil Raskoľnikova z úmyslnej urážky Petra Petroviča, nevyhovárajúc ho tento raz chorobou.

— On to ešte pred chorobou zamyslel, — dodal.

— Ja tiež myslím, — povedala Puľcherija Alexandrovna so sroneným pohľadom. Ale veľmi ju prekvapilo, že o Petrovi Petrovičovi tento raz sa vyjadril tak opatrne, ba jako by s úctou. Prekvapilo to aj Avdotiju Romanovnu.

— Tedy ste vy takej mienky o Petrovi Petrovičovi? — nevytrpela a opýtala sa Puľcherija Alexandrovna.

— O budúcom mužovi vašej dcéry nemôžem byť inej mienky, — pevne a ohnivo odpovedal Razumichin, — a nehovorím to z puhej, triviálnej zdvorilosti, ale preto… preto, nu hoc len preto, že Avdotija Romanovna sama, dobrovoľne poctila voľbou tohoto človeka. A jestli som ho včera hanobil, stalo sa to len preto, že som bol včera hnusne opitý a ešte… šialený; áno šialený, bez hlavy, zbláznil som sa docela… a dnes sa za to hanbím!… Zapýril sa a umĺkol. Avdotija Romanovna sa zapálila, ale neprerušila mlčania. Neriekla ani jediného slova od tej chvíle, čo začali hovoriť o Lužinovi.

A medzitým Puľcherija Alexandrovna bez jej podpory zrejme nachodila sa v nerozhodnosti. Konečne zajakajúc sa a ustavične pozerajúc na dcéru, oznámila, že jej teraz spôsobuje neobyčajnú starosť jedna okolnosť.

— Vidíte Dmitrij Prokof’ič, — začala. — Budem k Dmitrijovi Prokof’ičovi docela úprimná, Dúnečka!

— Pravdaže, maminka, — dôrazne poznamenala Avdotija Romanovna.

— Vidíte, o čo tu ide, — ponáhľala sa Puľcherija Alexandrovna, jako by s nej horu sňali tým, že jej dovolili rozpovedať svoj zármutok. — Dnes zavčas rána dostaly sme od Petra Petroviča list, jako odpoveď na našu včerajšiu zvesť o príjezde. Vidíte, včera nás mal privítať, jako sľúbil, priamo na stanici. Miesto toho na stanicu bol poslaný privítať nás akýsi sluha s adresou tohoto bytu a aby nám ukázal cestu, a Peter Petrovič odkázal, že sám prijde sem k nám dnes ráno. Miesto toho prišiel od neho dnes ráno tento list… Najlepšie bude, keď si ho prečítate sami; je tu bod, ktorý ma veľmi znepokojuje… sami uvidíte hneď, jaký je to bod, a… poveďte mi, Dmitrij Prokof’ič, úprimne svoju mienku! Znáte najlepšie povahu Róďovu a najlepšie môžete poradiť. Upozorňujem vás, že Dúnečka už všetko rozhodla hneď naraz, ale ja ešte neviem, čo počať a ustavične som čakala na vás.

Razumichin otvoril list, označený včerajším dátumom a prečítal toto:

„Veľactená pani, Puľcherija Alexandrovna, mám česť vám oznámiť, že pre nastalé neočakávané prekážky, nemohol som vás privítať na perone; poslal som ta s tým cieľom človeka veľmi obratného. Rovným spôsobom budem zbavený cti svidania s vami aj zajtra ráno, pre neodkladné senátske veci a abych neprekážal rodinnému svidaniu s vašim synom a Avdotiji Romanovne s jej bratom. Ale budem mať česť navštíviť vás a pozdraviť vás vo vašom byte zajtra rovno o ôsmej večer, pri čom osmeľujem sa pripojiť snažnú, a dodám k tomu, naliehavú prosbu svoju, aby pri spoločnom svidaní našom Rodion Romanovič už nebol prítomný, lebo ma bezpríkladne a neúctivo obrazil, keď som ho včera chorého navštívil, a krome toho musím nevyhnutne s vami osobne, dôkladne pohovoriť o známej vám veci, straniva ktorej bych chcel počuť vaše vlastné vysvetlenie. Súčasne mám česť napred vás uvedomiť, že ak navzdor mojej prosbe stretnem sa u vás s Rodionom Romanovičom, budem nútený hneď sa vzdialiť a vinu si môžete potom sami pripísať. Píšem tak preto, lebo Rodion Romanovič, ktorý sa zdal pri mojej návšteve tak chorým, o dve hodiny naraz vyzdravel a vychádzajúc už z domu, môže aj k vám prísť. Bol som o tom presvedčený vlastnými očima v byte istého pijana, rozdláveného koňmi, ktorý od toho zomrel. Dcére jeho, dievke veľmi zlej povesti, dal včera asi päťadvacať rubľov pod zámienkou, že je to na pohreb, čo ma veľmi udivilo, keďže viem s akými starosťami ste sbierali túto sumu. Pri čom, prejavujúc svoju zvláštnu úctu veľaváženej Avdotiji Romarovne, prosím, ráčte prijať city úctivej oddanosti

svojho pokorného služobníka P. Lužina.

— Čo mám teraz robiť, Dmitrij Prokof’ič? — hovorila Puľcherija Alexandrovna skoro so slzami. — Jakože ja môžem povedať Róďovi, aby neprišiel? Tak naliehavo žiadal včera, aby sme Petrovi Petrovičovi odopreli, a tu nám prikazujú, aby sme jeho samého neprijímaly! Veď on náročky prijde, keď sa dozvie, a… čo potom bude?

— Urobte tak, ako rozhodla Avdotija Romanovna, — spokojne a hneď odpovedal Razumichin.

— Ach, Bože môj! Ona hovorí… ona boh vie čo hovorí a nevysvetľuje mi cieľa! Hovorí, že bude lepšie, to jest nie že by lepšie, ale že je, vraj, akosi nevyhnutne treba, aby aj Róďa náročky prišiel dnes o ôsmej, a aby sa celkom iste stretli… A ja som mu ani listu nechcela ukázať a nejako šikovne s vašou pomocou to spraviť, aby neprišiel… lebo je taký podráždený… Ničoho ja tu nerozumiem; jaký to tam opilec zomrel a jaká tam dcéra a jakým spôsobom mohol odovzdať tej dcére všetky posledné peniaze… ktoré…

— Ktoré ste tak ťažko dostali, maminka, — dodala Avdotija Romanovna.

— Nemal včera všetkých pohromade, — zamyslene povedal Razumichin. — Keby ste vedely, čo navystrájal včera v hostinci, hoci rozumne… Hm! O jakomsi nebohožtíkovi a o jakejsi dievčici skutočne mi včera čosi hovoril, keď sme šli domov, ale nerozumel som ani slova… Ostatne bol som sám včera…

— Najlepšie bude, maminka, poďme k nemu samy a tam, uisťujem vás, hneď uvidíme, čo robiť. A k tomu je aj čas.

— Bože! Ide na jedenástu! — zvolala, pozrúc na svoje nádherné zlaté, emailované hodinky, visiace jej na krku na tenunkej, benátskej retiazke, a hrozne neharmonujúce s ostatným oblekom. „Ženichov dar,“ pomyslel si Razumichin.

— Ach, už je čas!… Už je čas, Dúnečka, je čas! — začala sa nespokojne ponáhľať Puľcherija Alexandrovna: — Ešte si pomyslí, že sa od včerajška hneváme, že tak dlho nejdeme. Ach, Bože môj!

Hovoriac to chytro hodila na seba pláštik, nadela klobúk. Dúnečka sa tiež obliekla. Rukavičky mala nielen obnosené, ale aj roztrhané, čo Razumichin spozoroval, a preca táto zjavná chudoba obleku dodávala obom dámam pohľad akejsi zvláštnej dôstojnosti, čo vždycky býva u tých, čo vedia nosiť aj chudobné šaty. Razumichin zbožne sa díval na Dúnečku a bol pyšný, že ju povedie. „Tá kráľovná,“ myslel si, ktorá štopala svoje pančuchy v žalári, vyzerala veru aj v tú chvíľu ako skutočná kráľovná, ba aj viac, než v čas svojich najnádhernejších slávností a parádnych východov.

— Bože môj! — zvolala Puľcherija Alexandrovna: — Či som si kedy pomyslela, že sa budem báť svidania so synom, s mojím milým, milým Róďou, jako sa teraz bojím!… Bojím sa, Dmitrij Prokof’ič! dodala, nesmelo sa na neho pozrúc.

— Nebojte sa, maminka, — povedala Dúňa, bozkávajúc ju, radšie verte v neho. Ja verím.

— Ach, Bože môj! Ja tiež verím, ale celú noc som nespala! — zvolala úbohá ženská.

Vyšli na ulicu.

— Vieš, Dúnečka, náhle som k ránu trochu usnula, snívalo sa mi naraz o nebohej Marfe Petrovne… celá bola bielo oblečená… pristúpila ku mne, vzala za ruku, a pri tom hlavou na mňa kýva, a tak prísne, prísne, ako by čosi neodobrovala… Či je to k dobrému? Ach, Bože môj, vy ešte neviete, Dmitrij Petrovič: Marfa Petrovna umrela!

— Nič, neviem, aká Marfa Petrovna?

— Náhlo! A predstavte, si…

— Potom, maminka… vmiešala sa Dúňa, veď on ešte nevie, kto je to Marfa Petrovna.

— Ach, neviete? A ja som myslela, že vám je to už známe. Odpustite mi, Dmitrij Prokof’ič, všetko sa mi v tieto dni v hlave splietlo. Veru, pokladám vás jako našu prozreteľnosť, preto som tak bola presvedčená, že už všetko viete. Pokladám vás jako za príbuzného… Nehnevajte sa, že tak hovorím. Ach, Bože môj, čo to máte na pravej ruke? Poranili ste sa?

— Áno, poranil som sa, — zabručal Razumichin plný šťastia.

— Niekedy hovorím až príliš od srdca, tak že Dúňa ma popravuje… Ale, Bože môj, v akej komôrke býva! A či sa už prebudil? A táto domáca pani jeho pokladá to za izbu? Počujete, vy hovoríte, že nerád prejavuje svoje srdce, nuž azda ho omrzím svojími… slabosťami?… Poučte ma, Dmitrij Prokof’ič, jako to s ním začať? Viete, že chodím docela jako stratená ovca.

— Nevypytujte sa ho veľmi na niečo, ak uvidíte, že sa mračí; zvlášte sa nevypytujte na zdravie; nemá to rád.

— Ach, Dmitrij Prokof’ič, ako je ťažko byť matkou! — Ale tu sú aj schody… Jaké strašné schody!

— Maminka, vy ste až bledá, uspokojte sa, mamušička moja, — povedala Dúňa, láskajúc sa k nej; — má byť šťastlivý, že vás vidí, a vy sa tak mučíte, dodala, blysknúc očima.

— Počkajte, podívam sa najprv, či sa prebudil?

Dámy šly pomaličky za Razumichinom, ktorý šiel napred, a keď už prišly v štvrtom poschodí ku dverám domácej panej, spozorovaly, že dvere domácej sú otvorené na malú škulinu a že dve bystré, čierne oči prezerajú ich obe z temnoty. A keď sa pohľady ich stretly, dvere sa naraz zatvorily s takým treskom, že Puľcherija Alexandrovna div nevykríkla od ľaku.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.