Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

VI

Ale len čo odišla, vstal, zavrel dvere na háčik, rozviazal uzol so šatami, čo dnes Razumichin priniesol a začal sa obliekať. Podivná vec: zdalo sa, že sa naraz celkom uspokojil; nebolo ani zmäteného blúznenia ako dnes ráno, ani panického strachu jako celý posledný čas. Bola to prvá minúta jakejsi zvláštnej, neočakávanej spokojnosti. Pohyby jeho boly akurátne a jasné, z nich bol zrejmý pevný úmysel. „Dnes, ešte dnes!“… mrmlal pre seba. Ale chápal, že je ešte slabý; lež veľmi silné duševné napnutie, ktoré došlo do spokojnosti, do nehybnej idey, dodávalo mu síl a sebavedomia; dúfal ostatne, že na ulici nepadne. Keď sa celkom obliekol do všetkého nového, pozrel na peniaze, čo ležaly na stole, zamyslel sa a položil ich do vačku. Peňazí bolo dvacať päť rubľov. Vzal aj všetky medené pätáky, čo vydali z desať rubľov, zaplatených Razumichinom za šaty. Potom ticho sňal háčik, vyšiel z izby, sošiel so schodov a pozrel do kuchyne dokorán otvorenej. Nastázia stála k nemu chrbtom obrátená a nahnutá rozduchovala panin samovar. Nič nepočula. A ktože by aj bol mohol predpoložiť, že odíde? Za minútu bol už na ulici.

Bolo asi osem hodín, slnce zachodilo. Dusnota bola jako prv; ale s dychtivosťou vdychol toho páchnucého, zaprášeného, mestom skazeného vzduchu. Hlava sa mu začala trochu točiť, ale jakási divá energia zažiarila naraz v jeho zapálených očiach a v jeho vychudlom bledo-žltom obličaji. Nevedel a ani na to nemyslel, kam ísť; vedel jedno, „že všetko to treba končiť ešte dnes, jedným razom, hneď; že domov sa ináč nevráti, lebo nechce tak žiť“. Jako končiť? Čím končiť? O tom nemal ani poňatia, ba ani mysleť na to nechcel. Odháňal myšlienku: myšlienka ho trýznila. Cítil len a vedel, že treba, aby sa všetko zmenilo, tak alebo ináč, „hoci jakokoľvek“, opakoval so zúfalým, nehybným sebavedomím a odhodlanosťou.

Po starom zvyku, obyčajnou cestou svojich predošlých prechádzok, išiel smerom na Senné námestie. Pred Senným na dlážke, pred krámom na drobno stál mladý, černovlasý verklikár a hral jakúsi veľmi citlivú pesničku. Akompaniroval stojacej pred ním na chodníku dievčine, asi pätnásťročnej, oblečenej jako slečna v krinoline, s mantilkou, v rukavičkách a v slamenom klobúčku s perom ohnivej farby; všetko to bolo staré a obnosené. Uličným, chrapľavým, ale dosť príjemným a silným hlasom prespevovala pesničku, očakávajúc z krámu nejaké dve kopejky. Raskoľnikov sa zastavil spolu s dvoma, tromi poslucháčmi, počúval chvíľu, vzal päták a položil dievčaťu do ruky. Tá naraz preťala spev na najcitlivejšej a najvyššej note, rezko krikla na verklikára: „Dosť!“ a oba šli ďalej k nasledujúcemu krámu.

— Páči sa vám uličný spev? — obrátil sa naraz Raskoľnikov k jednému mimoidúcemu, už nie mladému, čo stál vedľa neho pri verklíku. Ten pozrel na neho s podivením. — Ja ho mám rád, pokračoval Raskoľnikov, ale s takým pohľadom jako by vôbec o uličnom speve nehovoril, — ja ho mám rád, keď spievajú pri verklíku v chladný, tmavý, vlhký jesenný večer, len vlhký, keď všetci mimoidúci majú bledozelené a chorobné obličaje; alebo ešte lepšie, keď padá mokrý sneh docela rovne, bez vetru, viete? a skrz neho sa blýskajú plynové lampy.

— Neviem… Prepáčte… — zabručal pán naľakaný aj otázkou aj podivným pohľadom Raskoľnikovým a prešiel na druhú stranu ulice.

Raskoľnikov šiel priamo a prišiel k tomu rohu na Sennom námestí, kde predávali mešťan s ženou, čo vtedy hovorili s Lizavetou; ale teraz ich tu nebolo. Poznal miesto, zastavil sa, obozrel a obrátil sa k šuhajovi v červenej košeli, čo zíval pri vchode do múčneho skladu. —

— Tuto, na rohu mešťan so ženou predávajú, či hej?

— Všelijakí predávajú, — odpovedal šuhaj s vysoka si merajúc Raskoľnikova.

— Jako sa volá?

— Jako ho pokrstili, tak sa volá.

— Či si ty nie zarajský? Z ktorej si gubernie?

— U nás, vaša osvietenosť, nieto gubernie, lež ujezd, ale chodil ta brat a ja som doma sedel, nuž ani neviem… Prepáčte, vaša osvietenosť, veľkodušne.

— To je krčma tu hore?

— To je hostinec, aj biliár majú; aj princezny sa najdú… Tralala!

Raskoľnikov prešiel cez námestie. Tam na rohu stál hustý zástup ľudí, všetko mužíci. Zabral sa ta, kde ich bolo najviac a díval sa im do tvári. Vábilo ho to jakosi so všetkými sa dávať do reči. Ale mužíci si ho nevšímali a všetci čosi hulákali pre seba v hŕbach. Postál, zamyslel sa trochu a šiel napravo, po chodníku smerom k V-mu. Minul námestie a dostal sa do uličky…

Aj prv chodil často po tejto uličke, ktorá tu tvorila koleno a viedla s námestia do Sadovej ulice. V posledné časy ho aj vábilo túlať sa po všetkých týchto miestach, keď sa zle cítil — „aby mu bolo ešte horšie“. Ale teraz išiel sem, nemysliac na nič. Je tu veľký dom, všetok zaujatý výčapmi a podobnými podnikmi s jedlom a pitím; z nich každú chvíľu vybehávaly ženské, oblečené, jako sa chodí „do súsedov“ — prostovlasé. V niekoľkých miestach, na chodníkoch nabralo sa ich celé hŕby, najmä pri vchodoch do prízemia, kde sa po schodoch sostupovalo do rozličných veľmi zábavných miestností.

V jednej z nich v túto chvíľu bol krik a škrek na celú ulicu, brnčala kytara; spievali pesničky a bolo veľmi veselo. Hromada ženských sa sobrala pri vchode; niektoré sedely na schodoch, iné na chodníku, iné stály a besedovaly. Vedľa na dlážke potĺkal sa opitý vojak, hlasito nadával a jako sa zdalo, chcel kamsi vojsť, ale jako by zabudol kam. Jeden otrhanec nadával druhému a jakýsi na smrť opitý váľal sa popriek ulice. Raskoľnikov zastavil sa tam, kde bola hromada ženských. Besedovaly ochríplymi hlasmi; všetky maly kartúnové šaty a boly prostovlasé. Niektorým bolo vyše štyricať rokov, ale boly aj sedemnásťročné, skoro všetky s modrinami pod očima.

Zaujímal ho jakosi spev aj všetok ten krik a hluk tam dolu… Bolo počuť odtiaľ, ako medzi smiechom a výskaním, pri tenkej fistule bujného nápevu a pri zvukoch kytary, ktosi náruživo tancoval, dupkajúc do taktu podpätkami; načúval pozorne a zádumčivo, nahnúc sa pri vchode a zvedavo pozeral do chodby.

Strážnik ty môj kaľavný, nebi ty mňa nadarmo! —

rozliehal sa tenký hlas spevákov. Raskoľnikovi sa úžasne zachcelo načúvať, čo spievajú, ako by na tom záležalo všetko.

„Či bych nemal vojsť, — pomyslel si: Smejú sa! V opilosti. A čože, či bych se nemal opiť?“

— Či nezajdete, milý pane? — spýtala sa jedna zo ženských dosť zvučným a nie zcela ochríplym hlasom. Bola mladá, ba ani nie odporná — jediná z celej tej hromady.

— Vidíš, jaká je pekná! — odpovedal, narovnajúc sa, a pozrel na ňu.

Usmiala sa; pochvala sa jej veľmi zapáčila.

— Aj vy ste veľmi peknučký, — povedala.

— Ale je chudý! — podotkla basovým hlasom iná: — azda vyšiel práve zo špitála.

— Na pohľad samé generálske dcérky, ale sú všetko tuponosé! — prerušil ich naraz podnapitý mužik, v rozpiatom armjaku[17] s tvárou potmehúdsky sa smejúcou. — To vám je veselie!

— Vojdi, keď si prišiel!

— Pôjdem! Rozkoš ty moja!

A sbehol dolu.

Raskoľnikov pohnul sa ďalej.

— Počujte, pane! — zvolala za ním dievčina.

— Čo?

Trochu sa okúňala.

— Milý pane, dajte mi šesť kopejok na vypitie!

Raskoľnikov vytiahol, koľko mu prišlo do ruky: tri pätáky.

— Ach, jakí ste dobrý, pane!

— Ako sa voláš?

— Len sa opýtajte na Duklidu.

— Nu, to je už preca priveľa, — naraz poznamenala jedna zo zástupu, vrtiac hlavou nad Duklidou. — Akože je to len možné tak žobrať! Ja bych sa azda od hanby prepadla…

Raskoľnikov zvedavo sa podíval na hovoriacu. Bola to rapavá dievka, asi tricaťročná, plná modrín, s opuchlou vrchnou gambou. Hovorila a karhala spokojne a vážne.

— Kde som to bol čítal, — pomyslel si Raskoľnikov, idúc ďalej, — ako ktosi na smrť odsúdený hodinu pred smrťou hovorí alebo myslí, že keby mal žiť niekde na vysokej skale a na takom úzkom priestore, že by tam mohol len dve nohy postaviť, — a okolo by bola priepasť, oceán, večná tma, večná osamelosť a večné víchrice, — a keby mal zostať tak, stojac na priestore len rýf širokom celý život, tisíc rokov, večnosť, — lepšie tak žiť, než hneď umreť! Len by žiť, žiť, žiť! Jakokoľvek žiť, — len žiť!… Jaká to pravda! Bože, jaká pravda! Človek je podlec!… A podlec je aj ten, čo ho za to podlecom nazýva, dodal po chvíli.

Vyšiel do druhej ulice: „Ba! ,Krištálový palác!‘ Ráno Razumichin hovoril o ,Krištálovom paláci‘. Ale, čože som to vlastne chcel? Áno, prečítať!… Zosimov hovoril, že to čítal v novinách…“

— Máte noviny? — spýtal sa, vchádzajúc do veľmi priestranného a čistého hostínca o niekoľkých izbách, ostatne dosť prázdnych. Niekoľko hosťov pilo čaj a v jednej odľahlej izbe sedela spoločnosť, asi štyria a pili šampanské. Raskoľnikovi sa zdalo, že je medzi nimi Zametov. Ostatne zďaleka nebolo dobre rozoznať.

„Ale, nech si je!“ pomyslel si.

— Vodky rozkážete, prosím, — spýtal sa čiašnik.

— Čaju mi prines a daj mi noviny, staré, tak asi za päť dní naporad, dostaneš prepitné.

— Prosím. Tu sú dneskajšie. A vodky prikážete?

Staré noviny i čaj prišly. Raskoľnikov si sadol a začal hľadať: „Izler — Izler — Actekovia — Actekovia — Izler — Bartola — Massimo — Actekovia — Izler… Fuj, do Paroma vás! A tu sú miestne zvesti: spadla so schodov — mešťan zhorel od vodky — požiar na Pieskoch — požiar na Petrohradskej — Izler — Izler — Izler — Izler — Izler — Massimo — Ahá, tu je…

Našiel konečne to, čo hľadal, a začal čítať: riadky poskakovaly mu pred očima, ale preca dočítal celú „zvesť“ a dychtivo začal vyhľadávať v nasledujúcich číslach neskoršie dodatky. Ruky sa mu triasly, preberajúc lístky, od krčovitej netrpelivosti. Naraz si ktosi sadol vedľa neho, k jeho stolu. Podíval sa — Zametov, ten istý Zametov, toho istého zovňajšku, s prsteňmi, retiazkou, s pútcom v ryšavých kučeravých a napomádených vlasoch, v šviháckej veste a v kabáte trochu obnosenom a v nesviežej bielizni. Bol veselý, aspoň veľmi veselo a dobromyseľne sa usmieval. Smuhlý obličaj jeho bol trochu rozpálený od vypitého šampanského.

— Jako! Vy ste tu? — začal udivene a takým tónom, jako by s ním bol od dávna známy; a mne ešte včera hovoril Razumichin, že nie ste pri vedomí. To je podivné! A ja som veď bol u vás…

Raskoľnikov vedel, že Zametov príde. Odložil noviny a obrátil sa k nemu. Na jeho rtoch bol úsmešok a jakási nová podráždená netrpelivosť vyzerala z toho úsmešku.

— Viem, že ste u mňa boli, — odpovedal, — počul som o tom. Pančuchu ste hľadali… A viete, Razumichin je celkom očarovaný vami, hovorí, že ste s ním boli u Lavizy Ivanovny, viete u tej, o ktorú ste sa vtedy tak starali, na poručíka Pracha ste mihali, a on ustavične nechápal vašeho mihania, pamätáte sa? A jakože, zdalo by sa, nechápať — vec je jasná… čo?

— Aký je to garázdnik!

— Poručík — Prach?

— Nie, váš priateľ, Razumichin…

— Ale dobre sa vám žije, pán Zametov, do najpríjemnejších miest máte vchod bezplatný!

— Kto vás to práve šampanským napájal?

— Ale vypili sme… A vy hneď „napájal“?!

— Honorár! Všetkého užívate! — Raskoľnikov sa zasmial. — Nič to, šuhajko, nič to! dodal a potľapkal Zametova po pleci: — veď to nehovorím na zlo; „ale z puhej lásky, zo žartu“, tak jako to povedal ten váš robotník, keď Miťku mlátil, viete v tej veci staruchinej.

— A jakože vy to viete?

— Ale hádam ja viac viem než vy.

— Akíže ste vy podivní… Akiste ste ešte veľmi chorý. Nemali ste ešte vychádzať.

— Veru. Čože vy noviny čítate?

— Noviny. Píšu veľa o požiaroch.

— Ja o požiaroch nečítam. — Tu sa záhadne podíval na Zametova; posmešný úsmev skrivil jeho rty. — Nie, ja o požiaroch nečítam, pokračoval, mihajúc na Zametova. — Ale priznajte sa, šuhajko, že by ste veľmi radi vedeli, o čom som čítal?

— Celkom sa mi to nechce vedeť; len tak som sa spýtal? Čo vy ustavične…

— Počujte, vy ste človek vzdelaný, s literatúrou obznámený, čo?

— Bol som v šiestej gymnaziálnej triede, — odpovedal Zametov s akousi dôstojnosťou.

— V šiestej! Ach ty môj vrabček! S pútcom, s prsteňmi — bohatý človek! Ach, jaký milý chlapček. — Tu sa Raskoľnikov nervózne rozosmial priamo do tvári Zametova. Tento sa odvrátil, a nie že by sa urazil, ale veľmi sa podivil.

— Ach, jakí ste podivný! — opakoval Zametov veľmi vážne. — Zdá sa mi, že ešte ustavične blúznite.

— Blúznim? Táraš, vrabček!… Tedy som podivný? Nu, a som zaujímavý pre vás, čo? Zaujímavý?

— Zaujímavý.

— Teda mám povedať, čo som čítal, čo som hľadal? Len sa podívajte, koľko čísel som si dal priniesť! Je to podozrivé, čo?

— Nuž, poveďte.

— Dávajte tedy pozor! A teraz vám, môj najmilejší, oznamujem… nie, radšej „soznávam sa“… Nie, ani to: „výpoveď robím, a vy ju prijímate“ — tak to bude! Tedy robím výpoveď, že som čítal, zaujímal sa, hľadal… vyhľadával… — Raskoľnikov prižmúril oči a čakal: — vyhľadával, — a preto som aj zašiel sem — o vražde staruchy, úradníkovej vdovy, povedal konečne skoro šeptom, neobyčajne priblížiac svoju tvár k tvári Zametovej. Zametov hľadel na neho priamo, uprene, nehýbajuc sa a neodvracajúc svojej tvári od jeho tvári. Najpodivnejším zdalo sa potom Zametovi, že celú minútu trvalo u nich mlčanie a celú minútu hľadeli tak na seba.

— Nu, čože na tom, že ste čítali? — zakričal naraz zarazený s netrpelivosťou. — Čo ma do toho! Čo na tom?

— To je tá istá starucha, — pokračoval Raskoľnikov zasa šeptom, ani sa nepohnúc od výkriku Zametova — tá istá, čo som, pamätáte sa, keď o nej v kancelárii začali vypravovať, zamdlel. Čo, teraz rozumiete?

— Ale čože mám rozumeť? — povedal Zametov skoro naľakaný.

Nehybná a vážna tvár Raskoľnikova sa mihom premenila a naraz nervózne sa rozosmial jako pred chvíľou, a jako by sa už celkom nemohol udržať. Mihom spomenul si s neobyčajnou jasnosťou pocitu tú nedávnu chvíľu, keď stál za dvermi s toporom, závora poskakovala, tí za dvermi nadávali a dobývali sa a jemu naraz zachcelo sa zakričať na nich, hádať sa s nimi, vypľaziť im jazyk, dráždiť ich, smiať sa, rehotať, rehotať, rehotať! — Vy ste alebo šialený, alebo… povedal Zametov — a zastavil sa, jako by naraz bol prekvapený myšlienkou, ktorá neočakávane myhnula v jeho mysli.

— Alebo? Čo „alebo“? Nu, čože? Povedzteže!

— Nič! — poznamenal Zametov zlostne: — všetko je to hlúposť! Oba umĺkli. Po neočakávanom chorobnom záchvate smiechu Raskoľnikov stal sa naraz zádumčivým a smutným. Oprel sa lokťmi na stôl a podoprel si rukou hlavu. Zdalo sa, že celkom zabudol na Zametova. Ticho trvalo dosť dlho.

— Čože nepijete čaj? Vystydne, — povedal Zametov.

— Čo? Čaj?… Áno… — Raskoľnikov odpil z pohára, položil do úst kúsok chleba a naraz pozrúc sa na Zametova, zdalo sa, všetko spomenul a jako by prišiel na iné myšlienky; tvár jeho prijala v tú istú chvíľu prvotný, posmešný výraz. Pil ďalej čaj.

— Teraz sa veľa toho lotrovstva rozmnožilo, — povedal Zametov. Nedávno som čítal v „Moskovských Vedomostiach“, že v Moskve zlapali celú bandu peňazokazov. Celá spoločnosť ich bola. Falšovali štátne lósové listy.

— Ó, to bolo už dávno! Pred mesiacom som o tom čítal, — odpovedal spokojne Raskoľnikov. Tedy to sú po vašom názore lotri! dodal usmievajúc sa.

— Akože by neboli!

— To sú deti, babráci a nie lotri! Celého pol sta ľudí sa k takému cieľu shromažďuje! Či je to možné? K tomu aj troch bude veľa, a to ešte aby každý o druhom viac než o sebe samom bol presvedčený! Lebo stačí, aby jeden v opilosti vybľabotal a všetko je v Parome! Babráci! Najímajú nespoľahlivých ľudí rozmeňovať tie lósy v zmenárňach; takú vec, a sveriť ju hen prvému, koho stretneš! Nu, dajme tomu, že sa to podarilo aj takým babrákom, že každý rozmenil milion, a potom? Celý život! Každý jeden od druhého závisí celý svoj život! Radšej obesiť sa! Ale oni ani rozmeniť nevedeli: začal v zmenárni rozmeňovať, dostal päť tisíc a ruky sa mu triasly. Štyri spočítal, a piaty tisíc prijal nesčítajúc na slovo, aby ich mal v kapse a môhol čo najskôr utiecť. Nu, a vzbudil podozrenie. A prasklo všetko pre jedného hlupáka! Či sa to vari tak má robiť?

— Že sa mu ruky zatriasly? povedal Zametov, — to je možné, prosím. Som celkom presvedčený, že je to možné. Inokedy nevydržíš. — A vy azda vydržíte? Ja bych nevydržal! Za sto rubľov odmeny ísť na taký úžas! Isť s falošným lósom — kam — do bankovej zmenárne, kde sú v týchto veciach odborníci, — nie, ja bych dostal strach. A vy by ste sa nebáli?

Raskoľnikovi naraz úžasne sa chcelo zas „jazyk vypľaziť“. Chvíľami mu mráz prebehoval po chrbte.

— Ja bych to tak neurobil, — začal zďaleka. — Ja bych rozmeňoval takto: spočítal bych prvý tisíc aspoň štyri razy so všetkých koncov, každú bankovku prezerajúc, a pustil bych sa do druhého tisíca; začal bych ho sčítať, spočítal bych do polovice a vzal by nejakú pädesiatrubľovku a na svetlo s ňou, obrátil by ju a opäť na svetlo, či je nie falošná? „Bojím sa, reku; jedna moja príbuzná onehdy takým spôsobom o päťadvacať rubľov prišla“; a pri tom bych vyprával celú historiu. A keď bych začal tretí tisíc sčítať — nie, dovoľte; zdá sa, že som tam v druhom tisíci siedmu stovku zle spočítal, mám pochybnosť, nechal bych tretí a vrátil bych sa zas k druhému — a tak bych všetkých päť. A kebych už končil, z piateho a druhého bych po bankovke vzal a opäť k svetlu, a opäť, že sú pochybné, „premeňte mi ich, prosím vás“, — až bych priviedol úradníka do siedmeho potu, tak že by už ani nevedel, jako sa ma má zbaviť! Končil bych, konečne všetko, šiel bych, dvere bych otvoril — ale, nie, prepáčte, zas bych sa vrátil, ešte sa niečo opýtať a nejaké vysvetlenie požiadať, — tak to bych ja to urobil.

— Aké strašné veci vy tu rozprávate! — povedal Zametov, smejúc sa. — Lenže je to všetko len rozprávka, ale v skutočnosti by ste sa potknúli. Tu, ja vám poviem, po mojom súde, nielen my dva, ale ani prefíkaný a na všetko odhodlaný človek za seba ručiť nemôže. Ale načo chodiť ďaleko — tu máte príklad v našom okrese staruchu zabili. Veď to bola, zdá sa, na všetko odhodlaná kotrba, za bieleho dňa sa na všetko odvážil, puhým zázrakom sa zachránil, — ale ruky sa mu preca zatriasly: okrasť nevedel, nemal sily; z veci je to videť…

Raskoľnikov akoby sa urazil.

— Je videť! A lapajteže ho teraz! — zvolal, škodoradostne dráždiac Zametova.

— Čože, aj ho chytia.

— Kto? Vy? Vy ho chytíte? Naskáčete sa! Veď u vás, čo je hlavné: či utráca človek peniaze alebo nie? Prv nemal peňazí, a tu naraz začne utrácať, — nu, akože by to nebol on? Preto vás aj takéto decko pri tom napáli, keď sa mu zachce!

— To je práve to, že tak všetci robia, — odvetil Zametov: — zabije, život vystavuje nebezpečenstvu, a potom hneď v krčme je chytený. Pri utrácaní peňazí ich aj lapajú. Nie sú všetci tak schytralí jako vy. Rozumie sa, že vy by ste do krčmy nešli.

Raskoľnikov sa zachmúril a uprene pozrel na Zametova.

— Zdá sa, že vám prišla veľká chuť dozvedeť sa, jako bych si ja tu počínal? — Spýtal sa nevrle.

— Veru by sa mi chcelo, — odpovedal Zametov pevne a vážne. Akosi príliš vážne začal hovoriť a hľadeť.

— Veľmi? — Veľmi.

— Dobre. Počínal by som si takto, začal Raskoľnikov, opäť naraz približujúc svoju tvár k tvári Zametovej; opäť uprene sa na neho dívajúc a hovoriac šeptom, takže Zametov tento raz sa až zatriasol. — Urobil bych to takto: vzal bych peniaze a veci a keď bych odišiel odtiaľ, hneď, nikde sa nezastavujúc, šiel bych niekam, kde je hluché miesto a len samé ploty a kde nieto skoro nikoho, — nejaká záhrada alebo niečo podobného. Vyhľadal by som tam popredku, na tom dvore, nejaký taký kameň, ťažký asi pud alebo pol druha, niekde v kúte, pri plote, ktorý azda leží tam od stavby domu; zdvihol bych tento kameň — pod ním musela by byť jamka, — a do tejto jamky bych všetky veci a peniaze složil. Složil bych a privalil kameň, tak jako prv ležal, pritlačil bych ho nohou a išiel bych preč. Rok, dva bych nebral, tri bych nebral, — nu, i hľadajte! Ani chýru ani slychu o ňom!

— Vy ste šialení, — povedal Zametov, lež, kto vie prečo, šeptom a jakosi naraz odstúpil od Raskoľnikova. Tomuto zablyskly oči ohňom; úžasne zbledol; rty jeho sa triasly. Sklonil sa k Zametovi jako mohol najbližšie, začal pohybovať rtami nič nevraviac; tak to trvalo asi pol minúty; vedel, čo robí, ale nemohol sa udržať. Strašné slovo, jako vtedajšia závora na dverách, triaslo sa na jeho rtoch: už, už vypadne; len ho pustiť, len vysloviť!

— A čo jestli som ja staruchu a Lizavetu ubil? — povedal naraz a — spamätal sa.

Zametov podivne pozrel na neho a zbledol ako obrús. Obličaj jeho skrivil sa úsmevom.

— Ale veď je to nemožné! — povedal ledva slyšným hlasom.

Raskoľnikov zlobne na neho pozrel.

— Priznajte sa, že ste uverili! Áno? Veď áno?

— Docela nie! Teraz viac než kedykoľvek neverím! — náhlivo zvolal Zametov.

— Chytili ste sa konečne! Lapili vrabčeka. Tedy prv ste preca verili, keď teraz „viac než kdykoľvek neveríte“?

— Ale docela nie! — zvolal Zametov zrejme zmätený. — Preto ste ma tedy ľakali, aby ste ma k tomu priviedli?

— Teda neveríte? A o čomže ste vy v mojej neprítomnosti hovorili, keď som vtedy odišiel z kancelárie? A prečo sa ma poručík Prach vypytoval, keď som prišiel k sebe po omdlení? Ej ty, zakričal na kelnera, vstávajúc a berúc čiapku: — koľko som dlžen?

— Tricať kopejok za všetko, prosím, — odpovedal tento, pribehnúc.

— A tu máš ešte dvacať kopejok prepitného. Pozrite, koľko peňazí, natiahol k Zametovi svoju trasúcu sa ruku s bankovkami, — červené, modré, dvacať päť rubľov. Odkiaľ? A odkiaľ nové šaty sa objavily? Veď viete preca, že som nemal ani kopejky! Moju domácu ste už istotne vypočúvali… Nu dosť! Assez causé! Do videnia… najpríjemnejšieho.

Vyšiel všetok sa trasúc od akéhosi divého, hysterického pocitu, v ktorom bola spolu aj časť nevýslovnej slasti, — ostatne zamračený a úžasne unavený. Tvár jeho bola skrivená jako po nejakom záchvate. Jeho únava rýchle sa zväčšovala. Sily jeho sa roznecovaly a prichodily naraz s prvým popudom, s prvým dráždivým pocitom, a práve tak rýchle slábly, v pomere s tým, ako slábol pocit.

Zametov, keď zostal sám, sedel ešte dlho na tom istom mieste zamyslený. Raskoľnikov neočakávane prevrátil všetky jeho myšlienky straniva známeho bodu a definitívne ustálil jeho mienku.

„Ilija Petrovič je — hlupák!“ riešil rozhodne.

Len čo otvoril Raskoľnikov dvere na ulicu, naraz na schodoch pred domom srazil sa s vchádzajúcim Razumichinom. Oba ešte pri poslednom kroku sa nevideli, tak že skoro hlavami sa srazili. Nejaký čas merali sa navzájom pohľadmi. Razumichin bol náramne prekvapený, ale naraz hnev, opravdivý hnev hrozne zablysnul mu v očiach.

— Teda si ty tuto! — zakričal z plného hrdla. — Z postele utiekol! A ja som ho tam aj pod divánom hľadal! Aj na povalu sme chodili. Nastáziu som skoro zbil pre teba… A on vám je tu! Róďa! Čo to znamená? Povedz čistú pravdu! Priznaj sa! Počuješ?

— Ale to to znamená, že ste ma všetci ukrutne omrzeli a ja chcem byť sám, — spokojne odpovedal Raskoľnikov.

— Sám? Keď ešte nemôžeš chodiť, keď máš ešte obličaj bledý ani plátno a zadychčiavaš sa? Durák! Čo si robil v „Krištalovom paláci“? Povedz hneď!

— Pusť ma! — povedal Raskoľnikov a chcel prejsť mimo. Toto už rozzúrilo Razumichina: silne ho schvatil za plece.

— Pusť? Ty sa opovažuješ hovoriť „pusť?“ Či vieš, čo s tebou hneď urobím? Vezmem ťa do náručia, zaviažem uzlom a odnesem pod pazuchou domov a pod zámku!

— Počuješ, Razumichin, — začal ticho a na oko celkom spokojne Raskoľnikov, či vari nevidíš, že nestojím o tvoje dobrodenia? Že sa ti len chce preukazovať dobrodenia tým, ktorí… pľujú na to! Tým konečne, ktorí to skutočne ťažko znášajú! Prečože si ma vyhľadal na začiatku choroby? Azda bych bol veľmi rád zomrel? Či som ti vari nedal dosť na javo dnes, že ma trápiš, že si ma omrzel! Že sa ti len veru chce trápiť ľudí! Uisťujem ťa, že to všetko vážne prekáža mojemu uzdraveniu, lebo ma ustavične dráždi. Veď odišiel dnes Zosimov, aby ma nedráždil! Nechaj ma, pre Boha, aj ty! A jakéže ty máš konečne právo zadržovať ma násilne? Čože ty nevidíš, že hovorím teraz pri plnom rozume? Akože, ako, poveď mi, mám ťa uprosiť, aby si mi dal pokoj a nepreukazoval mi svojeho dobrodenia? Nech som nevďačný, nech som nízky, len mi dajte, pre Boha, dajte mi pokoj! Nechajte ma!

Začal spokojne, radujúc sa napred všetkému jedu, ktorý chcel vyliať, ale končil vo vzteku a zadýchajúc sa, jako nedávno s Lužinom.

Razumichin postál, zamyslel sa a vypustil jeho ruku.

— Pakuj sa tedy do Paroma! — povedal ticho a skoro zádumčivo. Stoj! zareval neočakávane, keď sa Raskoľnikov už bol pohnul s miesta: — počúvaj! Oznamujem ti, že ste vy všetci, do jedného, tlučhubovia a chvastúni! Príjde na vás nejaké trápenie, nosíte sa s ním ako sliepka s vajcom! Aj tu okrádate cudzích autorov. Nemáte ani príznaku samostatného života! Zo spermacetickej masti ste urobení, a miesto krvi máte srvátku! Nikomu z vás neverím! Hlavná vec je u vás vo všetkých okolnostiach, — aby ste sa neponášali na ľudí! Sto-o-oj! zakričal s dvojnásobnou zúrivosťou, keď spozoroval, že Raskoľnikov opäť sa hýbe k odchodu: — vypočuj do konca! Vieš, že dnes sojdú sa u mňa známi na oslavu nového bytu, azda už teraz prišli, ale ja som tam nechal strýka, aby prijímal hosťov, — a sám som odbehol. Tedy vidíš, kebys’ nebol durák, hlupák, kebys nebol preklad z cudzieho jazyka… vidíš, Róďa, viem, že si rozumný chlapík, ale si aj durák! — tedy vidíš, kebys’ nebol durák, zašiel by si radšej ku mne dnes večer posedeť, než takto zbytočne boty šliapať. Keď si už vyšiel, nuž je darmo. Postavil by ti mäkučké kreslo, domáci majú… Čaj, spoločnosť… A keď zachceš aj na diván ťa uložím, — preca by si medzi nami poležal… Aj Zosimov prijde. Zájdeš tedy?

— Nie.

— L-l-žeš — netrpelivo zakričal Razumichin: — jakože to vieš? Nemôžeš za seba ručiť! Ale ani ničomu nerozumieš… Tisíc ráz som takto pľul na ľudí a opäť som pribiehal zpäť… Začne byť stydno — a vrátiš sa k človeku! Tak si zapamätaj dom Počinkova, tretie poschodie…

— Ale veď takto azda dovolíte niekomu, aby vás palicou nabil, pán Razumichin, za vaše potešenie preukazovať dobrodenia.

— Koho? Mňa! Za púhu fantáziu nos odšraubujem! Teda dom Počinkova, číslo 47, v byte úradníka Babuškina…

— Nečakaj ma, Razumichin! — Raskoľnikov sa obrátil a šiel preč.

— Stavme sa, že prijdeš! — zakričal za ním Razumichin. — Ináče si ty… ináče ťa ani znať nechcem! Počkaj, ej! tam je Zametov?

— Je.

— Videl si ho?

— Videl.

— Aj si hovoril s ním?

— Hovoril.

— O čom? Nu iď si do Paroma, keď nechceš, nehovor. Počinkova, 47, Babuškin, nezabudni!

Raskoľnikov došiel do Sadovej a zahnul za roh. Razumichin zamyslený díval sa za ním. Konečne máchnul rukou, vošiel do domu, ale zastavil sa naprostred schodov:

— „Ký Parom?“ — pokračoval skoro nahlas, „hovorí so smyslom, ale jako by… Veď aj ja som hlúpy! Či vari pomätení nehovoria niekedy so smyslom? Aj Zosimov, zdá sa, práve toho sa tiež bojí!“ Klepnul si prstom do čela. — „A čo, jestli… jakože ho teraz samotného pustiť? Ešte sa utopí… Ech, urobil som chybu! To nie je možné!“ a rozbehol sa naspäť doháňať Raskoľnikova, ale ten už zmizol. Odpľul si a rýchlymi kroky vrátil sa do „Krišťálového paláca“ skorej sa vypytovať Zametova.

Raskoľnikov šiel priamo na -ský most, stal na prostriedku pri zábradlí, oprel sa naň lokťmi a díval sa do diaľky. Keď sa rozlúčil s Razumichinom, soslábol tak, že ledva sem došiel. Zachcelo sa mu niekde na ulici si sadnúť alebo ľahnúť. Skloniac sa nad vodou, mechanicky sa díval na posledný ružový odlesk západu, na rad domov černejúcich v hustnúcom súmraku, na ďaleké okienko kdesi pod strechou domu, na ľavom nábreží, blyštiace jako v plameni od posledného slnečného lúča, čo sa oň oprel na chvíľku; na černejúcu vodu kanála a, jako sa zdalo, s pozornosťou zadíval sa na túto vodu. Konečne sa mu v očiach zakrúžily jakési červené kruhy, domy sa začaly pohybovať, mimoidúci, nábrežia, kočiare, všetko to sa začalo točiť a zatancovalo okolo. Naraz sa zatriasol, zachránený azda znova pred omdlením divým a ošklivým divadlom. Pocítil, že ktosi stál vedľa neho zprava, radom; pozrel a uvidel ženskú, s ručníkom na hlave, so žltým, odutým od pitia obličajom, s očervenelými vpadlými očima. Hľadela na neho priamo, ale zrejmo nič nevidela a nikoho nerozoznávala. Naraz oprela sa pravou rukou o zábradlie, zdvihla pravú nohu a prehodila ju cez zábradlie, potom ľavú a vrhla sa do kanálu. Špinavá voda sa rozovrela, pohltila na chvíľu obeť, ale za minútu utopená vyšla na povrch vody a prúd zvoľna niesol ju dolu, hlavou a nohami vo vode a chrbát hore, so zdvihnutou a jako perina nafúknutou sukňou nad vodou.

— Utopila sa! utopila sa! — kričaly desiatky hlasov; ľudia sa sbiehali, obe nábrežia plnily sa divákmi, na moste, okolo Raskoľnikova shŕkli sa ľudia, opierajúc sa o neho a tlačiac ho od zadku.

— Bože, ale veď je to naša Afrosinuška! — bolo počuť kdesi neďaleko plačlivý ženský krik. — Pre Pána Boha, ratujte ju! Kto ste z Boha, vytiahnite ju!

— Lodku! Lodku! — kričali v zástupe.

Ale lodky už nebolo treba: strážnik sbežal po stupňoch ku kanálu, shodil so seba plášť, čižmy a skočil do vody. Práce nebolo veľa: utopenicu niesla voda dva kroky od stupňov, schvatil ju za šaty pravou rukou, a ľavou zachytil sa týčky, ktorú mu podal kolega, a utopenica bola hneď vytiahnutá. Prišla k sebe skoro, pozdvihla sa, sadla si, začala kýchať a fŕkať, nesmyseľne utierajúc mokré šaty rukami. Nič nehovorila.

— Do čertoviny sa naľúchala tej čertovice, drahí moji, do čertoviny, — nariekal ten istý ženský hlas už vedľa Afrosinušky, — onehdy sa tiež chcela obesiť, so žinky ju sňali. Išla som teraz do krámu, nechala som pri nej dievča dozerať — a tu máš, stalo sa nešťastie! Meštianka je to, báťuška, naša meštianka, vedľa býva, druhý dom od kraja…

Ľudia sa rozchádzali, strážnici boli ešte zamestnaní pri utopenici, ktosi kriknul o policii… Raskoľnikov díval sa na všetko so zvláštnym pocitom ľahostajnosti a nevšímavosti. Bolo mu to protivné. — „Nie, to je ošklivé… voda… nestojí to za to,“ mrmlal pre seba. — „Nič nebude,“ dodal, „zbytočné je čakať. Kancelária policii… A prečo Zametov nie je v úrade? Veď kancelária do desiatej je otvorená…“ Obrátil sa chrbtom k zábradliu a pozrel okolo seba.

„Nu tak čo? Ale dobre!“ povedal rozhodne a odchádzajúc s mosta išiel smerom k policajnej kancelárii. Srdce jeho bolo pusté a hluché. Mysleť nechcel. Aj duševná úzkosť jeho minula, ani stopy predošlej energie, keď vyšiel z domu „všetko skončiť!“ Úplná apatia zamenila jej miesto.

„Veď aj to je východisko!“ myslel si, idúc pomaly, lenivo po nábrežií kanálu. — „Preca to končím, lebo chcem… Ale či je to východisko? Všetko jedno! Ríf[18] priestoru bude, — ha! Ale jaký je to koniec? Či skutočne koniec? Poviem im alebo nie? Eh… Parom! Ustal som, mal by som si skorej niekde ľahnúť alebo sadnúť! Najväčšia hanba, že je to už veľmi hlúpe. Ale napľuť i na to. Fuj, aké hlúposti prichádzajú mi do hlavy…“

Do policajnej kancelárie bolo treba ísť ustavične rovno a pri druhom záhybe ísť naľavo: bola tu v dvoch krokoch. Ale keď prišiel k prvému záhybu, zastavil sa, zamyslel sa, obrátil sa do uličky a šiel okľukou cez dve ulice, — azda bez všetkého cieľa, ale hádam preto, aby aspoň na nejakú chvíľu pretiahol to a získal času. Šiel a hľadel do zeme. Naraz jako by mu niekto šepnul čosi do ucha. Zdvihol hlavu a uvidel, že stojí pri tom dome, pri samých vrátach. Od toho večera tu nebol a nešiel okolo.

Neodolateľná a nevysvetliteľná túha ho vábila. Vošiel do domu, potom do prvého vchodu zprava a začal vystupovať po známych schodoch do štvrtého poschodia. Na úzkych a príkrych schodoch bolo veľmi temno. Zastavoval sa na každom rovnom mieste medzi poschodím a poschodím a zvedavo sa ozeral. Na chodbe prvého poschodia v okne bola celkom vysadená ráma: „Toho vtedy nebolo,“ pomyslel si. Tu je byt v druhom poschodí, kde pracovali Nikoláška a Miťka: „Je zavrený a dvere nanovo zafarbené; prenajíma sa tedy.“ A tu je tretie poschodie… aj štvrté… „Tuto!“ Nevedel, čo si počať: dvere do tohoto bytu boly otvorené dokorán, boli tam ľudia, bolo počuť hlasy; toho nijako neočakával. Po chvíľkovom váhaní vystúpil po posledných stupňoch a vošiel do bytu.

Tiež ho obnovovali; boli v ňom robotníci; to ako by ho prekvapilo. Predstavoval si akosi, že všetko najde práve tak, ako zanechal vtedy, ba azda aj mrtvoly na tých istých miestach na podlahe. Ale teraz: holé steny, nijaký nábytok; to je akési podivné! Sadol si pod oknom.

Boli tu len dvaja robotníci, oba mladí šuhaji, jeden starší a druhý o veľa mladší. Oblepovali steny novými tapétami, bielymi s fialkovými kvietkami, miesto predošlých žltých roztrhaných a odretých. Raskoľnikovi sa to akosi hrozne nepáčilo; hľadel na tieto nové tapéty nepriateľsky, ako by mu bolo ľúto, že všetko tak zmenili.

Robotníci akiste sa omeškali a teraz napochytre skrúcali svoje papiere a chystali sa domov. Objavenie sa Raskoľnikova skoro neobrátilo na seba ich pozornosti. O čomsi besedovali. Raskoľnikov složil ruky na kríž a začal načúvať.

— Prišla ku mne za rána, — vyprával starší mladšiemu, — včasráno všetka vyobliekaná. „Čože sa ty, hovorím, rozplývaš predo mnou jako citron, čože sa ty, reku, rozplývaš jako pomaranč?“ — „Chcem,“ hovorí, „Tit Vasiljevič, od terajška byť celkom vo vašej vôli.“ Nuž vidíš, takto sa má vec. A jako bola vyobliekaná: žurnal, opravdový žurnal!

— A čože je to, strýčko, žurnal? — spýtal sa mladý. Ako videť poučoval sa u „strýčka“.

— Žurnal, to sú, braček môj, také obrázky maľované, čo tunajší krajčíri každú sobotu po pošte z cudzích krajín dostávajú na to totiž, jako sa má kto obliekať, jako mužské tak aj ženské pohlavie. Kresba tedy. Mužské pohlavie sa najviac v svrchníkoch maľuje, ale čo sa týka ženského oddelenia to ti je, braček môj, vyodievané, že sa až zahľadíš!

— Čoho tu len nenájdeš v tomto Pitere! — zvolal mladší nadšene: — okrem otca a matere všetko tu máš.

— Okrem toho, braček môj, všetko sa tu najde, — poučne uistil starší.

Raskoľnikov vstal a šiel do druhej izby, kde predtým stála truhla, posteľ a komod; izba sa mu zdala veľmi malou bez nábytku. Tapéty boly ešte tie isté; v kúte na tapétoch ostro označené bolo miesto, kde stály sv. obrazy. Popozeral a vrátil sa k oknu. Starší robotník podíval sa na neho so strany.

— Čo by ste radi? — spýtal sa ho naraz, obracajúc sa k nemu.

Miesto odpovedi Raskoľnikov vstal, vyšiel na chodbu, vzal rúčku zvonca a trhol. Ten istý plechový zvuk! Trhol po druhé a po tretie; načúval pozorne a spomínal si. Predošlý, mučiteľne strašný, hnusný pocit sa mu začal jasnejšie a živšie predstavovať.

— Ale čo chceš? Kto si? — zakričal robotník, vychádzajúc k nemu. Raskoľnikov vošiel opäť do dverí.

— Byt chcem najať, — povedal, — obzerám ho.

— Byt v noci nenajímajú; a k tomu musíte prísť s dvorníkom.

— A podlahu umyli; budú ju farbou natierať? — pokračoval Raskoľnikov. — Krvi nieto?

— Akej krvi?

— Ale staruchu tu zabili a jej sestru. Bola tu celá mláka.

— Ale ktože si ty, — zakričal znepokojne robotník.

— Ja?

— Áno.

— A ty by si rád vedel?… Poďme do policajnej kancelárie, tam ti poviem.

Robotník nechápavo pozrel na neho.

— Už nám je čas odísť, zameškali sme sa. Poďme, Aleška. Musíme zavreť, povedal starší robotník.

— Nu, poďme! — odpovedal Raskoľnikov ľahostajne a vyšiel napred, pomaly sostupujúc so schodov. — Ej, dvorník, zavolal, vychádzajúc pod vráta.

Niekoľko ľudí stálo pri samom vchode do domu s ulice, dívajúc sa na mimoidúcich; oba dvorníci, ženská, mešťan v chaláte a ešte ktosi. Raskoľnikov šiel priamo k ním.

— Čo by ste radi? ozval sa jeden z dvorníkov.

— V policii si bol?

— Práve som tam bol. Čo chcete?

— Sú tam?

— Sú.

— I pomocník dozorcov je tam?

— Bol tam chvíľu. Čože chcete?

Raskoľnikov neodpovedal a zamyslený stál vedľa nich.

— Prišiel sa podívať na byt, — povedal starší robotník, pristupujúc.

— Jaký byt?

— Ale kde pracujeme. „Prečo, vraj, krv smyli? Tu, hovorí, stala sa vražda, a ja som prišiel najímať.“ A začal zvoniť zvoncom, skoro by ho bol odtrhol. „A poďme, hovorí, v policiu, tam všetko rozpoviem.“ Nedá pokoja.

Dvorník zamračený pozeral na Raskoľnikova.

— Ktože ste vy? — skríkol čo najhroznejšie.

— Som Rodion Romanyč Raskoľnikov, bývalý študent, a bývam v dome Šilovom, v uličke, neďaleko odsiaľ, v byte číslo 14. Spýtajte sa dvorníka, zná ma. Raskoľnikov povedal to všetko jakosi lenivo, neobracajúc sa, a uprene sa dívajúc na tmavú ulicu.

— Ale prečo ste prišli do bytu?

— Podívať sa.

— Na čo sa tam dívať?

— Ale vziať ho a odviesť v policiu! — vmiešal sa naraz mešťan a umĺkol.

Raskoľnikov cez plece na neho pozrel a povedal ticho a lenivo: — Poďme.

— Veru odviesť! — dodal mešťan s väčšou odvahou. — Prečo sa o tom zmieňoval, má čosi na mysli, čo?

— Že by bol opitý, nie je, ale Boh ho vie, kto je, čo je, — zamrmlal robotník.

— Ale čože chcete? — zakričal zasa dvorník, ktorý sa už začal vážne zlobiť: — čo nedáš pokoj?

— Bojíš sa tedy ísť v policiu? — s posmechom povedal mu Raskoľnikov.

— Čoho sa bojím? Čo sa ty zadieraš?

— Prefíkaný huncút, — zvolala ženská.

— Ale čo tu s ním rozumovať, — zakričal druhý dvorník, velikánsky mužik v rozopiatom armjaku a s kľúčmi za pásom. — Pakuj sa!… Veru naozajstný prefíkaný huncút… Pakuj sa!

Schvatil Raskoľnikova za plece a vyhodil ho na ulicu. Raskoľnikov prevalil sa, ale nespadol; vyrovnal sa, mlčky sa podíval na všetkých divákov a šiel ďalej.

— Podivný človek, — povedal robotník.

— Podivní sú teraz ľudia, — povedala ženská.

— A preca ste ho mali odviesť v policiu, — dodal mešťan.

— Nestojí to za to zapletať sa do takej veci, — rozhodol veľký dvorník. — Prefíkaný je to naozajstný huncút! Sám do toho leze, to sa vie a začni sa s ním ťahať, nebude konca… Známe my to!

„Tak mám ísť alebo nie?“ — rozmýšľal Raskoľnikov, zastaviac sa na krížnej ceste a ozerajúc sa okolo, jako by očakával od niekoho posledné slovo. Ale odnikiaľ sa nič neozvalo; všetko bolo hluché a mŕtve jako kamene, po ktorých kráčal, pre neho mŕtve, pre neho jediného… Naraz, ďaleko asi dvesto krokov od neho, na konci ulice, v hustnúcej tme rozoznal zástup, počul hovor, krik… Prostred zástupu stál jakýsi kočiar… Zamihotalo prostred ulice svetielko. „Čože je to?“ Raskoľnikov sa obrátil napravo a šiel k zástupu. Ako keby sa všetkého chytal a chladne sa usmial, súc si toho vedomý, keďže sa už určito rozhodol straniva policie a pevne vedel, že sa hneď všetko končí.



[17] Dlhý sedliacky kabát.

[18] 0,779 m




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.