Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

VI

Raskoľnikovi potom jakosi sa naskytla príležitosť dozvedeť sa, prečo vlastne mešťan a jeho žena k sebe volali Lizavetu. Vec bola celkom obyčajná a nemala v sebe nič zvláštneho. Chudobná rodina, čo sem prišla, predávala rozličné veci, šaty a iné, všetko ženské. Keďže na trhu predávať nie je výhodné, hľadali priekupnicu a Lizaveta sa tým práve zamestnávala. Bola veľmi poctivá a vždy hovorila krajnú cenu: akú cenu povie, tak to musí aj byť. Hovorila veľmi málo a, jako som povedal, bola pokorná a bojazlivá.

Raskoľnikov poslednú dobu stal sa poverčivým. Stopy poverčivosti zostaly v ňom ešte dlho potom, skoro nevyhladiteľné. A v celej tej veci vždy potom chcel videť akúsi zvláštnosť, tajomnosť, ako by prítomnosť akýchsi zvláštnych vlivov a náhod. Ešte v zime istý jeho známy, študent Pokorev, odchádzajúc do Charkova, udal mu v rozhovore adresu staruchy, Heleny Ivanovny, na prípad, akby mu bolo treba niečo založiť. Dlho nešiel k nej, keďže mal kondíciu a akosi sa len pretĺkal. Pol druha mesiaca bude tomu, čo spomenul na adresu; mal dve veci, hodiace sa do zálohu: staré strieborné, otcovské hodinky a malý, zlatý prstienok s akýmisi tromi červenými kamienkami, čo mu dala sestra pri lúčení na pamiatku. Rozhodol sa odniesť prstienok. Keď vyhľadal staruchu, pocítil k nej hneď na prvý pohľad neodolateľný odpor, hoc o nej nevedel ešte nič zvláštneho; vzal od nej dve rubľové bankovky a po ceste zašiel do akéhosi mizerného hostinca. Rozkázal si čaju, sadol a siľno sa zamyslel. Podivná myšlienka kľuvala sa mu v hlave, jako kurča z vajca, a veľmi, veľmi ho zaujímala.

Skoro vedľa neho pri druhom stolíku sedel študent, ktorého celkom neznal a mladý oficier. Dohrali na biliáre a začali piť čaj. Naraz počul, že študent rozpráva oficierovi o úžerníckej staruche, Helene Ivanovne, vdove po koležskom sekretárovi a udáva mu jej adresu. Už toto jediné zdalo sa Raskoľnikovi akosi podivným; ide práve odtiaľ a tu naraz reč o nej. Bola to, pravda, len náhoda, ale on sa nemôže zbaviť akéhosi veľmi neobyčajného dojmu, a tu naraz jako by mu niekto chcel preukázať službu, študent začína rozprávať svojemu druhovi o tej Helene Ivanovne rozličné podrobnosti.

— Dobrá starucha je to, — povedal, — u nej vždy môžeš dostať peňazí. Bohatá je, ani žid, môže na raz aj päťtisíc vyložiť, ale ani rubľovým zálohom nepohŕdne. Našich veľa tam u nej pobývalo. Lenže je hrozná mršina…

Začal rozprávať, aká je zlá, svojhlavá, stačí len o jedon deň premeškať záloh a vec je stratená. Dáva štyri razy menej než stojí vec, a úrokov bere po päť, ba aj po sedem zo sta mesačne atď. Študent pustil sa ďalej do rozprávania a rozpovedal, že starucha má sestru Lizavetu, ktorú ona, hoci je malinká a mizerná, bije každú chvíľu a drží v úplnom podrobení ako malé decko, a Lizaveta medzitým bola skoro siahu vysoká.

— To je tiež neobyčajná zvláštnosť! — zakričal študent a zasmial sa.

Začali hovoriť o Lizavete. Študent vyprával o nej s akousi zvláštnou radosťou a ustavične sa smial, ale dôstojník počúval s veľkým záujmom a prosil študenta, aby mu túto Lizavetu poslal opravovať bielizeň.

Raskoľnikov neprepustil ani jediného slova a zaraz sa všetko dozvedel: Lizaveta bola mladšia, nevlastná sestra staruchina (boly od rozličných materí), a bolo jej už tricať rokov. Pracovala pre sestru vo dne v noci, bola v dome miesto kuchárky a práčky, a okrem toho šila na predaj, ešte aj podlahu myť sa najímala a všetko dávala sestre. Nijakej objednávky, nijakej roboty nesmela prijať bez dovolenia staruchinho. Starucha už urobila svoj závet, o čom vedela aj sama Lizaveta, ktorá po závetu nedostane ani groša, krome movitosti bytovej a peniaze všetky boly určené do istého kláštora v N-skej gubernii ako fundácia na večné časy na zádušnice. Lizaveta bola meštianka, a nie úradníckeho pôvodu, slobodná, zovňajšku hrozne neforemného, rastu neobyčajne vysokého, s dlhými, čaptavými nožiskami, chodila vždy vo vykrivených črieviciach, ale držala sa čisto. Ale hlavné, čomu sa divil a smial študent, bolo to, že Lizaveta každú chvíľu bola tehotná…

— Ale veď ty hovoríš, že je to ohava? — poznamenal oficier.

— Áno, taká smuhlá, ako preodetý vojak, ale že by bola ohava, to nepoviem. Má taký dobrý obličaj a oči. Až veľmi. Dôkazom slúži to, že sa mnohým páči. Je ti taká tichá, nesmelá, po vôli na všetko. A úsmev na tvári u nej je veľmi milý.

— Veď sa ona vari aj tebe páči? — zasmial sa dôstojník.

— Ako zvláštnosť. Ale vieš, čo ti ja poviem. Ja bych tú prekliatu staruchu zabil a olúpil, a uisťujem ťa, že bez všetkých výčitiek svedomia, s prudkosťou dodal študent.

Oficier sa opäť rozosmial a Raskoľnikov sa zatriasol. Jaké to bolo podivné!

— Dovoľ, chcem ti dať vážnu otázku, — rozohnil sa študent. Pravda, ja som tu práve len žartoval, ale podívaj sa: s jednej strany hlúpa, nerozumná, mizerná, zlá, chorá starucha, nikomu neprospešná, ba naopak všetkým škodlivá, ktorá sama nevie, prečo žije a ktorá i tak zajtra sama od seba zomre. Rozumieš? Rozumieš?

— Nu rozumiem, — odpovedal oficier, pozorne upierajúc zrak na rozohňujúceho sa druha.

— Počuj ďalej. S druhej strany mladé, svieže sily, hynúce nadarmo bez podpory, a k tomu tisícami, i všade! Sto, tisíc dobrých vecí a podnikov, ktoré možno sriadiť a zlepšiť za staruchine peniaze, obetované pre kláštor! Stá, hádam tisíce existencií, obrátených na pravú cestu, desiatky rodín, zachránených pred biedou, pred rozkladom, pred záhubou, pred mravnou zkazou, pred venerickými chorobami, a všetko to za jej peniaze. Ak ju človek zabije a vezme jej peniaze, aby sa potom s ích pomocou venoval slúženiu celému človečenstvu a spoločenskému dielu: čo myslíš, či sa nezahladí jedon malinký zločin tisícami dobrých diel? Za jedon život — tisíc životov, zachránených pred hnilobou a rozkladom. Jedna smrť a sto životov za ňu — veď je tu preca aritmetika! A čo značí na všeobecných váhach život tejto suchotinárskej, hlúpej a zlej staruchy? Nič viac než život vši, švába, ba ani toho nestojí, lebo je starucha škodlivá. Cudzí život otravuje: onehdy zo zlosti Lizavete palec pokúsala; len, len, že jej ho potom neodrezali!

— Pravdaže, ona nie je hodna žiť, — poznamenal oficier, no veď je tu príroda.

— Ech, braček, veď prírodu opravujú a napravujú, a keby toho nebolo, museli by sme utonúť v predpojatostiach. Keby toho nebolo, nebolo by ani jedného velikého človeka. Hovoria: „povinnosť, svedomie“ — ale jakože my ich ponímame? Počkaj, dám ti ešte jednu otázku. Počúvaj!

— Nie, ty počkaj; ja ti dám otázku. Počúvaj!

— Nu, čože!

— Vidíš, ty teraz hovoríš a orátorstvuješ, ale povedz mi: Zabiješ ty sám staruchu, alebo nie?

— Rozumie sa, že nie! Ja k vôli spravedlivosti… O mňa tu ani nejde…

— A podľa môjho, keď sa ty sám nebereš na to, nieto tu nijakej spravedlivosti!… Zahrajme radšej ešte jednu partiu!

Raskoľnikov bol v neobyčajnom rozčulení. Pravda boly to všetko zcela obyčajné mladícke rozhovory a myšlienky, aké počúval dosť často, v iných formách a na iné témy. Ale prečo práve teraz musel počuť taký rozhovor a také myšlienky, keď v jeho vlastnej hlave práve sa zarodily… na vlas podobné myšlienky. Prečo práve v túto chvíľu, keď vyniesol zárodok svojej myšlienky od staruchy, priamo natrafil na rozhovor o staruche?… Podivnou vždycky zdala sa mu táto náhoda. Tento nepatrný, hostinský rozhovor mal neobyčajný vliv na neho pri ďalšom rozvoji veci: jako by skutočne bolo tu akési predurčenie, akýsi pokyn…

Navrátiac sa zo Senného námestia, vrhol sa na diván a celú hodinu presedel bez pohybu. Medzitým stemnelo; sviečky nemal, ba ani do hlavy mu neprišlo zažíhať. Neskôr sa nemohol nikdy rozpamätať, či premýšľal vtedy o niečom? Konečne pocítil zimnicu, ako prv mal, zima ho drvila a s radosťou sa dovtípil, že na diván si môže aj ľahnúť. Nezadlho pevný, hlboký spánok ho obňal.

Spal neobyčejne dlho a bez snov. Nastázia, keď vošla k nemu o desiatej ráno, len horkoťažko ho rozbudila. Priniesla mu čaju a chleba. Čaj bol už raz vyparený; priniesla ho vo vlastnom čajníku.

— Aleže drichne! — rozkričala sa s hnevom — a ustavične len drichne!

Podňal sa namáhavo. Bolela ho hlava; vstal, obrátil sa v svojej komôrke a upadol opäť na diván.

— Zasa spať! — zakričala Nastázia — azda si chorý?

Ničoho neodpovedal.

— Čaju chceš?

— Potom — prehovoril s úsilím, zavierajúc opäť oči a obracajúc sa k stene. Nastázia postála nad ním.

— Veru je azda chorý, — povedala, obrátila sa a odišla…

Vošla opäť o dvoch hodinách s polievkou. Ležal jako nedávno, čaj stál nedotknutý. Nastázia bola až obrazená a so zlosťou začala ho strkať.

— Čo drichneš! — zakričala, hľadiac s odporom na neho. Vstal, potom sadnul, ale ničoho jej nepovedal a hľadel do zeme.

— Si chorý, alebo nie? — opýtala sa ho Nastázia, ale opäť nedostala odpovedi.

— Keby si aspoň na ulicu vyšiel, — povedala po krátkom mlčaní; aspoň by si sa trochu prevetril. A jesť budeš, čo?

— Potom, prehovoril slabo, — hybaj! — a máchnul rukou.

Postála ešte chvíľu, pozrela na neho so súcitom a odišla.

O niekoľko minút pozdvihol oči a dlho hľadel na čaj a na polievku. Potom vzal chlieb, vzal lyžicu a začal jesť.

Zjedol nemnoho, bez chuti, asi štyri lyžice, tak mechanicky. Hlava ho bolela menej. Keď poobedoval, roztiahol sa zas na diván, ale usnúť už nemohol; ležal bez hnutia, doluznačky, obličaj zastrčil do podušky. Naraz jasne počul, že bijú hodiny. Zatriasol sa, precítnul, zdvihol hlavu, pozrel do okna, uvažujúc, koľko môže byť hodín a naraz vskočil, ako by ho bol niekto strhol s divánu. Na prstoch pristúpil k dverám, tichúčko ich otvoril a začal načúvať dolu na schody. Srdce mu strašne tĺklo. Ale na schodoch bolo všetko ticho, jako by všetci spali… Zdalo sa mu podivným a zvláštnym, že mohol prespať v takom bezvedomí od včerajška a nič ešte neurobil, nič nepripravil… A medzitým azda už aj šesť hodín bilo… Miesto sna a otupenia zmocnila sa ho naraz neobyčajná, zimničná a jakási nerozvážna náhlivosť. Ale príprav nebolo veľa. Napínal všetky sily umu, aby všetko rozmyslel a nič nezabudol; a srdce medzitým ustavične tĺklo tak, že mu bolo ťažko dýchať. Ponajprv bolo treba urobiť slučku a prišiť ju ku kabátu — dielo minúty. Siahol pod podúšku a vyhľadal v bielizni, ktorá bola pod ňou nastrkaná, celkom rozkmásanú, starú, nevypranú svoju košeľu. Z tejto handry vydrapil pás 4 centimetre široký, a 30 centimetrov dlhý. Tento pás složil vo dvoje, sobliekol svoj svrchník, široký, pevný z akejsi tlstej bavlnenej látky (jeho jediný vrchný odev) a začal prišívať oba konce pásu pod ľavou pazuchou vnútri. Ruky jeho sa triasly pri šití, ale vykonal to a síce tak, že zvonku nič nebolo videť, keď si svrchník zas obliekol. Ihlu a niti mal už dávno pripravené a ležaly v stolíku, v papierku. Čo sa týče slučky, to bol jeho vlastný, podarený výmysel; slučka bola určená pre topor. Veď nemoholže niesť topor na ulici v ruke. A keby ho schoval pod svrchník, preca by ho musel rukou pridržovať, a to by každý mohol spozorovať. Lež teraz, keď vložíš do nej toporisko, topor bude spokojne viseť pod pazuchou vnútri celú cestu. A keď vložíš ruku do bokového vačku svrchníka, môžeš koniec toporiska pridržovať, aby sa neklátil; a keďže svrchník bol veľmi široký, skutočný pyteľ, nemohol nikto spozorovať, že cez vaček niečo pridržuje rukou. Túto slučku vymyslel si tiež už pred dvoma týždňami.

Keď bol s týmto hotový, vstrčil prsty do malého otvoru medzi tureckým divánom a podlahou, pohmatal okolo ľavého kútu a vytiahol dávno už pripravený a schovaný tam záloh. Tento záloh vlastne ani nebol zálohom, bola to len drevená, hladko ohobľovaná daštička, ktorá nebola väčšia a tlstejšia ako strieborná škatuľka na cigarety. Túto daštičku, keď sa ráz prechádzal, on náhodou našiel na istom dvore, kde v prístavbe bola akási dielňa. Neskôr pripojil k daštičke hladkú, tenkú železnú tabličku — akiste odlomok niečoho — ktorú tiež našiel na ulici. Oboje složil a tuho sviazal dohromady niťou na kríž; potom akurátne a elegantne zabalil do čistého bieleho papieru a obviazal tak, aby bolo trochu ťažko rozviazať. A to preto, aby na čas upútal pozornosť staruchinu, keď sa začne zaoberať s balíkom, a aby takým spôsobom mohol použiť vhodnú chvíľu. Železná tablička pripojená bola pre váhu, aby sa starucha aspoň v prvnú chvíľu nedovtípila, že je „vec“ drevená. Všetko to bolo u neho schované do času pod divánom. Len čo vytiahol ten „záloh“, ktosi na dvore zakričal:

— Už dávno minulo šesť!

— Dávno! Bože môj!

Skočil ku dverám, počúval, schvatil klobúk a začal sostupovať so schodov opatrne, neslyšne jako kočka. Nastávala najdôležitejšia vec ukrasť z kuchyne topor. To, že vec treba vykonať toporom, rozhodnuté bolo ním už dávno. Mal ešte záhradný zaverák; ale na nôž, a zvlášte na svoje sily sa nespoliehal a preto sa rozhodol pre topor. Vhodné bude zmieniť sa o jednej zvláštnosti so zreteľom na všetky konečné rozhodnutia, ktoré urobil v tejto veci. Rozhodnutia tieto maly jednu podivnú vlastnosť: čím definitivnejšími sa stávaly, tým ošklivejšími a nesmyseľnými stávaly sa tiež v jeho očiach. Nehľadiac na všetok mučiteľný, vnútorný svoj zápas, nikdy ani na mih oka celú tú dobu nemohol uveriť, že by sa jeho zámysel mohol uskutočniť.

A keby sa aj niekedy bolo stalo tak, že už všetko do posledného bodu bolo by im rozobrané a definitívne rozhodnuté a nebolo by už nijakej pochybnosti — tu práve by sa azda zriekol všetkého jako veci hnusnej, nesmyselnej a nemožnej. Ale nerozhodnutých bodov a pochybností zostávala ešte celá hromada. Čo sa ale týka toho, kde dostať topor, táto maličkosť ho ani trochu neznepokojovala, lebo nebolo nič ľahšieho. Nastázia večer obyčajne vybehávala z domu: tu odbehne k susedom, tu do krámu a dvere nechávala otvorené. Domáca pani pre to sa s ňou naveky hádavala. Stačilo tedy len potichúčky vojsť do kuchyne, keď nastane čas, a vziať topor a potom o hodinu (keď všetko bude končené), vojsť a položiť ho zpäť na miesto. Ale predstavovaly sa aj pochybnosti. Prijde, poveďme, o hodinu, aby ho položil nazpäť, ale Nastázia je tu, už sa vrátila. Bude treba, pravda, ísť mimo a vyčkať, kým zas odíde. A čo, ak medzitým spomene na topor, začne ho hľadať, rozkričí sa — hneď bude podozrenie, alebo aspoň príležitosť k podozreniu.

Ale to boly ešte len maličkosti, o ktorých ani premýšľať nezačínal, ba i nebolo kedy. On dúmal o hlavnom, a maličkosti odkladal na ten čas, keď sa sám o všetkom presvedčí. Ale toto sa zdalo rozhodne neuskutočniteľným. Tak aspoň zdalo sa jemu samému. Nijako si nemohol na príklad predstaviť, že niekedy prestane dúmať, vstane — a pôjde rovno ta. Ba aj nedávnu skúšku svoju (to jest návštevu s úmyslom definitívne prezreť si miesto) len tak oproboval urobiť, ale zďaleka nie, naozaj: „počkaj, reku pôjdem a oprobujem, načo ustavične ,len blúzniť!‘“ — a nevydržal, odpľul a utiekol, rozzúrený sám na seba. A medzitým, zdalo by sa, celá analýza v smysle mravného rozriešenia otázky, bola ním už skončená: kazuistika jeho bola nabrúsená ako britva, a sám v sebe už nenachodil námietok. Ale v poslednom prípade prosto neveril sebe a tvrdošíjne, otrocky hľadal námietky na strane, hmatkajúc, jako by ho niekto nútil a ťahal k tomu. A v posledný deň, ktorý tak neočakávane nastal a všetko jedným razom rozriešil, pôsobil na neho skoro celkom mechanicky, jako by ho niekto vzal za ruku a ťahal za sebou, neodolateľne, slepo, s neprirodzenou silou, bez námietok. Jako by sa dostal kúskom odevu do kolesa stroja a koleso ho začalo vťahovať.

Zpočiatku — ostatne už dávno pred tým — zaujímala ho jedna otázka: prečo tak ľahko odhaľujú sa a prezradzujú sa skoro všetky zločiny a tak zrejme označujú sa stopy takmer všetkých zločincov? Prišiel ponenáhlo k rozmanitým a zaujímavým záverom, a po jeho mienke, najdôležitejšia príčina spočíva nie tak v materiálnej nemožnosti skryť zločin, ako v samom zločincovi; sám totižto zločinec, a skoro každý, v momente zločinu podlieha jakémusi úpadku vôle a rozvahy, ktoré zameňujú sa detskou fenomenálnou ľahkomyseľnosťou, a to práve vtedy, keď je najviac potrebná rozvaha a opatrnosť. Po jeho presvedčení tomu bolo tak, že toto zatmenie rozvahy a úpadok vôle zmocňujú sa človeka jako choroba, rozvíjajú sa postupne a dosahujú svojho najvyššieho bodu nezadlho pred vykonaním zločinu; trvajú v tej istej podobe v samom momente zločinu a ešte nejaký čas po ňom, súdiac podľa individua; potom miznú práve tak, jako mizne každá choroba. Ale otázku: či rodí choroba zločin alebo zločin nejako, podľa svojej zvláštnej povahy vždy je sprevádzaný čímsi na spôsob choroby — necítil sa ešte v silách rozhodnúť.

Keď došiel k takým vývodom, rozhodol, že s ním osobne v jeho veci nemôže byť podobných chorobných prevratov, že rozvaha a vôľa zostanú pri ňom nerozlučne celú dobu, keď bude vykonávať svoj zámysel jedine z tej príčiny, že to, čo zamýšľa — „nie je zločin…“ Vypúšťame celý ten proces, pomocou ktorého došiel do posledného rozhodnutia; zabehli sme bez toho príliš napredok… Dodáme len, že faktické, čisto materialné ťažkosti veci hraly v jeho mysli docela vedľajšiu úlohu. „Zachovaj len nad nimi všetku vôľu a všetku rozvahu a budú svojim časom všetky premožené, keď sa naskytne soznámiť sa so všetkými podrobnosťami veci až do maličkostí…“ Ale vec sa nenačínala. Svojemu definitívnemu rozhodnutiu ešte vždy najmenej veril a keď odbila hodina, všetko dopadlo ináč, a jakosi nenazdajky, ba skoro neočakávane.

Jedna celkom nepatrná okolnosť vyviedla ho z rovnováhy ešte prv, než sošiel so schodov. Keď došiel ku kuchyni domácej panej, ako vždy dokorán otvorenej, opatrne do nej pozrel so strany, aby sa podíval predbežne, niet-li tam v Nastázinej neprítomnosti domácej panej, a jestli nieto, či sú dobre zavrené dvere do jej izby, aby odtiaľ nejako nevykukla, keď vojde pre topor. Ale aké bolo jeho prekvapenie, keď naraz uvidel, že Nastázia je nielen v kuchyni, ale je zamestnaná: vyberá z koša bielizeň a rozvešuje ju na žinkách! Keď ho uzrela, prestala rozvešovať, obrátila sa k nemu, a celý čas, čo šiel mimo, hľadela na neho. Odvrátil oči a prešiel, ako by nič nespozoroval. Ale vec bola skončená: nieto topora! Bol úžasne prekvapený.

„A podľa čoho som súdil,“ rozmýšľal, sostupujúc k vrátam, „podľa čoho som súdil, že práve v túto chvíľu nebude doma! Prečo, prečo som to tak naisto rozhodol?“ Bol porazený, ba jakosi unížený. Chcelo sa mu zo zlosti smiať sa na samom sebe… Tupá, zverská zloba vzkypela v ňom.

Zamyslený zastavil sa vo vrátach. Isť na ulicu, len tak na oko sa prechádzať bolo mu protivné; vrátiť sa domov — ešte protivnejšie. „A takúto príležitosť som navždy stratil!“ Zabručal stojac bezcieľne vo vrátach priamo proti tmavej komôrke dvorníkovej,[13] tiež otvorenej. Naraz sa zatriasol. Z komôrky dvorníkovej, ktorá od neho bola na dva kroky, zpopod lavice napravo čosi zablýsklo mu do očú (bol to topor)… Ozrel sa okolo — nikoho nieto. Na prstoch pristúpil k dvorníkovej izbietke, sostúpil po dvoch stupňoch a slabým hlasom zavolal dvorníka. — „Veru ho nieto doma! Je vari niekde blízko, na dvore, lebo dvere sú otvorené dokorán.“ Vrhol sa na ten topor, vytiahol ho zpod lavice, kde ležal medzi dvoma polenami; hneď tu, nevychádzajúc, vsunul ho do slučky, obe ruky zastrčil do vačkov a vyšiel z dvorníkovej komôrky; nikto ho nespozoroval! „Keď nie rozvaha, tedy diabol (pomáha)!“ pomyslel si, podivne sa usmievajúc. Táto náhoda ho neobyčajne obodrila. Šiel po ceste pomaly a vážne, nenáhliac sa, aby nevzbudil nijakého podozrenia. Málo hľadel na mimoidúcich, ba snažil sa celkom nehľadeť na osoby a byť ako len možné nenápadným. Tu si spomenul na svoj klobúk. — „Bože môj! Mal som peniaze predvčerom a nemohol som ho vymeniť na čiapku!“ Kliatba sa mu vyrvala z úst.

Pozrel náhodou jedným okom do krámu a uvidel, že tam na hodinách, čo visely na stene je už sedem hodín a desať minút. Bolo treba ponáhľať sa a tiež urobiť okľuku: pristúpiť k domu s druhej strany…

Prv keď si toto všetko predstavoval v svojej obrazotvornosti, myslel si niekedy, že sa bude báť. Ale teraz sa príliš nebál, ba vôbec sa nebál. Zaujímaly ho v túto chvíľu ešte aj jakési vedľajšie myšlienky, ale nie dlho. Keď išiel okolo Jusupovho sadu, až veľmi bol zaujatý myšlienkou sriadenia vysokých vodometov a o tom ako pekne osviežovaly by vzduch na všetkých námestiach. Potom pomaly prišiel k presvedčeniu, že keby sa rozšíril Letný sad na celé Marsovo pole a k tomu by sa ešte spojil s palácovým Michajlovským sadom, bola by to pre mesto veľmi pekná a veľmi užitočná vec. Tu ho naraz zaujala otázka, prečo práve vo všetkých velikých mestách človek nie azda z púhej nutnosti, ale akosi obzvlášte naklonený je bývať v takých častiach mesta, kde nieto ani sadov, ani vodometov, kde je špina a smrad a všelijaká ohavnosť. Tu spomenul na vlastné prechádzky po Sennom námestí a na chvíľu sa spamätal. „Ale jaké to hlúposti lezú do hlavy, pomyslel si. Radšej už vôbec nič nemysleť!“

„Tak iste tí, ktorých vedú na popravu priľnú myšlienkami ku všetkým predmetom, ktoré sa im vyskytujú na ceste, mihlo mu v mysli, ale len mihlo ako blesk; sám chytro potlačil túto myšlienku… Ale už je blízko, už je tu dom, tu sú vráta. Naraz kdesi odbily jedon úder. Čože je to, či je už vari pol ôsmej? To nie je možné, iste hodiny zabežaly napred!“

Na jeho šťastie tu vo vrátach sa všetko podarilo. Ako by naschvál práve v tú chvíľu pred ním vošiel do vrát ohromný voz sena, ktorý ho zacláňal celý čas, keď prechádzal vrátami, a náhle voz prešiel na dvor, mihom prekĺzol napravo. Tam na druhej strane voza bolo počuť niekoľko hlasov, jako sa hádali, kričali; ale jeho nikto nespozoroval, s nikým sa nestretol. Mnoho okien vychádzajúcich na tento ohromný štvorcový dvor, bolo otvorené v túto chvíľu, ale on nepozdvíhol hlavy — nemal sily. Schody k staruche boly blízko, hneď za vrátami napravo. Bol už na schodoch…

Oddychol si, pritlačil rukou tlčúce srdce, namacal pri tom a popravil topor a začal opatrne a ticho vystupovať po schodoch, pod chvíľu načúvajúc. Ale aj schody boly tento raz prázdne; všetky dvere boly zavrené; nikto ho nestretol. V druhom poschodí bol jedon prázdny byt otvorený dokorán, pracovali v ňom maliari, ale tí sa ani neozreli. Postál, rozmýšľal chvíľu a išiel ďalej. — „Pravda, bolo by lepšie, keby ich tu celkom nebolo, ale… nad nimi sú ešte dve poschodia.“

Ale tu je aj štvrté poschodie, tu sú dvere, a tu je byt naproti; ten je prázdny. V treťom poschodí byt, ktorý je priamo pod staruchiným, je podľa všetkých príznakov tiež prázdny: navštívenka, pribitá na dverách je sňatá — vysťahovali sa!… Bol zadychčaný. Na mih preletela mu hlavou myšlienka: „či bych nemal bežať?“ Ale nedal si odpovedi a začal načúvať pri staruchinom byte: hrobové ticho. Potom ešte raz načúval dolu po schodoch, načúval dlho, pozorne… Potom sa naposledok ozrel, priobodril sa a ešte raz omacal topor v slučke. „Či som nie… veľmi bledý?“ napadlo mu. „Či nie som priveľmi rozčulený? Ona je nedôverčivá… Či nemám ešte počkať… kým sa srdce neuspokojí?…“

Ale srdce sa neuspokojovalo. Naopak, ako naschvál tĺklo silnejšie, silnejšie, silnejšie… Nezdržal sa, pomaly natiahol ruku ku zvonku a zazvonil. O pol minuty zazvonil ešte raz, silnejšie.

Nieto odpovedi. Zvoniť na zdar Boh bolo zbytočné a nehodilo sa pre neho. Starucha, rozumie sa, bola doma, ale je podozrivá a je sama. Znal čiastočne jej zvyky… A ešte raz tesno priložil ucho k dverám. Či boly jeho smysly tak naostrené (čo vôbec je ťažko predpokladať, alebo vskutku bolo počuť), naraz rozoznal akýsi opatrný šuchot rukou okolo kľučky a jakoby šuchot šiat o samé dvere. Ktosi nepozorovane stál u samej zámky a práve tak, jako on zvonku, načúval a, jako sa zdá, tiež priložiac ucho k dverám…

Raskoľnikov sa schválne pohol a čosi hlasitejšie zabručal, aby nevzbudil ani zdania, že sa schováva; potom zazvonil po tretie, ale ticho, solidne a bez všetkej netrpelivosti. Spomínajúc na to neskôr, nemohol poňať, kde vzal toľko chytrosti, tým viac, že jeho rozum jako by sa chvíľami pomračal, a tela svojho skoro ani na sebe necítil… Po chvíľke bolo počuť, že odstrkujú závoru.



[13] Dvorník = domovník.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.