Zlatý fond > Diela > Zločin a trest I


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov


 

V

Bol to pán nemladý, nútene sa držiaci, vážny, s opatrnou a mrzutou tvárou, ktorý začal tým, že sa zastavil v dverách, ozerajúc sa dokola s urážlive netajeným podivením, a jako by sa spytoval pohľadom: „Kamže som sa to dostal?“ Nedôverivo, ba s afektáciou ľaknutia a skoro urážky ozeral tesnú a nízku „lodnú kajutu“ Raskoľnikova. S tým istým udivením obrátil a uprel potom oči na samého Raskoľnikova, soblečeného, strapatého, neumytého, ležiaceho na mizernom, špinavom diváne, ktorý tiež s drzou otázkou hľadel mu priamo do očú, nehýbajúc sa s miesta. Napiate mlčanie trvalo asi minútu a konečne, jako sa dalo očakávať, nastala malá premena dekorácie. Dovtípiac sa bez pochyby podľa niektorých, ostatne veľmi ostrých dôvodov, že prehnaným prísnym držaním sa tu v tejto „kajute“ zhola nič sa dokázať nedá, prišlý pán trochu zmäkol a povedal úctivo, hoci nie bez prísnosti, obracajúc sa k Zosimovi a zdôrazňujúc každú slabiku svojej otázky:

— Rodion Romanyč Raskoľnikov, pán študent alebo bývalý študent?

Zosimov sa zvoľna pohol a môžbyť, že by bol odpovedal, keby Razumichin, ku ktorému sa vôbec neobracal, ho hneď nebol predišiel:

— Ale tuto leží na diváne! A vy, čo by ste radi?

Toto familiárne „čo by ste radi?“ priamo podkosilo afektovaného pána, áno skoro by sa bol obrátil k Razumichinovi s nejakou poznámkou, ale preca sa zdržal včas a chytro sa zas obrátil k Zosimovi.

— Tuto je Raskoľnikov! — zamrmlal Zosimov, kyvnúc na chorého, potom zivnúl, pri čom jakosi neobyčajne otvoril ústa a neobyčajne dlho ich držal v takom položení, potom pomaly siahol do vačku svojej vesty, vytiahol ohromné, vypuklé, zakryté, zlaté hodinky, otvoril ich, podíval sa na ne a práve tak pomaly a lenivo ich zastrkoval.

Sám Raskoľnikov celý ten čas ležal mlčky, doluznačky, a uprene, hoci bez akejkoľvek myšlienky hľadel na vstúpivšieho. Obličaj jeho, odvrátený teraz od zaujímavého kvietka na tapétoch, bol veľmi bledý a vyjadroval neobyčajné utrápenie, jako by bol práve prestal bolestnú operáciu, alebo jako by ho práve boli prepustili zpod múk. Ale pán, čo vošiel, znenáhla začal budiť v ňom viac a viac pozornosti, potom pochybnosti, ba jako by aj bázne. Keď Zosimov, ukazujúc na neho, povedal: „tuto je Raskoľnikov“, naraz chytro privstal, sadol na diván a skoro vyzývavým, ale prerývaným a slabým hlasom povedal:

— Áno, ja som Raskoľnikov! Čo by ste radi? — Hosť pozorne sa na neho podíval a dôrazne preriekol:

— Peter Petrovič Lužin. Mám plnú nádej, že meno moje nie je vám už docela neznáme.

Ale Raskoľnikov, očakávajúc čosi zcela iného, tupo a zádumčivo pozrel na neho a nič neodpovedal, ako by meno Petra Petroviča počul veru len prvý raz.

— Jako? Či ste azda dosiaľ neráčili dostať nijakých zvestí? — opýtal sa Peter Petrovič, trochu zmätený.

Miesto odpovedi Raskoľnikov pomaly spustil sa na podúšku, položil ruky za hlavu a začal sa dívať do povaly. Na tvári Lužinovej sa pojavila akási úzkostlivosť.

Zosimov a Razumichin ešte s väčšou zvedavosťou začali ho ozerať, a on konečne bol celkom zmätený.

— Domnieval som sa a rátal som, zamrmlal, že písmo poslané už pred desiatimi dňami, ba skoro pred dvoma týždňami…

— Počúvajte, čože vy tam budete ustavične stáť pri dverách? skočil mu do reči Razumichin: — ak máte čo objasniť, sadnite si, veď vám je tam obom, s Nastáziou, tesno! Násteňka, staň na stranu, daj mu prejsť! Prejdite, tu máte stoličku, sem!

Odtiahol svoju stoličku od stola, oslobodil trochu priestoru medzi stolom a svojimi kolenami a čakal, trochu v napiatom položení, aby hosť „preliezol“ touto škulinou. Chvíľa bola vybraná tak, že nijako nebolo možné odmietnuť a hosť liezol úzkym priestorom, náhliac a potkýnajúc sa. Keď dostihol stoličky, sadol si a nedôverčivo pozrel na Razumichina.

— Ostatne, nekonfúzte sa, — vybúchol Razumichin; — Róďa je už piaty deň chorý a tri dni blúznil, ale teraz prišiel k sebe, ba aj jedol s chuťou. A toto je doktor, práve ho poprezeral a ja som kolega Róďkov, tiež bývalý študent, a teraz ho opatrujem; nuž na nás nehľaďte, neostýchajte sa, a pokračujte v tom, čo vám treba.

— Ďakujem vám. Či ale neznepokojujem chorého svojou prítomnosťou a rozhovorom? obrátil sa Peter Petrovič k Zosimovi.

— N-nie, — zamrmlal Zosimov, — ba môžete ho zabaviť a opäť zivnul.

— Ó, už je dávno pri pamäti, od rána! — pokračoval Razumichin, ktorého familiárnosť mala ráz takej úprimnej prostodušnosti, že Peter Petrovič sa zamyslel a začal sa obodrovať, azda čiastočne aj preto, že tento otrhanec a drzý človek predstavil sa jako študent.

— Vaša maminka… — začal Lužin.

— Hm! — hlasito poznamenal Razumichin. Lužin pozrel na neho tázavo.

— Nič, ja len tak; pokračujte…

Lužin pokrčil plecami.

— … Vaša maminka, ešte keď som bol u nej, začala vám písať písmo. Keď som prišiel sem, náročky som počkal niekoľko dní a nešiel k vám, abych bol už celkom istý, že vás uvedomili o všetkom; ale teraz k svojmu udiveniu…

— Viem, viem! — zahovoril naraz Raskoľnikov s výrazom najnetrpelivejšej zlosti. — To ste vy? Ženich? Nu, viem… a dosť!

Peter Petrovič rozhodne sa urazil, ale mlčal. Namáhal sa hneď rozvážiť, čo to všetko znamená? Asi minútu trvalo mlčanie.

Medzitým Raskoľnikov, ktorý sa pri odpovedi trochu k nemu obrátil, začal si ho naraz znova pozorne prezerať, a to s akousi zvláštnou zvedavosťou, ako by si ho pred chvíľou ešte nebol dobre prezrel celého alebo ako by ho v ňom niečo nového prekvapilo; náročky preto aj privstal s podúšky. Skutočne v celom zjave Petra Petroviča prekvapovalo čosi zvláštneho, totiž niečo, čo ospravedlňovalo názov „ženicha“ tak bez ceremonie práve mu daný. Predovšetkým bolo videť, a bilo to až veľmi do očú, že Peter Petrovič usilovne vyúžitkoval niekoľko dní v hlavnom meste, aby sa pekne odel a vystrojil v očakavaní nevesty, čo ostatne bolo veľmi nevinné a dovoliteľné. Ba aj jeho azda až veľmi samoľubivé povedomie príjemnej premeny k lepšiemu mohlo by byť odpustené pri takej príležitosti, lebo Peter Petrovič bol vyhlásený ženich. Celé šaty jeho boly práve od krajčíra, a všetko bolo pekné, azda len krome toho, že všetko bolo príliš nové a príliš prezradzovalo určitý cieľ. Áno aj elegantný, nový, okruhlý klobúk svedčil o tom cieli; Peter Petrovič akosi až veľmi úctivo zachádzal s ním a príliš opatrne ho držal v rukách. Ba aj skvostné, farby bazového kvetu rukavičky, ozajstné jouvinevské, svedčily o tom istom hoci už len tým, že ich Peter Petrovič nenatiahol na ruky a len ich nosil v rukách na parádu. V šatách Petra Petroviča prevládaly farby svetlé a mladícke. Mal na sebe pekný letný kabát svetlo-škoricového odtienku, svetlé, ľahké nohavice, takú tiež vestu, práve kúpenú jemnú bielizeň, batistový veľmi ľahunký nákrčník s ružovými pruhmi, a čo bolo najlepšie: všetko to pristalo Petru Petrovičovi. Jeho tvár veľmi svieža, ba aj pekná i bez toho zdala sa mladšia na svojich päťaštyricať rokov. Vlasy jeho len kde-tu trochu šedivé zavité u holiča nejavily touto okoľnosťou nič smiešneho alebo nejakého hlúpeho pohľadu, čo obyčajne vždycky býva pri zavitých vlasoch, lebo dodáva to tvári podobnosť s Nemcom, keď ide k sobášu. Ak bolo aj niečo v tomto peknom a solídnom zovňajšku nepríjemného a odporného, to pochádzalo už z iných príčin. Keď si Raskoľnikov bez okolkov poprezeral pána Lužina, jedovito sa usmial, znova klesol na podušku a začal sa jako prv dívať do povaly.

Ale pán Lužin dodal si odvahy a zdá sa, rozhodol nevšímať si do času všetkých týchto podivností.

— Veľmi a veľmi mi je ľúto, že vás nachádzam v takom položení, — začal znova, s namáhaním prerušujúc mlčanie. — Kebych bol vedel o vašej chorobe, bol bych zašiel prv. Ale, viete, starosti!… K tomu mám ako advokát veľmi dôležitú vec v senáte. Nezmieňujúc sa už ani o tých starostiach, ktoré aj vy tušíte. Vaších, to jest maminku a sestričku, čakám každú chvíľu.

Raskoľnikov sa pohnul a chcel už čosi povedať; na tvári jeho videť bolo jakési rozčulenie. Peter Petrovič sa zastavil, čakal, ale keďže nič nenasledovalo, tedy pokračoval.

— … Každú chvíľu. Našiel som im aj dočasný byt.

— Kde? — slabým hlasom sa opýtal Raskoľnikov.

— Neďaleko odsiaľ, dom Bakalejeva…

— To je na Voznesenskom prospekte, — skočil do reči Razumichin, — dve poschodia sú tam zariadené k prenajímaniu izieb; kupec Juškin ich arenduje; bol som tam.

— Áno izby nájomné…

— Úžasná ohavnosť; špina, smrad, a k tomu podozrelé miesto; stávaly sa tam celé historie; veď tam, Parom vie, kto všetko býva!… Sám som ta bol zašiel následkom istého škandálneho prípadu. Ostatne je to tam lacné.

— Nemohol som, pravda, sobrať toľko zvesti, keďže som sám človek nový, — chúlostivo podotknul Peter Petrovič, — ale ostatne sú to dve veľmi, veľmi čisté izbice a je to na veľmi krátky čas… Ja som už našiel skutočný, to jest budúci náš byt, obrátil sa k Raskoľnikovi, — a teraz ho pripravujú; a medzitým som sa aj sám utúlil v nájomnej izbe dva kroky odsiaľ u pani Lippevechselovej, v byte istého môjho mladého priateľa, Andreja Semjonyča Lebezjatnikova; ten mi aj ten dom Bakalejeva odporúčal…

— Lebezjatnikova? — zvoľna povedal Raskoľnikov, jako by čosi spomínal.

— Áno, Andrej Semjonovyč Lebezjatnikov, úradník v ministerstve. Ráčite ho znať?

— Ale…, nie… — odpovedal Raskoľnikov.

— Prepáčte, zdalo sa mi tak podľa vašej otázky. Bol som kedysi jeho tútorom… je to veľmi milý mladík… pokrokový… A ja sa rád stretám s mládežou; od nej sa dozvieš, čo je nového. Peter Petrovič s nádejným očakávaním podíval sa na všetkých prítomných.

— V jakomže to ohľade? — spýtal sa Razumichin.

— V docela vážnom, abych tak povedal, v samej podstate veci, dodal Peter Petrovič, jako by sa zaradoval otázke. — Veď už desať rokov nebol som v Petrohrade. Všetky tieto naše novoty, reformy, idey, všetko to dotklo sa i nás na vidieku; ale aby sme mohli videť jasnejšie a videť všetko, treba byť v Petrohrade. Nuž a moja myšlienka je práve taká, že najviac spozoruješ a poznáš, keď pozoruješ naše mladé pokolenie. A priznám sa: zaradoval som sa…

— Čomu práve?

— Otázka vaša je obšírna. Môžem sa mýliť, ale zdá sa mi, nachádzam jasnejší rozhľad, viac, abych tak povedal, kritiky; viac dôkladnosti…

— To je pravda, — povedal Zosimov.

— Lžeš, dôkladnosti nieto, — zadrapil sa Razumichin.

— Dôkladnosť nadobýva sa ťažko, a s neba zadarmo nesletí. Azda dvesto rokov bude, čo sme odvykli každému dielu… Idey hádam sa aj kvasia, obrátil sa k Petrovi Petrovičovi, — aj želanie dobra je, hoci detské; ba najde sa aj čestnosť, nehľadiac na to, že sa nahrnulo nesčíslné množstvo podliakov, ale dôkladnosti preca nieto! Dôkladnosť chodí v čižmách.

— Nesúhlasím s vami, — podotknul Peter Petrovič so zrejmým potešením; — pravda sú prenáhlenosti, nepravidelnosti, ale treba byť shovievavým; prenáhlenosť svedčí o zápale k dielu a o tom nepravidelnom zovňajšom položení, v ktorom sa ono nachodí. Ak bolo málo vykonané, i času bolo nemnoho. O prostriedkoch ani nehovorím. Po mojom súde, niečo je už aj vykonané: rozšírené sú nové, úžitočné myšlienky, rozšírené sú niektoré nové, úžitočné spisy, miesto predošlých blúznivých a romantických; literatúra nadobýva zrelší odtienok; vykorenené a vysmiaté je veľa škodlivých predsudkov… Slovom nenavratiteľne sme sa odtrhli od minulosti a to, po mojom súde, je už skutok…

— Naučil sa nazpamäť! Odporúča sa, — povedal naraz Raskoľnikov.

— Čo, prosím? — spýtal sa Peter Petrovič, nedočujúc, ale nedostal odpovedi. — To je všetko správne, — ponáhľal sa poznamenať Zosimov.

— Veru pravda, prosím, — pokračoval Peter Petrovič, príjemne pozrúc na Zosimova. — Uznajte to aj vy, povedal, obracajúc sa k Razumichinovi, ale už s odtienkom akejsi víťazoslávy a presily, a len-len že nedodal „šuhajko“, — že je úspech, jako teraz hovoria progres, aspoň v mene vedy a národohospodárskej pravdy…

— Všeobecne známy výrok!

— Nie, tu nemáte všeobecne známeho výroku! Jestli sme, na príklad, dosiaľ hovorili: „miluj“ a ja som miloval, čože z toho vyšlo? pokračoval Peter Petrovič, azda zbytočne sa náhliac: — vyšlo to, že som roztrhol kabát na polovicu, rozdelil som sa s bližným a oba sme zostali napoly nahí, podľa ruského príslovia: „Kto dvoch zajacov naháňa, ani jedného nelapí“. Ale veda hovorí: miluj predovšetkým seba samého, lebo všetko na svete spočíva na osobnom záujme. Ak budeš milovať seba samého, aj veci svoje usporiadaš, ako náleží, aj kabát tvoj zostane celý. A národohospodárska pravda dodáva, že čím viac je v spoločnosti usporiadaných súkromných vecí, a, abych tak povedal, celých kabátov, tým viac má pevných základov a tým skôr sa v nej usporiada spoločné dielo. Tedy nadobúdajúc jedine a výhradne pre seba, práve tým nadobývam jako by pre všetkých a smerujem k tomu, aby bližný dostal viac než roztrhaný kabát, a už nie od súkromnej, osobnej štedrosti, ale následkom všeobecného prekvitania. Myšlienka je prostá, ale bohužiaľ dlho neprichádzala, zaclonená nadšenosťou a blúznivosťou, a zdalo by sa, že nie je treba veľa ostroty mysli, aby sa človek dovtipil…

— Odpustite, nie som tiež dôvtipný, — rezko prerušil ho Razumichin, — a preto prestaňme. Všetko toto táranie, tešenie seba, všetky tieto neumlkajúce všeobecné a známe výroky, vždycky — to isté a to isté za tri roky sa mi tak sprotivily, že na moj’ dušu pýrim sa, keď aj iní v mojej prítomnosti tak hovoria. Rozumie sa, že ste sa ponáhľali predstaviť so svojimi vedomosťami, to je veľmi odpustiteľne a nevykladám to na zlú stránku. Rád by chcel len vedeť, kto vlastne ste; lebo, vidíte, k tej spoločnej veci pridralo sa v posledné časy toľko rozličných priemyselníkov a tak všetko pokazili, do čoho sa len dotkli v svojom záujme, že rozhodne celú vec zhnusili. Nuž prosím, tedy dosť.

— Ctený pane, — začal už p. Lužin, kriviac sa s neobyčajnou dôstojnosťou, — chcete azda bez okolkov prejaviť, že aj ja…

— Ó, prosím, prosím, prepáčte… Či bych sa mohol opovážiť!… Ale bude toho dosť! odsekol Razumichin a rezko sa obrátil k Zosimovi, aby s ním pokračoval v predošlom rozhovore.

Peter Petrovič bol tak rozumný, že hneď uveril, ako mu to vysvetlili. O dve minúty ostatne sa rozhodol odísť. — Dúfam, že začatá teraz naša známosť, obrátil sa k Raskoľnikovi, — po vašom uzdravení a so zreteľom na známe vám okolnosti upevní sa ešte viac… Obzvlášte vám prajem zdravia…

Raskoľnikov ani hlavy neobrátil. Peter Petrovič začal vstávať so stoličky.

— Zabil ju určite niekto, čo záloh priniesol! povedal Zosimov.

— Rozhodne ten, čo záloh priniesol! — prisvedčil Razumichin. — Profirij svojich myšlienok neprezradí, ale zakladačov preca vyšetruje.

— Zakladačov vyšetruje? — hlasito sa opýtal Raskoľnikov.

— Áno, a čo?

— Nič.

— Odkiaľ ich bere? — spýtal sa Zosimov.

— Niektorých oznámil Koch; mená iných boly na obaloch vecí zapísané, a niektorí aj sami prišli, keď počuli…

— To musela byť šikovná a skúsená beštia! Aká smelosť! Aká odhodlanosť!

— To je práve to, že nie! — prerušil ho Razumichin. — To vás práve všetkých svádza s cesty. Ale ja hovorím — nešikovný, neskúsený, doista to bol ten prvý krok! Predpokladaj vypočítavosť i šikovnú beštiu a vypadne to pravde nepodobne. Ale keď predpoložíš neskúseného, vysvitne, že ho len jediná náhoda z nešťastia vyslobodila, a čo neurobí náhoda? Prosím ťa, veď on azda ani tušenia nemal o prekážkach! A jako si počína? — Bere desať-, dvacaťrubľové veci, napchá si nimi vačky, prehŕňa sa v babskej truhlici, v handrách, — ale v komore, vo vrchnom priečinku, v škatuľke len hotových peňazí pol druha tisíc našli, krome cenných papierov! olúpiť nevedel, vedel len ubiť! To bol prvý krok, hovorím ti prvý krok; prítomnosť ducha tratil! A nie vypočítavosťou, lež náhodou vyviazol!

— To hovoríte, zdá sa, o nedávnom zavraždení staruchy, vdovy po úradníkovi, — vmiešal sa Peter Petrovič, obracajúc sa k Zosimovi a stojac už s klobúkom v ruke a s rukavičkami, ale želajúc ešte pred odchodom povedať niekoľko rozumných slov. Ako videť, chcel zanechať priaznivý dojem a márnomyseľnosť premohla rozvahu.

— Počuli ste tedy?

— Áno, počul som v súsedstve…

— Viete podrobnosti?

— Nemôžem povedať; ale mňa zaujíma pri tom iná okolnosť, abych tak povedal, celá otázka. Nehovorím už o tom, že zločiny v nižšej triede v posledných asi päť rokoch sa rozmnožily, nehovorím o všeobecných a neprestajných lúpežiach a podpaľačstvách; podivnejším pre mňa je to, že zločiny aj vo vyšších triedach tým istým spôsobom sa rozmnožujú a abych tak povedal, paralelne. Tam, jako počuť, bývalý študent na hradskej poštu olúpil; tam prední, podľa spoločenského svojho položenia, ľudia — falošné peniaze fabrikujú; tam zasa, v Moskve, chytili celú spoločnosť falšovateľov lósov poslednej štátnej pôžičky, — a medzi hlavnými účastníkmi je istý lektor svetových dejín; tam vraždia za hranicou našeho tajomníka posolstva z príčiny peňažnej a záhadnej… A jestli teraz táto starucha-úžernica bola zabitá jedným zo spoločnosti vyššej, lebo mužici nezastavujú zlatých vecí, čímže objasniť túto zvrhlosť civilizovanej časti našej spoločnosti?

— Je veľa ekonomických premien… — ozval sa Zosimov.

— Čím to vysvetliť? — pridal sa Razumichin. — Práve príliš zakorenenou nedôkladnosťou, nesolidnosťou bolo by to možné vysvetliť.

— To jest, jakože to?

— A čo odpovedal v Moskve ten váš lektor na otázku prečo falšoval lósy: „Všetci bohatnú rozličnými spôsobmi, nuž aj mne zachcelo sa čo najskôr zbohatnúť.“ Presné slová nepamätám, ale smysel bol, aby zbohatol na cudzie útraty čo najskôr, bez práce! Privykli žiť z toho, čo iní pripravili, chodiť podľa cudzej ukazovačky, jesť rozžuté. Nu, a keď odbila hodina veliká, tu každý ukázal, čím je…

— Ale čože mravnosť? Čože pravidlá…

— Ale o čo sa vy tak staráte? — neočakávane vmiešal sa Raskoľnikov. — Veď sa to stalo po vašej teorii!

— Jakože to po mojej teorii?

— Preveďte dôsledne to, čo ste pred chvíľou hlásali, a vysvitne, že ľudí možno zabíjať…

— Ale odpustite! — zakričal Lužin.

— Nie, to nie je tak! — ozval sa Zosimov.

Raskoľnikov ležal bledý, s trasúcimi sa rtami a ťažko dýchal.

— Všetko má mieru; — naduto pokračoval Lužin, — národohospodárska idea nie je ešte vyzvaním k vražde, a keby sme len mali predpoložiť…

— A či je to pravda, že ste, — opäť naraz prerušil ho Raskoľnikov hlasom trasúcim sa zlobou, v ktorom ozývala sa jakási radosť, že môže obraziť, či je to pravda, že ste povedali svojej neveste… v tú istú hodinu, keď ste dostali od nej súhlas, že najviac ste radi tomu… že je chudobná… keďže je výhodnejšie brať si ženu z chudoby, aby potom bolo možné nad ňou panovať… a vyhadzovať jej na oči, že ste jej preukázali dobrodenie?…

— Ctený pane! — zakričal zarazený Lužin zlostne a rozdráždene, všetok sa rozpáliac: — Ctený pane… tak prekrútiť myšlienku! Odpustite mi, ale musím vám povedať, že povesť, ktorá došla k vám, nemá ani tieňa zdravého podkladu, a ja… podozrievam kto… slovom… táto strela bola vaša maminka… Ona sa mi bez toho zdala, pri všetkých svojich ostatne výtečných vlastnostiach trochu vytrženého a romantického odtienku v myšlienkach… Ale preca som bol tisíc vjorst od domnienky, že by mohla rozumeť a predstaviť vec v takom prekrútenom fantáziou spôsobe… A konečne… konečne…

— A viete čo? — zakričal Raskoľnikov, pozdvihnúc sa na podúške a uprene sa na neho dívajúc prenikavým, blýskajúcim pohľadom: — viete čo?

— Čo prosím? — Lužin sa zastavil urazený a čakal vyzývavo. Niekoľko sekúnd trvalo mlčanie.

— To, že jestli ešte raz… sa opovážite zmieniť tak hoci len jedným slovom… o mojej matke… shodím vás so schodov dolu hlavou.

— Čo ti je, — zvolal Razumichin.

— Teda tak! — Lužin zbledol a zaťal rty. — Počujte ma, pane, začal prerývane a zdržujúc sa zo všetkých síl, ale preca zadychčaný, — ešte pred chvíľou, hneď pri prvom kroku spozoroval som vašu nepriazeň, ale náročky zostal som tu, abych sa dozvedel ešte viac. Veľa bych mohol odpustiť chorému a príbuznému, ale teraz… vám… nikdy…

— Nie som chorý, — zakričal Raskoľnikov.

— Tým horšie…

— Pakujte sa a prepadnite sa na dno pekla!

Lužin vychádzal, nedokončiac reči, pretískajúc sa znova medzi stolom a stoličkou; Razumichin vstal, aby ho prepustil. Nedívajúc sa na nikoho, ba ani nekývnuc hlavou Zosimovi, ktorý už dávno na neho kýval, aby dal chorému pokoj, Lužin vyšiel, pozdvihnúc z opatrnosti svoj klobúk, keď, sohnúc sa, prechádzal dvermi. Ba aj v ohybe chrbta jako by prejavovalo sa v tomto prípade, že odnáša so sebou hroznú urážku.

— Či je to možné, či je to možné tak? — hovoril prekvapený Razumichin, vrtiac hlavou.

— Dajte mi pokoj, pokoj mi dajte všetci! — so vztekom zakričal Raskoľnikov. — Dajteže mi konečne pokoj, vy mučitelia! Nebojím sa vás! Nikoho, nikoho sa teraz nebojím! Preč odo mňa! Sám chcem byť, sám, sám, sám!

— Poďme! — povedal Zosimov, kývnuc Razumichinovi. — Dobre, ale či môžem ho tak nechať.

— Poďme! — dôrazne opakoval Zosimov a vyšiel. Razumichin rozmýšlal chvíľu a rozbehol sa, aby ho dohonil.

— Mohlo byť horšie, keby sme ho neboli poslúchli, povedal Zosimov už na schodoch. Dráždiť ho nie je možné…

— Čo mu je?

— Keby sa mu len dostal nejaký priaznivý popud, toho by bolo treba! Pred chvíľou bol pri sile… Vieš, ma čosi na mysli! Čosi nehybného, dláviaceho… Dozaista! Toho sa veľmi bojím.

— Azda ten pán, ten Peter Petrovič na neho poúčinkoval. Podľa rozhovoru bolo zrejmo, že sa má oženiť s jeho sestrou a že Róďa o tom pred samou chorobou list dostal…

— Veru; Parom ho priniesol práve teraz; hádam pokazil celú vec. A spozoroval si, že je ku všetkému ľahostajný, pri všetkom ti bude mlčať, okrem jedného bodu, ktorý ho rozčuľuje: to je vražda…

— Áno, áno! — dodal Razumichin; dobre som si toho povšimnul! Zaujíma ho to, ľaká sa toho. To ho práve v deň choroby naľakali v kancelárii policajného dozorcu; omdlel tam.

— Rozpovieš mi to podrobnejšie večer, ja ti potom čosi poviem. Zaujíma ma to veľmi! O pol hodiny zajdem k nemu podívať sa… Zapálenia ostatne nebude.

— Ďakujem ti! A ja medzitým počkám u Pášeňky a budem ho pozorovať skrze Nastáziu.

Keď Raskoľnikov zostal sám, s netrpelivosťou pozrel na Nastáziu; ale tá sa ešte nechystala k odchodu.

— Budeš piť teraz čaj? — pýtala sa.

— Potom! Chcem spať! Nechaj ma…

Krčovito odvrátil sa k stene; Nastázia odišla.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.