Zločin a trest I

Bol to pán nemladý, nútene sa držiaci, vážny, s opatrnou a mrzutou tvárou, ktorý začal tým, že sa zastavil v dverách, ozerajúc sa dokola s urážlive netajeným podivením, a jako by sa spytoval pohľadom: „Kamže som sa to dostal?“ Nedôverivo, ba s afektáciou ľaknutia a skoro urážky ozeral tesnú a nízku „lodnú kajutu“ Raskoľnikova. S tým istým udivením obrátil a uprel potom oči na samého Raskoľnikova, soblečeného, strapatého, neumytého, ležiaceho na mizernom, špinavom diváne, ktorý tiež s drzou otázkou hľadel mu priamo do očú, nehýbajúc sa s miesta. Napiate mlčanie trvalo asi minútu a konečne, jako sa dalo očakávať, nastala malá premena dekorácie. Dovtípiac sa bez pochyby podľa niektorých, ostatne veľmi ostrých dôvodov, že prehnaným prísnym držaním sa tu v tejto „kajute“ zhola nič sa dokázať nedá, prišlý pán trochu zmäkol a povedal úctivo, hoci nie bez prísnosti, obracajúc sa k Zosimovi a zdôrazňujúc každú slabiku svojej otázky:

— Rodion Romanyč Raskoľnikov, pán študent alebo bývalý študent?

Zosimov sa zvoľna pohol a môžbyť, že by bol odpovedal, keby Razumichin, ku ktorému sa vôbec neobracal, ho hneď nebol predišiel:

— Ale tuto leží na diváne! A vy, čo by ste radi?

Toto familiárne „čo by ste radi?“ priamo podkosilo afektovaného pána, áno skoro by sa bol obrátil k Razumichinovi s nejakou poznámkou, ale preca sa zdržal včas a chytro sa zas obrátil k Zosimovi.

— Tuto je Raskoľnikov! — zamrmlal Zosimov, kyvnúc na chorého, potom zivnúl, pri čom jakosi neobyčajne otvoril ústa a neobyčajne dlho ich držal v takom položení, potom pomaly siahol do vačku svojej vesty, vytiahol ohromné, vypuklé, zakryté, zlaté hodinky, otvoril ich, podíval sa na ne a práve tak pomaly a lenivo ich zastrkoval.

Sám Raskoľnikov celý ten čas ležal mlčky, doluznačky, a uprene, hoci bez akejkoľvek myšlienky hľadel na vstúpivšieho. Obličaj jeho, odvrátený teraz od zaujímavého kvietka na tapétoch, bol veľmi bledý a vyjadroval neobyčajné utrápenie, jako by bol práve prestal bolestnú operáciu, alebo jako by ho práve boli prepustili zpod múk. Ale pán, čo vošiel, znenáhla začal budiť v ňom viac a viac pozornosti, potom pochybnosti, ba jako by aj bázne. Keď Zosimov, ukazujúc na neho, povedal: „tuto je Raskoľnikov“, naraz chytro privstal, sadol na diván a skoro vyzývavým, ale prerývaným a slabým hlasom povedal:

— Áno, ja som Raskoľnikov! Čo by ste radi? — Hosť pozorne sa na neho podíval a dôrazne preriekol:

— Peter Petrovič Lužin. Mám plnú nádej, že meno moje nie je vám už docela neznáme.

Ale Raskoľnikov, očakávajúc čosi zcela iného, tupo a zádumčivo pozrel na neho a nič neodpovedal, ako by meno Petra Petroviča počul veru len prvý raz.

— Jako? Či ste azda dosiaľ neráčili dostať nijakých zvestí? — opýtal sa Peter Petrovič, trochu zmätený.

Miesto odpovedi Raskoľnikov pomaly spustil sa na podúšku, položil ruky za hlavu a začal sa dívať do povaly. Na tvári Lužinovej sa pojavila akási úzkostlivosť.

Zosimov a Razumichin ešte s väčšou zvedavosťou začali ho ozerať, a on konečne bol celkom zmätený.

— Domnieval som sa a rátal som, zamrmlal, že písmo poslané už pred desiatimi dňami, ba skoro pred dvoma týždňami…

— Počúvajte, čože vy tam budete ustavične stáť pri dverách? skočil mu do reči Razumichin: — ak máte čo objasniť, sadnite si, veď vám je tam obom, s Nastáziou, tesno! Násteňka, staň na stranu, daj mu prejsť! Prejdite, tu máte stoličku, sem!

Odtiahol svoju stoličku od stola, oslobodil trochu priestoru medzi stolom a svojimi kolenami a čakal, trochu v napiatom položení, aby hosť „preliezol“ touto škulinou. Chvíľa bola vybraná tak, že nijako nebolo možné odmietnuť a hosť liezol úzkym priestorom, náhliac a potkýnajúc sa. Keď dostihol stoličky, sadol si a nedôverčivo pozrel na Razumichina.

— Ostatne, nekonfúzte sa, — vybúchol Razumichin; — Róďa je už piaty deň chorý a tri dni blúznil, ale teraz prišiel k sebe, ba aj jedol s chuťou. A toto je doktor, práve ho poprezeral a ja som kolega Róďkov, tiež bývalý študent, a teraz ho opatrujem; nuž na nás nehľaďte, neostýchajte sa, a pokračujte v tom, čo vám treba.

— Ďakujem vám. Či ale neznepokojujem chorého svojou prítomnosťou a rozhovorom? obrátil sa Peter Petrovič k Zosimovi.

— N-nie, — zamrmlal Zosimov, — ba môžete ho zabaviť a opäť zivnul.

— Ó, už je dávno pri pamäti, od rána! — pokračoval Razumichin, ktorého familiárnosť mala ráz takej úprimnej prostodušnosti, že Peter Petrovič sa zamyslel a začal sa obodrovať, azda čiastočne aj preto, že tento otrhanec a drzý človek predstavil sa jako študent.

— Vaša maminka… — začal Lužin.

— Hm! — hlasito poznamenal Razumichin. Lužin pozrel na neho tázavo.

— Nič, ja len tak; pokračujte…

Lužin pokrčil plecami.

— … Vaša maminka, ešte keď som bol u nej, začala vám písať písmo. Keď som prišiel sem, náročky som počkal niekoľko dní a nešiel k vám, abych bol už celkom istý, že vás uvedomili o všetkom; ale teraz k svojmu udiveniu…

— Viem, viem! — zahovoril naraz Raskoľnikov s výrazom najnetrpelivejšej zlosti. — To ste vy? Ženich? Nu, viem… a dosť!

Peter Petrovič rozhodne sa urazil, ale mlčal. Namáhal sa hneď rozvážiť, čo to všetko znamená? Asi minútu trvalo mlčanie.

Medzitým Raskoľnikov, ktorý sa pri odpovedi trochu k nemu obrátil, začal si ho naraz znova pozorne prezerať, a to s akousi zvláštnou zvedavosťou, ako by si ho pred chvíľou ešte nebol dobre prezrel celého alebo ako by ho v ňom niečo nového prekvapilo; náročky preto aj privstal s podúšky. Skutočne v celom zjave Petra Petroviča prekvapovalo čosi zvláštneho, totiž niečo, čo ospravedlňovalo názov „ženicha“ tak bez ceremonie práve mu daný. Predovšetkým bolo videť, a bilo to až veľmi do očú, že Peter Petrovič usilovne vyúžitkoval niekoľko dní v hlavnom meste, aby sa pekne odel a vystrojil v očakavaní nevesty, čo ostatne bolo veľmi nevinné a dovoliteľné. Ba aj jeho azda až veľmi samoľubivé povedomie príjemnej premeny k lepšiemu mohlo by byť odpustené pri takej príležitosti, lebo Peter Petrovič bol vyhlásený ženich. Celé šaty jeho boly práve od krajčíra, a všetko bolo pekné, azda len krome toho, že všetko bolo príliš nové a príliš prezradzovalo určitý cieľ. Áno aj elegantný, nový, okruhlý klobúk svedčil o tom cieli; Peter Petrovič akosi až veľmi úctivo zachádzal s ním a príliš opatrne ho držal v rukách. Ba aj skvostné, farby bazového kvetu rukavičky, ozajstné jouvinevské, svedčily o tom istom hoci už len tým, že ich Peter Petrovič nenatiahol na ruky a len ich nosil v rukách na parádu. V šatách Petra Petroviča prevládaly farby svetlé a mladícke. Mal na sebe pekný letný kabát svetlo-škoricového odtienku, svetlé, ľahké nohavice, takú tiež vestu, práve kúpenú jemnú bielizeň, batistový veľmi ľahunký nákrčník s ružovými pruhmi, a čo bolo najlepšie: všetko to pristalo Petru Petrovičovi. Jeho tvár veľmi svieža, ba aj pekná i bez toho zdala sa mladšia na svojich päťaštyricať rokov. Vlasy jeho len kde-tu trochu šedivé zavité u holiča nejavily touto okoľnosťou nič smiešneho alebo nejakého hlúpeho pohľadu, čo obyčajne vždycky býva pri zavitých vlasoch, lebo dodáva to tvári podobnosť s Nemcom, keď ide k sobášu. Ak bolo aj niečo v tomto peknom a solídnom zovňajšku nepríjemného a odporného, to pochádzalo už z iných príčin. Keď si Raskoľnikov bez okolkov poprezeral pána Lužina, jedovito sa usmial, znova klesol na podušku a začal sa jako prv dívať do povaly.

Ale pán Lužin dodal si odvahy a zdá sa, rozhodol nevšímať si do času všetkých týchto podivností.

— Veľmi a veľmi mi je ľúto, že vás nachádzam v takom položení, — začal znova, s namáhaním prerušujúc mlčanie. — Kebych bol vedel o vašej chorobe, bol bych zašiel prv. Ale, viete, starosti!… K tomu mám ako advokát veľmi dôležitú vec v senáte. Nezmieňujúc sa už ani o tých starostiach, ktoré aj vy tušíte. Vaších, to jest maminku a sestričku, čakám každú chvíľu.

Raskoľnikov sa pohnul a chcel už čosi povedať; na tvári jeho videť bolo jakési rozčulenie. Peter Petrovič sa zastavil, čakal, ale keďže nič nenasledovalo, tedy pokračoval.

— … Každú chvíľu. Našiel som im aj dočasný byt.

— Kde? — slabým hlasom sa opýtal Raskoľnikov.

— Neďaleko odsiaľ, dom Bakalejeva…

— To je na Voznesenskom prospekte, — skočil do reči Razumichin, — dve poschodia sú tam zariadené k prenajímaniu izieb; kupec Juškin ich arenduje; bol som tam.

— Áno izby nájomné…

— Úžasná ohavnosť; špina, smrad, a k tomu podozrelé miesto; stávaly sa tam celé historie; veď tam, Parom vie, kto všetko býva!… Sám som ta bol zašiel následkom istého škandálneho prípadu. Ostatne je to tam lacné.

— Nemohol som, pravda, sobrať toľko zvesti, keďže som sám človek nový, — chúlostivo podotknul Peter Petrovič, — ale ostatne sú to dve veľmi, veľmi čisté izbice a je to na veľmi krátky čas… Ja som už našiel skutočný, to jest budúci náš byt, obrátil sa k Raskoľnikovi, — a teraz ho pripravujú; a medzitým som sa aj sám utúlil v nájomnej izbe dva kroky odsiaľ u pani Lippevechselovej, v byte istého môjho mladého priateľa, Andreja Semjonyča Lebezjatnikova; ten mi aj ten dom Bakalejeva odporúčal…

— Lebezjatnikova? — zvoľna povedal Raskoľnikov, jako by čosi spomínal.

— Áno, Andrej Semjonovyč Lebezjatnikov, úradník v ministerstve. Ráčite ho znať?

— Ale…, nie… — odpovedal Raskoľnikov.

— Prepáčte, zdalo sa mi tak podľa vašej otázky. Bol som kedysi jeho tútorom… je to veľmi milý mladík… pokrokový… A ja sa rád stretám s mládežou; od nej sa dozvieš, čo je nového. Peter Petrovič s nádejným očakávaním podíval sa na všetkých prítomných.

— V jakomže to ohľade? — spýtal sa Razumichin.

— V docela vážnom, abych tak povedal, v samej podstate veci, dodal Peter Petrovič, jako by sa zaradoval otázke. — Veď už desať rokov nebol som v Petrohrade. Všetky tieto naše novoty, reformy, idey, všetko to dotklo sa i nás na vidieku; ale aby sme mohli videť jasnejšie a videť všetko, treba byť v Petrohrade. Nuž a moja myšlienka je práve taká, že najviac spozoruješ a poznáš, keď pozoruješ naše mladé pokolenie. A priznám sa: zaradoval som sa…

— Čomu práve?

— Otázka vaša je obšírna. Môžem sa mýliť, ale zdá sa mi, nachádzam jasnejší rozhľad, viac, abych tak povedal, kritiky; viac dôkladnosti…

— To je pravda, — povedal Zosimov.

— Lžeš, dôkladnosti nieto, — zadrapil sa Razumichin.

— Dôkladnosť nadobýva sa ťažko, a s neba zadarmo nesletí. Azda dvesto rokov bude, čo sme odvykli každému dielu… Idey hádam sa aj kvasia, obrátil sa k Petrovi Petrovičovi, — aj želanie dobra je, hoci detské; ba najde sa aj čestnosť, nehľadiac na to, že sa nahrnulo nesčíslné množstvo podliakov, ale dôkladnosti preca nieto! Dôkladnosť chodí v čižmách.

— Nesúhlasím s vami, — podotknul Peter Petrovič so zrejmým potešením; — pravda sú prenáhlenosti, nepravidelnosti, ale treba byť shovievavým; prenáhlenosť svedčí o zápale k dielu a o tom nepravidelnom zovňajšom položení, v ktorom sa ono nachodí. Ak bolo málo vykonané, i času bolo nemnoho. O prostriedkoch ani nehovorím. Po mojom súde, niečo je už aj vykonané: rozšírené sú nové, úžitočné myšlienky, rozšírené sú niektoré nové, úžitočné spisy, miesto predošlých blúznivých a romantických; literatúra nadobýva zrelší odtienok; vykorenené a vysmiaté je veľa škodlivých predsudkov… Slovom nenavratiteľne sme sa odtrhli od minulosti a to, po mojom súde, je už skutok…

— Naučil sa nazpamäť! Odporúča sa, — povedal naraz Raskoľnikov.

— Čo, prosím? — spýtal sa Peter Petrovič, nedočujúc, ale nedostal odpovedi. — To je všetko správne, — ponáhľal sa poznamenať Zosimov.

— Veru pravda, prosím, — pokračoval Peter Petrovič, príjemne pozrúc na Zosimova. — Uznajte to aj vy, povedal, obracajúc sa k Razumichinovi, ale už s odtienkom akejsi víťazoslávy a presily, a len-len že nedodal „šuhajko“, — že je úspech, jako teraz hovoria progres, aspoň v mene vedy a národohospodárskej pravdy…

— Všeobecne známy výrok!

— Nie, tu nemáte všeobecne známeho výroku! Jestli sme, na príklad, dosiaľ hovorili: „miluj“ a ja som miloval, čože z toho vyšlo? pokračoval Peter Petrovič, azda zbytočne sa náhliac: — vyšlo to, že som roztrhol kabát na polovicu, rozdelil som sa s bližným a oba sme zostali napoly nahí, podľa ruského príslovia: „Kto dvoch zajacov naháňa, ani jedného nelapí“. Ale veda hovorí: miluj predovšetkým seba samého, lebo všetko na svete spočíva na osobnom záujme. Ak budeš milovať seba samého, aj veci svoje usporiadaš, ako náleží, aj kabát tvoj zostane celý. A národohospodárska pravda dodáva, že čím viac je v spoločnosti usporiadaných súkromných vecí, a, abych tak povedal, celých kabátov, tým viac má pevných základov a tým skôr sa v nej usporiada spoločné dielo. Tedy nadobúdajúc jedine a výhradne pre seba, práve tým nadobývam jako by pre všetkých a smerujem k tomu, aby bližný dostal viac než roztrhaný kabát, a už nie od súkromnej, osobnej štedrosti, ale následkom všeobecného prekvitania. Myšlienka je prostá, ale bohužiaľ dlho neprichádzala, zaclonená nadšenosťou a blúznivosťou, a zdalo by sa, že nie je treba veľa ostroty mysli, aby sa človek dovtipil…

— Odpustite, nie som tiež dôvtipný, — rezko prerušil ho Razumichin, — a preto prestaňme. Všetko toto táranie, tešenie seba, všetky tieto neumlkajúce všeobecné a známe výroky, vždycky — to isté a to isté za tri roky sa mi tak sprotivily, že na moj’ dušu pýrim sa, keď aj iní v mojej prítomnosti tak hovoria. Rozumie sa, že ste sa ponáhľali predstaviť so svojimi vedomosťami, to je veľmi odpustiteľne a nevykladám to na zlú stránku. Rád by chcel len vedeť, kto vlastne ste; lebo, vidíte, k tej spoločnej veci pridralo sa v posledné časy toľko rozličných priemyselníkov a tak všetko pokazili, do čoho sa len dotkli v svojom záujme, že rozhodne celú vec zhnusili. Nuž prosím, tedy dosť.

— Ctený pane, — začal už p. Lužin, kriviac sa s neobyčajnou dôstojnosťou, — chcete azda bez okolkov prejaviť, že aj ja…

— Ó, prosím, prosím, prepáčte… Či bych sa mohol opovážiť!… Ale bude toho dosť! odsekol Razumichin a rezko sa obrátil k Zosimovi, aby s ním pokračoval v predošlom rozhovore.

Peter Petrovič bol tak rozumný, že hneď uveril, ako mu to vysvetlili. O dve minúty ostatne sa rozhodol odísť. — Dúfam, že začatá teraz naša známosť, obrátil sa k Raskoľnikovi, — po vašom uzdravení a so zreteľom na známe vám okolnosti upevní sa ešte viac… Obzvlášte vám prajem zdravia…

Raskoľnikov ani hlavy neobrátil. Peter Petrovič začal vstávať so stoličky.

— Zabil ju určite niekto, čo záloh priniesol! povedal Zosimov.

— Rozhodne ten, čo záloh priniesol! — prisvedčil Razumichin. — Profirij svojich myšlienok neprezradí, ale zakladačov preca vyšetruje.

— Zakladačov vyšetruje? — hlasito sa opýtal Raskoľnikov.

— Áno, a čo?

— Nič.

— Odkiaľ ich bere? — spýtal sa Zosimov.

— Niektorých oznámil Koch; mená iných boly na obaloch vecí zapísané, a niektorí aj sami prišli, keď počuli…

— To musela byť šikovná a skúsená beštia! Aká smelosť! Aká odhodlanosť!

— To je práve to, že nie! — prerušil ho Razumichin. — To vás práve všetkých svádza s cesty. Ale ja hovorím — nešikovný, neskúsený, doista to bol ten prvý krok! Predpokladaj vypočítavosť i šikovnú beštiu a vypadne to pravde nepodobne. Ale keď predpoložíš neskúseného, vysvitne, že ho len jediná náhoda z nešťastia vyslobodila, a čo neurobí náhoda? Prosím ťa, veď on azda ani tušenia nemal o prekážkach! A jako si počína? — Bere desať-, dvacaťrubľové veci, napchá si nimi vačky, prehŕňa sa v babskej truhlici, v handrách, — ale v komore, vo vrchnom priečinku, v škatuľke len hotových peňazí pol druha tisíc našli, krome cenných papierov! olúpiť nevedel, vedel len ubiť! To bol prvý krok, hovorím ti prvý krok; prítomnosť ducha tratil! A nie vypočítavosťou, lež náhodou vyviazol!

— To hovoríte, zdá sa, o nedávnom zavraždení staruchy, vdovy po úradníkovi, — vmiešal sa Peter Petrovič, obracajúc sa k Zosimovi a stojac už s klobúkom v ruke a s rukavičkami, ale želajúc ešte pred odchodom povedať niekoľko rozumných slov. Ako videť, chcel zanechať priaznivý dojem a márnomyseľnosť premohla rozvahu.

— Počuli ste tedy?

— Áno, počul som v súsedstve…

— Viete podrobnosti?

— Nemôžem povedať; ale mňa zaujíma pri tom iná okolnosť, abych tak povedal, celá otázka. Nehovorím už o tom, že zločiny v nižšej triede v posledných asi päť rokoch sa rozmnožily, nehovorím o všeobecných a neprestajných lúpežiach a podpaľačstvách; podivnejším pre mňa je to, že zločiny aj vo vyšších triedach tým istým spôsobom sa rozmnožujú a abych tak povedal, paralelne. Tam, jako počuť, bývalý študent na hradskej poštu olúpil; tam prední, podľa spoločenského svojho položenia, ľudia — falošné peniaze fabrikujú; tam zasa, v Moskve, chytili celú spoločnosť falšovateľov lósov poslednej štátnej pôžičky, — a medzi hlavnými účastníkmi je istý lektor svetových dejín; tam vraždia za hranicou našeho tajomníka posolstva z príčiny peňažnej a záhadnej… A jestli teraz táto starucha-úžernica bola zabitá jedným zo spoločnosti vyššej, lebo mužici nezastavujú zlatých vecí, čímže objasniť túto zvrhlosť civilizovanej časti našej spoločnosti?

— Je veľa ekonomických premien… — ozval sa Zosimov.

— Čím to vysvetliť? — pridal sa Razumichin. — Práve príliš zakorenenou nedôkladnosťou, nesolidnosťou bolo by to možné vysvetliť.

— To jest, jakože to?

— A čo odpovedal v Moskve ten váš lektor na otázku prečo falšoval lósy: „Všetci bohatnú rozličnými spôsobmi, nuž aj mne zachcelo sa čo najskôr zbohatnúť.“ Presné slová nepamätám, ale smysel bol, aby zbohatol na cudzie útraty čo najskôr, bez práce! Privykli žiť z toho, čo iní pripravili, chodiť podľa cudzej ukazovačky, jesť rozžuté. Nu, a keď odbila hodina veliká, tu každý ukázal, čím je…

— Ale čože mravnosť? Čože pravidlá…

— Ale o čo sa vy tak staráte? — neočakávane vmiešal sa Raskoľnikov. — Veď sa to stalo po vašej teorii!

— Jakože to po mojej teorii?

— Preveďte dôsledne to, čo ste pred chvíľou hlásali, a vysvitne, že ľudí možno zabíjať…

— Ale odpustite! — zakričal Lužin.

— Nie, to nie je tak! — ozval sa Zosimov.

Raskoľnikov ležal bledý, s trasúcimi sa rtami a ťažko dýchal.

— Všetko má mieru; — naduto pokračoval Lužin, — národohospodárska idea nie je ešte vyzvaním k vražde, a keby sme len mali predpoložiť…

— A či je to pravda, že ste, — opäť naraz prerušil ho Raskoľnikov hlasom trasúcim sa zlobou, v ktorom ozývala sa jakási radosť, že môže obraziť, či je to pravda, že ste povedali svojej neveste… v tú istú hodinu, keď ste dostali od nej súhlas, že najviac ste radi tomu… že je chudobná… keďže je výhodnejšie brať si ženu z chudoby, aby potom bolo možné nad ňou panovať… a vyhadzovať jej na oči, že ste jej preukázali dobrodenie?…

— Ctený pane! — zakričal zarazený Lužin zlostne a rozdráždene, všetok sa rozpáliac: — Ctený pane… tak prekrútiť myšlienku! Odpustite mi, ale musím vám povedať, že povesť, ktorá došla k vám, nemá ani tieňa zdravého podkladu, a ja… podozrievam kto… slovom… táto strela bola vaša maminka… Ona sa mi bez toho zdala, pri všetkých svojich ostatne výtečných vlastnostiach trochu vytrženého a romantického odtienku v myšlienkach… Ale preca som bol tisíc vjorst od domnienky, že by mohla rozumeť a predstaviť vec v takom prekrútenom fantáziou spôsobe… A konečne… konečne…

— A viete čo? — zakričal Raskoľnikov, pozdvihnúc sa na podúške a uprene sa na neho dívajúc prenikavým, blýskajúcim pohľadom: — viete čo?

— Čo prosím? — Lužin sa zastavil urazený a čakal vyzývavo. Niekoľko sekúnd trvalo mlčanie.

— To, že jestli ešte raz… sa opovážite zmieniť tak hoci len jedným slovom… o mojej matke… shodím vás so schodov dolu hlavou.

— Čo ti je, — zvolal Razumichin.

— Teda tak! — Lužin zbledol a zaťal rty. — Počujte ma, pane, začal prerývane a zdržujúc sa zo všetkých síl, ale preca zadychčaný, — ešte pred chvíľou, hneď pri prvom kroku spozoroval som vašu nepriazeň, ale náročky zostal som tu, abych sa dozvedel ešte viac. Veľa bych mohol odpustiť chorému a príbuznému, ale teraz… vám… nikdy…

— Nie som chorý, — zakričal Raskoľnikov.

— Tým horšie…

— Pakujte sa a prepadnite sa na dno pekla!

Lužin vychádzal, nedokončiac reči, pretískajúc sa znova medzi stolom a stoličkou; Razumichin vstal, aby ho prepustil. Nedívajúc sa na nikoho, ba ani nekývnuc hlavou Zosimovi, ktorý už dávno na neho kýval, aby dal chorému pokoj, Lužin vyšiel, pozdvihnúc z opatrnosti svoj klobúk, keď, sohnúc sa, prechádzal dvermi. Ba aj v ohybe chrbta jako by prejavovalo sa v tomto prípade, že odnáša so sebou hroznú urážku.

— Či je to možné, či je to možné tak? — hovoril prekvapený Razumichin, vrtiac hlavou.

— Dajte mi pokoj, pokoj mi dajte všetci! — so vztekom zakričal Raskoľnikov. — Dajteže mi konečne pokoj, vy mučitelia! Nebojím sa vás! Nikoho, nikoho sa teraz nebojím! Preč odo mňa! Sám chcem byť, sám, sám, sám!

— Poďme! — povedal Zosimov, kývnuc Razumichinovi. — Dobre, ale či môžem ho tak nechať.

— Poďme! — dôrazne opakoval Zosimov a vyšiel. Razumichin rozmýšlal chvíľu a rozbehol sa, aby ho dohonil.

— Mohlo byť horšie, keby sme ho neboli poslúchli, povedal Zosimov už na schodoch. Dráždiť ho nie je možné…

— Čo mu je?

— Keby sa mu len dostal nejaký priaznivý popud, toho by bolo treba! Pred chvíľou bol pri sile… Vieš, ma čosi na mysli! Čosi nehybného, dláviaceho… Dozaista! Toho sa veľmi bojím.

— Azda ten pán, ten Peter Petrovič na neho poúčinkoval. Podľa rozhovoru bolo zrejmo, že sa má oženiť s jeho sestrou a že Róďa o tom pred samou chorobou list dostal…

— Veru; Parom ho priniesol práve teraz; hádam pokazil celú vec. A spozoroval si, že je ku všetkému ľahostajný, pri všetkom ti bude mlčať, okrem jedného bodu, ktorý ho rozčuľuje: to je vražda…

— Áno, áno! — dodal Razumichin; dobre som si toho povšimnul! Zaujíma ho to, ľaká sa toho. To ho práve v deň choroby naľakali v kancelárii policajného dozorcu; omdlel tam.

— Rozpovieš mi to podrobnejšie večer, ja ti potom čosi poviem. Zaujíma ma to veľmi! O pol hodiny zajdem k nemu podívať sa… Zapálenia ostatne nebude.

— Ďakujem ti! A ja medzitým počkám u Pášeňky a budem ho pozorovať skrze Nastáziu.

Keď Raskoľnikov zostal sám, s netrpelivosťou pozrel na Nastáziu; ale tá sa ešte nechystala k odchodu.

— Budeš piť teraz čaj? — pýtala sa.

— Potom! Chcem spať! Nechaj ma…

Krčovito odvrátil sa k stene; Nastázia odišla.