ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zanechajme Villeforta na parížskej ceste, ktorou, vďaka trojnásobnému prepitnému, uháňa s chvatom, a prejdime dvoma alebo troma salónmi Tuilerií, ktoré sú pred malým kabinetom s klenutým oblokom, ktorý je dobre známy ako obľúbený kabinet Napoleona, Ľudovíta XVIII. a Ľudovíta Filipa.

Tu, v tomto kabinete, pri stole z orechového dreva, ktorý si priviezol z Hartwellu a ktorý podľa spôsobu vynikajúcich osobností mal neobyčajne rád, sedel kráľ Ľudovít XVIII. a počúval dosť ledabolo asi päťdesiat-päťdesiatdvaročného, starostlivo oblečeného mužského so šedivými vlasmi a s aristokratickou postavou, robiac si pritom poznámky na okraj Horatiovho sväzku, ktorý, hoci bol Gryphiovým cenným vydaním, predsa mal dosť chybnú osnovu, a tak poskytoval príležitosť pre mnohé vtipné filologické poznámky Jeho Veličenstva.

„Vravíte teda, pane?“ riekol kráľ.

„Že som nesmierne znepokojený, sire.“

„Naozaj? Azda ste videli vo sne sedem tučných a sedem chudých kráv?“

„Nie, sire, lebo to by nám predpovedalo len sedem rokov hojnosti a sedem rokov hladu, a za takého predvídavého kráľa, ako je Vaše Veličenstvo, netreba sa báť hladu.“

„O akom inom navštívení je teda reč, môj drahý Blacas?“

„Sire, myslím, mám k tomu vážne príčiny, aby som si myslel, že na juhu sa chystá búrka.“

„Tak dobre, moje drahé knieža,“ vravel Ľudovít XVIII., „myslím, že nemáte spoľahlivé zvesti, a ja naopak, viem určite, že v tom kraji je krásne počasie.“

Hoci bol Ľudovít XVIII. dôvtipný človek, predsa len mal rád lacné vtipy.

„Sire,“ riekol pán de Blacas, „nemohlo by Vaše Veličenstvo čo len pre upokojenie verného služobníka vyslať do Languedocu, do Provence a do Dauphiné spoľahlivých ľudí, ktorí by mu podali raport o cítení týchto troch provincií?“

„Conimus surdis,“ odvetil kráľ, robiac si stále poznámky do svojho Horatia.

„Sire,“ hovoril dvoran s úsmevom, aby vzbudil dojem, že rozumie hemistichu Venušinho básnika, „Vaše Veličenstvo môže mať úplnú pravdu, keď sa spolieha na dobrého ducha Francúzska; ale myslím, že ani ja nie som celkom ďaleko pravdy, keď sa obávam nejakého zúfalého pokusu.“

„So strany koho?“

„So strany Bonaparta, alebo aspoň jeho prívržencov.“

„Môj drahý Blacas,“ riekol kráľ, „svojimi obavami vyrušujete ma pri práci.“

„Mne zas, sire, nedá pokojne spať vaša bezpečnosť.“

„Počkajte, môj drahý, počkajte, prichodí mi na um znamenitá poznámka k ,Pastor guum traheret‘; počkajte a potom môžete hovoriť ďalej.“

Na chvíľu zavládlo ticho, v ktorom si Ľudovít XVIII. na okraj svojho Horatia podľa možnosti čím drobnejším písmom robil novú poznámku. Keď ju dopísal, zdvihol sa spokojne ako človek, ktorý sa nazdáva, že mal myšlienku, keď komentoval myšlienku iného.

„Pokračujte, drahé knieža,“ riekol potom. „Pokračujte, počúvam vás.“

„Sire,“ hovoril Blacas, ktorý sa na chvíľu kochal nádejou, že Villefortovu zvesť využije vo svoj prospech, „nútený som povedať vám, že ma neznepokojujú len nejaké prázdne, bezzákladné chýry a kolujúce prázdne zvesti. Rozvažitý, mojej dôvery hodný človek, ktorého som poveril, aby bdel nad juhom“ (pri týchto slovách knieža váhalo kus) „prišiel poštou, aby mi povedal: ,Kráľovi hrozí veľké nebezpečenstvo!‘ Pribehol som. teda, sire.“

„Mala ducis avi domum,“ pokračoval Ľudovít XVIII. v poznámkach.

„Vaše Veličenstvo mi rozkazuje, aby som o predmete viac nehovoril?“

„Nie, moje drahé knieža, ale vystrite ruku.“

„Ktorú?“

„Ktorú chcete, tam, hľa, vľavo.“

„Tu, sire?“

„Povedal som vám vľavo, a vy hľadáte vpravo, ako som vám povedal po mojej ľavici; tam, dobre; nájdete tam hlásenie ministra polície s včerajším dátom… Či nie je tak, vy vravíte, pán Dandré?“ prerušil sa Ľudovít XVIII., obracajúc sa k sluhovi, ktorý skutočne oznamoval príchod ministra polície.

„Áno, sire, pán barón Dandré,“ odvetil sluha.

„Tak je, barón,“ riekol Ľudovít XVIII. s takmer nezbadateľným úsmevom. „Vstúpte, barón, a povedzte kniežaťu, čo viete najnovšie o pánu de Bonaparte. Nezamlčte nič o situácii, keby bola hneď najvážnejšia. Nuž, je Elba skutočne sopkou, z ktorej uvidíme vybĺknuť úžasnú vojnu: bella, horrida bella?“

Pán Dandré sa pôvabne zakolísal na operadle kresla, o ktoré sa oprel obidvoma rukami, a riekol:

„Vaše Veličenstvo ráčilo prezrieť včerajšie hlásenie?“

„Áno, áno, ale povedzte kniežaťu, ktorý ho nemôže nájsť, čo obsahovalo hlásenie, objasnite mu podrobne, čo robí uchvatiteľ na svojom ostrove.“

„Pane,“ vravel barón kniežaťu, „všetci služobníci Jeho Veličenstva musia sa len tešiť najnovším zvestiam, ktoré k nám prenikajú z ostrova Elby. Bonaparte…“

Pán Dandré pozrel na Ľudovíta XVIII., ktorý, zaujatý písaním poznámky, nepozdvihol hlavu.

„Bonaparte,“ pokračoval barón, „sa smrteľne nudí, celé dni trávi pozorovaním práce baníkov z Porto-Longene.“

„A pre skrátenie dlhej chvíle sa škrabe,“ riekol kráľ.

„Škrabe sa?“ spýtalo sa knieža. „Čo chce povedať Vaše Veličenstvo?“

„Ah, áno, moje drahé knieža; zabudli ste, že ten veľký človek, ten héros, ten polboh je stihnutý kožnou chorobou, ktorá sa volá prurigo?“

„To nie je všetko, pán knieža,“ pokračoval minister polície. „Sme skoro istí, že sa uchvatiteľ skoro zblaznie.“

„Zblaznie?“

„Stane sa zúrivým bláznom: hlava mu oslabuje, raz prelieva horké slzy, druhý raz sa zas smeje na plné hrdlo; inokedy trávi celé hodiny na pobreží a vrhá ploché kamienky po vode, keď kamienok päť či šesť ráz odskočí, zdá sa spokojný, ako by druhý raz vyhral pri Marengo alebo pri Slavkove. Pripustíte, však, že sú to príznaky šialenosti.“

„Alebo múdrosti, pán barón, alebo múdrosti,“ povedal Ľudovít XVIII. so smiechom; „vrhaním plochých kamienkov po mori zabávali sa najväčší vojvodcovia starého veku: len si vyhľadajte v Plutarchovi život Scipióna Africana.“

Pán de Blacas sa medzi týmito dvoma bezstarostnými ľuďmi zabudol. Villefort, ktorý mu nechcel povedať všetko, aby mu niekto iný neodlúdil výhody tajomstva, predsa mu povedal dosť, aby jeho pokoj bol vážne rozrušený.

„Hľaďte len, Dandré,“ riekol Ľudovít XIII. „Blacas nie je ešte presvedčený, hovorte o obrátení uchvatiteľa.“

Minister polície sa poklonil.

„Obrátenie uchvatiteľa!“ hundralo knieža, hľadiac na kráľa a na Dandrého, ktorí sa zamieňali ako Vergiliovi pastieri. „Uchvatiteľ sa obrátil?“

„Úplne, moje drahé knieža.“

„K dobrým zásadám; vysvetlite mu to, pán barón.“

„Vec sa má tak, pán knieža,“ riekol minister s najväčšou serióznosťou na svete; „Napoleon konal nedávno prehliadku, a keďže dvaja alebo traja z jeho hundravých medveďov, ako ich menuje, prejavili želanie vrátiť sa do Francúzska, napomínal ich, aby slúžili svojmu dobrému kráľovi; mám istotu, že sú to jeho vlastné slová.“

„Tak teda! Blacas, čo vy na to?“ povedal triumfálne kráľ, prestanúc na chvíľu listovať v objemnej knihe, ktorá bola pred ním otvorená.

„Chcem poznamenať len toľko, sire, že sa niekto z nás dvoch, alebo pán policajný minister, alebo moja maličkosť, mýli; ale keďže policajný minister má stráž nad blahom a cťou Vášho Veličenstva, je nemožné, aby sa mýlil on, je teda pravdepodobné, že sa mýlim ja. Ale pri tom všetkom, sire, na mieste Vášho Veličenstva predsa by som chcel vypočuť osobu, o ktorej som hovoril; ba trvám na tom, aby jej Vaše Veličenstvo dožičilo tej cti.“

„Vďačne, knieža, na vaše odporúčanie prijmem hockoho, ale prijmem ho so zbraňou v ruke. Pán minister, máte azda novšie hlásenie? Lebo, ako vidím, toto je datované dvadsiateho februára, a dnes je už tretieho marca.“

„Nie, sire, ale čakám ho každú hodinu. Odišiel som z domu ráno, azda došlo v mojej neprítomnosti.“

„Choďte na prefektúru, a ak ho tam nebude, nuž, nuž —“ pokračoval Ľudovít XVIII. so smiechom, „spáchajte nejaké. Veď sa to tak robí, však?“

„Oh! sire,“ riekol minister, „o hlásení, chvála Bohu, netreba nič vymýšľať; naše úrady sú každý deň zaplavené najpodrobnejšími denunciáciami, ktoré pochádzajú od chudákov, úfajúcich sa trocha uznania za služby, ktoré by síce radi konali, ale ich v skutočnosti nekonajú. Spoliehajú sa na náhodu a úfajú sa, že raz neočakávaná udalosť dodá reálnosti ich predpovediam.“

„Dobre, choďte, pane, a nezabudnite, že na vás čakám,“ riekol Ľudovít XVIII.

„Odídem a zaraz sa vrátim, sire; o desať minút som nazad.“

„A ja, sire,“ riekol pán de Blacas, „vyhľadám svojho posla.“

„Počkajteže, počkajte,“ povedal Ľudovít XVIII. „Skutočne, musím zmeniť váš erb; dám vám orla s rozpätými krídlami, držiaceho v pazúroch korisť, ktorá sa márne pokúša uniknúť z ich sovretia, a heslo: Tenax.“

„Počúvam, sire,“ riekol pán de Blacas, horiac netrpezlivosťou.

„Chcel by som sa s vami poradiť o tomto mieste: Molli fugiens anhelitu; viete, ide o jeleňa, ktorý uteká pred vlkom. Veď vy ste poľovník, ba veľký lovec! Čo je vaša mienka o tomto dvojitom označení: molli anhelitu?“

„Je obdivuhodné, sire, ale môj posol je sťa jeleň, o ktorom ráčite hovoriť, lebo prešiel 220 míľ, a to ani nie za úplné tri dni.“

„Škoda toľkej námahy a starosti, moje drahé knieža, keď máme telegraf, ktorý by to vybavil v troch-štyroch hodinách, a to bez zadychčania.“

„Ah! sire, zle odmeňujete toho mladého človeka, ktorý s takou horlivosťou prichádza z toľkej diaľky, aby Vášmu Veličenstvu odovzdal dôležitú zvesť. Ráčte ho prijať láskave, prosím, už len kvôli pánu de Salvieux, ktorý mi ho odporúča.“

„Pán de Salvieux, komoráš môjho brata?“

„Áno, on.“

„Skutočne, je v Marseille.“

„Ztadiaľ mi práve píše.“

„Zmieňuje sa aj o tom sprisahaní?“

„Nie, ale odporúča mi pána de Villefort a žiada ma, aby som ho predstavil Vášmu Veličenstvu.“

„Pána de Villefort?“ zvolal kráľ, „ten posol sa menuje pán de Villefort?“

„Áno, sire.“

„A prichádza z Marseille?“

„Osobne.“

„Prečo ste mi hneď nepovedali jeho meno?“ spýtal sa kráľ, na ktorého tvári sa zjavil výraz vzrušenia.

„Sire, myslel som, že je to meno Vášmu Veličenstvu neznáme.“

„Naskrze nie, naskrze nie, Blacas; je to vážny, hrdý a nadovšetko ctibažný duch; a… tristo striel, veď meno jeho otca poznáte?“

„Jeho otca?“

„Áno, Noirtier.“

„Žirondista Noirtier? Senátor Noirtier?“

„Áno, ten.“

„A Vaše Veličenstvo dôverovalo synovi takého človeka?“

„Priateľ môj, Blacas, nerozumiete sa do toho. Povedal som vám, že Villefort je ctibažný: aby dosiahol svoj cieľ, Villefort obetuje všetko, ešte aj svojho otca.“

„Sire, mám ho teda uviesť?“

„Hneď, knieža, kde je?“

„Asi čaká na mňa v mojom koči.“

„Priveďte mi ho.“

„Utekám.“

A knieža odišlo so živosťou mladíka; jeho úprimná rojalistická horlivosť dodávala mu pružnosť dvadsiatich rokov.

Ľudovít XVIII. osamel, obrátil zrak ku svojmu Horatiovi a zahundral:

,Iustum et tenacem propositi virum.‘

Pán de Blacas vrátil sa s takou istou rýchlosťou, s akou sostúpil; v predizbe však musel sa odvolať na kráľovu autoritu. Zaprášený odev Villeforta, jeho šaty, ktoré sa neshodovaly s predpismi dvorného úboru, vzbudily netklivosť pána de Brézé, ktorý zdúpnel, vidiac, že ten mladý človek si nárokuje takto oblečený zjaviť sa pred kráľom. Ale knieža odstránilo všetky prekážky slovami: „Na rozkaz Jeho Veličenstva“; a proti všetkým poznámkam, v ktorých ceremoniár neprestal pokračovať už aj pre zásadu, Villeforta uviedol.

Kráľ sedel na tom istom mieste, kde ho zanechalo knieža.

Keď otvoril dvere, Villefort sa ocitol priamo pred jeho tvárou: prvým pohybom mladého úradníka bolo, že zastal.

„Vstúpte, pán de Villefort,“ riekol kráľ, „vstúpte.“

Villefort sa pozdravil a podišiel niekoľko krokov napred, čakajúc, kým ho kráľ osloví.

„Pán de Villefort,“ pokračoval Ľudovít XVIII., „knieža Blacas tvrdí, že nám chcete povedať dôležité veci.“

„Sire, pán knieža má pravdu a úfam sa, že to uzná aj Vaše Veličenstvo.“

„Predovšetkým, sú to naozaj také nebezpečné veci, ako mi chcú nahovoriť?“

„Sire, myslím, že sú veľmi pálčivé, ale vďaka môjmu rýchlemu zakročeniu, úfam sa, že nie sú nenapraviteľné.“

„Vyložte ich, pane, obšírne, ak chcete,“ riekol kráľ, ktorého ovládal ten istý vzrušujúci pocit, aký sa zračil na tvári pána de Blacas a chvel sa v hlase pána de Villefort; „hovorte a vyložte všetko od začiatku; vo všetkom milujem poriadok.“

„Sire,“ začal Villefort, „prednesiem Vášmu Veličenstvu celé verné hlásenie, ale prosím vopred o odpustenie, ak by v mojich slovách pod vplyvom môjho vzrušenia skrsla nejaká nejasnosť.“

Po tomto lichotivom úvode jeden pohľad, vrhnutý na kráľa, presvedčil Villeforta o dobromyseľnosti vznešeného poslucháča; pokračoval teda:

„Sire, prijachal som do Paríža podľa možnosti čím rýchlejšie, aby som oznámil Vášmu Veličenstvu v oblasti môjho pôsobenia odhalené nie nejaké obyčajné sprisahanie bez vážnych následkov, aké vznikajú každý deň v najspodnejších vrstvách ľudu a armády, ale skutočné sprisahanie, ktoré ohrozuje priamo trón Vášho Veličenstva. Sire, uchvatiteľ ozbrojuje tri lode; rozmýšľa na nejakom projekte, nesmyselnom síce, ale predsa len i pri všetkej nesmyselnosti hroznom projekte. V tejto chvíli už asi opustil Elbu, neviem síce kde, ale myslím, že sa pokúsi pristáť v Neapole, alebo pri toskánskych brehoch, ba možno, že v samom Francúzsku. Vášmu Veličenstvu je známe, že panovník ostrova Elby udržuje styky s Talianskom a Francúzskom.“

„Áno, pane, viem to,“ riekol veľmi rozčúlene kráľ, „a ešte len nedávno sme dostali zvesť, že sa konajú bonapartistické schôdzky v ulici Saint-Jacques; ale pokračujte, prosím vás. Ako ste sa dozvedeli o týchto podrobnostiach?“

„Sire, sú výsledkom výsluchu človeka z Marseille, ktorého som už dávno pozoroval a dal uväzniť v deň svojho odchodu; tento vznetlivý námorník, ktorého som upodozrieval z bonapartizmu, bol tajne na ostrove Elbe; vyjednával s veľmaršalom, ktorý mu dal ústne poverenie pre istého parížskeho bonapartistu, jeho meno som sa nemohol dozvedieť, aby pripravil pôdu pre návrat (poznamenávam, že citujem len slová vyslúchaného, sire), pre návrat, ktorý skoro zavíta.“

„A kde je ten človek?“ spýtal sa Ľudovít XVIII.

„Vo väzení, sire.“

„A vám sa tá vec zdá vážna?“

„Natoľko vážna, že, prekvapený touto udalosťou v strede rodinnej slávnosti, priam v deň svojich oddávok, nechal som všetko, snúbenicu i priateľov, odsunul som všetko na iný čas, aby som mohol položiť k nohám Vášho Veličenstva svoje obavy práve tak, ako aj ubezpečenie o svojej oddanosti.“

„Však,“ riekol Ľudovít XVIII., „šlo o spojenie medzi vami a slečnou de Saint-Méran?“

„S dcérou jedného z najvernejších služobníkov Vášho Veličenstva.“

„Áno, áno; ale vráťme sa k tomu sprisahaniu, pán de Villefort.“

„Sire, obávam sa, že je to viac ako sprisahanie, že je to priam vzbura.“

„V dnešných časoch,“ povedal kráľ s úsmevom, „sprisahanie možno ľahko osnovať, ale tým ťažšie ho je uskutočniť už aj preto, že len nedávno zaujmúc trón svojich predkov, hľadím na minulosť práve tak ako na prítomnosť i budúcnosť; od desiatich mesiacov moji ministri so zdvojnásobenou ostražitosťou dávajú strážiť pobrežie Stredozemného mora. Ak by Bonaparte pristál v Neapole, celá koalícia bola by na nohách prv, ako by prišiel do Piombina; ak by vystúpil na breh v Toskáne, ocitol by sa na nepriateľskom území; ak by vystúpil vo Francúzsku, urobil by to len s malým húfom ľudí, takže ho ľahko premôžeme, veď sa už aj obyvateľstvu bridí. Upokojte sa teda, pane; ale počítajte na naše kráľovské uznanie.“

„Ah! tu je pán Dandré!“ zvolalo knieža de Blacas.

V tej chvíli naozaj zastal na prahu dvier minister polície, bledý, chvejúc sa, s tekavým pohľadom, ako by ho bolo neočakávane oslepilo nejaké veľké svetlo.

Villefort urobil krok, aby sa utiahol; ale pán de Blacas ho zadržal stiskom ruky.