ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Noirtier, lebo to bol skutočne on, ktorý práve vstúpil, sledoval pohľadom sluhu, kým sa za ním nezavrely dvere; potom, bezpochyby obávajúc sa, aby v predsieni nenačúval, šiel ich zas otvoriť: táto opatrnosť nebola zbytočná a rýchlosť, s akou odchodil Germain, dokazovala, že nebol cele bez viny, ktorá zavinila pád našich prarodičov. Pán Noirtier ustával sa sám so zatváraním dvier predsiene, a vrátiac sa, zamkol aj ložnicu, zastrčiac závory, a potom šiel podať ruku Villefortovi, ktorý s počudovaním sledoval jeho pohyby a zo svojho údivu sa ešte nespamätal.

„Ah, drahý Gérard,“ riekol mladému človeku, hľadiac na neho s úsmevom, ktorého výraz bolo by dosť ťažko definovať, „môj príchod ťa neočaroval?“

„Naozaj, som veľmi šťastný, otče,“ povedal Villefort, „ale naskrze som neočakával vašu návštevu a som ňou koľkosi zmätený.“

„Môj drahý priateľ,“ riekol pán Noirtier, sadajúc, „tak sa mi vidí, že by som vám to tiež mohol povedať. Ako je to! Oznamujete mi svoje zasnúbenie v Marseille 28. februára, a 3. marca ste v Paríži.“

„Na to, že som tu, sa nesťažujte, otče,“ vravel Gérard, pristupujúc k Noirtierovi, „lebo som prišiel kvôli vám a táto cesta vás azda zachráni.“

„Ah! skutočne?“ riekol pán Noirtier, vystierajúc sa nenútene v kresle, v ktorom sedel. „Skutočne! Rozprávajte mi o tom, pán sudca, bude to akiste zaujímavé.“

„Otče, počuli ste o istom bonapartistickom klube, ktorý sa schádza v ulici Saint-Jacques?“

„Číslo 53? Áno, som jeho podpredsedom.“

„Otče, vaša chladnokrvnosť ma desí.“

„Čo sa divíš, môj drahý? Kto bol proskribovaný montagnardmi, kto ušiel z Paríža na voze pod kopou sena, kto bol stíhaný Robespierrovými vyzvedačmi po bordeauxských poliach, privykne na hocičo. Pokračuj teda. Tak, čo sa stalo v tom klube v ulici Saint-Jacques?“

„Stalo sa, že ta pozvali generála Quesnela a že generála Quesnela, opustivšieho o deviatej hodine večer svoj byt, na tretí deň našli v Seine.“

„A kto vám rozprával tú peknú historku?“

„Sám kráľ, pane.“

„Tak dobre! Odmenou za vašu historku,“ pokračoval Noirtier, „poviem vám novinu.“

„Otče, myslím, že už viem to, čo mi chcete povedať.“

„Ah, vy viete o pristaní Jeho Veličenstva cisára?“

„Ticho, otče, prosím vás, predovšetkým s ohľadom na vás a potom i s ohľadom na mňa. Áno, vedel som tú novinu, ba vedel som ju prv ako vy, lebo tri dni uháňam ako vo vetre z Marseille do Paríža, zúfalý nad tým, že nemôžem vrhnúť do dvestomíľovej diaľky myšlienku, ktorá mi spaľuje mozog.“

„Pred troma dňami! Blazniete? Cisár ešte pred troma dňami nepristál.“

„Hoc aj, poznal som projekt.“

„A to ako?“

„Z listu, ktorý bol adresovaný vám z ostrova Elby.“

„Mne?“

„Vám, a ktorý som zachytil v poslovej torbe. Keby ten list bol padol do iných rúk, môžbyť, otče, že v túto hodinu boli by ste zastrelený.“

Villefortov otec sa pustil do smiechu.

„Nuž, tak sa mi vidí, že sa reštaurácia od cisárstva naučila rýchlo vybavovať veci… Zastrelený! môj drahý, máte naozaj náhlo! A kde je ten list? Poznám vás príliš dobre, a preto mám obavu, že ste ho niekde pohodili.“

„Spálil som ho, aby z neho neostal ani zlomok: lebo ten list bol vašou záhubou.“

„A záhubou vašej budúcnosti,“ vetil chladne Noirtier; „áno, rozumiem, ale ak ma chránite, nemám pred ničím obavu.“

„Ba oveľa viacej, zachránim vás.“

„Ah, do čerta! Stáva sa to dramatickým; vravte jasnejšie.“

„Pane, vraciam sa ku klubu v ulici Saint-Jacques.“

„Tak sa mi vidí, že ten klub leží na srdci pánom od polície. Keby boli lepšie hľadali, boli by ho našli.“

„Nenašli ho, ale sú mu na stope.“

„To je ich posvätné slovo, viem to dobre: keď polícia blúdi, povie, že je na stope, a vláda pokojne očakáva deň, keď príde s ovisnutými ušami a povie, že stopa zmizla.“

„Áno, ale našli mŕtvolu; generála Quesnela zabili, a tomu sa na celom svete hovorí vražda.“

„Vravíte vražda? Veď nič nedokazuje, že by sa bol generál Quesnel stal obeťou vraždy: každý deň nachodia ľudí v Seine, ktorí sa ta vrhli v zúfalosti, alebo ktorí sa utopili preto, že nevedeli plávať.“

„Otče, viete veľmi dobre, že sa generál neutopil v zúfalstve a že sa v januári ľudia v Seine nekúpu. Nie, nie, neklamte sa, tá smrť je dobre nazvaná vraždou.“

„A kto ju tak nazval?“

„Sám kráľ.“

„Kráľ! Nazdával som sa, že je dosť veľký filozof, aby vedel, že v politike vraždy niet. V politike, môj drahý, viete to práve tak ako ja, nie sú ľudia, ale idey; nie sú city, ale záujmy; v politike sa nezabíja človek, ale sa odstraňuje prekážka, to je všetko. Chcete vedieť, ako sa to stalo? Dobre! poviem vám to. Myslelo sa, že sa na generála Quesnela možno spoľahnúť, odporúčali nám ho z ostrova Elby, jeden z nás šiel k nemu a vyzval ho, aby prišiel na schôdzku v ulici Saint-Jacques, kde nájde priateľov. Prišiel, a tam pred ním rozvinuli celý plán: odchod z ostrova Elby a projektované pristanie; keď všetko vypočul, o všetkom sa dozvedel, keď nebolo už nič, s čím by sa mu bolo možno zdôveriť, odpovedal, že je rojalista: tu všetci pozreli na seba; žiadali od neho prísahu, odprisahal, ale robil to tak, že to bolo priam pokúšaním Boha; jednako generál odišiel slobodne, cele slobodne. Nevrátil sa domov, čo chcete, môj drahý? Odišiel od nás: pomýlil si cestu, to je všetko. Vražda! Skutočne ma prekvapujete, Villefort, vy, zástupca kráľovského žalobcu, keď obžalobu zakladáte na takých slabých dôkazoch. Či mi prišlo na um povedať vám, keď ste pri vykonávaní svojho rojalistického povolania dali sťať hlavu niektorému z mojich: ,Syn môj, spáchali ste vraždu!‘? Nie, poviem: ,Veľmi dobre, pane, bojovali ste víťazne; zajtra príde odveta.‘“

„Pozor, otče, tá odveta bude hrozná, keď my budeme na rade.“

„Nerozumiem vás.“

„Vy sa spoliehate na návrat uchvatiteľa?“

„Priznávam sa.“

„Mýlite sa, otče; do vnútra Francúzska nevnikne ani na desať míľ, aby ho nestíhali a nechytili ako dravú zver.“

„Drahý priateľ, cisár je v tejto chvíli na ceste do Grenoble, 10. alebo 12. bude v Lyone, 20. alebo 25. v Paríži.“

„Obyvateľstvo povstane…“

„Aby mu šlo v ústrety.“

„Má so sebou len niekoľko ľudí, a proti nemu pošlú armády.“

„Ktoré ho budú sprevádzať pri návrate do sídelného mesta. Skutočne, drahý Gérard, ešte ste dieťa; myslíte si, že ste dobre informovaný, keď vám telegraf oznámi tri dni po pristaní: ,Uchvatiteľ pristál s niekoľkými ľuďmi v Cannes; je prenasledovaný.‘ Ale kde je? Čo robí? O tom neviete nič: je prenasledovaný, hľa, to je všetko, čo viete. Dobre! bude takto prenasledovaný až do Paríža, a nepadne jediný výstrel.“

„Grenoble a Lyon sú verné mestá, ktoré mu postavia neprelomiteľnú prekážku.“

„Grenoble mu otvorí brány s nadšením, Lyon mu príde celý oproti. Verte mi, sme práve tak dobre informovaní ako vy, a naša polícia je práve taká dobrá ako vaša. Chcete dôkaz? Hoc ste mi chceli zatajiť svoju cestu, ja som predsa vedel o vašom príchode pol hodiny neskoršie, ako ste vjachali do mesta; okrem postilióna neudali ste nikomu svoju adresu, a hľa, ja poznám vašu adresu, čoho dôkazom je, že prichodím práve vo chvíli, keď si sadáte za stôl; nože zazvoňte a požiadajte o druhý príbor; budeme obedovať spolu.“

„Skutočne,“ odvetil Villefort, hľadiac s počudovaním na otca, „skutočne, tak sa zdá, že máte spoľahlivé zvesti.“

„Eh! Bože môj, vec je veľmi jednoduchá; vy, ktorí máte moc, máte len tie prostriedky, ktoré zaplatíte zlatom; my, ktorí na ňu čakáme, máme prostriedky, ktoré poskytuje oddanosť.“

„Oddanosť?“ riekol Villefort so smiechom.

„Áno, oddanosť; to je čestné meno ctižiadosti, ktorá sa úfa.“

A Villefortov otec sám siahol za šnúrou zvonca, aby zavolal sluhu, ktorého nezval syn.

Villefort ho zadržal za rameno.

„Počkajte, otče,“ riekol mladý človek, „ešte slovo.“

„Hovorte.“

„I keď je rojalistická polícia veľmi zlá, predsa vie hroznú vec.“

„Akú?“

„Opis človeka, ktorý prišiel ku generálovi Quesnelovi v ten deň ráno, keď generál zmizol.“

„Ah! to vie teda tá dobrá polícia? A aký je ten opis.“

„Hnedá pleť, vlasy, fúzy, oči čierne, modrý, po bradu upätý redingot, v gombíkovej dierke rozeta oficiera Čestnej légie, klobúk so širokou strechou a trstenica.“

„Ah! ah! to teda vie?“ povedal Noirtier, „prečo teda nesiahne na toho človeka?“

„Preto, lebo jej včera či predvčerom zmizol na rohu ulice Coq-Héron.“

„Veď som vám povedal, že je vaša polícia hlúpa.“

„Áno, ale môže ho nájsť v každej chvíli.“

„Áno,“ vetil Noirtier, obzerajúc sa bezstarostne, „ak by ten človek bol bez výstrahy, tak áno, ale ju dostal, a,“ dodal s úsmevom, „zmení si tvár aj úbor.“

Pri tých slovách vstal, sobliekol si redingot, sňal kravatu, pristúpil ku stolíku, na ktorom boly prichystané čiastky synovho toaletného neceséru, vzal britvu, namydlil si tvár a cele istou rukou oholil si kompromitujúce fúzy, ktoré boly pre políciu cenným dokumentom.

Villefort s úžasom, ktorý nebol bez obdivu, pozoroval jeho čin.

Shodiac fúzy, Noirtier si inak pričesal vlasy; miesto čiernej kravaty si vzal farebnú, ktorá ležala na vrchu otvoreného koša; miesto svojho modrého redingotu, ktorý sa zapínal na gombíky, obliekol si Villefortov hnedý svrchník širokej formy; oproboval si pred zrkadlom synov klobúk s ohnutým okrajom, zdal sa s ním spokojný, a nechajúc svoju trstenicu v kúte pri kozube, kam ju postavil, chytil žilovatou rukou malú bambusovú palicu, ktorá chôdzi elegantného zástupcu poskytovala istú nenútenosť, jednu z jeho významných vlastností, a zašvihal bambuskou.

Keď táto premena na otvorenom javisku bola skončená, obrátiac sa ku svojmu ohromenému synovi, riekol:

„Čo myslíš, pozná ma teraz tá tvoja polícia?“

„Nie, otče,“ zajakal sa Villefort, „dúfam, že nie.“

„A teraz, môj drahý Gérard,“ pokračoval Noirtier, „ako majú zmiznúť predmety, ktoré ti nechávam na starosti, to je vecou tvojej vtipnosti.“

„Oh! o to sa nestarajte, otče,“ riekol Villefort.

„Áno, áno! A teraz myslím, že máš pravdu; tak sa mi vidí, že si mi skutočne zachránil život. Ale buď spokojný, najbližšie ti to odplatím.“

Villefort potriasol hlavou.

„Nie si o tom presvedčený?“

„Úfam sa, že sa mýlite.“

„Pôjdeš ešte ku kráľovi?“

„Možno.“

„Chceš sa stať v jeho očiach prorokom.“

„Proroci nešťastia nie sú pri dvore vítaní, otče.“

„Áno, ale skôr či neskôr budú ospravedlnení. A v prípade druhej reštaurácie budú ťa považovať za veľkého človeka.“

„Tak, čo povedať kráľovi?“

„Povedz mu toto: ,Sire, klamete sa v smýšľaní Francúzska, mienke miest a v duchu armády; ten, ktorého v Paríži menujete korzickým vlkolakom, ktorého v Nevers ešte nazývajú uchvatiteľom, je už v Lyone menovaný Bonapartom a v Grenoble cisárom. Myslíte si, že je stíhaný, prenasledovaný, že je na úteku; on

napreduje rýchlo ako orol, ktorého nesie. Vojaci, o ktorých si myslíte, že mrú hladom, sú vyčerpaní ustatosťou, sú hotoví dezertovať, množia sa ako atómy snehu okolo valiacej sa gule. Sire, odíďte: nechajte Francúzsko jeho skutočnému pánovi, ktorý ho nekúpil, ale vydobyl: odíďte, sire, nie preto, že vám hrozí nebezpečenstvo — veď váš protivník je dosť silný, aby mohol udeliť milosť — ale preto, že by pre potomka svätého Ľudovíta bolo ponížením, keby za svoj život musel byť vďačný mužovi od Arkoly, Marenga a Slavkova.‘ To mu povedz, Gérard: alebo radšej choď a nevrav mu nič. Nechváľ sa tým, prečo si šiel do Paríža a čo si tu robil; vysadni do poštového koča, a ak si hnal ako vo vetre, keď si šiel sem, leť nazad ako vták; vráť sa do Marseille v noci; vkroč do svojho domu zadnými dverami a zostaň tam veľmi ticho, pokorne, mierne, a nadovšetko veľmi nevinne, lebo teraz, prisahám, budeme konať ako silní ľudia, ktorí poznajú svojich nepriateľov. Choďte, syn môj, choďte môj drahý Gérard, a s pomocou poslušnosti k otcovským rozkazom, alebo, ak sa vám to lepšie páči, tejto vážnosti k radám priateľa udržíme vás na vašom mieste. To vám umožní,“ dodal s úsmevom Noirtier, „aby ste ma zachránili ešte raz, ak by vás váhy politiky vyzdvihly dohora a mňa spustily nadol. S Bohom, drahý Gérard, keď najbližšie prídete do Paríža, sosadnite u mňa.“

Po tých slovách Noirtier odišiel práve taký pokojný, ako bol celý čas, kým trval tento ťažký rozhovor.

Villefort, bledý a rozčúlený, utekal k oknu, odhrnul záclonu a videl ho ísť pokojne a ľahostajne okolo dvoch či troch mužských podozrivého vzhľadu, ktorí sliedili na rohoch a na uhloch ulíc, aby uväznili človeka s čiernymi fúzmi, modrým redingotom a širokým klobúkom.

Villefort zostal stáť so zatajeným dychom, kým jeho otec nezmizol na križovatke Bussy. Potom sa vrhol na predmety, ktoré tam nechal. Čiernu kravatu a modrý redingot skryl na dne tašky, skrútil klobúk a vtisol ho na spodok skrine, palicu polámal vo troje a hodil do ohňa, natiahol si cestovnú čiapku, zavolal komorníka, zakázal mu pohľadom tisíc otázok, ktoré by mu sluha bol rád predložil, vyrovnal hotelový účet, vyskočil do koča, ktorý na neho už čakal so zapriahnutými koňmi, a uháňal domov. V Lyone sa dozvedel, že Bonaparte práve vtiahol do Grenoble, a v pohnutom prostredí, ktoré vládlo celou dlhou cestou, vrátil sa do Marseille, zmietaný úzkosťami, ktoré vnikajú do srdca človeka ctibažného a prvý raz vyznačeného.