ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V predsieni policajný komisár dal pokyn dvom žandárom, z ktorých jeden sa postavil na Dantesovu pravú a druhý na ľavú stranu, otvorili dvere, ktoré spájaly byt kráľovského žalobcu s justičným palácom, a šli dlhou, tmavou chodbou, v nej sa každý strasie, keď ňou prechodí, hoc aj nemá príčinu k triaške.

Práve tak, ako bol Villefortov byt spojený s justičným palácom, tak justičný palác bol spojený s väzením, tmavou, k palácu priliehajúcou budovou, na ktorú zvedavo hľadí všetkými rozďavenými otvormi accoulská zvonica, vypínajúca sa pred ním.

Keď prešiel mnohými zákrutami chodby, Dantes zbadal dvere a v nich železný oblôčik; policajný komisár udrel na ne tri razy železným kladivom a Dantesovi sa zdalo, ako by mu tie údery padaly na srdce. Dvere sa otvorily a dvaja žandári do nich zľahka vstrčili väzňa, ktorý ešte váhal. Dantes prekročil hrozný prah a dvere sa za ním zatvorily s rachotom. Vdýchol iné povetrie, povetrie skazené a ťažké; bol vo väzení.

Zaviedli ho do obstojne čistej, ale zamrežovanej a závorami opatrenej cely; výzor jeho bytu mu nenaháňal veľa strachu; popritom slová, povedané zástupcom kráľovského žalobcu, vyslovené hlasom, ktorý sa zdal Dantesovi plný záujmu, znely mu v ušiach ako sladký sľub nádeje.

Keď Dantesa zaviedli do cely, boly už štyri hodiny. Bolo to, ako sme už povedali, 1. marca; väzeň teda onedlho sa ocitol v tme. Podľa toho, ako mu ubúdalo citu videnia, cit sluchový stával sa čoraz ostrejším: pri najnepatrnejšom zvuku, ktorý k nemu prenikal, presvedčený, že prichádzajú, aby ho pustili na slobodu, rýchlo vstával a pokročil ku dverám; ale zvuk hasol, strácajúc sa v inom smere, a Dantes klesal zpät na sedadlo.

Konečne okolo desiatej hodiny večer, keď už Dantes tratil všetku nádej, začul nový zvuk, ktorý sa zdal teraz smerovať k jeho cele: a skutočne, kroky, ozývajúce sa chodbou, zastaly pred jeho dverami, v zámke sa zvrtol kľúč, závory zaškripely a hutné dubové dvere sa otvorily, vpúšťajúc do tmavej cely žiarivé svetlo dvoch fakieľ.

Vo svetle týchto dvoch fakieľ zazrel lesk šablí a pušiek štyroch žandárov.

Urobil dva kroky napred, a vidiac túto zosilnenú moc, zastal nepohnute na mieste.

„Prichádzate vziať ma?“ spýtal sa Dantes.

„Áno,“ odvetil jeden zo žandárov.

„Od pána zástupcu kráľovského žalobcu?“

„Isteže.“

„Dobre,“ riekol Dantes, „hotový som ísť s vami.“

Presvedčený, že prichádzajú pre neho od pána de Villefort, mladý človek nemal ani najmenšiu obavu: preto vykročil s pokojným duchom, nenútene a postavil sa sám od seba medzi eskortu.

Pri uličných dverách čakal povoz, kočiš sedel na kozlíku a vedľa kočiša slobodník.

„Tento povoz čaká tu na mňa?“ spýtal sa Dantes.

„Na vás,“ odvetil jeden zo žandárov, „vysadnite.“

Dantes chcel niečo namietnuť, ale dvere koča sa otvorily a cítil, že ho tlačia; nemal možnosť, ani nemal úmysel klásť odpor, a kým sa zbadal, už sedel v koči medzi dvoma žandármi; iní dvaja sedeli oproti nemu na sedadle a ťažký voz jachal napred s dutým rachotom.

Väzeň pozrel von oblokmi, ale obloky boly zamrežované: stalo sa, že zmenil väzenie, a rozdiel bol len ten, že toto sa pohybovalo, vezúc ho k neznámemu cieľu. Cez mreže, ktoré boly také husté, že sotva bolo možno cez ne prestrčiť ruku, Dantes predsa poznal, že idú ulicou Caiserie a že ulicami Saint-Laurent a Tarmis sostupujú k nábrežiu.

Onedlho zbadal cez mreže koča a cez mreže budovy, popri ktorej sa viezli, žiariť svetlo prístavnej strážnice.

Koč zastal, slobodník sosadol a blížil sa ku strážnici; vyšlo dvanásť vojakov a postavilo sa do špaliera; Dantes videl pri svetle nábrežných lámp blýskať sa ich pušky.

,Azda kvôli mne by boli rozvinuli toľkú vojenskú posilu?‘ riekol sám sebe.

Slobodník otvoril kľúčom zamknuté dvere koča, dajúc odpoveď na túto otázku, nepovediac ani slova, lebo Dantes videl, že mu špalier vojakov označuje cestu od koča ku prístavu.

Najprv vystúpili dvaja žandári, ktorí sedeli oproti, potom musel vystúpiť on, jeho nasledovali žandári, sediaci vedľa neho. Kráčali k člnku, ktorý námorník colného úradu pridržiaval reťazou pri brehu. Vojaci pozerali na Dantesa s tupou zvedavosťou. Vo chvíľočke ho umiestili vzadu člnka, zas medzi štyrmi žandármi, kým slobodník sedel na predku. Mohutným odrazením čln sa vzdialil od brehu a štyria veslári rázne veslovali k Pilonu. Z bárky zaznel výkrik, reťaz, ktorá zavierala prístav, spustili, a Dantes sa ocitol v tom, čo menujú frionlom, totiž mimo prístavu.

Keď sa väzeň ocitol v slobodnom ovzduší, jeho prvým hnutím bol pocit radosti. Povetrie je skoro toľko ako sloboda. Plnou hruďou vdychoval prúdiaci vetrík, ktorý prináša na perutiach všetky tie neznáme vône noci a mora. Potom si však vzdychol; plavili sa okolo Réserve, kde bol taký šťastný ešte ráno pred svojím uväznením. Otvormi dvoch osvetlených okien dorážal až k nemu veselý ruch plesu.

Dantes složil ruky, zdvihol oči k nebesiam a modlil sa.

Bárka sa plavila ďalej; minula Tete de Mort (Umrlčiu hlavu), ocitla sa proti Faroskej zátoke a strojila sa pustiť okolo baterie; Dantesovi bolo toto manévrovanie nepochopiteľné.

„Kam ma to veziete?“ spýtal sa Dantes jedného zo žandárov.

„Dozviete sa to skoro.“

„Ale predsa.“

„Máme zákaz dať vám akékoľvek vysvetlenie.“

Dantes bol napolo vojakom; spytovať sa podriadených, ktorí mali zákaz odpovedať, zdalo sa mu vecou nesmyselnou, teda zamĺkol.

Tu letely mu mysľou najdivnejšie myšlienky; keďže s takou bárkou nebolo možno púšťať sa na ďalekú cestu a na mieste, kam sa snažili, nekotvila nijaká veľká loď, domnieval sa, že ho vyložia na niektorom vzdialenom bode pobrežia a povedia mu, že je slobodný; nebol sviazaný, nešiel ho nik sputnať, a to považoval za dobré znamenie; a ináče, veď zástupca, ktorý mu preukázal toľkú dobrotu, i tak povedal, že ak nevysloví meno toho osudného Noirtiera, nemá sa čo obávať. Veď Villefort v jeho prítomnosti zničil ten nebezpečný list, ktorý bol jediným dôkazom proti nemu.

Čakal teda, čušiac a zadumaný, snažiac sa preniknúť temnotu okom námorníka, ktorý bol navyknutý na tmu a vycvičený odhadovať diaľku aj v nočnom šere.

Ostrov Ratomean, na ktorom svietil maják, nechali napravo, a napredujúc takmer rovnobežne s pobrežím, prišli do výšky Katalánskej zátoky. Väzeň tuná s dvojnásobnou energiou napäl zrak, tam bola Mercedes a chvíľami sa mu zdalo, že na tmavom pobreží vidí neurčité črty ženskej postavy.

Prečo by nemala predtucha vnuknúť Mercedes, že jej miláčik prechodí okolo nej vo vzdialenosti tristo krokov?

U Kataláncov žiarilo jediné svetlo. Keď preskúmal polohu toho svetla, Dantes poznal, že osvetľuje chyžu jeho snúbenice. Keby mladý človek vykríkol hlasno, mohla by ho počuť jeho snúbenica.

Zadržal ho falošný stud. Čo by povedali mužskí, ktorí na neho dávali pozor, keby ho počuli kričať ako šialeného? Čušal teda a očami utkvel na svetle.

Bárka medzitým šinula sa ďalej, ale väzeň nedbal o bárku, myslel na Mercedes.

Nepravidelná pôda zakryla svetlo. Dantes sa obrátil a zbadal, že bárka sa poberá na šíre more.

Kým hľadel pred seba, pohrúžený do myšlienok, veslá nahradili plachtami, takže bárka sa šinula vopred, hnaná vetrom.

Hoci pri myšlienke, že sa obráti na žandára s novou otázkou, Dantes cítil odpor, predsa sa priblížil k nemu, a chytiac ho za ruku, riekol mu:

„Kamarát, zaprisahám vás menom vášho svedomia z vašej vojenskej hodnosti, majte so mnou súcit a povedzte mi. Som kapitán Dantes, dobrý a oddaný Francúz, hoc som aj obvinený neviem z akej zrady: kam ma veziete? Povedzte mi to, a na moju námornícku česť podrobím sa svojej povinnosti a poddám sa svojmu osudu.“

Žandár sa poškrabal za uchom a pozrel na svojho druha. Ten urobil pohyb, ktorým sa zdal hovoriť: ,Myslím, sme už tak ďaleko, že sa nemôže nič stať,‘ a žandár, obrátiac sa k Dantesovi, riekol:

„Ste Marseillčan a námorník, a vy sa ma spytujete, kam ideme?“

„Áno, lebo, na moju česť, neviem kam.“

„Netušíte to?“

„Naskrze nie.“

„To nie je možné.“

„Prisahám vám na to, čo mi je vo svete najsvätejšie. Odpovedajte mi, zmilujte sa!“

„A čo zákaz?“

„Zákaz vám predsa nebráni, aby ste mi povedali to, čo sa dozviem o desať minút, o pol hodiny, o hodinu. A vy ma tým ušetríte na storočia siahajúcej neistoty. Spytujem sa vás to, ako by ste boli mojím priateľom, hľaďte: nechcem vzdorovať, ani ujsť; ináč ani nemôžem. Kam ideme?“

„Ak nemáte zaviazané oči a ak ste kedy opustili marseillský prístav, musíte vedieť, kam ideme?“

„Neviem.“

„Poobzerajte sa teda.“

Dantes vstal, a rozumie sa, vrhol pohľad na bod, ku ktorému sa zdala smerovať bárka, a sto siah pred sebou zhliadol vypínať sa čierne a strmé bralo, na ktorom vrcholí zo žuly zámok If.

Tento zvláštny útvar, toto väzenie, ktoré halí hlboká hrôza, táto pevnosť, ktorá tri storočia živí Marseille svojimi žiaľnymi podaniami, zjaviac sa zrazu Dantesovi, ktorý na ňu ani nepomyslel, účinkovala na neho dojmom, akým pôsobí popravište na človeka, odsúdeného na smrť.

„Ach, Bože môj!“ zvolal. „Zámok If. Čo tam budeme robiť?“

Žandár sa zasmial.

„Azda ma ta neveziete do väzenia?“ pokračoval Dantes. „Zámok If je štátnym väzením, ktoré je určené len pre veľkých politických previnilcov. Nespáchal som nijaký zločin. Sú azda na zámku If nejakí vyšetrujúci sudcovia, alebo nejakí úradníci?“

„Predpokladám,“ riekol žandár, „že je tam len gubernátor, žalárnici, posádka a dobré múry. No, no, priateľ, nezahrávajte sa na prekvapeného, lebo inak by som si skutočne musel myslieť, že sa mi za ochotu posmievate.“

Dantes sovrel žandárovi ruku, div ju nerozdrvil.

„Tvrdíte teda,“ povedal, „že ma odvážajú na zámok If, aby ma tam uväznili?“

„Je to pravdepodobné,“ riekol žandár; „nech je po vašom, kamarát, ale je to zbytočné, že ma tak silne stískate.“

„Bez vyšetrovania, bez všetkých formalít?“ pýtal sa mladý človek.

„Formality sú vyplnené, vyšetrovanie je dokončené.“

„Teda i proti sľubu pána de Villefort?…“

„Neviem, čo vám sľúbil pán de Villefort,“ odvetil žandár, „toľko viem, že sa plavíme k zámku If. Ale čo to robíte? Hola! kamaráti, sem sa!“

Bleskurýchlym pohybom, ktorý však predsa neušiel vycvičenému oku žandára, chcel sa Dantes vrhnúť do mora, ale v tej chvíli, keď jeho nohy opúšťaly dno loďky, zadržaly ho štyri mocné päste.

Klesol zpät na dno bárky, revúc zúrivo.

„Hľa!“ zvolal žandár, kľaknúc mu na hruď. „Hľa, ako plníte námornícke slovo! A potom nech človek verí takým prívetivcom! A teraz v tej chvíli, ako sa pohnete, drahý priateľ, vpálim vám guľu do hlavy. Spreneveril som sa prvému rozkazu, ale ubezpečujem vás, že ten druhý dodržím verne.“

A skutočne sklonil proti Dantesovi namierenú karabínu a Dantes cítil na sluche koniec jej hlavne.

Na chvíľočku ho ovládala myšlienka, že urobí ten zakázaný pohyb a vo chvíľke zakončí neočakávané nešťastie, ktoré sa na neho náhle vrhlo a schvátilo ho do svojich kaních drapov. Ale práve že to nešťastie bolo neočakávané, Dantes si myslel, že nemôže trvať dlho, potom mu zas sišiel na um sľub pána de Villefort a konečne smrť z rúk žandára na dne loďky predchodila mu nepekná a ošklivá.

Klesol teda znova na lavicu bárky, revúc divo a obhrýzajúc si zúrivo päste.

Skoro v tej istej chvíli loďka sa otriasla prudkým nárazom. Jeden z veslárov vyskočil na bralo, ktorého sa dotkol predok bárky, o stĺpec sa otáčajúce lano zavŕzgalo, a Dantes zbadal, že pristáli a pripevňujú plavidlo.

Jeho strážcovia, ktorí ho držali za ramená a za golier kabáta, nútili ho, aby vstal, a primali ho sostúpiť na breh, ťahajúc ho ku schodom, vedúcim ku bráne pevnosti, kým puškou a bodákom ozbrojený slobodník šiel za nimi.

Dantes sa ináč nevzpieral v márnom zdráhaní; jeho chod bol pomalý viacej pod vplyvom ochablosti ako odporu; bol omámený a tackal sa ako opitý. Znova videl vojakov, rozostavených na príkrom svahu, cítil pod sebou schody, ktoré ho nútily dvíhať nohy, pozoroval, že prešli cez bránu a tá sa za nimi zavrela, ale všetko vnímal mechanicky, sťa by v hmle, nerozoznávajúc nič určite. Už nevidel ani more, zachvátila ho nesmierna bolesť väzňov, ktorých premáha hrozný pocit, že sú proti okolnostiam cele bezvládni.

Keď zastali na chvíľu, prestávku použil na to, aby sa pokúsil vzpružiť svojho ducha. Poobzeral sa: bol vo štvorhrannom, štyrmi múrmi obohnanom dvore, počul pravidelný krok stráží, prechádzajúcich v prúdoch svetla, vrhaného z vnútra pevnosti dvoma či troma lampami, a videl blýskať sa hlavne ich pušiek.

Čakali asi desať minút; žandári pustili Dantesa, istí, že im už neujde. Zdalo sa, že čakajú na rozkazy; rozkazy skutočne prišly.

„Kde je väzeň?“ spytoval sa akýsi hlas.

„Tu,“ odpovedali žandári.

„Nech ide za mnou, zavediem ho do jeho bytu.“

„Choďte,“ povedali žandári, posotiac Dantesa.

Väzeň nasledoval svojho sprievodcu, ktorý ho zaviedol skoro do podzemnej miestnosti, jej holé a veľké steny zdaly sa nasiaknuté výparmi sĺz. Akýsi kahanček, ktorého knôt plával v zapáchajúcom loji, stál na stolci a osvetľoval blýskavé steny tohto hrozného bývania a ukázal Dantesovi sprievodcu, zle oblečeného, podriadeného žalárnika hlúpej tváre.

„To je vaša chyža na túto noc,“ riekol; „je neskoro a pán gubernátor už spí. Zajtra, keď vstane a prezrie rozkazy, vzťahujúce sa na vás, azda vás preloží inde. Zatiaľ tu je chlieb, i voda v krčahu a tamto v kúte slama; to je všetko, čo si väzeň môže želať. Dobrú noc!“

A prv, ako väzeň stihol otvoriť ústa, aby mu odpovedal, prv, ako by si bol uvedomil, kam položil žalárnik chlieb, prv, ako zbadal, kde stojí džbán, prv, ako stačil obrátiť oči k rohu, kde ho očakávala slama, ktorá mu mala slúžiť za lôžko, žalárnik vzal kahanček a zamkol dvere, pozbaviac väzňa matného svetla, ktoré ako žiara blesku ukázalo mu vlhké steny väzenia.

Ocitol sa v tme a tichu, takom nemom a chmúrnom ako klenby, ktorých mrazivý chlad cítil padať na svoje rozpálené čelo.

Keď prvé lúče dňa vniesly trocha svitu do tejto diery, znova prišiel žalárnik s rozkazom, že má väzňa nechať tam, kde je. Dantes sa ani nepohol. Zdalo sa, že ho železná ruka prikovala k miestu, na ktorom stál predošlý večer: len jeho hlboké oko skrývalo sa za prúdom, vylúdeným veľkým výparom sĺz. Stál nepohnute a hľadel na zem.

Pretrudil sa tak celú noc, stojac, a neusnul ani na chvíľu.

Žalárnik sa priblížil k nemu, obišiel okolo neho, ale zdalo sa, že si ho Dantes nevšíma.

Potľapkal ho po pleci, Dantes sa zachvel a potriasol hlavou.

„A tak vy ste nespali?“ spýtal sa žalárnik.

„Neviem,“ odvetil Dantes.

Žalárnik pozrel na neho s počudovaním.

„Nie ste hladný?“ pokračoval.

„Neviem,“ odvetil znova Dantes.

„Chcete dačo?“

„Chcel by som sa shovárať s gubernátorom.“

Žalárnik stisol plecia a odišiel.

Dantes pozeral za ním, vystrel ruky k pootvoreným dverám, ale dvere sa zavrely.

Tu sa zdalo, že mu dlhé vzlykanie roztrhne hruď, slzy, ktorými bola preplnená, rinuly sa ako dva ručaje; vrhol sa čelom na zem a dlho sa modlil, preberajúc v mysli celý svoj minulý život, a spytoval sám seba, aký zločin spáchal v tom živote taký mladý, za ktorý by si zaslúžil takýto krutý trest.

Tak minul deň. Sotva zjedol niekoľko kúskov chleba a vypil niekoľko kvapák vody. Sedel zas nehybne, vhĺbený do myšlienok, a zas behal sem a ta po väzení ako divé zviera v železnej klietke.

Prenasledovala ho najmä jedna myšlienka: prečo zostal tak pokojne a krotko sedieť počas cesty, nevediac kam ho vezú, keď mohol aj desať ráz skočiť do mora; keby bol raz býval vo vode, on, vytrvanlivý a obratný plavec, jeden z najlepších potápačov v Marseille, mohol zmiznúť vo vode, uniknúť svojim strážcom, dosiahnuť breh, vyjsť, skryť sa v nejakej malej zátoke, vyčkať tam janovskú alebo katalánsku loď, dostať sa do Talianska alebo do Španielska, ztadiaľ písať Mercedes, aby za ním prišla. O živobytie by sa nebol musel báť, veď dobrí námorníci sú všade zriedkavosťou; hovoril po taliansky ako Toskánec, po španielsky ako dieťa Starého Kastílska; bol by si žil slobodne, šťastne s Mercedes a s otcom, lebo jeho otec bol by prišiel za ním; miesto toho je väzňom, je zatvorený na ifskom zámku, v tomto nepreniknuteľnom väzení, nevie, čo sa stalo s jeho otcom, čo s Mercedes, a to všetko preto, že veril Villefortovým slovám: bolo mu do zblaznenia; a Dantes sa naozaj divo váľal na čerstvej slame, ktorú mu doniesol žalárnik.

Na druhý deň žalárnik zas prišiel v tú istú hodinu.

„Tak teda,“ povedal žalárnik, „dnes ste už rozumnejší ako včera?“

Dantes neodpovedal.

„Nože,“ prihováral sa mu, „trochu odvahy! Želáte si dačo, nad čím disponujem? Nože hovorte!“

„Prajem si shovárať sa s gubernátorom.“

„Eh?“ riekol netrpezlivo žalárnik, „už som vám povedal, že to nie je možné.“

„Prečo to nie je možné?“

„Preto, že podľa väzenského poriadku väzňovi nie je dovolené o to žiadať.“

„Tak čo je tu dovolené?“ spýtal sa Dantes.

„Lepší pokrm, ak ho zaplatia, prechádzka, a niekedy aj knihy.“

„Knihy nepotrebujem, prechádzať sa mi nechce a pokrm je dobrý; chcem len jednu vec, shovárať sa s gubernátorom.“

„Ak ma budete hnevať stálym opakovaním tej istej veci,“ riekol žalárnik, „nedonesiem vám jedlo.“

„Dobre!“ povedal Dantes, „ak mi nedonesieš jedlo, zomriem hladom! Čo na tom?“

Prízvuk, akým Dantes povedal tieto slová, presvedčil žalárnika, že by väzeň ochotne zomrel; keďže však každý väzeň donáša žalárnikovi úhrnom desať sous denne, žalárnik sa zamyslel nad stratou, ktorú by mu zavinila väzňova smrť, preto pokračoval trocha miernejšie:

„Počujte, to, čo chcete, je nemožné. Nežiadajte si to, lebo sa ešte nikdy nestalo, aby gubernátor prišiel na väzňovu žiadosť do väzenskej cely; ale ak budete pekne-rúče rozumný, dovolí vám prechádzku, a môžbyť, že raz, keď budete na prechádzke, gubernátor pôjde okolo: potom ho môžete osloviť; či vám odpovie, to je už jeho vec.“

„Ale,“ riekol Dantes, „ako dlho mám čakať, kým sa naskytne tá príležitosť?“

„Nuž,“ odvetil žalárnik, „mesiac, tri mesiace, šesť mesiacov, hádam celý rok.“

„To je pridlho,“ riekol Dantes, „chcem ho vidieť hneď.“

„Ah!“ vravel žalárnik, „nenorte myseľ do jediného nemožného želania, lebo sa za štrnásť dní zblazniete.“

„Ah! myslíš?“ riekol Dantes.

„Áno, zblazniete sa; šialenosť sa vždy tak začína, máme na to tuná príklad: abbé, ktorý pred vami býval v tejto cele, tak dlho núkal gubernátorovi milión, ak ho prepustí na slobodu, že z toho napokon zošalel.“

„A ako dávno opustil túto celu?“

„Pred dvoma rokmi.“

„Prepustili ho na slobodu?“

„Nie, poslali ho do kobky.“

„Počuj,“ povedal Dantes, „ja nie som abbé, ani blázon: môžbyť, že ním raz budem, ale na nešťastie teraz mám ešte všetky smysly pohromade: dám ti iný návrh.“

„Aký?“

„Neponúknem ti milión, lebo by som ti ho nemohol dať, ale dám ti sto toliarov, ak pri svojej prvej vychádzke do Marseille zájdeš ku Kataláncom a odovzdáš deve, ktorá sa volá Mercedes, list; ani nie list, len dva riadky.“

„Ak odovzdám tie dva riadky a ak sa vec prezradí, stratím svoje miesto, ktoré mi donáša ročne tisíc libier, nerátajúc do toho benefície a stravu; vidíte, že by som bol veľký hlupák, keby som kládol na kartu tisíc libier za zisk troch stovák.“

„Dobre,“ riekol Dantes, „počúvaj a pamätaj si to dobre: ak odoprieš zaniesť dva riadky Mercedes, alebo aspoň uvedomiť ju, že som tu, počkám si raz na teba za týmito dverami, a keď sem vstúpiš, roztlčiem ti hlavu touto stolicou.“

„Vyhrážky!“ zvolal žalárnik, cúvnuc o krok a chystajúc sa na obranu; „rozhodne mätie sa vám hlava; abbé to tiež tak začal ako vy, a za tri dni budete aj vy takým bláznom, ako je on; na šťastie na ifskom zámku sú kobky.“

Dantes schytil stolicu a krútil ňou nad hlavou.

„Dobre, dobre,“ povedal žalárnik, „dobre, ak to už naskrze chcete mať, oznámim to gubernátorovi.“

„Dobre!“ riekol Dantes, a postaviac stolicu, sadol si na ňu s ovisnutou hlavou a vyjavenými očami, ako by bol skutočne bez rozumu.

Žalárnik vyšiel a o chvíľu sa vrátil so štyrmi vojakmi a jedným desiatnikom.

„Na rozkaz gubernátora,“ riekol, „dopravte väzňa o poschodie nižšie.“

„Tak do kobky,“ povedal desiatnik.

„Do kobky: blázon patrí ku bláznom!“

Štyria vojaci pochytili Dantesa, ktorý upadol do akejsi tuposti a šiel za nimi bez zdráhania.

Sostúpili s ním po pätnástich schodoch a otvorili dvere kobky, do ktorej vstúpil hundrúc:

„Má pravdu, blázon patrí ku bláznom.“

Dvere sa zavrely a Dantes šiel napred s vystretými rukami, kým len necítil stenu; tu si sadol do rohu a zostal nepohnute, zakiaľ jeho oči, privykajúc pomaly na šero, začaly rozoznávať predmety.

Žalárnik mal pravdu: nechýbalo veľa, a Dantes by bol zošalel.