ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi na sto krokov od miestnosti, kde Danglars a Caderousse priateľsky popíjali perliace sa víno z La Malgue, skúmajúc zrakom i sluchom okolie, za holým, slnným, mistralom ovievaným nábrežím stlala sa dedina Kataláncov.

Raz sa odlúčila od španielskej rodnej zeme tajomná osada a dorazila na výbežok, kde je doteraz, hovorila cudzou rečou, ale zkadiaľ prišla, to nevedel nik. Jeden z jej vodcov, ktorý rozumel provensalsky, požiadal mesto Marseille, aby im darovalo toto holé a neúrodné predhorie, na ktoré, ako antickí plavci, vytiahli svoje lode. Ich prosbe vyhoveli, a o tri mesiace okolo ich dvanásť-pätnásť lodí, na ktorých sa sem doplavili títo morskí kočovníci, vzrástla dedinka.

Táto polo maurským, polo španielskym slohom vystavaná bizarná a malebná dedinka, obývaná potomkami týchto ľudí, hovoriacich rečou svojich otcov, je dnes taká, ako bola za starodávna, lebo verní ostali tri-štyri storočia tomuto predhoriu, na ktorom sa osadili ako kŕdeľ morských vtákov, nepomiešajúc sa s obyvateľstvom marseillským, ženiac sa medzi sebou, zachovali si reč, pôvodný mrav a kroj rodnej vlasti.

Naši čitatelia musia prejsť jedinou ulicou tejto dedinky a vstúpiť s nami do jedného z domov, ktorým slnce a ich žltkavý odtienok, tvoriaci jedinú okrasu španielskych poradas, poskytujú tú peknú, vidieckym budovám vlastnú farbu zvädnutého lístia.

Pekná mladá deva s čiernymi ako eben vlasmi a baršúnovými gazelími očami stála opretá o stenu a štíhlymi prstami antickej formy mädlila nevinnú halúzku vresu, z ktorého trhala kvety, takže ich lupienky pokrývaly už zem; jej až po lakte obnažené ramená, ktoré, hoci boly opálené, zdaly sa modelované podľa vzoru ramien Venuše z Arlesu, chvely sa akousi horúčkovou netrpezlivosťou a nôžkou jemného tvaru dupkala na dlážku, takže bolo možno vidieť ušľachtilú oblosť jej lýtka, ktoré bolo uväznené do červenej bavlnenej pančuchy so sivými a modrými hranmi.

Na tri kroky od nej, kolíšuc sa na stolci, sedel o starý, črvotočou prevŕtaný nábytok opretý veľký dvadsaťštyri-dvadsaťpäťročný mládenec a hľadel na ňu zrakom, v ktorom sa boril nepokoj so smútkom; jeho pohľad sa spytoval, ale pevný a rozhodný zrak mladej devy opanoval jej spoločníka.

„Tak, Mercedes,“ riekol mladý človek, „onedlho zavíta Veľká noc, a to je práve príhodný čas na svadbu, dajte mi odpoveď!“

„Dala som vám ju už sto ráz, Fernand, a musíte byť sám sebe nepriateľom, keď ju znova žiadate!“

„Tak, prosím vás, opakujte ju ešte, aby som jej napokon uveril. Povedzte mi stý raz, že zavrhujete moju lásku, s ktorou súhlasila vaša matka, aby som pochopil, že sa zahrávate s mojím šťastím, že môj život a moja smrť sú vám ničím. Ah, Bože môj, Bože! desať rokov som sníval o tom, že budem vaším mužom, a teraz mám stratiť túto nádej, ktorá bola jediným cieľom môjho života!“

„Ja som vás však nikdy neupevňovala v tejto nádeji, Fernand,“ vetila Mercedes. „Nemôžete mi vyčítať, že som s vami hoc i len raz koketovala. Vždy som vám vravela: mám vás rada ako brata, nežiadajte odo mňa viac ako sesterskú lásku, lebo moje srdce patrí inému! Či som vám to vždy nevravela, Fernand?“

„Áno, viem to dobre, Mercedes,“ hovoril mladý človek. „Získali ste si proti mne krutú zásluhu úprimnosti. Ale zabúdate na posvätný zákon, ktorý vládne medzi Kataláncami, že sa ženia len medzi sebou?“

„Mýlite sa, Fernand, to nie je zákon, je to len zvyk, a nič viac; a verte mi, že lepšie by bolo vo vašom záujme neodvolávať sa na tento zvyk. Vzali vás za vojaka, Fernand, sloboda, ktorú požívate, je len trpená, môžu vás každú chvíľu povolať k pluku. A keď budete raz vojakom, čo urobíte so mnou, smutnou, opustenou, chudobnou dievčinou, ktorej jediným imaním je chalupa na spadnutie, v nej visí niekoľko potrhaných sietí, biedne dedičstvo, ktoré môj otec zanechal matke a matka mne? Uvážte, Fernand, že od roka, ako mi zomrela, živím sa takmer z verejnej dobročinnosti! Zavše sa tvárite, ako by som vám bola užitočná, ako by som mala právo brať podiel z vášho rybolovu, prijímam to, lebo ste synom brata môjho otca, preto, že sme spolu rástli, ale hlavne preto, že by vás to veľmi rmútilo, keby som to odmietla. Ale cítim veľmi dobre, že ryba, ktorú predám za peniaze, za ktoré potom kúpim konope na siete, cítim veľmi dobre, Fernand, že je to len milodar.“

„A čo na tom záleží, Mercedes, ak sa mi páčite taká, ako ste, chudobná a opustená, ba väčšmi ako dcéra najpyšnejšieho majiteľa lodí a hoc i najbohatšieho bankára z Marseille? A čože ja potrebujem? Statočnú ženu a dobrú gazdinú. A či môžem nájsť lepšiu, ako ste vy?“

„Fernand,“ vravela Mercedes, potriasajúc hlavou, „žena, ktorá miluje iného muža ako svojho manžela, je zlou gazdinou a nemôže ručiť za to, že zostane statočná. Uspokojte sa s mojím priateľstvom, lebo, opakujem, že to je všetko, čo vám môžem sľúbiť, a ja sľubujem len to, čo iste môžem dať.“

„Hej, rozumiem,“ riekol Fernand, „trpezlivo znášate svoju biedu, ale obávate sa mojej. Tak, Mercedes, ak ma budete milovať, budem sa boriť s osudom; vy mi donesiete šťastie a ja budem bohatý: zveľadím rybársku živnosť, môžem ako pomocník vstúpiť do obchodu, ba môžem sa stať aj obchodníkom.“

„Z toho všetkého nemôžete nič uskutočniť, Fernand; ste vojakom, a ak ostanete doma, to je len preto, že nie je vojna. Buďte len rybárom, nesnovajte sny, ktoré by vám urobily skutočnosť ešte hroznejšou, a uspokojte sa s mojím priateľstvom, veď i tak vám nič iné dať nemôžem.“

„Tak, máte pravdu, Mercedes, pôjdem za námorníka, miesto otcovského kroja, ktorým opovrhujete, budem nosiť klobúk z lakovanej kože, pruhovanú košeľu, modrú blúzu s kotvami na gombíkoch. Či nie je potrebný taký oblek, aby sa vám človek páčil?“

„Čo chcete tým povedať?“ spýtala sa Mercedes s veliteľským pohľadom. „Čo tým chcete povedať? Nerozumiem vás.“

„Chcem povedať, Mercedes, že ste proti mne taká tvrdá a ukrutná len preto, že čakáte dakoho, kto je tak oblečený. Ale ten, koho čakáte, je azda nestály, a ak nie, tak je ním miesto neho more.“

„Fernand,“ zvolala Mercedes, „myslela som, že ste dobrý, ale mýlila som sa. Máte zlé srdce, keď svojou žiarlivosťou privolávate hnev boží. Nuž áno, priznávam sa, čakám a milujem toho, o kom hovoríte, a ak sa nevráti, nebudem ho obviňovať z nestálosti ako vy, ale poviem, že zomrel s láskou v srdci.“

Mladý Katalánec urobil zúrivý pohyb.

„Chápem vás, Fernand, pomstíte sa za to, že vás nemilujem, a skrížite svoj katalánsky nôž s jeho dýkou. A k čomu to povedie? Že stratíte moje priateľstvo, ak vás porazí, a ak zvíťazíte, moje priateľstvo premení sa na nenávisť. Verte mi, hľadať spor s mužským je zlým prostriedkom na získanie priazne ženskej, ktorá ho miluje! Nie, Fernand, vy sa nedáte zachvátiť svojimi zlými myšlienkami. Keď už nemôžem byť vašou ženou, uspokojíte sa s tým, že budem vašou priateľkou a sestrou. A konečne,“ dodala so zakaleným a nepokojným zrakom, „počkajte, počkajte, Fernand, práve ste povedali, že more je zradné, už sú tomu štyri mesiace, ako odišiel, a od štyroch mesiacov napočítala som už veľa búrok!“

Fernand ostal necitný, nesnažil sa osušiť slzy, ktoré kanuly po lícach Mercedes, hoc za každú tú slzu bol by dal čašu svojej krvi; lež tieto slzy nekanuly pre neho, ale pre druhého.

Vstal, prešiel sa po chalupe, a vrátiac sa s chmúrnym pohľadom a zaťatými päsťami, zastal pred Mercedes a riekol:

„Povedzte mi ešte raz, Mercedes, je to vaše pevné rozhodnutie?“

„Milujem Edmonda Dantesa,“ riekla deva s chladom, „a nikto iný nebude mojím manželom ako Edmond.“

„A budete ho vždy milovať?“

„Kým len budem živá.“

Fernand sklonil ochabnuto hlavu a z hrude sa mu vyrval vzdych, podobný stonu; potom rýchlo zdvihol čelo a riekol so zaklenenými zubmi a rozšírenými nozdrami:

„A ak je mŕtvy?“

„Ak je mŕtvy — zomriem.“

„A ak na vás zabudne?“

„Mercedes!“ zvolal pred domom veselý hlas. „Mercedes!“

„Ach!“ vykríkla mladá deva od radosti a vyskočila, hnaná láskou. „Vidíte, že na mňa nezabudol, veď je tuná!“

Bežala ku dverám a otvorila ich, volajúc:

„Poď, Edmond, tu som!“

Chvejúci sa a bledý Fernand cúvol, ako cúva cestovateľ pri pohľade na hada, a klesol na stolec, na ktorý narazil.

Edmond a Mercedes spočívali si v náručí. Žeravé marseillské slnce vnikalo otvorom dvier a oblialo ich záplavou žiare. Zo začiatku nevideli okolo seba nič. Nezmerné šťastie osihotilo ich od sveta a lámali len slová, ktoré sú výronom takej živej radosti, že sa podobajú výrazom bolesti.

Zrazu Edmond zbadal chmúrnu tvár Fernanda, ktorá, bledá a hrozivá, vystupovala z tône; pohybom, ktorý si azda ani sám neuvedomil, mladý Katalánec siahol za nožom, čo mu tkvel za pásom.

„Ah, odpusťte,“ riekol Dantes, mŕštiac tiež obrvy, „nezbadal som, že sme traja.“

A obrátiac sa k Mercedes, spýtal sa:

„Kto je ten pán?“

„Ten pán bude tvojím najlepším priateľom, Dantes, lebo je to môj priateľ, môj bratanec, môj brat; je to Fernand, človek, ktorého po tebe, Edmond, milujem na svete najväčšmi. Či ho nepoznáš?“

„Ach, tak je,“ riekol Edmond.

A nepustiac Mercedes, ktorej ruku držal vo svojej, druhú podával so srdečným pohnutím Kataláncovi.

Ale Fernand, ďaleko od toho, aby odpovedal na tento priateľský posunok, zostal nemý a nehybný ako socha.

Vtom Edmond pozrel skúmavo na vzrušenú a chvejúcu sa Mercedes, potom zas na zachmúreného a hrozivého Fernanda.

Jeden pohľad vysvetlil mu všetko.

Do hlavy mu vstúpil hnev.

„Nevedel som, keď som sa k vám tak ponáhľal, Mercedes, že tu nájdem nepriateľa.“

„Nepriateľa!“ zvolala Mercedes, vrhnúc nahnevaný pohľad na svojho bratanca. „Nepriateľa u mňa, vravíš, Edmond? Keby to bola pravda, chytila by som ťa pod rameno, odišla by som do Marseille, opustila tento dom a nevrátila by som sa nikdy.“

Z Fernandovho oka vyšľahol plameň.

„A keby ťa stihlo nešťastie, môj Edmond,“ pokračovala s tou istou bezcitnou flegmou, ktorá dokazovala Fernandovi, že deva nahliadla až na dno jeho temnej myšlienky, „ak by ťa stihlo nešťastie, vyšla by som na Cap de Morgion a vrhla by som sa strmhlav do skalnatej priepasti.“

Fernand úžasne zbledol.

„Ale mýlil si sa, Edmond,“ pokračovala Mercedes, „tu niet nepriateľa, je tu len môj brat Fernand, ktorý ti stisne ruku ako oddaný priateľ.“

A pri týchto slovách mladá deva utkvela veliteľským pohľadom na Kataláncovi, ktorý, ako by ním očarený, priblížil sa pomaly k Edmondovi a podal mu ruku.

Jeho nenávisť podobná bezvládnej, ale divej vlne, rozbíjala sa na vplyve, ktorým na neho pôsobila táto ženská.

Ale sotva sa dotkol Edmondovej ruky, cítil, že urobil dačo, čo presahovalo jeho sily, a vyrútil sa z domu.

„Oh,“ zvolal, bežiac ako šialený, zarývajúc prsty do štice. „Oh, kto ma oslobodí od tohto človeka? Beda mne! Beda mne!“

„Hej, Katalánec! Hej, Fernand! Kam utekáš?“ volal akýsi hlas.

Mladý mužský sa zastavil v behu, poobzeral sa a zbadal Caderoussa, uvelebeného pri Danglarsovi pod listnatou besiedkou.

„Tak!“ riekol Caderousse. „Prečo nejdeš k nám, a či máš tak naponáhlo, že nestihneš povedať priateľom ani dobrý deň?“

„Najmä ak majú pred sebou skoro plnú fľašu vína?“ dodal Danglars.

Fernand pozrel vyjavene na obidvoch mužských a neodpovedal.

„Zdá sa cele zarazený,“ riekol ticho Danglars, dotknúc sa kolenom Caderoussa. „Tuším, mýlili sme sa, stal sa opak toho, čo sme čakali, a zvíťazil Dantes?“

„Hrom do toho! Uvidíme,“ odvetil Caderousse.

A obrátiac sa k mladému mužskému, riekol:

„Tak, Katalánec, rozhodol si sa?“

Fernand si utrel pot, ktorý mu stekal čelom, a vošiel pomaly do besiedky, ktorej tôňa, zdalo sa, upokojila koľkosi jeho smysly a príjemným chladom osviežila trocha jeho vyčerpané telo.

„Dobrý deň,“ riekol, „volali ste ma, všakver?“

A skôr sklesol, ako si sadol na jednu zo stolíc, ktoré obklopovaly stôl.

„Nuž, volal som ťa, lebo si utekal ako šialený, Fernand, a bál som sa, že by si sa mohol vrhnúť do mora,“ odvetil so smiechom Caderousse. „Veď, do čerta, nemáme priateľov len na to, aby sme im ponúkli pohár vína, ale aj na to, aby sme im prekazili vypiť tri alebo štyri pinty vody.“

Fernandovi sa vydrel z hrude ston, podobný fikaniu, a hlava mu klesla na ruky, skrížené na stole.

„Tak, vieš, čo ti poviem, Fernand?“ pokračoval Caderousse, dávajúc sa do rozprávania s drsnou hrubosťou človeka z ľudu, ktorý pre zvedavosť zabúda na opatrnosť. „Vyzeráš, ako by ti boly zlyhaly vohľady!“

A sprevádzal svoj žart rehotom.

„Hah!“ riekol Danglars, „taký mládenec, ako je on, nemôže mať nešťastie v láske, ty len žartuješ, Caderousse.“

„Oh, nie,“ odvetil Caderousse, „počúvaj len, ako vzdychá. Nože, nože, Fernand,“ riekol, „hore s nosom a odpovedaj nám! Nie je to pekne od teba, že neodpovedáš priateľom, ktorí sa spytujú na tvoje zdravie.“

„Som zdravý,“ vravel Fernand, zatínajúc päste, ale nedvíhajúc hlavu.

„Ah! vidíš, Danglars,“ riekol Caderousse, škúlením dávajúc znak priateľovi, „tu to máš: Fernand, ktorého vidíš, ktorý je dobrý a statočný Katalánec, jeden z najlepších rybárov v Marseille, je zaľúbený do krásnej devy, ktorá sa volá Mercedes; však na nešťastie, tak sa zdá, táto krásna deva je zas zaľúbená do sekonda ,Faraóna‘, a keďže ,Farón‘ dnes vplával do prístavu, tak rozumieš…?“

„Nie, nerozumiem,“ odvetil Danglars.

„Chudák Fernand, iste dostal košík,“ pokračoval Caderousse.

„No a čo je na tom?“ riekol Fernand, zdvihnúc hlavu a hľadiac na Caderoussa ako taký, čo hľadá dakoho, na kom by si mohol vyliať hnev, „Mercedes je úplne nezávislá, nie? A môže milovať, koho len chce!“

„Ah, ak to tak ponímaš,“ riekol Caderousse, „to je dačo iné! Myslel som, že si Katalánec, a povedali mi, že Katalánci nie sú takí chlapi, ktorí sa dajú sokovi vyšťuchať, ba počul som aj to, že najmä Fernand je hrozný vo svojej pomste.“

Fernand sa usmial útrpne.

„Zaľúbený nie je nikdy hrozný,“ riekol.

„Úbohý šuhaj!“ riekol Danglars, tváriac sa, ako by mládenca ľutoval z hĺbky srdca. „Čo chceš? Nemyslel, že sa Dantes tak rýchlo vráti; domnieval sa azda, že zomrel, stal sa neverným, ktovie? Také veci sa dotýkajú tým citeľnejšie, že prichádzajú neočakávane.“

„Ah! na moj’ veru, už akokoľvek,“ hovoril Caderousse, ktorý pil pri rozhovore a na ktorého šumivé víno z La Malgue začalo účinkovať, „už akokoľvek, Fernand nie je jediný, ktorému šťastný návrat Dantesov je proti srsti; všakver, Danglars?“

„Nie! Hovoríš pravdu a odvážil by som sa tvrdiť, že mu to prinesie nešťastie.“

„To je nič,“ vetil Caderousse, a nalievajúc Fernandovi do pohára vína a plniac svoj deviaty či desiaty raz, kým Danglars len odpil, „to je nič, prv sa však ožení s Mercedes, s peknou Mercedes, veď iste preto prišiel.“

Danglars medzitým prenikavým pohľadom pozoroval mládenca, na ktorého srdce Caderoussove slová padaly ako roztopené olovo.

„A keby bude svadba?“ spýtal sa.

„Oh! ešte je to nie tak ďaleko!“ hundral Fernand.

„Nie, ale skoro bude,“ riekol Caderousse, „je to také isté, ako že Dantes bude kapitánom ,Faraóna‘ pravda, Danglars?“

Danglars sa zachvel pri tomto neočakávanom útoku, a obrátiac sa ku Caderoussovi, hľadel mu skúmavo do tváre a chcel sa presvedčiť, či toto bodnutie bolo vopred premyslené, ale z tejto tváre, takmer ohlúpenej opitosťou, nevyčítal nič iné ako práve závisť.

„Tak,“ vravel, plniac poháre, „napime sa teda na zdravie kapitána Edmonda Dantesa, manžela krásnej Katalánky!“

Caderousse primkol k ústam ťažkou rukou čašu a vypil ju na dúšok, Fernand pochytil svoju a šmeril ju o zem.

„Eh! eh! eh!“ riekol Caderousse, „čože to tam vidím na vŕšku, smerom ku Kataláncom? Pozri, Fernand, ty máš lepšie oči ako ja. Myslím, že začínam zle vidieť, a ty vieš, že víno je zradca. Zdá sa, že sú to dvaja milenci, ktorí kráčajú vedľa seba ruka v ruke. Bože, odpusť! Netušia, že ich vidíme, a hľa, práve sa objímajú.“

Danglarsovi neušiel ani jeden úzkostlivý výraz, ktorý sa zrejme zračil na Fernandovej smraštenej tvári.

„Poznáte ich, pán Fernand?“ povedal.

„Áno,“ odvetil tlmeným hlasom, „je to pán Edmond a slečna Mercedes.“

„Ah, vidíte!“ riekol Caderousse, „a ja som ich nepoznal! Hoj, Dantes! Hoj, krásna deva! Poďte sem na chvíľu a povedzte nám, kedy bude svadba; tu, hľa, pán Fernand je taký urputný, že nám to nechce povedať.“

„Čušíš!“ povedal Danglars, tváriac sa, ako by chcel zadržať Caderoussa, ktorý s tvrdohlavosťou opilca nahýbal sa z besiedky. „Daj si pozor, aby si nespadol, a daj zaľúbeným pokoj, aby sa mohli milovať! Všimni si pána Fernanda a ber si z neho príklad! On je rozumný.“

Azda by sa bol Fernand, celý bez seba, dráždený Danglarsom ako býk bandérillermi, napokon vyrútil von, lebo už vstal a zdalo sa, že sa chce vrhnúť na svojho soka; vtom však Mercedes, usmievavá a vzpriamená, zdvihla svoju krásnu hlavu a jej jasný pohľad zažiaril: zrazu sa Fernand rozpomenul na jej hrozbu, že ak zomrie Edmond, zomrie aj ona, a ochabnuto klesol zpät na stolicu.

Danglars pozeral striedavo na dvoch mužských, z ktorých jeden bol otupený opitosťou, druhý zas ovládaný láskou.

,S týmito hlupcami sa nedá nič robiť,‘ hundral sám sebe, ,a obávam sa, že som medzi opilcom a zbabelcom. Jeden je závistník, ktorý sa opája vínom, a druhý je hlupák, ktorému vzali zpred nosa milenku a ktorý len kvíli a narieka ako decko. A predsa má také ohnivé oči ako Španieli, Sicílčania a Kalábrijci, ktorí sa tak výtečne vedia pomstiť, a má také päste, že by nimi bezpečne mohol rozraziť býčiu hlavu ako mäsiarskym obuškom. Niet pochybnosti, že Edmondov osud ostane navrchu; vezme si za ženu pekné dievča, stane sa kapitánom a vysmeje sa nám, ak len…‘ a bledý úsmev prelietol perami Danglarsa, ,ak sa len do toho nezamiešam ja,‘ dodal.

„Hola!“ pokračoval s krikom Caderousse, vstanúc podnapitý a opierajúc sa päsťami o stôl. „Hola, Edmond! Či nevidíš svojich priateľov, alebo si už natoľko spyšnel, že sa nechceš s nami shovárať?“

„Nie, drahý Caderousse,“ odvetil Dantes, „nie som pyšný, ale som šťastný, a tuším, šťastie ešte väčšmi zaslepuje ako pýcha.“

„Tak sa patrí! To je už vysvetlenie,“ riekol Caderousse. „Dobrý deň, pani Dantesová.“

Mercedes sa pozdravila vážne.

„To nie je ešte moje meno,“ povedala; „v mojej domovine vravia, že to prináša nešťastie, keď dievča nazvú menom ženícha prv, ako je ženích jej mužom. Menujte ma teda, prosím vás, Mercedes.“

„Musíme to odpustiť dobrému susedovi Caderoussovi,“ vravel Dantés, „že sa trocha pomýlil!“

„Svadbu spravíte teda bez preťahovania, pán Dantes,“ riekol Danglars, pozdravujúc sa mladým ľuďom.

„Čím skôr podľa možnosti, pán Danglars. Dnes podpíšeme smluvu u otca Dantesa a najneskoršie zajtra alebo pozajtre bude oddávkový obed tuná v ,Réserve‘. Dúfam, že prídu naň moji priatelia, čo znamená, že ste naň pozvaný, pán Danglars, aj vy, Caderousse.“

„A Fernand?“ riekol Caderousse, rehotajúc sa. „Fernand je tiež pozvaný?“

„Brat mojej ženy je mojím bratom,“ odvetil Edmond, „a bolo by nám nesmierne ľúto, Mercedes i mne, keby sme zbadali, že od nás bočí v takej chvíli.“

Fernand otvoril ústa na odpoveď, ale hlas mu uviazol v hrdle a nemohol povedať ani slova.

„Dnes smluva, zajtra alebo pozajtre oddávky… Do čerta! Akosi veľmi sa ponáhľate, kapitán.“

„Danglars,“ odvetil s úsmevom Dantes, „poviem vám to isté, čo riekla práve Mercedes Caderoussovi: nedávajte mi titul, ktorý mi ešte neprislúcha, prinieslo by mi to nešťastie.“

„Odpusťte,“ vetil Danglars, „povedal som len toľko, že sa akosi veľmi ponáhľate. Do čerta! veď máte dosť času: veď ,Faraón‘ sa sotva vydá na more pred troma mesiacmi.“

„Človek sa vždy ponáhľa stať šťastným, pán Danglars, lebo tak ťažko uverí človek šťastiu, keď musel veľa trpieť. Ale nie je to len sebeckosť, ktorá ma núti k činu; musím ísť aj do Paríža.“

„Ah, naozaj! Do Paríža? Idete ta prvý raz, Dantes?“

„Áno.“

„Máte tam prácu?“

„Nie kvôli sebe; mám tam dačo zariadiť z poverenia nášho úbohého kapitána Leclera, bol to jeho posledný rozkaz; a pochopíte, všakver, Danglars, že vyplniť ho je svätou povinnosťou. Ináč, môžete byť pokojný, vrátim sa hneď.“

„Áno, áno, rozumiem,“ riekol hlasne Danglars.

Potom dodal ticho sám sebe:

,Do Paríža, odovzdať tam na istú adresu list, ktorý mu dal veľmaršal. Tristo! Ten list mi vnuká myšlienku, skvelú myšlienku! Ah! Dantes, priateľ, ešte nie si zavedený do soznamu ,Faraóna‘ pod číslom I.‘

Potom sa obrátil k Edmondovi, ktorý bol na odchode, a privolal mu:

„Šťastlivú cestu!“

„Vďaka,“ odvetil Edmond, obzrúc sa a odprevádzajúc ten pohyb priateľským kývnutím.

Potom obidvaja milenci pokračovali v ceste, pokojní a veselí ako dvaja vyvolenci, ktorí sa vznášajú k nebesiam.