ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň slnce vyšlo čisté a žiarivé a jeho prvé purpurové lúče polialy rubínovým nachom vrcholce morských vĺn.

Hostina bola prichystaná na prvom poschodí ,Réserve‘, ktorej besiedka nám je už známa. Bola to veľká dvorana, osvetlená piatimi či šiestimi oblokmi, a nad každým z nich (vysvetli ten zjav, kto môžeš!) bolo napísané meno jedného z veľkých francúzskych miest.

Drevená balustráda tiahla sa pozdĺž oblokov ako pozostatok lešenia.

Hoci obed bol určený na poludnie, balustrádou sa už od jedenástej tmolili netrpezliví hostia. Boli to privilegovaní plavci z ,Faraóna‘ a niekoľkí vojaci, Dantesovi priatelia. Na poctenie snúbencov všetci si obliekli sviatočné šaty.

Medzi nádejnými svadobníkmi kolovala zvesť, že majitelia ,Faraóna‘ poctia svojou prítomnosťou hostinu svojho sekonda, čo by bol býval taký veľký prejav úcty, že tomu ešte nik nechcel veriť.

Ale Danglars, ktorý prišiel s Caderoussom, túto novinu potvrdil. Ráno sa rozprával s pánom Morrelom, a pán Morrel mu povedal, že príde na obed do ,Réserve‘.

Skutočne, o chvíľu po nich vstúpil do dvorany pán Morrel a námorníci z ,Faraóna‘ ho pozdravili nadšeným „hurá!“ a potleskom. Majiteľova prítomnosť bola pre nich potvrdením noviny, že Dantesa vymenujú za kapitána. A keďže Dantes bol na palube obľúbený, statní plavci takto ďakovali majiteľovi, že jeho voľba náhodou bola v súlade s ich želaním. Sotva sa pán Morrel zjavil, Danglarsa a Caderoussa jednomyseľne vyslali k ženíchovi, aby mu oznámili príchod významnej osobnosti, ktorej zjavenie sa vzbudilo také živé pohnutie, a povedali mu, aby sa ponáhľal.

Danglars a Caderousse sa rýchlo vzdialili, ale sotva prešli sto krokov, pri sklade pušného prachu zbadali prichodiť malú skupinu.

Táto malá skupina sa skladala zo štyroch mladých dievčat, priateliek Mercedes, ktoré boly Katalánky ako ona, tvoriacimi sprievod mladuchy, opierajúcej sa na Edmondovo rameno. Vedľa mladuchy kráčal otec Dantes a za nimi šiel zlovestne sa usmievajúci Fernand.

Ani Mercedes, ani Edmond nezbadali tento zlovestný úsmev Fernanda. Tie úbohé deti boly natoľko šťastné, že videly len seba a krásne, jasné, im žehnajúce nebo.

Danglars a Gaderousse vykonali svoje poverenie, a keď mocne a priateľsky stisli Edmondovi ruku, Danglars si stal vedľa Fernanda, Caderousse však k boku otca Dantesa, ktorý bol stredom všeobecnej pozornosti.

Starec mal oblečený pekný baršúnový kabát, zbrázdený pruhmi, ozdobený oceľovými hranatými gombíkmi. Jeho schudnuté, ale svalnaté lýtka väzily v nádherných, pestrých vlnených pančuchách, ktoré na míľu zaváňaly anglickým podludníctvom. S trojrohého klobúka mu splývalo množstvo bielych a modrých stužiek.

Opieral sa o palicu z točeného dreva, ktorá bola hore ohnutá ako antické pedum. Vyzeral ako jeden zo švihákov, ktorí sa, vyfintení, prechádzali roku 1796 po novootvorených záhradách Luxemburgu alebo Tuilerií.

K nemu sa, ako sme už povedali, pridružil Caderousse. Caderousse, ktorého nádej na dobré hody cele smierila s Dantesom, Caderousse, ktorému zostala v pamäti hmlistá rozpomienka na to, čo sa stalo predošlého dňa, ako utkvie v duchu po prebudení tieň sna, ktorý sme mali v noci.

Danglars, priblížiac sa k Fernandovi, vrhol na sklamaného milovníka prenikavý pohľad. Fernand kráčal za nádejnými manželmi, cele zabudnutý Mercedes, ktorá v mladistvom, rozkošnom sebectve lásky mala oči len pre svojho Edmonda; Fernand bol bledý a hneď červený od prudkých návalov krvi, ktoré mizly, aby ich miesto zaujala ešte väčšia bledosť. S času na čas pozeral smerom na Marseille a tu jeho údmi nevdojak prebiehala nervózna triaška. Zdalo sa, že Fernand očakáva, alebo aspoň predvída nejakú veľkú udalosť.

Dantes bol oblečený jednoducho. Keďže patril k obchodnému loďstvu, mal oblek, ktorý bol medzi vojenskou rovnošatou a občianskym odevom, tento oblek však, pod vplyvom jeho dobrých spôsobov, ktorých príťažlivosť zväčšovala radosť a nevestina krása, bol dokonalý.

Mercedes s ebenovými očami a koralovými perami bola krásna ako Grékyňa z Cypru alebo Kéosu. Kráčala ľahkým a voľným krokom, ako chodia Arelatánky alebo Andalúzanky. Mestské dievča bolo by sa pokúsilo zakryť svoju radosť závojom alebo hodvábnou riasou, ale Mercedes sa usmievala a hľadela na všetkých, ktorí ju obkľučovali, a jej úsmev i pohľad vravely cele úprimne to, čo by bola mohla povedať slovami: Ak ste mojimi priateľmi, radujte sa so mnou, lebo som naozaj veľmi šťastná!

Keď snúbencov a ich sprievod zbadali z ,Réserve‘, pán Morrel sostúpil a šiel im oproti, nasledovaný námorníkmi a vojakmi, pred ktorými opakoval sľub, ktorý už dal Dantesovi, že on bude nástupcom kapitána Leclera. Edmond, vidiac ho prichodiť, pustil rameno svojej nevesty a chytil pána Morrela pod pazuchu. Majiteľ lodí a deva predchádzali príkladom, vystúpiac prví po drevených schodoch, vedúcich do dvorany, kde už bolo prestreté na obed, ktoré potom úplných päť minút vržďaly pod ťažkými krokmi svadobníkov.

„Otecko,“ riekla Mercedes, stojac pri tabuli, „sadnite si, prosím, po mojej pravici, naľavo usadím toho, čo bol mojím bratom,“ riekla sladkým hlasom, ktorý prenikol do hlbín Fernandovho srdca ako bodnutie dýky.

Jeho pery osinely a bolo vidieť, ako pod opálenou pleťou jeho mužnej tváre krv zas zvoľna mizne, prúdiac ku srdcu.

Dantes medzitým urobil to isté, usadiac vedľa seba napravo pána Morrela a naľavo Danglarsa, potom kývol všetkým rukou, aby si vybrali miesta podľa vôle.

Už kolovala po stole hnedá saláma z Arlesu, silnej vône, morské raky so žiarivým pancierom, prayre v ružových mušliach, morské ježe, podobné gaštanom v bodliakovej škrupine, klovisy, ktoré podľa úsudku južných labužníkov sú práve také chutné, ba lepšie ako ustrice severu, slovom, všetky lahôdky, ktoré vlna vynesie na piesočnaté pobrežie a ktoré vďační rybári menujú plodmi mora.

„Pekné ticho!“ riekol starec, upíjajúc si z čaše vína, žltého ako topás, ktoré otec Pamfil vlastnoručne priniesol a postavil pred Mercedes. „Kto by povedal, že je tu tridsať ľudí, ktorí sa chcú len smiať.“

„Eh! ani ženích nemôže byť vždy veselý,“ riekol Caderousse.

„Naozaj, som príliš šťastný,“ hovoril Dantes, „aby som mohol byť v tejto chvíli veselý. Ak to tak myslíte, sused, máte pravdu! Radosť zavše divne pôsobí na človeka, tiesni ako bolesť.“

Danglars pozoroval Fernanda, ktorého povaha, podliehajúca impresiám, vnímala a odrážala všetky pohnutia.

„Vari sa,“ riekol, „dačoho bojíte? Ba práve tak sa mi zdá, že všetko ide podľa vášho želania!“

„To ma práve desí,“ riekol Dantes, „tak sa mi vidí, že človek nie je stvorený na to, aby sa stal tak ľahko šťastným! Šťastie je ako paláce na zakliatych ostrovoch, ktorých brány strážia draci. Človek sa musí boriť, aby ich zaujal, a skutočne ani neviem, čím som si to šťastie stať sa mužom Mercedes zaslúžil.“

„Mužom? Ešte nie mužom, môj kapitán,“ povedal so smiechom Caderousse, „len sa sprobuj zahrať na muža, a uvidíš, ako ťa prijmú!“

Mercedes sa zapýrila.

Fernand sa úzkostlivo hniezdil na stoličke, striasol sa pri najmenšom šramote a s času na čas stieral si s čela veľké kropaje potu, ktoré sa na ňom perlily ako prvé kvapky búrlivého dažďa.

„Na moj’ veru, sused Caderousse,“ hovoril Dantes, „nehodno ma karhať pre takú maličkosť. Mercedes, pravda, nie je ešte mojou ženou… (Vytiahol hodinky.) Ale o pol druhej hodiny bude ňou!“

Všetci vykríkli od údivu, okrem otca Dantesa, ktorý širokým úsmevom odhalil ešte vždy pekné zuby. Mercedes sa usmiala, ale už sa nezapýrila. Fernand kŕčovite sovrel rukoväť svojho noža.

„O pol druhej hodiny!“ zvolal Danglars, tiež zblednúc. „Ako to?“

„Áno, priatelia,“ odvetil Dantes, „vďaka vplyvu pána Morrela, ktorému som po mojom otcovi zaviazaný najväčšou vďakou, odstránené sú všetky prekážky. Zaplatili sme za ohlášky a marseillský mešťanosta čaká nás na mestskom dome na pol tretiu. A keďže štvrť na druhú práve odbilo, myslím, že sa veľmi nemýlim, keď vravím, že o hodinu a tridsať minút Mercedes sa bude menovať pani Dantesovou.“

Fernand zavrel oči: ohnivá hmla mu pálila mihalnice; oprel sa o stôl, aby neklesol, a hoci sa premáhal, nemohol premôcť tlmený ston, ktorý zanikol v hurhaji smiechu a blahoželaní stolujúcich.

„Ten si počína, všakver?“ riekol otec Dantes. „Tomu sa vraví: netratiť čas. Prišiel včera ráno, a dnes o tretej je ženatý! To dokážu len námorníci!“

„A iné formality?“ nadhodil chúlostivo Danglars. „Smluva, listiny…?“

„Smluva,“ vravel so smiechom Dantes, „smluva je hotová: Mercedes nemá nič, ja máločo viacej! Budeme mať spoločné hospodárstvo, a je to! Naša smluva nebola dlhá, ani príliš drahá.“

Tento žart vyvolal nový výbuch veselosti a súhlasu.

„Čo sme považovali za oddávkovú hostinu,“ riekol Danglars, „to sú teda jednoducho svadobné hody.“

„No, nie,“ odvetil Dantes, „nestratíte nič, nebojte sa. Zajtra ráno idem do Paríža. Na cestu ta potrebujem štyri dni, na zpiatočnú tiež štyri dni, jeden deň na vybavenie poverenia a 1. marca som zpät; 2. marca budú teda skutočné svadobné hody.“

Tento výhľad na nové hody natoľko rozjaril veselosť, že otec Dantes, ktorý sa pri začiatku obeda sťažoval na ticho, darmo sa namáhal, aby vo všeobecnej vrave predniesol blahoželanie nádejným novomanželom.

Dantes uhádol otcovu myšlienku a odpovedal na ňu láskavým úsmevom. Mercedes počala pozerať na hodiny s kukučkou, visiace vo dvorane, a kývla nepozorovane Edmondovi.

Pri stole zavládla hlučná veselosť a osobná sloboda, ktoré sprevádzajú koniec hostiny pri ľuďoch nižšej spoločenskej vrstvy. Kto nebol spokojný so svojím miestom, vstal od stola a šiel si nájsť iného suseda. Všetci začali hovoriť naraz a nikto neodpovedal svojmu spoločníkovi, ale zapodieval sa vlastnými myšlienkami.

Fernandova bledosť skoro prešla na Danglarsove líca; Fernand bol ako polomŕtvy a podobal sa stratenému v ohnivom jazere. Vstal, chodil krížom-krážom dvoranou, hľadiac odpútať sluch od zvuku piesní a štrngania čias.

Caderousse sa priblížil k nemu vo chvíli, keď Danglars, ktorému sa zdal vyhýbať, zachytil ho v uhle dvorany.

„Skutočne,“ riekol Caderousse, ktorému Dantesova vľúdnosť a najmä dobré víno otca Pamfila vypudily z hrude všetky pozostatky závisti, ktorej semeno ta zasialo Dantesovo neočakávané šťastie, „skutočne Dantes je veľmi milý šuhaj. A keď ho tak vidím sedieť vedľa jeho nevesty, myslím si, že by bolo bývalo škoda urobiť s ním ten zlý žart, na ktorom ste sa včera dohodli.“

„No, veď si vari videl,“ odvetil Danglars, „že som to prekazil. Chudák pán Fernand bol taký rozčúlený, že som ho zo začiatku ľutoval. Ale keď všetko oželel a rozhodol sa, že bude prvým družbom na svadbe svojho súpera, nedá sa už o ničom hovoriť.“

Caderousse pozrel na Fernanda, ktorý bol na smrť bledý.

„Je to tým väčšia obeť,“ pokračoval Danglars, „že tá deva je naozaj taká krásna. Môj nádejný kapitán je ozaj šťastný šuhaj! Chcel by som byť Dantesom aspoň na dvanásť hodín.“

„Pôjdeme?“ spytoval sa sladký hlas Mercedes. „Sú dve hodiny a čakajú nás na štvrť na tretiu.“

„Áno, áno, poďme!“ riekol Dantes, rýchlo vstávajúc.

„Poďme!“ opakovali v sbore všetci stolujúci.

V tej chvíli Danglars, ktorý nespustil oka s Fernanda, sediaceho na kraji okna, zbadal, že mladý mužský vypúlil oči, vyskočil kŕčovitým pohybom a klesol nazad na operadlo okna. Skoro súčasne zaznel na schodoch tlmený hrmot. Lomoz hrmotných krokov, zmätený huk hlasov, smiešaný s rinkotom zbraní, prehlušily aj hlasné výkriky hostí a vzbudily všeobecnú pozornosť, ktorá sa zaraz prejavila v nepokojnom mlčaní.

Huk sa blížil. Na dverách ozvaly sa tri údery. Každý pozeral na svojho suseda s údivom.

„V mene zákona!“ ozval sa ostrý hlas, na ktorý nik neodpovedal.

Dvere sa hneď otvorily a šerpou opásaný komisár vstúpil do dvorany, nasledovaný štyrmi ozbrojenými vojakmi, ktorým velil desiatnik.

Nepokoj sa premenil na úžas.

„Čo je?“ spýtal sa majiteľ lodí, idúc oproti komisárovi, ktorého poznal. „To bude, pane, nejaké nedorozumenie!“

„Ak je to nedorozumenie, pán Morrel,“ odvetil komisár, „verte, že bude hneď napravené; predbežne však prinášam zatýkací rozkaz. A hoc plním svoju úlohu s poľutovaním, musím ju voľky-nevoľky vyplniť: páni, ktorý z vás je Edmond Dantes?“

Všetky zraky sa obrátily na mladého mužského, ktorý síce vzrušený, ale zachovávajúc dôstojnosť, vykročil a riekol:

„Ja som to, pane. Čo si prajete?“

„Edmond Dantes,“ riekol komisár, „zatýkam vás v mene zákona!“

„Mňa zatýkate?“ zvolal Edmond zľahka zblednúc. „Prečo ma zatýkate?“

„Neviem, pane, ale váš prvý výsluch vás o tom poučí.“

Pán Morrel pochopil, že sa proti neoblomnosti situácie nedá nič robiť; komisár, opásaný šerpou, nie je už človek, je len chladnou, hluchou a slepou sochou zákona.

Však starec sa vrhol k úradníkovi; sú veci, ktoré otcovské a materské srdce nepochopí nikdy.

Prosil a modlikal, slzy a prosby nedosiahly nič, jeho zúfalstvo však bolo také veľké, že dojalo komisára.

„Upokojte sa, pane,“ riekol, „váš syn azda zanedbal nejakú colnú alebo zdravotnú formalitu, a keď podá žiadané vysvetlenie, podľa všetkej pravdepodobnosti ho pustia na slobodu.“

„Ah, čo to znamená?“ spytoval sa Caderousse so zakabonenými obrvami Danglarsa, ktorý sa tváril, že sa čuduje.

„Či ja viem?“ odvetil Danglars. „Som ako aj ty: vidím, čo sa robí, nerozumiem a som tým celý zmätený.“

Caderousse hľadal očami Fernanda: ten však zmizol.

Celý včerajší výjav odzrkadlil sa v jeho duši s úžasnou jasnosťou.

Zdalo sa, že katastrofa odhalila závoj, ktorý včerajšia opitosť spustila medzi neho a jeho pamäť.

„Oh! Oh!“ riekol zachrípnutým hlasom, „azda by to bolo pokračovaním žartu, o ktorom ste hovorili včera, Danglars? Ak je tak, beda tomu, kto bol jeho pôvodcom, lebo je veľmi smutný!“

„Naskrze nie!“ zvolal Danglars. „Ba naopak, vieš dobre, že som ten papier roztrhal.“

„Neroztrhal si ho!“ vravel Caderousse. „Hodil si ho len do kúta.“

„Čuš, nevidel si nič, bol si opitý.“

„Kde je Fernand,“ spýtal sa Caderousse.

„Či ja viem?“ odvetil Danglars. „Pravdepodobne šiel za svojimi vecami, ale nestarajme sa o to a radšej pomáhajme tým zarmúteným chudákom.“

A naozaj, kým sa rozprávali, Dantes s úsmevom stisol ruku všetkým priateľom, dal sa zajať a riekol:

„Buďte pokojní, omyl sa vysvetlí a ja pravdepodobne ani sa nedostanem do väzenia.“

„Oh! iste, mohol by som za to ručiť!“ riekol Danglars, ktorý v tej chvíli pristúpil ku hlavnej skupine.

Vojakmi obkľúčený Dantes sostúpil po schodoch, pred ním šiel policajný komisár. Koč s otvorenými dvierkami čakal pred bránou, vstúpil doň a dvaja vojaci s komisárom vysadli za ním; dvierka sa zavrely a koč sa pohol smerom do Marseille.

„S Bohom, Dantes! s Bohom, Edmond!“ zvolala Mercedes, vybehnúc na balustrádu.

Väzeň začul tento posledný výkrik, ktorý sa vydral ako vzlyk zo zdrveného srdca jeho nevesty. Nahol sa z obloka, zvolal: „Do videnia, Mercedes!“ a zmizol za rohom pevnosti svätého Mikuláša.

„Počkajte tu na mňa,“ riekol majiteľ lodí, „prvým povozom, ktorý nájdem, pôjdem do Marseille a donesiem vám zvesti.“

„Choďte, choďte!“ volaly všetky hlasy. „A vráťte sa čím skôr!“

Po tomto dvojitom odchode medzi pozostalými nastala chvíľa hrozného omráčenia.

Starec a Mercedes zostali chvíľu vzdialení, každý tonúc vo vlastnom bôli; napokon však stretly sa im oči, cítili, že sú obeťami spoločného úderu, a vrhli sa druh druhovi do náručia.

Medzitým sa vrátil Fernand, nalial si do pohára vody, vypil ju a sadol si na stoličku.

Mercedes, keď sa vymkla zo starcovho náručia, sadla si náhodou vedľa neho.

Fernand inštinktívnym pohybom uhol so svojou stolicou.

„Je to on,“ riekol Danglarsovi Caderousse, ktorý s Katalánca nespustil oka.

„Nemyslím,“ odvetil Danglars, „je na to prihlúpy. Ale akokoľvek, nech úder padne nazad na toho, kto ho zadal.“

„O tom, kto k nemu narádzal, všakver, nevravíš,“ riekol Caderousse.

„Ah, veru,“ povedal Danglars, „keby sme mali byť zodpovední za všetko, čo povieme do povetria!“

„Áno, ale keď to, čo povieme do povetria, trafí priam do cieľa?“

Medzitým skupiny si vykladaly zatknutie rozličným spôsobom.

„No, a vy, Danglars,“ vravel jeden hlas, „ako smýšľate o tej udalosti?“

„Ja?“ riekol Danglars. „Myslím, že si prieviezol niekoľko balíkov zakázaného tovaru.“

„Ale keby to bolo tak, Danglars, vy ako účtovník museli by ste o tom vedieť.“

„Áno, je to pravda; ale účtovník vie len o tých balíkoch, ktoré sú prihlásené: viem, že sme náklad odobrali v Alexandrii od pána Pastreta a vo Smyrne od pána Pascala; na viacej sa ma nespytujte.“

„Oh! teraz sa už pamätám,“ riekol úbohý otec, lapajúc sa tohto stebla, „povedal mi včera, že mi doviezol debnu kávy a debnu tabaku.“

„Vidíte,“ riekol Danglars, „to je to: v našej neprítomnosti finančná stráž robila iste na palube ,Faraóna‘ prehliadku a prišla na to.“

Mercedes tomu neverila: lebo ňou až do tej chvíle premáhaná bolesť zrazu našla si voľný priechod vo vzlykaní.

„Tak, len dúfajte!“ riekol, nevediac ani, čo hovorí, otec Dantes.

„Dúfajte!“ opakoval Danglars.

„Dúfajte!“ pokúsil sa zašomrať Fernand.

Ale toto slovo ho dusilo, pohyboval perami, ale hlas mu zaviazol v hrdle.

„Páni!“ zvolal jeden z hostí, ktorý zostal ako pozorovateľ na balustráde. „Páni, koč! Ah, to je pán Morrel! Odvaha! Odvaha! Azda nám prináša dobrú novinu.“

Mercedes a staručký otec bežali oproti majiteľovi lodí a stretli sa s ním vo dverách. Pán Morrel bol veľmi bledý.

„Tak?“ zvolali všetci jedným hlasom.

„Tak, priatelia!“ odpovedal majiteľ, potriasajúc hlavou; „vec je oveľa vážnejšia, ako sme mysleli.“

„Oh! pane,“ zvolala Mercedes, „je nevinný!“

„Ja myslím tiež,“ vravel pán Morrel. „Ale je obvinený…“

„Z čoho teda?“ spýtal sa otec Dantes.

„Že je bonapartistickým agentom.“

Čitatelia, ktorí žili v časoch, v ktorých sa odohráva tento dej, vedia, akým hrozným obvinením bolo v tom čase to, čo vyslovil pán Morrel.

Mercedes vykríkla; starec klesol na stolicu.

„Ah!“ zahundral Caderousse, „vy ste ma oklamali, Danglars; spravili ste ten žart, ja však nechcem, aby starec a deva zomreli od bolesti: poviem im všetko.“

„Čuš, ty nešťastník!“ zvolal Danglars, „lebo inak neručím za seba! Kto ti povedal, že Dantes naozaj nie je vinný? Loď pristála na ostrove Elbe, on vystúpil a zostal celý deň v Portoferajo; ak u neho nájdu nejaký kompromitujúci list, budú tých, ktorí ho podporovali, považovať za spoluvinníkov.“

Caderousse prudkým pudom sebectva pochopil celú mohutnosť tohto dôvodu. Pozrel na Danglarsa pohľadom, ktorý vyjadroval strach a bolesť, a za krokom, ktorý urobil napred, teraz urobil dva nazad.

„Tak počkajme,“ zahundral.

„Áno, počkajme,“ riekol Danglars; „ak je nevinný, pustia ho na slobodu, ak je však vinný, škoda sa kompromitovať kvôli sprisahancovi.“

„Tak odíďme, nemôžem tu dlhšie zostať.“

„Áno, poďme,“ riekol Danglars, natešený, že našiel pre odchod spoločníka, „poď a nechajme ich, nech z toho vybŕdnu, ako budú môcť.“

Odišli. Fernand, stanúc sa zas oporou devy, chytil Mercedes za ruku a doviedol ju nazad ku Kataláncom. Priatelia Dantesa odviedli zas starca, takmer zamdleného, do Meilhanských alejí.

Zvesť, že Dantesa práve uväznili ako bonapartistického agenta, rozniesla sa onedlho po celom meste.

„Či by ste sa toho boli nazdali, Danglars?“ riekol pán Morrel, keď dohonil svojho účtovníka a Caderoussa, lebo sa ponáhľal do mesta, aby si zaopatril o Edmondovi nejaké spoľahlivé zprávy priamo od zástupcu kráľovského prokurátora, pána de Villefort, s ktorým sa trocha poznal. „Či by ste sa toho boli nazdali?“

„Veď som vám, pane, povedal,“ odvetil Danglars, „že Dantes pristál bez zvláštnej príčiny na ostrove Elbe, a viete, tá zastávka zdala sa mi podozrivá!“

„Či ste sa o svojom podozrení okrem mňa zmienili aj pred dakým iným?“

„Pred tým by som sa bol vystríhal, pane,“ odvetil ticho Danglars, „veď viete dobre, že pre vášho strýca, pána Policara Morrela, ktorý slúžil pod tým istým a netají svoje presvedčenie, vás upodozrievajú, že cítite s Napoleonom. Bol by som sa obával, že uškodím Edmondovi a aj vám. Sú veci, ktoré podriadený povinný je povedať svojmu predstavenému a zachovávať v prísnej tajnosti pred inými.“

„Dobre, Danglars, dobre, ste dobrý šuhaj!“ riekol majiteľ. „Aj ja som hneď na vás myslel pre prípad, ak by sa ten nešťastný Dantes bol stal kapitánom ,Faraóna‘.“

„Ako to, pane?“

„Áno, spytoval som sa vopred Dantesa, akú má o vás mienku a či by mu to nebolo nemilé, keby som vás ponechal na vašom mieste, lebo tak sa mi zdalo, ani neviem prečo, ako by som bol medzi vami spozoroval istý chlad.“

„Akú odpoveď vám dal?“

„Myslí vraj, že v určitých okolnostiach, o ktorých sa bližšie nezmienil, vám naozaj krivdil, ale vraj každý, kto má dôveru majiteľa, má aj jeho.“

,Pokrytec!‘ zahundral Danglars.

„Chudák Dantes!“ riekol Caderousse. „To je raz pravda, že bol znamenitý šuhaj.“

„Áno,“ povedal pán Morrel, „ale ,Faraón‘ je nateraz bez kapitána.“

„Oh,“ riekol Danglars, „musíme dúfať, keďže sa prv ako pred troma mesiacmi nemôžeme vybrať na more, že Dantesa do toho času prepustia na slobodu.“

„Nepochybujem, ale zatiaľ?“

„Eh, dobre, do toho času som tu ja, pán Morrel,“ riekol Danglars; „viete, že sa vyznám vo vedení lode práve tak dobre ako kapitán, ktorý podniká najďalšie cesty, bude to pre vás výhodné, ak prijmete moje služby; lebo keď sa Edmond vráti z väzenia, nebude aspoň nikomu zaviazaný; zaujme svoje miesto, ja zas svoje, a vec bude v poriadku.“

„Vďaka, Danglars,“ povedal majiteľ lodí, „naozaj, tak sa všetko uhladí. Prevezmite teda velenie, splnomocňujem vás, a dozerajte na vyloďovanie: nech jednotlivca stihne akákoľvek katastrofa, obchodné veci nesmú preto nikdy trpieť.“

„Môžete byť spokojný, pane. Ale či bude možné aspoň vidieť toho dobrého Edmonda?“

„Poviem vám to hneď, Danglars. Pokúsim sa prehovoriť s pánom de Villefort a zakročiť u neho v prospech uväzneného. Viem dobre, že je to divý rojalista, ale čert po tom. Hoc je aj rojalista a kráľovský prokurátor, je predsa len človek, a myslím, že nie zlý.“

„Nie,“ riekol Danglars, „ale povedali mi, že je ctižiadostivý, a to si je veľmi podobné.“

„Konečne,“ vravel pán Morrel, vzdychnúc si, „uvidíme. Choďte na loď, prídem ta za vami.“

A opustiac obidvoch priateľov, pobral sa do justičného paláca.

„Vidíš,“ riekol Danglars Caderoussovi, „ako sa celá vec obracia. Máš ešte vôľu podporovať Dantesa?“

„Isteže nie; ale je to predsa hrozná vec, aké následky má taký žart.“

„No, a kto ho urobil? Ani ty, ani ja nie. Bol to Fernand. Vieš dobre, že som papier hodil do kúta. Ba vonkoncom sa mi zdalo, že som ho roztrhal.“

„Nie, nie!“ riekol Caderousse. „Oh! určite viem, že nie. Aj teraz ho vidím v kúte besiedky skrkvaný, sožmolený, ale prial by som si z tej duše, aby tam bol skutočne, kde ho vidím.“

„Čo sa dá robiť? Fernand ho iste zdvihol, odpísal, alebo ho dal odpísať, môžbyť, že sa ani natoľko nenamáhal, ale teraz mi schodí na um… Bože môj! Dokonca azda poslal môj vlastný list! Šťastie, že som zmenil písmo.“

„Ty si teda vedel, že Dantes je sprisahanec?“

„Nemal som o tom ani tušenia. Ako som ti už povedal, myslel som, že ide len o žart. Tak sa mi vidí, že som ako harlekýn povedal pravdu, smejúc sa pritom.“

„Všetko jedno,“ vravel Caderousse. „Nedal by som to za veľa, keby sa tá vec nebola stala, alebo keby som do nej aspoň nebol zamiešaný. Uvidíš, že nám prinesie nešťastie, Danglars!“

„Ak má dakomu priniesť nešťastie, tak ho prinesie skutočnému vinníkovi, a skutočným vinníkom je Fernand, a nie my, a prosím ťa, aké nešťastie by nás malo stihnúť? Potrebné je, aby sme sa ticho správali a o veci ani len nešuchli, a búrka prejde bez hromu.“

„Amen!“ riekol Caderousse, kývnuc Danglarsovi na rozlúčku, a zaberal smerom Mailhanských alejí, ustavične potriasajúc hlavou a shovárajúc sa sám so sebou, ako obyčajne robievajú ľudia, pohrúžení do hlbokej dumy.

,Dobre!‘ riekol Danglars. ,Veci sa obracajú tak, ako som predvídal: som dočasným kapitánom, a ak ten sprosták Caderousse bude vedieť mlčať, stanem sa kapitánom skutočným. Zostáva len možnosť, že by spravodlivosť prepustila Dantesa. Oh!‘ dodal s úsmevom, ,spravodlivosť je však spravodlivosťou a môžem sa na ňu spoľahnúť.‘

Nato skočil do bárky a rozkázal veslárovi, aby ho zaviezol na palubu ,Faraóna‘, kde sa mal, podľa dohovoru, ak sa pamätáte, sísť s majiteľom lodí.