ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi o rok po návrate Ľudovíta XVIII. pán generálny dozorca navštívil väzenie.

Dantes počul na dne svojej kobky ozvenu všetkých príprav, ktoré, hoci hore boly hrmotné, tam dolu pre každé ucho boly by len neslyšateľným hlasom okrem sluchu väzňa, ktorý bol navyknutý v hrobovom tichu počúvať, ako pradie pavúk vlákna a počítať pravidelný pád kvapky, ktorá potrebuje celú hodinu, kým sa utvorí na povale kobky.

Vytušil, že u živých sa robí niečo mimoriadne, žil už tak dlho v cele, že sa právom mohol považovať za mŕtveho.

Dozorca skutočne rad-radom navštevoval všetky chyže, cely, kobky. Niektorým väzňom dával otázky; boli to tí, ktorých odporúčala blahosklonnosti správy ich miernosť alebo tuposť; dozorca sa ich spytoval, aké majú jedlo a či nemajú nejaké želania.

Odpovedali jednomyseľne, že jedlo je odporné a že by si želali byť pustení na slobodu.

Tu sa ich dozorca spytoval, či mu azda nechcú povedať ešte niečo.

Pokrútili hlavou; čo iné by si mohol želať väzeň ako slobodu?

Dozorca sa obrátil s úsmevom ku gubernátorovi:

„Neviem, prečo nás posielajú na tieto zbytočné okružné prehliadky; kto vidí jedného väzňa, vidí ich sto, kto počuje jedného, počuje ich tisíc — je to vždy to isté: zlý pokrm a nevinnosť. Máte tu ešte niektorých?“

„Áno, máme ešte väzňov nebezpečných alebo šialených, ktorí sú zatvorení v kobkách.“

„Tak,“ pohodil dozorca s výrazom, svedčiacim o veľkej ustatosti, „už to len dokončme; sostúpime do kobiek.“

„Počkajte,“ riekol gubernátor, „pošleme ešte pre dvoch vojakov, väzni, pretože zunovali život a len preto, aby ich odsúdili na smrť, dopustia sa často zbytočného zločinu. Mohli by ste sa stať obeťou takého činu.“

„Urobte potrebné opatrenia,“ povedal dozorca.

Poslali teda pre dvoch vojakov a potom sostupovali po tak páchnucich, zaplesnených, odporných schodoch, že už aj chôdza na takom mieste nepríjemne pôsobila súčasne na čuch i dýchanie.

„Oh!“ zvolal dozorca, zastanúc v polovici schodov, „ký čert je tu umiestený?“

„Veľmi nebezpečný sprisahanec, ktorého nám označili ako človeka, ktorý je schopný na všetko.“

„Je sám?“

„Isteže.“

„Ako dlho je tu?“

„Asi rok.“

„Zavreli ste ho do kobky hneď, ako sem prišiel?“

„Nie, pane, až keď chcel zabiť žalárnika, ktorý mu niesol jedlo.“

„Chcel zabiť žalárnika?“

„Áno, pane, toho, ktorý nám svieti; pravda, Anton?“ obrátil sa gubernátor k žalárnikovi.

„Chcel ma zabiť,“ odpovedal žalárnik.

„Skutočne? Šalie vari?“

„Ba horšie,“ odvetil žalárnik, „je to sám diabol.“

„Má byť proti nemu podaná sťažnosť?“ spýtal sa dozorca gubernátora.

„To by bolo márne, pane, už je aj tak dosť potrestaný. Už i tak je blízky šialenosti a podľa skúseností, ktoré získavame pozorovaním, možno súdiť, že prv, ako uplynie rok, zošalie úplne.“

„Tým lepšie pre neho,“ riekol dozorca, „keď bude úplne šialený, bude aspoň menej trpieť.“

Dozorca bol, ako vidno, veľmi ľudomilný človek, hodný zastávať úrad filantropa.

„Máte pravdu, pane,“ riekol guvernér, „vaša poznámka je dôkazom, že ste hlboko vnikli do veci. Napríklad v druhej kobke, ktorá je od tejto oddelená len dvadsať stôp hrubým múrom, do nej sa vchádza inými schodmi, máme starého abbého, niekdajšieho vodcu politickej strany v Taliansku, ktorý je tu od roku 1811 a ktorý sa pomiatol asi koncom roku 1813. Od toho času sa telesne zmenil; predtým plakal, teraz sa smeje; chudol, teraz tučnie. Neprajete si ho obzrieť prv? Jeho šialenosť je zábavná a nestiesňuje.“

„Obzriem si obidvoch,“ odvetil dozorca, „poslanie treba vykonať svedomite.“

Dozorca bol na prvej inšpekčnej ceste a u svojich predstavených chcel vzbudiť priaznivú predstavu.

„Poďme teda k tomuto,“ dodal.

„Ako sa páči,“ povedal gubernátor.

A dal znak žalárnikovi, aby otvoril dvere.

Mocná zámka zaškripela, zhrdzavené pánty ťažkých dvier zavŕzgaly. Dantes, drepeniaci v kúte kobky, kde s nevýslovným šťastím prijímal úzky pruh denného svetla, ktoré sem vnikalo malým, zamrežovaným oknom, pri tomto zvuku zdvihol hlavu. Zbadajúc vo svetle dvoch fakieľ neznámeho človeka, sprevádzaného dvoma vojakmi, a gubernátora, ktorý sa s ním shováral, majúc klobúk v ruke, Dantes uhádol, o čo ide, a vidiac hneď možnosť rozhovoru s vyššou inštanciou, vyskočil dopredu so sopätými rukami.

Vojaci zrazu skrížili bodáky, lebo mysleli, že väzeň sa vrhá na dozorcu so zlým úmyslom.

Dozorca ustúpil o krok nazad.

Dantes zbadal, že ho opísali ako nebezpečného človeka.

Tu zrazu v jeho pohľade zračilo sa toľko miernosti a pokory, akú len ľudské srdce môže obsahovať, a snažiac sa dojať návštevníkov, vyslovoval sa s takou obdivuhodnou a zbožnou výrečnosťou, ktorá prítomných prekvapila.

Dozorca vypočul Dantesovu reč až do konca, potom sa obrátil ku gubernátorovi a riekol tlmeným hlasom:

„Stáva sa nábožným a je už vnímavý aj proti miernejším citom. Vidíte, pôsobí na neho strach, ustúpil pred bodákmi, kým šialenec neustúpi pred ničím. V tomto ohľade urobil som zaujímavé pozorovania v Charetone.“

Potom sa obrátil k väzňovi a riekol:

„Povedzte nakrátko, čo si žiadate?“

„Žiadam, aby mi povedali, akého zločinu som sa dopustil; žiadam, aby ma postavili pred súd; žiadam, aby ma súdili; žiadam konečne, ak som vinný, aby ma zastrelili, ak som však nevinný, aby ma prepustili.“

„Dostávate dobrý pokrm?“ spýtal sa dozorca.

„Áno, myslím, neviem. To nie je dôležité. Dôležité je však nielen pre mňa, úbohého väzňa, ale aj pre všetkých úradníkov, prisluhujúcich spravodlivosti — ba aj pre kráľa, ktorý nad nami panuje, aby nevinný nebol obeťou hanebného udavačstva a klnúc svojim katom nezomrel v kobke.“

„Dnes ste akýsi pokorný,“ riekol gubernátor; „nebývali ste vždy taký. Vtedy, keď ste chceli, milý priateľ, zabiť svojho strážcu, hovorili ste inakšie.“

„To je pravda, pane,“ vetil Dantes; „toho človeka, ktorý bol ku mne vždy veľmi dobrý, prosím veľmi ponížene o odpustenie… Ale rozumejte ma, vtedy som bol šialený, zúrivý.“

„A teraz už nie ste?“

„Nie, pane, lebo väzenie ma skrotilo, zlomilo, zničilo… už som tu tak dávno!“

„Dávno? Kedy vás uväznili?“ spýtal sa dozorca.

„28. februára 1815 o druhej hodine popoludní.“

Dozorca počítal.

„Dnes máme 30. júla 1816; čo sa tak sťažujete? Veď ste tu uväznený len sedemnásť mesiacov.“

„Len sedemnásť mesiacov!“ opakoval Dantés. „Ach, pane, neviete, čo je to sedemnásť mesiacov väzenia: sedemnásť rokov, sedemnásť storočí. Najmä pre človeka, ktorý, ako ja, skoro dosahoval svoje šťastie, pre človeka, ktorý, ako ja, vystrájal sa na svadbu s milovanou devou, pre človeka, ktorý videl pred sebou otvárať sa ctihodnú životnú dráhu a ktorému teraz všetko chýba; ktorý z lučezaru najkrajšieho dňa vrhnutý bol do najtmavšej noci, ktorého kariéra je zničená, ktorý nevie, či ho tá, ktorá ho milovala, ešte vždy miluje, ktorý nevie, či jeho starý otec je nažive a či je mŕtvy. Sedemnásť mesiacov pre človeka, ktorý je zvyknutý na morské povetrie, námornícku nezávislosť, na priestor, na nekonečnosť! Pane, sedemnásť mesiacov väzenia je viacej, ako si zasluhujú všetky zločiny, ktoré ľudský jazyk označil najodióznejšími menami. Zmilujte sa nado mnou, pane, a vyžiadajte pre mňa nie zhovievavosť, ale prísnosť; nie milosť, ale súd; pane, nič iné si nežiadam, len sudcu; veď nie je možné obžalovanému odoprieť sudcu.“

„Dobre,“ riekol inšpektor, „uvidíme.“

Potom, obrátiac sa ku gubernátorovi, povedal:

„Je mi skutočne ľúto toho bedára. Keď sa vrátime, prezriem si o ňom znejúce záznamy.“

„Ráčte,“ riekol gubernátor, „ale myslím, že nájdete o ňom hrozné poznámky.“

„Pane,“ pokračoval Dantes, „viem, že ma ztadiaľto nemôžete prepustiť z vlastného rozhodnutia, ale môžete postúpiť moju žiadosť vrchnosti, môžete zaviesť vyšetrovanie, môžete ma postaviť pred súd. Nežiadam si nič iné, len súd. Nech zviem, aký zločin som spáchal a na aký trest som odsúdený. Lebo verte mi, neistota je najmučivejší trest.“

„Vysvetlite mi to,“ povedal dozorca.

„Pane,“ zvolal Dantes, „podľa zvuku vášho hlasu súdim, že ste dojatý. Pane, povedzte mi, že sa môžem úfať!“

„To vám nemôžem povedať,“ odvetil dozorca, „len toľko vám môžem sľúbiť, že si pozriem záznamy, ktoré sú tu o vás.“

„Oh! pane, tak som slobodný, som zachránený.“

„Kto vás dal uväzniť?“ spýtal sa dozorca.

„Pán de Villefort,“ odvetil Dantes. „Choďte k nemu a spýtajte sa ho.“

„Pán de Villefort už rok nie je v Marseille, je v Toulouse.“

„Ach, teraz sa už nedivím,“ šepol Dantes, „môj jediný ochranca je preč.“

„Pána de Villefort mohlo niečo pohnúť k nenávisti proti vám?“ spýtal sa dozorca.

„Voskrz nie, pane; bol ku mne priam láskavý.“

„Môžem sa teda spoľahnúť na poznámky, ktoré zaznačil, alebo na zprávy, ktoré mi dá o vás?“

„Cele, pane.“

„Dobre, počkajte.“

Dantes sa hodil na kolená, zdvihol ruky k nebu a šeptal modlitbu a porúčal Bohu do ochrany človeka, ktorý sostúpil k nemu do väzenia ako Spasiteľ do pekla.

Dvere sa zavrely; nádej však, ktorá zavítala s dozorcom, zostala zavretá v Dantesovej kobke.

„Želáte si prezrieť záznamy zaraz,“ spýtal sa gubernátor, „alebo ísť do kobky abbého?“

„Dokončme najprv prehliadku kobiek,“ odvetil dozorca. „Obávam sa, že keby som vystúpil do lučezaru dňa, nemal by som viac odvahy dokončiť svoje smutné poslanie.“

„Ah, to je cele iný väzeň, a jeho šialenstvo je menej zarmucujúce ako rozumnosť jeho suseda.“

„Aké je to šialenstvo?“

„Celkom zvláštne; namýšľa si, že je majiteľom nesmierneho pokladu. V prvom roku väzby chcel ponúknuť vláde milión, ak ho prepustí na slobodu. V druhom roku núkal dva a v treťom tri milióny, a tak postupoval ďalej. Teraz je už piaty rok vo väzení; bude sa chcieť s vami shovárať medzi štyrmi očami a bude vám ponúkať päť miliónov.“

„Ah! ah! to je skutočne zvláštne,“ riekol dozorca, „ako sa volá ten milionár?“

„Abbé Faria.“

„Číslo 27,“ riekol inšpektor.

„Tu sme. Anton, otvorte.“

Kľučiar poslúchol a dozorca zvedavo nazrel do kobky šialeného abbého.

Tak ho menovali všeobecne.

V prostriedku kruhu, ktorý bol nakreslený na dlažbu miestnosti kúskom malty, ležal skoro celkom nahý človek, lebo jeho oblek visel na ňom v handrách. Do kruhu načrtával veľmi presné geometrické čiary a zdal sa taký pohrúžený do riešenia svojho problému ako Archimedes, keď ho zabil Marcellov vojak. Keď vrzly dvere kobky, nehol sa a vyrušil sa až vtedy, keď svetlo fakle nezvyčajným plamom ožiarilo vlhkú dlažbu, na ktorej pracoval. Tu sa obzrel a s počudovaním hľadel na početnú spoločnosť, ktorá sostúpila do jeho kobky.

Rýchlo vstal, schytil pokrovec, ktorý ležal na jeho biednom lôžku a chytro sa ním zahalil, aby slušnejšie vyzeral pred očami cudzincov.

„Čo si prajete?“ spýtal sa dozorca obvyklým spôsobom.

„Ja, pane?“ riekol abbé s počudovaním. „Neprajem si nič.“

„Nerozumiete ma,“ povedal dozorca. „Som vyslaný vládou, mojím poslaním je prehliadnuť väzenia a vypočuť žiadosti väzňov.“

„Oh! pane, to je niečo iné,“ zvolal živo abbé, „úfam sa, že sa dorozumieme.“

„Vidíte,“ riekol tlmene gubernátor, „začína tak, ako som vopred povedal.“

„Pane,“ pokračoval väzeň, „som abbé Faria, narodený v Ríme. Bol som dvadsať rokov tajomníkom kardinála Rospigliosiho. Uväznili ma, ani neviem prečo, začiatkom r. 1811. Od tej chvíle žiadam talianske a francúzske úrady, aby ma pustily na slobodu.“

„Prečo práve francúzske úrady?“ spýtal sa gubernátor.

„Preto, lebo ma uväznili v Piombine a predpokladám, že Piombino stalo sa, tak ako Miláno a Florencia, hlavným mestom nejakého francúzskeho departementu.“

Dozorca a gubernátor pozreli na seba s úsmevom.

„Do čerta, môj milý,“ riekol dozorca, „vaše zvesti o Taliansku nie sú najnovšie.“

„Pochodia odo dňa môjho uväznenia, pane,“ odvetil abbé Faria. „A ak Jeho Veličenstvo cisár založil rímske kráľovstvo pre svojho syna, ktorého mu soslalo nebo, predpokladám, že, napredujúc vo svojich dobývaniach, splnil sen Machiavelliho a Cézara Borgiu, urobil z Talianska jedno sjednotené kráľovstvo.“

„Pane,“ riekol dozorca. „Prozreteľnosť na šťastie zmenila koľkosi tento obrovský plán, ktorého, zdá sa, ste oddaným prívržencom.“

„To je jediná možnosť urobiť Taliansko silným, nezávislým a šťastným štátom,“ odvetil abbé.

„To je možné,“ povedal dozorca, „ale ja som neprišiel sem na to, aby som sa zúčastnil na náukobehu o ultramontánnej politike, ale spýtať sa vás, ako som to už urobil, či máte nejakú sťažnosť alebo želanie na pokrm alebo byt.“

„Pokrm je ako vo všetkých väzeniach,“ odvetil abbé, „totiž veľmi zlý. Vo veci bytu, vidíte túto miestnosť: je vlhká, nezdravá, ale ako kobka ešte zbaví. Ale to je vedľajšie, ide o nesmierne dôležité objavenie, ktoré chcem odovzdať vláde.“

„Už je to tu,“ riekol gubernátor tlmeným hlasom dozorcovi.

„Preto som taký šťastný, že vás môžem vidieť,“ pokračoval abbé, „hoci ste ma vyrušili z veľmi dôležitého vypočitovania, ktoré, ak sa mi podarí, premení celú Newtonovu sústavu. Mohli by ste mi dopriať rozhovor medzi štyrmi očami?“

„Hľa, čo som povedal?“ poznamenal gubernátor dozorcovi.

„Poznáte svoj personál,“ povedal dozorca.

Obrátiac sa k Fariovi, dodal nahlas:

„Pane, to, čo odo mňa žiadate, je nemožné.“

„Keby však šlo o to, pane,“ vetil abbé, „že by vláda získala obrovskú sumu, napríklad päť miliónov?“

„Na moj’ veru,“ obrátil sa dozorca ku gubernátorovi, „uhádli ste aj sumu.“

„Počujte, pane,“ riekol abbé, vidiac, že dozorca chce odísť, „nie je potrebné, aby sme boli celkom sami, pán gubernátor môže byť prítomný pri našom rozhovore.“

„Milý pane,“ odvetil gubernátor, „na nešťastie vieme vopred a nazpamäť, čo nám chcete povedať. Všakver chcete nám hovoriť o svojich pokladoch?“

Faria pozrel na posmievajúceho sa pohľadom, v ktorom nepredpojatý človek bol by zbadal záblesk umu a pravdy.

„Máte pravdu, pán gubernátor,“ riekol abbé, „a o čom by som mal hovoriť?“

„Pán dozorca,“ pokračoval gubernátor, „môžem vám tú históriu rozpovedať práve tak dobre ako abbé, lebo som ju za štyri alebo päť rokov počul už asi sto ráz.“

„To je len dôkazom toho, pán gubernátor,“ povedal abbé, „že patríte k ľuďom, o ktorých hovorí Písmo, že majú oči, a nevidia, a majú uši, a neslyšia.“

„Drahý pane,“ riekol dozorca, „vláda je bohatá a nepotrebuje, chvalabohu, vaše zlato: ponechajte si ho na ten čas, keď vyjdete z väzenia.“

Oči abbého sa rozšírily; chytil dozorcu za ruku.

„Ale čo potom, ak nevyjdem z väzenia,“ vravel, „ak proti všetkej spravodlivosti budem stále väznený v kobke, ak zomriem, nezanechajúc nikomu svoje tajomstvo? Potom bude poklad stratený! Nebolo by lepšie, keby vláda mala z neho osoh, a ja tiež? Pôjdem až do šiestich miliónov, ak mi vrátia slobodu, a uspokojím sa aj so zvyškom.“

„Keby som nevedel, že je ten človek blázon,“ riekol dozorca tlmeným hlasom, „na moju česť, myslel by som, že hovorí pravdu, taký má presvedčivý hlas.“

„Nie som blázon, pane, a hovorím skutočne pravdu,“ vetil Faria, ktorého sluch vo väzení zjemnel a vycvičil sa natoľko, že mu neušlo ani jedno dozorcovo slovo. „Poklad, o ktorom hovorím, skutočne jestvuje a ja s vami urobím a podpíšem smluvu, podľa ktorej ma dovediete na miesto mnou označené; tam dáme prezrieť pôdu, a ak lužem, ak nenájdem nič, ak som skutočne bláznom, nedbám, môžete ma doviesť nazad do tejto kobky, v ktorej zostanem navždy, v ktorej zomriem, nežiadajúc o nič ani vás, ani nikoho iného.“

Gubernátor sa rozosmial.

„Je ten váš poklad hodne ďaleko?“ spýtal sa.

„Odtiaľto asi na sto míľ,“ riekol Faria.

„Celá vec nie je zle vymyslená,“ povedal gubernátor, „keby sa všetci väzni chceli baviť tým, aby v sprievode dozorcov putovali na sto míľ, a keby dozorcovia súhlasili s takouto púťou, väzni by mali znamenitú možnosť pri prvej danej príležitosti uprsknúť. A na takej ceste vyskytla by sa príležitosť celkom iste.“

„Je to známy prostriedok,“ riekol dozorca, „a ten pán nemá zásluhu o vynález.“

Potom, obrátiac sa k abbému, dodal:

„Spýtal som sa vás, či dostávate dobrý pokrm.“

„Pane,“ odpovedal Faria, „prisahajte mi na Krista, že ma oslobodíte, ak poviem pravdu a ja vám označím miesto, na ktorom je poklad zakopaný.“

„Dobre vás stravujú?“ opakoval dozorca.

„Pane, neriskujete celkom nič, vidíte dobre, že nechcem získať možnosť na útek, veď kým bude trvať cesta, zostanem vo väzení.“

„Neodpovedáte na moju otázku,“ vravel netrpezlivo dozorca.

„A vy na moju žiadosť!“ zvolal abbé. „Buďte prekliaty ako ostatní blázni, ktorí mi nechceli veriť! Nechcete moje zlato, podržím si ho teda: odopierate mi slobodu, sošle mi ju sám Boh! Choďte, viac vám nemám čo povedať.“

Abbé, odhodiac pokrovec, zdvihol kus malty a šiel zas sadnúť si do kruhu, aby pokračoval vo výpočtoch a náčrtoch.

„Čo to robí?“ spýtal sa pri odchode dozorca.

„Spočituje svoje poklady,“ odvetil gubernátor.

Faria odpovedal na tento sarkazmus pohľadom najväčšieho opovrhovania.

Odišli. Žalárnik zavrel za nimi dvere.

„Skutočne asi mal nejaké poklady,“ riekol dozorca, vystupujúc schodmi.

„Prisnilo sa mu, že ich mal,“ odvetil gubernátor, „a na druhý deň sa prebudil ako šialený.“

„Skutočne,“ riekol inšpektor s príznačnou naivnosťou; „keby bol býval naozaj bohatý, nesedel by vo väzení.“

Tak sa skončila príhoda s abbém Fariom. Zostal väzňom a pod vplyvom tejto návštevy povesť o jeho šialenosti ešte vzrástla.

Caligula alebo Nero, títo dvaja veľkí hľadači pokladov, ktorí túžili po nemožnosti, boli by vypočuli tohto biedneho človeka a boli by mu dožičili povetria, po ktorom túžil, priestoru, ktorému pripisoval takú vysokú cenu, slobody, ktorú chcel tak draho zaplatiť. Ale králi dnešných čias, ohraničení čierťažami pravdepodobnosti, nemajú už smelosť vôle; desia sa ucha, ktoré počúva ich rozkazy, oka, ktoré skúma ich činy; nepociťujú už vznešenosť svojej božskej podstaty: sú len korunovanými ľuďmi, to je všetko. Kedysi verili a rozhlasovali o sebe, že sú synmi Jupitera a mali niečo zo správania svojho božského otca; nie je ľahká vec kontrolovať, čo sa robí nad oblakmi; dnes sú králi ľahko dosiahnuteľní. A ako sa despotickej vláde vždy protivilo vyniesť na denné svetlo účinky väzenia a múk, ako sú zriedkavé príklady, že by sa obeť inkvizície bola mohla zas zjaviť so zlámanými kosťami a krvácajúcimi ranami, tak aj šialenosť, ten vred, vznikajúci v brude podzemných kobiek z duševných útrap, skoro vždy sa opatrne skrýva tam, kde vznikol, alebo ak ztadiaľ aj vyjde, býva pochovaný v niektorej tmavej nemocnici, kde lekári nepoznajú ani človeka, ani myšlienku v neforemnom vraku, ktorý im odovzdáva ustatý žalárnik.

Abbé Faria, ktorý zošalel vo väzení, už svojím šialenstvom bol odsúdený na doživotné väzenie.

Dozorca dodržal Dantesovi dané slovo. Keď vstúpil ku gubernátorovi, dal si predložiť väzenské záznamy. O väzňovi znejúca poznámka bola takáto:

„Edmond Dantes. Divý bonapartista; zúčastnil sa činne na návrate z Elby. Treba ho držať v najväčšej tajnosti a pod najprísnejším dozorom.“

Táto poznámka bola písaná iným písmom a iným atramentom ako ostatné zaznamenanie, čo dokazovalo, že ju pripojili až po Dantesovom uväznení.

Obvinenie bolo príliš určité, aby bolo bývalo možné proti nemu niečo podujať. Dozorca teda napísal povedľa:

„Stratená vec.“

Táto návšteva vzpružila Dantesa; možno povedať, že od toho času, ako bol vo väzení, zabudol počítať dni, dozorca však označil mu nové dátum a Dantes ho nezabudol. Na zadnú stenu načrtol kúskom malty, ktorá sa odlomila z povaly, 30. júla 1816 a každý deň pripísal čiarku, aby mu miera času viacej neunikla.

Dni ubiehaly, míňaly sa týždne i mesiace: Dantes čakal stále. Najprv určil svojej slobode štrnásťdňovú lehotu. Keby sa bol dozorca len s polovičným záujmom ujal jeho veci, aký prejavil, iste mu na to stačilo štrnásť dní. Keď minulo štrnásť dní, povedal si, že bolo nesmyslom veriť, že by sa ňou bol inšpektor zaoberal pred návratom do Paríža; do Paríža mohol sa vrátiť len po dokončení inšpekčnej cesty, a tá mohla trvať mesiac alebo dva, stanovil si teda tri mesiace miesto štrnásť dní. Keď minuly tieto tri mesiace, prišla mu na pomoc iná myšlienka, tak, že si stanovil šesť mesiacov. Ale po uplynutí šiestich mesiacov zbadal, že deň čo deň čakal desať a pol mesiaca, za ktorý čas sa vo väzenskej správe nič nezmenilo, nič ho nepotešilo, a keď sa spýtal žalárnika, žalárnik bol nemý ako obyčajne. Dantes začal pochybovať o svojich smysloch, začal si myslieť, že to, čo považoval za napomenutie pamäti, bolo len mozgovým preludom a že anjel útechy, ktorý sa mu zjavil vo väzení, sniesol sa ta na krídlach sna.

Po roku gubernátora preložili; stal sa riaditeľom pevnosti v Hame, vzal so sebou niektorých zo svojich podriadených a medzi nimi aj Dantesovho žalárnika. Jeho miesto zaujal nový gubernátor; bolo by mu to pridlho trvalo, kým by si bol zapamätal mená väzňov, dal si teda predložiť len ich čísla. Tento strašný „hôtel garni“ skladal sa z päťdesiat miestností, ich obyvatelia zvaní boli podľa čísla miestnosti, ktorú obývali, a nešťastný mladý človek prestal sa menovať krstným menom Edmond a priezviskom Dantes: menoval sa číslo 34.