ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Danglars sprevádzal pohľadom Edmonda a Mercedes, kým nezmizli obidvaja milenci za rohom pevnosti svätého Mikuláša; keď sa obrátil, zbadal, že Fernand, bledý a trasúci sa, klesol zpät na stolicu, a Caderousse bľabotal slová pijanskej piesne.

„Ah! môj drahý pane,“ riekol Danglars Fernandovi, „tak sa mi zdá, že všetci tú svadbu nevidíme nejako radi!“

„Som pre ňu zúfalý,“ odvetil Fernand.

„Tak vy ste milovali Mercedes?“

„Vzýval som ju!“

„Ako dlho?“

„Od čias, ako sa poznáme; miloval som ju vždy.“

„A vy si tu trháte vlasy, miesto toho, aby ste dačo podujali proti tomu? Do čerta! Nemyslel som si, že ľudia vášho národa si takto počínajú!“

„Čo robiť?“ spýtal sa Fernand.

„Čo ja viem? Či sa to týka mňa? Tak sa mi vidí, že nie ja som sa zaľúbil do slečny Mercedes, ale vy. Hľadajte, hovorí evanjelium, a nájdete.“

„Už som našiel.“

„Čo?“

„Chcel som preklať človeka, ale tá ženská mi povedala, že sa zabije, ak jej snúbenca stihne nehoda.“

„Eh, to sa povie, ale sa to nerobí.“

„Nepoznáte Mercedes, pane; keď sa tým raz vyhrážala, urobila by to.“

,Hlupák!‘ zahundral Danglars. ,Čo ma do toho, či sa zabije, či nie, len keď Dantes nebude kapitánom.‘

„A prv, ako by zomrela Mercedes,“ dodal Fernand s prízvukom nepodvratného presvedčenia, „zomrel by som ja sám.“

„To vám je láska!“ povedal Caderousse podnapitejším hlasom, „veru, lebo tomu nerozumiem!“

„Hľaďte,“ riekol Danglars, „zdáte sa dobrý šuhaj a chcel by som vás — nech to Parom berie! — zbaviť toho rmutu; ale —“

„Áno,“ riekol Caderousse, „hľaďte.“

„Môj drahý,“ vravel Danglars, „si na tri štvrte opitý: dopi fľašku a budeš úplne spitý. Pi a nemiešaj sa do toho, čo robíme my; pri tom, čo my robíme, musí mať človek jasnú hlavu.“

„Ja opitý?“ riekol Caderousse. „Pozrimeže! Vypijem ešte štyri také tvoje fľaše, ktoré nie sú väčšie ako fľaštičky kolínskej vody! Otec Pamfil, vína!“

A aby k návrhu pripojil dôvod, Caderousse zabúchal fľašou na stôl.

„Hovorili ste, pane?“ riekol Fernand, čakajúc dychtivo na pokračovanie nedokončenej vety.

„Čo ste to povedali? Už sa nepamätám. Ten opitý Caderousse mi pretrhol niť myšlienok.“

„Hoc aj opitý, ak chceš; tým horšie pre tých, ktorí sa boja vína. Vidno, že majú akýsi zlý úmysel, a boja sa, aby ho víno neprezradilo.“

A Caderousse dal sa spievať posledné dve slohy v tom čase veľmi obľúbenej piesne:

„Povedali ste, pane,“ vravel Fernand, „že by ste ma chceli zbaviť toho rmutu, ale, dodali ste…“

„Áno, ale, dodal som… K tomu, aby ste boli zbavený toho rmutu, postačí, keď si Dantes nevezme za ženu tú, ktorú milujete. Tak sa mi vidí, že svadbu možno veľmi ľahko prekaziť, a Dantes nemusí ani zomrieť.“

„Len smrť ich môže rozdeliť,“ riekol Fernand.

„Premýšľate ako slimák, priateľ,“ povedal Caderousse, „a tu, hľa, Danglars, ktorý je čertov chlapík a ľstivý ako Grék, vám dokáže, že ste na omyle. Dokáž mu to, Danglars. Ručil som predsa za teba. Povedz mu, netreba, aby Dantes zomrel; a konečne, bolo by to nepríjemné, keby Dantes zomrel. Je to súci šuhaj, mám ho rád, Dantesa. Na tvoje zdravie, Dantes.“

Fernand vstal netrpezlivo.

„Nechajte ho hovoriť,“ riekol Danglars, zdržiavajúc mládenca; „a hoc je aj opitý, nie je na veľkom omyle. Neprítomnosť delí práve tak ako smrť; povedzme, že by medzi Edmondom a Mercedes bol múr väzenia, budú práve tak rozdelení, ako keby medzi nimi bol náhrobok.“

„Áno, ale z väzenia sa vyjde,“ riekol Caderousse, ktorý sa zbytkami umu chápal hovoru, „a ak opustí väzenie dakto, kto sa menuje Edmond Dantes, ten sa pomstí.“

„To nič!“ hundral Fernand.

„Konečne,“ pokračoval Caderousse, „prečo by zatvárali Dantesa do väzenia? Veď nezavraždil, neokradol, neozbíjal nikoho.“

„Čuš!“ riekol Danglars.

„Nebudem čušať!“ odvetil Caderousse. „Chcem vedieť, prečo by mali Dantesa zavrieť do väzenia. Mám rád Dantesa. Na tvoje zdravie, Dantes!“

A vystrebal novú čašu vína.

Danglars sledoval postup opitosti v očiach krajčíra, a obrátiac sa k Fernandovi, riekol:

„Tak, rozumiete, že ho netreba zavraždiť?“

„Iste v tom prípade, keby bolo možno — ako ste hovorili — dať zavrieť Dantesa. Ale máte túto možnosť?“

„Keby sme dobre hľadali, mohli by sme ju nájsť,“ odvetil Danglars. „Ale, do čerta, do čoho sa to pletiem? A čo ma po tom?“

„Neviem, či vás čo do toho,“ povedal Fernand a chopil sa Danglarsovej ruky, „ale viem, že akiste máte nejakú zvláštnu príčinu, pre ktorú nenávidíte Dantesa; ten, kto nenávidí, neklame sa v citoch iného.“

„Ja že mám príčinu nenávidieť Dantesa? Nijakú, môžem vám na to dať slovo. Videl som, že ste nešťastný, a vaše nešťastie ma zaujímalo, to je všetko. Ale ak si myslíte, že konám vo vlastnom záujme, s Bohom, drahý priateľ, vybŕdnite z toho, ako viete.“

A Danglars sa staval tak, ako by chcel vstať.

„Nie,“ riekol Fernand, zdržiavajúc ho, „zostaňte! Konečne, nezáleží mi na tom veľa, či máte alebo nemáte niečo proti Dantesovi. Ja ho nenávidím, priznám sa. Ak nájdete prostriedok, uplatním ho, predpokladajúc, že pritom nezahynie, lebo Mercedes povedala, že sa zmárni, ak zomrie Dantes.“

Caderousse, ktorému klesla hlava na stôl, zdvihol čelo, a hľadiac hlúpymi, tupými očami na Fernanda a Danglarsa, riekol:

„Zabiť Dantesa! Kto hovorí o zavraždení Dantesa? Nechcem, aby ho zavraždili, je to môj priateľ; dnes ráno sa mi núkal, že si so mnou podelí peniaze, ako som si ja rozdelil s ním svoje; nechcem, aby ho zabili.“

„A kto ti povedal, ty sprosták, že ho zabijú?“ vravel Danglars. „Veď je to len žart. Pi na jeho zdravie,“ dodal, nalievajúc mu do pohára, „a daj nám pokoj.“

„Áno, áno, na zdravie Dantesa!“ zvolal Caderousse, vyprazdňujúc pohár. „Na jeho zdravie!… Na jeho zdravie!… Tak!“

„Ale prostriedok… prostriedok?“ riekol Fernand.

„Nenašli ste ho ešte?“

„Nie, veď ste si to vy vzali na starosť.“

„Naozaj,“ vetil Danglars. „Francúzi majú pred Španielmi prednosť, že Španieli uvažujú a Francúzi nachádzajú.“

„Nájdite ho teda,“ riekol Fernand netrpezlivo.

„Čašník,“ riekol Danglars, „pero, atrament a papier!“

„Pero, atrament a papier!“ hundral Fernand.

„Áno, veď som účtovník; pero, atrament a papier sú moje nástroje. Bez nich nemôžem robiť nič.“

„Pero, atrament a papier!“ volal teraz Fernand.

„Čo si prajete, je tuná na stole,“ vravel čašník, ukazujúc na želané predmety.

„Dajte ich sem!“

Čašník vzal papier, atrament a pero a položil ich na stôl k besiedke.

„Keď človek uváži,“ riekol Caderousse, kladúc ruku na papier, „že týmto možno istejšie zabiť človeka, ako keď na neho striehneš zákerne s dýkou dakde na kraji lesa… Vždy som mal väčší strach pred perom, fľaškou atramentu a hárkom papiera ako pred šabľou a pištoľou.“

„Ten chlapisko ešte vždy nie je natoľko opitý, ako sa zdá,“ riekol Danglars, „nalejte mu ešte, Fernand.“

Fernand naplnil Caderoussov pohár; on, ako pravý pijan, zdvihol ruku s papiera a siahol ňou za pohárom.

Katalánec pozoroval tento pohyb, kým Caderousse, skoro premožený týmto novým útokom, nepostavil, či skôr nepustil zas pohár na stôl.

„Tak teda?“ riekol Katalánec, vidiac, že po tomto poslednom pohári zvyšok Caderoussovho umu začína cele miznúť.

„Tak teda, hovoril som,“ pokračoval Danglars, „keby napríklad po takej ceste, akú vykonal Dantes, na ktorej pristal v Neapole a na ostrove Elbe, udal ho niekto štátnemu zástupcovi ako bonapartistického agenta…“

„Ja by som ho udal, ja!“ zvolal živo mladý človek.

„Áno, ale potom vám dajú podpísať osvedčenie a konfrontujú vás s tým, ktorého ste udali; opatrím vám síce to, čím by ste mohli podoprieť obžalobu, ale Dantés nemôže navždy ostať vo väzení, raz ho opustí, a potom beda tomu, kto ho ta dostal!“

„Oh,“ zvolal Fernand, „toho sa neľakám, nech sa len začne so mnou prieť!“

„Hej, a Mercedes? Mercedes, ktorá vás znenávidí, ak budete mať nešťastie čo priam len uškrabnúť jej milovaného Edmonda?“

„To je pravda,“ prisvedčil Fernand.

„Nie, nie,“ riekol Danglars, „keď sa už raz človek na niečo takého odhodlá, lepšie je, ako to ja robím, jednoducho vziať pero, namočiť ho a napísať ľavou rukou, aby bolo písmo nepoznateľné, malé udanie.“

A Danglars hneď napísal ľavou rukou, písmom ktoré sa naskrze neponášalo na jeho obvyklé ťahy, tieto riadky a odovzdal ich Fernandovi:

„Pán kráľovský štátny zástupca! Priateľ trónu a náboženstva Vám oznamuje, že Edmond Dantes, sekond lode ,Faraón‘, ktorý prišiel dnes ráno zo Smyrny, keď prv bol pristál v Neapole a v Portoferajo, dostal od Murata list pre uzurpátora a od uzurpátora pre bonapartistický výbor v Paríži.

Dôkazu jeho zločinu možno sa zmocniť, keď ho zatvoria, lebo ten list sa nájde alebo u neho, alebo u jeho otca, alebo v jeho kabíne na palube ,Faraóna‘.“

„Takto, hľa,“ pokračoval Danglars, „vaša pomsta by mala smysel, lebo na tento spôsob by nemohla padnúť zpät na vašu hlavu a vec by šla sama od seba. Napokon nechýbalo by nič iné, len složiť list, ako to ja robím, a napísať naň: ,Pánu kráľovskému štátnemu zástupcovi.‘ A tým by bolo všetko vybavené.“

A Danglars napísal na list hravo adresu.

„Áno, bolo by všetko vybavené,“ zvolal Caderousse, ktorý posledným napätím umu sledoval predčitovanie listu a hmlisto chápal, aké neblahé následky by mohlo mať také udanie. „Áno, všetko by bolo vybavené, ale bola by to podlosť.“

A vystrel ruku, aby schvátil list.

„Veď to robím a hovorím zo žartu,“ riekol Danglars, odsunujúc nabok list, aby ho Caderousse nedosiahol. „Mňa by predovšetkým veľmi bolelo, keby sa Dantesovi, tomu dobrému Dantesovi, malo niečo stať! A potom, hľaď…“

Vzal list, sožmolil ho a odhodil do kúta besiedky.

„Dobre,“ riekol Caderousse. „Dantes je môj priateľ a nechcem, aby mu dakto robil zle.“

„Eh! do čerta, a kto mu chce robiť zle! Ani ja, ani Fernand!“ hovoril Danglars, vstal a pozrel na mladého človeka, ktorý zostal sedieť, ale stále škúlil na zradný, v kúte sa povaľujúci papier.

„Ak je tak,“ vravel Caderousse, „nech nám dajú vína, chcem pripiť Dantesovi a peknej Mercedes.“

„Už si dosť vypil, ty pijan,“ riekol Danglars, „ak by si ešte pil, musel by si si tu ľahnúť, veď sa sotva držíš na nohách.“

„Ja?“ riekol Caderousse, vstávajúc s chvastavosťou opilca. „Ja že sa neudržím na nohách? Stavím sa, že vyjdem na zvonicu v Accoules, a ani sa nepotočím!“

„Nedbám,“ odvetil Danglars, „stavím sa, ale až zajtra, dnes toho bolo už dosť a je čas, aby sme sa vrátili, podaj mi rameno a poďme.“

„Vráťme sa,“ riekol Caderousse, „ale tvoje rameno nepotrebujem. Pôjdeš aj ty, Fernand? Vrátiš sa s nami do Marseille?“

„Nie,“ odvetil Fernand, „vrátim sa ku Kataláncom.“

„Nechoď, poď s nami do Marseille, poď.“

„Nepotrebujem ísť a ani nechcem ísť do Marseille.“

„Ako si to povedal? Že nechceš ísť, človiečku? Nuž rob si, ako chceš! Sloboda pre celý svet! Poď, Danglars, a ten pán, keď chce, nech sa vráti ku Kataláncom!“

Danglars využil chvíľu Caderoussovej povoľnosti a ťahal ho so sebou smerom do Marseille, ale aby umožnil Fernandovi kratší a ľahší prístup, nevracal sa Novým nábrežím, lež Bránou svätého Viktora. Caderousse, tackajúc sa, ho nasledoval, držiac sa húževnate jeho ramena.

Sotva však urobil asi dvadsať krokov, Danglars sa obzrel a zbadal, ako sa Fernand vrhol na papier, ktorý hneď vsunul do vrecka, potom sa vyrútil z besiedky a zabočil smerom na Pillon.

„No, čo robí?“ riekol Caderousse. „Oklamal nás; povedal, že ide ku Kataláncom, a hľa, ide do mesta! Hola, Fernand! Šuhajko, pomýlil si sa!“

„Ba ty sa mýliš,“ riekol Danglars, „veď ide priamo ku Starým nemocniciam.“

„Naozaj!“ riekol Caderousse. „A ja by som bol prisahal, že ide napravo! To je už raz pravda, že víno je zradca!“

,Tak, tak,‘ zahundral Danglars, ,myslím, že vec je dobre nasnovaná a treba ju len nechať bežať.‘