ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Noirtier bol dobrým prorokom a dej postupoval rýchlo, ako to predpovedal. Každý pozná návrat z Elby, návrat zvláštny, zázračný, ktorý, súc bez príkladu v minulosti, zostane pravdepodobne bez napodobnenia v budúcnosti.

Ľudovít XVIII. sa len slabo pokúsil odraziť tento úder: jeho malá dôvera k ľuďom odnímala mu dôveru k udalostiam. Ním len práve znovazriadené kráľovstvo, čiže monarchia, zatriaslo sa na svojom ešte neistom základe a jeden posunok cisárov zrúcal budovu, neforemnú to smeru starých predsudkov a nových myšlienok. Villefortovi sa vtedy ušlo len kráľovskej vďačnosti, ktorá v tom čase bola nielen neužitočná, ale aj nebezpečná, dostal síce aj oficiersky kríž Čestnej légie, ktorý však z opatrnosti neukázal nikomu, hoc pán de Blacas, podľa kráľovho rozkazu, dal mu starostlivo zaslať menovaciu listinu.

Napoleon by bol Villeforta iste pozbavil úradu, keby ho nebol chránil Noirtier, ktorý sa na dvore sto dní stal všemocným pre preukázané služby a preto, že čelil nebezpečenstvám. A tak, ako to sľúbil žirondista z roku 1793 a senátor z roku 1806, protežoval toho, ktorý ho posledne zachránil.

Celá Villefortova moc obmedzila sa v čas vyvolaného cisárstva, ktorého druhý pád bolo možno ľahko predvídať, na utlmenie tajomstva, ktoré Dantes mohol vyniesť na povrch.

Sosadili len kráľovského žalobcu, ktorého upodozrievali z vlažnosti proti bonapartizmu.

Však sotva bola cisárska moc obnovená, to jest, sotva sa cisár usídlil v Tuileriách, ktoré Ľudovít XVIII. práve opustil a kde na stole z orechového dreva našiel ešte otvorenú a len do polovice vyprázdnenú tabatieru Ľudovíta XVIII., sotva vyslal na všetky strany početné rozkazy, už začaly v Marseille, i proti úsiliu marseillských úradníkov, kvasiť zárodky na juhu vždy len čiastočne utlmenej občianskej vojny; málo chýbalo, že by sa odveta pomsty nebola uspokojila len s niekoľkými mačacinami pod oknami doma uzavretých, a verejnými potupami, ktorými prenasledovali na ulicu sa odvažujúcich rojalistov.

Cele prirodzeným obratom statočný majiteľ lodí, ktorého sme označili ako príslušníka strany ľudovej, aj keď nemôžeme povedať, že sa stal všemocným, lebo pán Morrel, ako všetci, ktorí postupne a namáhave dosiahli obchodné úspechy, bol človek opatrný a plachý, ale stal sa natoľko vplyvným — hoc sa nevyrovnal bonapartistickým zelotom, ktorí ho považovali za mierneho — že predsa sa ohlásil a sťažoval sa. Ľahko je uhádnuť, že tá sťažnosť sa vzťahovala na Dantesa.

Villefort i po páde svojho predstaveného zostal v sedle, ale jeho sobáš, hoc bol aj pevne ustanovený, bol predsa odložený na príhodnejší čas. Keby cisár ostal na tróne, bolo by bývalo Gérardovi potrebné iné spojenie, a jeho otec by si to bol vzal na starosť, aby mu nejaké našiel. Keby druhá reštaurácia priviedla Ľudovíta XVIII. nazad do Francúzska, vplyv pána de Saint-Méran by sa zdvojnásobil, práve tak ako aj jeho, a spojenie bolo by žiadúcejšie ako inokedy.

Zástupca kráľovského žalobcu bol teda hneď prvým úradníkom v Marseille, keď raz ráno otvorily sa dvere a ohlásili mu pána Morrela.

Iný človek bol by sa ponáhľal oproti majiteľovi a tým chvatom prejavil slabosť. Ale Villefort bol povznesený človek, ktorý vo všetkých veciach mal aj keď nie prax, ale vnímavý inštinkt. Hoci u neho nebol nik, nechal Morrela čakať v predsieni práve tak, ako by to bol urobil za čias reštaurácie; robil tak pre jednoduchú príčinu, že bolo zvykom zástupcu kráľovského žalobcu nechať čakať ľudí v predsieni. Asi po uplynutí štvrť hodiny, kým prečítal dvoje či troje novín rozličných odtienkov, rozkázal, aby k nemu uviedli majiteľa lodí.

Pán Morrel predpokladal, že nájde Villeforta skľúčeného: našiel ho však ako pred šiestimi týždňami, pokojného, pevného a plného chladnej uhladenosti, najnerozbornejšej to čierťaže, ktorá oddeľuje človeka vznešeného od človeka ľudového.

Vstúpil do Villefortovej pracovne, presvedčený, že sa úradník pri pohľade na neho zachveje, no naopak, bol to on, čo stál chvejúc sa rozčúlením pred týmto skúmavým človekom, ktorý na neho čakal, opierajúc sa lakťom o písací stôl.

Zastal pri dverách. Villefort hľadel na neho, ako by ho nepoznával. Napokon po niekoľkých minútach skúmania a ticha, kým úctyhodný majiteľ lodí krútil v rukách klobúk, prehovoril Villefort:

„Myslím, pán Morrel?“

„Áno, pane, som to ja,“ odvetil majiteľ lodí.

„Poďte teda bližšie,“ pokračoval úradník, urobiac rukou protektorský posunok, „a povedzte mi, akej okolnosti môžem ďakovať, že ste ma poctili svojou návštevou?“

„Netušíte, pane?“ spýtal sa Morrel.

„Nie, nemám poňatia; to však neprekáža, aby som, nakoľko je to v mojej moci, nestál vám ochotne k dispozícii.“

„Závisí to jedine od vás, pane,“ riekol Morrel.

„Vyjadrite sa teda.“

„Pane,“ pokračoval majiteľ, ktorého istota sa hovorom vzmáhala, ktorý sa cítil posilnený spravodlivosťou veci a jasnosťou svojho položenia, „pamätáte sa azda, že niekoľko dní pred zprávou o pristátí Jeho Veličenstva cisára dovolával som sa vašej zhovievavosti proti nešťastnému mladíkovi, námorníkovi, sekondovi mojej lode. Bol obžalovaný, ak sa pamätáte, pre spojenie s ostrovom Elbou: tieto spojenia, ako boly v tom čase zločinom, majú dnes nárok na odmenu. Vtedy ste slúžili Ľudovítovi XVIII., pane, a nešetrili ste obžalovaného; bola to vaša povinnosť; slúžiac Napoleonovi, máte ho teraz chrániť; to je tiež vaša povinnosť. Prišiel som sa vás teda spýtať, čo sa s ním stalo.“

Villefort vzpružil všetku silu, aby sa opanoval.

„Ako sa volá ten človek?“ spýtal sa. „Buďte taký dobrý, povedzte mi jeho meno.“

„Edmond Dantes.“

Villefortovi zrejme bolo by bývalo práve tak milé stáť v súboji na dvadsaťpäť krokov pred protivníkovou pištoľou, ako počuť vysloviť toto meno zoči-voči; ale ani nepohol obrvou.

,Na takýto spôsob,‘ riekol sám sebe Villefort, nebude mi možno urobiť výčitku, že som z uväznenia toho mladíka urobil čiste osobnú otázku.‘

„Dantes?“ opakoval. „Vravíte, Edmond Dantes?“

„Áno, pane.“

Villefort otvoril hrubú knihu, ležiacu na susednom pulte, potom prehliadol stôl, od stola prešiel ku sväzku listín, obrátil sa k majiteľovi a riekol mu najprirodzenejším hlasom:

„Ste si cele istý, že sa nemýlite?“

Keby bol býval Morrel prefíkanejším človekom, alebo keby bol býval do veci lepšie zasvätený, bolo by mu hneď sišlo na um, že zástupca štátneho žalobcu ráči mu odpovedať na veci, ktoré nespadajú do jeho odboru, a bol by sa spytoval, prečo ho Villefort neodkazuje na väzenské záznamy, na gubernátora väzenia, alebo k náčelníkovi departementu. Morrel, darmo hľadajúc vo Villefortovi strach, videl pri ňom — keď všetok strach zdal sa vylúčený — len blahovoľnosť: Villefortov výpočet bol správny.

„Nie, pane,“ riekol Morrel, „nemýlim sa; inak poznám toho šuhaja desať rokov; a v mojich službách je už štyri roky. Prišiel som vás — pamätáte sa? — pred šiestimi týždňami prosiť, aby ste boli milostivý, ako vás teraz prosím, aby ste boli spravodlivý k tomu úbohému šuhajovi; prijali ste ma dosť nevrelo a odpovedali ste mi ako nespokojný človek. Ah, rojalisti boli v tom čase k bonapartistom drsní!“

„Pane,“ vetil Villefort, odrážajúc ostrie svojou pohotovosťou a chladnokrvnosťou, „bol som rojalistom, keď som považoval Bourbonovcov nielen za legitimných dedičov prestolu, ale aj za vyvolených národa. Ale zázračný návrat, ktorého sme boli práve svedkami, presvedčil ma, že som sa mýlil. Napoleonov génius zvíťazil: legitimným panovníkom je panovník milovaný.“

„Výtečne!“ zvolal Morrel s dobrodušnou otvorenosťou. „Teší ma, že tak hovoríte, a sľubujem si veľa dobrého pre Edmonda.“

„Počkajte len,“ vetil Villefort, prehŕňajúc sa v sozname, „už to mám: je to námorník, ktorý si bral Katalánku? Áno, áno; teraz sa už pamätám: bola to veľmi vážna vec.“

„Ako?“

„Vy viete predsa, že keď odišiel odo mňa, odviedli ho do väzenia v paláci spravodlivosti.“

„Áno, a potom?“

„Potom som zaslal hlásenie do Paríža s písomnosťami, ktoré u neho našli. Čo som mal robiť? Konal som len svoju povinnosť… a týždeň po aretovaní bol väzeň odstránený.“

„Odstránený!“ zvolal Morrel. „Ale, čo sa stalo s úbohým šuhajom?“

„Oh! upokojte sa. Dopravili ho do Fenestrelles, do Pignerolu alebo na Ostrov svätej Margaréty, čomu sa hovorí v úradnej reči deportovanie. V jeden krásny deň sa vráti a prevezme na svojej lodi velenie.“

„Nech príde, kedy chce, jeho miesto bude zaistené. Ale ako je to, že sa ešte nevrátil? Myslím, že by malo byť prvou starosťou bonapartistickej spravodlivosti prepustiť na slobodu tých, ktorých uväznila justícia rojalistická.“

„Neobviňujte prenáhlene, drahý pán Morrel,“ vetil Villefort. „Vo všetkom treba postupovať legálne. Rozkaz na uväznenie prišiel shora, rozkaz na prepustenie musí prísť tiež shora. Veď sotva je tomu štrnásť dní, ako sa vrátil Napoleon, zatiaľ listinu, zrušujúcu trest, sotva mohli odoslať.“

„Ale,“ spýtal sa Morrel, „či by teraz, keď triumfujeme, nebolo možno urýchliť vybavenie formalít? Mám niekoľko priateľov, akýsi vplyv; môžem predsa dosiahnuť prepustenie z väzby.“

„Nebol vo väzbe.“

„Teda z väzenia.“

„Vo veciach politických niet väzenských soznamov; vláda má na tom zavše záujem, aby niektorý človek zmizol bez stopy: väzenské soznamy by pri hľadaní nepomáhaly.“

„Azda to bolo tak pod Bourbonovcami, ale teraz…“

„Tak je to vždy, drahý pán Morrel; vlády sa striedajú a sú si podobné; Ľudovítom XIV. zriadený trestný poriadok trvá podnes okrem Bastilly. Vo veci väzenských poriadkov cisár bol ešte prísnejší ako veľký kráľ, takže počet väzňov, po ktorých v soznamoch niet ani stopy, nemožno ani odhadnúť.“

Toľko blahovoľnosti bolo by odvrátilo aj istotu a Morrel neprechovával nijaké podozrenie.

„Čo by ste mi tak mohli poradiť, pán de Villefort,“ spýtal sa, „aby som mohol urýchliť návrat úbohého Dantesa?“

„Jedine toľko, pane, aby ste podali petíciu ministrovi spravodlivosti.“

„Oh, pane, viem, čo sú tie petície: minister ich dostane denne dvesto, a neprečíta ani štyri.“

„Áno,“ odvetil Villefort, „ale prečíta si petíciu, ktorá je mnou poslaná, odporúčaná a priamo aj adresovaná.“

„A vy by ste sa postarali o priaznivé riešenie tej petície, pane?“

„S najväčšou radosťou. Dantes mohol byť vtedy vinníkom, dnes však nie je ním, a mojou povinnosťou je prepustiť na slobodu toho, koho uväzniť bolo kedysi mojou povinnosťou.“

Villefort takto čelil nie veľmi pravdepodobnému, ale predsa len možnému nebezpečenstvu stopovania, ktoré by ho cele zničilo.

„Ale ako sa píše ministrovi?“

„Sadnite si sem, pán Morrel,“ riekol, prepúšťajúc miesto majiteľovi lodí, „nadiktujem vám to.“

„Boli by ste taký dobrý?“

„V každom prípade. Škoda tratiť čas; už sme ho aj tak dosť zmrhali.“

„Áno, pane, pomyslite si, že úbohý šuhaj čaká, trpí a azda aj zúfa.“

Villeforta prehradilo pri myšlienke, že mu väzeň klnie v tichu a tme, ale bol už príliš angažovaný, aby mohol ustúpiť: Dantes mal byť rozdrvený kolesami jeho ctižiadosti.

„Čakám, pane,“ riekol majiteľ, sediac vo Villefortovom kresle s perom v ruke.

Villefort mu diktoval prosbu, v ktorej so zrejme dobrým úmyslom zveličoval Dantesov patriotizmus a jeho služby, preukázané bonapartistickej veci, v tejto žiadosti Dantes predchodil ako jeden z najčinnejších pripravovateľov Napoleonovho návratu; bolo zrejmé, že minister, vidiac takýto spis, hneď dá priechod spravodlivosti, ak jej už nebolo vyhovené.

Keď bola prosba hotová, Villefort ju ešte raz prečítal nahlas.

„To je to,“ riekol, „a teraz sa spoliehajte na mňa.“

„Bude prosba skoro zaslaná, pane?“

„Ešte dnes.“

„Vami odporúčaná?“

„Najlepším odporúčaním, ktoré jej môžem dať, pane, bude, keď potvrdím, že všetko, čo v žiadosti udávate, je pravda.“

A Villefort si teraz tiež sadol a do rohu prosby pripojil potvrdenie.

„A čo máme robiť teraz, pane?“ spýtal sa Morrel.

„Čakať,“ odvetil Villefort, „zodpovedám za všetko.“

Toto ubezpečenie vrátilo Morrelovi nádej. Odišiel cele očarovaný zástupcom štátneho žalobcu a odobral sa ku staručkému otcovi Dantesa, aby mu oznámil, že jeho syn sa čoskoro vráti.

Villefort však neposlal prosbu do Paríža, ale ju nechal u seba, ktorá keď aj mohla Dantesa zachrániť v prítomnosti, mohla ho hrozne kompromitovať v budúcnosti, predpokladajúc to, čo obraz Európy a priebeh udalostí už pripúšťal, totiž druhú reštauráciu.

Dantes teda zostal aj naďalej väzňom: zapadnutý v hĺbke kobky nepočuť desný rachot zrútenia sa prestolu Ľudovíta XVIII. a ešte desnejší pád cisárstva.

Villefort však pozoroval všetko bdelým zrakom a všetko vnímal pozorným sluchom. Za čas krátkeho trvania cisárstva, ktoré nazvali impériom sto dní, pán Morrel dva razy zakročil, trvajúc na Dantesovom prepustení, a Villefort ho vždy uchlácholil sľubmi a nádejami; napokon prišlo Waterloo. Morrel sa už nezjavil u Villeforta: majiteľ lodí urobil v záujme svojho mladého priateľa všetko, čo bolo ľudsky možné; robiť nové pokusy v čas druhej reštaurácie bolo toľko, ako vystaviť sa zbytočnému nebezpečenstvu.

Ľudovít XVIII. zasadol druhý raz na prestol. Villefort, pre ktorého Marseille bola plná pálčivých rozpomienok, žiadal a dostal uprázdnené miesto kráľovského žalobcu v Toulouse; o dva týždne po presídlení do nového pôsobišťa vstúpil do manželstva so slečnou Renée de Saint-Méran, ktorej otec bol pri dvore obľúbenejší ako predtým.

Zdalo sa, že ak na Dantesa, ktorý v období sto dní i po Waterloo zostal vo väzení, nezabudli ľudia, zabudol na neho Boh.

Danglars, vidiac Napoleona vracať sa do Francúzska, pochopil dosah úderu, ktorý zasiahol Dantesa: jeho oznámenie bolo urobené v pravej chvíli, a ako zločinu do istej miery schopní ľudia, prejavujúci v pospolitom živote prostrednú inteligenciu, pomenoval túto čudnú shodu okolností riadením Prozreteľnosti.

Keď sa však Napoleon vrátil do Paríža a znova zaznel jeho veliteľský a mohutný hlas, Danglars sa naľakal. Čakal, že sa v každej chvíli zjaví ten všetko poznajúci, hrozivý a každej pomsty schopný Dantes. Prejavil pred pánom Morrelom želanie, že mieni opustiť námornícku službu, Morrel ho odporúčal istému španielskemu obchodníkovi, u ktorého zaujal miesto pomocníka asi koncom marca, totiž asi desať alebo dvanásť dní po Napoleonovom návrate do Tuilerií; odišiel teda do Madridu a nebolo o ňom viac počuť.

Fernand nerozumel ničomu. Dantes bol preč a on iné nepotreboval. Čo sa s ním stalo, o to sa nestaral. Jeho vzdialenosť hľadel vykoristiť k tomu, aby klamne udávanými dôvodmi Dantesovej takej dlhej neprítomnosti vzbudil v Mercedes podozrenie a aby snoval plány na odchod a únos. S času na čas v chmúrnych chvíľach života vysedával na výbežku zálivu Pharo, zkadiaľ je výhľad na Marseille i na katalánsku osadu, a ako dravý vták bez pohnutia pozeral na obidve cesty, či na nej nezazrie prichodiť krásneho mládenca nenútenej chôdze, vzpriameného čela, ktorý by sa aj jemu zjavil ako posol hroznej pomsty. V tom prípade bol rozhodnutý, že mu guľkou prerazí hlavu, a aby zahalil svoj zločin, zastrelí aj seba. Ale Fernand sa mýlil: nebol by sa nikdy zabil, lebo stále dúfal.

Kým sa odohrávaly tieto otriasajúce, bolestné udalosti, impérium svolávalo všetkých vojakov a každý, kto len mohol trímať zbraň, na prenikavý hlas cisára vytiahol z Francúzska. Fernand odišiel s ostatnými, opustiac svoju chalupu a Mercedes, zožierajúc sa chmúrnou myšlienkou, že v jeho neprítomnosti sa azda vráti súper a vezme si za ženu tú, ktorú miloval.

Fernand, opustiac Mercedes, keby to bol mohol urobiť, bol by sa iste zavraždil.

Jeho starostlivosť o Mercedes, súcit, ktorý mal zdanlive s jeho nešťastím, ochota, s ktorou hľadel vyplniť jej najmenšie želania, budilo v deve dojem, aký vždy budí v ušľachtilých srdciach zdanlivá oddanosť; Mercedes prechovávala k Fernandovi vždy city priateľstva, teraz jej priateľstvo rozhojnilo sa o nový cit vďačnosti.

„Brat môj,“ vravela, pripevňujúc na plecia Katalánca vojenskú torbu, „môj jediný priateľ, nedajte sa zabiť, nenechávajte ma opustenú na tomto svete, na ktorom plačem a na ktorom, keď vás tu nebude, budem úplnou sirotou.“

Tieto slová, povedané pri rozlúčke, vnukly Fernandovi trocha nádeje. Ak sa nevráti Dantes, azda by Mercedes raz predsa len mohla byť jeho ženou.

Mercedes takto osamela v ústraní, ktoré sa jej s nezmerným morom a obzorom ešte nikdy nevidelo takým pustým.

Prelievajúc slzy ako tá šialená, o ktorej žiaľnom prípade sa ešte vždy rozpráva, blúdila stále v okolí katalánskej viesky; občas zastala pod blčiacim slncom juhu, strmiac nemo a nepohnute ako socha a hľadiac smerom Marseille; inokedy zas sedávala na pobreží, načúvajúc vzdychom mora, ktoré boly nekonečné ako jej bôľ, a premýšľala neprestajne, či by nebolo lepšie nakloniť sa napred, dať sa strhnúť vlastnou váhou, roztvoriť priepasť a dať sa ňou pohltiť, ako prežívať všetky tie kruté premeny beznádejného vyčkávania.

Nie že by Mercedes nebola mala dostatok odvahy uskutočniť tento úmysel, ale prišla jej na pomoc náboženská viera a zachránila ju pred samovraždou.

Caderousse dostal povolanie ako Fernand; ale keďže bol ženatý a o osem rokov starší ako Katalánec, musel nastúpiť až s treťou výzvou a poslali ho na pobrežie.

Starý Dantes, ktorého držala len nádej, stratil nádej pri cisárovom páde.

Bolo tomu práve päť mesiacov, ako sa rozlúčil so synom, a skoro v tú istú chvíľu, ako uväznili Edmonda, v objatí Mercedes vydýchol dušu.

Pán Morrel zaokryl všetky výdavky, spojené s pohrebom, a zaplatil všetky drobné dlhy, ktoré starec narobil v chorobe.

K takému činu nestačilo len dobré srdce, bola na to potrebná aj odvaha. Celý juh bol v plameňoch, a hoc aj na smrteľnej posteli podporovať otca takého nebezpečného bonapartistu, ako bol Dantes, bolo zločinom.