ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Villefort, ako sme už povedali, vrátil sa námestím du Grand-Cours a vošiel do domu pani de Saint-Méran; medzitým hostia, opustiac tabuľu, prešli do salónu a pili kávu.

Renée čakala na neho s netrpezlivosťou, na ktorej mala účasť celá ostatná spoločnosť. Privítali ho všeobecným výkrikom.

„Nože! odtínač hláv, opora štátu, rojalistický Brutus!“ volal jeden, „tak, čo sa stalo?“

„Nože! vari nám hrozí nová hrôzovláda?“ spytoval sa druhý.

„Korzický vlkolak vyšiel zo svojej jaskyne?“ spytoval sa tretí.

„Pani markíza,“ riekol Villefort, blížiac sa ku svojej nádejnej testinej, „prichádzam vás prosiť o odpustenie, že vás musím takto opustiť… Pán markíz, mohli by ste mi udeliť česť prehovoriť s vami niekoľko slov medzi štyrmi očami?“

„Ah! je to naozaj také vážne?“ spýtala sa markíza, zbadajúc mrak, ktorý zatieňoval Villefortovo čelo.

„Natoľko vážne, že sa musím s vami rozlúčiť na niekoľko dní,“ odvetil, a obrátiac sa k Renée, pokračoval: „môžete si myslieť, že vec je vážna.“

„Odchádzate, pane?“ zvolala Renée, nemôžuc utajiť pohnutie, ktoré v nej vzbudila táto nová zvesť.

„Žiaľ, áno, slečna,“ odvetil Villefort; „musím.“

„A kam idete?“ spýtala sa markíza.

„To je tajnosťou spravodlivosti, madame; ale ak by bolo treba niekomu niečo zaopatriť v Paríži, jeden z mojich priateľov, ktorý odchádza ta dnes večer, vybavil by vec s radosťou.“

Všetci pozreli na seba.

„Žiadali ste ma o rozhovor?“ povedal markíz.

„Áno, ak sa vám páči, poďme do vášho kabinetu.“

Markíz chytil Villeforta pod rameno a odišiel s ním.

„Nože,“ riekol, keď vstúpili do kabinetu. „Tak čo sa deje? Hovorte.“

„Veci, ktoré myslím, sú veľmi vážne, vyžadujú môj momentánny odchod do Paríža. A teraz, markíz, odpusťte nediskrétnu hrubosť mojej otázky: máte štátne renty?“

„Mám v nich upísaný celý svoj majetok; približne šesť- alebo sedemstotisíc frankov.“

„Nuž! predajte ich, markíz, predajte, bo inak vyjdete na mizinu.“

„Ale, prosím vás, ako ich mám ztadiaľto odpredať?“

„Však máte nejakého burzového agenta?“

„Áno.“

„Dajte mi pre neho list a nech ich predá, netratiac ani minútu, netratiac ani len chvíľku, môžbyť, že aj tak prídem už neskoro.“

„Do čerta!“ riekol markíz. „Netraťme čas.“

A sadol si ku stolu a napísal list svojmu burzovému agentovi, v ktorom mu naložil, aby úpisy predal za každú cenu.

„Teraz, keď mám tento list,“ riekol Villefort, vsunujúc ho starostlivo do listovej torby, „potrebujem ešte jeden.“

„Pre koho?“

„Pre kráľa.“

„Pre kráľa?“

„Áno.“

„Ja sa však neopovážim len tak písal Jeho Veličenstvu.“

„Veď nežiadam ho od vás, len vás prosím, aby ste oň požiadali pána de Salvieux. Chcem, aby mi dal list, s pomocou ktorého by som sa dostal k Jeho Veličenstvu tak, aby som sa nemusel podrobiť všetkým formalitám, spojeným so žiadosťou o výsluch, ktorým by som strácal veľa cenného času.“

„Či nemáte strážcu pečatí, ktorý má slobodný prístup do Tuilerií a prostredníctvom ktorého by ste sa mohli dostať ku kráľovi vo dne i v noci?“

„Áno, ale nie je potrebné deliť sa s iným o zásluhu v súvise so zvesťou, ktorú prinášam. Rozumiete? Strážca pečatí cele prirodzene odkázal by ma na iné miesto a pripravil by ma o všetky výhody tej veci. Poviem vám len toľko, markíz: moja kariéra je zaistená, ak prídem prvý do Tuilerií, lebo preukážem kráľovi službu, na ktorú nebude smieť zabudnúť.“

„V tom prípade, môj drahý, choďte si schystať batožinu; ja zavolám Salvieuxa a on pre vás napíše list, ktorý vám umožní slobodný prechod.“

„Dobre, netraťte čas, lebo o štvrť hodiny musím sedieť v dostavníku.“

„Rozkážte, aby koč zastal pred bránou.“

„V každom prípade; však ma ospravedlníte pred markízou, i pred slečnou de Saint-Méran, ktorú v taký deň opúšťam s hlbokou ľútosťou.“

„Obidve nájdete v mojom kabinete a budete sa môcť od nich odobrať.“

„Stonásobná vďaka! Prichystajte mi list.“

Markíz zazvonil; zjavil sa lokaj.

„Povedzte grófovi de Salvieux, že na neho čakám. Tak choďte,“ pokračoval markíz, obracajúc sa k Villefortovi.

„Dobre, zaraz som zpät.“

A Villefort odišiel s chvatom; pri dverách sa zbadal, že zástupca kráľovského žalobcu, spechajúci takým náhlym krokom, mohol by zvíriť pokoj celého mesta; poberal sa teda obvyklým, cele úradným spôsobom.

Pred svojou bránou zbadal v tôni akýsi biely zjav, ktorý na neho čakal nepohnute.

Bola to krásna katalánska deva, ktorá, nepočujúc nič o Edmondovi, vzdialila sa pod rúškom blížiacej sa noci, aby vypátrala príčinu uväznenia svojho milenca.

Keď sa Villefort priblížil, odišla od steny, o ktorú sa opierala, a zastala mu cestu. Dantes hovoril zástupcovi o svojej neveste a Mercedes sa nemusela ani pomenovať, aby ju Villefort poznal. Bol prekvapený krásou a dôstojnosťou tejto ženskej, a keď sa ho spýtala, čo sa stalo s jej milencom, zdalo sa mu, že on sám je obžalovaný a ona že je sudcom.

„Človek, o ktorom hovoríte,“ riekol Villefort úsečne, „je veľkým previnilcom a nemôžem v jeho záujme nič urobiť, slečna.“

Mercedes zavzlykala, a keďže Villefort chcel prejsť povedľa nej, zadržala ho druhý raz.

„Povedzte mi aspoň, kde je?“ spýtala sa. „Chcem sa dozvedieť, či je mŕtvy alebo živý.“

„Neviem, už mi viac nepatrí,“ odvetil Villefort.

A ostýchajúc sa jej čistého pohľadu a jej prosebného výrazu, odtisol Mercedes, a vstúpiac zatvoril rýchlo dvere, ako by chcel vyvrieť bolesť, ktorú mu prinášala.

Ale bolesť sa nedá len tak odsunúť. Ranený, ako vraví Vergilius, nosí ju so sebou sťa smrtiaci šíp. — Villefort vstúpil, zavrel dvere, ale keď prišiel do salónu, podlomily sa mu nohy; z hrude sa mu vyrval vzlyku podobný vzdych a klesol do kresla.

A na dne toho chorého srdca vznikol prvý zárodok smrtiaceho vredu. Človek, ktorého obetoval svojej ambícii, nevinný, ktorý pykal za jeho vinného otca, zjavil sa mu, bledý a hroziaci, držiac za ruku svoju snúbenicu, bledú ako on sám, a za ním vlečú sa výčitky svedomia, nie tie, ktoré stíhajú chorého ako fúrie antickej osudovosti, ale ako tlmené a bolestné klopanie, čo v určitých chvíľach dotýka sa srdca a sužuje ho rozpomienkami na zapadlý skutok, súženie, ktoré jatria svierajúce bolesti a prehlbujú ho až k smrti.

A tu ešte na chvíľu váhala duša tohto človeka, ktorý viac ráz vynútil, a to bez zvláštneho vzrušenia, okrem vedomého zápasu medzi sudcom a obžalovaným trest smrti pre obvineného; a títo obvinení, popravení pod vplyvom jeho úchvatnej výrečnosti, ktorá strhla so sebou sudcov alebo porotcov, nezanechali na jeho čele ani len obláčik, lebo boli vinníkmi, aspoň Villefort si myslel, že nimi sú.

Teraz však to bolo niečo cele iné: trest doživotného žalára uvalil na nevinného, na nevinného, ktorý mal byť šťastný a ktorému zničil nielen slobodu, ale aj šťastie; teraz nebol len sudcom, bol aj katom.

Mysliac na to, cítil ten tlmený klepot, ktorý sme opísali a ktorý mu bol dosiaľ neznámy, cítil, ako sa mu ozýva na dne srdca a ako mu plní hruď nejasným tušením. Pudom takého prudkého utrpenia vystríhaný býva ranený, ktorý sa bez triašky nikdy nepriblíži prstom k otvorenej a krvácajúcej rane, kým sa táto rana nezahojí.

Ale rana, ktorú dostal Villefort, bola z tých, ktoré sa nehoja, a keď aj, to len preto, aby sa zas otvorila a ešte silnejšie a bolestnejšie krvácala ako predtým.

Keby mu v tej chvíli bol zaznel do ucha sladký, o milosť prosiaci hlas Renée; keby bola vstúpila krásna Mercedes a povedala mu: ,V mene Boha, ktorý na nás hľadí a ktorý nás súdi, vráťte mi môjho snúbenca‘; áno, to čelo, napolo schýlené pod neodvratnosťou osudu, bolo by sa cele sklonilo a jeho ľadová ruka, nech by z toho pre neho bolo vzniklo čokoľvek, bola by podpísala pre Dantesa oslobodzujúci rozkaz. Ale v tichu nezašeptal nijaký hlas a dvere sa otvorily až vtedy, keď do Villefortovej chyže vstúpil sluha, oznamujúc, že na cestu vystrojený poštový voz už čaká pred bránou.

Villefort vstal, či skôr vyskočil ako človek, ktorý zvíťazil vo vnútornom boji, utekal ku svojmu sekretáru, vsunul do vreciek všetko zlato, ktoré bolo v jeho priečinku, poobzeral sa po izbe, tisnúc ruku na čelo a vyslovujúc nesúvislé slová, napokon, cítiac, že komorník mu práve položil na plecia plášť, skočil do koča s úsečným hlasom rozkázal hnať do ulice du Grand-Cours k pánu de Saint-Méran.

Nešťastný Dantes bol odsúdený.

Ako pán Saint-Méran sľúbil, našiel Villefort markízu a Renée v kabinete. Zbadajúc Renée, mladý mužský sa zachvel; lebo myslel, že ho bude zas žiadať o prepustenie Dantesa. Ale žiaľ! na hanbu nášho egoizmu nech je povedané, krásna deva bola zaujatá len jednou vecou: Villefortovým odchodom.

Milovala Villeforta, Villefort odchodil vo chvíli, keď sa mal stať jej manželom. Villefort nemohol povedať, kedy sa vráti, a Renée, miesto aby ľutovala Dantesa, kliala človeku, ktorý ju svojím zločinom odlúčil od jej milenca.

Ale čo mala povedať Mercedes!

Biedna Mercedes našla zas na rohu ulice de la Loge Fernanda, ktorý ju nasledoval; vrátila sa ku Kataláncom, a mrúc zúfalstvom, vrhla sa na lôžko. K tomu lôžku kľakol Fernand, a tisnúc ľadovú ruku Mercedes, ktorá nepomyslela na to, že by ju mala odtiahnuť, pokrýval ju horúcimi, Mercedesou necítenými bozkmi.

Tak pretrudila noc. Lampa zhasla, keď v nej už nebolo oleja, nevnímala tmu, ako nevnímala svetlo, a svitol nový deň, a ona to nezbadala.

Zrak jej zahalila bolesť, ktorá jej nedovolila vidieť nič okrem Edmonda.

„Ah! vy ste tu!“ riekla napokon, obrátiac sa k Fernandovi.

„Neopustil som vás odvčera,“ odvetil Fernand, vzdychnúc bôľne.

Pán Morrel sa nepovažoval za porazeného, keď sa dozvedel, že Dantesa po výsluchu zaviedli do väzenia; behal teda po všetkých svojich priateľoch, zašiel ku všetkým vplyvným osobám v Marseille, ale zvesť, že mladého človeka uväznili ako bonapartistického agenta, sa už rozšírila, a keďže v tom čase každý Napoleonov pokus o návrat na trón považovali aj najodvážnejší za nesmyselný sen, stretol sa všade s chladom, strachom a odmietnutím a vrátil sa zúfalý, ale uznávajúc, že položenie je vážne a že nik nemôže nič vykonať.

Caderousse bol krajne nepokojný a sužovaly ho trápne pocity: miesto toho, aby sa, ako pán Morrel, hýbal a podnikal niečo v záujme Dantesa, za ktorého naozaj nič urobiť nemohol, zavrel sa s dvoma sklenicami ríbezľového vína a pokúsil sa zahlušiť svoje vzrušenie v opojení. Ale v jeho duševnom stave dve sklenice boly príliš málo na omámenie rozsudku, zostal teda sedieť, súc príliš opitý, aby mohol ísť po iné víno, ale nie dosť opitý, aby opojenie mohlo zahlušiť jeho rozpomienky, dlel teda pri svojich dvoch prázdnych skleniciach, opierajúc sa o rozheganý stôl a vidiac v blkotavom plameni sviece s dlhým knôtom všetky mátohy, ktorými Hoffmann posial svoje punčom zavlhnuté rukopisy ako čierny, fantastický prach.

Len Danglars necítil útrapy a nepokoj, ba priam pociťoval radosť, veď sa pomstil nepriateľovi a zabezpečil si na ,Faraónovi‘ miesto, o ktoré sa obával; Danglars patril k vypočítavým ľuďom, ktorí prichodia na svet s perom za uchom a s kalamárom namiesto srdca. Pre neho bolo všetko len spočitovaním a množením a číslo sa mu zdalo cennejšie ako človek, ak toto číslo rozmnožovalo jeho súčet, ktorý tento človek mohol zmenšiť.

Danglars si teda ľahol v obvyklom čase a spal pokojne.

Villefort, dostanúc pánom de Salvieux písaný list, poceloval Renée na obidve líca, bozkal markíze ruku, markízovu stisol a uháňal poštou aixskou cestou.

Otec Dantés zamáral bolesťou a nepokojom.

Čo sa stalo s Edmondom, to už vieme.