ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na posteli, položené po dĺžke a slabo osvetlené hmlistým svetlom, ktoré sa predieralo okienkom, ležalo vrece z hrubého plátna, pod jeho širokými riasami neurčite sa črtalo dlhé, zmeravené telo: bol to Fariov rubáš, ktorý podľa strážnikových slov nebol príliš drahý. Bol teda všetkému koniec.

Dantes od svojho starého priateľa bol už hmotne oddelený, už nemohol nazrieť do jeho očú, ktoré zostaly otvorené, sťa by hľadely do záhrobia, už nemohol stisnúť dômyselnú ruku, ktorá pred ním zdvihla závoj, haliaci skryté veci. Faria, užitočný a dobrý druh, ku ktorému prilipol s toľkou silou, žil už len v jeho rozpomienkach. Edmond si sadol ku hlave lôžka a pohrúžil sa do chmúrnej a horkej, melancholickej dumy.

Sám! Je zas sám! Upadol zas do mlčania, ocitol sa zas zoči-voči ničote!

Sám! Neuvidí už ani pohľad, nepočuje už ani hlas jedinej ľudskej bytosti, ktorá ho ešte pútala k zemi! Nebolo by lepšie ísť vyprosiť si od Boha, ako Faria, rozlúštenie záhady života, hoc by bolo treba prejsť chmúrnou bránou utrpenia?

Myšlienka na samovraždu, zapudená priateľom, jeho prítomnosťou zaplašená, vznášala sa vedľa Fariovej mŕtvoly ako fantom.

,Keby som mohol zomrieť,‘ hovoril, ,šiel by som, kam ide on, a sišiel by som sa s ním iste. Ale ako zomrieť? To je ľahká vec,‘ dodal s úsmevom; ,zostanem tu, vrhnem sa na toho, kto vstúpi, zaškrtím ho a zomriem pod gilotínou.‘

Keďže však vo veľkých bolestiach stáva sa, práve tak ako vo veľkých búrkach, že priepasť zíva medzi dvoma vrchmi vĺn, Dantes ustúpil pred myšlienkou na potupnú smrť a prešiel rýchlo zo zúfalstva k pálčivému smädu života a slobody.

,Zomrieť! Oh, nie!‘ zvolal. ,Nestálo za to toľko prežiť, pretrpieť, aby som teraz zomrel! Zomrieť — to by bolo bývalo ľahko, keď som sa k tomu vtedy, pred rokmi, rozhodol, ale teraz by som príliš pomáhal svojmu úbohému osudu! Nie, chcem žiť, chcem sa boriť až do konca; nie, chcem si dobyť zpät šťastie, ktoré mi odňali! Zabudol som, že prv, ako zomriem, musím ešte potrestať svojich katov, a možno — ktovie? — odmeniť aj niekoľko priateľov. Teraz však budem tu zabudnutý a nevyjdem zo svojej cely inak, len ako Faria.‘

Po týchto slovách však Dantes utkvel očami, uprenými na jeden bod, ako ten, koho razom opanuje myšlienka, ale súčasne sa tej myšlienky desí. Zrazu vstal, prešiel si rukou po čele, ako by mal závrat, dva alebo tri razy obišiel celu a potom zas zastal pred lôžkom…

,Oh! Oh!‘ šepol, ,kto mi vnukuje tú myšlienku? Si to Ty, veľký Bože? Keďže odtiaľto slobodne vychádzajú len mŕtvi, zaujmem miesto mŕtveho!‘

A netratiac čas ďalším uvažovaním, ako by nechcel dožičiť myšlienke času zničiť toto zúfalé rozhodnutie, nachýlil sa ku hroznému vrecu, otvoril ho Fariovým nožom, vyňal mŕtvolu z vreca, zaniesol ju do svojej cely, položil ju na lôžko, obviazal jej hlavu plátenou handrou, ako aj sebe robieval, zakryl ju pokrovcom, bozkal naposledy jej ľadové čelo, pokúsil sa zatlačiť vzdorujúce mihalnice stále otvorených očú, hrozných svojou bezvýraznosťou, obrátil hlavu k stene, aby sa žalárnik, keď donesie večeru, domnieval, že už leží, ako sa často stávalo, vošiel do chodby, pritiahol lôžko ku stene, vrátil sa do druhej cely, vyňal z úkrytu ihlu a niť, odhodil svoje handry, aby bolo pod plátnom cítiť nahé telo, vkĺzol do rozpáraného vreca, zaujal polohu mŕtvoly a zas ho zdnuka zašil.

Keby bol nešťastnou náhodou niekto vstúpil, bol by počul tlkot jeho srdca.

Dantes mohol síce počkať, až vykonajú večernú návštevu, ale bál sa, že gubernátor do toho času trafí zmeniť rozhodnutie a dá odniesť mŕtvolu.

A vtedy by bola jeho posledná nádej zmarená.

Plán mal hotový pre každý prípad.

Mienil urobiť toto:

Keby cestou hrobári zbadali, že nesú živého miesto mŕtveho, Dantes by im nepoprial času spamätať sa. Mohutným rezom noža rozpáral by vrece shora až nadol a ich zdesenie by využil na útek. Keby ho chceli zadržať, bránil by sa nožom.

Keby ho doniesli až na cintorín a položili ho do hrobu, nechal by sa zasypať zemou. Potom však, sotva by hrobári odišli, vyhrabal by sa z mäkkej hliny, a keďže bola noc, ušiel by: úfal sa, že ťarcha nebude taká veľká, aby ju nemohol zdvihnúť.

Ak sa mýlil, keby hlina, naopak, bola príliš ťažká, zadusil by sa, čo by bolo tým lepšie! Bol by aspoň všetkému koniec!

Dantes od predošlého dňa nejedol nič, ale ráno nemyslel na hlad, a nemyslel naň ani teraz. Jeho položenie bolo príliš neisté, aby mu zbudol čas ešte na nejakú iná myšlienku.

Prvé nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, bolo, že žalárnik, prinášajúci mu jedlo, o siedmej večeru, mohol by zbadať zámenu; na šťastie stalo sa asi dvadsať ráz, že Dantes z omrzenosti alebo ustatosti prijal žalárnika ležiac v posteli. V takom prípade kládol žalárnik obyčajne chlieb a polievku na stôl a odchádzal bez slova.

Teraz však žalárnik proti svojmu zvyku mohol osloviť Dantesa, a zbadajúc, že mu neodpovedá, priblížiť sa ku lôžku a všetko odhaliť.

Dantesa skutočne zachvátila úzkosť, keď nadišla siedma hodina večerná. Rukou, ktorú pritisol na srdce, hľadel utlmiť jeho tlkot a druhou si stieral pot, ktorý mu stekal s čela. S času na čas prebiehala mu telom triaška a ako kliešťami svierala mu srdce. Tu sa mu zdalo, že zomrie. Hodiny plynuly, nevyvolávajúc v zámku nijaké vzrušenie, a Dantes videl, že unikol tomuto prvému nebezpečenstvu; to bolo dobré znamenie. Konečne v hodinu, ktorú ustanovil gubernátor, ozvaly sa na schodoch kroky. Dantes pochopil, že chvíľa je tu; sosbieral všetku odvahu a zatajil dych; bol by býval šťastný, keby bol mohol zastaviť aj chvatné pulzovanie tepny.

Dvojité kroky zastaly pri dverách. Dantés uhádol, že prichádzajú pre neho dvaja hrobári. Táto domnienka sa zmenila v istotu, keď počul hrmot nosidiel.

Dvere sa otvorily a matné svetlo preniklo k Dantesovmu zraku. Cez plátno, ktoré ho halilo, zbadal dva tiene, ktoré sa blížily k jeho lôžku. Tretí pri dverách držal v ruke fakľu. Každý z mužských, ktorí pristúpili ku lôžku, chytil vrece za jeden koniec.

„Na takého vychudnutého starca je dosť ťažký!“ riekol človek, nesúci ho od hlavy.

„Každým rokom vraj pribúda kostiam na váhe jedna libra,“ odvetil druhý, držiaci ho za nohy.

„Urobil si uzol?“ spýtal sa prvý.

„Bola by to hlúposť pridávať si takú zbytočnú ťarchu,“ odvetil druhý, „urobím ho až tam.“

„Máš pravdu; tak poďme.“

,Načo je ten uzol?‘ hútal Dantes.

Preniesli domnele mŕtveho s postele na nosidlá. Edmond sa vystrel, aby lepšie napodobnil mŕtvolu. Položili ho na nosidlá a fakľou vopred idúceho mužského ožiarený sprievod zaberal hore schodmi.

Zrazu ich ovial svieži, ostrý, nočný vetrík. Dantes poznal mistral. Bol to prudký dojem, plný slasti i úzkosti zároveň.

Nosiči prešli asi dvadsať krokov, potom zastali a postavili nosidlá na zem.

Jeden z nich odišiel a Dantes počul dupot jeho črievic po dlažbe.

,Kde som to len?‘ spytoval sa sám seba.

„Vieš, nie je ľahký!“ povedal ten, ktorý zostal pri Dantesovi, sadajúc si na kraj nosidiel.

Prvou Dantesovou myšlienkou bolo ujsť, ale na šťastie sa opanoval.

„Posvieť mi, ty leňoch,“ riekol nosič, ktorý bol odišiel, „lebo to, čo hľadám, nenájdem ani do smrti.“

Mužský s fakľou poslúchol pobádanie, hoci, ako sme videli, urobené bolo nepriam slušnými výrazmi.

,Čo hľadá?‘ hútal Dantes. ,Azda rýľ.‘

Spokojný výkrik prezradil, že hrobár našiel, čo hľadal.

„Konečne,“ povedal druhý, „trvalo to.“

„Áno, ale on čakaním nestratil nič,“ odvetil prvý.

S týmito slovami pristúpili k Edmondovi, ktorý počul, ako vedľa neho skladajú ťažký predmet kovového zvuku, súčasne povraz stiahol jeho nohy prudkým, bolestným sovretím.

„Tak, uzol je stiahnutý?“ spytoval sa z hrobárov ten, čo zostal nečinný.

„Dobre je stiahnutý,“ odvetil druhý, „za to ručím.“

„Tak teda poďme.“

A zdvihnuté nosidlá napredovaly svojou cestou.

Urobili asi päťdesiat krokov, potom zastali, otvorili nejaké dvere a zas pokračovali v chôdzi. Žblnkot vĺn, plieskajúcich o skaly, na ktorých bol vystavaný zámok, doliehal vždy jasnejšie k Dantesovmu sluchu, čím ďalej išli.

„Zlé počasie!“ riekol jeden z nosičov. „Dnes v noci neradno byť na mori.“

„Áno, tak sa zdá, že sa abbé poriadne zmáča,“ povedal druhý — a pustili sa do smiechu.

Dantes nechápal dobre tento vtip, ale predsa sa mu ježily vlasy.

„Tak, už sme tu!“ riekol zas prvý.

„Ďalej, ďalej,“ vravel druhý, „veď vieš, že posledný sa na pol ceste roztrieskal o bralo a gubernátor nám na druhý deň povedal, že sme leniví darmožráči.“

Vystúpili ešte asi štyri alebo päť krokov vyššie, potom Dantes cítil, že ho chytili za hlavu a nohy a rozhúpali ho.

„Raz!“ hovorili hrobári.

„Dva!“

„Tri!“

Potom Dantes cítil, ako ho skutočne vrhli v ohromnú prázdnotu, že ako ranený vták v povetrí opisuje oblúk a padá, padá stále s hrôzou, od ktorej mu tuhlo srdce. Hoci ho niečo ťažké ťahalo nadol, čo urýchľovalo jeho krkolomný pád, zdalo sa mu, že tento let trvá celé storočie. Konečne s hrozným treskom vletel šíp do ľadovej vody, pričom vykríkol, ale hneď sa aj ponoril.

Dantesa hodili do mora a na jeho dno ho ťahala tridsaťšesťlibrová guľa, ktorú mu priviazali na nohy.

More je cintorínom ifského zámku.