ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edmond prešiel schýlený, ale inak dosť ľahko, podzemnou chodbou a prišiel na jej druhý koniec, ústiaci do abbého cely. Tam sa chodba užila a sotva mala toľký otvor, ktorým sa mohol človek pretiahnuť. Abbého cela bola dláždená. Zdvihnúc jednu z dlaždíc, umiestenú v najtmavšom kúte, začal abbé namáhavú prácu, ktorej konečný výsledok videl Dantes.

Sotva mladý človek vošiel a vystrel sa, prezrel si veľmi pozorne celu. Na prvý pohľad nezbadal v nej nič zvláštne.

„Dobre,“ riekol abbé, „ešte je len štvrť na jednu, máme teda ešte niekoľko hodín času.“

Dantes sa obzrel, skúmajúc, na akých hodinách mohol abbé tak presne zistiť čas.

„Pozrite na lúč svetla, ktorý vniká oblokom,“ riekol abbé, „a pozrite na tieto čiary, ktoré som načrtal na stenu. S pomocou týchto čiar, ktoré som skombinoval podľa dvojitého pohybu zeme a elipsy, ktorú opisuje okolo slnca, poznám čas presnejšie, ako keby som mal hodiny, lebo hodiny sa odchyľujú, ale slnce a zem sa neodchyľujú nikdy.“

Dantes z tohto výkladu nechápal nič; vidiac zpoza hôr vychodiť slnce a zapadať do Stredozemného mora, myslel si vždy, že sa pohybuje ono, a nie zem. Pohyb zemegule, na ktorej býval a ktorý predsa nebadal, zdal sa mu skoro nemožný. V každom slove druha videl tajomstvá vedy, jej hĺbky boly práve také obdivuhodné ako zlaté a diamantové bane, ktoré navštívil, keď ešte skoro v detskom veku konal cestu do Guzaretu a Golcondy.

„Nože,“ riekol abbému, „nemôžem sa dočkať, aby som videl vaše poklady.“

Abbé pristúpil ku kozubu, odstránil dlátom, ktoré vždy držal v ruke, kameň, ktorý tvoril kedysi ohnište a ktorý zakrýval dosť hlbokú dutinu. V tejto dutine mal skryté všetky predmety, ktoré spomínal pred Dantesom.

„Čo chcete vidieť najprv?“ spýtal sa ho.

„Ukážte mi vaše veľké dielo o kráľovstve v Taliansku.“

Abbé vyňal z drahocennej schránky tri alebo štyri bláne plátna, svinutého ako papirusové listy. Boly to asi na štyri palce široké a asi na osemnásť palcov dlhé pruhy plátna. Tieto číslované pruhy boly pokryté písmom, ktoré Dantes mohol čítať, lebo boly písané po taliansky, v rodnej reči abbého, a Dantes, Provensal, rozumel jej dokonale.

„Vidíte,“ vravel mu abbé, „tu je všetko; je tomu asi týždeň, čo som dolu pod šesťdesiaty ôsmy pruh napísal slovo ,koniec‘. Padly tomu v obeť moje dve košele a všetky vreckovky. Ak sa raz dostanem na slobodu a ak sa v Taliansku nájde kníhtlačiar, ktorý by sa to odvážil vytlačiť, moja sláva je zaistená.“

„Áno,“ vravel Dantes, „vidím. A teraz, prosím vás, ukážte mi perá, ktorými ste napísali toto dielo.“

„Pozrite,“ riekol Faria.

A ukázal mladému človeku asi šesť palcov dlhú a ako držadlo štetca hrubú paličku, na konci ktorej a okolo ktorej bola pripevnená chrupka, ešte atramentom zašpinená, o ktorej abbé vravel Dantesovi; bola zahrotená a rozpoltená ako obyčajné pero.

Dantes si ju obzrel a hľadal očami nástroj, ktorým ju abbé mohol tak presne rozrezať.

„Ah! áno,“ povedal Faria, „nožíček, pravda? To je moje majstrovské dielo; spravil som ho, práve tak ako tento nôž, zo starého železného svietnika.“

Nožíček bol ostrý ako britva. Nôž mal výhodu, že mohol slúžiť za nôž aj za dýku.

Dantes si prezeral všetky tie predmety práve tak pozorne, ako si v marseillských obchodoch často prezeral medzi zriedkavosťami nástroje, ktoré zhotovili divosi a ktoré previezli velitelia zaoceánskych korábov z južných morí.

„To už viete,“ riekol Faria, „ako si pripravujem atrament; prichystám si ho toľko, koľko ho práve potrebujem.“

„Ale čudujem sa,“ vravel Dantés; „ako vám stačily dni na všetku tú prácu.“

„Mal som noci,“ odvetil Faria.

„Noci! Máte azda mačacie oči, ktorými vidíte vo tme?“

„Nie, ale Boh dal človeku rozum, aby prišiel na pomoc jeho nedostatočným smyslom: zaopatril som si svetlo.“

„A to ako?“

„Od mäsa, ktoré dostávame, oddelím tuk, roztopím ho, a dostanem z neho akýsi kompaktný olej. Hľa, tu je moja sviečka.“

A abbé ukázal Dantesovi akýsi lampión, podobný tým, ktoré sa upotrebúvajú na iluminovanie.

„Ale oheň?“

„Tu sú dva kremene a trúd.“

„Ale zápalky?“

„Tváril som sa, že mám kožnú chorobu, a žiadal som síru, ktorú mi priniesli.“

Dantes položil predmety, ktoré držal v ruke, na stôl a sklonil hlavu, premožený vytrvanlivosťou a silou tohto ducha.

„To nie je všetko,“ pokračoval Faria, „lebo nie je radno ukladať všetky poklady do tejto skrýše; zavrime ju.“

Položili dlaždicu na miesto; abbé ju posypal trochou piesku, rozšuchal ho nohou, aby zahladil všetky stopy porušenej kontinuity, pristúpil k lôžku a odstavil ho.

Za peľasťou bola diera, ktorú zakrýval kameň, a uzavieral ju hermeticky skoro dokonale; v nej bol asi dvadsaťpäť až tridsať stôp dlhý lanový rebrík.

Dantes si ho prehliadol: bol veľmi mocný.

„Kto vám dal k tej zázračnej práci potrebné šnúry?“ spýtal sa Dantes.

„Najprv niekoľko košieľ, ktoré som mal, potom posteľné pokrovce, ktoré som za tri roky väzenia vo Fenestrelles rozstrapkal. Keď ma transportovali na zámok If, našiel som možnosť vziať so sebou tie strapce. A tu som pokračoval v práci.“

„A nezbadal nik, že sa vaše pokrovce strapkajú?“

„Olemoval som ich znova.“

„Čím?“

A abbé, odhaliac zdrap odevu, ukázal Dantesovi dlhú, ostrú, ešte navlečenú rybaciu kosť, ktorú nosil pri sebe.

„Áno,“ pokračoval abbé, „najprv som pomýšľal na to, že odstránim mreže a ujdem oblokom, ktorý, ako vidíte, je o dačo širší ako váš a ktorý by som bol vo chvíľke úteku ešte rozšíril. Zbadal som však, že okno vedie do vnútorného dvora, vzdal som sa teda tohto úmyslu ako príliš neistého. Ale ponechal som si rebrík predsa pre nepredvídanú okolnosť, pre jeden z tých útekov, ktoré prináša náhoda, o ktorej sme hovorili.“

Dantes sa tváril, ako by si prezeral rebrík, ale myslel na niečo celkom iné: náhla idea mu preletela umom. Že tento inteligentný, dômyselný, taký hlboký človek azda prenikne do tmy jeho nešťastia, v ktorej on nemohol nikdy nič rozoznať.

„O čom premýšľate?“ spýtal sa abbé s úsmevom, považujúc Dantesovo zadumanie za obdiv, ktorý dosiahol najvyšší stupeň.

„Myslím predovšetkým na nesmierne množstvo inteligencie, ktorú ste museli vynaložiť na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Čo by ste boli dokázali na slobode?“

„Azda nič; prebytok môjho mozgu bol by sa rozplynul v malichernostiach. K tomu, aby sa isté, v ľudskom ume skryté, tajomné doly prehĺbily, potrebné je nešťastie; aby sa prach zdvihol, potrebný je tlak. Väzba sústredila na jeden bod všetky moje schopnosti, tekajúce sem a ta; srážaly sa v úzkom priestore, a ako viete, zo srážky mrakov skŕsa elektrina, z elektriny blesk, z blesku svetlo.“

„Nie, neviem nič,“ riekol Dantes, skľúčený nevedomosťou; „časť slov, ktoré hovoríte, sú pre mňa slovami bez smyslu; ste veľmi šťastný, že ste taký učený!“

Abbé sa usmial.

„Mysleli ste na dve veci, ako ste pred chvíľou povedali.“

„Áno.“

„A vyjavili ste mi len prvú; čo bola druhá?“

„To druhé bolo, že ste mi rozpovedali svoj život a že nepoznáte môj život.“

„Váš život, mladý človeče, je príliš krátky, aby mohol obsahovať nejaké dôležité osudy.“

„Obsahuje nesmierne nešťastie,“ odvetil Dantes, „nešťastie, ktoré som si nezaslúžil. A aby som sa nerúhal Bohu, ako som to predtým robil, chcel by som sa vyrovnať s ľuďmi.“

„Teda vy tvrdíte, že ste sa neprevinili skutkom, ktorý vám pripisujú?“

„Som celkom nevinný, pri hlave dvoch osôb, ktoré sú mi drahé, pri hlave môjho otca a Mercedes.“

„Nože,“ riekol abbé, zavrúc schránku a pritisnúc lôžko na miesto, „vyrozprávajte mi teda svoju históriu.“

Dantes teda rozprával to, čo menoval svojou históriou a čo sa obmedzovalo na jednu cestu do Indie a dve či tri cesty na Východ; napokon došiel ku svojej poslednej ceste, rozprával o smrti kapitána Leclera, o balíku, ktorý od neho dostal pre veľmaršala, o stretnutí s veľmaršalom, o liste, čo bol adresovaný istému pánu Noirtierovi, ktorý mu odovzdal veľmaršal; konečne o svojom príchode do Marseille, o stretnutí s otcom, o láske k Mercedes, o oddávkach, o svojom zatknutí, o výsluchu, o preventívnej väzbe v paláci spravodlivosti a napokon o svojom definitívnom uväznení na zámku If. Príduc sem, Dantes nevedel už nič, nevedel ani to, ako dlho bol tu väznený.

Keď dokončil, abbé sa hlboko zadumal.

„Je istá,“ hovoril po chvíli, „veľmi hlboko odôvodnená právnická axióma, ktorá má ten istý základ ako to, čo som vám už povedal, že totiž — hoc aj zlá myšlienka neskrsne zároveň s porušeným ústrojom — zločin sa ľudskej povahe prieči. Ale civilizácia priniesla so sebou potreby, neresti, prevrátené chúťky, ktoré nás vedú ku zlu, a ich vplyv utláča v nás dobré inštinkty. Ztadiaľ tá maxima: ak chcete objaviť vinníka, stopujte najprv, komu by mohol byť na osoh spáchaný zločin! Komu mohlo byť na osoh vaše odstránenie?“

„Nikomu, Bože môj! Bol som taký nepatrný.“

„Neodpovedajte tak, lebo takáto odpoveď je bez logiky a filozofie; všetko je relatívne, milý priateľ, počnúc od kráľa, ktorému je nepohodlný jeho nástupca, až po úradníka, ktorému je nepohodlný nadpočetný úradník; ak zomrie kráľ, nástupca zdedí korunu; ak zomrie úradník, nadpočetný dedí tisícdvesto libier platu. Tých tisícdvesto libier platu tvorí jeho civilnú listu: potrebuje ich práve tak pre život ako kráľ dvanásť miliónov. Každá osoba od najnižšieho až do najvyššieho stupňa spoločenskej škály soskupuje okolo seba celý malý svet záujmov, ktorý má svoje krútňavy a háčikom podobné atómy ako svety Karteziove. Lenže čím vyššie sú tie svety, tým širšie sú záujmy. Je to obrátená, na končeku stojaca špirála, ktorá sa udržuje v rovnováhe. Vráťme sa teda k vášmu svetu. Mali vás vymenovať za kapitána na ,Faraóne‘?“

„Áno.“

„Mali ste si vziať za ženu krásnu devu?“

„Áno.“

„Záležalo niekomu na tom, aby ste sa nestali kapitánom ,Faraóna‘? Záležalo niekomu na tom, aby ste si nevzali za ženu Mercedes? Odpovedajte mi najprv na prvú otázku, poriadok je kľúčom všetkých problémov. Záležalo niekomu na tom, aby ste sa nestali kapitánom ,Faraóna‘?“

„Nie; bol som ma lodi veľmi obľúbený. Keby si plavci boli mohli voliť veliteľa, iste by si boli vyvolili mňa. Len jeden človek mal príčinu hnevať sa na mňa; predtým som sa s ním pohádal a navrhol som mu súboj, ktorý odmietol.“

„Tak teda! Ako sa volal ten človek?“

„Danglars.“

„Čím bol na lodi?“

„Účtovníkom.“

„Keby ste sa boli stali kapitánom, boli by ste ho ponechali na jeho mieste?“

„Keby to bolo záviselo odo mňa — nie, lebo sa mi zdalo, že som v jeho účtoch zbadal isté nesprávnosti.“

„Dobre. A teraz, či bol niekto prítomný pri rozhovore, ktorý ste mali s kapitánom Leclerom?“

„Nie, boli sme len sami.“

„Mohol počuť niekto váš rozhovor?“

„Áno, lebo dvere boly odchýlené a vonkoncom… počkajte… áno, áno, Danglars šiel práve okolo vo chvíli, keď mi kapitán Leclere odovzdal balík, určený pre veľmaršala.“

„Dobre,“ riekol abbé, „sme na stope. Vzali ste so sebou niekoho na pevninu, keď ste pristáli pri ostrove Elbe?“

„Nie.“

„Odovzdali vám list?“

„Áno, veľmaršal.“

„Čo ste urobili s tým listom?“

„Vsunul som ho do listovej toboľky.“

„Mali ste vtedy pri sebe toboľku? Ako sa mohla vmestiť toboľka, majúca obsahovať oficiálnu zprávu, do námorníckeho vrecka?“

„Máte pravdu, moja toboľka bola na lodi.“

„Teda až na lodi ste vsunuli list do toboľky?“

„Áno.“

„Čo ste robili s listom, kým ste prišli z Portoferajo na loď?“

„Držal som ho v ruke.“

„Keď ste vystúpili na loď ,Faraón‘, mohol každý vidieť, že list máte v ruke?“

„Áno.“

„Danglars práve tak ako ostatní?“

„Danglars práve tak ako ostatní.“

„Teraz ma dobre počúvajte; posbierajte svoje všetky rozpomienky: pamätáte sa, akými výrazmi bolo osnované udanie?“

„Oh! áno; čítal som ho tri razy, a každé slovo mi utkvelo v pamäti.“

„Opakujte mi ich.“

Dantes sa hneď rozpamätal.

„Takto znelo doslovne: ,Pán kráľovský štátny zástupca! Priateľ trónu a náboženstva vám oznamuje, že Edmond Dantes, sekond lode, pristál v Neapole a v Portoferajo, dostal od Murata list pre uzurpátora a od uzurpátora pre bonapartistický klub v Paríži. Dôkazu jeho zločinu možno sa zmocniť, keď ho zatvoria, lebo ten list sa nájde u neho alebo u jeho otca, alebo v jeho kabíne na palube ,Faraóna‘.“

Abbé stisol ramená.

„Je to jasné ako deň,“ vravel, „a máte iste veľmi dobré a prostodušné srdce, že ste to neuhádli hneď.“

„Myslíte?“ zvolal Dantes. „To by bolo hanebné!“

„Aké bolo Danglarsovo obyčajné písmo?“

„Pekné, kurzívne.“

„Aké bolo písmo anonymného listu?“

„Prevrátené.“

Abbé sa usmial.

„Zmenené, všakver?“

„Príliš rázne na to, aby bolo zmenené.“

„Počkajte,“ riekol abbé.

Vzal pero, čiže to, čo ním nazýval, namočil do atramentu a napísal na preparované plátno ľavou rukou dva či tri prvé riadky udania.

Dantes ustúpil a pozrel skoro s hrôzou na abbého.

„Oh! to je prekvapujúce, ako to písmo bolo podobné tomuto!“ zvolal.

„To preto, lebo udanie bolo písané ľavou rukou. Niečo som zbadal,“ pokračoval abbé.

„Čo?“

„Že všetky pravou rukou písané písma sú rozličné, ale ľavou rukou písané sú si podobné.“

„Vy ste teda všetko videli, všetko pozorovali? Pokračujte.“

„Záležalo niekomu na tom, aby ste si nevzali za ženu Mercedes?“

„Áno, mládencovi, ktorý ju miloval.“

„Ako sa volal?“

„Fernand.“

„To je španielske meno.“

„Bol to Katalánec.“

„Myslíte, že by bol schopný napísať ten list?“

„Nie, ten by ma bol bodol nožom, to je všetko.“

„Áno, to je vo španielskej povahe: vražda; zbabelosť — nie.“

„Okrem toho,“ pokračoval Dantes, „nevedel nič o podrobnostiach, ktoré boly spomenuté v udaní.“

„Nehovorili ste o nich nikomu?“

„Nikomu.“

„Ani svojej neveste?“

„Ani svojej neveste.“

„Je to Danglars.“

„Teraz som si v tom istý.“

„Počkajte. — Poznal Danglars Fernanda?“

„Nie… Áno. — Pamätám sa…“

„Na čo?“

„Videl som ich spolu sedieť dva dni pred svadbou v besiedke otca Pamfila. Danglars bol priateľský a žartoval, Fernand bol bledý a zmätený.“

„Boli sami?“

„Nie, mali aj tretieho druha, môjho dobrého známeho, ktorý ich iste soznámil, istého krajčíra, menom Caderousse: ale ten bol už opitý. Počkajte… Ako som mohol na to zabudnúť! Na stole, pri ktorom pili, bol kalamár, papier a perá.“ Dantes si prešiel rukou po čele. „Oh, tí ošklivci! Tí ošklivci!“

„Chcete vedieť ešte niečo?“

„Áno, áno, lebo vy preniknete všetko, vidíte jasne všetkému do vnútra. Chcem vedieť, prečo ma len raz vypočuli, prečo ma nepostavili pred súd a prečo ma odsúdili bez súdneho rokovania.“

„Oh!“ riekol abbé, „to je vážnejšie; cesty spravodlivosti bývajú temné a tajomné, ťažko ich vyskúmať. Čo sme doteraz zistili o vašich dvoch priateľoch, bola detská hra; o tomto predmete mi musíte povedať čím presnejšie podrobnosti.“

„Nože, spytujte sa ma, lebo naozaj lepšie vidíte do môjho života ako ja sám.“

„Kto vás vyslúchal? Kráľovský žalobca, jeho zástupca a či vyšetrujúci sudca?“

„Zástupca.“

„Mladý, či starý?“

„Mladý: dvadsaťsedem — dvadsaťosemročný.“

„Dobre! Je neskazený, ale je ctibažný,“ riekol abbé. „Ako sa k vám správal?“

„Skôr mierne ako prísne.“

„Povedali ste mu všetko?“

„Všetko.“

„A jeho správanie sa pri výsluchu nezmenilo?“

„Na chvíľu sa rozčúlil, keď prečítal list, ktorý ma kompromitoval; zdalo sa, ako by bol skľúčený mojím nešťastím.“

„Vaším nešťastím?“

„Áno.“

„A ste si celkom istý, že to bolo vaše nešťastie, ktoré vzbudzovalo jeho ľútosť?“

„Podal mi veľký dôkaz svojej sympatie.“

„Aký?“

„Spálil jedinú vec, ktorá mi mohla škodiť.“

„Akú? Udanie?“

„Nie, list.“

„Ste si tým istý?“

„Stalo sa to predo mnou!“

„To je niečo iné: ten človek mohol byť oveľa väčším hriešnikom, ako si myslíte.“

„Desíte ma, na moju česť!“ riekol Dantes. „Či je svet zaplavený tigrami a krokodilmi?“

„Áno, ale dvojnohí tigri a krokodili sú nebezpečnejší ako ostatní.“

„Pokračujte, pokračujte!“

„Ochotne spálil teda list, ako vravíte?“

„Áno, a povedal mi: ,Vidíte, len tento dôkaz jestvuje proti vám, a ja ho zničím‘.“

„Toto konanie je príliš vznešené, aby mohlo byť prirodzené.“

„Myslíte?“

„Som presvedčený; komu bol adresovaný ten list?“

„Pánu Noirtierovi, ulica Coq-Héron, číslo 13 v Paríži.“

„Bolo by možné predpokladať, že zástupca na odstránení listu mal nejaký záujem?“

„Možno, lebo som mu musel dva či tri razy opakovať sľub, a to, ako hovoril, v mojom záujme, že nikomu o tom liste nepoviem, a musel som mu prisahať, že nevyslovím na adrese napísané meno.“

„Noirtier?“ opakoval abbé, „Noirtier…? Poznal som nejakého Noirtiera pri dvore bývalej kráľovnej v Etúrii, istého Noirtiera, ktorý bol v revolúcii žirondistom. Ako sa menoval zástupca?“

„De Villefort.“

Abbé sa rozosmial.

Dantes hľadel na neho s hrôzou.

„Čo vám je?“ spýtal sa.

„Vidíte tento lúč svetla?“ spýtal sa abbé.

„Áno.“

„Teraz mi je už všetko jasnejšie ako tento priezračný, žiariaci lúč. Úbohý šuhaj, úbohý mladý človek! A ten úradník bol k vám láskavý?“

„Áno.“

„Ten dobrý zástupca spálil, zničil list?“

„Áno.“

„Ten statočný katov liferant dal vám prisahať, že nikdy nevyslovíte meno Noirtiera?“

„Áno.“

„Viete, vy slepotou ranený nešťastník, kto bol ten Noirtier? Ten Noirtier bol jeho otec!“

Keby bol pri nohách Dantesa udrel hrom a rozďavil priepasť, na dne ktorej by zívalo peklo, bolo by to na neho pôsobilo menej prudkým, menej zdrvujúcim dojmom ako tieto nečakané slová; vstal a obidvoma rukami sa chytil za hlavu, ako by chcel prekaziť, aby sa nerozletela.

„Jeho otec! Jeho otec!“ zvolal.

„Áno, jeho otec, ktorý sa volá Noirtier de Villefort.“

Tu väzňovým mozgom preblesklo prudké svetlo, všetko, čo mu bolo nejasné, bolo v tej chvíli zrazu ožiarené prenikavým jasom. Villefortove vykrúcania pri výsluchu, zničenie listu, vymáhaná prísaha, úradníkov skoro úzkostlivý hlas, ktorý miesto toho, aby hrozil, zdal sa prosiť, všetko mu ožilo v pamäti, vykríkol a potočil sa ako opitý. Vrhnúc sa k otvoru, ktorý viedol z abbého cely do jeho, riekol:

„Oh! musím byť sám, aby som to všetko mohol premyslieť.“

Keď prišiel do svojej cely, klesol na lôžko a pri večernej prehliadke žalárnik ho našiel sedieť nepohnute a nemo ako sochu, so strnulým zrakom a kŕčovite svraštenými ťahmi.

V týchto hodinách dumania, ktoré uplynuly ako sekundy, v Dantesovi dozrelo desné predsavzatie, ktoré spečatil hroznou prísahou.

Zo zadumania vyrušil Dantesa Fariov hlas, ktorý po žalárnikovej návšteve prišiel pozvať Dantesa, aby sa šiel s ním navečerať. To, že ho uznali za blázna, a k tomu za blázna zábavného, získalo starému väzňovi isté výhody, ako napríklad, že dostával belší chlieb a v nedeľu sklenicu vína. Bola práve nedeľa a abbé prišiel pozvať svojho mladého druha, aby si s ním podelil chlieb a víno.

Dantes ho nasledoval: črty jeho tváre sa zas urovnaly a nadobudly riadny výraz, no zostala v nich istá tvrdosť a pevnosť, ak možno tak povedať, ktorá javila nezvratné rozhodnutie. Abbé pozrel na neho prenikavým pohľadom.

„Mrzí ma, že som vám pomáhal v pátraní,“ riekol, „a že som vám povedal to, čo som vám povedal.“

„Prečo?“ spýtal sa Dantes.

„Pretože som vštepil do vášho srdca cit, ktorý tam nebol: pomstu.“

Dantes sa usmial.

„Hovorme o niečom inom,“ povedal.

Abbé hľadel ešte na neho chvíľu a potriasol smutne hlavou; potom, vyhovujúc Dantesovmu želaniu, hovoril o iných veciach.

Starý väzeň patril k ľuďom, ktorých rozhovor — ako všetkých, ktorí veľa trpeli — obsahuje mnohé naučenie a zahrnuje nevyčerpateľný úžitok. Ale on vo svojom nešťastí nebol sebecký a nehovoril nikdy o svojom nešťastí.

Dantes počúval s obdivom každé jeho slovo: niektoré sa srovnávaly s myšlienkami, ktoré už mal, a zodpovedaly vedomostiam, spadajúcim do jeho námorníckeho odboru, iné sa dotýkaly neznámych vecí, ako severná žiara, ktorá plavcom svieti v polárnych moriach — ukazoval mladému človeku nové obzory a obrazy, poliate fantastickým jasom. Dantes pochopil, akým šťastím by bolo pre zduchovnelý organizmus sledovať tohto vznešeného ducha na výšinách morálnych, filozofických a sociálnych, na ktorých obyčajne dlel.

„Mali by ste ma z toho, čo viete, niečomu naučiť,“ riekol Dantes, „hoc aj preto, aby ste sa so mnou nenudili. Tak sa mi zdá, že vám je milšia samota ako taký nevzdelaný a nechápavý spoločník, ako som ja. Ak súhlasíte s mojou prosbou, sľubujem vám, že už nebudem hovoriť o úteku.“

Abbé sa usmial.

„Žiaľ, syn môj,“ riekol, „ľudské vedomosti sú veľmi obmedzené, a keď vás naučím matematike, fyzike, budete vedieť všetko, čo viem ja: a na preliatie všetkých týchto vedomostí z môjho ducha do vášho potrebné sú asi dva roky.“

„Dva roky!“ zvolal Dantes. „Myslíte, že by som sa tomu všetkému mohol naučiť za dva roky?“

„Nie dokonale, ale v základoch áno; naučiť sa nie je to isté, ako vedieť; sú vediaci a sú vedci: pamäť robí prvých, filozofia druhých.“

„A nemožno sa naučiť filozofii?“

„Filozofii sa človek nenaučí; filozofia je súhrn vedomostí, ktoré si získal duch; filozofia je žiarivý oblak, na ktorý Kristus, vstupujúc na nebesá, položil nohu.“

„Nuž,“ riekol Dantes, „čomu ma naučíte najprv? Ponáhľam sa začať, žíznim po vedení.“

„Všetkému!“ odvetil abbé.

A skutočne ešte večer sostavili si väzni učebný plán, podľa ktorého postupovali hneď na druhý deň. Dantes mal zázračnú pamäť a bol mimoriadne chápavý; matematické schopnosti jeho ducha robily ho spôsobným porozumieť všetkému s pomocou výpočtu, kým poetická vnímavosť námorníka posnášala všetko, čo vo výkladoch mohlo byť príliš materiálne, obmedzujúce sa na suchopar cifier a priamosť línií. Vedel už po taliansky a trochu novogrécky, čomu sa naučil na svojich východných cestách. S pomocou týchto dvoch rečí pochopil skoro skladbu všetkých ostatných jazykov a po pol roku začal hovoriť po španielsky, po anglicky a po nemecky.

Alebo že vyrazenie, ktoré mu poskytovalo štúdium, nahrádzalo mu slobodu, alebo že vždy, ako sme to už videli, prísne dodržal slovo, nehovoril už, ako prisľúbil abbému Fariovi, o úteku, a dni, plné poučenia, rýchlo ubiehaly. Po roku bol iným človekom.

Edmond však zbadal, že abbé Faria i pri vyrazení, ktoré do jeho zajatia vniesla prítomnosť druha, sa denne zakaboňuje. Zdalo sa, že v jeho duchu sídli stála, večná idea. Noril sa do hlbokej dumy, vzdychal nevdojak, vstával neočakávane a prechádzal sa zachmúrený dookola po cele.

Raz zrazu zastal v kruhu, ktorý sto ráz opísal po cele, a zvolal:

„Ah, keby nebolo stráže!“

„Ak si to budete priať, nebude jej,“ povedal Dantes, ktorý sledoval myšlienku za schránkou jeho mozgu ako kryštal.

„Oh, už som vám povedal,“ riekol, „že sa mi vražda protiví.“

„A predsa, ak bude tá vražda spáchaná, stane sa tak pudom sebazáchrany, nevyhnutnosťou osobnej obrany.“

„To je jedno, nemohol by som to urobiť.“

„Predsa na to myslíte?“

„Stále, stále,“ šeptal abbé.

„A našli ste spôsob, všakver?“ riekol rýchlo Dantes.

„Áno, keby sa stalo, že by na galerii stála slepá a hluchá stráž.“

„Bude slepá i hluchá,“ povedal mladý človek s rozhodným dôrazom, ktorý abbého poľakal.

„Nie, nie,“ zvolal, „nemožno!“

Dantes ho chcel pripútať k tomuto predmetu, ale abbé potriasol hlavou a odoprel ďalšiu odpoveď.

Minuly tri mesiace.

„Ste silný?“ spýtal sa raz abbé Dantesa.

Dantes miesto odpovede vzal dláto, skrivil ho na podkovu a zas ho narovnal.

„Zaviazali by ste sa, že stráž zabijete len v prípade krajnej nevyhnutnosti?“

„Áno, svojou cťou.“

„Tak môžeme uskutočniť svoj úmysel.“

„Koľko času budeme potrebovať na jeho uskutočnenie?“

„Aspoň rok.“

„Ale môžeme sa pustiť do práce?“

„Hneď.“

„Oh, vidíte, stratili sme rok!“ zvolal Dantes.

„Myslíte, že sme ho stratili?“ spýtal sa abbé.

„Oh, odpusťte, odpusťte!“ zvolal Dantes, pýriac sa.

„Pst,“ riekol abbé; „človek je človekom, a vy ste jeden z najlepších, ktorých som poznal. Hľa, tu je môj plán.“

Abbé ukázal Dantesovi náčrt, ktorý nakreslil; bol to plán jeho cely, Dantesovej cely a chodby, ktorá tieto dve cely spojovala. V prostriedku tejto chodby spravili by inú, podobnú šachte v bani. Táto by doviedla väzňov pod galeriu, ktorou prechodila stráž. Keby sa ta dostali, vydlabali by širokú dieru a uvoľnili jednu z dlaždíc, tvoriacu dláždenie galerie; dlaždica v danej chvíli zrútila by sa pod ťarchou vojaka, ktorý by zmizol v jame. Dantes by sa hneď vrhol na neho, vojak, omráčený pádom, nemohol by sa brániť, sviazal by ho, zapchal mu ústa a potom by sa pretiahli obidvaja oknom galerie, sliezli pozdĺž vonkajšieho múru s pomocou lanového rebríka a ušli by.

Dantes zatlieskal rukami a oči mu zahorely radosťou; plán bol taký jednoduchý, že sa musel podariť.

V ten istý deň dali sa obidvaja minéri do práce s horlivosťou tým väčšou, že práca nasledovala po dlhom odpočinku a bola pravdepodobne len pokračovaním ich skrytej myšlienky.

Nevyrušovalo ich nič, len práve hodina, keď sa obidvaja museli vrátiť do svojich ciel a prijať žalárnika. Naučili sa pozorovať podľa nebadateľného zvuku krokov chvíľu, keď strážca prichádzal dolu, a ani jedného z nich nikdy nepristihli. Hlinu, ktorú dobývali z novej šachty a ktorá by napokon bola mohla zapchať starú chodbu, vyhadzovali s neslýchanou opatrnosťou po trochách okienkom Dantesovej alebo Fariovej cely: rozmrvili ju dôkladne a nočný vietor ju odnášal do diaľky, takže nezostalo po nej ani stopy.

V tejto práci, robenej miesto všetkých iných nástrojov dlátom, nožom a dreveným sochorom, uplynulo vyše roka; za tento rok pri práci Faria učil Dantesa ďalej, prihovárajúc sa mu raz tou a zas inou rečou, vyučujúc ho dejinám národov a poučujúc ho o živote veľkých ľudí, ktorí s času na čas zanechávajú po sebe jasnú stopu, ktorá sa menuje slávou. Abbé, človek sveta, a vysokého sveta, mal vo svojom správaní aj istú melancholickú vznešenosť, z ktorej Dantes, od prírody obohatený darom prispôsobovania, vedel si osvojiť elegantnú zdvorilosť, ktorá mu predtým chýbala, a aristokratické spôsoby, ktoré si obyčajne možno získať len v styku s vyššími vrstvami alebo v spoločnosti ušľachtilých ľudí.

Za pätnásť mesiacov bola šachta hotová; dutina pod galeriou bola vydlabaná. Bolo počuť kroky stráže, prechádzajúcej sem a ta, a obidvaja robotníci, ktorí museli čakať na tmavú bezmesačnú noc, aby ich útek bol istejší, obávali sa už len jedného: aby sa pôda nesosula príliš skoro pod ťarchou vojaka; aby tejto nehode predišli, podopreli dlaždicu akousi malou hradou, ktorú našli v základoch. Dantes bol zaujatý jej umiesťovaním, keď zrazu počul abbého, ktorý zostal v Edmondovej cele, kde zahrocoval kolík, určený na držanie lanového rebríka, ako ho volá úzkostlivým hlasom. Dantes sa rýchlo vrátil a videl abbého stáť naprostriedku cely, bledého, s kŕčovite zaťatými päsťami.

„Oh, Bože môj!“ zvolal Dantes. „Čo sa stalo? Čo vám je?“

„Rýchlo, rýchlo!“ riekol abbé. „Počúvajte ma.“

Dantes pozrel na abbého zblednutú tvár, na modré kruhy pod očami, na siné pery a naježené vlasy a zdesený pustil na zem dláto, ktoré držal v ruke.

„Ale čo sa stalo?“ zvolal.

„Som stratený!“ riekol abbé. „Počúvajte. Príde na mňa hrozný, azda smrteľný záchvat; už prichodí, cítim to; zasiahol ma už raz pred mojím uväznením. Proti tejto chorobe je len jediný liek, poviem vám, kde je: bežte rýchlo ku mne, zdvihnite nohu postele; noha je prázdna a v nej nájdete malú fľaštičku, naplnenú do polovice červenou tekutinou. Doneste ju, ba radšej nie, mohli by ma tu prekvapiť; pomôžte mi vrátiť sa do mojej cely, kým mám ešte trochu sily. Ktovie, čo by sa mohlo stať v záchvate.“

Dantes nestratil duchaprítomnosť, hoci ho stihlo ohromné nešťastie; sostúpil do chodby, vlečúc za sebou nešťastného druha. S nesmiernou námahou dopravil ho až na koniec chodby, ocitol sa v abbého cele a položil chorého na lôžko.

„Vďaka,“ riekol abbé, trasúc sa na celom tele, ako by bol vystúpil z ľadovej vody. „Záchvat prechádza, zmeraviem; možno sa ani nepohnem, možno ani nezastenem, ale je možné, že sa mi zjaví na ústach pena, že sa budem vzpierať, kričať; dajte pozor, aby ma nebolo počuť, je to dôležité, lebo by ma mohli dať do inej cely, a boli by sme navždy odlúčení. Keď ma uvidíte nehybného, studeného, skoro mŕtveho, až potom, počúvajte dobre, roztvoríte mi nožom zuby, nakvapkáte mi do úst osem až desať kvapák tej tekutiny a možno prídem zas k sebe.“

„Možno?“ zvolal bolestne Dantés.

„Ku mne! ku mne!“ skríkol abbé, „z… om…“

Záchvat bol taký prekvapujúci a prudký, že nešťastník nemohol dokončiť ani začaté slovo: mrak sa stlal jeho čelom, neočakávaný a prudký ako morská búrka; kríza mu rozšírila oči, vykrútila ústa, sfarbila nachovo tvár: chorý sa zmietal, slintal, reval, ale Dantes podľa jeho príkazu stlmil jeho krik pokrovcom. Trvalo to dve hodiny. Tu bezvládnejší ako hmota, bledší a chladnejší ako mramor, zlomenejší ako rozdrvená trsť klesol nazad, natiahol sa ešte v poslednom kŕčovitom záchvate a zbledol.

Edmond čakal, kým táto zdanlivá smrť zachváti telo a umŕtvi aj srdce. Potom vzal nôž, vtisol jeho koniec medzi zuby, s nesmiernou námahou roztvoril zaťaté ďasná, načítal desať kvapák červenej tekutiny a čakal.

Minula hodina a starec neurobil ani najmenší pohyb. Dantes sa bál, že čakal príliš dlho a hľadel na neho s rukami zarytými do vlasov. Konečne sa na lícach chorého zjavil ľahký nádych rumenca, bezvýrazné, stále otvorené oči, získaly zas svoj zor a ľahký vzdych odlietol s perí. Abbé sa pohol.

„Zachránený! Zachránený!“ zvolal Dantes.

Chorý ešte nemohol prehovoriť, ale so zrejmou úzkosťou vystrel ruku ku dverám. Dantes načúval a začul žalárnikov krok; blížila sa siedma, Dantes nemal kedy merať čas.

Priskočil k otvoru, zmizol v ňom, upravil nad sebou dlaždicu a vrátil sa do svojej cely.

V nasledujúcej chvíli otvorily sa dvere a žalárnik našiel väzňa, sediaceho, ako vždy, na posteli.

Sotva sa obrátil chrbtom, sotva zanikol na chodbe zvuk jeho krokov, Dantes, pudený nepokojom, nepomysliac na jedlo, vrátil sa zas cestou, ktorou prišiel, a naddvihnúc hlavou dlaždicu, ocitol sa znova v abbého cele.

Abbé bol zas pri vedomí, ale ležal stále bez vlády a sily na lôžku.

„Neúfal som sa, že vás ešte uvidím,“ riekol Dantesovi.

„Prečo?“ spýtal sa mladý človek. „Mysleli ste azda, že zomriete?“

„Nie, ale všetko je hotové na útek, domnieval som sa, že ujdete.“

Červeň nevôle poliala Dantesove líca.

„Bez vás!“ zvolal. „Mysleli ste si, že som toho schopný?“

„Teraz vidím, že som sa mýlil,“ povedal po nemecky. „Ach, som taký slabý, taký zlomený a zničený.“

„Len smelosť, sily sa vám zas vrátia,“ tešil ho Dantes, sadajúc si na abbého lôžko a chytajúc ho za ruku.

Abbé potriasol hlavou.

„Posledný raz,“ riekol, „trval záchvat pol hodiny, potom som cítil hlad a vstal som sám, teraz nemôžem hnúť pravou rukou a nohou; mám ponúrenú myseľ, čo svedčí o zaliatí mozgu. Po tretie príde úplné ochromenie, alebo zostanem mŕtvy na mieste.“

„Nie, nie, nebojte sa, nezomriete; ten tretí záchvat — ak vás stihne — stihne vás na slobode. Zachránim vás ako teraz, a lepšie ako teraz, pretože budeme mať všetky potrebné prostriedky poruke.“

„Priateľ môj,“ riekol starec, „neklamte sa, práve pominulá kríza odsúdila ma na doživotné väzenie: aby som mohol ujsť, musel by som mať zdravé nohy.“

„Nuž počkajme týždeň, mesiac, dva mesiace, ak to bude potrebné, do toho času sa vám vrátia sily; všetko je pripravené na útek a môžeme mu určiť deň a hodinu. V deň, keď sa budete cítiť dosť silný na plávanie — v ten deň uskutočníme svoj úmysel.“

„Nebudem už nikdy plávať,“ povedal Faria, „toto rameno nie je ochromené na deň, ale navždy. Zdvihnite ho, a uvidíte, aké je ťažké.“

Mladý človek zdvihol starcovo rameno, ktoré bezvládne kleslo nazad, a vzdychol.

„Teraz ste presvedčený, Edmond, však?“ riekol abbé. „Verte mi, viem, čo hovorím. Od chvíle, keď ma táto choroba zachvátila prvý raz, neprestal som o tom rozmýšľať. Očakával som to dedičstvo nášho rodu; môj otec zomrel pri treťom záchvate, môj dedo podobne. Lekár, ktorý mi pripravil túto tekutinu a ktorým nie je nik druhý ako slávny Cabanis, predpovedal mi ten istý osud.“

„Lekár sa mýlil!“ zvolal Dantes. „A čo sa týka vášho ochromenia, neprekáža mi. Vezmem vás na chrbát a budem plávať s vami.“

„Dieťa,“ riekol abbé, „ste námorník, ste plavec, viete teda iste, že človek, obťažený takým bremenom, neurobil by v mori ani päťdesiat temp. Nedajte sa teda klamať preludmi, ktorým neverí ani vaše srdce: ja zostanem tu, kým neuderí hodina môjho oslobodenia, ktorá môže teraz zavítať len so smrťou. Vy však utečte, ujdite! Ste mladý, obratný, silný, nestarajte sa o mňa, vraciam vám vaše slovo!“

„Nuž,“ riekol Dantes, „tak zostanem aj ja.“

Vstal, vystrel k starcovi slávnostne ruku a riekol:

„Prisahám pri Kristovej krvi, že vás neopustím, len v hodine smrti.“

Faria hľadel na vznešeného, prostého a ušľachtilého mladého človeka a čítal v jeho črtách, najčistejšou oddanosťou oživených, úprimnosť jeho citu a statočnosť jeho prísahy.

„Nuž,“ riekol chorý, „vďaka, prijímam.“

A podávajúc mu ruku, pokračoval:

„Za takú nezištnú obetavosť budete, môžbyť, odmenený, ale ja ešte nemôžem a vy nechcete odísť, bude treba zas vyplniť dieru, vydlabanú pod galeriou; tadiaľ chodiaci vojak mohol by si na podrytom mieste všimnúť dutý zvuk, upozorniť na to dozorcov, a potom by sme boli vyzradení a odlúčení. Choďte, vykonajte tú prácu, pri ktorej, žiaľ, nemôžem vám byť už na pomoci: ak bude treba, venujte tomu celú noc a príďte až zajtra ráno po žalárnikovej návšteve; chcem vám povedať niečo veľmi dôležité.“

Dantes, upokojený abbého úsmevom, stisol mu ruku a odišiel, vedený posluchom a úctou, ktorú vždy preukazoval svojmu starému priateľovi.